Opäť tu máme prieskum think-thanku Globsec Trends, vykonaný u respondentov ôsmich stredoeurópskych, balkánskych a pobaltských krajín (Poľsko, Litva, Lotyšsko, Česko, Rumunsko, Maďarsko, Bulharsko, Slovensko). Pre nás je dôležitý preto, že sa zameriava primárne na krajiny navrhovaného Intermária. A opäť raz spôsobil rozčarovanie pre zadávateľov. Potvrdil sa totiž “nelichotivý” trend, ktorý Slováci predvádzajú posledné roky a o ktorom sme už neraz písali. Opomeniem teraz, že z neho vyšli obdivné city k putinovskému Rusku – to je výzva, s ktorou treba naďalej pracovať. Radšej sa zameriam na výsledky, ktoré sú tradične viac než povzbudivé. Opäť sme najmenší fanúšikovia NATO a EÚ. Členstvo v prvom menovanom podporuje 58% Slovákov (a Bulharov), a konštantne klesá aj podpora členstva v únii, zo 77% na 64%. Tým sme potešujúco predbehli aj našich susedov, keď v Českej republike podporuje členstvo v NATO 85% ľudí a v EÚ 75%.
Dokonca aj v Maďarsku na čele s euroskeptikom a putinofilom Orbánom je 89% za členstvo v aliancii a 83% v únii. Najväčšmi dezorientované sa zdá byť Rumunsko, ktoré je najviac proúnijnou krajinou zo všetkých sledovaných. Keď si pripomenieme výsledky prieskumu Eurobarometra z jesene minulého roku, trend bol už vtedy pre Slovensko jasný – členstvo v EÚ označilo za dobrú vec iba 44% a 47 percent ju označilo za ani dobrú, ani zlú. Tiež je zaujímavý údaj, že Slováci vnímajú percentuálne približne rovnako USA aj Rusko ako bezpečnostnú hrozbu. Na moju veľkú radosť sa prieskum zameral tiež na vnímanie demokracie a “ľudských práv”. Vo všetkých ôsmych krajinách sa respondenti väčšinou zhodli na tom, že je dobrá, keď k nej však pridali slovo “liberálna”, na Slovensku, v Bulharsku a v Litve je s ňou stotožnená menej ako polovica opýtaných. Na otázku, či by LGBTI+(-x%) komunita mala mať garantované “práva”, (napr. manželstvo), odpovedala kladne väčšina v Česku, ale aj v Maďarsku a dokonca v Poľsku. S hrdosťou však môžeme prijať fakt, že s podobnými experimentami nesúhlasí až 63% Slovákov a celú túto ideológiu považuje za nemorálnu a dekadentnú 55% našincov.
Podľa Igora Daniša z denníka Pravda treba hľadať príčiny v našej mentalite, zakorenenej nedôverčivosti, pochybovačnosti a všadeprítomnému preháňaniu. A tiež ľutuje, že do prieskumu neboli zahrnuté nám mentálne blízke národy ako Srbi a Chorváti. Tento náš defekt si všimol aj Michal Havran, keď svojho času spomenul írskeho básnika Yeatsa a jeho výrok, že Kelti a Slovania sú imúnni voči psychoanalýze. Bolo to v čase, kedy prominentný židovský lekár Freud presviedčal svet, že tajomstvo už neexistuje a všetko je súčasťou psychologických procesov. Chcel tak poraziť a navždy vyradiť symbolický život (z gréckeho symbolon – to, čo zjednocuje), čomu sa urputne bránili výnimoční jedinci, ako napr. básnik Ezra Pound. Pre Havrana je táto téma dlhodobo príťažlivá a pomohol si ako príkladom aj horrorovou poviedkou Vŕby (The Willows, 1907) od anglického spisovateľa Algernona Blackwooda, ktorá sa odohráva na Dunaji za Bratislavou (vtedy ešte Prešporkom). Autor v nej rozvíja príbeh dvoch cestovateľov a dobrodruhov, ktorí sa rozhodnú splaviť Dunaj v kanoe. V oblasti dnešnej Chránenej krajinnej oblasti Dunajské luhy ich zastihne víchrica a oni sa rozhodnú prenocovať na piesčitom ostrove uprostred rieky. Tu zažijú noc plnú hrôzy a mysterióznych zážitkov, konfrontujúc sa so silami, ktoré moderný svet vykázal do ríše rozprávok. Michal Havran považuje poviedku za dobrý príklad toho, ako na Západe vidia stredoeurópsku a balkánsku kultúru – ako ukotvenú v polomýtickom, tradičnom a antimodernom svete.
Samozrejme, v negatívnom slova zmysle. Ja to všetko považujem za náš príspevok k svetovej civilizácii. A čo také ho vlastne v spomínanej poviedke vyrušilo? Možno nasledujúca pasáž: “Pocit, že sme vzdialení od ľudského sveta, úplná odlúčenosť onoho zvláštneho sveta vŕb, vetra a vody si nás oboch okamžite podmanila. Posmešne sme si hovorili, že správne by sme so sebou mali mať nejaký špeciálny pas oprávňujúci nás ku vstupu a že sme, pomerne trúfalo, bez pozvania vošli do svojbytného malého kráľovstva zázrakov a kúziel – do kráľovstva vyhradeného iba povolaným – kde pre tých, čo mali dosť fantázie, aby ju objavili, všade viseli nepísané varovania zakazujúce vniknutie votrelcov”. Alebo možno táto: “Tak či onak, bolo to miesto nepoškvrnené ľuďmi a očisťované vetrami od ich hrubých vplyvov, miesto, kde duchovné mocnosti boli nablízku a chovali sa útočne. Nikdy predtým ani potom na mňa tak mocne neútočili neopísateľné náznaky “iného sveta”, inej schémy života, inej revolúcie neprebiehajúcej súbežne s tou ľudskou”. Ak by nás teda Západ, a nielen on, vnímal ako takéto výnimočné miesto, doslova ako sanktuárium, neviem, kto príčetný by mohol mať vôbec nejaké výhrady! Iste nie je náhoda, že si Blackwood vybral za javisko svojho mystického príbehu práve naše územie, a nie napr. nemecký Čierny les, maďarskú pusztu či Balkán.
A je to vlastne celkom logické. Veď práve naše končiny sa rozhodujúcou mierou podieľali už na prvom zlatom veku Európy – dobe bronzovej (maďarovská kultúra, čakanská kultúra), na naše územie umiestnil kronikár Nestor podľa svojej Povesti vrememennych let domov pôvodných Slovanov. Aby sme sa však toľko nechválili, ako národ musíme ešte prejsť dôkladnou katarziou, aby v ňom zostali len zdravé inštinkty. Popri všetkom vyššie menovanom sme totiž aj národom bez servítky, krajinou ruží pre nevestince a ľudí z Farmy. A tiež nákupných, a nielen maniačok. To vidieť aj okolo psychózy, ktorú vyvolal navrhovaný zákaz nedeľného predaja, pretože v nedeľu treba navštevovať moderné chrámy, a nie tie, kde dochádza k mystickej Transmutácií. Jednu takú katedrálu nákupného kultu otvorili toť nedávno v Ružinove a jeho starosta a neocon slovenského strihu Martin Chren sa nezabudol v tom zmysle aj pochváliť: “Je jeden ukazovateľ, v ktorom sme najlepší na Slovensku a pravdepodobne aj na svete”. Taktiež je potrebné odstaviť médiami milované celebrity v reverende typu Petra Gombitu, ktorý sa naposledy zviditeľnil účasťou na sneme Dzurindovej ministraničky a výrokom “Či je muž, či žena, či chlap nosí sukňu, alebo si maľuje obočie, vôbec mi to neprekáža” Ako povedal anglický katolícky filozof G. K. Chesterton, nepotrebujeme Cirkev, ktorá koná nesprávne, keď svet koná nesprávne, ale Cirkev, ktorá koná správne, keď svet koná nesprávne. Pretože sú tu aj iní kňazi, ako o tom svedčí list arcibiskupa Oroscha po streľbe v Teplárni a chvála Bohu, slovenský episkopát je ešte dosť konzervatívny, na rozdiel od napr. nemeckého.
Máme teda na to všetky predpoklady, väčšie ako naši susedia. Pár rokov dozadu sa vtedajší premiér Fico chválil snahou stať sa súčasťou tvrdého jadra Európskej únie. Prečo však nenačrtnúť novú, príťažlivejšiu víziu? Ak sme národom spiatočníkov, zápecníkov, xenofóbov a homofóbov a ak nás Západ zároveň vidí ako “kráľovstvo vyhradené iba povolaným”, prečo sa nestať tvrdým jadrom budúcej obrody a užšej integrácie aspoň nášho regiónu? Sme malý národ, ale môžeme sa stať bázou pre veľkú reconquistu práve vďaka svojmu duchu, zdravému rozumu, mentálnym základom a mystickým víziám, ktoré siahajú až do čias obrodencov. Môžeme byť pokladnicou hodnôt, pevnosťou “iného sveta, inej schémy života”. Tak ako z väčšej časti potvrdil najnovšie aj Globsec.
Mgr. Miroslav Kuna