Rok na hrane noža


Nie, nebude to znovu o pandémii aj keď úplne sa tomu vyhnúť nedá. Zameriame sa na ďalšie udalosti, ktoré bezprostredne ovplyvňujú náš život.

Na domácej scéne treba spomenúť hlavne sociálne otázky, napríklad v podobe kolektívnych vyjednávaní.

Tieto vyjednávania u nás neboli jednoduché ani za minulej, tzv. sociálnej vlády. No bolo to práve uplynulý rok, ktorý bol v znamení totálneho úpadku v sociálnom dialógu zo strany vlády. Po lopate povedané – s odborármi sa takmer nediskutovalo. Teda aspoň vo vecnej rovine. Vlajkovou loďou ministra financií a skutočného premiéra sa stala jeho Daňovo-odvodová revolúcia. Na prvé počutie sa niektoré jej body zdajú príťažlivé, no po prerátaní každý zistí, že zamestnanci s menšou ako priemernou mzdou v národnom hospodárstve budú ešte viac stratoví. Hlavne sa ale o ničom nediskutuje v rámci tripartity vláda-zamestnávatelia-zamestnanci. Výrazne priplatiť by si mali živnostníci, aký benefit z toho budú mať je reálne vo hviezdach. Naopak spokojné môžu byť nadnárodné koncerny pôsobiace u nás, ktoré môžu ďalej za smiešny peniaz využívať našu lacnú pracovnú silu. Nemusíte mať ekonomické vzdelanie aby ste denne pri bežnom nákupe pocítili, že za tejto vlády sme sa v rámci kúpnej sily prepadli na dno krajín EÚ. Pokiaľ ste si práve založili rodinu a plánujete zakúpiť či postaviť nehnuteľnosť, ceny všetkého vám vtisnú do očí slzy hnevu. Tieto pocity v populácii umocnili politici koncom roku vyhlásením o očakávanom zdražovaní cien energií. Z ekonomického hľadiska sa teda väčšia časť populácie môže cítiť ako nahý vo víchrici.

Čomu sa naopak u nás venovala zvýšená pozornosť je propaganda. Veľmi radi politici, médiá a podobne v každej tretej vete hovoria o ľudských právach, no zároveň je vedená agresívna psychologická kampaň voči polovici populácie, ktorá má z tých či oných príčin problém s očkovaním. Pokiaľ od súkromných televízií, či rádií sa jednostranné posudzovanie tohto problému dalo očakávať, doslova hanebnú propagandu spustila štátna RTVS od ktorej by sme právom očakávali vyváženejšie spravodajstvo. Minimálne z dôvodu, že je platená všetkými občanmi.

Hneď po sociálne ekonomických témach je najtragickejším výsledkom tejto vlády za minulý rok zahraničná politika.

Ešte v priebehu roka sa národ dozvedel v záplave kovidových aktualít o tom, ako náš problematický južný sused skupuje u nás pôdu a nehnuteľnosti. Odpoveď zo strany Ministerstva zahraničia síce prišla, no ich reakcia do Budapešti bola mimoriadne umiernená až impotentná.

Koniec roku naopak priniesol pikantné prekvapenie v podobe Dohody o obrannej spolupráci s USA. Tých, ktorí trochu politiku sledujú, to neprekvapilo. Jeden pokus tu už bol za minulej vlády a stopol sa až na tlak koaličnej SNS. O tom, ako silno niekto túži po uzavretí tejto zmluvy, hovorí načasovanie. Oficiálne sa ohlásila tesne pred vianočnými sviatkami a na pripomienkovanie bolo doslova pár dní. Extrémne zrýchlené konanie na takto závažný dokument. Tých málo osôb, čo vyjadrilo konkrétne námietky na čele s generálnym prokurátorom, sú dnes pranierovaní médiami ako spiatočníci a podvratné živly.

Vláda môže používať akúkoľvek rétoriku, no podstata tejto dohody sa nemení. Je ňou aktívne využívanie našich základní americkou armádou, ktorej príslušníci by navyše nepodliehali slovenským zákonom. Aj tie úbohé zvyšky štátnej suverenity na aké má krajina našej veľkosti nárok, vyletia hore komínom. Asi už nikoho neprekvapí, že okrem dvíhačov rúk z OĽANO mali najmenší problém s týmto vazalským sľubom liberáli z SaS.

Téma využívania našich základní americkou armádou má niekoľko rovín pohľadu. Ešte nikdy som si nebol tak istý jednou vecou. V prípade, ak by parlament a slovutná pani prezidentka odsúhlasili potenciálne referendum o tejto otázke, bolo by historicky prvé úspešné. Málo čo v súčasnosti totiž tak spája národ ako nechuť k prítomnosti cudzích vojsk na Slovensku. Treba dúfať nielen v referendum, ale aj v to, že občania si uvedomia zásadnú vec. Ak totiž nechceme mať na svojom území cudzie vojská, musíme konečne budovať primerane silnú armádu. To znamená prestať frfľať pri každej tak vzácnej modernizácii armádneho vybavenia. Naopak, morálne podporovať modernizáciu slovenskej armády a zvyšovanie jej schopností.

Čo dodať na záver. Snáď len toľko, že pri pohľade na zloženie a výkony súčasnej vlády (ale aj parlamentu) premýšľam, či by sa v ňom našlo reálne aspoň tridsať maturít. Úprimne, treba ale dodať, čo vravel už náš velikán Ľudovít Štúr, že vlády sú len odrazom kvalít národa. Žiaľ je to tak. Príliš rýchlo sa podriaďujeme nezmyselným nariadeniam a nebránime dostatočne svoje slobody. Kritické myslenie na Slovensku dostáva jednu facku za druhou. Odborníci s iným ako oficiálnym názorom sú mediálne likvidovaní. Cieľavedome sa tu presadzuje epidémia strachukultúra udávania, narastá nám chudoba a ľudská zloba. Nie je to žiaden experiment s provokatívnymi myšlienkami, ale zákerný, zakrádajúci sa nástup autoritatívnej moci, ktorá nestrpí žiadne prejavy nesúhlasu. Je tu doba v ktorej tí, ktorí ešte neupadli do občianskej pasivity podobnej kóme, by mali znovu začať čítať knihy od Solženicyna či Orwella a hlavne odísť zo svojej ružovej bubliny.

Mgr. Peter Legény

Zdražovanie

Pre ľudí, ktorí žijú dobrovoľne niekde na samote uprostred hôr, nemajú elektrinu, kúria drevom a vodu čerpajú zo studne, museli jóbovky sprevádzajúce príchod Nového roka potvrdiť správnosť ich životnej cesty. Už sa totiž otvorene hovorí nielen o zdražovaní všetkého možného, ale prestáva k nám pomaly prúdiť aj plyn, čo je dôsledkom novej studenenej vojny medzi Moskvou a Západom, aj keď to kompetentní nechcú pripustiť. Dôsledky zdražovania sú pre médiá a vlády jasné – nedostatok čipov, pretrvávajúca pandémia… a uzatváranie jadrových a tepelných elektrární v Nemecku a ich nahradenie zelenými alternatívami! Odhliadnuc od čara globálnej ekonomiky, kedy krízový jav v jednej krajine spôsobí turbulencie na celom svete, je tento záver viac než alarmujúci. Ekologické je teraz už všetko a asi neexistuje segment, kde by táto už (žiaľ) otravná téma nevyskočila na nič netušiaceho človeka. Separujeme, nosíme šupky z ovocia a zeleniny do špeciálnych kontajnerov, aby tam potom týždeň hnili, kupujeme si autá so zníženými emisiami, a kto má jazdenku ako ja, tomu sa môže celkom reálne stať, že neprejde cez emisnú, lebo na jeho desaťročné auto sa vzťahujú rovnaké maximálne hodnoty ako na autá nové.

A na podporu prudkého znižovania životnej úrovne a ohrozenia energetickej bezpečnosti pochodovalo na nedávnom klimatickom summite v Glasgowe aj 10 000 pomýlených, väčšinou mladých ľudí, a tiež nemálo exotov, ktorí opäť neodolali exhibícii. Škoda len, že takýto pochod sa neuskutoční za zastavenie nelegálnej migrácie, ktorá je na rozdiel od klimatickej krízy bezprostredným nebezpečenstvom. Naozaj týmto nezbedným deťúrencom nevadí, že všetci tí prenasledovaní a hladní chcú nahradiť ich milovanú demokraciu mohamedánskou teokraciou a že za vlády imámov žiadne legálne protesty nebudú? Pretože to nie sú dve rozdielne témy. Samozrejme nemohla chýbať ani Gréta Thunbergová, aj keď sa tentoraz celkom skromne držala v pozadí. Nechala sa nahovoriť len na pouličné vyspevovanie infantilných pesničiek. A tu sa naozaj musí človek pousmiať nad zelenými revolucionármi, ktorých radikálnosť spočíva napr. v demonštratívnom pití ropy, či odhaľovaní sa na ulici.

A to samozrejme nebol jediný protest. Zaklincovala to jedna husička v Španielsku, keď sa do kamery celkom vážne vyznala, že asi nebude mať deti, lebo čoskoro sa na planéte nebude dať žiť. Opäť nie v dôsledku veľkej výmeny, ale pre našu záľubu v konzume. Nuž, poslední skutoční revolucionári odišli spolu s devätnástym storočím a títo dnešní sa naozaj nemôžu porovnávať napríklad s takým našim Jankom Kráľom, ktorý nielen o revolúcii poeticky písal, ale svoje básne aj žil! Avšak pravda je taká, že oba problémy spolu súvisia. Zmeny klímy povedú k budúcim veľkým migráciám, oproti ktorým sú terajšie nafukovacie člny plné migrantov na smiech. Riešenie? Trest pre tých, čo to spôsobili. Nie, nemám tu na mysli krajiny tretieho sveta, alebo Čínu a Indiu, ktorým ekologická politika nič nehovorí. Sú to krajiny obývané ľuďmi európskeho pôvodu, ktoré musia pocítiť dôsledky svojich činov! Ide tu o nový dedičný hriech, pretože všetka vyspelá civilizácia pochádza od bielej rasy, ergo je zodpovedná za žalostný stav životného prostredia, pretože ho sama spôsobila priemyselnou revolúciou a svojim konzumerizmom. Environmentálne hnutie sa tak stalo neoddeliteľnou súčasťou módneho etnomasochizmu západného človeka. Znečistenie sa už dokonca priamo radí k smrteľným hriechom páchaným výhradne ním, ako sú rasizmus, kolonializmus, otrokárstvo, holokaust… et cetera, veď všetci vieme, že tento zoznam je dlhý a denne naň pribúdajú nové položky. Takže ako odčiniť neodpustiteľné?

No samozrejme najsamprv zavrieť tepelné elektrárne. Už menej pertraktovaný je ale fakt, že vyrábajú až 37% všetkej elektrickej energie na svete. Potom samozrejme jadrové elektrárne, hoci aj niektorí významní ekológovia žiadajú ich zaradenie do zoznamu tzv. zelených energii. Ale ekoteroristi už neponúkajú riešenie, čím ich nahradiť. Ani Budaj, ani prezidentkin milenec nejaké spásonosné nápady nemajú. Tých zaujímajú jedine plastové fľaše, alebo päť miliónov na medvedie exkrementy. Brusel tiež nič, okrem zákazu naftových a benzínových áut do roku 2035. Ani solárny panel pre každý dom, čo vedel zariadiť napr. aj taký bhutánsky kráľ. Ale ani to by nebolo riešením, pretože solárne a veterné elektrárne by nám zaručili každú zimu blackout, keďže nevyrábajú energiu dostatočne rýchlo a v dostatočnom množstve. Ono ekologické aktivity sú dobre a prospešné a nevyhnutné, neraz sme o nich písali aj na našej stránke. Avšak environmentalizmus už toho veľa s ekológiu spoločné nemá. Ide o ľavicovú, nevedeckú a iracionálnu ideológiu, ktorej exponenti by najradšej už zajtra zavreli všetky továrne a elektrárne. Čo by nasledovalo potom, nad tým sa už nezamýšľajú. Dobré by bolo urobiť malý prieskum medzi tými desaťtisícovými davmi, koľkí z nich žijú naozaj ekologicky, napr. tak ako som písal v úvodnej vete. Respektíve ani to nie, lebo veď emisie spôsobujú aj komíny rodinných domov!

To ich však nezaujíma, pretože trest nemá byť príjemný a my si musíme svoje hriechy odtrpieť. Napríklad aj tým, že si nebudeme môcť dovoliť emisne neutrálne auto, alebo svietiť v každej izbe. Veď aj minister hospodárstva nám poradil ako šeriť – žiarovku jednoducho vykrútiť. Samozrejme naše nezodpovedné konanie spôsobuje aj rozširovanie púští, či potápanie ostrovov, neúrody a vojny o suroviny, a preto musí západný svet prijať všetkých hladujúcich v značkových bundách a s najnovšími smartfónmi, lebo trpia kvôli nám! Takže za no go zóny a nebiele Vianoce si môžeme sami a punktum. To, že si súčasný blahobyt ľudia európskeho pôvodu vydobyli svojou šikovnosťou, talentom, odriekaním a utrpením, pretože ako jediná rasa na svete pracuje s cieľom a vedomím, aby sa jej potomkovia mali lepšie, to títo nepriatelia rozumu neprijímajú! Mainstreamové médiá už obletela správa, že prudký pokles životnej úrovne môže spôsobiť radikalizáciu európskej verejnosti. Pretože ak ľudí nemotivuje k nejakej aktivite nič iné, tak zhoršujúca sa kvalita života určite áno. Ale za to si architekti nového poriadku budú môcť sami!

Mgr. Miroslav Kuna

Prebudenie draka

Podľa starých letopisov sa jedného júlového dňa roku 164 na hore Je-chuang v čínskej provincii Che-nan našli pozostatky obrovského draka. Už sa asi nedozvieme, čo sa to na spomínanej hore vlastne našlo (zrejme kosti dinosaura), ale môžeme si predstaviť, akým šokom to muselo byť pre miestnych obyvateľov, hoci v tej dobe existenciu drakov nikto nespochybňoval. A rovnako sa dnes tvári svet, ktorý síce tiež nespochybňuje potenciál Číny, ale je ohromne prekvapený, keď sa ho snaží pretaviť do superveľmocenského postavenia. A tak ako každá nastupujúca superveľmoc, dobýva si červený drak, ktorý rozhodne ešte nie je mŕtvy, toto postavenie pomerne nevyberavými prostriedkami, a to tak v domácej, ako aj zahraničnej politike.

Jednak sú to tak často omieľané perzekúcie Tibeťanov a Ujgurov, o ktorých prejavuje taký súcitný záujem naša europoslankyňa Lexmann, lebo ako správnu kádeháčku ju práve teraz viac zaujíma utrpenie tamojších moslimov a budhistov, ale už nie kresťanov. Na strane druhej sa aj v zahraničí presadzuje pomerne brutálne, keď má na to príležitosť, čo si mohli na vlastnej koži odžiť Tamilovia zo Srí Lanky. Aj na diplomatickom poli komunikujú jej predstavitelia neobyčajne arogantne, keď Litvu nazvali “blchou” (kvôli snahe prehĺbiť vzťahy s Taiwanom) a austrálskemu premiérovi tiež poslali pomerne nelichotivý odkaz, keď sa postavil proti jej imperializmu. Vyspelý svet je z tohto chovania taký šokovaný, že jeho politické špičky sú pripravené bojkotovať nastávajúce Zimné olympijské hry. Avšak to len dokazuje, ako hlboko nechápu čínske vnútorné pomery.

Čína sa totiž nikdy nevidela ako súčasť svetového spoločenstva a ani sa tak nikdy vidieť nebude. Už na čínskych starých mapách bola zakreslená ako stred sveta (aj preto Ríša stredu), okolo ktorého sa ako planéty okolo Slnka majú otáčať všetky ostatné krajiny. Číňania totiž na rozdiel od nás nepochybujú o vlastnej výnimočnosti a etnomasochizmus je im cudzí. To dokazuje aj príklad z tohto roku, keď sa neďaleko mesta Čchha-pin v severovýchodnej Číne našli pozostatky nového druhu hominida, ktorý má k homo sapiens sapiens veľmi blízko, s najväčšou pravdepodobnosťou dokonca úplne najbližšie. Nový pračlovek dostal meno homo longi. Lebka, ktorej nositeľ dostal prezývku Dračí muž, je mimoriadne robustná a skrývala mozog rovnako veľký ako u moderného človeka. Líši sa však mnohými archaickými znakmi, ako napr. mohutnými nadočnicovými oblúkmi, širokou čeľusťou a nadmerne veľkými zubami. Patrila jedincovi mužského pohlavia, ktorý sa dožil na tie časy úctyhodnej päťdesiatky a žil približne pred 150 tisíc rokmi. To znamená, že sa mohol stretnúť s členmi iných ľudských druhov, vrátane neandertálcov, ako aj našich predkov. V Číne objav homo longi vyvolal doslova nadšenie, pretože je tam považovaný za dôkaz výnimočnosti čínskej rasy a vďaka “dračiemu” vzhľadu jej príslušníka je veľmi vhodný ako jeden zo symbolov nadchádzajúcej expanzie.

A Číňania svoje dejiny skutočne milujú, opäť na rozdiel od Západu! Marxisticko-konfuciánska vláda v Pekingu sa síce odvoláva na Mao Ce-tunga, ale už nezdieľa jeho pohŕdanie históriou vlastnej krajiny, keď chcel okrem iného dovoliť rozobrať Veľký čínsky múr ako symbol jej zaostalosti. Naopak, Čína už raz veľmocou bola a až do 18. storočia aj tou hospodárskou, keď sa v nej produkovalo najviac tovaru na svete. A štáty ako Kórea, Vietnam, Barma či chanáty strednej Ázie (až do ich pohltenia Ruskom) boli dlho jej vazalmi. Čína sa tak snaží nadviazať na tento odkaz, hoci pre svet by bolo momentálne lepšie, keby radšej oživila tradíciu svojho izolacionizmu. A ak sa nám kroky čínskej diplomacie zdajú neokrôchané, môže to byť spôsobené aj tým, že jej už dochádza čas. Má totiž najnižšiu pôrodnosť za posledných štyridsaťtri rokov a to aj napriek tomu, že politika jedného dieťaťa bola zrušená pred piatimi rokmi. Môžu za to aj vyššie náklady na život vo veľkomestách, kam sa hromadne sťahuje najmä mladšia generácia, jednak aj túžba po hmotnom blahobyte, ktorá je v čínskej kultúre hlboko zakorenená.

Starnutie populácie nie je pravdaže vo vyspelom, či aspoň rozvinutom svete žiadnou novinkou, ale Peking má problém s jedným výlučne čínskym špecifikom. Vďaka spomínanej depopulačnej politike v krajine citeľne prevažujú muži nad ženami ako je všeobecne známe, keďže v čínskej patriarchálne spoločnosti boli chlapci vždy cenení viac než dievčatá, ktoré sa takmer výlučne stávajú obeťami umelých potratov. V niektorých odľahlejších častiach krajiny sa preto vracajú k starobylej tradícii unášania neviest. Aj tu je vidieť, že vojna proti rodine a životu automaticky vedie k oživeniu barbarstva. A keďže “demografia je osud”, ako správne napísal Pat Buchanan vo svojej neprekonateľnej Smrti západu, aj vládcovia Pekingu si uvedomujú, že musia byť superveľmocou čo najskôr. A spôsob jej komunikácie nás vracia do zlatých čias brežnevovej doktríny a svet už môže čoskoro zistiť, že čínsky opätok tlačí viac ako americká či ruská čižma. Možno sa nám zdá, že je to vlastne jedno, že Čína je taká vzdialená, že nás to nemôže nijako ohroziť. Ale to sa už deje. Veľa sa po tieto dni hovorí o ruských vojskách na hraniciach Ukrajiny. Odhliadnuc od faktu, že tento 170-tisícový kontingent je rozmiestnený aj na hraniciach s Bieloruskom, nemálo politikov, politológov a iných vševedov už prorokuje novoročnú ofenzívu. Existujú však znepokojujúce indície, že kroky Moskvy a Pekingu sú koordinované, že Čína využíva napätie na východnej Ukrajine na odklon záujmu USA od jej politiky v Tichom oceáne, nastávajúcej svetovej aréne.

A Rusko bude musieť raz prejaviť svoju vďačnosť, ak nechce prísť o rozsiahle územia na Ďalekom východe. V Číne totiž ešte nezabudli na Nerčinskú zmluvu (1689), vďaka ktorej museli odstúpiť Petrohradu územia, kde neskôr vznikol Chabarovsk a Vladivostok a dodnes ju považujú za národnú katastrofu. Obe krajiny už dlhodobo spolupracujú (Šanghajská organizácia spolupráce) a predstavujú pre nás bezpečnostné riziko bez ohľadu na to, koľko rusofilov na Slovensku žije, alebo koľko politikov odmieta bojkot zimných hier v Pekingu. Sme pre nich iba figúrky na veľmocenskej šachovnici, tak ako pre Američanov. Blchy. Ale nemuselo by to tak byť. Drak sa totiž nemusí prebudiť len na východe. Ak si na záver a ilustráciu doprajeme trochu romantizmu, naše tradície a poverová história sú tiež plné drakov, rovnako ako našich susedov (viď založenie Krakova). Jedine v tomto regióne a nikde inde vznikol aj Dračí rád (Ordo draconis), založený na ochranu kresťanstva a na boj s islamom. Sami sme a budeme bezvýznamní, ale pevne zomknutý húf malých rýb odradí od útoku aj veľkého dravca. Ak teda nechceme skončiť ako predkrm veľmocí, musíme sa zjednotiť a adekvátne odpovedať na výzvy zajtrajška. Aby vlády vo Washingtone, Bruseli či Moskve raz brali na vedomie nielen čínskeho draka, ale aj toho medzi troma moriami. Je načase ho prebudiť, alebo zostať trčať v bezvýznamnosti, tak ako doteraz! 

Mgr. Miroslav Kuna 

Poučenie z novembra

Máme za sebou pripomienku veľkej buržoáznej revolúcie. A aj tento rok okorenenú o osem či desať protestných akcii. Nie, nejdem písať o rúškach a bezrúškach, lebo či sa to niekomu bude priečiť či nie, je to v skutočnosti podružná téma. Chcem písať o tom, aké ponaučenie si môžeme ako vlastenecká a identitárna scéna zobrať z novembrových udalostí. Asi ani nemusím písať o tom, že to pred tridsiatimi dvoma rokmi nebol boj za slobodu. Väčšina obyvateľov videla hlavne “mastné hrnce”, čiže si želala životnú úroveň, akú videli, či tušili na Západe. Aj socialistickí ekonómovia v druhej polovici osemdesiatych rokov hovorili o potrebe reštrukturalizovať hospodárstvo, ak sa má Československo udržať v kategórii aspoň priemerne rozvinutých krajín.

Okrem toho súdruhovia kapitulovali aj pod dojmom rýchleho zrútenia režimov v ostatných štátoch východného bloku a v neochote Moskvy intervenovať. Inšpiráciu videli samozrejme v našom východnom tútorovi, kde už pod vedením profesionálneho aparátnika Gorbačova prebiehala perestrojka. Ten sa však neinšpiroval ruskými tradíciami a nenahradil soviety volosťami, kolchozy občinami a štátne podniky samosprávnymi dielňami (arteľ), ale rozhodol sa ekonomiku Sovietskeho zväzu “mierne” kapitalizovať, čo viedlo jedine tak ku kreovaniu ruskej mafie a oligarchie. Podobnou cestou sa chcela vydať aj naša disidentská scéna, len tá netúžila spoločnosť kapitalizovať a liberalizovať mierne, ale naplno a takpovediac zo dňa na deň. Politológ Ján Baránek na margo týchto udalostí správne skonštatoval, že vtedajší disent, ktorý nahradil vedúcu úlohu KSČ v štáte, nemal vlastne žiadny program. Chcel len nekriticky prevziať kapitalizmus a liberálnu demokraciu a transplantovať ich do tela národného organizmu bez ohľadu na to, či na takýto experiment krajina po štyridsiatich rokoch reálneho socializmu pripravená bola, alebo nie. Iste, veľkú úlohu v tom zohral aj fakt, že nová moc bola zložená z vyložených nímandov – kulisára Vaška, ekologického aktivistu (v súčasnosti ekomaniaka) Budaja, herca Kňažka a Fedora Gála, o ktorom obyčajný človek dodnes nemá potuchy, čo vlastne robil pred revolúciou.

Týmto výtečníkom sem tam asistoval profesionálny disident Čarnogurský a obrátení marxisti Kusý s Weissom a ďalšími mentálnymi atlétmi, aby väčšinu z nich nakoniec zaoral do sféry bezvýznamnosti bývalý komunistický podnikový právnik Mečiar. Bolo samozrejme len nevyhnutné, že pod vedením týchto oportunistov, bezohľadných karieristov či neschopných idealistov to nemohlo dopadnúť inak, akože v deväťdesiatych rokoch bol každý piaty Slovák nezamestnaný a životná úroveň bola pod priemerom spred roka ´89. Nemienim tu ale plakať nad rozliatym mliekom a rozpisovať sa o tom, čo sa malo a nemalo urobiť inak. Práve naopak, chcem písať o budúcnosti. November ´89 totiž nemusí byť pre nás len dôvodom na šomranie, ale aj inšpiráciou, ako sa vyvarovať chýb. V Československej socialistickej republike bolo tesne pred nežnou asi sto disidentských organizácii. Bolo to široké spektrum od náboženských aktivistov po ľavičiarov dubčekovského typu. Čo je však dôležité si uvedomiť, boli v podstate bezmocné až do doby, kedy sa začal vládnuci režim politicky a ekonomicky rozkladať a stratil vôľu k moci. Potom už len stačilo čakať na impulz, ktorým sa ukázal byť práve zásah polície proti študentom. Tak sa niektoré, dovtedy tragikomické figúrky postavili pred davy a stali sa z nich tribúni revolúcie. Je dosť dobre možné, že sa čoskoro ocitneme na podobnej dejinnej križovatke. Tak ako v ´89, aj teraz tu máme režim, ktorý obmedzuje ľudské práva (a to nie len v súvislosti s covidom) a ekonomika ide do recesie. Od nového roka sa majú citeľne a skokovo zvýšiť ceny energii, vďaka čomu sa bude zvyšovať všetko. Nadiktovaná snaha o “zelenú” ekonomiku a robotizácia celkom iste vyvolajú ďalšiu stagnáciu, až úpadok. Tak ako počas nežnej, aj teraz môžu ľudia vyjsť do ulíc hlavne kvôli túžbe po lepšom živote. A rovnako ako počas roka ´89, môže pre zmenu nastať priaznivá situácia aj v blízkom zahraničí.

Poľsko je šikanované pre svoj nekompromisný postoj neumožňujúci legalizáciu genocídy vlastného národa a pre povýšenie svojej ústavy nad nálady bruselských byrokratov. Maďarsko má dlhodobo podobný problém. V “starej” únii už počuť čoraz početnejšie výzvy žiadajúce vylúčenie oboch krajín zo spoločenstva, aj keď sú momentálne v prípade Poľska dočasne utíchnuté s ohľadom na situáciu na poľsko-bieloruskej hranici. Ak by však pre nekompromisný postoj Varšavy a Budapešti k takémuto radikálnemu kroku došlo, dá sa reálne očakávať, že režimy oboch krajín sa budú čoraz viac radikalizovať smerom k vlastenectvu a tradicionalizmu. Tým nastane situácia analogická k tej spred vyše tridsiatich rokov – ekonomická stagnácia spojená so zrútením vplyvu vládnucej ideológie na okolité štáty. A tu sa dostávame k jadru veci. Je životne dôležité, aby súčasné vlastenecké organizácie, hoci možno rovnako malé ako kedysi tie antikomunistické, neboli zaskočené takýmto vývojom udalostí. Je viac než nevyhnutné mať pripravené životaschopné riešenia, ktoré bude možné ponúknuť rozbúreným masám. Nepočítam sem samozrejme jedinú (v súčasnosti už rozdvojenú) “skutočnú opozíciu”. Tá sa už kompromitovala spoluprácou so súčasným režimom, ktorý chcela naivne zmeniť tým, že sa stane jeho súčasťou. Ostatne, ani tie organizácie spred ´89 neboli všetky životaschopné, ani neprinášali skutočné riešenia. Treba si preto vybrať tie, ktoré sa nepovažujú za expertov s mesiášskym komplexom a jedinou správnou víziou. Takých tu už bolo a vieme ako to dopadlo. Treba sa nám riadiť myšlienkami veľkých duchov minulosti, ktoré doteraz realizované neboli, alebo byť nemohli.

Slovensku možný vývoj založený na prastarých tradíciách načrtol už Ľudovít Velislav Štúr vo svojom diele Slovanstvo a svet budúcnosti – miesto partokracie a kapitalizmu agrarizmus obnovených občín, výrobné družstvá pracujúcich v mestách a zastupiteľský systém založený na regionálnych záujmoch. Politici nie volení, ktorí aj tak reprezentujú iba skryté záujmy, ale stav štátny, špeciálne pripravovaný na vodcovský úlohu, ako to v teórii a praxi odporúčali Platón, Pytagoras, Hilaire Belloc a Othmar Spann. K tomu exekutíva obsadzovaná stavovskými organizáciami. A namiesto Európskej únie, ktorá sa stáva čoraz zrejmejšou reinkarnáciou Sovietskeho zväzu – spoločenstvo krajín strednej Európy, ktoré sú previazané spoločnými dejinami, koreňmi náboženských systémov, hodnotovými hierarchiami a politickými skúsenosťami. Je možné, že systém sa skôr či neskôr začne rúcať a veľké skupiny občanov sa začnú obzerať po možnej záchrane. A to bude jedinečná dejinná príležitosť pre všetkých tých, čo chcú úprimne niečo zmeniť k lepšiemu a majú na to aj osobnostné predpoklady. Aj počas zamatovej sa doslova odnikiaľ vyrojili dovtedy väčšinou širokej verejnosti neznámi vodcovia, a to nielen v Prahe či Bratislave, ale v každom okresnom meste. O čo dôležitejší budú v budúcnosti, keď sa všetko súčasné pozlátko začne odlupovať a vzdušné zámky vyfučia! Už starogrécky filozof Herakleitos písal o skrytých vodcoch, “na ktorých ľudia štekajú, lebo ich nepoznajú”. Lepšie sa šikanovanie národovcov, ktorému sú vystavovaní v súčasnosti a celkom iste budú ešte viac v budúcnosti, vyjadriť nedá ani dnes! Je nevyhnutné mať pripravený ucelený program, keď si to doba bude najviac vyžadovať. Pretože sa skôr či neskôr môže opakovať rok ´89, kedy moc doslova “ležala na ulici”.

Mgr. Miroslav Kuna    

Svätá vojna

Keď v roku 1918 vyšlo po anglicky písané dielo budúceho “tatíčka” Masaryka Nová Evropa: Stanovisko slovanské, predstavil v ňom autor práve skončený svetový konflikt ako boj teokracie a demokracie, pričom druhá menovaná jasne zvíťazila. Terminológia nie je síce celkom správna, ale pre potreby článku ju budem používať aj ja. Ktovie čo by napísal dnes, keď sme boli svedkami toho, ako sedemdesiattisíc bradatých pastierov a študentov islamských náboženských škôl (“tálibán” znamená po paštúnsky študenti) rozvrátilo tristotisícovú moderne vyzbrojenú afganskú armádu a obrátilo na útek najväčšiu vojenskú mašinériu sveta. Možno by neuznal za hodné reagovať, pretože tak ako mnoho súčasníkov by už nevenoval veľkú pozornosť tomu, čo sa deje v horách a púšťach strednej Ázie. Mainstreamové médiá a politické špičky sveta tomu však veľkú pozornosť venujú a vedia prečo. Ono totiž Taliban nie je len o radikálnom islame inšpirovanom hanafijskou školou islamskej právnej vedy a deobandijským fundamentalizmom, ale aj nacionalizmom paštúnskeho obyvateľstva, zosobnenom v ideológii Paštunwali (cesta Paštúnov/Afgancov). A toto spojenie nacionalizmu a náboženstva je práve to závadné, čo robí vrásky na čelách liberálnej elity, pretože sa ukazuje, že to môže byť model mimoriadne úspešný. Možno sa nám zdá, že tento konflikt sa nemôže stať súčasťou moderného sveta. Že je hodný tak Nigérie a jej boja s islamistickým hnutím Boko Haram (vo voľnom preklade “západné učenie je rúhanie”), tyranie Islamského štátu, ktorý napodiv stále existuje, zombifikovanej Al-Kájdy či práve Talibanu.

Avšak boj medzi teokraciou a demokraciou je súčasťou celých novodobých dejín európskeho kultúrneho okruhu, čo si málokto uvedomuje. Ten totiž existoval ako náboženská civilizácia už v antike a kresťanský stredovek v nej pokračoval, pričom jeho vyvrcholením bola idea Svätej ríše rímskej. Tá sa mala pôvodne skladať nielen z Germánie a severnej Itálie, ale aj Francúzskeho kráľovstva (Galie) a tiež Sclavinie, čo mala byť monarchia, ktorú začiatkom jedenásteho storočia budoval výnimočný poľský panovník Boleslav Chrabrý a ktorá mala obsiahnuť všetky kraje obývané západnými Slovanmi. Aj preto ho vtedajší rímsko-nemecký cisár Otto III. nazval “bratom a spolupracovníkom impéria a druhom rímskeho národa”. Boleslav obsadil aj Slovensko a keby sa tento ideál podarilo naplniť, nikdy by sme sa nestali súčasťou Uhorska. Na čele Svätej ríše mali byť volení imperátori, ktorí by vládli s pomocou múdrych duchovných vládcov (pápežov, teória dvoch mečov) a zároveň mala byť vynikajúcou hrádzou proti expanzii islamu. Napriek neuskutočneniu celého projektu, stredoveká civilizácia vydržala celých tisíc rokov. A čo sa týka vlastnej výnimočnosti, mala v tom na rozdiel od tej našej jasno – Zem je centrom vesmíru, centrom planéty je Európa a jej stredobodom zasa pápežský a cisársky Rím, ktorý je vlasťou všetkých národov, ako sa spomína v jednej básni ešte z čias antiky.

A potom došlo k onému konfliktu medzi teokraciou a demokraciou, ktorá sa vtedy volala osvietenstvo. Jeho začiatok je možné datovať do roku 1775, kedy “patrioti” v severoamerických kolóniách násilím vyhnali kráľovských úradníkov a vyvolávali masové nepokoje. Nasledujúci konflikt, ako vieme, skončil vytvorením Spojených štátov amerických. Tak dostala demokracia dôležité predmostie, odkiaľ sa mohla šíriť do sveta. Že to však ani na ich území nebolo úplne v súlade s vôľou ľudu svedčí fakt, že asi štvrtina obyvateľstva mladú republiku následne opustila a vysťahovala sa buď do Británie, alebo Kanady. Ďalším dejstvom bolo samozrejme krvavé šialenstvo Francúzskej revolúcie (1789) a posledným práve Veľká vojna a boľševický prevrat, ktoré odpravili posledné relikty tradičnej spoločnosti, ktorú TGM nazval teokraciou. Avšak dovtedy prebehlo niekoľko rozhorčených kontrarevolučných hnutí, takže “demokracia” nemala víťazstvo nijak isté. Už v samotnom Francúzsku sa postavili proti revolúcii najprv intelektuáli ako Joseph de Maistre, a neskôr Louis de Bonald a Charles Maurras, zakladateľ monarchistického Action Francaise.

Hlavou odporu však bolo protirepublikánske a katolícke hnutie vo Vendée, kde sa revolučný režim dopustil prvej genocídy v moderných dejinách. Myšlienky kontrarevolúcie úspešne implementoval až režim vo Vichy počas Révolution nationale, ktorý svoje motto Travail, Famille, Patrie (Práca, Rodina, Vlasť) postavil proti revolučnému Liberté, Egalité, Fratelité. Nemecko bolo naopak kedysi skutočne kontrarevolučnou civilizáciou. Svätá ríša rímska národa nemeckého, Nemecký spolok a viac-menej aj Nemecké cisárstvo totiž fungovali na reakčných základoch a preto nemali väčší úspech ani revolučné myšlienky, ktoré tam Francúzi importovali na svojich bodákoch, ani revolúcie rokov 1848/49. Situáciu zmenila prehra v prvej svetovej vojne a vytvorenie štátu, ktorý narúšal dovtedajšie presvedčenie Nemcov, že tvoria metafyzickú jednotu – Weimarskej republiky. Nemeckí komunisti sa v dvadsiatych rokoch pokúsili o niekoľko prevratov a reakčné sily (pruskí monarchisti, šľachta, junkeri a rímskokatolícke duchovenstvo) vsadili na dynamiku nacizmu, aby jeho moderovaním vytvorili kontrarevolučný tradicionalistický štát. Až do smrti prezidenta Paula von Hindenburga sa zdalo, že sa im to podarí, keďže nacisti síce formálne odsudzovali “reakčné živly”, ale prebrali veľa z ich arzenálu, keď napríklad tvrdili, že parlamentný systém je prvým krokom k boľševizmu.

Ešte vyhranenejšia bola situácia v Taliansku počas napoleonských vojen. Najznámejším kontrarevolučným povstaním bolo Sanfedismo ( z tal. Santa Fede, Svätá viera, 1799), ktoré bolo populárnym antijakobínskym hnutím jednoduchých roľníkov, vedeným kardinálom Fabriziom Ruffom. Cieľom tejto nábožensky motivovanej, ľudovej armády bolo zvrhnutie profrancúzskej Parthenópskej republiky v Neapole a tiež boj proti okupantom, ako je to aj zrejmé z ich náborového letáku: “Nečakajte, kým nepriateľ príde a poškvrní vaše domovy”. Práve toto hnutie so svojim nábožensky motivovaným nacionalizmom, klerikálnym vedením a odporom proti cudzím vojskám je súčasnej situácii v Afganistane asi najpodobnejšie. Ďalším príkladom kontrarevolúcie bolo aj povstanie roľníkov na juhu práve zjednoteného Talianska, zvané pejoratívne Brigandage (brigáda), podnecované Pápežským štátom. Vyústilo do regulérnej vojny, ktorá trvala plných desať rokov. Statočného horala Andreasa Hofera a ním vedené Tirolské povstanie sme si už na stránkach Mea Patrie predstavili: http://meapatria.sk/zaujalo-nas/cas-bojovat/

Jeho 20 000 rebelov úspešne bojovalo proti Napoleonovým vojskám a za katolícku vieru. Aj v Rakúskej ríši došlo v rokoch meruôsmych k boju medzi revolucionármi a reakcionármi. Proti Košútovmu liberalizmu a surovému šovinizmu postavil hlavný veliteľ cisárskej armády Alfred Windischgrätz a ríšsky kancelár Felix Schwarzenberg ideu dynasticko-náboženského impéria, ktoré malo byť ovládané podľa kódu krvi či politických schopností. Našich Štúrovcov si získali návrhom ministra vnútra grófa Stadiona, ktorý chcel ríšu rozdeliť na etnické provincie, pričom jednou z nich malo byť aj Slovensko. To sa nakoniec nerealizovalo a za cisára pána bojujúce národy mali byť uchlácholené nič nehovoriacim princípom “rovnosti rás” (volksstämme). Kontrarevolúciou par excellence bola aj Španielska občianska vojna. Monarchisti z radov Karlistov, katolíci a nacionalisti z Falangy spojili svoje sily proti druhej Španielskej republike a jej ústave z roku 1931, ktorú videli ako revolučný dokument, bojujúci proti španielskej kultúre, tradícii a náboženstvu. Povstanie vedené Franciscom Frankom dokonca vyhlásili španielski biskupi za krížové ťaženie. Kontrarevolúciu viedla aj Biela armáda v revolučnom Rusku, ktorá sa pokúsila poraziť boľševikov rovnako, ako sa to podarilo nemeckým reakcionárom a Freikorps, ktorí rozdrvili nemecké červené revolúcie v rokoch 1918-1919.

A čo sa týka našich končín, čisto slovenským kontrarevolučným hnutím bola Slovenská ľudová strana (Neskôr Hlinkova SĽS), ktorá v zmenenej geopolitickej situácii dostala jedinečnú dejinnú príležitosť energicky napĺňať svoj reakčný program, o čom svedčí aj preambula Ústavy nového štátu: Slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou Jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný Slovenský štát. Nová republika mala byť stavovským štátom, ktorého myšlienku rozpracovali katolícki intelektuáli ako Donoso Cortéz, Hilairie Belloc či Othmar Spann a odporúčali hneď dve pápežské encykliky. A oporou nového režimu mala byť garda, koncipovaná ako slovenský rytiersky rád a jej členovia prisahali vernosť národu na relikviu Kristovej Krvi v pevnostnom kláštore v Hronskom Sv. Beňadiku. Hoci sa môže zdať, že tento stáročný konflikt je už rozhodnutý, zdanie môže klamať. V Amerike ide o stret, ktorý sa vyznačuje rastúcou intenzitou. Ak sa štáty udržujú pri živote tými princípmi, na základe ktorých vznikli, tak je tam tento konflikt vlastne nevyhnutný.

Americkí kolonisti totiž spočiatku vytvorili protestantskú náboženskú civilizáciu (puritáni, kvakeri) a vo veľkej časti amerických štátov sú tieto tradície dodnes živé. Najmä obyvatelia Bible beltu (Biblického pásu, štáty bývalej Konfederácie) by nemali problém sa definitívne rozísť s federálnou vládou. Terorizmus BLM a anarcho – socialistická administratíva prezidenta Bidena môže tento polčas rozpadu značne urýchliť. Ešte za nášho života teda môžeme byť svedkami secesie niektorých unijných štátov a ich premeny na teokratické biblické republiky, založené na kresťanskom  rekonštrukcionizme a filozofii tzv. Americkej vízie. A ako vraví Samuel Huntington vo svojej Zrážke civilizácii, ak dominantný štát nejakého kultúrneho okruhu prejde radikálnou zmenou, ostatné ho môžu čoskoro nasledovať. Západnej Európy sa to zrejme týkať nebude, tá sa skôr bude islamizovať. Ale u nášho severného suseda môže byť pohyb ešte zaujímavý. Víťazstvo koncepcie tzv. Štvrtej poľskej republiky, ktorá má byť postavená na nacionalizme, katolicizme a tradicionalizme, by bolo pre celý stredoeurópsky priestor úžasným povzbudením. Na podobných základoch by mohlo stáť aj budúce Intermarium. Ale ak pripustíme víťazstvo opačného tábora, odovzdáme naše domoviny do rúk liberálom, na ktorých sa inak dokonale hodí výrok antického filozofa Celsa: “Je to nová rasa neskúsených ľudí bez vlasti a tradícii, ktorí sa spolčili proti všetkým náboženským a občianskym inštitúciám”. My všetci sme dedičmi tohto konfliktu a je na nás, na ktorú stranu sa pridáme. Či to bude  – podľa delenia tatíčka –  “teokracia”, čiže spoločnosť založená na národnom živote, alebo “demokracia”, ktorá žiadne základy nemá. 

Mgr. Miroslav Kuna

Tököli a jeho miesto v dejinách

Začiatkom leta ma zaujal titulok webu Korzár Spiš. Aj keď “zaujal” nie je celkom výstižné slovo. Informoval totiž, že vedľa miestneho hradu bude odhalená jazdecká socha Imricha Tököliho (slovensky Tekeliho). Kontroloval som dátum a prvý apríl to nebol. Bez mučenia priznám, že to vo mne takmer aktivovalo dáviaci reflex. Celý tento „kultúrny“ podnik zastrešuje a financuje Maďarsko. Na podobné, konfliktné výstrelky sme boli zvyknutý na južnom, národnostne zmiešanom území, no určite nie na severe našej krajiny. Nemienim čitateľa unudiť siahodlhým vysvetľovaním. Poďme si teda skutočne len pár riadkami opísať kto tento pán bol a kto má záujem aby socha v Kežmarku stála.

Rodina Tököliovcov (Tekeliovci) nepatrila medzi staré uhorské šľachtické rody. K svojmu postaveniu sa vyšvihli až za života starého otca „hrdinu“ nášho príbehu. Ten v časoch protitureckých vojen dodával kone ako pre kresťanské vojská, tak aj pre moslimské. Už tu môžeme vidieť, že profit a moc boli nad morálkou. Do tejto, pôvodne prevažne slovenskej rodiny, sa narodil Imrich Tököli v septembri 1657. Jeho detstvom sa nebudeme zaoberať a prejdeme rovno ku kontroverznej časti jeho života.

Roku 1678 sa dostal na čelo kuruckých bojovníkov. Skupiny, ktorá sa z bandy povstalcov a zbojníkov vyvinula v pravidelné vojsko. Týmto rokom sa začína aj jeho stavovské povstanie kalvínskej a luteránskej šlachty proti Viedni. Spočiatku Tököli nadviazal styky so západnými mocnosťami a po vypuknutí konfliktu cisára Leopolda I. s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. mu Francúzsko poskytovalo vojenskú pomoc. V krátkom čase obsadil väčšinu habsburského, tzv Kráľovského Uhorska. Treba dodať, že v tom čase bolo Uhorsko vlastne územie dnešného Slovenska plus uzučký pás zeme na západe dnešného Maďarska a severného Chorvátska. Zvyšok bol prakticky 150 rokov okupovaný tureckou armádou. Navyše, bola to doba tesne po skončení krutej tridsať ročnej vojny (1618 – 1648) a Uhorsko bola vyčerpaná krajina so zásadne preriedenou populáciou.

V roku 1682 sa Osmanská ríša pripravala na záverečný útok do srdca kresťanskej Európy s cieľom dobyť Viedeň. Tak ako v minulých stáročiach povolával sultán do zbrane svojich vazalov – Tatárov, Moldavcov, Sýrčanov, či martalovcov zo Srbska, Albánska a iných. Hľadal však aj nových spojencov. Tu sa Turci obrátili na kurucov vedených Tökölim, ktorý bol zaprisahaný nepriateľ katolíkov. Tököli prijal ponuku budínskeho pašu a za priamej vojenskej pomoci Turkov obsadil takmer celú krajinu. Na výraz spojenectva odovzdal budínsky paša 16. septembra 1682 Tökölimu sultánovo athnámé, čiže zmluvu označujúcu ho za kráľa Orta Madžar „Stredného Uhorska“. Tököli sa však reálne stal sultánovým vazalom. Mimochodom ročne za toto „privilégium“ musel do sultánovej kasičky dodať 40 000 piastrov.

Mimoriadne dôležitým je rok 1683. Je to rok kedy osmanská armáda zaútočila na Viedeň. Prirodzene veľká časť nepriateľského vojska išla cez naše územie. Predvoj zložený z Tatárov, rôznych marodérov a samozrejme Tököliho kurucov po ceste vraždil a odvádzal do otroctva nevinných civilistov. Ak sa aj jeho kurucké jednotky priamo na vraždení nie vždy podieľali, minimálne zverstvám nebránili. Samotný kráľ Orta Madžar dostal za úlohu bojovať pri Bratislave a čiastočne priamo pod Viedňou. Bol teda kľúčovým spojencom ťaženia islamu proti Európe. Len s vypätím všetkých síl sa podarilo pri Viedni Turkov a ich posluhovačov poraziť a začalo sa oslobodzovacie ťaženie smerom na juh. (Anti)hrdina nášho príbehu s porážkou Turkov stratil moc a utiekol k sultánovi. Tam by sa mal príbeh končiť, no nekončí. V 19. storočí maďarský nacionalizmus urobil z účastníkov stavovských povstaní hrdinov národa. Medzi inými aj Tököliho, ktorého pozostatky začiatkom minulého storočia previezli z Turecka a slávnostne pochovali práve v rodnom Kežmarku.

Záverečné hodnotenie

Ak ste pozorne čítali tieto riadky je vám jasné, že Tököli v slovenských dejinách rozhodne nehrá pozitívnu úlohu. Jeho spojenectvo s Turkami bolo jasnou zradou kresťanského obyvateľstva bez ohľadu na národnosť. Tököli v tejto zrade nehral len symbolickú úlohu, on sa so svojím vojskom priamo podieľal na vojnovom ťažení osmanskej armády.

Nie je správne zriekať sa našej spoločnej uhorskej minulosti, ako sme to robili donedávna, no treba rozlišovať kto si poctu zaslúži a kto nie. Tököli rozhodne patrí do tej druhej kategórie a úmysel mestských pánov v Kežmarku odhaliť mu sochu je buď prejavom nevedomosti, historickej negramotnosti, alebo rovno útoku na samotnú slovenskú podstatu nášho štátu a spoločnosti. Romantická literatúra (maďarská) interpretovala tieto stavovské povstania ako boj za slobodu Uhorska. V skutočnosti ich cieľom bolo hlavne potvrdiť výsady šlachty, ako napr. neplatenie daní a ešte väčšie upevnenie poddanstva. Je skutočne na pováženie, že v čase kedy na Západe bojujú s prízrakom dávneho otrokárstva (motívy teraz necháme bokom), my chceme odhaľovať sochu človeku, ktorý bol spoluzodpovedný za odvlečenie tisícov našich ľudí do krutého islamského otroctva. Osobe, ktorá pomáhala islamu na jeho ťažení proti Európe. Ak toto dopustíme sme mentálne a morálne slabý národ nezaslúžiaci si svoju novodobú štátnosť.

Na záver som chcel pripojiť pár mailových kontaktov na kompetentné osoby z mestského úradu pre tých, ktorí by im radi napísali, čo si o ich zámere myslia. Keďže sú verejne zobrazené nie sú, pripájam aspoň ústredný odkaz: https://www.kezmarok.sk/kontakty/

Mgr. Peter Legény

Ó Kanada… alebo ako vyvolať nenávisť

Desiatky vypálených kostolov a zničené sochy svätcov ako akt (ne)kultúrnej vojny vedený najmä Antifou a podobnými extrémistami s otvoreným schvaľovaním médií, akademickej obce, inteligencie a tichou podporou vlády. Tak dnes vyzerá jedna z najvyspelejších svetových ekonomík a multikultúrny raj Kanada. A na to všetko stačilo, aby sa domorodá komunita vytasila s nepodloženým tvrdením, že sa v provincii Saskatchewan našlo 715 neoznačených hrobov v niekdajšej rezidenčnej škole a ďalších 215 neznámych hrobov detí, ktoré sa mali nachádzať na pozemkoch bývalej cirkevnej školy.

Všetky mali byť obeťami násilia a zneužívania, ktorých sa dopustili pedagógovia a rehoľníci pôsobiaci v týchto ustanovizniach. Niekdajší viceprezident náčelníkov indiánov Britskej Kolumbie Bob Chamberlin navyše vybičoval vášne tvrdením, že “je to iba špička ľadovca”. Médiá tieto informácie s chuťou prebrali a v mnohých prípadoch aj nepodložene prikrášlili. Táto hystéria bola spustená v období, kedy Britskú Kolumbiu zasiahli rekordné horúčavy a predpokladá sa, že niektoré zo 62 lesných požiarov na jej území vypukli v dôsledku tohto podpaľačstva. Ironické je, že sú väčšinou vypaľované kostoly patriace indiánskym komunitám, ktoré proti tomu hlasno protestujú. Predmetné zariadenia, známe ako “pobytové školy”, kde malo k masovým vraždám dochádzať, boli od 17. storočia do 90. rokov 20. storočia zakladané a financované vládou, ale spravovali ich cirkvi a rôzne náboženské spoločnosti. Hlavnou úlohou týchto škôl bolo pritom vytrhnúť domorodé deti z prostredia zúfalej chudoby, alkoholizmu a domáceho násilia, v ktorom väčšinou žili. Dnes to kanadský establišment označuje za kultúrnu genocídu miestnych Indiánov. Aj na Slovensku bola jeden čas pertraktovaná snaha o zriadenie internátnych škôl pre cigánske deti z osád a nikto to za akt kultúrnej genocídy neoznačoval. Ale to bude asi preto, že s tým prišli liberáli a ľavičiari a nie cirkvi.

A kým sa v Poľsku na obranu svätýň pred útokmi liberálnych a LGBTI extrémistov zorganizovali skutočné hliadky spomedzi veriacich, v Kanade sa nič také nedeje. Ničenie chrámov dokonca väčšina verejnosti schvaľuje. Ani premiér a katolík Justin Trudeau sa nepokúsil reálne zastaviť toto šialenstvo, ale naopak vyzval Cirkev, aby sa za existenciu masových hrobov ospravedlnila. Takto sa k veci postavil potomok kedysi hrdých Frankokanaďanov, ktorí svojho času ostro odmietli proticirkevnú kampaň metropoly počas Veľkej francúzskej revolúcie a vyhlásili Quebec a Acadiu – celé Nouvelle France – za jediných skutočných pokračovateľov galokatolíckej civilizácie. A to už nehovorím o tom, že “maslo na hlave” majú mať aj iné cirkvi, medzi inými aj Anglikánska. Ale ospravedlňovať sa majú zasa len katolíci. Nuž, musíme ho chápať. Je to demokratický politik, chronicky závislý na náladovosti verejnej mienky, hypnotizovanej desaťročiami multikultúrneho vymývania mozgov. Navyše sa musí neustále snažiť, aby jeho chrumkavý imidž už nič nenaštrbilo. A to najmä po tom, ako vyšla najavo jeho “rasistická” minulosť, keď sa na školskom maškarnom plese zamaskoval za černocha.

Celebrity samozrejme nemohli zostať bokom a spisovateľka a aktivistka s typicky znejúcim anglosaským či frankofónnym menom – Harsha Walia – dokonca na svoj Twitterový účet zavesila výzvu “Burn it all down – Zapáľte to všetko!” Ďalšia aktivistka Naomi Kleinová (!) jej odkázala, že môže rátať s jej pomocou. Tiež mnoho politikov, profesorov, právnikov či komentátorov tieto útoky ospravedlňovalo “vzhľadom na situáciu”, alebo ich priamo podporilo! Noam Chomsky musí slintať blahom, elity (nie len) v Kanade konvertovali na stranu neomarxistickej ľavice, hybridovanej liberálnym modernizmom! Aj pápež František už bol vyzvaný, aby sa za obludnosti spáchané učiteľmi predmetných škôl a zasvätenými osobami ospravedlnil. Ale ten mlčí. Prečo? Nemusíme podozrievať súčasného pontifika z nedostatku porozumenia pre antikatolícky masochizmus, on sa rád ospravedlní za všetko možné. Pravda je celkom prozaická. Tvrdenia médií a indiánskych predákov sú totiž úplné lži! Predovšetkým neboli na miestach údajných nálezov posledného odpočinku stoviek detí uskutočnené žiadne vykopávky. Hroby boli objavené georadarom, ktorý však nefunguje ako röntgen, takže “nevidí” telá, iba zmeny v štruktúre pôdy. Odkryté nebolo vôbec nič. Rosanne Casimirova zastupujúca domorodú komunitu dokonca na tlačovej konferencii otvorene klamala tvrdiac, že sa našli hroby trojročných detí, hoci georadar už vôbec nedokáže určovať také podrobnosti, ako je vek pochovaných!  A tak sa časom zistilo, že údajne “tajné” pohrebisko v Saskatchewane používala aj nedomorodá (!) obec, takže tam boli uložené telesné pozostatky osôb  rôzneho veku a pôvodu. Áno, boli tam pochovaní aj domorodí žiaci, ale podľa správy kanadského Výboru pre pravdu a zmierenie (ktorý sotvakto môže označiť za rasistický či prokatolícky) z roku 2015 boli najčastejšou príčinou smrti v týchto školách tuberkulóza, chrípka či zápal pľúc a nie zneužívanie či týranie.

V dôsledku chrípkovej pandémie v škole Fort Saint James napríklad zomreli všetci pedagógovia! Aj tých niekto utýral na smrť? Treba si tiež uvedomiť, že ešte na konci 19. storočia, v období pyšne nazývanom Belle Époque, sa v Kanade nedožila piatich rokov tretina detí. Prirodzene, medzi domorodou populáciou boli straty ešte vyššie, keďže im chýbala imunita voči chorobám ich bielych susedov. A hoci za sto rokov prešlo týmito školami 150 tisíc domorodých detí, celkovo ich tam opakujem takmer výlučne v dôsledku chorôb zomrelo okolo 4000, čo je síce smutné číslo, ale nie tak hrozivé, aby viedlo k súčasnému podpaľačskému šialenstvu. O trestoch ako prebodávanie jazyka ihlami za používanie indiánskej reči a iných fantazmagóriách radšej pomlčím. A nakoniec, vôbec sa v tejto umelej kauze nejednalo o neoznačené hrobové miesta. V západnej Kanade bolo totiž zvykom pochovávať do hrobov s drevenými prvkami (tak ako kedysi na Slovensku), ktoré časom erodujú alebo zhnijú. Veľmi výstižne sa o “šokujúcich” nálezoch vyjadrila Sophie Pierreová, ktorá navštevovala jednu z “podozrivých” škôl: “Pre nás to nie je nijaký objav, vedeli sme, že je tam cintorín. Skutočnosť, že na cintoríne sú hroby, by nemala byť pre nikoho žiadnym prekvapením.”  Hlavným cieľom celej tejto lživej kampane je okrem indiánskej snahy vysúdiť tučné odškodné samozrejme zničenie Cirkvi. Už nestačí, že ju liberálno-ľavicové sily ťažko infikovali v osobe súčasného pápeža. Treba ju vyhladiť úplne, a symbolom tohto úsilia majú byť práve horiace kostoly, aby mohol konečne vzniknúť skvelý nový dúhový svet!

Veď je také ľahké demonštratívne vystúpiť s Cirkvi napr. kvôli pedofilným kauzám mizivého promile kňazov… ale tí istí ľudia sa už nevzdajú štátneho občianstva kvôli pedofilnému učiteľovi či šoférovi kamióna. Je také ľahké útočiť na niekoho, kto sa efektívne nebráni! Aj tí pedofili v sutanách sú výsledkom ľavicového prevratu zvaného II. Vatikánsky koncil, kedy bol o.i. zrušený zákaz prijímania homosexuálov do seminárov. Vymyslený príbeh o kňazoch a rehoľníkoch, ktorí v Kanade zavraždili stovky detí, vedie k desiatkam vypálených kostolov. Avšak skutočný príbeh z britského mesta Rotherham, kde pakistanský gang celé roky znásilňoval biele dievčatá a tamojšie úrady celý prípad tutlali, už k desiatkam vypálených mešít neviedol. Ale celé je to vlastne len obmena klasickej salámovej metódy – biela rasa je trestaná vyvolávaním pocitu viny, terorom BLM a ničením sôch “rasistov” a tak teraz logicky nasleduje náboženstvo, ktoré ešte stále ľudia európskeho pôvodu väčšinovo vyznávajú. Staré porekadlo hovorí, že Cirkev svojich nepriateľov neničí, ale prežíva. História nás učí, že to tak celkom pravda vždy nebola a práve k tomuto vitálnemu a heroickému obdobiu by sa mal katolicizmus vrátiť. Aj v Kanade by stačili mladí odhodlaní muži, ktorí by svoje kostoly, kde boli pokrstení a v ktorých sa raz budú lúčiť s týmto svetom, strážili vo dne v noci a miestne biskupstvo by sa postaralo o potrebnú logistiku. Spomínaný príklad z Poľska nám ukazuje, že sa to dá. Avšak na Západe je katolicizmus už len pošpineným, popľuvaným folklórom a miznúcou temnou legendou. Miestni katolíci väčšinou už živú vieru nemajú a takisto aj mnoho kňazov. Ale tento trend prichádza aj k nám. Už aj na Slovensku boli zaznamenané útoky na kostoly. Môžeme si o Cirkvi myslieť čokoľvek, ale je pomaly jedinou relevantnou silou, ktorá stojí proti ťaženiu ideológie genderu, homosexualizmu a genocíde (nie len) slovenského národa. A preto je v súčasnosti v Kanade stále terčom zúrivých útokov, hoci na tamojšiu spoločnosť má takmer nulový vplyv. Preto by malo byť v záujme všetkých slušných ľudí, aby raz nočnú oblohu našej krásnej vlasti neosvetľovali horiace svätyne. Pretože radosť by z toho mala iba neomarxistická ľavica, Európska únia a jej lóžoví konatelia. A to si dúfam neželá nikto.  

Mgr. Miroslav Kuna  

America capta!

V stredu 17. februára zomrel v Spojených štátoch na rakovinu pľúc slávny pravicový rozhlasový komentátor Rush Limbaugh, ktorý počas svojej dlhej kariéry neúnavne bojoval s progresívcami, feministkami, či  menšinami a mal aj veľký podiel na nástupe tak reaganizmu, ako aj trumpizmu. Jeho The Rush Limbaugh Show sa stal najpočúvanejším programom hovoreného slova v USA. Ale najpamätnejším sa možno stane pre svoj kontroverzný výrok po víťazstve demokrata Bidena. Vyzval totiž štáty, kde vyhral Trump, aby sa odtrhli od americkej únie. Politológ z Iowskej štátnej univerzity Steffan Schmidt na to reagoval slovami, že “ak ste fanúšikom občianskej vojny, práve takto sa k nej dopracujete”. Nuž, pán profesor asi zabudol, že po šokujúcom víťazstve Donalda Trumpa v roku 2016 sa chcela (aspoň verbálne) odtrhnúť liberálna a pôžitkárska Kalifornia (tzv. Calexit) a nikto z toho hrozbu nerobil. Avšak nielen Kalifornčania či zosnulý komentátor majú separatistické myšlienky.

V skutočnosti je v USA secesionistická scéna pomerne živá a pôsobí dlhodobo. A rovnako ako všetky impériá, aj USA čaká podľa neúprosných zákonov historického vývoja zo súčasného vrcholu už len jediná možná cesta – tá nadol. A tento devolučný vývoj môže mať celkom nečakane aj podobu postupného rozpadu severoamerickej únie. Ak sa vrátime ku spomínanej Kalifornii, už jej vlajka nám napovedá, že prípadná nezávislosť by pre ňu nebola až takou novinkou. Je na nej totiž nápis California Republic (Kalifornská republika), pripomínajúci kratučké obdobie nezávislosti, ktoré započalo jej odtrhnutím od Mexika (1846). Samostatnosť si užívala presne 28 dní a potom ju obsadila americká armáda. Súčasťou USA sa republika stala rok na to na základe zmluvy, ktorá ukončila mexicko-americkú vojnu.

Na politickej scéne presadzujú secesiu napríklad Kalifornská národná strana, Nezávislá strana Kalifornie či Iniciatíva za slobodnú Kaliforniu, ktorá už dokonca zostavila deklaráciu kalifornskej nezávislosti. Odmietajú federálnu vládu a jej zákony, pretože svojimi reguláciami poškodzujú ekonomiku štátu. Inšpiráciu nachádzajú aj v udalostiach v Británii: “Brexit je dôležitý moment… ukazuje ľuďom v Amerike, že tí, ktorí usilujú o nezávislosť, nemajú na mysli násilie alebo dokonca občiansku vojnu”, uviedol pre denník Washington Post vodca Kampane za nezávislosť Kalifornie Louis Marinelli. Ale nielen najbohatší štát USA má zajačie úmysly. Pôvodní obyvatelia amerického Havaja dodnes oslavujú Deň havajskej nezávislosti. Ten pripadá na 28. november, kedy v roku 1843 britská kráľovná Viktória a francúzsky kráľ Ľudovít Filip podpísali deklaráciu uznávajúcu Havajské kráľovstvo za nezávislý štát. Avšak túto zmluvu nemienili uznať americkí plantážnici, ktorí o päťdesiat rokov neskôr zvrhli kráľovnú Liliuokalani. Krátko na to sa na súostroví vylodila americká námorná pechota a v roku 1898 začlenili Američania kráľovstvo pod svoju zvrchovanosť. Nezávislosť Havaja v súčasnosti presadzuje hneď niekoľko separatistických skupín. Jednou z nich je Havajské kráľovstvo, ktorého webové stránky vítajú návštevníka slovami: “Vítame vás na stránkach Havajského kráľovstva, ktoré pôsobí na ostrovoch okupovaných Spojenými štátmi”. Stúpenci nezávislosti dokonca požiadali Najvyšší súd USA, aby anexiu súostrovia vyhlásil za vynútenú a teda neplatnú. Aj oni sa odvolávajú na Brexit, ako to uviedol Francis Boyle, ktorý pôsobí ako poradca havajských separatistov: “Akýkoľvek rozpad imperiálnej entity ako Európska únia je pre hnutie presadzujúce havajskú nezávislosť povzbudením”. Otázne však je, ako by sa súostroviu darilo pod vládou domorodcov. V každom prípade sú už teraz vzťahy medzi nimi a bielymi obyvateľmi napäté a čoraz viac rodičov odhlasuje svoje deti zo škôl s prevahou domorodých študentov, aby ich ochránili pred šikanovaním. Obávam sa, že po získaní nezávislosti by sa Havaju darilo asi tak ako ostatným dekolonizovaným územiam po odchode “bielych imperialistov”.

Ďalšími nezlomnými separatistami sú Texasania. Aj Štát osamelej hviezdy má svoju skúsenosť s nezávislosťou, aj keď trvala iba deväť rokov (1836-1845). Vojna za nezávislosť od Mexika ho ekonomicky vyčerpala a enormne zadĺžila. Vláda vo Washingtone splatila za Texas dlhopisy a následne ho “nezištne” začlenila do svojej únie. Texasania na to nikdy nezabudli a odvtedy sú tam separatistické myšlienky pomerne rozšírené. Texaské národné hnutie (Texas Nationalist Movement) na svojom webe tvrdí, že má podporu viac ako štyristo tisíc obyvateľov a že: “Texasania vedú odlišný spôsob života než obyvatelia 49 štátov únie… odmietajú regulácie a dávajú prednosť obmedzenej vláde a nízkym daniam”. A aj tu je živý príklad Londýna a preto predseda hnutia Daniel Miller okrem iného uviedol: “Pre Texas je dôležité nazerať na Brexit ako na inšpiráciu a príklad, ako získať kontrolu nad svojim osudom”. Exit zvažujú aj na druhej strane únie. Skupina odbojných osadníkov vyhlásila ešte v roku 1777 nezávislosť na britskej monarchii a jej kolónii New York a založila nezávislý štát Nový Connecticut, neskôr premenovaný na Vermont (z fran. Mont – Vert, Zelená hora). Vermontská republika existovala štrnásť rokov ako zvrchovaný štát a až potom sa pridala k USA. A obnovu tohto štátneho útvaru presadzujú tamojší libertariáni, ktorí hlásajú, že federálna vláda je “príliš veľká, príliš centralizovaná, príliš mocná a príliš sa pletie do života ľuďom a malým komunitám”. Ich vodca Rob Williams, historik, decentralista a vermontský vlastenec si na webe Vermont Independent (Nezávislý Vermont) položil logickú otázku: “Po britskom referende dostávame mnoho dopisov s otázkou: Je na rade Vermont”? Ďalšou skupinou usilujúcou o nezávislosť štátu je Second Vermont Republic (Druhá Vermontská republika), ktorá vychádza z manifestu spísaného v roku 2003 ekonómom a filozofom Thomasom Naylorom.

V ňom sa píše: “Spojené štáty sa stali neriaditeľnou ríšou, v mnohom pripomínajúcou Sovietsky zväz”. Samozrejme sú tu aj radikálnejšie koncepcie, ako napr. Severozápadná republika už zosnulého belošského nacionalistu Harolda A. Covingtona, alebo plány Hispáncov z juhozápadu USA na vytvorenie republiky Aztlán. V oboch prípadoch by šlo o čisto etnické štáty, ktoré by vznikli ozbrojeným povstaním a následným násilným odtrhnutím od USA. Všetky tieto príklady nám ukazujú, že mnohí Američania majú s Washingtonom obdobný problém ako Európania s Bruselom. Je im príliš vzdialený (z kalifornského Sacramenta je to do metropoly únie 3820, z havajského Honolulu dokonca až 7680 kilometrov), takže Biely dom, Kongres a federálna vláda by mohli byť pre rančera z Texasu či horala zo Skalistých vrchov pokojne aj mimo Slnečnej sústavy. A zákony a regulácie, ktoré na planéte Washington vymýšľajú, mnohí Američania nepotrebujú a niekedy dokonca ani neakceptujú. Po boji o Kapitol, udalosti vskutku prelomovej, pri ktorej zahynuli štyria protestujúci občania (vrátane prípadu sprostej vraždy bývalej príslušníčky letectva Ashli Babbittovej) si začnú klásť logickú otázku, či vôbec chcú federálnu vládu ideologicky ovládanú akademickými liberálnymi fantastami odtrhnutými od reality.

Vidieť “zákonodarcov” krčiacich sa pod lavicami či vyrabovanú kanceláriu ultraliberálky Nancy Pelosiovej muselo navyše nemálo Američanom spôsobiť skutočné zadosťučinenie. Nie každý totiž prijal pochybné víťazstvo prakticky exkomunikovaného katolíka Bidena s porozumením. A aká administratíva nastupuje, to mohol celý svet vidieť na vlastné oči vďaka dúhovým vlajkám či čiernym vlajkám anarchistov, ktoré víťazoslávne zaviali na počesť nového prezidenta pred Bielym domom, nehovoriac už o výkone módnej  satanistky Lady Gaga, przniacej svojim “spevom” štátu hymnu počas inaugurácie. Máloktorý národ (či skôr ľud) na Zemi je tak polarizovaný, ako ten americký. A preto je dosť dobre možné, že čoraz viac obyvateľov jednotlivých štátov začne podporovať separatistické strany, poprípade sa môže únia rozpadnúť na dva kultúrne, etnicky a politicky rôznorodé celky, tak ako to vo svojom poslednom želaní vyjadril Rush Limbaugh.

Ak by k tomu naozaj došlo, neprebehlo by to určite pokojnou cestou. Potom by buď federálna vláda musela zasiahnuť silou proti jednému, či viacerým štátom usilujúcim o nezávislosť, alebo by sa Amerika dopracovala k druhej (možno rasovej) občianskej vojne. Je isté, že takýto konflikt by získal aj medzinárodný rozmer, pretože minimálne Rusko a Čína by okamžite využili príležitosť a podporili by tú stranu, ktorá by im pomohla oslabiť ich hlavného nepriateľa. Je naozaj otázne, ako by to všetko dopadlo. Keď bolo v roku 73 cisárom Vespasiánom a jeho synom Titom potlačené židovské povstanie, na pamiatku ich víťazstva v Ríme razili mince s nápisom Iudaea capta – porazená Judea. Ak by došlo v Texase či Vermonte, alebo inde k úspešnej rebélii, pri záľube Američanov v latinských heslách – by aj tam potom mohli pokojne vyraziť pamätné mince s obdobným textom –  America capta. Pretože aj zdanlivo nemožné sa môže zmeniť na realitu, ako sa to ostatne stalo už toľkokrát v dejinách.

Mgr. Miroslav Kuna

Rok s koronou

Je naozaj symptomatické pre našu dobu, riadiacu sa oným leninským „jeden krok vpred, dva kroky vzad“, že sa medzinárodný tím expertov prišiel pozrieť do wu-chanskej kolísky celosvetovej pandémie až po vyše roku od vypuknutia nákazy. Tu ale treba hneď poznamenať, že za toto zdržanie môže z veľkej časti sám Peking. S niektorými menami z predchádzajúcich kontrolných komisií mal vraj problém. Nevytvára ale toto zdržanie celkom prirodzene podozrenie, že sa čínska konfuciánsko-marxistická vláda len snažila získať čas, aby mohla účinne zahladiť stopy? Stále platná oficiálna verzia, že sa nákaza rozšírila medzi občanov Wu – chanu prenosom z netopierov na tamojšom „mokrom trhu“, už totiž začína mať vážne trhliny. Podľa tejto teórie sa tam mŕtvoly zvierat vŕšili jedna na druhú, čím malo dôjsť k samovoľnej smrteľnej mutácii vírusu. Prakticky od začiatku bol však ďalším podozrivým aj miestny Inštitút virológie riadený Čínskou akadémiou vied. A čo je ešte zaujímavejšie, v rovnakom meste sídli aj Wuchanské centrum pre kontrolu a prevenciu chorôb, kde už od roku 2012 vykonávali celý rad výskumov týkajúcich sa výskytu koronavírov u netopierov!

Štvrtá priemyselná revolúcia, Klaus Schwab, Globálny reset ergo Veľký reštart, Covid-19, Covid-21 a pápež František

Na prvý pohľad sa zdá, že nadpis článku spoločne nijako nesúvisí. Je to však iba zdanie. V spleti dnešných rôznych protichodných informácií, ktoré sa čitateľom podsúvajú je neľahká orientácia. Cítim vnútornú úlohu a povinnosť, predostrieť čitateľovi fakty, s ktorými som sa oboznámil pri svojom štúdiu, pozorovaní a hlavne, čítaní medzi riadkami. Jednou z mnohých informácií, ktorá ma naozaj zaujala, je video z youtube od Life News Slovensko. Preto sa pokúsim priblížiť skrátený preklad jedného amerického youtubera menom Luke Rudkowski z WeAreChange.org, ktorý nám poodhalí prepojenosť a víziu budúcnosti planéty bohatých tohto sveta. V úvode budeme svedkami slov, ktoré vyriekol Klaus Schwab, zakladateľ a výkonný predseda Svetového ekonomického fóra a zakladateľ Nadácie pre sociálne podnikanie, nasledovať budú slová a príspevky Luke Rudkowskeho, medzi ktorými bude postupne dopĺňať ďalšie fakty a odhalenia. Všetko popísané sa dá dohľadať a je dostupné každému. Zatiaľ. Poďme spoločne na to. Citujem: