Možno je to morbídne, ale páči sa mi, ako sociológovia označujú súčasnú krízu v našom štáte. Hovoria o anómii, čiže rozklade základných pravidiel fungovania spoločnosti. Pritom to nie je niečo, prečo by vlastenecká a identitárna scéna mala nejako zvlášť plakať za predpokladu, že po každej kríze prichádza obroda. A my tu ukážkovú krízu naozaj zažívame – krízu režimu. A teraz to nie je len o Matovičovi a Sulíkovi či Ficovi. Už samotné základy nášho štátu sú nezdravé. Možný kandidát na prezidenta a progresívny ľavičiar Peter Weiss vidí východisko zo súčasného marazmu v návrate k štandardným politickým stranám, keďže antisystémový experiment nevyšiel. Kritizuje najmä OĽaNO, že sa “stalo spolkom nezávislých osobností, ktorý má len marketing, ale žiadne politické zázemie, chýba mu politická kultúra i členská základňa”. Hlása návrat k tradičnej politike “založenej na jasne vyprofilovaných politických stranách s členskou základňou, s početnou komunálnou reprezentáciou, celoplošnými štruktúrami a ľuďmi systematicky pripravovanými na vládnutie…” Akoby zabudol, že aj HZDS, SNS, SDKÚ či Smer a Hlas boli či sú stranami s početnou členskou základňou, starostami, primátormi a štruktúrami a napriek tomu (alebo práve preto)  vlastne išlo a ide o mafiánske zoskupenia, založené na kleptokracii a privatizácii moci.

A navyše ťažko možno súhlasiť s jeho tvrdením, že systémové strany (a nesystémové už vôbec nie) systematicky pripravujú ľudí na vládnutie. U nás nie je totiž stranícka politika ničím iným, než pokračovaním feudalizmu. Strany sa neprofilujú svojimi programami či hodnotami, ale charizmatickými vodcami, ktorí sa obklopujú presne ako feudálne kniežatá družinami svojich vazalov – po našom straníkov a poslancov. Toto pochovalo už aténsku demokraciu či Rímsku republiku a aj stredoveké Uhorsko trpelo rovnakým nešvárom, keď hlavy mocných oligarchických rodov (napr. Matúš Čák Trenčiansky) spolu so svojimi familiármi doslova rozložili štát zvnútra, vytvárajúc si svoje vlastné mocenské domény. Aj u nás možno podľa výsledkov volieb vidieť, kde ktoré strany, resp. ich šéfovia majú svoje léna podľa toho, ktorý okres či kraj je modrý, červený, či iný. Stranícka politika preto nie je ničím iným, než feudálnou anarchiou. Časť voličov to vycítila a myslela si, že voľbou antisystémových strán dosiahne vytúženú obrodu verejného života. To, čo tu nastalo, je už známe, netreba to podrobnejšie rozpisovať.

Matovič založil ukážkovú štátostranu, keďže v nej podľa jeho vlastných slov mali byť zastúpené všetky segmenty spoločnosti a sú aj teraz – liberáli, konzervatívci, Maďari, cigáni. A vládnuť chcel prostredníctvom vládnych novín a internetových ankiet. Boris Kollár vstúpil do politiky s tým, že nie je politik. Pritom zo strán bývalej koalície z toho ešte vyšiel najlepšie. A keď ho chcú odvolať, tak len preto, že vyfackal jednu zo svojich pologumených erotických pomôcok. S podobnou “výhodou” – zdôrazňovaním, že o politike nevie nič – šli do volieb aj Andrej Kiska a Zuzana Čaputová. Bolo až trápne sledovať celú tú mediálnu horúčku okolo toho, či bude nakoniec kandidovať, alebo nie. Niektorým sa zrútil svet, keď potvrdila druhú možnosť. Že vraj sa bojí o svoju rodinu. To len dokazuje, že na bojisko zvané politika nikdy nepatrila. A jej snaha udržiavať pri živote Hegerovu vládu a potopenie referenda o predčasných voľbách len ukázalo, že nebola nikdy ani nadstranícka, ani pre všetkých občanov. Alebo je to skôr o tom, že “nerozumie krajine, v ktorej žije”, ako sama priznala. Doba je vykĺbená a vyžaduje si radikálnu nápravu. Podľa posledného prieskumu spoločnosti MNFORCE a Slovenskej akadémie vied si až 70% Slovákov želá zásadnú zmenu v spoločnosti. Ako to dosiahnuť?

Niekedy sa v prostredí skutočnej pravice hovorí o napodobňovaní úspechu ľavice. Dlhý pochod inštitúciami sa však v tom prípade musí začať malými predvojovými elitnými skupinami, ktoré vytvoria základnú schému. Takáto malá skupina intelektuálov zvaná Bloomsbury, inak zložená z vysmievaných, dengľavých narcisov a sodomitov (tzv. apoštolov), dokázala svojim vplyvom a nápadmi nakaziť myslenie britských vyšších tried a zapríčiniť tak nepriamo zánik Britského impéria. “Nič vo vesmíre nemôže odolať súbežnému zanieteniu dostatočne veľkého počtu zoskupených a organizovaných inteligencií”. Tento výrok hodnotí danú ideu asi najlepšie a nemusí nás pri tom vyrušovať fakt, že jeho autorom je Teilhard de Chardin. Prirodzeným adresátom snáh takýchto inteligencií by mali byť národné a silne konzervatívne strany a hnutia, ale tu sa akákoľvek námaha míňa účinkom. Hlavne ak tzv. národné strany prechádzajú neustálou fragmentáciou a najnovšie už kolaborujú s establišmentom, pričom ich intelektuálnu vyprázdnenosť a ideologickú dezorientáciu netreba ani spomínať. Tade cesta nevedie, a ak áno, tak do Moskvy. Ich obdivuhodná hodnotová flexibilita je úplne nepoužiteľná. Hlavne ak nevidia vlasť tak, ako ju videl francúzsky kontrarevolučný spisovateľ Antoine de Rivarol: “Každý štát je tajomný koráb, ktorý má svoje kotvy v nebesiach”. Stávajú sa konformnými, proklamovaná snaha od základu prestavať spoločnosť je vymenená za pohodlie volených funkcií. A to sa nezmení, kým nepochopia, že politika sa musí stať vonkajším prejavom, praktickou a okamžitou aplikáciou transcendentnej vízie zákonov života vládnucich Zemi a vesmíru. Národ čaká osud, ktorý mu treba priblížiť, aby bol schopný pochopiť a zniesť túto víziu. Antimoderné sily raz budú musieť uskutočniť pochod na Bratislavu, či sa im to páči, alebo nie. Určite sa to však neuskutoční s takouto politickou reprezentáciou. 

Ľavica a progresívci blúznia o nebezpečenstve “hnednutia Európy”, ktoré má nastať práve vďaka kombinácii krízových javov. Ak to tak vidia oni, asi na tom niečo bude. Už teraz máme spoločnosť, ktorá v podstate funguje len vlastnou zotrvačnosťou a pokles životnej úrovne nás umiestnil na chvost únie. Avšak po každej katastrofe sa k moci dostávajú prúdy, ktoré boli dovtedy okrajové. A tiež nové schémy života. Slávny ekonóm a miláčik apoštolov z Bloomsbury John Maynard Keynes po vypuknutí Veľkej hospodárskej krízy napísal esej, v ktorej navrhoval zmenu sveta po jej prekonaní: “Budeme musieť využívať novovzniknuté ponuky štedrej prírody inak ako dnes. … Nastanú veľké zmeny v morálke…. Slobodne sa vrátime k najistejším a najhodnotnejším náboženským princípom a k tradíciám cnosti… Oceniť musíme tých, ktorí nás učia, ako stráviť každú hodinu a každý deň dobre a počestne, vynikajúcich ľudí, čo sú schopní vziať do vlastných rúk svoje šťastie aj šťastie iných.” Im to bolo jasné už pred sto rokmi. Máme teda na výber. Buď si politický nacionalizmus začne všímať nositeľov premeny, “na ktorých ľudia štekajú, lebo ich nepoznajú” (Herakleitos), alebo skončí v urne. Najprv v tej volebnej – a následne v tej pohrebnej!

Mgr. Miroslav Kuna