Svätá vojna

Keď v roku 1918 vyšlo po anglicky písané dielo budúceho “tatíčka” Masaryka Nová Evropa: Stanovisko slovanské, predstavil v ňom autor práve skončený svetový konflikt ako boj teokracie a demokracie, pričom druhá menovaná jasne zvíťazila. Terminológia nie je síce celkom správna, ale pre potreby článku ju budem používať aj ja. Ktovie čo by napísal dnes, keď sme boli svedkami toho, ako sedemdesiattisíc bradatých pastierov a študentov islamských náboženských škôl (“tálibán” znamená po paštúnsky študenti) rozvrátilo tristotisícovú moderne vyzbrojenú afganskú armádu a obrátilo na útek najväčšiu vojenskú mašinériu sveta. Možno by neuznal za hodné reagovať, pretože tak ako mnoho súčasníkov by už nevenoval veľkú pozornosť tomu, čo sa deje v horách a púšťach strednej Ázie. Mainstreamové médiá a politické špičky sveta tomu však veľkú pozornosť venujú a vedia prečo. Ono totiž Taliban nie je len o radikálnom islame inšpirovanom hanafijskou školou islamskej právnej vedy a deobandijským fundamentalizmom, ale aj nacionalizmom paštúnskeho obyvateľstva, zosobnenom v ideológii Paštunwali (cesta Paštúnov/Afgancov). A toto spojenie nacionalizmu a náboženstva je práve to závadné, čo robí vrásky na čelách liberálnej elity, pretože sa ukazuje, že to môže byť model mimoriadne úspešný. Možno sa nám zdá, že tento konflikt sa nemôže stať súčasťou moderného sveta. Že je hodný tak Nigérie a jej boja s islamistickým hnutím Boko Haram (vo voľnom preklade “západné učenie je rúhanie”), tyranie Islamského štátu, ktorý napodiv stále existuje, zombifikovanej Al-Kájdy či práve Talibanu.

Avšak boj medzi teokraciou a demokraciou je súčasťou celých novodobých dejín európskeho kultúrneho okruhu, čo si málokto uvedomuje. Ten totiž existoval ako náboženská civilizácia už v antike a kresťanský stredovek v nej pokračoval, pričom jeho vyvrcholením bola idea Svätej ríše rímskej. Tá sa mala pôvodne skladať nielen z Germánie a severnej Itálie, ale aj Francúzskeho kráľovstva (Galie) a tiež Sclavinie, čo mala byť monarchia, ktorú začiatkom jedenásteho storočia budoval výnimočný poľský panovník Boleslav Chrabrý a ktorá mala obsiahnuť všetky kraje obývané západnými Slovanmi. Aj preto ho vtedajší rímsko-nemecký cisár Otto III. nazval “bratom a spolupracovníkom impéria a druhom rímskeho národa”. Boleslav obsadil aj Slovensko a keby sa tento ideál podarilo naplniť, nikdy by sme sa nestali súčasťou Uhorska. Na čele Svätej ríše mali byť volení imperátori, ktorí by vládli s pomocou múdrych duchovných vládcov (pápežov, teória dvoch mečov) a zároveň mala byť vynikajúcou hrádzou proti expanzii islamu. Napriek neuskutočneniu celého projektu, stredoveká civilizácia vydržala celých tisíc rokov. A čo sa týka vlastnej výnimočnosti, mala v tom na rozdiel od tej našej jasno – Zem je centrom vesmíru, centrom planéty je Európa a jej stredobodom zasa pápežský a cisársky Rím, ktorý je vlasťou všetkých národov, ako sa spomína v jednej básni ešte z čias antiky.

A potom došlo k onému konfliktu medzi teokraciou a demokraciou, ktorá sa vtedy volala osvietenstvo. Jeho začiatok je možné datovať do roku 1775, kedy “patrioti” v severoamerických kolóniách násilím vyhnali kráľovských úradníkov a vyvolávali masové nepokoje. Nasledujúci konflikt, ako vieme, skončil vytvorením Spojených štátov amerických. Tak dostala demokracia dôležité predmostie, odkiaľ sa mohla šíriť do sveta. Že to však ani na ich území nebolo úplne v súlade s vôľou ľudu svedčí fakt, že asi štvrtina obyvateľstva mladú republiku následne opustila a vysťahovala sa buď do Británie, alebo Kanady. Ďalším dejstvom bolo samozrejme krvavé šialenstvo Francúzskej revolúcie (1789) a posledným práve Veľká vojna a boľševický prevrat, ktoré odpravili posledné relikty tradičnej spoločnosti, ktorú TGM nazval teokraciou. Avšak dovtedy prebehlo niekoľko rozhorčených kontrarevolučných hnutí, takže “demokracia” nemala víťazstvo nijak isté. Už v samotnom Francúzsku sa postavili proti revolúcii najprv intelektuáli ako Joseph de Maistre, a neskôr Louis de Bonald a Charles Maurras, zakladateľ monarchistického Action Francaise.

Hlavou odporu však bolo protirepublikánske a katolícke hnutie vo Vendée, kde sa revolučný režim dopustil prvej genocídy v moderných dejinách. Myšlienky kontrarevolúcie úspešne implementoval až režim vo Vichy počas Révolution nationale, ktorý svoje motto Travail, Famille, Patrie (Práca, Rodina, Vlasť) postavil proti revolučnému Liberté, Egalité, Fratelité. Nemecko bolo naopak kedysi skutočne kontrarevolučnou civilizáciou. Svätá ríša rímska národa nemeckého, Nemecký spolok a viac-menej aj Nemecké cisárstvo totiž fungovali na reakčných základoch a preto nemali väčší úspech ani revolučné myšlienky, ktoré tam Francúzi importovali na svojich bodákoch, ani revolúcie rokov 1848/49. Situáciu zmenila prehra v prvej svetovej vojne a vytvorenie štátu, ktorý narúšal dovtedajšie presvedčenie Nemcov, že tvoria metafyzickú jednotu – Weimarskej republiky. Nemeckí komunisti sa v dvadsiatych rokoch pokúsili o niekoľko prevratov a reakčné sily (pruskí monarchisti, šľachta, junkeri a rímskokatolícke duchovenstvo) vsadili na dynamiku nacizmu, aby jeho moderovaním vytvorili kontrarevolučný tradicionalistický štát. Až do smrti prezidenta Paula von Hindenburga sa zdalo, že sa im to podarí, keďže nacisti síce formálne odsudzovali “reakčné živly”, ale prebrali veľa z ich arzenálu, keď napríklad tvrdili, že parlamentný systém je prvým krokom k boľševizmu.

Ešte vyhranenejšia bola situácia v Taliansku počas napoleonských vojen. Najznámejším kontrarevolučným povstaním bolo Sanfedismo ( z tal. Santa Fede, Svätá viera, 1799), ktoré bolo populárnym antijakobínskym hnutím jednoduchých roľníkov, vedeným kardinálom Fabriziom Ruffom. Cieľom tejto nábožensky motivovanej, ľudovej armády bolo zvrhnutie profrancúzskej Parthenópskej republiky v Neapole a tiež boj proti okupantom, ako je to aj zrejmé z ich náborového letáku: “Nečakajte, kým nepriateľ príde a poškvrní vaše domovy”. Práve toto hnutie so svojim nábožensky motivovaným nacionalizmom, klerikálnym vedením a odporom proti cudzím vojskám je súčasnej situácii v Afganistane asi najpodobnejšie. Ďalším príkladom kontrarevolúcie bolo aj povstanie roľníkov na juhu práve zjednoteného Talianska, zvané pejoratívne Brigandage (brigáda), podnecované Pápežským štátom. Vyústilo do regulérnej vojny, ktorá trvala plných desať rokov. Statočného horala Andreasa Hofera a ním vedené Tirolské povstanie sme si už na stránkach Mea Patrie predstavili: http://meapatria.sk/zaujalo-nas/cas-bojovat/

Jeho 20 000 rebelov úspešne bojovalo proti Napoleonovým vojskám a za katolícku vieru. Aj v Rakúskej ríši došlo v rokoch meruôsmych k boju medzi revolucionármi a reakcionármi. Proti Košútovmu liberalizmu a surovému šovinizmu postavil hlavný veliteľ cisárskej armády Alfred Windischgrätz a ríšsky kancelár Felix Schwarzenberg ideu dynasticko-náboženského impéria, ktoré malo byť ovládané podľa kódu krvi či politických schopností. Našich Štúrovcov si získali návrhom ministra vnútra grófa Stadiona, ktorý chcel ríšu rozdeliť na etnické provincie, pričom jednou z nich malo byť aj Slovensko. To sa nakoniec nerealizovalo a za cisára pána bojujúce národy mali byť uchlácholené nič nehovoriacim princípom “rovnosti rás” (volksstämme). Kontrarevolúciou par excellence bola aj Španielska občianska vojna. Monarchisti z radov Karlistov, katolíci a nacionalisti z Falangy spojili svoje sily proti druhej Španielskej republike a jej ústave z roku 1931, ktorú videli ako revolučný dokument, bojujúci proti španielskej kultúre, tradícii a náboženstvu. Povstanie vedené Franciscom Frankom dokonca vyhlásili španielski biskupi za krížové ťaženie. Kontrarevolúciu viedla aj Biela armáda v revolučnom Rusku, ktorá sa pokúsila poraziť boľševikov rovnako, ako sa to podarilo nemeckým reakcionárom a Freikorps, ktorí rozdrvili nemecké červené revolúcie v rokoch 1918-1919.

A čo sa týka našich končín, čisto slovenským kontrarevolučným hnutím bola Slovenská ľudová strana (Neskôr Hlinkova SĽS), ktorá v zmenenej geopolitickej situácii dostala jedinečnú dejinnú príležitosť energicky napĺňať svoj reakčný program, o čom svedčí aj preambula Ústavy nového štátu: Slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou Jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný Slovenský štát. Nová republika mala byť stavovským štátom, ktorého myšlienku rozpracovali katolícki intelektuáli ako Donoso Cortéz, Hilairie Belloc či Othmar Spann a odporúčali hneď dve pápežské encykliky. A oporou nového režimu mala byť garda, koncipovaná ako slovenský rytiersky rád a jej členovia prisahali vernosť národu na relikviu Kristovej Krvi v pevnostnom kláštore v Hronskom Sv. Beňadiku. Hoci sa môže zdať, že tento stáročný konflikt je už rozhodnutý, zdanie môže klamať. V Amerike ide o stret, ktorý sa vyznačuje rastúcou intenzitou. Ak sa štáty udržujú pri živote tými princípmi, na základe ktorých vznikli, tak je tam tento konflikt vlastne nevyhnutný.

Americkí kolonisti totiž spočiatku vytvorili protestantskú náboženskú civilizáciu (puritáni, kvakeri) a vo veľkej časti amerických štátov sú tieto tradície dodnes živé. Najmä obyvatelia Bible beltu (Biblického pásu, štáty bývalej Konfederácie) by nemali problém sa definitívne rozísť s federálnou vládou. Terorizmus BLM a anarcho – socialistická administratíva prezidenta Bidena môže tento polčas rozpadu značne urýchliť. Ešte za nášho života teda môžeme byť svedkami secesie niektorých unijných štátov a ich premeny na teokratické biblické republiky, založené na kresťanskom  rekonštrukcionizme a filozofii tzv. Americkej vízie. A ako vraví Samuel Huntington vo svojej Zrážke civilizácii, ak dominantný štát nejakého kultúrneho okruhu prejde radikálnou zmenou, ostatné ho môžu čoskoro nasledovať. Západnej Európy sa to zrejme týkať nebude, tá sa skôr bude islamizovať. Ale u nášho severného suseda môže byť pohyb ešte zaujímavý. Víťazstvo koncepcie tzv. Štvrtej poľskej republiky, ktorá má byť postavená na nacionalizme, katolicizme a tradicionalizme, by bolo pre celý stredoeurópsky priestor úžasným povzbudením. Na podobných základoch by mohlo stáť aj budúce Intermarium. Ale ak pripustíme víťazstvo opačného tábora, odovzdáme naše domoviny do rúk liberálom, na ktorých sa inak dokonale hodí výrok antického filozofa Celsa: “Je to nová rasa neskúsených ľudí bez vlasti a tradícii, ktorí sa spolčili proti všetkým náboženským a občianskym inštitúciám”. My všetci sme dedičmi tohto konfliktu a je na nás, na ktorú stranu sa pridáme. Či to bude  – podľa delenia tatíčka –  “teokracia”, čiže spoločnosť založená na národnom živote, alebo “demokracia”, ktorá žiadne základy nemá. 

Mgr. Miroslav Kuna

Tököli a jeho miesto v dejinách

Začiatkom leta ma zaujal titulok webu Korzár Spiš. Aj keď “zaujal” nie je celkom výstižné slovo. Informoval totiž, že vedľa miestneho hradu bude odhalená jazdecká socha Imricha Tököliho (slovensky Tekeliho). Kontroloval som dátum a prvý apríl to nebol. Bez mučenia priznám, že to vo mne takmer aktivovalo dáviaci reflex. Celý tento „kultúrny“ podnik zastrešuje a financuje Maďarsko. Na podobné, konfliktné výstrelky sme boli zvyknutý na južnom, národnostne zmiešanom území, no určite nie na severe našej krajiny. Nemienim čitateľa unudiť siahodlhým vysvetľovaním. Poďme si teda skutočne len pár riadkami opísať kto tento pán bol a kto má záujem aby socha v Kežmarku stála.

Rodina Tököliovcov (Tekeliovci) nepatrila medzi staré uhorské šľachtické rody. K svojmu postaveniu sa vyšvihli až za života starého otca „hrdinu“ nášho príbehu. Ten v časoch protitureckých vojen dodával kone ako pre kresťanské vojská, tak aj pre moslimské. Už tu môžeme vidieť, že profit a moc boli nad morálkou. Do tejto, pôvodne prevažne slovenskej rodiny, sa narodil Imrich Tököli v septembri 1657. Jeho detstvom sa nebudeme zaoberať a prejdeme rovno ku kontroverznej časti jeho života.

Roku 1678 sa dostal na čelo kuruckých bojovníkov. Skupiny, ktorá sa z bandy povstalcov a zbojníkov vyvinula v pravidelné vojsko. Týmto rokom sa začína aj jeho stavovské povstanie kalvínskej a luteránskej šlachty proti Viedni. Spočiatku Tököli nadviazal styky so západnými mocnosťami a po vypuknutí konfliktu cisára Leopolda I. s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. mu Francúzsko poskytovalo vojenskú pomoc. V krátkom čase obsadil väčšinu habsburského, tzv Kráľovského Uhorska. Treba dodať, že v tom čase bolo Uhorsko vlastne územie dnešného Slovenska plus uzučký pás zeme na západe dnešného Maďarska a severného Chorvátska. Zvyšok bol prakticky 150 rokov okupovaný tureckou armádou. Navyše, bola to doba tesne po skončení krutej tridsať ročnej vojny (1618 – 1648) a Uhorsko bola vyčerpaná krajina so zásadne preriedenou populáciou.

V roku 1682 sa Osmanská ríša pripravala na záverečný útok do srdca kresťanskej Európy s cieľom dobyť Viedeň. Tak ako v minulých stáročiach povolával sultán do zbrane svojich vazalov – Tatárov, Moldavcov, Sýrčanov, či martalovcov zo Srbska, Albánska a iných. Hľadal však aj nových spojencov. Tu sa Turci obrátili na kurucov vedených Tökölim, ktorý bol zaprisahaný nepriateľ katolíkov. Tököli prijal ponuku budínskeho pašu a za priamej vojenskej pomoci Turkov obsadil takmer celú krajinu. Na výraz spojenectva odovzdal budínsky paša 16. septembra 1682 Tökölimu sultánovo athnámé, čiže zmluvu označujúcu ho za kráľa Orta Madžar „Stredného Uhorska“. Tököli sa však reálne stal sultánovým vazalom. Mimochodom ročne za toto „privilégium“ musel do sultánovej kasičky dodať 40 000 piastrov.

Mimoriadne dôležitým je rok 1683. Je to rok kedy osmanská armáda zaútočila na Viedeň. Prirodzene veľká časť nepriateľského vojska išla cez naše územie. Predvoj zložený z Tatárov, rôznych marodérov a samozrejme Tököliho kurucov po ceste vraždil a odvádzal do otroctva nevinných civilistov. Ak sa aj jeho kurucké jednotky priamo na vraždení nie vždy podieľali, minimálne zverstvám nebránili. Samotný kráľ Orta Madžar dostal za úlohu bojovať pri Bratislave a čiastočne priamo pod Viedňou. Bol teda kľúčovým spojencom ťaženia islamu proti Európe. Len s vypätím všetkých síl sa podarilo pri Viedni Turkov a ich posluhovačov poraziť a začalo sa oslobodzovacie ťaženie smerom na juh. (Anti)hrdina nášho príbehu s porážkou Turkov stratil moc a utiekol k sultánovi. Tam by sa mal príbeh končiť, no nekončí. V 19. storočí maďarský nacionalizmus urobil z účastníkov stavovských povstaní hrdinov národa. Medzi inými aj Tököliho, ktorého pozostatky začiatkom minulého storočia previezli z Turecka a slávnostne pochovali práve v rodnom Kežmarku.

Záverečné hodnotenie

Ak ste pozorne čítali tieto riadky je vám jasné, že Tököli v slovenských dejinách rozhodne nehrá pozitívnu úlohu. Jeho spojenectvo s Turkami bolo jasnou zradou kresťanského obyvateľstva bez ohľadu na národnosť. Tököli v tejto zrade nehral len symbolickú úlohu, on sa so svojím vojskom priamo podieľal na vojnovom ťažení osmanskej armády.

Nie je správne zriekať sa našej spoločnej uhorskej minulosti, ako sme to robili donedávna, no treba rozlišovať kto si poctu zaslúži a kto nie. Tököli rozhodne patrí do tej druhej kategórie a úmysel mestských pánov v Kežmarku odhaliť mu sochu je buď prejavom nevedomosti, historickej negramotnosti, alebo rovno útoku na samotnú slovenskú podstatu nášho štátu a spoločnosti. Romantická literatúra (maďarská) interpretovala tieto stavovské povstania ako boj za slobodu Uhorska. V skutočnosti ich cieľom bolo hlavne potvrdiť výsady šlachty, ako napr. neplatenie daní a ešte väčšie upevnenie poddanstva. Je skutočne na pováženie, že v čase kedy na Západe bojujú s prízrakom dávneho otrokárstva (motívy teraz necháme bokom), my chceme odhaľovať sochu človeku, ktorý bol spoluzodpovedný za odvlečenie tisícov našich ľudí do krutého islamského otroctva. Osobe, ktorá pomáhala islamu na jeho ťažení proti Európe. Ak toto dopustíme sme mentálne a morálne slabý národ nezaslúžiaci si svoju novodobú štátnosť.

Na záver som chcel pripojiť pár mailových kontaktov na kompetentné osoby z mestského úradu pre tých, ktorí by im radi napísali, čo si o ich zámere myslia. Keďže sú verejne zobrazené nie sú, pripájam aspoň ústredný odkaz: https://www.kezmarok.sk/kontakty/

Mgr. Peter Legény

Ó Kanada… alebo ako vyvolať nenávisť

Desiatky vypálených kostolov a zničené sochy svätcov ako akt (ne)kultúrnej vojny vedený najmä Antifou a podobnými extrémistami s otvoreným schvaľovaním médií, akademickej obce, inteligencie a tichou podporou vlády. Tak dnes vyzerá jedna z najvyspelejších svetových ekonomík a multikultúrny raj Kanada. A na to všetko stačilo, aby sa domorodá komunita vytasila s nepodloženým tvrdením, že sa v provincii Saskatchewan našlo 715 neoznačených hrobov v niekdajšej rezidenčnej škole a ďalších 215 neznámych hrobov detí, ktoré sa mali nachádzať na pozemkoch bývalej cirkevnej školy.

Všetky mali byť obeťami násilia a zneužívania, ktorých sa dopustili pedagógovia a rehoľníci pôsobiaci v týchto ustanovizniach. Niekdajší viceprezident náčelníkov indiánov Britskej Kolumbie Bob Chamberlin navyše vybičoval vášne tvrdením, že “je to iba špička ľadovca”. Médiá tieto informácie s chuťou prebrali a v mnohých prípadoch aj nepodložene prikrášlili. Táto hystéria bola spustená v období, kedy Britskú Kolumbiu zasiahli rekordné horúčavy a predpokladá sa, že niektoré zo 62 lesných požiarov na jej území vypukli v dôsledku tohto podpaľačstva. Ironické je, že sú väčšinou vypaľované kostoly patriace indiánskym komunitám, ktoré proti tomu hlasno protestujú. Predmetné zariadenia, známe ako “pobytové školy”, kde malo k masovým vraždám dochádzať, boli od 17. storočia do 90. rokov 20. storočia zakladané a financované vládou, ale spravovali ich cirkvi a rôzne náboženské spoločnosti. Hlavnou úlohou týchto škôl bolo pritom vytrhnúť domorodé deti z prostredia zúfalej chudoby, alkoholizmu a domáceho násilia, v ktorom väčšinou žili. Dnes to kanadský establišment označuje za kultúrnu genocídu miestnych Indiánov. Aj na Slovensku bola jeden čas pertraktovaná snaha o zriadenie internátnych škôl pre cigánske deti z osád a nikto to za akt kultúrnej genocídy neoznačoval. Ale to bude asi preto, že s tým prišli liberáli a ľavičiari a nie cirkvi.

A kým sa v Poľsku na obranu svätýň pred útokmi liberálnych a LGBTI extrémistov zorganizovali skutočné hliadky spomedzi veriacich, v Kanade sa nič také nedeje. Ničenie chrámov dokonca väčšina verejnosti schvaľuje. Ani premiér a katolík Justin Trudeau sa nepokúsil reálne zastaviť toto šialenstvo, ale naopak vyzval Cirkev, aby sa za existenciu masových hrobov ospravedlnila. Takto sa k veci postavil potomok kedysi hrdých Frankokanaďanov, ktorí svojho času ostro odmietli proticirkevnú kampaň metropoly počas Veľkej francúzskej revolúcie a vyhlásili Quebec a Acadiu – celé Nouvelle France – za jediných skutočných pokračovateľov galokatolíckej civilizácie. A to už nehovorím o tom, že “maslo na hlave” majú mať aj iné cirkvi, medzi inými aj Anglikánska. Ale ospravedlňovať sa majú zasa len katolíci. Nuž, musíme ho chápať. Je to demokratický politik, chronicky závislý na náladovosti verejnej mienky, hypnotizovanej desaťročiami multikultúrneho vymývania mozgov. Navyše sa musí neustále snažiť, aby jeho chrumkavý imidž už nič nenaštrbilo. A to najmä po tom, ako vyšla najavo jeho “rasistická” minulosť, keď sa na školskom maškarnom plese zamaskoval za černocha.

Celebrity samozrejme nemohli zostať bokom a spisovateľka a aktivistka s typicky znejúcim anglosaským či frankofónnym menom – Harsha Walia – dokonca na svoj Twitterový účet zavesila výzvu “Burn it all down – Zapáľte to všetko!” Ďalšia aktivistka Naomi Kleinová (!) jej odkázala, že môže rátať s jej pomocou. Tiež mnoho politikov, profesorov, právnikov či komentátorov tieto útoky ospravedlňovalo “vzhľadom na situáciu”, alebo ich priamo podporilo! Noam Chomsky musí slintať blahom, elity (nie len) v Kanade konvertovali na stranu neomarxistickej ľavice, hybridovanej liberálnym modernizmom! Aj pápež František už bol vyzvaný, aby sa za obludnosti spáchané učiteľmi predmetných škôl a zasvätenými osobami ospravedlnil. Ale ten mlčí. Prečo? Nemusíme podozrievať súčasného pontifika z nedostatku porozumenia pre antikatolícky masochizmus, on sa rád ospravedlní za všetko možné. Pravda je celkom prozaická. Tvrdenia médií a indiánskych predákov sú totiž úplné lži! Predovšetkým neboli na miestach údajných nálezov posledného odpočinku stoviek detí uskutočnené žiadne vykopávky. Hroby boli objavené georadarom, ktorý však nefunguje ako röntgen, takže “nevidí” telá, iba zmeny v štruktúre pôdy. Odkryté nebolo vôbec nič. Rosanne Casimirova zastupujúca domorodú komunitu dokonca na tlačovej konferencii otvorene klamala tvrdiac, že sa našli hroby trojročných detí, hoci georadar už vôbec nedokáže určovať také podrobnosti, ako je vek pochovaných!  A tak sa časom zistilo, že údajne “tajné” pohrebisko v Saskatchewane používala aj nedomorodá (!) obec, takže tam boli uložené telesné pozostatky osôb  rôzneho veku a pôvodu. Áno, boli tam pochovaní aj domorodí žiaci, ale podľa správy kanadského Výboru pre pravdu a zmierenie (ktorý sotvakto môže označiť za rasistický či prokatolícky) z roku 2015 boli najčastejšou príčinou smrti v týchto školách tuberkulóza, chrípka či zápal pľúc a nie zneužívanie či týranie.

V dôsledku chrípkovej pandémie v škole Fort Saint James napríklad zomreli všetci pedagógovia! Aj tých niekto utýral na smrť? Treba si tiež uvedomiť, že ešte na konci 19. storočia, v období pyšne nazývanom Belle Époque, sa v Kanade nedožila piatich rokov tretina detí. Prirodzene, medzi domorodou populáciou boli straty ešte vyššie, keďže im chýbala imunita voči chorobám ich bielych susedov. A hoci za sto rokov prešlo týmito školami 150 tisíc domorodých detí, celkovo ich tam opakujem takmer výlučne v dôsledku chorôb zomrelo okolo 4000, čo je síce smutné číslo, ale nie tak hrozivé, aby viedlo k súčasnému podpaľačskému šialenstvu. O trestoch ako prebodávanie jazyka ihlami za používanie indiánskej reči a iných fantazmagóriách radšej pomlčím. A nakoniec, vôbec sa v tejto umelej kauze nejednalo o neoznačené hrobové miesta. V západnej Kanade bolo totiž zvykom pochovávať do hrobov s drevenými prvkami (tak ako kedysi na Slovensku), ktoré časom erodujú alebo zhnijú. Veľmi výstižne sa o “šokujúcich” nálezoch vyjadrila Sophie Pierreová, ktorá navštevovala jednu z “podozrivých” škôl: “Pre nás to nie je nijaký objav, vedeli sme, že je tam cintorín. Skutočnosť, že na cintoríne sú hroby, by nemala byť pre nikoho žiadnym prekvapením.”  Hlavným cieľom celej tejto lživej kampane je okrem indiánskej snahy vysúdiť tučné odškodné samozrejme zničenie Cirkvi. Už nestačí, že ju liberálno-ľavicové sily ťažko infikovali v osobe súčasného pápeža. Treba ju vyhladiť úplne, a symbolom tohto úsilia majú byť práve horiace kostoly, aby mohol konečne vzniknúť skvelý nový dúhový svet!

Veď je také ľahké demonštratívne vystúpiť s Cirkvi napr. kvôli pedofilným kauzám mizivého promile kňazov… ale tí istí ľudia sa už nevzdajú štátneho občianstva kvôli pedofilnému učiteľovi či šoférovi kamióna. Je také ľahké útočiť na niekoho, kto sa efektívne nebráni! Aj tí pedofili v sutanách sú výsledkom ľavicového prevratu zvaného II. Vatikánsky koncil, kedy bol o.i. zrušený zákaz prijímania homosexuálov do seminárov. Vymyslený príbeh o kňazoch a rehoľníkoch, ktorí v Kanade zavraždili stovky detí, vedie k desiatkam vypálených kostolov. Avšak skutočný príbeh z britského mesta Rotherham, kde pakistanský gang celé roky znásilňoval biele dievčatá a tamojšie úrady celý prípad tutlali, už k desiatkam vypálených mešít neviedol. Ale celé je to vlastne len obmena klasickej salámovej metódy – biela rasa je trestaná vyvolávaním pocitu viny, terorom BLM a ničením sôch “rasistov” a tak teraz logicky nasleduje náboženstvo, ktoré ešte stále ľudia európskeho pôvodu väčšinovo vyznávajú. Staré porekadlo hovorí, že Cirkev svojich nepriateľov neničí, ale prežíva. História nás učí, že to tak celkom pravda vždy nebola a práve k tomuto vitálnemu a heroickému obdobiu by sa mal katolicizmus vrátiť. Aj v Kanade by stačili mladí odhodlaní muži, ktorí by svoje kostoly, kde boli pokrstení a v ktorých sa raz budú lúčiť s týmto svetom, strážili vo dne v noci a miestne biskupstvo by sa postaralo o potrebnú logistiku. Spomínaný príklad z Poľska nám ukazuje, že sa to dá. Avšak na Západe je katolicizmus už len pošpineným, popľuvaným folklórom a miznúcou temnou legendou. Miestni katolíci väčšinou už živú vieru nemajú a takisto aj mnoho kňazov. Ale tento trend prichádza aj k nám. Už aj na Slovensku boli zaznamenané útoky na kostoly. Môžeme si o Cirkvi myslieť čokoľvek, ale je pomaly jedinou relevantnou silou, ktorá stojí proti ťaženiu ideológie genderu, homosexualizmu a genocíde (nie len) slovenského národa. A preto je v súčasnosti v Kanade stále terčom zúrivých útokov, hoci na tamojšiu spoločnosť má takmer nulový vplyv. Preto by malo byť v záujme všetkých slušných ľudí, aby raz nočnú oblohu našej krásnej vlasti neosvetľovali horiace svätyne. Pretože radosť by z toho mala iba neomarxistická ľavica, Európska únia a jej lóžoví konatelia. A to si dúfam neželá nikto.  

Mgr. Miroslav Kuna  

Na legionárov nezabúdame!

Aj v tomto chaotickom roku poznačenom neschopnosťou a absolútnou aroganciou ľudí pri kormidle štátu sme si v júni uctili pamiatku národne oslobodzovacích bojov z rokov 1918 – 1919. Oproti rokom minulým v komornejšej atmosfére sme položili vence vďaky a slávy legionárom a dobrovoľníkom, ktorí v týchto zlomových rokoch zabezpečili pre naše mesto a celé Slovensko slobodu od útlaku maďarskej vládnucej vrstvy. Po nedávnej storočnici sme si plne uvedomili, že práve počas tejto vlády je odkaz čs. légií bojujúcich proti prívalu maďarskej komunistickej armády roku 1919 stále politicky toxickejší. Akoby sa do našej národnej histórie zase nehodila ďalšia kapitola. Predovšetkým sme si ale uvedomili, že politici nechcú oslavovať skutočné vlastenectvo, národnú hrdosť, odvahu k činu a mravnú silu stáť zoči voči svojim nepriateľom. Boja sa, že by sa ľudia mohli prebudiť a zistiť čo je to národná česť a povinnosť občana voči vlasti.

Pred viac než sto rokmi dal francúzsky major Bonneau na námesti v Nových Zámkoch zoradiť víťazné čs. jednotky a prihovoril sa im:

Vojaci!

Ďakujem vám, že ste tak skvele odrazili útok maďarských boľševikov. Bojovali ste proti veľkej presile a bili ste sa udatne. Som hrdý na to, že som mal tú česť veliť vojakom tak vynikajúcich vlastností. Vyslobodili ste Komárno z obkľúčenia, zastavili ste postup maďarských boľševikov na Bratislavu pri Nových Zámkoch. Každý z vás má podiel na tomto víťazstve. Každý Čechoslovák, ktorému poviete, že ste bojovali pri Nových Zámkoch sa pred vami musí skloniť.

Prečítajte si viac k téme aj tuná:

Mea Patria

America capta!

V stredu 17. februára zomrel v Spojených štátoch na rakovinu pľúc slávny pravicový rozhlasový komentátor Rush Limbaugh, ktorý počas svojej dlhej kariéry neúnavne bojoval s progresívcami, feministkami, či  menšinami a mal aj veľký podiel na nástupe tak reaganizmu, ako aj trumpizmu. Jeho The Rush Limbaugh Show sa stal najpočúvanejším programom hovoreného slova v USA. Ale najpamätnejším sa možno stane pre svoj kontroverzný výrok po víťazstve demokrata Bidena. Vyzval totiž štáty, kde vyhral Trump, aby sa odtrhli od americkej únie. Politológ z Iowskej štátnej univerzity Steffan Schmidt na to reagoval slovami, že “ak ste fanúšikom občianskej vojny, práve takto sa k nej dopracujete”. Nuž, pán profesor asi zabudol, že po šokujúcom víťazstve Donalda Trumpa v roku 2016 sa chcela (aspoň verbálne) odtrhnúť liberálna a pôžitkárska Kalifornia (tzv. Calexit) a nikto z toho hrozbu nerobil. Avšak nielen Kalifornčania či zosnulý komentátor majú separatistické myšlienky.

V skutočnosti je v USA secesionistická scéna pomerne živá a pôsobí dlhodobo. A rovnako ako všetky impériá, aj USA čaká podľa neúprosných zákonov historického vývoja zo súčasného vrcholu už len jediná možná cesta – tá nadol. A tento devolučný vývoj môže mať celkom nečakane aj podobu postupného rozpadu severoamerickej únie. Ak sa vrátime ku spomínanej Kalifornii, už jej vlajka nám napovedá, že prípadná nezávislosť by pre ňu nebola až takou novinkou. Je na nej totiž nápis California Republic (Kalifornská republika), pripomínajúci kratučké obdobie nezávislosti, ktoré započalo jej odtrhnutím od Mexika (1846). Samostatnosť si užívala presne 28 dní a potom ju obsadila americká armáda. Súčasťou USA sa republika stala rok na to na základe zmluvy, ktorá ukončila mexicko-americkú vojnu.

Na politickej scéne presadzujú secesiu napríklad Kalifornská národná strana, Nezávislá strana Kalifornie či Iniciatíva za slobodnú Kaliforniu, ktorá už dokonca zostavila deklaráciu kalifornskej nezávislosti. Odmietajú federálnu vládu a jej zákony, pretože svojimi reguláciami poškodzujú ekonomiku štátu. Inšpiráciu nachádzajú aj v udalostiach v Británii: “Brexit je dôležitý moment… ukazuje ľuďom v Amerike, že tí, ktorí usilujú o nezávislosť, nemajú na mysli násilie alebo dokonca občiansku vojnu”, uviedol pre denník Washington Post vodca Kampane za nezávislosť Kalifornie Louis Marinelli. Ale nielen najbohatší štát USA má zajačie úmysly. Pôvodní obyvatelia amerického Havaja dodnes oslavujú Deň havajskej nezávislosti. Ten pripadá na 28. november, kedy v roku 1843 britská kráľovná Viktória a francúzsky kráľ Ľudovít Filip podpísali deklaráciu uznávajúcu Havajské kráľovstvo za nezávislý štát. Avšak túto zmluvu nemienili uznať americkí plantážnici, ktorí o päťdesiat rokov neskôr zvrhli kráľovnú Liliuokalani. Krátko na to sa na súostroví vylodila americká námorná pechota a v roku 1898 začlenili Američania kráľovstvo pod svoju zvrchovanosť. Nezávislosť Havaja v súčasnosti presadzuje hneď niekoľko separatistických skupín. Jednou z nich je Havajské kráľovstvo, ktorého webové stránky vítajú návštevníka slovami: “Vítame vás na stránkach Havajského kráľovstva, ktoré pôsobí na ostrovoch okupovaných Spojenými štátmi”. Stúpenci nezávislosti dokonca požiadali Najvyšší súd USA, aby anexiu súostrovia vyhlásil za vynútenú a teda neplatnú. Aj oni sa odvolávajú na Brexit, ako to uviedol Francis Boyle, ktorý pôsobí ako poradca havajských separatistov: “Akýkoľvek rozpad imperiálnej entity ako Európska únia je pre hnutie presadzujúce havajskú nezávislosť povzbudením”. Otázne však je, ako by sa súostroviu darilo pod vládou domorodcov. V každom prípade sú už teraz vzťahy medzi nimi a bielymi obyvateľmi napäté a čoraz viac rodičov odhlasuje svoje deti zo škôl s prevahou domorodých študentov, aby ich ochránili pred šikanovaním. Obávam sa, že po získaní nezávislosti by sa Havaju darilo asi tak ako ostatným dekolonizovaným územiam po odchode “bielych imperialistov”.

Ďalšími nezlomnými separatistami sú Texasania. Aj Štát osamelej hviezdy má svoju skúsenosť s nezávislosťou, aj keď trvala iba deväť rokov (1836-1845). Vojna za nezávislosť od Mexika ho ekonomicky vyčerpala a enormne zadĺžila. Vláda vo Washingtone splatila za Texas dlhopisy a následne ho “nezištne” začlenila do svojej únie. Texasania na to nikdy nezabudli a odvtedy sú tam separatistické myšlienky pomerne rozšírené. Texaské národné hnutie (Texas Nationalist Movement) na svojom webe tvrdí, že má podporu viac ako štyristo tisíc obyvateľov a že: “Texasania vedú odlišný spôsob života než obyvatelia 49 štátov únie… odmietajú regulácie a dávajú prednosť obmedzenej vláde a nízkym daniam”. A aj tu je živý príklad Londýna a preto predseda hnutia Daniel Miller okrem iného uviedol: “Pre Texas je dôležité nazerať na Brexit ako na inšpiráciu a príklad, ako získať kontrolu nad svojim osudom”. Exit zvažujú aj na druhej strane únie. Skupina odbojných osadníkov vyhlásila ešte v roku 1777 nezávislosť na britskej monarchii a jej kolónii New York a založila nezávislý štát Nový Connecticut, neskôr premenovaný na Vermont (z fran. Mont – Vert, Zelená hora). Vermontská republika existovala štrnásť rokov ako zvrchovaný štát a až potom sa pridala k USA. A obnovu tohto štátneho útvaru presadzujú tamojší libertariáni, ktorí hlásajú, že federálna vláda je “príliš veľká, príliš centralizovaná, príliš mocná a príliš sa pletie do života ľuďom a malým komunitám”. Ich vodca Rob Williams, historik, decentralista a vermontský vlastenec si na webe Vermont Independent (Nezávislý Vermont) položil logickú otázku: “Po britskom referende dostávame mnoho dopisov s otázkou: Je na rade Vermont”? Ďalšou skupinou usilujúcou o nezávislosť štátu je Second Vermont Republic (Druhá Vermontská republika), ktorá vychádza z manifestu spísaného v roku 2003 ekonómom a filozofom Thomasom Naylorom.

V ňom sa píše: “Spojené štáty sa stali neriaditeľnou ríšou, v mnohom pripomínajúcou Sovietsky zväz”. Samozrejme sú tu aj radikálnejšie koncepcie, ako napr. Severozápadná republika už zosnulého belošského nacionalistu Harolda A. Covingtona, alebo plány Hispáncov z juhozápadu USA na vytvorenie republiky Aztlán. V oboch prípadoch by šlo o čisto etnické štáty, ktoré by vznikli ozbrojeným povstaním a následným násilným odtrhnutím od USA. Všetky tieto príklady nám ukazujú, že mnohí Američania majú s Washingtonom obdobný problém ako Európania s Bruselom. Je im príliš vzdialený (z kalifornského Sacramenta je to do metropoly únie 3820, z havajského Honolulu dokonca až 7680 kilometrov), takže Biely dom, Kongres a federálna vláda by mohli byť pre rančera z Texasu či horala zo Skalistých vrchov pokojne aj mimo Slnečnej sústavy. A zákony a regulácie, ktoré na planéte Washington vymýšľajú, mnohí Američania nepotrebujú a niekedy dokonca ani neakceptujú. Po boji o Kapitol, udalosti vskutku prelomovej, pri ktorej zahynuli štyria protestujúci občania (vrátane prípadu sprostej vraždy bývalej príslušníčky letectva Ashli Babbittovej) si začnú klásť logickú otázku, či vôbec chcú federálnu vládu ideologicky ovládanú akademickými liberálnymi fantastami odtrhnutými od reality.

Vidieť “zákonodarcov” krčiacich sa pod lavicami či vyrabovanú kanceláriu ultraliberálky Nancy Pelosiovej muselo navyše nemálo Američanom spôsobiť skutočné zadosťučinenie. Nie každý totiž prijal pochybné víťazstvo prakticky exkomunikovaného katolíka Bidena s porozumením. A aká administratíva nastupuje, to mohol celý svet vidieť na vlastné oči vďaka dúhovým vlajkám či čiernym vlajkám anarchistov, ktoré víťazoslávne zaviali na počesť nového prezidenta pred Bielym domom, nehovoriac už o výkone módnej  satanistky Lady Gaga, przniacej svojim “spevom” štátu hymnu počas inaugurácie. Máloktorý národ (či skôr ľud) na Zemi je tak polarizovaný, ako ten americký. A preto je dosť dobre možné, že čoraz viac obyvateľov jednotlivých štátov začne podporovať separatistické strany, poprípade sa môže únia rozpadnúť na dva kultúrne, etnicky a politicky rôznorodé celky, tak ako to vo svojom poslednom želaní vyjadril Rush Limbaugh.

Ak by k tomu naozaj došlo, neprebehlo by to určite pokojnou cestou. Potom by buď federálna vláda musela zasiahnuť silou proti jednému, či viacerým štátom usilujúcim o nezávislosť, alebo by sa Amerika dopracovala k druhej (možno rasovej) občianskej vojne. Je isté, že takýto konflikt by získal aj medzinárodný rozmer, pretože minimálne Rusko a Čína by okamžite využili príležitosť a podporili by tú stranu, ktorá by im pomohla oslabiť ich hlavného nepriateľa. Je naozaj otázne, ako by to všetko dopadlo. Keď bolo v roku 73 cisárom Vespasiánom a jeho synom Titom potlačené židovské povstanie, na pamiatku ich víťazstva v Ríme razili mince s nápisom Iudaea capta – porazená Judea. Ak by došlo v Texase či Vermonte, alebo inde k úspešnej rebélii, pri záľube Američanov v latinských heslách – by aj tam potom mohli pokojne vyraziť pamätné mince s obdobným textom –  America capta. Pretože aj zdanlivo nemožné sa môže zmeniť na realitu, ako sa to ostatne stalo už toľkokrát v dejinách.

Mgr. Miroslav Kuna

Rok s koronou

Je naozaj symptomatické pre našu dobu, riadiacu sa oným leninským „jeden krok vpred, dva kroky vzad“, že sa medzinárodný tím expertov prišiel pozrieť do wu-chanskej kolísky celosvetovej pandémie až po vyše roku od vypuknutia nákazy. Tu ale treba hneď poznamenať, že za toto zdržanie môže z veľkej časti sám Peking. S niektorými menami z predchádzajúcich kontrolných komisií mal vraj problém. Nevytvára ale toto zdržanie celkom prirodzene podozrenie, že sa čínska konfuciánsko-marxistická vláda len snažila získať čas, aby mohla účinne zahladiť stopy? Stále platná oficiálna verzia, že sa nákaza rozšírila medzi občanov Wu – chanu prenosom z netopierov na tamojšom „mokrom trhu“, už totiž začína mať vážne trhliny. Podľa tejto teórie sa tam mŕtvoly zvierat vŕšili jedna na druhú, čím malo dôjsť k samovoľnej smrteľnej mutácii vírusu. Prakticky od začiatku bol však ďalším podozrivým aj miestny Inštitút virológie riadený Čínskou akadémiou vied. A čo je ešte zaujímavejšie, v rovnakom meste sídli aj Wuchanské centrum pre kontrolu a prevenciu chorôb, kde už od roku 2012 vykonávali celý rad výskumov týkajúcich sa výskytu koronavírov u netopierov!

Štvrtá priemyselná revolúcia, Klaus Schwab, Globálny reset ergo Veľký reštart, Covid-19, Covid-21 a pápež František

Na prvý pohľad sa zdá, že nadpis článku spoločne nijako nesúvisí. Je to však iba zdanie. V spleti dnešných rôznych protichodných informácií, ktoré sa čitateľom podsúvajú je neľahká orientácia. Cítim vnútornú úlohu a povinnosť, predostrieť čitateľovi fakty, s ktorými som sa oboznámil pri svojom štúdiu, pozorovaní a hlavne, čítaní medzi riadkami. Jednou z mnohých informácií, ktorá ma naozaj zaujala, je video z youtube od Life News Slovensko. Preto sa pokúsim priblížiť skrátený preklad jedného amerického youtubera menom Luke Rudkowski z WeAreChange.org, ktorý nám poodhalí prepojenosť a víziu budúcnosti planéty bohatých tohto sveta. V úvode budeme svedkami slov, ktoré vyriekol Klaus Schwab, zakladateľ a výkonný predseda Svetového ekonomického fóra a zakladateľ Nadácie pre sociálne podnikanie, nasledovať budú slová a príspevky Luke Rudkowskeho, medzi ktorými bude postupne dopĺňať ďalšie fakty a odhalenia. Všetko popísané sa dá dohľadať a je dostupné každému. Zatiaľ. Poďme spoločne na to. Citujem:

Légie skazy

V časoch korona krízy a stagnujúcej ekonomiky sa to na národnej aj európskej úrovni len tak hemží návrhmi rôznych riešení. Niektoré sú realistické, iné menej. A potom sú tu nápady, ktoré sú v danej situácii úplne od veci. S jedným takým prišli aj poslanci nemeckej SPD, ktorí navrhli detailný plán na vytvorenie novej armády Európskej únie. Národné ozbrojené sily majú síce zostať zachované, ale únijné vojská by mali mať vlastné velenie a čo je najalarmujúcejšie, riadiť ich má Európska komisia, konkrétne eurokomisár pre obranu. Pripomeniem len, že Nemecko v súčasnosti Rade EÚ predsedá. Diskusia o armáde EÚ nie je samozrejme nová. Už teraz fungujú konkrétne projekty, napr. Stála štruktúrovaná spolupráca EÚ (PESCO), či Európsky obranný fond. Tie sú plne funkčné od roku 2007, hoci ešte (našťastie) nikde nasadené neboli. Ich fungovanie sa obhajuje ako reakcia na v skutočnosti pre úniu bezpredmetné hrozby ako rozširovanie moci Ruska, Islamský štát, ale aj nástup republikánskeho prezidenta Donalda Trumpa do úradu, ktorý požadoval zvýšenie vojenských rozpočtov armád členských štátov NATO.

Do prvej polovice roku 2022 má však vzniknúť tzv. Strategický kompas, o ktorom minulý týždeň rokovali aj ministri obrany únie. Agentúra Reuters uviedla, že by to mal byť vojenský strategický dokument, ktorý by definoval budúce hrozby, ciele a ambície v oblasti obrany a zároveň by sa sústredil na spoločný rozvoj zbraňových systémov, vrátane tankov. “Strategický kompas pomôže posilniť spoločnú európsku bezpečnosť a obrannú kultúru a pomôže definovať správne a konkrétne ciele pre naše politiky”, ako uvádza Európska služba pre vonkajšiu bezpečnosť (áno, EÚ má už aj svoju rozviedku). A ako by mala predpovedaná armáda EÚ vyzerať? Ľavičiari z SPD chcú začať v malom, s asi 1500 vojakmi. Potom sa má tento kontingent rozšíriť na 8000 vojakov. Ak sa čitateľovi zdá tento počet smiešny, súhlasím. Ale bavíme sa tu iba o začiatkoch. Je možné, že ako sa budú národné armády väčšiny členov únie naďalej scvrkávať, táto nadnárodná sa bude naopak rozrastať. A môžeme už dopredu vidieť tie ľúbivé heslá – ozbrojené sily stoja priveľa, sami sa neubránime, spoločné bude lacnejšie. Čiže tie isté reči ako pri vstupe do NATO. Ale aj tých osem tisíc výborne vycvičených a skvele vybavených žoldnierov (lebo ničím iným nebudú) by si s našou armádou rýchlo poradilo.

A teraz si predstavme desaťnásobok tohto počtu a technológiu, akou chce túto armádu vybaviť Strategický kompas. Nemyslím, že by pre ňu hoci aj armády najväčších unijných štátov boli potom veľkou hrozbou. A tu sa dostávame k skutočnému nebezpečenstvu, hoci téma je vraj o našej bezpečnosti. V prejave pred poslancami Európskeho parlamentu predsedníčka komisie Ursula von der Leyenová odporúčala Poľsku a Maďarsku, aby sa v prípade pochybností ohľadom Plánu obnovy po korona kríze obrátili na Európsky súdny dvor v Luxemburgu. Varšava a Budapešť (neskôr sa k nim pridalo aj Slovinsko) sa totiž postavili proti pripravovanému plánu podmieniť čerpanie prostriedkov z tohto fondu dodržiavaním zásad právneho štátu. Niet totiž pochýb, voči komu je táto podmienka mierená, a preto sa aj demokraticky zvolené vlády týchto štátov voči tomu ohradili. Ale korona tu raz nebude. Aj eurofondy raz skončia. A tým príde Brusel o nátlakové prostriedky voči národným vládam. Nebude potom zmohutnená európska armáda ako stvorená na pacifikáciu vzbúrených provincií? Nepochybujme o tom, že by s pomocou domácich kolaborantov rýchlo nastolia poriadok. Pôjde vlastne o oživenie brežnevovskej doktríny obmedzenej suverenity. Ale nemusí sa vzbúriť ani vláda nejakého štátu únie, stačí len ľudová nespokojnosť. Nie je to tak dávno, čo bol v Grécku zakázaný Zlatý úsvit. Tamojšie úrady samozrejme zbabelo čakali, kým sa strana stane z hľadiska volebného potenciálu bezvýznamnou. V Nemecku sa tamojší minister vnútra zasa nechal počuť, že rovnako by naložil aj s nacionalistickou AfD. Ak sa tak stane, čo urobia milióny voličov tejto strany? Nepovedie to aspoň u nezanedbateľnej časti z nich k radikalizácii? Samozrejme tu máme oveľa viac nespokojných ľudí, ktorým vadia čoraz diktátorskejšie postupy v rámci “boja” s covidom. Dnes, ako sa ukázalo aj u nás, ešte polícia protesty zvláda. Alebo aspoň krvavo nezasahuje.

Ale čo ak raz policajti a vojaci naozaj odhodia prilby a štíty a pridajú sa k demonštrantom? Samozrejme by bolo dobré mať v zálohe légie pozliepané z vojakov všetkých možných národností, možno (alebo predovšetkým) aj neeurópskych. Aj rímski cisári mali z rovnakých dôvodov ako osobnú ochranku germánskych otrokov a byzantskí zasa varjažskú gardu. Logicky sa totiž obávali toho, že keby ich chránili domáci, pri nejakej ľudovej búrke by sa mohli pridať ku svojim krajanom. Nie je potom asi úplná náhoda, že sa myšlienka spoločnej armády oživuje práve v časoch, kedy už majú ľudia u nás aj v celej únii rôznych obmedzení občianskych práv tak akurát dosť? Ale pre budúcnosť bude mohutná ozbrojená sila riadená Bruselom ešte potrebnejšia. V súčasnosti žije na Zemi asi sedem miliárd ľudí. Pri súčasnom tempe rastu svetovej populácie ich bude zhruba za šesťdesiat rokov raz toľko. Asi netreba konkretizovať, že tento skokový nárast sa nebude týkať ľudí európskeho pôvodu. A hoci povrch Zeme tvorí zo 70% voda, sladká je zastúpená iba tromi percentami. Pitná dokonca len jedným. A nachádza sa hlavne na severnej pologuli. Keď k tomu pripočítame nedostatok potravín, znečistenie, narastajúcu zločinnosť, politickú destabilizáciu, či nedostatok bytových kapacít, čakajú nás veľké migrácie z juhu planéty do našich domovských oblastí, pričom migračná kríza z roku 2015 bude oproti tomu len slabým odvarom. Žeby potom mohla získať spoločná armáda svoje opodstatnenie? To sotva, pretože podľa rovnakých prognóz bude Európa predstavovať vymierajúci kontinent a Brusel to bude chcieť riešiť tak ako teraz – namiesto propopulačnej politiky dovozom alogénnych prisťahovalcov.

Európska armáda bude potom použitá jedine tak na potlačenie chabého odporu Európanov proti plánom na ich nahradenie vo vlastných domovoch. Ale pravdepodobne nebudeme musieť čakať šesťdesiat rokov. Tu nie je miesto pre výdych typu “po nás potopa”. Demontáž národných štátov, ľudských práv a aj vlastná fyzická likvidácia potrebuje svoju záštitu. A tou bude práve pripravovaná, nadnárodná a výlučne bruselskej Rade ľudových komisárov slúžiaca soldateska. Preto je povinnosťou všetkých skutočných vlastencov a rodoľubov, či už politikov, alebo aktivistov, či už v Bratislave alebo Bruseli, zabrániť vytvoreniu tejto hydry. Pretože spoločná armáda nevznikne na našu ochranu, ale práve naopak. Bude to príčina našej skazy!


Mgr. Miroslav Kuna  

Deus ex machina

Špeciálne efekty pri rôznych predstaveniach nie sú niečím, čo by priniesla moderná doba. Aj ľudia v antike mali radi podobné vychytávky. V gréckych a neskôr rímskych divadlách na to slúžili zariadenia nazývané v latinčine deus ex machina, doslova “boh zo stroja”, čo boli akési plošiny či žeriavy, ktoré na javisko zložili herca predstavujúceho nejaké božstvo, ktoré malo zázračným spôsobom vyriešiť konkétnu, na prvý pohľad neriešiteľnú situáciu. V modernej terminológii je to osoba, udalosť, či vec, ktorá sa javí ako rovnako božské, všetko zachraňujúce riešenie. A tak, ako v antike bola potrebná “machina” na príchod zázračných riešení, sú dnes stroje a programy, ktoré stroje ovládajú, považované za rovnaké úspešné riešenia všetkých boľačiek civilizácie. Aj preto dnes moderný svet rezignoval na akúkoľvek prirodzenosť a úplne sa ododal svojej najobľúbenejšej umelej hračke – technológiám.

Inteligentné telefóny, autonómne autá, doba gigová, umelá inteligencia či high tech, ktorá má okrem iného čo najrýchlejšie pomôcť nájsť liek na covid. Všetko za nás vyriešia stroje. Veď na to sme ich zostavili a neustále zdokonaľovali, či nie? Že sa to deje na úkor prírody, to už je pomaly otrepaná fráza. Ale deje sa to aj na úkor ľudských životov a to už by malo znieť alarmujúco. V dôsledku znečistenia spôsobeného priemyslom a automobilizmom zomrie ročne na svete každý piaty človek. Za posledných päťdesiat rokov vyhynulo 58% živočíchov. Roboty hrozia celosvetovo neúmerne zvýšiť nezamestnanosť tak ako to urobila strojná výroba v 19. storočí. Vďaka štvrtej priemyselnej revolúcii a automatizácii je len na Slovensku ohrozených 70% pracovných miest. Podľa správy britského Legatum institute a skupiny Ernste z roku 2019 je dokonca Slovensko považované za najohrozenejšiu krajinu na svete!

Špinavé vojny USA a Veľkej Británie

Sú dva národy čo sa dostali po sto rokoch do tej istej pozície veľmocenských a koloniálnych agresívnych plánov USA a Veľkej Británie. Búri v Druhej búrskej vojne (1899 – 1902 ) a agresia voči malému a slabému Srbsku od 24.3. 1999 štátmi NATO a USA bez povolenia bezpečnostnej rady OSN.

Celá Afrika bola kolonizovaná Veľkou Britániou, Francúzskom, Nemeckom, Portugalskom, Talianskom, Španielskom a Tureckom. Na východe si svoju nezávislosť uchovala jedine Etiópia, vtedy známa ako Habešské kráľovstvo, na juhu Afriky dve búrske republiky Oranžský slobodný štát a Transvaal.