Začiatkom leta ma zaujal titulok webu Korzár Spiš. Aj keď “zaujal” nie je celkom výstižné slovo. Informoval totiž, že vedľa miestneho hradu bude odhalená jazdecká socha Imricha Tököliho (slovensky Tekeliho). Kontroloval som dátum a prvý apríl to nebol. Bez mučenia priznám, že to vo mne takmer aktivovalo dáviaci reflex. Celý tento „kultúrny“ podnik zastrešuje a financuje Maďarsko. Na podobné, konfliktné výstrelky sme boli zvyknutý na južnom, národnostne zmiešanom území, no určite nie na severe našej krajiny. Nemienim čitateľa unudiť siahodlhým vysvetľovaním. Poďme si teda skutočne len pár riadkami opísať kto tento pán bol a kto má záujem aby socha v Kežmarku stála.

Rodina Tököliovcov (Tekeliovci) nepatrila medzi staré uhorské šľachtické rody. K svojmu postaveniu sa vyšvihli až za života starého otca „hrdinu“ nášho príbehu. Ten v časoch protitureckých vojen dodával kone ako pre kresťanské vojská, tak aj pre moslimské. Už tu môžeme vidieť, že profit a moc boli nad morálkou. Do tejto, pôvodne prevažne slovenskej rodiny, sa narodil Imrich Tököli v septembri 1657. Jeho detstvom sa nebudeme zaoberať a prejdeme rovno ku kontroverznej časti jeho života.

Roku 1678 sa dostal na čelo kuruckých bojovníkov. Skupiny, ktorá sa z bandy povstalcov a zbojníkov vyvinula v pravidelné vojsko. Týmto rokom sa začína aj jeho stavovské povstanie kalvínskej a luteránskej šlachty proti Viedni. Spočiatku Tököli nadviazal styky so západnými mocnosťami a po vypuknutí konfliktu cisára Leopolda I. s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. mu Francúzsko poskytovalo vojenskú pomoc. V krátkom čase obsadil väčšinu habsburského, tzv Kráľovského Uhorska. Treba dodať, že v tom čase bolo Uhorsko vlastne územie dnešného Slovenska plus uzučký pás zeme na západe dnešného Maďarska a severného Chorvátska. Zvyšok bol prakticky 150 rokov okupovaný tureckou armádou. Navyše, bola to doba tesne po skončení krutej tridsať ročnej vojny (1618 – 1648) a Uhorsko bola vyčerpaná krajina so zásadne preriedenou populáciou.

V roku 1682 sa Osmanská ríša pripravala na záverečný útok do srdca kresťanskej Európy s cieľom dobyť Viedeň. Tak ako v minulých stáročiach povolával sultán do zbrane svojich vazalov – Tatárov, Moldavcov, Sýrčanov, či martalovcov zo Srbska, Albánska a iných. Hľadal však aj nových spojencov. Tu sa Turci obrátili na kurucov vedených Tökölim, ktorý bol zaprisahaný nepriateľ katolíkov. Tököli prijal ponuku budínskeho pašu a za priamej vojenskej pomoci Turkov obsadil takmer celú krajinu. Na výraz spojenectva odovzdal budínsky paša 16. septembra 1682 Tökölimu sultánovo athnámé, čiže zmluvu označujúcu ho za kráľa Orta Madžar „Stredného Uhorska“. Tököli sa však reálne stal sultánovým vazalom. Mimochodom ročne za toto „privilégium“ musel do sultánovej kasičky dodať 40 000 piastrov.

Mimoriadne dôležitým je rok 1683. Je to rok kedy osmanská armáda zaútočila na Viedeň. Prirodzene veľká časť nepriateľského vojska išla cez naše územie. Predvoj zložený z Tatárov, rôznych marodérov a samozrejme Tököliho kurucov po ceste vraždil a odvádzal do otroctva nevinných civilistov. Ak sa aj jeho kurucké jednotky priamo na vraždení nie vždy podieľali, minimálne zverstvám nebránili. Samotný kráľ Orta Madžar dostal za úlohu bojovať pri Bratislave a čiastočne priamo pod Viedňou. Bol teda kľúčovým spojencom ťaženia islamu proti Európe. Len s vypätím všetkých síl sa podarilo pri Viedni Turkov a ich posluhovačov poraziť a začalo sa oslobodzovacie ťaženie smerom na juh. (Anti)hrdina nášho príbehu s porážkou Turkov stratil moc a utiekol k sultánovi. Tam by sa mal príbeh končiť, no nekončí. V 19. storočí maďarský nacionalizmus urobil z účastníkov stavovských povstaní hrdinov národa. Medzi inými aj Tököliho, ktorého pozostatky začiatkom minulého storočia previezli z Turecka a slávnostne pochovali práve v rodnom Kežmarku.

Záverečné hodnotenie

Ak ste pozorne čítali tieto riadky je vám jasné, že Tököli v slovenských dejinách rozhodne nehrá pozitívnu úlohu. Jeho spojenectvo s Turkami bolo jasnou zradou kresťanského obyvateľstva bez ohľadu na národnosť. Tököli v tejto zrade nehral len symbolickú úlohu, on sa so svojím vojskom priamo podieľal na vojnovom ťažení osmanskej armády.

Nie je správne zriekať sa našej spoločnej uhorskej minulosti, ako sme to robili donedávna, no treba rozlišovať kto si poctu zaslúži a kto nie. Tököli rozhodne patrí do tej druhej kategórie a úmysel mestských pánov v Kežmarku odhaliť mu sochu je buď prejavom nevedomosti, historickej negramotnosti, alebo rovno útoku na samotnú slovenskú podstatu nášho štátu a spoločnosti. Romantická literatúra (maďarská) interpretovala tieto stavovské povstania ako boj za slobodu Uhorska. V skutočnosti ich cieľom bolo hlavne potvrdiť výsady šlachty, ako napr. neplatenie daní a ešte väčšie upevnenie poddanstva. Je skutočne na pováženie, že v čase kedy na Západe bojujú s prízrakom dávneho otrokárstva (motívy teraz necháme bokom), my chceme odhaľovať sochu človeku, ktorý bol spoluzodpovedný za odvlečenie tisícov našich ľudí do krutého islamského otroctva. Osobe, ktorá pomáhala islamu na jeho ťažení proti Európe. Ak toto dopustíme sme mentálne a morálne slabý národ nezaslúžiaci si svoju novodobú štátnosť.

Na záver som chcel pripojiť pár mailových kontaktov na kompetentné osoby z mestského úradu pre tých, ktorí by im radi napísali, čo si o ich zámere myslia. Keďže sú verejne zobrazené nie sú, pripájam aspoň ústredný odkaz: https://www.kezmarok.sk/kontakty/

Mgr. Peter Legény

Desiatky vypálených kostolov a zničené sochy svätcov ako akt (ne)kultúrnej vojny vedený najmä Antifou a podobnými extrémistami s otvoreným schvaľovaním médií, akademickej obce, inteligencie a tichou podporou vlády. Tak dnes vyzerá jedna z najvyspelejších svetových ekonomík a multikultúrny raj Kanada. A na to všetko stačilo, aby sa domorodá komunita vytasila s nepodloženým tvrdením, že sa v provincii Saskatchewan našlo 715 neoznačených hrobov v niekdajšej rezidenčnej škole a ďalších 215 neznámych hrobov detí, ktoré sa mali nachádzať na pozemkoch bývalej cirkevnej školy.

Všetky mali byť obeťami násilia a zneužívania, ktorých sa dopustili pedagógovia a rehoľníci pôsobiaci v týchto ustanovizniach. Niekdajší viceprezident náčelníkov indiánov Britskej Kolumbie Bob Chamberlin navyše vybičoval vášne tvrdením, že “je to iba špička ľadovca”. Médiá tieto informácie s chuťou prebrali a v mnohých prípadoch aj nepodložene prikrášlili. Táto hystéria bola spustená v období, kedy Britskú Kolumbiu zasiahli rekordné horúčavy a predpokladá sa, že niektoré zo 62 lesných požiarov na jej území vypukli v dôsledku tohto podpaľačstva. Ironické je, že sú väčšinou vypaľované kostoly patriace indiánskym komunitám, ktoré proti tomu hlasno protestujú. Predmetné zariadenia, známe ako “pobytové školy”, kde malo k masovým vraždám dochádzať, boli od 17. storočia do 90. rokov 20. storočia zakladané a financované vládou, ale spravovali ich cirkvi a rôzne náboženské spoločnosti. Hlavnou úlohou týchto škôl bolo pritom vytrhnúť domorodé deti z prostredia zúfalej chudoby, alkoholizmu a domáceho násilia, v ktorom väčšinou žili. Dnes to kanadský establišment označuje za kultúrnu genocídu miestnych Indiánov. Aj na Slovensku bola jeden čas pertraktovaná snaha o zriadenie internátnych škôl pre cigánske deti z osád a nikto to za akt kultúrnej genocídy neoznačoval. Ale to bude asi preto, že s tým prišli liberáli a ľavičiari a nie cirkvi.

A kým sa v Poľsku na obranu svätýň pred útokmi liberálnych a LGBTI extrémistov zorganizovali skutočné hliadky spomedzi veriacich, v Kanade sa nič také nedeje. Ničenie chrámov dokonca väčšina verejnosti schvaľuje. Ani premiér a katolík Justin Trudeau sa nepokúsil reálne zastaviť toto šialenstvo, ale naopak vyzval Cirkev, aby sa za existenciu masových hrobov ospravedlnila. Takto sa k veci postavil potomok kedysi hrdých Frankokanaďanov, ktorí svojho času ostro odmietli proticirkevnú kampaň metropoly počas Veľkej francúzskej revolúcie a vyhlásili Quebec a Acadiu – celé Nouvelle France – za jediných skutočných pokračovateľov galokatolíckej civilizácie. A to už nehovorím o tom, že “maslo na hlave” majú mať aj iné cirkvi, medzi inými aj Anglikánska. Ale ospravedlňovať sa majú zasa len katolíci. Nuž, musíme ho chápať. Je to demokratický politik, chronicky závislý na náladovosti verejnej mienky, hypnotizovanej desaťročiami multikultúrneho vymývania mozgov. Navyše sa musí neustále snažiť, aby jeho chrumkavý imidž už nič nenaštrbilo. A to najmä po tom, ako vyšla najavo jeho “rasistická” minulosť, keď sa na školskom maškarnom plese zamaskoval za černocha.

Celebrity samozrejme nemohli zostať bokom a spisovateľka a aktivistka s typicky znejúcim anglosaským či frankofónnym menom – Harsha Walia – dokonca na svoj Twitterový účet zavesila výzvu “Burn it all down – Zapáľte to všetko!” Ďalšia aktivistka Naomi Kleinová (!) jej odkázala, že môže rátať s jej pomocou. Tiež mnoho politikov, profesorov, právnikov či komentátorov tieto útoky ospravedlňovalo “vzhľadom na situáciu”, alebo ich priamo podporilo! Noam Chomsky musí slintať blahom, elity (nie len) v Kanade konvertovali na stranu neomarxistickej ľavice, hybridovanej liberálnym modernizmom! Aj pápež František už bol vyzvaný, aby sa za obludnosti spáchané učiteľmi predmetných škôl a zasvätenými osobami ospravedlnil. Ale ten mlčí. Prečo? Nemusíme podozrievať súčasného pontifika z nedostatku porozumenia pre antikatolícky masochizmus, on sa rád ospravedlní za všetko možné. Pravda je celkom prozaická. Tvrdenia médií a indiánskych predákov sú totiž úplné lži! Predovšetkým neboli na miestach údajných nálezov posledného odpočinku stoviek detí uskutočnené žiadne vykopávky. Hroby boli objavené georadarom, ktorý však nefunguje ako röntgen, takže “nevidí” telá, iba zmeny v štruktúre pôdy. Odkryté nebolo vôbec nič. Rosanne Casimirova zastupujúca domorodú komunitu dokonca na tlačovej konferencii otvorene klamala tvrdiac, že sa našli hroby trojročných detí, hoci georadar už vôbec nedokáže určovať také podrobnosti, ako je vek pochovaných!  A tak sa časom zistilo, že údajne “tajné” pohrebisko v Saskatchewane používala aj nedomorodá (!) obec, takže tam boli uložené telesné pozostatky osôb  rôzneho veku a pôvodu. Áno, boli tam pochovaní aj domorodí žiaci, ale podľa správy kanadského Výboru pre pravdu a zmierenie (ktorý sotvakto môže označiť za rasistický či prokatolícky) z roku 2015 boli najčastejšou príčinou smrti v týchto školách tuberkulóza, chrípka či zápal pľúc a nie zneužívanie či týranie.

V dôsledku chrípkovej pandémie v škole Fort Saint James napríklad zomreli všetci pedagógovia! Aj tých niekto utýral na smrť? Treba si tiež uvedomiť, že ešte na konci 19. storočia, v období pyšne nazývanom Belle Époque, sa v Kanade nedožila piatich rokov tretina detí. Prirodzene, medzi domorodou populáciou boli straty ešte vyššie, keďže im chýbala imunita voči chorobám ich bielych susedov. A hoci za sto rokov prešlo týmito školami 150 tisíc domorodých detí, celkovo ich tam opakujem takmer výlučne v dôsledku chorôb zomrelo okolo 4000, čo je síce smutné číslo, ale nie tak hrozivé, aby viedlo k súčasnému podpaľačskému šialenstvu. O trestoch ako prebodávanie jazyka ihlami za používanie indiánskej reči a iných fantazmagóriách radšej pomlčím. A nakoniec, vôbec sa v tejto umelej kauze nejednalo o neoznačené hrobové miesta. V západnej Kanade bolo totiž zvykom pochovávať do hrobov s drevenými prvkami (tak ako kedysi na Slovensku), ktoré časom erodujú alebo zhnijú. Veľmi výstižne sa o “šokujúcich” nálezoch vyjadrila Sophie Pierreová, ktorá navštevovala jednu z “podozrivých” škôl: “Pre nás to nie je nijaký objav, vedeli sme, že je tam cintorín. Skutočnosť, že na cintoríne sú hroby, by nemala byť pre nikoho žiadnym prekvapením.”  Hlavným cieľom celej tejto lživej kampane je okrem indiánskej snahy vysúdiť tučné odškodné samozrejme zničenie Cirkvi. Už nestačí, že ju liberálno-ľavicové sily ťažko infikovali v osobe súčasného pápeža. Treba ju vyhladiť úplne, a symbolom tohto úsilia majú byť práve horiace kostoly, aby mohol konečne vzniknúť skvelý nový dúhový svet!

Veď je také ľahké demonštratívne vystúpiť s Cirkvi napr. kvôli pedofilným kauzám mizivého promile kňazov… ale tí istí ľudia sa už nevzdajú štátneho občianstva kvôli pedofilnému učiteľovi či šoférovi kamióna. Je také ľahké útočiť na niekoho, kto sa efektívne nebráni! Aj tí pedofili v sutanách sú výsledkom ľavicového prevratu zvaného II. Vatikánsky koncil, kedy bol o.i. zrušený zákaz prijímania homosexuálov do seminárov. Vymyslený príbeh o kňazoch a rehoľníkoch, ktorí v Kanade zavraždili stovky detí, vedie k desiatkam vypálených kostolov. Avšak skutočný príbeh z britského mesta Rotherham, kde pakistanský gang celé roky znásilňoval biele dievčatá a tamojšie úrady celý prípad tutlali, už k desiatkam vypálených mešít neviedol. Ale celé je to vlastne len obmena klasickej salámovej metódy – biela rasa je trestaná vyvolávaním pocitu viny, terorom BLM a ničením sôch “rasistov” a tak teraz logicky nasleduje náboženstvo, ktoré ešte stále ľudia európskeho pôvodu väčšinovo vyznávajú. Staré porekadlo hovorí, že Cirkev svojich nepriateľov neničí, ale prežíva. História nás učí, že to tak celkom pravda vždy nebola a práve k tomuto vitálnemu a heroickému obdobiu by sa mal katolicizmus vrátiť. Aj v Kanade by stačili mladí odhodlaní muži, ktorí by svoje kostoly, kde boli pokrstení a v ktorých sa raz budú lúčiť s týmto svetom, strážili vo dne v noci a miestne biskupstvo by sa postaralo o potrebnú logistiku. Spomínaný príklad z Poľska nám ukazuje, že sa to dá. Avšak na Západe je katolicizmus už len pošpineným, popľuvaným folklórom a miznúcou temnou legendou. Miestni katolíci väčšinou už živú vieru nemajú a takisto aj mnoho kňazov. Ale tento trend prichádza aj k nám. Už aj na Slovensku boli zaznamenané útoky na kostoly. Môžeme si o Cirkvi myslieť čokoľvek, ale je pomaly jedinou relevantnou silou, ktorá stojí proti ťaženiu ideológie genderu, homosexualizmu a genocíde (nie len) slovenského národa. A preto je v súčasnosti v Kanade stále terčom zúrivých útokov, hoci na tamojšiu spoločnosť má takmer nulový vplyv. Preto by malo byť v záujme všetkých slušných ľudí, aby raz nočnú oblohu našej krásnej vlasti neosvetľovali horiace svätyne. Pretože radosť by z toho mala iba neomarxistická ľavica, Európska únia a jej lóžoví konatelia. A to si dúfam neželá nikto.  

Mgr. Miroslav Kuna  

V stredu 17. februára zomrel v Spojených štátoch na rakovinu pľúc slávny pravicový rozhlasový komentátor Rush Limbaugh, ktorý počas svojej dlhej kariéry neúnavne bojoval s progresívcami, feministkami, či  menšinami a mal aj veľký podiel na nástupe tak reaganizmu, ako aj trumpizmu. Jeho The Rush Limbaugh Show sa stal najpočúvanejším programom hovoreného slova v USA. Ale najpamätnejším sa možno stane pre svoj kontroverzný výrok po víťazstve demokrata Bidena. Vyzval totiž štáty, kde vyhral Trump, aby sa odtrhli od americkej únie. Politológ z Iowskej štátnej univerzity Steffan Schmidt na to reagoval slovami, že “ak ste fanúšikom občianskej vojny, práve takto sa k nej dopracujete”. Nuž, pán profesor asi zabudol, že po šokujúcom víťazstve Donalda Trumpa v roku 2016 sa chcela (aspoň verbálne) odtrhnúť liberálna a pôžitkárska Kalifornia (tzv. Calexit) a nikto z toho hrozbu nerobil. Avšak nielen Kalifornčania či zosnulý komentátor majú separatistické myšlienky.

V skutočnosti je v USA secesionistická scéna pomerne živá a pôsobí dlhodobo. A rovnako ako všetky impériá, aj USA čaká podľa neúprosných zákonov historického vývoja zo súčasného vrcholu už len jediná možná cesta – tá nadol. A tento devolučný vývoj môže mať celkom nečakane aj podobu postupného rozpadu severoamerickej únie. Ak sa vrátime ku spomínanej Kalifornii, už jej vlajka nám napovedá, že prípadná nezávislosť by pre ňu nebola až takou novinkou. Je na nej totiž nápis California Republic (Kalifornská republika), pripomínajúci kratučké obdobie nezávislosti, ktoré započalo jej odtrhnutím od Mexika (1846). Samostatnosť si užívala presne 28 dní a potom ju obsadila americká armáda. Súčasťou USA sa republika stala rok na to na základe zmluvy, ktorá ukončila mexicko-americkú vojnu.

Na politickej scéne presadzujú secesiu napríklad Kalifornská národná strana, Nezávislá strana Kalifornie či Iniciatíva za slobodnú Kaliforniu, ktorá už dokonca zostavila deklaráciu kalifornskej nezávislosti. Odmietajú federálnu vládu a jej zákony, pretože svojimi reguláciami poškodzujú ekonomiku štátu. Inšpiráciu nachádzajú aj v udalostiach v Británii: “Brexit je dôležitý moment… ukazuje ľuďom v Amerike, že tí, ktorí usilujú o nezávislosť, nemajú na mysli násilie alebo dokonca občiansku vojnu”, uviedol pre denník Washington Post vodca Kampane za nezávislosť Kalifornie Louis Marinelli. Ale nielen najbohatší štát USA má zajačie úmysly. Pôvodní obyvatelia amerického Havaja dodnes oslavujú Deň havajskej nezávislosti. Ten pripadá na 28. november, kedy v roku 1843 britská kráľovná Viktória a francúzsky kráľ Ľudovít Filip podpísali deklaráciu uznávajúcu Havajské kráľovstvo za nezávislý štát. Avšak túto zmluvu nemienili uznať americkí plantážnici, ktorí o päťdesiat rokov neskôr zvrhli kráľovnú Liliuokalani. Krátko na to sa na súostroví vylodila americká námorná pechota a v roku 1898 začlenili Američania kráľovstvo pod svoju zvrchovanosť. Nezávislosť Havaja v súčasnosti presadzuje hneď niekoľko separatistických skupín. Jednou z nich je Havajské kráľovstvo, ktorého webové stránky vítajú návštevníka slovami: “Vítame vás na stránkach Havajského kráľovstva, ktoré pôsobí na ostrovoch okupovaných Spojenými štátmi”. Stúpenci nezávislosti dokonca požiadali Najvyšší súd USA, aby anexiu súostrovia vyhlásil za vynútenú a teda neplatnú. Aj oni sa odvolávajú na Brexit, ako to uviedol Francis Boyle, ktorý pôsobí ako poradca havajských separatistov: “Akýkoľvek rozpad imperiálnej entity ako Európska únia je pre hnutie presadzujúce havajskú nezávislosť povzbudením”. Otázne však je, ako by sa súostroviu darilo pod vládou domorodcov. V každom prípade sú už teraz vzťahy medzi nimi a bielymi obyvateľmi napäté a čoraz viac rodičov odhlasuje svoje deti zo škôl s prevahou domorodých študentov, aby ich ochránili pred šikanovaním. Obávam sa, že po získaní nezávislosti by sa Havaju darilo asi tak ako ostatným dekolonizovaným územiam po odchode “bielych imperialistov”.

Ďalšími nezlomnými separatistami sú Texasania. Aj Štát osamelej hviezdy má svoju skúsenosť s nezávislosťou, aj keď trvala iba deväť rokov (1836-1845). Vojna za nezávislosť od Mexika ho ekonomicky vyčerpala a enormne zadĺžila. Vláda vo Washingtone splatila za Texas dlhopisy a následne ho “nezištne” začlenila do svojej únie. Texasania na to nikdy nezabudli a odvtedy sú tam separatistické myšlienky pomerne rozšírené. Texaské národné hnutie (Texas Nationalist Movement) na svojom webe tvrdí, že má podporu viac ako štyristo tisíc obyvateľov a že: “Texasania vedú odlišný spôsob života než obyvatelia 49 štátov únie… odmietajú regulácie a dávajú prednosť obmedzenej vláde a nízkym daniam”. A aj tu je živý príklad Londýna a preto predseda hnutia Daniel Miller okrem iného uviedol: “Pre Texas je dôležité nazerať na Brexit ako na inšpiráciu a príklad, ako získať kontrolu nad svojim osudom”. Exit zvažujú aj na druhej strane únie. Skupina odbojných osadníkov vyhlásila ešte v roku 1777 nezávislosť na britskej monarchii a jej kolónii New York a založila nezávislý štát Nový Connecticut, neskôr premenovaný na Vermont (z fran. Mont – Vert, Zelená hora). Vermontská republika existovala štrnásť rokov ako zvrchovaný štát a až potom sa pridala k USA. A obnovu tohto štátneho útvaru presadzujú tamojší libertariáni, ktorí hlásajú, že federálna vláda je “príliš veľká, príliš centralizovaná, príliš mocná a príliš sa pletie do života ľuďom a malým komunitám”. Ich vodca Rob Williams, historik, decentralista a vermontský vlastenec si na webe Vermont Independent (Nezávislý Vermont) položil logickú otázku: “Po britskom referende dostávame mnoho dopisov s otázkou: Je na rade Vermont”? Ďalšou skupinou usilujúcou o nezávislosť štátu je Second Vermont Republic (Druhá Vermontská republika), ktorá vychádza z manifestu spísaného v roku 2003 ekonómom a filozofom Thomasom Naylorom.

V ňom sa píše: “Spojené štáty sa stali neriaditeľnou ríšou, v mnohom pripomínajúcou Sovietsky zväz”. Samozrejme sú tu aj radikálnejšie koncepcie, ako napr. Severozápadná republika už zosnulého belošského nacionalistu Harolda A. Covingtona, alebo plány Hispáncov z juhozápadu USA na vytvorenie republiky Aztlán. V oboch prípadoch by šlo o čisto etnické štáty, ktoré by vznikli ozbrojeným povstaním a následným násilným odtrhnutím od USA. Všetky tieto príklady nám ukazujú, že mnohí Američania majú s Washingtonom obdobný problém ako Európania s Bruselom. Je im príliš vzdialený (z kalifornského Sacramenta je to do metropoly únie 3820, z havajského Honolulu dokonca až 7680 kilometrov), takže Biely dom, Kongres a federálna vláda by mohli byť pre rančera z Texasu či horala zo Skalistých vrchov pokojne aj mimo Slnečnej sústavy. A zákony a regulácie, ktoré na planéte Washington vymýšľajú, mnohí Američania nepotrebujú a niekedy dokonca ani neakceptujú. Po boji o Kapitol, udalosti vskutku prelomovej, pri ktorej zahynuli štyria protestujúci občania (vrátane prípadu sprostej vraždy bývalej príslušníčky letectva Ashli Babbittovej) si začnú klásť logickú otázku, či vôbec chcú federálnu vládu ideologicky ovládanú akademickými liberálnymi fantastami odtrhnutými od reality.

Vidieť “zákonodarcov” krčiacich sa pod lavicami či vyrabovanú kanceláriu ultraliberálky Nancy Pelosiovej muselo navyše nemálo Američanom spôsobiť skutočné zadosťučinenie. Nie každý totiž prijal pochybné víťazstvo prakticky exkomunikovaného katolíka Bidena s porozumením. A aká administratíva nastupuje, to mohol celý svet vidieť na vlastné oči vďaka dúhovým vlajkám či čiernym vlajkám anarchistov, ktoré víťazoslávne zaviali na počesť nového prezidenta pred Bielym domom, nehovoriac už o výkone módnej  satanistky Lady Gaga, przniacej svojim “spevom” štátu hymnu počas inaugurácie. Máloktorý národ (či skôr ľud) na Zemi je tak polarizovaný, ako ten americký. A preto je dosť dobre možné, že čoraz viac obyvateľov jednotlivých štátov začne podporovať separatistické strany, poprípade sa môže únia rozpadnúť na dva kultúrne, etnicky a politicky rôznorodé celky, tak ako to vo svojom poslednom želaní vyjadril Rush Limbaugh.

Ak by k tomu naozaj došlo, neprebehlo by to určite pokojnou cestou. Potom by buď federálna vláda musela zasiahnuť silou proti jednému, či viacerým štátom usilujúcim o nezávislosť, alebo by sa Amerika dopracovala k druhej (možno rasovej) občianskej vojne. Je isté, že takýto konflikt by získal aj medzinárodný rozmer, pretože minimálne Rusko a Čína by okamžite využili príležitosť a podporili by tú stranu, ktorá by im pomohla oslabiť ich hlavného nepriateľa. Je naozaj otázne, ako by to všetko dopadlo. Keď bolo v roku 73 cisárom Vespasiánom a jeho synom Titom potlačené židovské povstanie, na pamiatku ich víťazstva v Ríme razili mince s nápisom Iudaea capta – porazená Judea. Ak by došlo v Texase či Vermonte, alebo inde k úspešnej rebélii, pri záľube Američanov v latinských heslách – by aj tam potom mohli pokojne vyraziť pamätné mince s obdobným textom –  America capta. Pretože aj zdanlivo nemožné sa môže zmeniť na realitu, ako sa to ostatne stalo už toľkokrát v dejinách.

Mgr. Miroslav Kuna