20. výročie vzniku SR sme oslávili ako sa patrí – amnestiou. Človek by sa nazdal, že feudálne či otrokárske časy pominuli, alebo aspoň tie s prívlastkom neslobodné. Lebo práve tam mali amnestie svoj zmysel, keď previnilcom odpúšťali také viny ako neodvedenie desiatku, či ukrajovali z trestov politických väzňov – ideologických sokov. V našej demokraticky sa tváriacej spoločnosti by teda za bránami väzníc mali končiť naozaj spoločensky nebezpeční či škodiaci jedinci. Alebo je to azda inak?
Zo všetkých strán počúvame o tom, ako je naša spoločnosť v ekonomickej a hospodárskej kríze a ako sa jej koniec už-už blíži, aby vzápätí tí istí analytici nezabudli dodať, že nové kolo recesie je na obzore. No je to skutočne len kríza hospodárska a ekonomická? Aj oní vševediaci analytici razom dodajú, že ruka v ruke s krízou hospodárskou ide aj kríza morálna. Pre príklady netreba chodiť ďaleko,stačí sa pozrieť vôkol seba, na rozpady manželstiev v historicky rekordných počtoch, na počty samovrážd, na počty drogovo závislých (nielen od tvrdých drog), či zvyšujúce sa počty bezdomovcov, alebo ľudí na hranici chudoby a živorenia.
V uplynulých dňoch Slovensko žilo kauzou odobratia detí slovenskej matke Ivane Bórovej žijúcej vo Veľkej Británii. Mnohých Slovákov šokovalo, že tento konkrétny prípad je len vrcholom pomyselného ľadovca a odoberanie detí slovenským rodičom sa pod rôznymi zámienkami v Británii deje už roky. Ten kto sa však zaujíma o dejiny Británie vie veľmi dobre, akú veľkú a temnú škvrnu má tento štát na svojom svedomí práve v oblasti zaobchádzania s deťmi. Je nesporným faktom, že britské impérium bolo desaťročia budované aj vďaka násilnému odoberaniu detí svojich občanov. Práve tieto deti boli ako istý druh tovaru distribuované do anglických kolónií za oceánom, kde slúžili v lepšom prípade ako lacná pracovná sila.
Ak sa v živote stane, že sa nejaká spolupráca či už medzi osobami, alebo organizáciami osvedčí, je pochopiteľné, že sa zainteresovaní snažia túto plodnú spoluprácu prehlbovať a rozvíjať. Tento prípad rozhodne „sedí“ na našu dlhoročnú spoluprácu s KVH Tatranci a Česko-slovenská obec legionárska – Jednota Senec. Preto sme sa spoločne tento rok rozhodli založiť novú tradíciu, ktorá by spájala nielen ideu spomienky na jedného z najväčších Slovákov, ale dala by tejto spomienke nový rozmer. Nový rozmer v podobe prekonávania vlastných fyzických a psychických mantinelov, tak ako to celý svoj život robil práve generál Štefánik.
Dňa 2. júla 2012 v obci Hronský Beňadik bola slávnostne odhalená tabuľa panovníkovi Rastislavovi (846 – 870), ktorý sa zaslúžil o pozvanie misie solúnskych bratov – sv. Cyrila a Metoda.
V nedeľu 6. mája zorganizovala obec Jasová v spolupráci s občianskym združením MEA PATRIA spomienkovú slávnosť na štúrovca, kňaza a bojovníka za práva Slovákov – Juraja Holčeka. Ako sa už stalo tradíciou, podujatie sa začalo svätou omšou, ktorú celebroval Nitriansky biskup Mons. Viliam Judák. Svätá omša sa vysielala v priamom prenose vo verejnoprávnej televízii, čím sa prostredníctvom televíznych kamier mohlo celé Slovensko dozvedieť viac o tomto rodákovi z Budmeríc.
Pred dvoma týždňami Slovensko ohúrila správa o streľbe v Hurbanove. Mestský policajt Milan Juhász, podľa správ médií, prišiel do rodinného domu cigánskej rodiny, pričom postrieľal 5 členov rodiny, z ktorých traja streľbu neprežili. Ostatné je dôverne známe. Vynárajú sa špekulácie. Pokým prvotné indície naznačovali možný rasový motív, tieto boli vzápätí vyvrátené ministrom vnútra R. Kaliňákom, ktorý vyhlásil, že ako strelec, tak i jeho obete boli maďarskej národnosti. Nato sa začalo uvažovať o možných „kšeftoch“ medzi Juhászom a cigánskou rodinou, „podnikajúcou“ mimo iného s kovošrotom. Konečne samotný Juhász, postavený pred sudcu, vypovedal o svojom motíve v tom zmysle, že sa v sobotné ráno zobudil s tým, že s nimi „musí spraviť poriadok“. Jeho konanie tak možno označiť za dlhodobú frustráciu a nemožnosť zjednať akúkoľvek nápravu s problémovou rodinou.
Ľudia si zaslúžia istoty. A už si ich začínajú i vychutnávať. Konsolidácia verejných financií pokračuje nepretržite od roku 1989 a aj samotní nemeckí projektanti uznávajú, že obyvateľstvo medzi Dunajom a Tatrami (alebo ak chcete „ľud tejto krajiny“) je už pomaly unavené z reforiem.
Nuž bodaj by nie, keď v rámci úsporných opatrení vlády Grécka či Írska zavádzajú dane z nehnuteľností, či poplatky za vodu. Také niečo sa ľudu tejto krajiny ani nesnívalo, keďže takéto dane a poplatky tu existujú už dávno. O platoch radšej pomlčať, aj keď cenovo sme predbehli aj Rakúsko, kam sme po odstrihnutí ostnatých drôtov, chodili neveriacky civieť na ceny vo vyspelých demokraciách, a v kaviarňach sme sa neopovážili dať si ani zákusok za neskutočné sumy. Náš ekonomický zázrak však za 20 rokov dokázal predbehnúť aj západniarske ceny, takže dnes je výhodné do Rakúska chodiť tankovať aj nakupovať – ceny sú porovnateľné, alebo nižšie a navyše o kvalite potravín v porovnaním s hnojom, ktorým nás tunajšie obchodné reťazce kŕmia, sa nedá ani porovnať. Snáď len naše platy sú porovnateľné. S eurozónou však vonkoncom nie. O to cynickejšie vyznievajú výzvy na prijatie spoluzodpovednosti v rámci eurovalu, kedy sa z našich úbohých platov máme skladať na blahobytných Grékov, Portugalcov, Írov a najnovšie Španielov.
Malá veľká zem. Tak by sa dala Litva nazvať. Veľká svojou históriou a kultúrou, a v časoch neskorého stredoveku, aj rozlohou. Litvu si v jej novodobých dejinách delili viaceré mocnosti, až sa nakoniec dostala do područia cárskeho Ruska. Všetko až zmenil výsledok krutej 1. svetovej vojny, kedy sa mnohé malé národy zbavili svojich okov. Toto bol aj prípad celého Pobaltia, a teda aj Litvy, ktorá v roku 1918 vyhlásila nezávislosť, no až v roku 1920 ju definitívne získala.
Vážení spoluobčania, ctení sympatizanti o.z. Mea Patria!
Ani sme sa nenazdali a prešiel rok od chvíle, kedy Ministerstvo vnútra oficiálne zaregistrovalo naše občianske združenie. Preto práve tento uplynulý rok si žiada nejakú formu hodnotenia našej doterajšej činnosti. Naše o.z. sme zakladali s veľmi realistickými predstavami a cieľmi. Boli sme si vedomí od samého začiatku, že časová vyťaženosť a finančné hľadisko nám nedovolí dávať si nereálne ciele. Našu činnosť sme sa od samého začiatku snažili profilovať na základe identitárnej idei. Idei o príslušnosti k slovenskému národu, príslušnosti k SR a v neposlednom rade k európskemu civilizačnému okruhu.