“V novom roku do útoku!” – zvykne sa hovoriť o.i. aj medzi tými, čo ešte nerezignovali na neutešený obraz Slovenska a sveta. Veď možných cieľov je viac než dosť a je na mieste sa trochu zamyslieť, aký rok máme za sebou a čo nás to vlastne čaká. Vyzerá to tak, že predovšetkým predčasné voľby, hoci sa ich dátum neustále posúva. A tiež to vyzerá tak, že budú najdôležitejšie od roku 1998. Voliči si už totiž vyskúšali systém modrý aj červený, takisto súčasný antisystém. Zrejme sa zasa vrátime k systému “našich ľudí”, pretože ľudia chcú mať už pokoj a aspoň nejaké “istoty”. Ten však znova zlyhá. A ak nevyhrá systém červený, tak modrý, najnovšie aj s kráľom politických skrachovancov Dzurindom, čo nie je vylúčené, keďže nám progresivizmus utešene rastie.

Zasa to teda bude o menšom či väčšom zle. To si uvedomil vo veľmi ojedinelej slabej chvíľke aj Michal Havran, keď sa vyznal, že “najväčších hlupákov a nímandov som stretol v prostredí ľavice, najperfídnejších v radoch ekoaktivistov a najpyšnejších medzi tými, ktorí sa považujú za konzervatívcov”. A že by mohlo vyhrať to menšie (z nášho pohľadu) toho sa reálne boja aj naši liberálni proroci, veď aj Arpád Soltéz sa vyjadril, že “dnes predstavuje pre Slovensko najväčšiu hrozbu slovenský občan a volič”. Vskutku vzácna úprimnosť, a aká drzá! Spoločnosť je zjavne otupená natoľko, že si tento výrok skoro nikto nevšimol. Je tým jasne povedané to, že progresívci sa snažia ovládnuť krajinu, ktorú považujú nie za svoju vlasť, ale za nepriateľské teritórium. Aj preto sa u nás zaklína hrozbou spojenia politického katolicizmu a hlinkovského nacionalizmu. A aj preto u nás niektorí (napr. Peter Weiss) vidia hrozbu v podobe “národno-konzervatívneho štátu” a podriadenia obyvateľstva “fundamentalistickej dogmatike”. Neustále pripomínajú vetu z trhacieho kalendára (rozumej ústavy), že Slovenská republika sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo (takú vôľu k moci má voš!), avšak sami ovládnutím médií, školstva, kultúry a časti politiky presadzujú svoje liberálne videnie sveta bez ohľadu na to, či s tým obyvatelia súhlasia, alebo nie.

Ale majú to beztak ťažké, veď sa neustále sťažujú, že sme síce kultúrne na Západe, ale mentálne na Východe. A nezničiteľné zatavenie do západného sveta musí byť spoločným úsilím všetkých kaviarenských psychológov, keďže voliči sú väčšinou načisto sprostí. Našťastie, v našom národe ešte zostali nejaké zdravé inštinkty, a preto čoraz menej ľudí cíti potrebu zostať na večné časy a nikdy inak s LGBTI+ gender greendeal Západom (hlavne ak z toho plynúce ekonomické benefity pomaly končia), aj keď zatiaľ žiaľ väčšinou vidia alternatívu iba na území zlatej hordy. Ale je dobre, že sa ľuďom konečne otvárajú oči. Lebo nie taký zápecnícky filozof ako je autor tohto článku, ale renomovaný kanadský profesor antropológie a liberál (!) Ivan Kalmar o motivácii prijatia našich štátov do únie povedal v rozhovore pre A2larm nasledovné: “Skôr z nej (strednej Európy, pozn. aut.) chceli urobiť oblasť, kde môžu ťažiť z lacnej práce a vytvoriť tu závislé trhy. Práve odvtedy sa stredná Európa podobá časti sveta, ktorý bol kolonizovaný. Západ na to využil rasový kapitalizmus. Snahy podmaniť si iné trhy sú často sprevádzané rasistickými ideológiami o tom, že je tá ktorá kultúra od prírody podradná či neschopná demokracie (krátené)“. A tiež dodáva, že napr. študentov zo strednej Európy na univerzitách v jeho domovskej Kanade nerešpektujú a “nedostávajú ani podporu cez zvláštne programy ako černosi či pôvodní obyvatelia Ameriky”. Nuž teda, “skrz to zistenie – aké odpustenie?” – žiada sa spýtať spolu s básnikom, ich básnikom T.S. Eliotom!

Sme to, čo sme – kolónia, sme pre nich ľudia, ktorí sú “bieli, ale nie tak celkom” (v ekonomickom a kultúrnom zmysle), ako hovorí Kalmar. A tiež je opakujem potrebné, aby štvrtina Slovákov (podľa prieskumov) prestala fantazírovať o nejakom spojení s Ruskom, ak teda nechcú bezprizorný život v zemľankách, z ktorého ich vyslobodí až upitie sa na smrť. Ak nechceme byť ako región donekonečna kolonizovaní, je načase sa postaviť na vlastné nohy. Niekto považuje takúto polarizáciu za kontraproduktívnu, ale je to len oblečenie dresov. Víťazstvo sa dosahuje až zjednotením názorov, nie samotnou diskusiou. Otázne je, či sme na to pripravení. Inde už totiž boj medzi oboma pólmi prebieha. Mocným dojmom na mňa zapôsobil minuloročný pohyb v Nemecku, kde ultranacionalistická organizácia Ríšski občania (počet členov cca 21 000) pripravovala štátny prevrat. V tom multikultúrnom, etnomasochistickom, islamizujúcom sa Nemecku. Mali už pripravenú novú vládu na čele s Heinrichom XIII., princom Reussom a začať chceli útokom na radix malorum – koreň zla, ktorým je tak ako u nás parlament.

Monarchistické vedenie hnutia nám nemusí vyhovovať, ale je to vlastne v súlade so starými nemeckými tradíciami. Nie nejaký reakčný mysliteľ, ale taký Zdeněk Nejedlý vo svojom životopise Richarda Wagnera píše, že v nemeckých krajinách stojacich proti Napoleonovi nebolo nepriateľského dualizmu medzi šľachtou a poddanými, ale všetci boli volk. To bol špecifický rys nemeckého romantizmu – poddaný miloval svoje knieža, pretože obaja boli ponížení revolučným násilím. A hoci Ríšski občania nemali nádej na úspech, predsa chceli do toho ísť, hoci mohli stratiť (a mnohí aj stratia) všetko. O čo viac by sme sa mali snažiť my, ktorých situácia nie je ešte ani zďaleka taká kritická! A aj inde sa bojuje. Irán je po smrti Kurdky Mashe Amíniovej už celé mesiace na nohách. Nielen v tradične liberálnejšom Teheráne, ale aj v doteraz konzervatívnych mestách. Tu ale zďaleka nejde o boj proti šatkám. Vidno to aj z nasadenia, akým mainstream doslova horúčkovito informuje o mladých demonštrantoch žijúcich v tejto teokratickej republike, ktorí už “nemajú čo stratiť”. Preto verejne skandujú heslá “Smrť diktátorovi!”, mysliac tým na duchovného vodcu Alího Chameneího a komentátori považujú tieto protesty za najväčšie, aké si Irán pamätá.

Inak je zaujímavé, že počas migračnej katastrofy v roku 2015 nám liberáli hovorili, že nemáme mať strach z inej kultúry, veď práve šatky nosili aj naše staré matere. Zato teraz je strhávanie šatiek aktom boja za slobodu a demokraciu! V skutočnosti Irán zažíva ukážkovú kultúrnu vojnu. Minulý rok okrem iného iránska vláda výrazne sťažila prístup žien k interrupciám, pretože počet Iráncov začal prvýkrát v histórii krajiny klesať a prognóza do budúcnosti nie je lichotivá. Avšak nie prísnosť režimu povzbudila rebelantov, práve naopak. Za vlády predošlého prezidenta Hasana Rúháního došlo k istej liberalizácii, počas ktorej sa upustilo od najprísnejších pravidiel vyžadovaných režimom. Aj mravnostná polícia dostala príkaz, aby sa pri ich kontrolovaní “krotila”. Súčasné konzervatívne vedenie krajiny sa k nim chcelo vrátiť a stačilo len čakať na rozbušku, ako bola práve smrť mladej ženy, aby rebélia vybuchla. Iste, môžeme si myslieť svoje o smiešnej snahe počítať, koľko vlasov trčí ženám spod šatky, avšak ukazuje nám to aj niečo iné. Ak liberalizmus niekde dostane čo len miniatúrnu šancu, je takmer nemožné ho následne vykynožiť a vrátiť stav spoločnosti do starých koľají.

Čo sa týka režimu v Teheráne, nemám najmenšie obavy z toho, že to nezvládne. Má totiž vôľu k moci a nebojí sa o ňu bojovať, na rozdiel od našich súdruhov v ´89. Navyše, ak nemá Irán dopadnúť ako Sýria, či Lýbia, je lepšie zachovať v ňom status quo. A keď už hovorím o duchovných vodcoch, nedá mi nespomenúť úmrtie emeritného pápeža Benedikta XVI. Pápeža, ktorého abdikácia bola pre Cirkev katastrofou, umožňujúcou nástup súčasného liberálneho vodcu. Médiá sa okamžite pustili do špinenia jeho pamiatky, od jeho členstva v Hitlerjugend (do ktorého sa vraj “dalo aj nevstúpiť”), po “nenávistný” protiislamský prejav na univerzite v Regensburgu (2006), a samozrejme, že si dovolil zrušiť exkomunikáciu biskupa a “antisemitu” Richarda Williamsona (2009). Naša liberálna úderka mu zasa nevie zabudnúť odvolanie vplyvného člena vatikánskej progresívnej lobby Roberta Bezáka. Ak takto reaguje mainstream, znamená to len toľko, že to nebol až taký zlý pápež.

Zato ten súčasný žne od liberálnej internacionály jednu pochvalu za druhou, a preto mu súčasná žiaľ (p)rezidentka dovliekla do Vatikánu aj Radku z Teplárne, hoci tá sa celkom úprimne tvárila, že ani nevie, kde je, ani čia je. Aj týmto pani Čaputová potvrdila, že patrí k tomu najodpornejšiemu, čo slovenská politická scéna za 30 rokov samostatnosti vyprodukovala. Mimochodom, výročie samostatnosti. Všimli ste si, že sa oslavoval hlavne náš demoliberálny režim, ktorý (vraj) porazil komunizmus, mečiarizmus a Fica? Aj bez toho, okrem obnovenia samostatnosti, čo vlastne máme oslavovať? Celé tridsaťročie charakterizuje iba rozkrádanie či rozpredávanie národného majetku a postupné obmedzovanie občianskych slobôd a štátnej suverenity. Začal to Mečiar vytvorením domácej “kapitálotvornej” vrstvy, kedy svojim nekompetentným pajtášom podaroval továrne, kúpele a dôležité podniky (Nafta Gbely, VSŽ, lodenice). Ani po jeho odstavení sme si nepolepšili – odliv národného bohatstva pokračoval za Dzurindu výpredajom do zahraničia – strategické podniky šli za babku Američanom, Nemcom, Francúzom, Čechom, Talianom. “Reformátori” na čele s Miklošom zmenili daňový systém v neprospech strednej a nižšej vrstvy a aj “modrí” pokračovali v rozkrádaní.

Ficova “slovenská sociálna demokracia” prehodila výhybku opäť na domáce spriaznené firmy, ktoré sa kráľovsky nabalili na predražených verejných zákazkách. Majitelia tých nespriaznených potom vstúpili do politiky, aby tak mohli priamo chrániť svoje aktíva – Andrej Kiska, Boris Kollár, Richard Sulík… Niet sa teda čo diviť, že celých tridsať rokov chýbajú peniaze na školstvo, zdravotníctvo, obranu, diaľnice, či slušné platy vo verejnej a štátnej službe. Modrí aj červení nesú vďaka vstupu do EÚ a prijatiu eura rovnakú zodpovednosť za premenu našej vlasti na viac-menej autonómnu oblasť. Do politiky vstúpil aj tretí sektor, ktorý ovládol prezidentský palác. Kde pani (p)rezidentka stojí, to jasne ukázala počas svojho novoročného “prejavu”, v ktorom necitovala našich národných buditeľov, ani veľké osobnosti európskej kultúry, ale ďalšie bezprízorné indivíduum, totiž Romana Samotného, majiteľa Teplárne. A práve tento mančaft sa bude snažiť Slovensko zotročiť úplne. Najradšej bez odporu, sterilne, voľbami, pomocou tých “správnych” voličov. Je to priama výzva pre nás, či im to dovolíme.

Ak vedia zabojovať v takom stratenom Nemecku či Iráne, vedenom bradatými klerikmi, ktorí veria “tak zle napísanej knihe akou je Korán” (Edward Gibbon), nie je dôvod, aby sme zostali zahanbení. Brazílčania, tí neľavicoví a neprogresívni, tiež neváhali zaútočiť na vládne inštitúcie, aby tak vyjadrili svoj nesúhlas s inauguráciou megakorupčníka a komunistu. Dôstojne tak napodobnili amerických vlastencov, obliehajúcich Kapitol. To isté chceli aj Reichsbürger. Vyzerá to tak, že po neplodnej a zbytočnej snahe zvíťaziť nad vládnucou ideológiou kultúrnym spôsobom a súbojom ideí začalo globálne obdobie aktívneho odporu a priamych vzbúr. Parafrázovaním rímskeho rečníka Libania, je načase, aby levy odhodili somárske kože, ktoré im navliekli nepriatelia a ukázali sa vo svojej pravej podobe, riadiac sa zákonmi rozvahy a nevyhnutnosti. Podľa všetkých prognóz nás čaká ešte ťažší rok, ako bol ten minulý. V republike je a bude veľa nespokojných ľudí. Clamor Slavorum ascendit ante conspectum Dei… – hlasné volanie Slovákov povznáša sa pred Božiu tvár! A preto – v novom roku do útoku! 

Mgr. Miroslav Kuna

Nie je to tak dávno, čo sme písali o pohone na dvoch katechétov na Gymnáziu Ľudovíta Štúra v Trenčíne, pretože si dovolili hovoriť o homosexualite v súlade s dvojtisícročnou katolíckou doktrínou. Samozrejme, oboch pedagógov “natreli” ich študenti, ktorých jemné dušičky asi nemohli vystáť pravdu o tom, čo je prirodzené a čo už nie. Kto by čakal, že podobné sťažnosti sú hodné akurát tak nezrelých pubertiakov, ten sa dočkal ďalšieho sklamania. Áno, mám na mysli prípad pedagóga prednášajúceho na Trnavskej univerzite, doktora psychológie Mgr. Mária Schwarza, PhD. Aj tu boli spúšťačom dve výtečnice, inak takto študentky psychológie a akcelerátorom ďalšie dve roztomilé devy, konkrétne redaktorky arciškodnej medzi printovými médiami – Denníka N – Ria Gehrerová a Denisa Gdovinová.

Pritom nejde o žiadnu novinku, pretože už pred rokom spísali iné dve študentky predmetného odboru sťažnosť na údajné Schwarzove homofóbne výroky. Jednou z nich je právnička Miroslava Dobrotková, ktorá asi nemá ktovieako početnú klientelu, pretože sa pre zjavný dostatok voľného času rozhodla študovať aj psychológiu, keďže ju vraj vždy bavila. Podľa jej slov sa prednášky nepáčili viacerým študentom, ale v sťažnosti sa k nej pridala len jedna. Kto by čakal, že si ich nejaká univerzitná autorita posadí a pekne im zvýšeným hlasom vysvetlí, kde je ich miesto, znovu by sa prerátal. Zarážajúca je práve zbabelosť školy, keď po tejto sťažnosti upravili pedagógovi pracovný pomer z interného na externý. To však pani právničke zjavne nestačilo, a keď sa dozvedela, že Schwarz prednáša naďalej bezozmeny “svoje” tvrdenia, po treťom ročníku štúdium opustila. Chápeme absurdnosť toho celého? To už potom môže prednášať za katedrou pokojne aj taký Bohuš Bolka Polívku, pretože je zjavne nová doba a nielen “host vyhazuje vrchního”! Najnovšie chcú vyhadzovať z univerzít aj študenti, ak prednášky nebudú podľa ich zakomplexovaných, obmedzených a hlavne nekompetentných predstáv. A ak bude mať niektorá univerzita tú drzosť, že po ideologickej sťažnosti študenta nedôjde k okamžitému vyhodeniu nepohodlného profesora, angažovaný študent na protest opustí školu. Aká škoda! Keby bola pani Dobrotková posledná!

Udalosť, čuduj sa svete, nespustila mediálny ošiaľ, a tak sa začalo druhé kolo liberálnej exekúcie. Tentoraz sa do vyučujúceho pustila poslucháčka druhého ročníka Viktória Tkáčová spolu so svojou komplickou Ivanou Tyukosovou, externou študentkou štvrtého ročníka. Tiež podali na pedagóga sťažnosť a zjavne očakávali, že akú revolúciu v prospech dúhovej komunity spustia. Srandovné sú tieto snehové vločky… Kamarát mi pred dvoma rokmi počas túry rozprával, že v práci mali špeciálne školenie o tom, ako sa správať ku kolegom mileniánom a mladším. Lebo veď, chápme ich, pre upadajúcu demografickú krivku sa dostali na takú strednú školu akú chceli, pre covid nemuseli podstúpiť skúšku dospelosti a na vysokú ich prijali väčšinou tiež bez námahy. A potom prídu do pracovného pomeru a odrazu bum! Niekto im prvýkrát povie “nie”, prvýkrát zažijú neúspech. Alebo, ako v našom prípade, niekto im rozbije na prednáške ich ružovučké okuliare. A preto sa aj naša študentka Viktória, akonáhle jej vedenie univerzity nevyhovelo, rýchlo podelila o svoje spravodlivé rozhorčenie s redaktorkami, ktoré nie sú podľa fotografii oveľa staršie, než ona. Čiže s ďalšími snehovými vločkami, ďalšími diagnózami. A čo také doktor psychológie Schwarz povedal, že si to zaslúži takú jedovatú pozornosť?

No predstavte si, v dnešných progresívnych časoch si dovolil v súlade s našou ústavou tvrdiť, že manželstvo je vyhradené len pre muža a ženu. A ešte vtipne podotkol, že inak by sa muselo v prípade dvoch mužov nazývať “manmanstvo” a dvoch žien “želželstvo”, pretože už samotný výraz manželstvo je dovodený od man, čiže muž a žel ako ženstvo. Tiež podľa sledovanej logiky položil praktickú otázku, ako môžu dvaja muži tvoriť rodinu, keď sa v nej nerodí? A liberálov ako aj milé študentky rozzúril do žerava tvrdením, že “Súčasné tlaky (ktoré to chcú zmeniť, pozn. aut.) sú ideologického charakteru, pretože toto je vedeckého charakteru”. Pretože, ako učí svojich študentov a tiež ako dosvedčuje niekoľko tisícročná prax: “Rodina je inštitucionalizovaná biosociálna skupina vytvorená z dvoch členov odlišného pohlavia, a ich detí”. Hnojník, teda pardón, Denník N tiež nezabudol pripomenúť, že Schwarz pôsobil aj v Centre pomoci pre rodinu v Trnave, ktoré úzko spolupracuje s rôznymi cirkevnými organizáciami, aby sme neboli na pochybách, odkiaľ zasa fanatický vietor veje! Povzbudivé je aspoň to, že sa pedagóga zastala drvivá väčšina študentov psychológie, že sami chceli intervenovať v jeho prospech u vedenia univerzity a upustili od toho až na jeho výslovnú žiadosť. Zjavne si tento skromný intelektuál neželá ešte viac víriť kalné vody mediálnej pozornosti.

No my by sme mali. V ostatných Sobotných dialógoch na RTVS (12.11.2022) sa doktora Schwarcza zastal aj poslanec Gyimesi, čo mu tentoraz treba pripočítať k dobru. Nie tak jeho oponentovi, slovutnému obracačovi kabátov, pánovi poslancovi Krúpovi. Ten na margo celej kauzy hovoril o “tmárstve, dušpastierstve a bigotnosti” slovenskej spoločnosti, ktoré majú charakterizovať práve pedagógove výroky. A ešte ostro kritizoval slovenskú vlastnosť voliť si vždy to svoje a odmietať cudzie vzory. V akom stupni rozkladu musí byť mozog pána poslanca, keď toto považuje za niečo zlé! Tým sa zaraďuje k progresívnym úderkám typu Holinovej, Kepplovej, Schutza či Havrana, ktorý sa na margo Slovenska vyjadril, že v ňom chce koalícia konzervatívnych síl a fašistov vytvoriť “zaostalý skanzen a laboratórium na ovládanie ľudí”, aby to bola “krajina uzatvorená v bludoch, čarodejníctve a poverčivosti”. 

Nuž, čo k tomu dodať. Iba ak inými, normálnymi slovami – áno, presne toto chceme! Chceme byť krajinou, kde ľudia budú verní sebe, svojim dejinám, kultúre, zaužívaným vzorcom správania, osvedčenému modelu rodiny, náboženským systémom, vlastenectvu, krvi a pôde! Všetko v súlade s tým, čo tvrdil už Jozef Miloslav Hurban a ktorého slová sa do tejto kauzy mimoriadne hodia : “My chceme vedu pre vieru a vieru pre vedu! Slovenská výzva pre Európu a svet! Slovenské pohľady na svet!” Áno, to je naša výzva, to je aréna, v ktorej sa môžu presadiť aj malé národy! Nie sme veľmoc, nemáme impérium, ani prostriedky na jeho budovanie, nemáme obrovskú armádu, ale máme dedičstvo ducha a dejiny, s ktorými môže súperiť len málo národov, dejiny ľudu mŕtveho a znovu vzkrieseného, zotročeného a znovu slobodného, ktorý raz rozlomí aj putá dneška, ktoré mu chcú opäť raz nasadiť mocní sveta. Nie bez kritiky a hujersky všetko preberať, ale prísť s vlastným postojom a presvedčením a s ním smelo vstúpiť do súboja ideí, ako si to želal už Svetozár Hurban Vajanský: “Keď sa národ slovenský v útiskoch, nemajúcich páru na zemi, zobrať vedel k produkovaniu toľkých hlbokých umov, srdce človeku poskočí pri myšlienke, ako vysoko vyletí duch slovenský s uvoľnenými už krídlami!”  Tu mi na záver príde tiež ako veľmi vhodné spomenúť slová básnika a mešťana slobodného kráľovského mesta Prešova Mikuláša Jakobeusa spred tristo rokov, ktoré možno smelo označiť za večné politické motto pre Slovensko: “…statočný slovenský národ dvíhajte hor ku hviezdam!” 

Mgr. Miroslav Kuna 

Celý svet na chvíľu zastal, keď sa “anglický” spisovateľ indického pôvodu a moslimského vierovyznania v New Yorku konečne postavil zoči voči vykonávateľovi fatvy. Myslel si, že už môže žiť “normálne”. Ale po 33 rokoch sa predsa len dočkal. Zrejme príde o oko, ale už vraj znova žartuje. A človek by si myslel, že mu tie päste a nôž zmažú ten arogantný úsmev z tváre, keďže si v danej chvíli musel uvedomiť, že rozsudku smrti nikdy v živote neunikne.

Aby čitateľ nebol na pochybách, nepodporujem šiítsku formu islamu (ani nijakú jeho formu) a nie som ani obdivovateľom ajatolláha Chomejního – toho skôr považujem za jedného z malých antikristov, ktorí majú predchádzať príchodu toho veľkého. Veď to bol práve on, kto vyzýval moslimov na dobývanie krajín obývaných “neveriacimi”, kým na celom svete nebude nastolený islam. Samozrejme, šiítsky. Avšak v prípade Rushdieho sa bavíme o človeku, ktorý v roku 2019 spolu s ďalšími zhruba tridsiatimi “intelektuálmi” podpísal výzvu: “Bojujte za Európu, lebo ničitelia ju zničia!” Tá bola namierená konkrétne proti vlastencom a identitárom v európskych krajinách. A  samozrejme sa k tomu potrebovala vyjadriť aj liberálna internacionála, ako aj jej domáca odnož, vrátane dementissime femine našej “kultúrnej” scény Mariany Čengel-Solčanskej (režisérky a neviem čo ešte). Tá vo svojom pravidelnom stĺpčeku v neomarxistickom denníku SME (č. 157/2022) označila Rushdieho za nesmrteľného a parafrázovaním jeho výroku “sloboda slova je život sám” spochybnila, či by v modernej krajine (rozumej u nás) mal byť vôbec v Trestnom zákonníku paragraf postihujúci hanobenie náboženstva.

Ale ďalej ju budem radšej citovať: “Nemáme azda právo posmievať sa akejkoľvek transcendentnej bytosti, akú len bola schopná ľudská fantázia vyfabulovať? Nemáme právo znevažovať krutých bohov, pomstychtivé a zakomplexované entity bez tela, ktoré nám skrze bigotné mysle diktujú knihy a zákony? Nemáme právo spochybňovať každého, kto sa považuje za proroka a médium záhrobných hlasov? Nemáme právo kresliť a písať karikatúry zákonodarcov, ktorí argumentujú božou vôľou? To by predsa v dvadsiatom prvom storočí nemalo byť iba právom, ale celospoločensky chápanou povinnosťou”. A svoju akútnu verbálnu hnačku zavŕšila spisovateľovým výrokom “… v smrti a v živote obhajovať vec pravdy a rozprášiť ilúziu do vetra”. Myslím, že by sme museli dlho hľadať, aby sme podobné, vulgárno-ateistické výroky našli v tlači spred roka ´89. Komunistickí ideológovia sa snažili ísť na vec mazane a podkopať náboženstvo narúšaním jeho základov. Toto je však hodenie granátu rovno na oltár. Pretože je zrejmé, že jej výroky neboli namierené len proti viere ajatolláhov, ale proti všetkým náboženstvám. A nič z toho pani režisérka mať nebude, paragraf-neparagraf. Je smelá, pretože tu jej za takéto výroky nikto nožom na tvári trvalý úsmev nevyčarí.

Som zvedavý, či by sa s rovnakou benevolenciou prehliadli aj výroky, podobne hodnotiace LGBTQI+ komunitu, demokratov, liberálov, ateistov atď. Vskutku, mohol by niekto v mienkotvornom médiu napr. napísať, že máme právo znevažovať “hrdinov”, ako sú Nelson Mandela či Martin Luther King (ktorí boli všetko len nie svätí), že máme právo znevažovať zakomplexované a pomstychtivé indivídua, ktoré sa necítia doma ani vo svojom vlastnom tele, že máme právo kritizovať šialených liberálov, ktorí nám skrze svoju sociopatiu diktujú zákony a to, aké môžeme čítať knihy a periodiká? Každému súdnemu človeku je zrejmé, že Rushdie slúži liberálom len ako zásterka. Pochybujem, že Satanské verše väčšina z nich vôbec čítala. Autor tohto článku to skúšal, ale je to naozaj taká neuveriteľne nudná záležitosť, že mám chuť vyhlásiť súťaž o hodnotné ceny pre každého, kto ju dočíta do konca. Samotný Rushdie sa najprv vyjadril, že jeho kniha neuráža islam, avšak po tom, čo v islamskom svete spôsobila, otočil. Odvtedy vravieval, že také náboženstvo sa nedá nekritizovať. A preto ho liberáli teraz vyťahujú z nemocničného lôžka, pretože im tento vykorenený človek opäť poslúži v úlohe užitočného idiota na splnenie cieľa, ktorý naznačila už pani Čengel-Solčanská – spraviť z náboženstva fackovacieho panáka, ako prvý krok k jeho zničeniu.

Preto už nemá byť trestné ho hanobiť. Preto sa účelovo vyťahuje Taliban a život v Afganistane “rok po” (lebo vraj podobne by to raz vďaka katolibacom mohlo vyzerať aj u nás). Preto transvestitka Matia Lecká (dídžejka a neviem čo ešte) pri velebení pražského prajdu uviedla, že “omnipotentná entita ovládajúca prírodu a svet si nevyberá”. To len ľudia všetko prekrútia. V slušnej spoločnosti to však prípustné nie je. Veľký politický filozof Roger Scruton vo svojej knihe Zmysel konzervativizmu vyslovene uvádza, že sloboda slova nemôže chrániť vulgárnosť, rúhanie, nactiutŕhanie a všetky podobné útoky na osobnú integritu človeka. V slušnej spoločnosti to ľudia vedia. Nevedia to ale zjavne tí zo “slušného Slovenska”. Ale potom sa nečudujme, že ak sa tu selektívne nedodržujú zákony, tak v atmosfére narastajúcej nervozity a agresivity sa im časom niekto pokúsi otvoriť oči. Trebárs aj nožom.

Mgr. Miroslav Kuna