V stredu 17. februára zomrel v Spojených štátoch na rakovinu pľúc slávny pravicový rozhlasový komentátor Rush Limbaugh, ktorý počas svojej dlhej kariéry neúnavne bojoval s progresívcami, feministkami, či menšinami a mal aj veľký podiel na nástupe tak reaganizmu, ako aj trumpizmu. Jeho The Rush Limbaugh Show sa stal najpočúvanejším programom hovoreného slova v USA. Ale najpamätnejším sa možno stane pre svoj kontroverzný výrok po víťazstve demokrata Bidena. Vyzval totiž štáty, kde vyhral Trump, aby sa odtrhli od americkej únie. Politológ z Iowskej štátnej univerzity Steffan Schmidt na to reagoval slovami, že “ak ste fanúšikom občianskej vojny, práve takto sa k nej dopracujete”. Nuž, pán profesor asi zabudol, že po šokujúcom víťazstve Donalda Trumpa v roku 2016 sa chcela (aspoň verbálne) odtrhnúť liberálna a pôžitkárska Kalifornia (tzv. Calexit) a nikto z toho hrozbu nerobil. Avšak nielen Kalifornčania či zosnulý komentátor majú separatistické myšlienky.
V skutočnosti je v USA secesionistická scéna pomerne živá a pôsobí dlhodobo. A rovnako ako všetky impériá, aj USA čaká podľa neúprosných zákonov historického vývoja zo súčasného vrcholu už len jediná možná cesta – tá nadol. A tento devolučný vývoj môže mať celkom nečakane aj podobu postupného rozpadu severoamerickej únie. Ak sa vrátime ku spomínanej Kalifornii, už jej vlajka nám napovedá, že prípadná nezávislosť by pre ňu nebola až takou novinkou. Je na nej totiž nápis California Republic (Kalifornská republika), pripomínajúci kratučké obdobie nezávislosti, ktoré započalo jej odtrhnutím od Mexika (1846). Samostatnosť si užívala presne 28 dní a potom ju obsadila americká armáda. Súčasťou USA sa republika stala rok na to na základe zmluvy, ktorá ukončila mexicko-americkú vojnu.
Na politickej scéne presadzujú secesiu napríklad Kalifornská národná strana, Nezávislá strana Kalifornie či Iniciatíva za slobodnú Kaliforniu, ktorá už dokonca zostavila deklaráciu kalifornskej nezávislosti. Odmietajú federálnu vládu a jej zákony, pretože svojimi reguláciami poškodzujú ekonomiku štátu. Inšpiráciu nachádzajú aj v udalostiach v Británii: “Brexit je dôležitý moment… ukazuje ľuďom v Amerike, že tí, ktorí usilujú o nezávislosť, nemajú na mysli násilie alebo dokonca občiansku vojnu”, uviedol pre denník Washington Post vodca Kampane za nezávislosť Kalifornie Louis Marinelli. Ale nielen najbohatší štát USA má zajačie úmysly. Pôvodní obyvatelia amerického Havaja dodnes oslavujú Deň havajskej nezávislosti. Ten pripadá na 28. november, kedy v roku 1843 britská kráľovná Viktória a francúzsky kráľ Ľudovít Filip podpísali deklaráciu uznávajúcu Havajské kráľovstvo za nezávislý štát. Avšak túto zmluvu nemienili uznať americkí plantážnici, ktorí o päťdesiat rokov neskôr zvrhli kráľovnú Liliuokalani. Krátko na to sa na súostroví vylodila americká námorná pechota a v roku 1898 začlenili Američania kráľovstvo pod svoju zvrchovanosť. Nezávislosť Havaja v súčasnosti presadzuje hneď niekoľko separatistických skupín. Jednou z nich je Havajské kráľovstvo, ktorého webové stránky vítajú návštevníka slovami: “Vítame vás na stránkach Havajského kráľovstva, ktoré pôsobí na ostrovoch okupovaných Spojenými štátmi”. Stúpenci nezávislosti dokonca požiadali Najvyšší súd USA, aby anexiu súostrovia vyhlásil za vynútenú a teda neplatnú. Aj oni sa odvolávajú na Brexit, ako to uviedol Francis Boyle, ktorý pôsobí ako poradca havajských separatistov: “Akýkoľvek rozpad imperiálnej entity ako Európska únia je pre hnutie presadzujúce havajskú nezávislosť povzbudením”. Otázne však je, ako by sa súostroviu darilo pod vládou domorodcov. V každom prípade sú už teraz vzťahy medzi nimi a bielymi obyvateľmi napäté a čoraz viac rodičov odhlasuje svoje deti zo škôl s prevahou domorodých študentov, aby ich ochránili pred šikanovaním. Obávam sa, že po získaní nezávislosti by sa Havaju darilo asi tak ako ostatným dekolonizovaným územiam po odchode “bielych imperialistov”.
Ďalšími nezlomnými separatistami sú Texasania. Aj Štát osamelej hviezdy má svoju skúsenosť s nezávislosťou, aj keď trvala iba deväť rokov (1836-1845). Vojna za nezávislosť od Mexika ho ekonomicky vyčerpala a enormne zadĺžila. Vláda vo Washingtone splatila za Texas dlhopisy a následne ho “nezištne” začlenila do svojej únie. Texasania na to nikdy nezabudli a odvtedy sú tam separatistické myšlienky pomerne rozšírené. Texaské národné hnutie (Texas Nationalist Movement) na svojom webe tvrdí, že má podporu viac ako štyristo tisíc obyvateľov a že: “Texasania vedú odlišný spôsob života než obyvatelia 49 štátov únie… odmietajú regulácie a dávajú prednosť obmedzenej vláde a nízkym daniam”. A aj tu je živý príklad Londýna a preto predseda hnutia Daniel Miller okrem iného uviedol: “Pre Texas je dôležité nazerať na Brexit ako na inšpiráciu a príklad, ako získať kontrolu nad svojim osudom”. Exit zvažujú aj na druhej strane únie. Skupina odbojných osadníkov vyhlásila ešte v roku 1777 nezávislosť na britskej monarchii a jej kolónii New York a založila nezávislý štát Nový Connecticut, neskôr premenovaný na Vermont (z fran. Mont – Vert, Zelená hora). Vermontská republika existovala štrnásť rokov ako zvrchovaný štát a až potom sa pridala k USA. A obnovu tohto štátneho útvaru presadzujú tamojší libertariáni, ktorí hlásajú, že federálna vláda je “príliš veľká, príliš centralizovaná, príliš mocná a príliš sa pletie do života ľuďom a malým komunitám”. Ich vodca Rob Williams, historik, decentralista a vermontský vlastenec si na webe Vermont Independent (Nezávislý Vermont) položil logickú otázku: “Po britskom referende dostávame mnoho dopisov s otázkou: Je na rade Vermont”? Ďalšou skupinou usilujúcou o nezávislosť štátu je Second Vermont Republic (Druhá Vermontská republika), ktorá vychádza z manifestu spísaného v roku 2003 ekonómom a filozofom Thomasom Naylorom.
V ňom sa píše: “Spojené štáty sa stali neriaditeľnou ríšou, v mnohom pripomínajúcou Sovietsky zväz”. Samozrejme sú tu aj radikálnejšie koncepcie, ako napr. Severozápadná republika už zosnulého belošského nacionalistu Harolda A. Covingtona, alebo plány Hispáncov z juhozápadu USA na vytvorenie republiky Aztlán. V oboch prípadoch by šlo o čisto etnické štáty, ktoré by vznikli ozbrojeným povstaním a následným násilným odtrhnutím od USA. Všetky tieto príklady nám ukazujú, že mnohí Američania majú s Washingtonom obdobný problém ako Európania s Bruselom. Je im príliš vzdialený (z kalifornského Sacramenta je to do metropoly únie 3820, z havajského Honolulu dokonca až 7680 kilometrov), takže Biely dom, Kongres a federálna vláda by mohli byť pre rančera z Texasu či horala zo Skalistých vrchov pokojne aj mimo Slnečnej sústavy. A zákony a regulácie, ktoré na planéte Washington vymýšľajú, mnohí Američania nepotrebujú a niekedy dokonca ani neakceptujú. Po boji o Kapitol, udalosti vskutku prelomovej, pri ktorej zahynuli štyria protestujúci občania (vrátane prípadu sprostej vraždy bývalej príslušníčky letectva Ashli Babbittovej) si začnú klásť logickú otázku, či vôbec chcú federálnu vládu ideologicky ovládanú akademickými liberálnymi fantastami odtrhnutými od reality.
Vidieť “zákonodarcov” krčiacich sa pod lavicami či vyrabovanú kanceláriu ultraliberálky Nancy Pelosiovej muselo navyše nemálo Američanom spôsobiť skutočné zadosťučinenie. Nie každý totiž prijal pochybné víťazstvo prakticky exkomunikovaného katolíka Bidena s porozumením. A aká administratíva nastupuje, to mohol celý svet vidieť na vlastné oči vďaka dúhovým vlajkám či čiernym vlajkám anarchistov, ktoré víťazoslávne zaviali na počesť nového prezidenta pred Bielym domom, nehovoriac už o výkone módnej satanistky Lady Gaga, przniacej svojim “spevom” štátu hymnu počas inaugurácie. Máloktorý národ (či skôr ľud) na Zemi je tak polarizovaný, ako ten americký. A preto je dosť dobre možné, že čoraz viac obyvateľov jednotlivých štátov začne podporovať separatistické strany, poprípade sa môže únia rozpadnúť na dva kultúrne, etnicky a politicky rôznorodé celky, tak ako to vo svojom poslednom želaní vyjadril Rush Limbaugh.
Ak by k tomu naozaj došlo, neprebehlo by to určite pokojnou cestou. Potom by buď federálna vláda musela zasiahnuť silou proti jednému, či viacerým štátom usilujúcim o nezávislosť, alebo by sa Amerika dopracovala k druhej (možno rasovej) občianskej vojne. Je isté, že takýto konflikt by získal aj medzinárodný rozmer, pretože minimálne Rusko a Čína by okamžite využili príležitosť a podporili by tú stranu, ktorá by im pomohla oslabiť ich hlavného nepriateľa. Je naozaj otázne, ako by to všetko dopadlo. Keď bolo v roku 73 cisárom Vespasiánom a jeho synom Titom potlačené židovské povstanie, na pamiatku ich víťazstva v Ríme razili mince s nápisom Iudaea capta – porazená Judea. Ak by došlo v Texase či Vermonte, alebo inde k úspešnej rebélii, pri záľube Američanov v latinských heslách – by aj tam potom mohli pokojne vyraziť pamätné mince s obdobným textom – America capta. Pretože aj zdanlivo nemožné sa môže zmeniť na realitu, ako sa to ostatne stalo už toľkokrát v dejinách.
Mgr. Miroslav Kuna
