Spev sirén


Posledné mesiace boli často pertraktované predstavy o budúcej koalícii zloženej zo Smeru, Hlasu a Republiky s tichou podporou kotlebovcov (ak sa dostanú do NR SR), ktorá nahradí súčasnú dobu matovičovského temna. Dnes už ani to zdá sa neplatí, lebo (skutočný) premiér nepokryte spolupracuje s ĽSNS a vyjadril sa, že je na to “naozaj hrdý”. To tiež niečo vypovedá aj o tzv. nacionalistoch, ktorí bez problémov spolupracujú s človekom, ktorý v nedôveryhodnosti nemá medzi slovenskými politikmi súpera a tentokrát oprávnene! K tomu ich zrejme viedla smiešna snaha ukázať, že sú predsa len stráviteľní, dokonca chrumkaví, a že nie sú žiadni fašisti. Takto sa politický nacionalizmus sa stavia do polohy človeka, ktorý sa chystá skočiť zo strechy trinásťposchodového činžiaku a reálne očakáva, že by to mohlo skončiť aj inak, ako smrťou. Pretože táto dočasná “temná” koalícia určite po voľbách 2024 nevznikne. Skôr však reálne môže zostaviť vládu vyššie spomínaný štvorlístok. A tým sa zasa dostane k moci aj ľavica, aj keď to bude “slovenská sociálna demokracia” a biznis socializmus s ľudskou tvárou Pellegriniho, ktorého politická (a možno aj iná) orientácia je dodnes záhadou. Na to netreba zabúdať v deň, keď Matovič skončí. Súčasný systém vykazuje príznaky blížiacej sa mozgovej príhody. Je to zrejmé všetkým, čo vidia nekompetentnosť dnešných vlád vyspelého sveta. Víťazí s čoraz tesnejším výsledkom (viď Macron). A ľudia sa začínajú obzerať po alternatíve. Okrem riešení ponúkaných “krajnou pravicou” sa však stále viac dostávajú do popredia myšlienky ľavice, dokonca krajnej ľavice, u nás blahovského typu. Veď napríklad kniha nášho posledného jakobína Lenin a 21. storočie hovorí o víziách červeného tábora veľmi jasne. Mainstream ovládajú už desaťročia kultúrni marxisti a tí by si v prípade potreby spojenie s marxistami utopickými vedeli predstaviť určite ľahšie ako so scénou presadzujúcou identitu, tradície a etnickú a kultúrnu výnimočnosť. Národný boľševizmus, ktorý je skutočnou ideológiou a styčným bodom tak Kotlebu, ako aj Fica, by tak dostal možnosť predviesť sa. Smutné je, že by to veľká časť “národnej scény” iste uvítala. Tak ako svätú vojnu za rozšírenie ruského miru. Nepochybne by sa časť z nich stala z presvedčených nacionalistov kovanými socialistami, tak ako tomu bolo v roku 1945. Nostalgia za istotami minulého režimu je stále silná, stačí len zopár odhodlaných kormidelníkov stalinsko-jakobínskeho strihu. Už vidím tie davy nášho antifašistického snp-národa, ako sa nadchnú pre staronovú, úchvatnú víziu!  Ako by asi vyzeral život vo vysnívanom, aj keď pre nás ešte vzdialenom socialistickom raji, o tom hovorí aj kniha s názvom “Auroville”, ktorá uzrelo svetlo sveta v tomto roku.

Autorkou je poľská novinárka Katarzyna Boni, ktorá z “mesta, aké svet potrebuje”, prvýkrát ušla, ako sama priznáva. Popisuje utópiu, ktorú pred päťdesiatimi rokmi na vyprahnutej pláni v Indii založili rojčiví ľavicoví snílkovia a kde mala spoločnosť konečne žiť bez náboženstva, peňazí, ba dokonca bez potreby majetku ako takého. Miesto preň bolo vybrané skutočne symbolicky – údajne ho ťažbou dreva premenili na púšť zlí anglickí a francúzski kolonizátori.  Už založenie mesta sa nieslo v takom multikultúrnom duchu, že by Washington pri svojom slobodomurárskom vysvätení District of Columbia len bledol závisťou. Pri ceremoniáli znelo sedemnásť jazykov, základy mesta boli položené na zemi privezenej zo všetkých 24 štátov Indického zväzu a 120 štátov sveta. Práve prebiehali revolučné 60-te roky a pomýlení mladí ľudia väčšinou odmietali svet svojich rodičov a hľadali nový zmysel existencie. A keďže duchovné dedičstvo Západu im bolo jedine tak terčom posmechu a pohŕdania, mnohí utekali na východ, do Indie, kde sa s nadšením pustili do osvojovania si základov tamojších náboženských systémov. A do tejto výbušnej atmosféry ako na zavolanie v ašráme Šrí Aurobinda osvietila jednu tamojšiu “spirituálnu sprievodkyňu” menom Mirra Alfassa, ktorá bola známa ako “Matka”, myšlienka založiť ideálne mesto, kde sa zrodí nový človek.

Taký, ktorý sa vzdá svojho ega a bude žiť v harmónii s podobne prebudenými jedincami. Taký, čo bude žiť výhradne pre pospolitosť, svoju domovskú socialistickú komúnu. Následne dostalo meno podľa jej majstra Aurobindu a v roku založenia (1965) malo nula obyvateľov a jeden strom. O niečo neskôr ho preto podporilo UNESCO (aj to svedčí o užitočnosti tohto fondu) ako projekt slúžiaci k prispeniu k “medzinárodnému porozumeniu a šíreniu mieru”. Postupne sa tu začali usádzať ľudia zo Západu, hľadajúci svoje lepšie ja. Okrem obyčajných darmošľapov, narkomanov a iných stratených existencii podľahli volaniu sirény aj finančníci (čo je dosť úsmevné), architekti, čo sa kvôli urbanistickému rozvoju určite hodilo a samozrejme rôzni obskúrni umelci aj s ich citlivými dušičkami. “Matka” rozdelila budúce osídlenie do štyroch zón. Jednoduchý nákres premenil francúzsky architekt Roger Anger na efektnú špirálovitú štruktúru. V Auroville ľudia nemali priezvisko, políciu, sudcov, ani väzenie. Neboli tu žiadne vládne ani úradné štruktúry. Napokon to nebolo ani miesto pre ľudí utekajúcich pred skutočnosťou, či hľadajúcich odpočinok v starobe. “Matka” totiž celkom pragmaticky uprednostňovala mladých ľudí (aj keď bol pozvaný každý), ktorí by ťažkou fyzickou prácou realizovali jej sny. Taký idealistický gulag. Niet sa preto čo diviť, že niektorí sa tu usadili len na chvíľu, iní len na pár rokov. Tí najfanatickejší na celý život, ale takým typom nepomôže ani skúsenosť na vlastnej koži. V utópii mali byť školy, divadlá, múzeá, ale aj dielne, polia a bujné lesy. A mladí idealisti z Auroville naozaj vysadili milióny stromov a otvorili vyše päťdesiat výrobných podnikov. Pracovalo sa podľa kolektivistických pracovných ideálov. Každý si mal vybrať také zamestnanie, aké chcel a to malo prispieť k rozvoju indexu osobnej slobody. Ako sa to všetko podarilo realizovať je zrejmé aj z toho, že v utópii musela z času na čas zasahovať polícia, že sa tu pálili knihy tak ako v nacistickom Nemecku a deti síce nemuseli chodiť do klasickej školy s lavicami a hierarchiou na čele s učiteľmi, ale napokon šli študovať na Západ, ak chceli dosiahnuť aspoň nejaké vzdelanie. A tiež sa tam (na Západ) chodili ľudia z Auroville aj liečiť, pretože utopická zdravotná starostlivosť bola naozaj utopická, založená na holistickom princípe, ktorý je dodnes používaný hlavne rôznymi alternatívnymi liečiteľmi.

Aj v rovnostárskom meste vznikali kompetenčné spory a prebiehali mocenské boje a aj v tomto ideálnom spoločenstve sa vyskytli javy ako rasizmus, neznášanlivosť a chamtivosť. V podnikoch založených na rovnosti dochádzalo k vykorisťovaniu pracujúcich rovnako ako v kapitalizme. A napokon v strede mesta bez náboženstva vyrástol mohutný chrám Matrimandir so zlatou kupolou. Dnes je v meste bez peňazí potrebné za kávu zaplatiť tak ako v kaviarňach všade na svete a celé dokáže fungovať len vďaka dotáciám indickej vlády a darom bohatých zanietencov zo zahraničia. A asi preto v tejto utópii žije dnes závratných 2,500 obyvateľov, čo by na Slovensku nestačilo ani na získanie štatútu mesta. Zo všetkých ideálov sa podarilo naplniť len jediný – absenciu vlády. Ale Aurovillčania sú optimistickí a tvrdia, že u nich utópia čoskoro zavládne! Zatiaľ však obchody a reštaurácie vyžadujú platby v hotovosti a narábanie s nemalými verejnými financiami pripomína skôr organizovaný zločin. Vysnený raj má tiež rovnaké isté problémy ako iné mestá, ktoré sa za raj nepovažujú.

Ako napísal reportér Mady Crowell, aj tu došlo k znásilneniam, vraždám, a čo je pre rajskú záhradu skutočne nedobrou vizitkou, aj samovraždám. Zákaz požívania alkoholických nápojov nikto nedodržiava. Ktovie, možno je to všetko súčasťou cesty sebarozvoja, čo je základná kvintesencia Aurovillu. Socializmus je hydra, ktorej budú vždy dorastať odťaté hlavy. Je naozaj zarážajúce, že po trpkých skúsenostiach so všetkými jeho formami si nájde toľko nadšených obdivovateľov. A to dokonca aj v podobe beznádejnej utópie niekde v indickej púšti, ktorú je celý svet pripravený umelo udržiavať pri živote. Veľmi by ma zaujímalo, či by sa s rovnakou sympatiou stretlo aj mesto založené na opačných princípoch, povedzme na spôsob republiky Fiume. Otázka je to vskutku iba rečnícka, lebo by tak ako Fiume určite aj skončilo. A tak budú musieť ctitelia identity a tradície neustále bojovať so spevom sirén. Odyseus to vyriešil jednoducho – zalepil svojim mužom uši voskom a sám sa nechal priviazať ku sťažňu. Škoda len, že spevu tých ľavicových sa tak ľahko ubrániť nejde.

Mgr. Miroslav Kuna

Mimoni

Sme mimoni. Nevedeli ste o tom? Ale áno, sme! A to netvrdím ja, ale bývalý vicepremiér, financminister, guru neziskoviek, reformátor Ukrajiny, bilderberský besedník a najsamsuper odborník na všetko a bruselský a galaktický tajný radca Ivan Mikloš, takže na tom musí niečo byť! Nemôžem si pomôcť, ja jednoducho milujem bývalé marxistické a súčasné neomarxistické denníky Pravda a SME(na)! Výrobky z ich duševnej dielne sú pravidelným útokom na moju bránicu, no zároveň sú pre mňa aj veľkým zdrojom inšpirácie. A hoci si človek od tejto asylum partie už zvykol asi na všetko, článok Ivana Mikloša s názvom “Rusi a my. Líšime sa až tak veľmi?” (SME, č. 66/2022) zdvihol zo stoličky aj mňa. Rozhorčuje sa v ňom nad tým, akí sú vraj Slováci veľkí konšpirátori. To inak najnovšie tvrdia aj americkí kongresmani, ktorí chcú riešiť náš slovenský facebook aj s Marekom Cukorkopcom. Ale vráťme sa k spomínanému článku. Záver budem radšej citovať, lebo fakt stojí zato: “Bol som pri vstupe Slovenska do EÚ a NATO, chodil som na ich rokovania na vysokej úrovni, bol som (asi) jediný Slovák, ktorý sa viackrát zúčastnil na zasadnutí skupiny Bilderberg (to je tá, čo má podľa vás riadiť svet), bol som a som činný v neziskovom sektore, chodil som na protesty proti Ficovej vláde, žil som na Ukrajine a pomáhal som Ukrajine s reformami a s ich euroatlantickými ambíciami. Podľa vás som teda určite zosobnením vašich fóbii a predstáv o tom, ako funguje svet. Ale zase sa mýlite. V skutočnosti som ten, ktorý s istotou, z prvej ruky a z osobnej skúsenosti vie, že ste mimo. Obávam sa, že úplne, definitívne a beznádejne mimo. Ste jednoducho mimoni”. Vidíte? Vravel som to! Teda, platí to za logického predpokladu, že čítate naše články a články iných spriaznených webov, pretože je Vám ich posolstvo sympatické. Ale čo bolo také hrozné, čo najsamsuper Mikloša takto vyvredilo?

Nuž, bola to správa platformy Globsec z roku 2020, ktorá okrem iného merala aj vieru v konšpiračné teórie v krajinách strednej a juhovýchodnej Európy. Výsledky boli (podľa Ivana) pre Slovensko doslova alarmujúce, pretože kým v takej Litve verí konšpiračným teóriám 17% ľudí, na Slovensku je to až 56% respondentov. Najobľúbenejšie a najrozšírenejšie je presvedčenie o diktáte Bruselu, ktorý musíme znášať (67%), že základne NATO sú pre zvrchovanú krajinu neprijateľné (65%), že svet riadia tajné spolky (60%) a že neziskové organizácie sú predĺženou rukou západných mocností (58%). A čuduj sa svete, všetci títo respondenti by vymenili milovanú demokraciu za silného vodcu a bezpečnosť, slušný príjem a tradičné hodnoty. A to je pretrvávajúci problém aj v roku 2022 a preto si na našu miniatúrnu krajinu chce konečne posvietiť aj samotná Snemovňa reprezentantov Spojených štátov amerických.

Nuž, čo k tomu dodať. To, že v diskusiách na sociálnych sieťach sa používa slovník štvrtej cenovej a priania skorej smrti, na to sme si už ako tak zvykli. To, že sa to objavuje už aj v médiách, len učesanejšie… no… čo už, vieme čo sú za materiál. Vždy pre nich budeme vulgárni bruchatí pivári, dezoláti, budeme vždy tí, čo si pred demonštráciou dajú na raňajky slaninu a borovičku, či tí, čo chodia po dvore v teplákoch. Symptomatické však je podľa mňa skôr to, že sa už aj zástupcovia politických a ekonomických think-tankov ako je napr. Martin Šimečka, alebo tuto veľkomožný pán, zjavne rozhodli namiesto predstierania demokratickej diskusie a súboja argumentov uchýliť k zhadzovaniu a urážaniu protivníkov. Áno, to sú tí, čo boli za “slušné Slovensko”, všetci tí progresívci a vizionári, tí milovníci slobody, rozmanitosti a diskusie a zmeny. Alebo aj nie. Zjavne sa liberáli a demokrati rozhodli tvárou v tvár neúspešnému dovozu revolúcie uchýliť k maštaľným argumentom, vlastne k žiadnym argumentom. Len hlúpym, osobným útokom, poukazovaním na nedostatok inteligencie, či rovno fašizoidné tendencie u ich názorových oponentov, sem tam okorenené narážkami na ich sexuálnu orientáciu (tu už byť gayom zjavne IN nie je). Skutočnou ambíciou progresívneho intelektuála ale nikdy ani nebola snaha pomocou súboja ideí na modernej Agore dospieť k nejakému prijateľnému kompromisu, ale zničiť osobnú integritu protivníka a znemožniť ho tak, aby navždy zmizol, vyparil sa ako Sauron z Mordoru.

Ale ako sa dá takto fungovať ďalej? Ako z toho von? Mám nápad, vážení progresívni oponenti. Rozdeľme si Slovensko! Nie, vážne! Vy nepresvedčíte nás, my zasa vás, tak načo sa zbytočne jedovať? Spoločnosť je nevyliečiteľne polarizovaná, v podstate žijeme v stave  studenej občianskej vojny. Už je možné len násilné riešenie, tak sa dohodnime, kým je čas. Maďarská iredenta už desiatky rokov požaduje (zatiaľ) kultúrnu autonómiu, tak prečo neskúsiť niečo podobné? Máme tu na začiatok čísla vášho milovaného Globsecu, s tými sa dá pracovať. Podľa vyššie uvedených údajov to vidím tak, že naša strana má nadpolovičnú väčšinu. Budeme nekompromisní, veď sme vo vojne, takže to zaokrúhlime a zaberieme si sedemdesiat percent krajiny, ok? Veď tie vaše nápady mimo Bratislavskej žu(m)py aj tak veľkú podporu nemajú. A potom si zariadime život každý po svojom a na svojom. Vy si môžete bez akýchkoľvek protivenstiev rozvíjať svoju milovanú občiansku spoločnosť, založenú na nekompromisnom liberalizme a progresivizme. Už vás nikto nebude obťažovať s takými hlúposťami, ako je obmedzenie (či nebodaj úplný zákaz) potratov, alebo eutanázie. Môžete si nerušene zavádzať vaše pokrokové idey, ako je sexuálna výchova v škôlkach, môžete konečne legalizovať mäkké drogy, alebo aj všetky psychotropné látky. Gejprájd a Let´s dance môžu byť každý deň (aj s povinným kvórom homosexuálnych a transgender tanečníkov či rozhodcov v druhom menovanom). Samozrejmosťou musia byť rovnocenné zväzky príslušníkov sexuálnych menšín – muž s mužom, žena so psom, intersexuál s poltergeistom. Časom môžu byť samozrejme aj zákonom preferované. Milujete rozmanitosť, tak nezabudnite na dovoz všetkých prenasledovaných a hladných, čiže na vašu predstavu propopulačnej politiky. Celebrity a herci vám ukážu, ako má vyzerať harmonický rodinný život. Môžete im vyhradiť aj kreslá vo vašom parlamente, veď už teraz kecajú do politiky. Nezabudnite na environmentálne riešenia, noste so sebou všade prenosný kompostér a latrínu a pripravte sa na pravidelný zimný blackout. Budete môcť voliť do nekonečna tie isté politické mafie a pritom mať pocit, že ste hlasovali za zmenu. A taký zákonník práce? Prežitok, bro! Budete pracovať, kým nepadnete, či už za pásom, alebo v office. Veď kapitalista (najlepšie zahraničný) je taký láskavý, že vám dáva prácu, tak držím hubu a krok! Môžete sa naďalej predávať do úverového otroctva, aby ste si kúpili dom či byt, ktorý budete celý život splácať a robiť prácu, ktorú nenávidíte, aby ste ho mohli splácať. A ak budete mať ako všetci moderní ľudia sem tam nejaké tie pocity vykorenenosti a beznádeje, vláda sa postará. Prvá pomoc v podobe bezplatnej núdzovej dávky drogy a kondómu bude na každom rohu. Aj s tabletkou “deň po”. Pre istotu. To mi pripomína – zrušte manželstvo, to “väzenie” pre ženy, ako aj každý záväzok a povinnosť a nezabudnite na ópium ľudstva! Urobte toto všetko a ešte viac a uvidíme, dokedy sa tam u vás bude dať žiť. My si to zatiaľ zariadime presne opačne. Ste za? Alebo už konečne vytriezviete?

Mgr. Miroslav Kuna   

Zelené vojny

Máme vraj šetriť, lebo vojna, lebo závislosť od ropy a plynu a taktiež kvôli klimatickej katastrofe. O tom všetkom by sa dalo popísať veľa (a aj sa píše), ale nás bude teraz zaujímať to posledné. Zelené témy sú dnes jednoducho in. Stoja za nimi nemalé peniaze a nabaľuje sa na nich množstvo rôznych expertov. Mediálny priestor dostávajú tí najhlučnejší či najexotickejší a jeden z nich to u nás dokonca dotiahol až do spálne prezidentského paláca. Vytvára sa tu akási dymová clona jednotného zeleného frontu, nejaká predstava o tretej sile popri tradičnej pravici a ľavici. Avšak rovnako, ako má politická fauna v demokracii rôzne odtiene, aj zelená politika sa delí na množstvo súperiacich prúdov. O tom však laická verejnosť väčšinou nevie a preto ju môže zaskočiť rozkol v tomto doteraz jednotne pôsobiacom hnutí.

Už nejaký čas je viditeľný podobný pohyb aj uprostred svetovej environ scény. Kto sa trochu pozrel za oponu, vie, že to nebolo vždy len o názoroch Grétky a jej pajtášov s hnutia Extinction Rebellion. A kniha Michaela Shellenbergera Apokalypsa nehrozí je toho jasným dôkazom. Na rozdiel od alarmistov v nej tvrdí, že svet sa nerúti do záhuby a riešením naozaj nie sú predražené elektrické autá: “Neexistujú vedecké dôkazy o tom, že by konkrétny klimatický bod zlomu mohol nastať pravdepodobnejšie, ako iné potenciálne katastrofické udalosti, ovplyvňujúce osud našej planéty, napríklad dopad asteroidu, výbuch supervulkánu alebo pandémia smrtiaceho vírusu”. A tiež nie všetky zelené riešenia sú skutočne zelené: “Mnohé informácie, ktoré sa dnes verejnosť dozvedá o životnom prostredí a podnebí, nie sú pravdivé. Preháňania, alarmizmu a extrémizmu už bolo dosť. Miesto vyplakávania potrebujeme pozitívnu, humanistickú a racionálnu ekológiu”. Kniha je tak vlastne odpoveďou na hystériu, ktorú tu rozpútala Gréta a jej kamaráti. Na Západe už ľudia začali celkom vážne považovať ekologické problémy za príznaky končiaceho sa sveta a rátajú s takými desiatimi rokmi života, kým sa klíma nezrúti a nezomrú miliardy ľudí. A podľa prieskumu vykonanému vo Veľkej Británii z roku 2020 malo každé piate dieťa nočné mory o klimatickej zmene. Takže hnutie sa nám rozpadlo do dvoch hlavných prúdov – ekoaktivistov, ktorých tvárou je švédska záškoláčka, a ekomodernistov, ktorí sú však len ich umiernenejšou odnožou.

Tvrdia totiž, že vývoj nových technológii môže smerovať k výraznému zlepšeniu ekonomických faktorov, a tým aj k lepším životným podmienkam a následne k ochrane prírody. Krkolomné? Určite. A aj rovnako realistické. Ale poďme ďalej. Ekomodernisti okrem iného tvrdia, že napríklad poľnohospodárstvo má využívať technologicky najnovšie hnojivá a geneticky modifikované potraviny, pretože sú rezistentnejšie voči škodcom a prinášajú aj väčšie výnosy. Už vidím, ako si ich môže dovoliť taký roľník v Bangladéši. Avšak kniha prináša aj rozhodne zaujímavé fakty, ktoré demaskujú nové náboženstvo zvané environmentalizmus. Hneď na úvod sú spomenuté mediálne manipulácie, ako napr. hystéria okolo horiaceho amazonského pralesa, toľko velebených pľúc modrej planéty, ktorá nenechala chladnými ani Lea DiCapria či Madonnu. Ako autor upozorňuje, mnohé snímky, ktoré mali ukazovať hektáre horiaceho pralesa, ani neboli z Amazónie, alebo boli staré tridsať rokov. Navyše sú tieto požiare v danej oblasti bežné a nestoja za nimi vždy drevorubači, ani “fašistický” prezident Bolsonaro. Oheň totiž potrebuje k svojmu životu aj amazonský prales, aj austrálsky buš, aj kalifornské lesy a veselo v nich horelo aj pred dvesto rokmi. Navyše vyvracia dogmu o tom, že amazonský dažďový prales sú zelené pľúca planéty, pretože síce produkuje množstvo kyslíka, ale zhruba rovnaké množstvo aj spotrebuje (rastliny totiž v noci kyslík “dýchajú”), takže sa v ňom neukladá 25% CO2, ako tvrdia aktivisti. Navyše sme za posledných 35 rokov vysadili viac stromov ako vyrúbali a tie rastú nečakane rýchlo – práve vďaka vyššiemu počtu teplých dní a vyššej koncentrácii CO2.

Dokonca aj samotná OSN popiera alarmistické správy o tom, že nám v blízkej budúcnosti hrozí hladomor, pretože výnosy plodín budú vyššie a to pri všetkých možných scenároch klimatickej zmeny. Tým inak odpadá argument tých, čo chcú presťahovať hladujúcich z chudobného juhu na bohatý sever planéty. Čo je však pre ekoaktivistov skutočným šokom, Shellenberger, tvrdí, že industrializácii krajín tretieho sveta netreba brániť, práve naopak. Treba im pomôcť prejsť od extenzívneho poľnohospodárstva k modernejším formám ekonomiky. Snaha zapojiť Afričanov do mzdového hospodárstva je chvályhodná, dokonca je to jediné riešenie, ako potlačiť ekonomickú migráciu. Avšak s myšlienkou, že snaha zachovať tradičnú spoločnosť je ustrnutie v čase, sa žiadny tradicionalista stotožniť nemôže, a preto ju nemožno považovať za univerzálnu. Naopak, s čím sa stotožniť dá, je autorov komentár o tom, odkiaľ pochádzajú peniaze, ktoré držia pri živote environmentálne hnutie. Pretože, čuduj sa svete, je financované práve tými nadnárodnými korporáciami, proti ktorých bezohľadnosti a ziskužravosti údajne bojuje. Pripravujú si tak premenu vlastnej produkcie na nové riešenia, z ktorej im potečú nové gigantické zisky, vhodne previazané s robotizáciou a automatizáciou. Medzi ne patrí aj toľko velebená elektromobilita. Nuž, ale keď sa aj tá rozmení na drobné, až taká zelená nie je, počnúc ťažbou lítia do batérii, až po prepravu po celom svete mamutími loďami, ktoré len na jednu plavbu vytvoria rovnaké znečistenie ako stredne veľké mesto.

Už asi ani netreba hovoriť o neefektívnosti ekonomickej. Po kúpe elektromobilu je totiž po piatich rokoch potrebný vklad ďalších 20 000 eur za batériu, aby dosiahla predpokladanú životnosť 10 rokov. Ak sa máme baviť o naozaj ekologických riešeniach, prečo nezaviesť štvordňový pracovný týždeň, ktorý testovali v rokoch 2015-19 na Islande a teraz ho už má 85% obyvateľov ostrova? Pracujú 35-36 hodín namiesto štyridsiatich od pondelka do štvrtka, bez zníženia platov. Ich výkonnosť pritom zostala nezmenená, v niektorých segmentoch sa dokonca mierne zvýšila. Táto zmena sa tiež celkom prirodzene prejavila v znížení stresu, pocitu vyhorenia a v lepšej rovnováhe medzi pracovným a osobným životom. A ako ukázala britská štúdia, ktorú financovala Nadácia Alexandra Ferryho, keby sa v Británii pracovalo o jeden deň menej, do roku 2025 by sa tamojšia uhlíková stopa zmenšila o viac ako pätinu, čo predstavuje objem emisii, ktorý ročne vyprodukuje Švajčiarsko. A tiež by odpadol jeden z hlavných dôvodov znečistenia – automobilizmus. V predmetnej štúdii sa píše, že každý nepracovný deň by znamenal o 893 miliónov najazdených kilometrov menej. Nemenej významné by bolo, že by sa na pracoviskách minulo menej energii. Ľudia by tiež získali viac času na pohybové aktivity, čo by prospelo ich zdraviu, ako aj na komunitné aktivity, ktoré by mohli byť zamerané práve na ochranu životného prostredia. To by sme však nemohli byť otrokmi v robotárňach zahraničných investorov, orientovaných predovšetkým na maximalizáciu zisku a nie ekológiu.

Nemal pritom práve technologický pokrok priniesť nárast voľného času, ten závideniahodný dar, ktorý si vysoko cenili už antickí autori? Ale my ideme cestou presne opačnou, keďže všade sa počty odpracovaných hodín navyšujú a spomienka na zavedenie osemhodinového pracovného času, za ktorý sa bojovalo pred sto rokmi, vyvoláva už len žlčovitú pachuť v ústach. A tak sa skutočne ekologické riešenia budú odkladať v prospech zálohovania plastových fliaš, kontroly samospráv, či separujú odpad po ukrajinských utečencoch, manuálu ministra Sulíka o varení a podobných taľafatiek, ktoré nič reálne neriešia. A asi aj preto sa do predmetnej knihy zúrivo pustil aj Tomáš Grečko z Denníka N. Jeho nasadenie by mu mohli stredovekí inkvizítori len ticho závidieť. Liberalizmus a veľký kapitál budú totiž vždy už zo svojej podstaty proti prírode, akokoľvek “zelené” riešenia budú ponúkať. 

Mgr. Miroslav Kuna

Pyrrhovo víťazstvo

Na oslavách svojho triumfu pod Eiffeovou vežou urobil Emmanuel Macron naoko frajerské gesto, keď vyzval svojich podporovateľov, aby nepískali a vôbec sa hanlivo nevyjadrovali na adresu voličov Le Penovej, ktorých si chce vraj po voľbách získať. To je naozaj lichotivé, pretože doteraz sa snažil získať si najmä domácu oligarchiu, ono povestné jedno percento. Že by chcel napodobniť prezidenta Adolphe Thiersa z druhej polovice 19. storočia a jeho slogan “Francúzi, buďte bohatí?” Nie, nebudeme ho upodozrievať z úsilia zmeniť svoje presvedčenie a politický kurz a priblížiť životnú úroveň onému zlatému percentu, v prospech ktorého zrušil daň z hnuteľného majetku a zaviedol rovnú daň. Macron naopak bude ešte dôslednejšie presadzovať svoju víziu liberalizmu a veľkého kapitálu, pretože už kandidovať nemôže, a tak sa nebude cítiť limitovaný ohľadom na budúce voľby.

Je viac než pravdepodobné, že hlboké sociálne rozdiely, ktoré polarizujú francúzsku spoločnosť, sa ešte prehĺbia. Relatívna väčšina hlasov, ktorú Macron získal, nezodpovedá sociologickej väčšine radikalizujúcej sa spoločnosti. Staronový prezident vyhral už druhé voľby iba preto, že sa hlasovalo hlavne proti Le Penovej. Avšak tento republikánsko-sekulárny front postupne slabne. Kým Jacques Chirac vyhral v roku 2002 proti Jean-Marimu Le Penovi s 82% hlasov, Macron proti jeho dcére v roku 2017 už iba s 66% a tohtoročné výsledky tento trend len potvrdzujú (58,5% proti 41,4% u Le Penovej). Hlasovať neustále, už desiatky rokov za “menšie zlo”, vyvoláva u Francúzov oprávnené otázky ohľadom reprezentatívnosti vládnuceho establišmentu. Tie sa môžu pretaviť do frustrácie z demokracie, ktorá sa bude filtrovať iným spôsobom, akým bolo napr. povstanie žltých viest.

A potom je tu ešte jeden dôležitý moment, naznačený v úvode. Francúzi si vždy potrpeli na sociálne výhody, ktoré sú vďaka súčasnému prezidentovi pomaly demontované. Sociálny rozmer by sme mohli dokonca vyhodnotiť ako určujúci, čo sa týka prevratných zmien vo francúzskej spoločnosti. Dobrým príkladom je aj tá nešťastná francúzska revolúcia. Stačili dva roky neúrody, proti čomu nemohol urobiť nič ani absolutistický kráľ Ľudovít XVI. a ulica na čele s kaviarenskými intelektuálmi zvrhla tisícročný trón. Po revolúcii nasledoval síce ešte väčší hlad, inflácia a teror, pri ktorom bledlo aj vraždenie hugenotov počas Bartolomejskej noci, ale to už si dnešní Frankovia s takou slávou nepripomínajú. Krajina galského kohúta sa v súčasnosti delí na tri veľké skupiny, ktoré sú čo do početnosti porovnateľné. Prvou je krajná pravica okolo Marine Le Penovej, Érica Zemmoura a Nicolasa Duponta-Aignana, ktorá do verejnej diskusie prináša otázky identity, kriminality a alogénneho prisťahovalectva. Táto skupina teda napreduje, aj keď s veľkými ťažkosťami. Druhou je skupina, ktorá reprezentuje vládnuce elity a pre ktorú je charakteristická viera v kapitalizmus a liberálne hodnoty. V tomto balíku je nesúrodá zmes pravicových Republikánov, politikov Socialistickej strany, ako aj Macronovho hnutia Republika v pohybe. A potom je tu posledná skupina, ktorá sa zameriava na sociálne problémy, ako aj čoraz podsúvanejšie otázky environmentálne. Na jej čele stojí jakobín Jean-Luc Mélenchon, líder strany Nepoddajné Francúzsko. Do druhého kola mu chýbalo 420-tisíc hlasov, čo nie je až tak veľa. Preto si verí natoľko, že sa po júnových parlamentných voľbách už vidí na poste premiéra. A preto okolo svojho programu Ľudovej únie usilovne zhromažďuje komunistov, krajnú ľavicu, odštiepených socialistov a radikálnych environmentalistov. A že to Macron nemusí mať v úrade ľahké, to dokazuje aj prieskum agentúry Ipsos-Sopra Storia, podľa ktorého si až 63% opýtaných želá, aby Macronova strana prehrala parlamentné voľby. Je tu aj otázka volebnej mobilizácie. Práve sociálne témy môžu rozhodnúť, pretože Le Penová obranou sociálneho štátu a verejných služieb dokázala pritiahnuť veľkú časť neelitných hlasov: 36% zamestnancov a robotníkov a 29% nezamestnaných. Mélenchon z toho urobil svoju hlavnú tému a pritiahol 25% zamestnancov a 34% nezamestnaných.

Zaujímavé je aj vekové zloženie voličov “extrému”. Marine Le Penová vedie medzi voličmi od 35 do 59 rokov, Mélenchon u voličov do 35 rokov. Macrona napodiv podporujú hlavne voliči nad 60 rokov, ale to zrejme súvisí s ich zvykom voliť tradičné strany, ktoré prezidenta tradične podporujú. Iste nie s ich oslnivou životnou úrovňou. Pri súčasnom rozložení preferenčných síl je dosť dobre možné, že sa bude po voľbách parížsky parlament skladať z veľkej časti zo strán so značne radikálnou rétorikou a programom. A hlavne nepriateľsky naladených voči Macronovi. A potom by bolo vlastne jedno, či si do premiérskeho kresla sadne Marine alebo Jean-Luc. Dôležitejšie by bolo, že by sa Francúzsko dostalo do fázy kohabitácie (politický stav v poloprezidentských republikách, kedy sú prezident a premiér z proti sebe stojacich politických strán), a tak by si navzájom blokovali zákony. Mohla by z toho dokonca vzniknúť permanentná kríza, ktorú by Macron nasledujúcich päť rokov vďaka svojim rozsiahlym právomociam, ktoré mu poskytuje ústava, mohol nejako uhrať, ale ak by sa po ňom mala stať súčasťou stáleho politického života republiky, pri troche šťastia by mohla vyústiť do zmeny ústavy samotnej. Vďaka podobnej nezvládnuteľnej kríze De Gaulle odpravil štvrtú republiku a urobil zo seba v podstate absolútneho vládcu. A francúzska spoločnosť sa všeobecne posúva doprava, ako sme o tom nedávno písali:

A bolo by to aj šťastím pre Európanov. Aj “filozof” a bývalý europoslanec Boris Zala si všimol, že francúzske prezidentské voľby boli súčasťou širšieho zápasu medzi národným konzervativizmom a progresívnym univerzalizmom. A aj vďaka Putinovi a iným faktorom dnes moc Bruselu prudko rastie na úkor národných štátov a Macron sa vidí na čele tohto procesu. Preto bolo priam symbolické, že svoju víťaznú reč predniesol za tónov hymny EÚ. V podstate je zmena francúzskej politickej sústavy jedinou možnosťou, ako zabrániť Európskej únii v totálnom prepade do liberálneho predpeklia (nie je to napr. tak dávno, čo chcel Macron v EÚ zaviesť potrat ako “ľudské právo”). A aj tomu, aby mohla objaviť svoj “africký rozmer”, čo chcel odštartovať ešte prezident Sarkozy v podobe Mediteránskej únie, ktorá by zahŕňala aj severoafrické štáty. Môžeme len dúfať, že večne neposední Galovia tomuto scenáru zabránia sami. Ak nezabránia, o to viac je pre krajiny minimálne v rámci V4, snaha zintenzívniť hľadanie nových alternatív, otázkou prežitia. Vlastne sú len dve. Buď to bude Eurázijská únia, ktorú na východe buduje cár Vladimír I., alebo Intermárium. Myslím, že voľba je jasná, ak teda niekto nechce byť v jednom klube so štátmi ako Kazachstan, či Kirgizsko. To by mohlo prebudiť aj našich putinovcov, aj keď autor tohto článku ohľadom toho nemá žiadne ilúzie. V každom prípade, Emmanuel Macron dosiahol ukážkové Pyrrhovo víťazstvo.  

Mgr. Miroslav Kuna

Vladimír Putin – dekolonizátor

Pre každého útočníka je vždy ošemetné obhájiť agresiu, ale ako povedal istý pán so sloňou nohou, stokrát opakovaná lož… Stačí len nájsť uši ochotné počúvať a lož prijať za pravdu. O to sa snaží aj Vladimír Putin a jeho diplomatická služba. A keďže medzi krajinami európskeho kultúrneho okruhu veľa šancí nemá, mieri nižšie. Nielen morálne. A preto bude kvôli lepšej orientácii asi vhodnejšie napísať – južnejšie. Pre spresnenie si v rýchlosti pripomeňme, že svet je dnes nekompromisne rozdelený na bohatý Sever a chudobný Juh. Na severe (kam sa ráta aj Austrália a Nový Zéland, predtým tiež Južná Afrika), s bohatstvom vytvoreným usilovnosťou a dôvtipom, žijú hlavne ľudia európskeho pôvodu a Japonci. No a Juh… tak ten sa vyznačuje politickou nestabilitou, diktatúrami, rúcajúcimi sa ekonomikami, nekontrolovateľne rastúcou populáciou, hladom, nekompetentnosťou, fanatizmom, kriminalitou a biedou. A práve na túto pologuľu zúfalstva a beznádeje najnovšie upiera svoje hladové pohľady Moskva.

Výborným príkladom je Uganda. Churchill ju kedysi nazval rozprávkou. To bolo samozrejme počas striebornej éry Britského impéria a pred vládou kanibala Amina. Veľvyslancom Ruskej federácie je tam istý Vladlen Semivolos a jeho ambasáda usilovne šíri ruskú propagandu. Majstrovsky pritom využíva resentiment z čias studenej vojny, kedy Sovietsky zväz aktívne vystupoval ako hlavný motor dekolonizácie. Semivolos na svojom twitterovom účte navyše otvorene klamal, keď tvrdil, že práve Rusko sa nikdy nepoškvrnilo otrokárstvom a kolonializmom. Tým samozrejme hrá na citlivú strunu všetkým Afričanom. Tí si však už neuvedomujú, že to Rusko možno nerobilo v Afrike (aj to len preto, že ho tam západné mocnosti nepustili), ale v strednej Ázii, na Kaukaze, v Pobaltí a aj na tej nešťastnej Ukrajine už áno! Režim v Kampale však Rusko kritizovať nebude aj pre výhodný dovoz ruských zbraní a na ugandských sociálnych sieťach je skôr vnímané ako garant antikolonializmu. Aj keď teraz to isté Rusko vedie imperiálnu vojnu par excellence.

Bývalé kolónie, ktoré predvádzajú svoju neschopnosť si vládnuť samé už stovky (indiánske republiky strednej a južnej Ameriky), alebo aspoň posledných 60 rokov (Afrika), boli doteraz na periférii sveta. Predtým to tak ale nebolo a za čias studenej vojny to boli oblasti, kde sa oba antagonistické tábory snažili získať, či rozšíriť svoj vplyv a záujmové oblasti. A keďže sme sa dostali do novej studenej vojny, zaznávaný Juh je znova v centre záujmu. Ten pre koloniálnu minulosť nie je rozhodne naklonený Západu a ruská snaha odpútať sa od diktatúry dolára a zvyšujúce sa ceny potravín môžu v konečnom dôsledku rozhodnúť, koho bude počúvať. Vojna na východe zásobovanie cenovo dostupnými potravinami totiž už teraz komplikuje. Rusko a Ukrajina sú najväčšími vývozcami pšenice na svete. Jej cena stúpla vo februári medziročne o 50% a v marci dokonca o 80%. Pre viac ako tretinu svetovej populácie pritom predstavuje základnú zložku stravy. A keďže globálne trhy sú prepojené, výrazne stúpnuť môže čoskoro aj cena ryže, sóje a kukurice (základná zložka stravy Afričanov).

Putin tak svojim konaním priamo vytvára veľkú potravinovú krízu, ktorá sa môže skončiť novým sťahovaním národov, oproti ktorému bola migračná kríza z roku 2015 len taký šuviks. Napriek tomu (alebo práve preto) má na Juhu veľa sympatizantov. Veď už teraz bolo viac ako symptomatické hlasovanie o rezolúcii OSN, odsudzujúcej nevyprovokovanú agresiu voči Ukrajine. Výsledok síce vyzeral jednoznačne (zo 193 krajín ju podporilo 140, zdržalo sa asi 40 a proti bolo 5), ale treba sa pozrieť aj na to, čo v skutočnosti politici Juhu hovoria na domácej pôde. Ak ho rozdelíme na regióny, tak za Ukrajinou stojí len Oceánia (okrem Vanuatu) so svojimi bezvýznamnými ostrovnými štátikmi. V Afrike však Kyjev podporuje len každá druhá krajina. Tu sa dá vyložene konštatovať, že čím je krajina zaostalejšia, tým skôr podporuje Rusko. Aj v štátoch Latinskej Ameriky, kde prevláda domorodé či zmiešané obyvateľstvo, ako aj v v ázijských krajinách okolo rovníka, môžeme vidieť vzorec známy aj z našich šírok v podobe Orbána – ich predstavitelia hovoria niečo iné doma a niečo iné v zahraničí. Thajsko, napríklad, síce hlasovalo za rezolúciu OSN, ale nedovolilo protivojnovým demonštrantom rozvinúť ukrajinskú zástavu pred ruskou ambasádou. Súčasný thajský premiér sa navyše k moci dostal pučom a preto si prirodzene hľadá práve takých spojencov ako je cár Putin. Tak isto Nigéria – rezolúciu podporila, ale vojnu považuje za konflikt medzi USA a Ruskom. Na sociálnych sieťach však obyvateľstvo vyjadruje otvorene protiukrajinské postoje a to vraj pre zlé zaobchádzanie s nigérijskými študentami, ktorí zostali zaseknutí vo vojne. A niekedy je to len (s)prostý pud sebazáchovy, ako je to v prípade Tadžikistanu. Táto bývala ruská kolónia podporuje snahy Moskvy, pretože sa obáva revanšu v podobe deportácie más Tadžikov žijúcich v Rusku, ktorých návrat by spôsobil v krajine chaos.

V skutočnosti sa vlády Juhu zmietajú v starej dobrej nenávisti voči všetkému, čo i len trochu zaváňa západnou civilizáciou. A nemýľme sa, bez ohľadu na náš názor tam rátajú aj strednú Európu. V tom sú však s Ruskom zajedno. Na ruských sociálnych sieťach sa totiž bežne hovorí o “špeciálnej operácii” proti Ukrajine ako o krížovom ťažení pravoslávia proti západným homosexuálom. Že ju však realizujú o.i. snahou o genetické obohatenie Ukrajiniek prostredníctvom neruských a neortodoxných hrdlorezov v ruských uniformách, pozbieraných z tých najdivokejších kútov ich impéria (aj mimo neho), v tom už nikto z nich rozpor nevidí. A to je tiež jeden z faktorov, ktorý Moskvu približuje k Juhu. Ale o to jej práve ide. Rusko sa snaží zbaviť nálepky regionálnej veľmoci a spojenectvo mnohomiliardového globálneho Juhu mu môže len zvýšiť sebavedomie, pretože obaja aktéri sú k nám naladení nepriateľsky. Rusi sa totiž už ani neidentifikujú ako Európania, takže sa tu nemožno spoliehať ani na známe volanie krvi. Kde sa ruský establišment vlastne vidí, to krásne vyjadrila riaditeľka Russia Today Margarita Simonianová: “Chcem, aby sme boli ako Čína. Snívam o tom, aby sme boli Čína”. Nuž, vzhľadom na to, ako lačne sa Peking díva na ruský Ďaleký východ a Sibír, sa jej toto želanie možno časom aj splní. Vplyvný moderátor Vladimír Solovjov vo svojej show v spoločnosti rozličných odborníkov na alternatívnu históriu a znalcov paralelných svetov v priamom prenose estrádnym spôsobom a akosi na diaľku zasa z Ukrajincov vyháňa diabla. To by určite oslovilo šamanský a poverčivý Juh. Tiež otvorene hovorí, že po Ukrajine je na rade Poľsko, Švédsko, Rumunsko a aj Slovensko, aby sa domáci putinofili necítili odstrčení. Alexander Dugin, tento nový Rasputin, nazýva snahu o dosiahnutie týchto cieľov “konštruktívnou deštrukciou”, čo je asi také morálne a zrozumiteľné, ako kedysi Vaškove humanitárne bombardovanie. Putin skrátka Juh potrebuje. Otázne je, prečo politici Juhu podporujú Putina. Nikto ich zrejme nebude podozrievať zo schopnosti brilantne zhodnotiť zahraničnopolitické reálie, ale mohli by si aspoň spomenúť na rok 2014, kedy anexiu Krymu ruský prezident obhajoval jazykovým imperializmom.

Tak aspoň káže logika. Ak by svet fungoval podľa Putina, tak by sa štáty Juhu vrátili do starých koloniálnych ríš. Portugalsko by napr. dostalo späť Angolu, Mozambik a s Brazíliou by vytvorilo aspoň úniu. Alebo by skôr Brazília pohltila ostatné menované, veď už teraz celkom úspešne preniká do Afriky. Zvyšok čierneho kontinentu by si podelili Paríž s Londýnom, väčšinu Latinskej Ameriky (bez Brazílie a Guayán) by získalo späť Španielsko. V skutočnosti by to bolo ale presne naopak a práve preto v tom elity farebných národov rozpor nevidia! Vďaka rozšíreniu civilizovaných jazykov počas koloniálnej éry nie je problém pre domorodcov z pralesov Afriky a južnej Ameriky usadiť sa na Severe. A vďaka svojej natalite a živočíšnej energii by podľa putinovského jazykového kľúča naopak oni ovládli nás! Nuž a asi preto je tam kremeľské videnie sveta také populárne. V 19. storočí Európa vpadla do Afriky a väčšinu kolonizovala. V 21. storočí Afrika kolonizuje Európu. Tragédiou nášho moderného sveta je, že Juh, ktorý zohráva čoraz väčšiu úlohu v medzinárodnom vývoji (či skôr úpadku), je stále viac naklonený Putinovi, v súčasnosti najväčšiemu imperialistovi. Dôvody sú tam tiež samozrejme zištné, o tom netreba pochybovať. Ruské obilie je pre bezodný žalúdok Južanov veľkým lákadlom, rovnako ako spomínané ruské zbrane, ktoré im Putin predáva a nemá zbytočné otázky. Oveľa väčšou tragédiou je, že novodobý cár sa tak pridáva k našim dedičným nepriateľom, ktorí sa už trasú na to, aby nás mohli vymeniť v našich domovoch. Úspešne tak sabotuje budúce možné spojenie Severu proti latentnej hrozbe z Juhu. Myslí si, že keď premenil Rusko na uzavreté geto, tak mu nijaké nebezpečenstvo nehrozí. Ale to sa mýli. Ak sa v nasledujúcich desaťročiach vďaka nedostatku potravín, rozširovaniu púští a populačnej explózii pohnú na sever milióny ľudí, nikto nebude uchránený. Neodvráti to ani epidémia typu covid,  AIDS, ani nekonečné kmeňové vojny. Južania sú stále schopní straty nahradiť. Jedinou záchranou by bolo vytvorenie nového Limes Romanus na hraniciach Severu, čoho prvou lastovičkou bol Trumpov múr. Ale to sa nestane. Trump je preč, Macron je znovu prezidentom a Boris Johnson absolútne nevyužil obrovský potenciál, ktorý mu ponúkal Brexit. Príčinou je aj sám slovutný Vladimír Putin – dekolonizátor, ktorý sa spojil s Juhom proti najhodnotnejšej časti ľudstva, produkujúcej väčšinu globálneho blahobytu. Spojil sa s nimi proti vlastným. To píšem pre tých, ktorí v ňom vidia alternatívu voči willkommennskultur Západu. A nie je to len jeho osobná tragédia. 

Mgr. Miroslav Kuna

Mladá garda

Aj mládež, tá držiteľka rána... ešte si možno niektorí z nás vybavia precítenú recitáciu týchto veršov v podaní komunistickej poslankyne Dagmar Bollovej, prednesených pri príležitosti nečakaného prieniku jej strany do Národnej rady (2002). Ako sa zdá, môže to byť maximálne len želanie, pretože kto sa díva na generáciu dnešných mileniánov a snehových vločiek, sotva očakáva nejaké iné ako “ružové” ráno. Ale tu môže prvý pohľad v mnohom naozaj klamať, ako nedávno zaznamenala aj Nadácia Friedricha Eberta (Friedrich Ebert Stiftung, pomenovaná po socialistickom prezidentovi Weimarskej republiky), ktorá skúmala názory a hodnotové nastavenie mladých ľudí v krajinách V4 a v troch pobaltských republikách za rok 2021.

Výsledky medzi slovenskými mladými boli jednak povzbudivé – skeptický postoj k Európskej únii, ale aj na prvý pohľad znepokojujúce – narastajúci príklon k individualizmu či nezáujem o spoločenské dianie. Ďalej sa vo výsledkoch štúdie uvádza, že “štrukturálne podmienky pre rozvoj mladých na Slovensku (kvalita školstva, pracovné príležitosti pre mladých) sú horšie než v iných krajinách V4”. Napriek tomu – a to je povzbudivé – je túžba mladých Slovákov emigrovať najnižšia z krajín Vyšehradskej skupiny (len asi 7%). Za výborné je tiež možné považovať zistenie, že “na Slovensku je najväčší počet mladých za vystúpenie z EÚ, najvyššia nedôvera k EÚ a ako v jedinej skúmanej krajine prevláda negatívne hodnotenie vplyvu členstva na politický systém”. Ďalším zo zistení výskumu je spomínaný príklon slovenskej mládeže k individualizmu, ktorý sa prejavuje jednak v odďaľovaní zakladania rodín, jednak v priorite v skutočnosti podružných snov, ako je rôznorodá sebarealizácia, cestovanie, či kariérny rast.

 “Aktivizmus zameraný na spoločnosť patrí medzi aktivity, na ktorých mládeži záleží najmenej a do ktorých sa poväčšine nezapája”, uvádzajú na upresnenie autori štúdie. Len päť percent mladých považuje za dôležité zúčastňovať sa na rozvoji spoločnosti, v prípade zapájania sa do politiky sú to len tri percentá. To je v skutočnosti vysvedčenie demoliberálneho systému, či už červeného, modrého, či dúhového zafarbenia. Ale zároveň – a to je dôležité si uvedomiť – vystihuje želaný a prirodzený stav, kedy správa spoločnosti všetkými jej členmi skutočne platí len za demokratickú ilúziu a približne správne identifikuje (spolu so zástupcami komunálnych, regionálnych, či stavovských samospráv, atď.) pytagorejských aristokratov, herakleitovských skrytých vodcov či spannovský štátny stav. Preto som na začiatku písal, že je to jav znepokojujúci len na prvý pohľad. S tým súvisí aj správa vecí verejných, kde nízky záujem prekonáva len ochota zapojiť sa do petičných akcii (41% to už v minulosti urobilo), pričom ďalších 18% by tomu bolo naklonených. To je v skutočnosti všetko, čo je naozaj potrebné v inej ako demoliberálnej spoločnosti, aby jej vodcovia dokázali komunikovať nároky ľudu. Tiež je správou z kategórie tých lepších zistenie, že “najmenej akceptovanou formou participácie je práca pre politickú stranu alebo skupinu, ktorú odmietajú necelé dve tretiny mladých ľudí”. Dá sa z toho usudzovať, že dnešná mladá generácia je ochotná prekonať partokraciu? A skutočne, “ich  nespokojnosť a obavy z budúcnosti súviseli s vnímaným nedostatočným pokrokom v politickej rovine”. Tak pre autorov štúdie vzniká zjavný nesúlad medzi nezáujmom o veci verejné na jednej strane, a  pocitom politickej marginalizácie na strane druhej. Ako liberáli zjavne nemôžu pochopiť, že súčasný politický systém nedokáže spĺňať nároky mladej generácie na politickú reprezentáciu a jej predstavy o budúcnosti.

Taktiež štúdia potvrdzuje trend čiastočného príklonu mladých ľudí k anti-multikultúrnym či anti-pluralitným postojom. Až 43% by si neželalo za susedov cigáňov, 31% moslimov a 52% nedôveruje mainstreamovým médiám. Ale ako vyplynulo z vyššie uvedeného, tieto postoje mladí nereflektujú pri voľbách a podpora nacionalistických strán medzi nimi dokonca oproti roku 2016 klesla. Je to jednak pre nezrozumiteľnosť “jedinej skutočnej opozície”, jednak preto, že mladí už tomuto systému jednoducho neveria. A to možno považovať za povzbudenie pre možnú budúcu prestavbu spoločnosti. Zato sa však naši miléniami najviac obávajú o stav životného prostredia a katastrofy spôsobené klimatickými zmenami. A rastúcu tendenciu majú žiaľ aj progresívno-liberálne prúdy a čo sa týka “práv” sexuálnych menšín, sú mladí o niečo tolerantnejší ako ostatná populácia, avšak nie o veľa, čo je ešte stále dobrá správa. Hlavnou výzvou pre národnú scénu je práve zahľadenie sa mladej generácie do seba, jej prílišný individualizmus a správne investovanie sociálneho kapitálu do vytvárania vzájomných väzieb. A keďže len 20% respondentov vidí svoju budúcnosť pozitívne, sú prirodzene pripravení prijať novú víziu. Vlastne, aj odpor mládeže k masovosti a priemernosti môže byť výhodou, s ktorou sa dá pracovať. Najmä ak demokrati nedokážu triezvo komunikovať, tak ako ultraliberál Martin Šimečka, ktorý nazýva svojich názorových oponentov “luzou” a vyzýva na boj proti tým, ktorých “mozgy nie sú v poriadku”. O jeho schopnosti brilantne argumentovať svedčí aj jeho výrok, že “pre nás je lepšie, keď sme na tom Západe, je to jednoducho lepšie a hotovo, dosť, niet o čom debatovať”. Korunu podobným úchvatným víziám nasadila aj Mária Kolíková: “Vláda určuje ľuďom, ako majú žiť, či sa nám to páči, alebo nepáči”. S takýmito mentálnymi kapacitami nie je potom ani ťažké pustiť sa do boja o našu mládež, o našu budúcnosť. Hlavne ak sa mladí sami identifikujú predovšetkým so Slovenskom. Liberálny komentátor Peter Švík to nazval nebezpečenstvom klanovej identity: “Mentalita klanovej spoločnosti je sformovaná tisícročiami väzieb na rod, sídlo a jeho najbližšie okolie. To, čo prichádza zvonka, bolo vnímané ako nebezpečné a akákoľvek inakosť v rámci komunity bola zväčša potláčaná z dôvodu narušenia jej homogenity”. Napriek tomu, že sa môže zdať naša mládež stratená, jej väčšia časť je naladená na práve takýto druh mentality.

Skepsu voči EÚ môžeme vnímať ako pocit onoho nebezpečia pochádzajúceho zvonka a neochota emigrovať napriek všetkému, čo sa v krajine deje, zasa na väzbu na vlasť, ono rozšírené “bezprostredné okolie”. Treba mať na pamäti, že dnešní respondenti za dvadsať-tridsať rokov prevezmú tento štát. A keďže zásadné životné postoje sa formujú v ich veku, potom už bude reálne možné očakávať, že prípadná zmena by nebola až taká nepriechodná. A to je dobrá správa a možné zadosťučinenie pre tých, ktorí sa v období dekadencie drobnou mravenčou prácou pripravovali na pád systému.

Mgr. Miroslav Kuna  

Brány Sodomy

Ale no čo sa nám to stalo na tom trenčianskom gymnáziu? Už nie pandémia, vojna, či zdražovanie o dvojciferné čísla sú problém, Vážení občania! Nie, sú ním urazené city Mladých Saskárov, týchto politrukov v zácviku, ktorí si všetky tieto negatívne javy nevšímajú, pretože sú zrejme z rodín, ktoré ich riešiť nemusia. Ako svojho času mladý Jauro. A keď je všetko ok, peniaze sú, zdravie je, mladícka energia tiež a vojna je len v TV (si myslia), treba spustiť novú ofenzívu na frontoch kultúrnej vojny. A k tomu teraz skutočne došlo. Hlavným problémom, ktorý všetky ostatné boľačky spoločnosti hravo strčí do vrecka, je pôsobenie dvoch učiteľov náboženstva na Gymnáziu Ľudovíta Štúra v Trenčíne.

Tí si totiž v 21. storočí a v Európskej únii na hodine katolíckeho náboženstva (5. apríla) dovolili povedať, že “homosexualita je zranenie. Je stavom nedokončeného rozvoja osobnosti po emocionálnej stránke a stavom nenaplnenej potreby lásky vo vzťahu s osobou rovnakého pohlavia”. A zaklincovali to tým, že len ľudia, ktorí dokážu premáhať “neprirodzené homosexuálne sklony”, pôjdu do Neba. Čiže všetko v súlade s katolíckym učením a celkom podľa slov napr. takého Sv. Pavla z jeho Prvého listu Korinťanom, kde sa vyslovene píše, že súložníci mužov (okrem iných) nebudú dedičmi Božieho kráľovstva. Hrôza, že? Nuž, autor tohto článku si myslí, že sa dal použiť aj údernejší slovník, a katechéti sa k danej problematike vyjadrovali ešte súcitne a diplomaticky. Ale poďme ďalej. Na mladých extrémistov zo SaS sa vraj obrátili priamo študenti, ktorí sa na predmetnej hodine zúčastnili. Takže mladí katolíci, ktorí takto nerobia nič iné, len si špinia do vlastného hniezda. Tiež žiadna novinka. Ale hviezdnu hodinu zažil aj riaditeľ gymnázia Pavol Kováč.

Jeho nasadenie v “kauze” už nevyzerá len ako snaha zabrániť negatívnej medializácii, ale zrejme vyviera aj z jeho presvedčenia. Katechétov si pozval na koberec: “S vyučujúcimi som sa rozprával a svoj postoj obhajujú. Vraj majú podľa osnov učiť aj o homosexualite a študenti sa o tom chcú rozprávať. Tvrdia, že postupujú presne podľa svojich cirkevných dogiem a prezentujú oficiálny postoj cirkvi”. Pánovi direktorovi sa tiež nepáči, že si na prednášku zavolali “nejakého pána, ktorý je vraj psychológ a teológ a homosexualitou sa zaoberá”. Resumé bolo také, že vyučujúcich požiadal, aby nepokračovali v prednáškach na danú tému. Nuž, zlatý socík sa nám vrátil, aj keď v modifikovanej, neomarxistickej podobe. Vrchnosť zasa rozhoduje o tom, ktoré pasáže z Písma sa môžu učiť a ktoré nie. Kováč sa obrátil aj na ministra školstva, čiže s trochou zlomyseľnosti by sa dalo povedať, že na toho pravého. Ten celkom vážne navrhol skupinovú terapiu pre študentov, ktorí sa museli prednášky zaváňajúcej dobre že nie fašizmom a holokaustom zúčastniť.

Áno, aj ja sa smejem, ale len nad absurditou toho všetkého. Inak je to viac ako alarmujúce. Vyjadriť sa samozrejme musel aj Marek Madro, riaditeľ internetovej poradne pre mladých IPčko.sk, ktorá pôsobí na vývoj mládeže asi tak pozitívne, ako svojho času časopis Bravo! Povzdychol si, ako často sa na jeho stránku obracajú tínedžeri s inou sexuálnou orientáciou, ktorí sa boja stigmatizácie a negatívneho postoja spoločnosti. Dobré by bolo posvietiť si na to, s akou “inou” orientáciou sa na ňu obracajú. Poskytujú empatické poradenstvo okrem homosexuálov aj mladým s rôznymi “fíliami”, ktorí sa nevedia so svojimi chúťkami vyrovnať? Naozaj chceme hovoriť ľuďom s neprirodzenými sklonmi, že je to všetko ok, cool a IN, že sú tak stvorení a podobné nezmysly? Skutočne hrôzostrašné je skôr to, že sa tu tlačí len toto jediné riešenie. Ale čo stovky mladých ľudí, ktorí takto žiť nechcú? Kto im pomôže? Kedysi tu bola možnosť psychiatrickej intervencie, ktorá mala výsledky. Áno, homosexualita je choroba a dá sa liečiť, alebo jej prejavy aspoň potláčať. Možnosť voľby, ktorú tak radi liberáli pretláčajú pri iných témach, je pri tejto rezolútne odmietaná. Ale ono sa to dá, ako dokazuje príklad Dr. Charlesa W. Socaridesa (1922-2005), ktorý pomáhal osobám s homosexuálnymi sklonmi vyše 40 rokov, založil Národnú asociáciu pre výskum a terapiu homosexuality (NARTH) a bol laureátom ceny pre výnimočných profesorov Asociácie psychoanalytických psychológov britskej zdravotnej služby. Dr. Socarides dokázal pomôcť tretine pacientov k normálnemu životu a tí sa nakoniec oženili a mali deti. Vo svojich prácach popisuje, ako kultúrna revolúcia zmenila patológiu na životný štýl, ako “radou manévrov, lží a úplných nezmyslov homosexualitu cez noc vyliečili – príkazom. Donútili A.P.A. (Americkú psychiatrickú asociáciu, pozn. aut.), aby vyhlásila, že pohlavný styk osôb rovnakého pohlavia nie je úchylka. Je to iba stav – rovnako neutrálny ako ľavorukosť”. Homosexualita ale nie je životný štýl, je to smrtiaci štýl.

Pacienti s nábehom na AIDS často Dr. Socaridesovi hovorievali. “Pán doktor, keby som neabsolvoval liečenie, bol by som mŕtvy”. Väčšina establišmentu však konvertovala na progresivizmus. Problém však nastane, ak niektorý z nich začne zrazu používať zdravý rozum. Naposledy takto pocítila na vlastnej koži liberálnu toleranciu spisovateľka J. K. Rowlingová. Hoci svojho času priniesla povinnú obeť progresivizmu v podobe vyhlásenia, že profesor Dumbledore z jej Harryho Pottera je homosexuál, nenávratne si to pokazila svojimi transfóbnymi názormi. Začalo sa to v roku 2020 sériou príspevkov na Twitteri, kde spochybnila používanie rodovo neutrálneho jazyka. To nenechalo chladnú ani Emmu Watsonovú, ktorá vďaka sfilmovanej sérii o mladom satanistovi dosiahla svetovú slávu. Spisovateľke pripomenula, že “transľudia sú tým, kým hovoria, že sú a zaslúžia si žiť bez toho, aby ich niekto stále spochybňoval, či im hovoril, že nie sú tým, kým hovoria, že sú”. Iste ste sa v tomto slovnom eskamotérstve na úrovni nášho Danka takmer stratili rovnako ako ja. Nevadí, pretože hlúposť je naozaj ľahšie vykonať, ako obhájiť. A rovnako domotané je celé obhajovanie niečoho, čo obhájiť nejde. Lebo táto téma je o tom, o čom je, totiž len a iba o sexualite a o ničom inom! Bol by som naozaj zvedavý, či by sa sympatizanti LGBTI, ak nepomôže nič iné, vydržali pozerať na to, ako si dvaja muži sexuálne preukazujú “náklonnosť”. To by bola tá pravá terapia šokom, ktorú by veľká časť našej pomýlenej (nielen mladej) populácie asi potrebovala! Potom by pochopili, čo obhajujú.

Teda aspoň dúfam, že zvracací reflex by im pripomenul, že absorbujú niečo toxické.  Brány Sodomy sa otvorili a hrozia zhltnúť novú generáciu. Nádejam sa, že katechéti na trenčianskom gymnáziu nezabudli študentom pripomenúť, akým spôsobom boli za svoju “orientáciu” odmenení homosexuáli v tomto starovekom meste. Nie je to podružná téma, skôr symptóm dekadencie. A nie je náhoda, že propaganda okolo homosexuality sa orientuje najmä na mladých. Je to skutočná diktatúra queerproletariátu, bitka, ktorú musíme vybojovať. Lebo asi zbytočne budeme viesť naše deti k určitým hodnotám, ak nám bude na krk neustále dýchať ministerstvo pravdy a lásky. Potom je už naozaj len otázkou času, kedy budú násilím odoberané deti z “extrémistických” rodín a následne dávané do výchovy osvietenejším párom (možno dvom mužom), alebo štátnym zariadeniam s tou pravou ideologickou prípravou. Úplný a dokonalý Prekrásny nový svet Aldousa Huxleyho! Ak takýto scenár zažiť nechceme, musíme sa postaviť aj proti šikanovaniu dvoch katechétov, ktorí sa previnili iba tým, že si robili svoju prácu. Naša mládež ešte nie je stratená. Ale o tom v budúcom článku. 

Mgr. Miroslav Kuna

Skrytá hrozba

Niekoľkodňová špeciálna operácia ruskej armády už trvá vyše mesiaca, aj keď sa vraj blýska na mierové časy. Nič nevychádza podľa plánu, a preto si treba frustráciu vybíjať na civilistoch. Rusom to ale nevychádza pravidelne, viď Zimná vojna, Afganistan, či prvá čečenská vojna. A nielen ruský vpád na územie Ukrajiny predstavuje pre nás potenciálnu hrozbu. Je to aj fantazijná realita nášho južného suseda, kde trápny pokus o opozičný blok á la SDK drvivo prevalcoval v nedeľňajších voľbách Viktor Orbán. Jeho víťazná reč o tom, ako Maďari ukázali dlhý nos Bruselu, veľkým mediálnym domom a strýkovi Sorosovi sa síce počúvala dobre, ale treba sa pozrieť aj na odvrátenú tvár staronového premiéra ako Putina v malom, pretože ten neznamená len konzervatívne hodnoty a boj proti nelegálnej migrácii.

Budapešť už totiž roky sleduje s istou dávkou závisti kroky Ruska a buduje rovnaký štátno-oligarchický aparát, aký vidíme na veľkom východe. Ruská federácia už v roku 2008 rozdávala svoje pasy obyvateľstvu Abcházka a Južného Osetska, o dva roky neskôr sa objavili správy o rozdávaní ruských pasov na Kryme. V tom istom roku Maďarsko prijalo zákon o štátnom občianstve, ktorého plodom boli aj tzv. pasy zahraničných Maďarov. Na Kryme potom, ako vieme, vďaka tomu dozreli podmienky pre anexiu, keďže Moskva argumentovala nielen potrebou ochrany etnických Rusov, ale už rovno ruských občanov! To len potvrdzuje, že v roku 2010 sa Slovensko rozhodlo správne, keď voči politike dvojakého občianstva, ktoré vtedy zaviedlo Maďarsko, zaujalo nekompromisný postoj. U maďarského premiéra asi nie je taká náhoda, že je najvernejším stúpencom Putina v únii. A tiež tu netreba zabúdať na užitočných idiotov typu Matovič, ktorý sa angažovaním “Ďorďiho” Gyimesiho a paktovaním s radikálnym krídlom maďarskej menšiny snažil podkúriť Ficovi, resp. jeho koaličnému partnerovi, “slušákovi” Bugárovi.

Veď ak sa vrátime k súčasnej kríze, s Ukrajincami toho máme veľa spoločného. V minulosti bola spochybňovaná nielen životaschopnosť oboch národných jazykov, ale aj právo oboch národov na vlastnú štátnosť. A tak ako dnes Ukrajinci, aj my sa môžeme raz ocitnúť v pozícii, kedy sa prípadné problémy nebudú riešiť medzinárodným právom (podľa Charty OSN a Záverečného aktu Helsinskej konferencie z roku 1975), ale silou. Rusko sa angažovaním na Ukrajine snaží okrem iného opätovne vstúpiť ako hegemón aj do stredoeurópskeho priestoru. Robilo to tak ostatne vždy, či už bolo biele, červené, alebo súčasné neoboľševické. Maďari s tým počítajú ako s jednou z variánt, ako si zabezpečiť dominanciu vo svojom blízkom zahraničí. Ak sa vám opäť vybavila analógia s Ruskom, je to tak správne. Predstava, že by sme mali na takýto vývoj čakať so založenými rukami, je doslova protislovenská, ako správne uviedol Juraj Marušiak z Ústavu politických vied SAV.

Nie je to tak dávno, čo sa Rusko nechtiac demaskovalo vďaka predčasne vydanému (a opäť stiahnutému) článku agentúry Ria Novosti, kde sa okrem iného uvádzalo, že “Rusko sa znova vracia do svojich historických hraníc, celý ruský svet – Veľké Rusko, Bielorusko a Malorusko budú konečne znovu vystupovať na medzinárodnej scéne ako jeden celok. Bolo to nevyhnutné, ale prezident Vladimír Putin prebral na seba historickú zodpovednosť, keď rozhodol, že úlohu zjednotenia nenechá na budúce generácie.” Už sme mohli vidieť, že Budapešť pozorne študuje expanzívne kroky Kremľa a podľa svojich možností ich aj napodobňuje. Že na to nerezignovala je zrejmé aj z pokusov maďarskej vlády skupovať pôdu a nehnuteľnosti v okolitých štátoch a to výhradne na územiach obývaných maďarskými menšinami, aby nebol nikto na pochybách. A že je Maďarsko členom EÚ a NATO? Nateraz, kým mu z toho plynú ekonomické a bezpečnostné výhody. Avšak Európsku úniu môže vďaka inflácii, hľadaniu alternatívnych (podstatne drahších) náhrad za ruskú ropu a plyn, odstavením jadra a aj vďaka z vojny na východe plynúcemu poklesu vlastnej ekonomiky čoskoro čakať úpadok. Ekonomické výhody tým padnú, lebo spolu so skracovaním eurofondov sa určite nedostaneme v dohľadnej dobe na úroveň ekonomík a blahobytu štátov starej únie. Týmto všetkým prestane byť minimálne pre stredoeurópske štáty členstvo v dvadsať sedmičke nevyhnutné. A byť v NATO znamená skôr bezpečnostné riziko, ako ukazuje súčasná eskalácia napätia.

Médiá sústavne prezentujú, ako sa Rusko dostalo do medzinárodnej izolácie. Áno, snaží sa ho izolovať Západ, a ďalej? Čína ruskú inváziu tajne podporuje, pretože čosi také plánuje aj na Tchajwane a ruská premiéra je dobrou skúškou akcieschopnosti Západu. Brazílsky prezident Bolsonaro sa síce vyjadril za mier, ale okamžite vyhodil svojho viceprezidenta Hamiltona Mouraoa, ktorý sa postavil na stranu Ukrajiny. Ani ostatné krajiny Moskve nakloneného BRICS ju jednoznačne neodsúdili. Zaujímavý je tiež postoj islamského sveta. Sultán Erdogan síce nazval ruskú inváziu chybou, ale zároveň vyhlásil, že sa dobrých vzťahov s Ruskom “nevzdá”. A pri rokovaní o návrhu protiruských sankcii v OSN sa popri Číne a Indii zdržali hlasovania aj verní spojenci USA zo Spojených arabských emirátov. S medzinárodnou izoláciou Ruska to teda nevyzerá až tak zle, a to je tiež dôležitý poznatok aj pre Orbána, ktorí našiel svojich potenciálnych partnerov aj medzi jurtami. V maďarskej televízii tiež zdôraznil, že v prebiehajúcom konflikte chce zachovať neutrálny postoj v zmysle vojenskej pomoci. Doslova uviedol, že “netreba na Maďarsko naliehať, aby do tohto regiónu poslalo zbrane. Sme susediaca krajina a tieto zbrane by sa mohli použiť na strieľanie do Maďarov, pretože Maďari žijú tiež v Zakarpatsku.” Orbán má totiž so súčasnou vládou v Kyjeve dlhodobé spory, pretože ju obviňuje z porušovania menšinových práv etnických Maďarov.

Aj preto medzi porazenými v maďarských voľbách vymenoval aj Zelenského. To na Slovensku zatiaľ nehrozí. Na Slovensku sa totiž všetky doterajšie vlády rozhodli rovnako zbabelo pokračovať v menšinovej politike, ktorá na juhu krajiny produkuje generácie neschopné plynulo komunikovať v štátnom jazyku a mentálne už žijúce v anyaországu. To je z dlhodobého hľadiska prvý krok k autonómii, ktorú ani nebude treba vyhlasovať, pretože už de fakto bude existovať. John Stuart Mill vyslovil už pred dvesto rokmi na margo toho zásadné varovanie: “Slobodné inštitúcie je takmer nemožné zriadiť v krajine, kde sú rôzne národnosti. Medzi ľuďmi bez vzájomných sympatii, hlavne ak čítajú a hovoria rôznymi jazykmi, nemôže existovať jednotná verejná mienka, nepochybne potrebná k činnosti zastupiteľskej vlády”. Ak by na Slovensku aj vznikla vláda, ktorá by chcela tento neprirodzený stav zmeniť, bude chcieť aj Orbán (alebo jeho nástupcovia) tiež zachraňovať “svojich občanov” a denacifikovať Slovensko, možno s podporou Moskvy? Že je to nereálne? Ešte donedávna sa ako nereálna zdala možnosť, že Rusko na Ukrajinu skutočne zaútočí. A v jednej z variánt súčasnej ruskej celospoločenskej diskusie o budúcnosti Ukrajiny sa počíta aj s jej rozdrobením na viacero menších štátov a odstúpení Zakarpatska Maďarsku… Nepochybujme o tom, že aj keby súčasná vláda konečne padla, prípadná smero-hlaso-republiková koalícia by sa usilovala napodobňovať orbánovskú politiku glasnosti voči Kremľu. Skrytá hrozba tak nespočíva len v celokarpatských fantáziách maďarského premiéra (súčasného či budúcich), ale najmä v tom, že aj naše vlády sa po tridsaťročnej koketérii s Washingtonom a Bruselom začnú znovu dvoriť Moskve a potom možno dokonca Ankare. Pretože aj keď o tom médiá mlčia, Turecko má zasa dobré pozície na Balkáne a Orbán ho vymenoval medzi krajinami, ktoré považuje za vzor pre Maďarsko. A spoločnej snahe Moskvy a Ankary o dominanciu v strednej a juhovýchodnej Európe by Západ asi ťažko odolal. Vďaka malým nacionalizmom a malicherným šovinizmom tak európska Stredozem možno prepásne jedinečnú príležitosť vybudovať si vlastnú hegemóniu. A hoci spolupráca štátov v rámci širšieho regionalizmu je nevyhnutná, neznamená to, že si netreba posvietiť na dvojsečnú filozofiu orbánizmu. Zásada rešpektovania absolútnej suverenity a nemennosti hraníc je totiž nevyhnutnou podmienkou budúcej spolupráce. Ak teda ešte nejaká má šancu na zrodenie. 

Mgr. Miroslav Kuna 

Zlatý úsvit Západu?

Dnes sú veľké štáty na západe a juhu starého kontinentu vnímané najmä ako hráči vo veľkej východnej kríze, hráči, ktorých pôsobenie nemalá časť slovenskej verejnosti vníma negatívne. Treba však tiež podotknúť, že tento región zároveň zažíva nebývalú polarizáciu, o ktorej sa zo slovenských médií väčšinou nedozviete. Spoločnosť sa aj tam štiepi na tábory, ktoré si prestávajú rozumieť aj v takej základnej otázke, akou je prežitie liberálnej demokracie. Hlavne vo Francúzsku a Taliansku začína politická scéna z tohto hľadiska vykazovať až nádejne veľkú nestabilitu. Liberálny historik Martin Horička v denníku SME dokonca parafrázoval Lenina, keď hovoril o revolučnej situácii. Francúzska politická scéna bola ako-tak stabilná vďaka Charlesovi de Gaullovi, ktorý ťažkopádny systém Štvrtej republiky nahradil prezidentským modelom.

Avšak meniaca sa spoločnosť v krajine galského kohúta môže čoskoro prekonať aj túto zábezpeku. Už v roku 2017 sa šokujúco dostala do druhého kola Marine Le Penová, pričom šlo o voľby, kde bola najnižšia účasť voličov za polstoročie a neplatných lístkov bolo rekordných 12%. Blížia sa ďalšie prezidentské voľby a Macron je neobľúbený, takže voliť sa bude nie za neho, ale proti ostatným. Súčasný prezident má totiž až troch potenciálnych vyzývateľov z prostredia silnejúcej pravice. Na čele je opäť až do omrzenia Marine Le Penová, ktorá sa snaží hrať na političku stredu, Valérie Péscresse ako kandidátka stredopravých Republikánov a politický komentátor a hlas intelektuálnej pravice Éric Zemmour. Na druhom konci tejto komickej opery sa opäť nachádza jakobín Jean-Luc Mélenchon, líder krajnej ľavice. Je zaujímavé a povzbudivé, že toto spektrum vôbec nereflektuje ekonomické otázky, ale hlavnou témou diskusii sa stalo prisťahovalectvo, islamizmus a z nich plynúca kriminalita. A teraz už aj vojna. Nás však tieto politické tančeky na pobavenie apatických más zaujímať nebudú. Oveľa dôležitejší je nedávny prieskum vysokej školy Sciences, podľa ktorého sa francúzska spoločnosť posúva doprava a pribúda ľudí, ktorí sa identifikujú ako krajní pravičiari.

Až 63% Francúzov je presvedčených, že krajina hostí priveľa migrantov a 57% zasa verí, že sociálnu spravodlivosť možno nastoliť len prerozdelením kapitálu. Skutočným varovným prstom bol však otvorený list generálov a zhruba 26-tisíc vojakov v zálohe, ktorý vlani nepríjemne zaskočil vládu. Jeho signatári sa domnievajú, že ak sa rázne nezakročí proti spomínaným vnútorným problémom, hrozia násilné občianske nepokoje. S ich závermi súhlasí 58 % Francúzov a 49% sa domnieva, že v prípade rúcajúceho sa spoločenského poriadku by mala prevziať moc armáda. Aj keď Macron pravdepodobne vyhrá aj tieto voľby, nebyť väčšinového volebného systému, politike by dominoval “extrém”. Ale čo nebolo, môže byť. Možno aj zmenou ústavy, ako to urobil svojho času de Gaulle. Ešte zaujímavejší je pohyb v Taliansku. Krajina je od 90.-tych rokov v recesii a vyhliadky do budúcnosti nie sú lepšie. V posledných parlamentných voľbách zvíťazilo ľavicovo-populistické Hnutie piatich hviezd, avšak druhou najsilnejšou stranou sa stala (vraj) krajne pravicová Liga Mattea Salviniho. Celkový počet hlasov pre “populistov” sa tak zvýšil z 30% v roku 1994 na neuveriteľných 70% v roku 2018. Avšak absolútnym šokom pre liberálnu demokraciu by mohli byť voľby v prvej polovici budúceho roka.

Podľa prieskumov je totiž na čele radikálna strana Bratia Talianska, dedička národno-konzervatívnej tradície (dokonca sa k nim pridal aj pravnuk Benita Mussoliniho, keď za ňu kandidoval do europarlamentu v roku 2019). Momentálne by ju volilo 21% voličov. Rovnaké percento by chcelo voliť aj Ligu. Takto vyvstáva veľká nádej, že Bratia Talianska spolu s Ligou zostavia nacionalistickú vládu. Taliansko je dobre známe politickou nestabilitou, veď od roku 1945 malo až 66 vlád. Mnoho Talianov preto vidí ako východisko z ekonomickej, politickej a sociálnej krízy len radikálne riešenia. Na západe tak pomaly, ale isto dochádza k politickej kríze elít, ktoré čoraz ťažšie dokážu udržať status quo a stoja na čele národov, ktoré už nie sú ochotné žiť v doterajšom systéme. Pandémia, či práve vojna na východe môžu byť onou rozbuškou, ktorá celú stavbu tamojšej spoločnosti nadobro rozmetá. A je to práve “krajná pravica” zaštítená nacionalizmom, ktorá môže byť hybnou silou a počiatkom kontrarevolučných zmien.

Budúci vývoj Francúzska a Talianska je dôležitý aj pre budúcnosť Európskej únie. Ak by tam vyhrali odstredivé sily, je jasné, že prvý by z nej vystúpil Paríž. Francúzi úniu nikdy nemali radi a Taliani by takémuto scenáru len ťažko dokázali odolať pre jeho prílišnú príťažlivosť. Briti sú už slobodní a Španielsko sa zmieta vo vnútornom chaose prakticky od smrti caudilla Franca a nástupu nehodného kráľa a krivoprísažníka Juana Carlosa I. Európska únia by sa tak reálne scvrkla na Nemecko a jeho hegemóniu nad členmi toľko velebeného jadra, čo by mu možno ani tak celkom nevadilo (modifikovaná Mitteleuropa). Rozpad únie by tým pádom mohol viesť k vytvoreniu prirodzených regiónov, medzi ktoré by patrila aj V4. A kontinent by navyše mohla zasiahnuť pod vedením nacionalistických vlád vlna skutočnej obrody, aj keď očakávanie Reconquisty by bolo zrejme prehnané a predčasné. To všetko samozrejme znovu s výnimkou environ a villkommenskultur Berlína. Ale nemeckí voliči si za svoj etnomasochizmus žiaľ nezaslúžia lepší osud, ako ten, čo si sami pripravili.

Ľutovať môžeme len východných Nemcov, ktorí sú národne uvedomelejší a väčšinou nesúhlasia s politikou vládneho establišmentu. Ale kto vie, keď už teraz existujú dva nemecké štáty (NSR a Rakúsko), možno sa dožijeme aj znovuzrodenia Pruska. Najbližšia doba ukáže, kde sa veľké európske štáty na svojej evolučnej (či devolučnej) ceste vlastne posunú. Pre nás je dôležité ponaučenie, že v prípade zásadného obratu ich vnútorných politík by následné rozkolísanie európskeho priestoru mohlo byť toľko očakávaným zlatým úsvitom. Ten je možno nakoniec už za rohom, akokoľvek sa to z pohľadu súčasnej beznádeje zdá nereálne. Dejiny by si nakoniec takéto prekvapenie nepripravili po prvý raz.  

Mgr. Miroslav Kuna 

Svätá Rus

K napísaniu tohto článku motivoval autora neskutočný diletantizmus väčšiny našej národnej scény, “jedinej skutočnej” (aj tej neskutočnej) opozície a rôznych iných ezoterických prúdov, ktoré svojim postojom kontaminovali celé vnímanie vojny na východe. Ak niekto naozaj ide obhajovať Putina, ktorý okrem iného drzo tvrdí, že denacifikuje Ukrajinu, na čele ktorej stojí žid Zelenskyj (zjavný rozpor zostáva nepovšimnutý), tak potom je strata času mu čokoľvek vysvetľovať. Napriek tomu sa o to posledný krát pokúsim. A dopredu upozorňujem, že nebudem diplomatický.

Začnem tým, že chránenec opilca Jeľcina vybudoval štátno-oligarchický rodinkársky kapitalizmus s najväčšími majetkovými a sociálnymi rozdielmi (minimálne) vo vyspelom svete! Je naozaj hodné “obdivu”, že v roku 2016 (a nemyslím, že sa odvtedy niečo zmenilo) ovládalo v Rusku jedno percento ľudí 74% bohatstva krajiny, pričom v takých USA to zlaté jedno percento vlastní 42% národného bohatstva. A to ezoterickým slovenským nacionalistom pripomínam, že v tom percente nie sú len etnickí Rusi (ak vôbec sú), ale persóny s priezviskami ako Abramovič, alebo Fridman. Oligarchia v Rusku vznikla zo 75% vďaka politickým a rodinným konexiám. Ešte aj v konfuciánskej Číne, ktorá si potrpí na patriarchálne videnie a vedenie spoločnosti, bolo takýchto oligarchov len 10%. A keď už sme v tejto formálne marxistickej krajine, tak tam si 65% boháčov založilo vlastné podniky a tak získalo svoj majetok. V Rusku to bolo rovných 10% podnikateľov. Ruské hospodárstvo, ktoré postráda čo i len elementárny sociálny či ekologický rozmer, produkuje takú polarizáciu extrémneho bohatstva a chudoby, že dokonca aj bývalý oligarcha Michail Chodorkovskij vyzýval na ľavicový prevrat!

Svätá Rus je v súčasnosti krajinou, kde má 80% obyvateľstva problém vyžiť z výplaty, ako to publikoval oficiálny štatistický úrad Rosstat. A podľa prieskumov vykonaných za posledné roky si tretina Rusov nemôže dovoliť kúpiť raz ročne nový pár topánok, takmer polovica domácností si nemôže dovoliť týždennú rodinnú dovolenku, 10% opýtaných si nemôže dovoliť jesť mäso, alebo ryby aspoň trikrát do týždňa a vyše 12% domácností musí využívať spoločnú toaletu, alebo vonkajšie záchody. Na vidieku to je 38%. Skoro 53% sa nevie vyrovnať z nečakanými výdavkami. Vďaka dobyvačným dobrodružstvám cára Putina budú tieto čísla nepochybne ešte rásť. A ako je vládnuca elita odrhnutá od vlastných ľudí je zrejmé aj z toho, že hovorca Kremľa Dimitrij Peskov musel podľa vlastných slov “bojovať”, aby tieto výsledky pochopil. Putin tak vytvoril krajinu, kde vnikla vrstva extrémne bohatých, ktorá stojí voči drvivej väčšine tých, čo majú málo, alebo takmer nič. Putinovo Rusko je oligarchickým, skorumpovaným a represívnym režimom na čele s novodobým cárom, ktorý na ochranu svoju a svojich ľudí zneužíva celý policajný a súdny aparát. Ten býva používaný nielen proti exotom typu Navaľnyj, ale aj voči obyčajným Rusom, a to v takom meradle, že sa proti tomu ozval aj posledný prezident totalitného Sovietskeho zväzu. Je jasné, že mainstreamové nacionálne prúdy našej proveniencie tieto fakty vidieť nechcú. Vnímajú iba systematické pestovanie nacionalistickej ideológie “ruského miru”, ktorý sa opiera o extrémne prúdy politickej filozofie, ako je napr. eurazianizmus Alexandra Dugina.

Zároveň je v Rusku veľmi pozitívne vnímaný Stalin, čo tiež patrí k tamojšiemu schizofrenickému postoju k vlastným dejinám. Politici sa vyhýbajú odsúdeniu jeho zločinov, čoho sa nebál už spomínaný Gorbačov, a hovoria len o “chybách” v jeho vládnutí. V podobnom duchu je na školách vychovávaná aj budúca generácia. A čo je zarážajúce, vládu cudzinca Džugašviliho vnímalo podľa výsledkov výskumného centra Levada z roku 2019 pozitívne až 70% Rusov. Ďalším faktorom, ktorý naši ufoslovania vidieť nechcú, je zjavný revizionizmus kremeľského režimu. Začalo to rozdávaním pasov príslušníkom ruských menšín v štátoch bývalého Sovietskeho zväzu a pokračovalo a pokračuje to nepriamym (Podnestersko, Abcházko, Južné Osetsko), či priamym (Krym, Doneck, Luhansk) anektovaním území susedných štátov. Ruský revizionizmus tak prerástol do otvoreného imperializmu, ktorý sa zaodieva nehoráznym spochybňovaním Ukrajiny, jej štátnosti, osobitosti a histórie. Práve Slovensko a práve jeho národná scéna by mala mať najmenšiu radosť z prepisovania hraníc silou, lebo ruský revizionizmus veľmi nabudil revizionizmus maďarský, turecký a iný. O tom však nabudúce. Putin tiež minimálne na sto rokov sabotoval sen o nejakej slovanskej vzájomnosti. Stúpenci Slovanského zväzu sa môžu uložiť k dlhej hibernácii. Čo však jednoznačne dokázal je to, že ak sa obyvatelia jednotlivých regiónov Ukrajiny doteraz nedokázali celkom identifikovať ako Ukrajinci, tak teraz sa tak jednoznačne definujú. A ak cár Vladimír tvrdil, že ukrajinský národ ani neexistuje, tak teraz ho vytvoril! 

Je zarážajúce, že napriek týmto ľahko dostupným údajom ešte stále na Slovensku také množstvo ľudí verí v ruský mesianizmus, ktorý nás definitívne zachráni. Ak si nemálo občanov Slovenskej republiky kladie Moskvu za vzor, nech sa potom odhodlá žiť v podobnom raji, ako som popísal vyššie. Nech sa páči, ruské roviny sú nekonečné, je sa kde usadiť. Lebo hoci sa to niekomu páči alebo nie, odhliadnuc od vesmírneho a zbrojného programu, nie je súčasné Rusko ničím iným ako krajinou tretieho sveta. A ak by naozaj obnovilo svoju hegemóniu nad strednou Európou, tak potom sa na dzurindovské uťahovanie opaskov bude spomínať ako na zlatú éru. Samozrejme uznávam, že ani my sa nemáme čím chváliť, ale na ruskú realitu našťastie nemáme. Zatiaľ. Je vskutku tragické, že napriek súčasnej dejinnej skúsenosti to stále nemalú časť obyvateľstva a politickej reprezentácie Slovenska ťahá nielen na Západ, ale aj na územie zlatej hordy. Rusko nevedie civilizačný zápas, už si to uvedomme, tak ako Ukrajinci nebojujú za LGBTI a iné západné “hodnoty”, ani za svoju tatársku oligarchiu. Je to koristnícka vojna, do ktorej okrem iného ruská vláda najala aj tisíce moslimských hrdlorezov. Záchrana je vo vytvorení vlastnej korporácie, ku ktorej by sa Ukrajina po tomto všetkom raz určite veľmi rada pridala. Ale to by sme sa museli oprostiť od našej poddanskej nátury, ktorá si vyžaduje mať nad sebou vždy nejakého pána.

Mgr. Miroslav Kuna