Mesiace jún a júl boli už tradične v znamení uctenia si obety česko-slovenských legionárov, domobrancov a iných dobrovoľníkov zúčastnených oslobodzovacích bojov z rokov 1918-19. Naše kroky tak ako po minulé roky viedli k miestu posledného odpočinku padlých obrancov v Bajči a Nových Zámkoch.
Pomaly sa zabúda na ideál boja týchto statočných mužov. Mužov, ktorí verili v myšlienku národnej slobody. Mužov, ktorí nerečnili pri pive, ale boli v pravý čas na správnom mieste. Mužov, ktorí v prachu zákopov, či hrôzach mestského bojiska, kde za každým domom môže číhať nepriateľ, bránili Slovensko. Bránili Slovensko ešte len čerstvo narodené. Nezrelú krajinu s národne neprebudeným ľudom, ktorú si znovu prišli ukoristiť veľkomaďarské sily. Najskôr s kráľovskými insígniami, ktoré neskôr nahradila červená hviezda maďarských boľševikov. Jadro veci bolo ale to isté. Na Slovensku spolu bojovala idea maďarského šovinistického imperializmu, okorenená boľševickou krutosťou, proti túžbe Slovákov a Čechov po národnej slobode a vlastnom spôsobe žitia.
Aj vtedy nechápali v slovenských mestečkách a dedinách, tých pár odvážnych chlapov, ktorí po štyroch rokov Veľkej vojny znovu obliekli uniformu a dobrovoľne išli so zbraňou brániť krehkú novú republiku. Aj vtedy sa nechápavo krútilo hlavami. Mávnutím ruky sa prehliadal národne oslobodzujúci charakter tejto vojny. Tak isto ako dnes v mnohých obmedzených mysliach nedokážu spracovať, ako sa môže náš východný sused vôbec opovážiť vziať do rúk zbraň a bojovať proti okupácii.
Vlastne, pre mnohých to okupácia nie je. Je to len navrátenie dočasne stratených území Impériu. Presne takto pred storočím uvažovali v Maďarsku. Menia sa vlajky, menia sa znaky, no imperiálna nenásytnosť sa nemení. Nie je podstatné, aký znak má okupant na čiapke, podstatou je, že je okupant. Oveľa horšie je, že trauma z podvolenia sa „bratskej“ invázii zo 68.meho nám dušu rozožrala na cedník malomyseľnosti a žiaľ aj zbabelosti. Práve preto je tak dôležité si znovu a znovu pripomínať časy odvahy a odhodlaného vzdoru. My v Mea Patria to tak budeme robiť vždy, navzdory aktuálnym módnym trendom.
Liberálne elity razia nový módny trend – emigráciu. Aj sociálna antropologička Soňa Gyarfáš Lutherová sa vo svojom článku v SME vyznala, že sa jej známi často pýtajú, kam sa na jeseň odsťahuje. Na rovnakú tému napísala celostranový článok aj Michaela Terenzani, vedúca zahraničného spravodajstva toho istého upadnutého denníka. Nuž, takáto porazenecká nálada medzi liberálmi a progresívcami je naozaj potešujúca, len keby nerobili všeobecnú paniku. Politruci sa už rozbehli za hranice, aby pripomenuli krajanom, že treba zvoliť tie správne strany v krajine, v ktorej mnohí žiť ani nechcú. Iní politruci behajú po letných festivaloch, aby správne usmernili našu mládež.
Nadácia Pontis, Memo 98, samozrejme Nadácia otvorenej spoločnosti a Iniciatíva občianskej spoločnosti spustili kampaň pod názvom “Chcem tu zostať” na arcifestivale Pohoda. Desiatky mimovládok pod vedením Občianskej platformy pre demokraciu chcú v septembri organizovať zhromaždenia a koncerty v desiatich veľkých mestách. Ale aj tak podľa prieskumu Focusu chce voliť tak ako v posledných voľbách 16 % mladých respondentov, 51% zasa nevidí svoju budúcnosť na Slovensku. Neviem v akej vzorke robili daný prieskum (asi na tej Pohode), ale oproti výsledkom Nadácie Friedricha Eberta z roku 2021 sa jedná o gigantický nárast, keďže vtedy chcelo emigrovať iba 7% mladých. A nie je to len tým, že by ich už nebavilo rozvrátené školstvo, zdravotníctvo, infraštruktúra či politika. Nie je to len “lebo Fico”, nie je to len pre našu zadubenosť a “nenávisť” k odlišnosti.
Títo mladí ľudia podľa vlastných slov nemajú problém odísť inam, pretože ich identita je viacvrstvová. Sami sa považujú najprv za “planetariánov”, potom za Európanov a kdesi hlboko pod tým a na samom konci za Slovákov. Preto môžu žiť kdekoľvek. Takéto myslenie, čo si azda sami ani neuvedomujú, ich nebezpečne približuje napr. k takým Afričanom, ktorí tiež idú tam, kde je dobre a na svoje korene kašlú. A podobne rozmýšľajú aj naši progresívni spoluobčania, neuvedomujúc si, že ich by sa willkommenskultur západu sotva týkal. Nie je také jednoduché všetko zanechať a začínať od nuly v úplne inom prostredí, ak nie je zabezpečená ani adekvátna práca, ani bývanie, ani potrebné zázemie. To sa im snažili vysvetliť dokonca aj Lutherová s Terenzani. Ale… nech si idú. Ak necítia nijakú príchylnosť k vlasti, ak si nectia utrpenie a odkaz našich predkov a hrdinov, nepociťujú rozochvenie pri tónoch hymny, ani pri pohľade na majestátnosť Tatier či Dunaja, ak chcú svoj talent venovať rozvoju iných krajín a národov, pretože ich k nášmu nič neviaže, nech si idú! Jednak to určite nebude také hrozné číslo, aké uvádza predmetný výskum, jednak tí, čo naozaj odídu, tu aj tak boli navyše. To bola o.i. aj chyba bývalého režimu, ktorý uzavrel hranice a držal v nich vnútorných nepriateľov, ktorí potom výrazne prispeli k jeho pádu.
Ak oni – progresívci – hovoria o nás, že naše mozgy nie sú v poriadku (výrok Martina Šimečku), tak potom my im môžeme otvorene povedať, že sú vo svojom mesianizme otrávení úzkoprsou, oslabujúcou západnou ideológiou, ktorá je odtrhnutá od tela a ducha národov pôvodnej Európy. Jej staré mutácie ako partokracia, socializmus, relativita a psychoanalýza sú doplnené novými, ako progresivizmus, liberalizmus, neomarxizmus… a po covid panike aj sérológia. To všetko sú vojnové stroje namierené proti Platónovmu a Parsifalovmu duchu! Je to sprisahanie proti zmyslu pre hrdinstvo a mystiku, ktoré sídlia v hrudi silného človeka, rozsiahle sprisahanie, ktoré mu uzatvára dvere do minulosti aj budúcnosti za tým nepatrným priestorom civilizácii, ktoré pozorujeme, sprisahanie, ktoré ho odstriháva od koreňov a od skvelého osudu a ktoré ho zbavuje možnosti dialógu s Bohom.
Iba identita je potrebným protijedom a jediná má ideové predpoklady zničiť vládnuci režim. Ak sa zrúti tento zastrešujúci prvok, zvyšok “spoločného európskeho domu” sa rozpadne sám. Musí sa zrútiť, aby proti osvietenskému racionalizmu opäť povstala Tradícia, jediná dynamická hodnota. Dnes to vyzerá byť nemožná úloha, ale dejiny Európy sú vlastne o tom istom – so svojimi obetami a epopejami, s veľkými katastrofami a sťahovaniami národov, so svojimi titanmi a otrokmi. Po obdobiach trestu prišli obdobia spásy, kedy preživší obnovili európsku civilizáciu a rasu, predurčenú vládnuť planéte a hviezdam. Avšak aj táto obnova a následná Reconquista potrebuje bázu, kde sa môže zakoreniť a mohutnieť. Nie raz som písal o tom, že práve náš región by mohol a mal prijať túto historickú úlohu a stať sa súčasťou nekončiaceho zápasu práve v tomto priestore, súčasťou večnej vojny, ktorá je zákonom kultúr a určuje ľudské dejiny.
Iste, nie je to tu ružové a je akútne potrebné s tým niečo urobiť. Podľa štatistík žilo na Slovensku minulý rok v riziku chudoby (hlavne rodiny s deťmi) 890 000 ľudí. A keď som už spomínal zdravotníctvo, ani vstup súkromného kapitálu a podnikateľský duch ho nezachránil. Všetci špecialisti sú už súkromní podnikatelia, Agel a Penta vlastnia dokopy dvadsaťsedem okresných nemocníc, pričom vyše 70% nemocníc je neštátnych a k zlepšeniu zdravotnej starostlivosti napriek tomu nedošlo. Ale rovnako zle a horšie sú na tom aj v Maďarsku a v Rusku, ale tamojší vodcovia ponúkli svojim ľuďom príťažlivú národnú víziu, a preto majú stále ich podporu. Že je to pohľad zideologizovaný? Určite, ale v skutočnosti, napriek liberálnym poučkám, nie ekonomika, ale idea je osud! Má svoj význam v okamihoch, keď slúži ako obrana proti silnejšiemu. Takto intelektuálne stimulovaný človek je schopný prekonať sám seba a dokáže veci, ktorých by inak schopný nebol. Idea dáva ľuďom pocit výlučnosti a výnimočnosti, pocit spolupatričnosti so skupinou, ktorej členom nemôže byť každý. Uzatváram preto tento článok konštatovaním, že ak niektorí nedokážu prijať túto víziu, nemajú tu už dávno čo robiť. A preto opakujem, nech si idú!
Možno je to morbídne, ale páči sa mi, ako sociológovia označujú súčasnú krízu v našom štáte. Hovoria o anómii, čiže rozklade základných pravidiel fungovania spoločnosti. Pritom to nie je niečo, prečo by vlastenecká a identitárna scéna mala nejako zvlášť plakať za predpokladu, že po každej kríze prichádza obroda. A my tu ukážkovú krízu naozaj zažívame – krízu režimu. A teraz to nie je len o Matovičovi a Sulíkovi či Ficovi. Už samotné základy nášho štátu sú nezdravé. Možný kandidát na prezidenta a progresívny ľavičiar Peter Weiss vidí východisko zo súčasného marazmu v návrate k štandardným politickým stranám, keďže antisystémový experiment nevyšiel. Kritizuje najmä OĽaNO, že sa “stalo spolkom nezávislých osobností, ktorý má len marketing, ale žiadne politické zázemie, chýba mu politická kultúra i členská základňa”. Hlása návrat k tradičnej politike “založenej na jasne vyprofilovaných politických stranách s členskou základňou, s početnou komunálnou reprezentáciou, celoplošnými štruktúrami a ľuďmi systematicky pripravovanými na vládnutie…” Akoby zabudol, že aj HZDS, SNS, SDKÚ či Smer a Hlas boli či sú stranami s početnou členskou základňou, starostami, primátormi a štruktúrami a napriek tomu (alebo práve preto) vlastne išlo a ide o mafiánske zoskupenia, založené na kleptokracii a privatizácii moci.
A navyše ťažko možno súhlasiť s jeho tvrdením, že systémové strany (a nesystémové už vôbec nie) systematicky pripravujú ľudí na vládnutie. U nás nie je totiž stranícka politika ničím iným, než pokračovaním feudalizmu. Strany sa neprofilujú svojimi programami či hodnotami, ale charizmatickými vodcami, ktorí sa obklopujú presne ako feudálne kniežatá družinami svojich vazalov – po našom straníkov a poslancov. Toto pochovalo už aténsku demokraciu či Rímsku republiku a aj stredoveké Uhorsko trpelo rovnakým nešvárom, keď hlavy mocných oligarchických rodov (napr. Matúš Čák Trenčiansky) spolu so svojimi familiármi doslova rozložili štát zvnútra, vytvárajúc si svoje vlastné mocenské domény. Aj u nás možno podľa výsledkov volieb vidieť, kde ktoré strany, resp. ich šéfovia majú svoje léna podľa toho, ktorý okres či kraj je modrý, červený, či iný. Stranícka politika preto nie je ničím iným, než feudálnou anarchiou. Časť voličov to vycítila a myslela si, že voľbou antisystémových strán dosiahne vytúženú obrodu verejného života. To, čo tu nastalo, je už známe, netreba to podrobnejšie rozpisovať.
Matovič založil ukážkovú štátostranu, keďže v nej podľa jeho vlastných slov mali byť zastúpené všetky segmenty spoločnosti a sú aj teraz – liberáli, konzervatívci, Maďari, cigáni. A vládnuť chcel prostredníctvom vládnych novín a internetových ankiet. Boris Kollár vstúpil do politiky s tým, že nie je politik. Pritom zo strán bývalej koalície z toho ešte vyšiel najlepšie. A keď ho chcú odvolať, tak len preto, že vyfackal jednu zo svojich pologumených erotických pomôcok. S podobnou “výhodou” – zdôrazňovaním, že o politike nevie nič – šli do volieb aj Andrej Kiska a Zuzana Čaputová. Bolo až trápne sledovať celú tú mediálnu horúčku okolo toho, či bude nakoniec kandidovať, alebo nie. Niektorým sa zrútil svet, keď potvrdila druhú možnosť. Že vraj sa bojí o svoju rodinu. To len dokazuje, že na bojisko zvané politika nikdy nepatrila. A jej snaha udržiavať pri živote Hegerovu vládu a potopenie referenda o predčasných voľbách len ukázalo, že nebola nikdy ani nadstranícka, ani pre všetkých občanov. Alebo je to skôr o tom, že “nerozumie krajine, v ktorej žije”, ako sama priznala. Doba je vykĺbená a vyžaduje si radikálnu nápravu. Podľa posledného prieskumu spoločnosti MNFORCE a Slovenskej akadémie vied si až 70% Slovákov želá zásadnú zmenu v spoločnosti. Ako to dosiahnuť?
Niekedy sa v prostredí skutočnej pravice hovorí o napodobňovaní úspechu ľavice. Dlhý pochod inštitúciami sa však v tom prípade musí začať malými predvojovými elitnými skupinami, ktoré vytvoria základnú schému. Takáto malá skupina intelektuálov zvaná Bloomsbury, inak zložená z vysmievaných, dengľavých narcisov a sodomitov (tzv. apoštolov), dokázala svojim vplyvom a nápadmi nakaziť myslenie britských vyšších tried a zapríčiniť tak nepriamo zánik Britského impéria. “Nič vo vesmíre nemôže odolať súbežnému zanieteniu dostatočne veľkého počtu zoskupených a organizovaných inteligencií”. Tento výrok hodnotí danú ideu asi najlepšie a nemusí nás pri tom vyrušovať fakt, že jeho autorom je Teilhard de Chardin. Prirodzeným adresátom snáh takýchto inteligencií by mali byť národné a silne konzervatívne strany a hnutia, ale tu sa akákoľvek námaha míňa účinkom. Hlavne ak tzv. národné strany prechádzajú neustálou fragmentáciou a najnovšie už kolaborujú s establišmentom, pričom ich intelektuálnu vyprázdnenosť a ideologickú dezorientáciu netreba ani spomínať. Tade cesta nevedie, a ak áno, tak do Moskvy. Ich obdivuhodná hodnotová flexibilita je úplne nepoužiteľná. Hlavne ak nevidia vlasť tak, ako ju videl francúzsky kontrarevolučný spisovateľ Antoine de Rivarol: “Každý štát je tajomný koráb, ktorý má svoje kotvy v nebesiach”. Stávajú sa konformnými, proklamovaná snaha od základu prestavať spoločnosť je vymenená za pohodlie volených funkcií. A to sa nezmení, kým nepochopia, že politika sa musí stať vonkajším prejavom, praktickou a okamžitou aplikáciou transcendentnej vízie zákonov života vládnucich Zemi a vesmíru. Národ čaká osud, ktorý mu treba priblížiť, aby bol schopný pochopiť a zniesť túto víziu. Antimoderné sily raz budú musieť uskutočniť pochod na Bratislavu, či sa im to páči, alebo nie. Určite sa to však neuskutoční s takouto politickou reprezentáciou.
Ľavica a progresívci blúznia o nebezpečenstve “hnednutia Európy”, ktoré má nastať práve vďaka kombinácii krízových javov. Ak to tak vidia oni, asi na tom niečo bude. Už teraz máme spoločnosť, ktorá v podstate funguje len vlastnou zotrvačnosťou a pokles životnej úrovne nás umiestnil na chvost únie. Avšak po každej katastrofe sa k moci dostávajú prúdy, ktoré boli dovtedy okrajové. A tiež nové schémy života. Slávny ekonóm a miláčik apoštolov z Bloomsbury John Maynard Keynes po vypuknutí Veľkej hospodárskej krízy napísal esej, v ktorej navrhoval zmenu sveta po jej prekonaní: “Budeme musieť využívať novovzniknuté ponuky štedrej prírody inak ako dnes. … Nastanú veľké zmeny v morálke…. Slobodne sa vrátime k najistejším a najhodnotnejším náboženským princípom a k tradíciám cnosti… Oceniť musíme tých, ktorí nás učia, ako stráviť každú hodinu a každý deň dobre a počestne, vynikajúcich ľudí, čo sú schopní vziať do vlastných rúk svoje šťastie aj šťastie iných.” Im to bolo jasné už pred sto rokmi. Máme teda na výber. Buď si politický nacionalizmus začne všímať nositeľov premeny, “na ktorých ľudia štekajú, lebo ich nepoznajú” (Herakleitos), alebo skončí v urne. Najprv v tej volebnej – a následne v tej pohrebnej!
Opäť tu máme prieskum think-thanku Globsec Trends, vykonaný u respondentov ôsmich stredoeurópskych, balkánskych a pobaltských krajín (Poľsko, Litva, Lotyšsko, Česko, Rumunsko, Maďarsko, Bulharsko, Slovensko). Pre nás je dôležitý preto, že sa zameriava primárne na krajiny navrhovaného Intermária. A opäť raz spôsobil rozčarovanie pre zadávateľov. Potvrdil sa totiž “nelichotivý” trend, ktorý Slováci predvádzajú posledné roky a o ktorom sme už neraz písali. Opomeniem teraz, že z neho vyšli obdivné city k putinovskému Rusku – to je výzva, s ktorou treba naďalej pracovať. Radšej sa zameriam na výsledky, ktoré sú tradične viac než povzbudivé. Opäť sme najmenší fanúšikovia NATO a EÚ. Členstvo v prvom menovanom podporuje 58% Slovákov (a Bulharov), a konštantne klesá aj podpora členstva v únii, zo 77% na 64%. Tým sme potešujúco predbehli aj našich susedov, keď v Českej republike podporuje členstvo v NATO 85% ľudí a v EÚ 75%.
Dokonca aj v Maďarsku na čele s euroskeptikom a putinofilom Orbánom je 89% za členstvo v aliancii a 83% v únii. Najväčšmi dezorientované sa zdá byť Rumunsko, ktoré je najviac proúnijnou krajinou zo všetkých sledovaných. Keď si pripomenieme výsledky prieskumu Eurobarometra z jesene minulého roku, trend bol už vtedy pre Slovensko jasný – členstvo v EÚ označilo za dobrú vec iba 44% a 47 percent ju označilo za ani dobrú, ani zlú. Tiež je zaujímavý údaj, že Slováci vnímajú percentuálne približne rovnako USA aj Rusko ako bezpečnostnú hrozbu. Na moju veľkú radosť sa prieskum zameral tiež na vnímanie demokracie a “ľudských práv”. Vo všetkých ôsmych krajinách sa respondenti väčšinou zhodli na tom, že je dobrá, keď k nej však pridali slovo “liberálna”, na Slovensku, v Bulharsku a v Litve je s ňou stotožnená menej ako polovica opýtaných. Na otázku, či by LGBTI+(-x%) komunita mala mať garantované “práva”, (napr. manželstvo), odpovedala kladne väčšina v Česku, ale aj v Maďarsku a dokonca v Poľsku. S hrdosťou však môžeme prijať fakt, že s podobnými experimentami nesúhlasí až 63% Slovákov a celú túto ideológiu považuje za nemorálnu a dekadentnú 55% našincov.
Podľa Igora Daniša z denníka Pravda treba hľadať príčiny v našej mentalite, zakorenenej nedôverčivosti, pochybovačnosti a všadeprítomnému preháňaniu. A tiež ľutuje, že do prieskumu neboli zahrnuté nám mentálne blízke národy ako Srbi a Chorváti. Tento náš defekt si všimol aj Michal Havran, keď svojho času spomenul írskeho básnika Yeatsa a jeho výrok, že Kelti a Slovania sú imúnni voči psychoanalýze. Bolo to v čase, kedy prominentný židovský lekár Freud presviedčal svet, že tajomstvo už neexistuje a všetko je súčasťou psychologických procesov. Chcel tak poraziť a navždy vyradiť symbolický život (z gréckeho symbolon – to, čo zjednocuje), čomu sa urputne bránili výnimoční jedinci, ako napr. básnik Ezra Pound. Pre Havrana je táto téma dlhodobo príťažlivá a pomohol si ako príkladom aj horrorovou poviedkou Vŕby (The Willows, 1907) od anglického spisovateľa Algernona Blackwooda, ktorá sa odohráva na Dunaji za Bratislavou (vtedy ešte Prešporkom). Autor v nej rozvíja príbeh dvoch cestovateľov a dobrodruhov, ktorí sa rozhodnú splaviť Dunaj v kanoe. V oblasti dnešnej Chránenej krajinnej oblasti Dunajské luhy ich zastihne víchrica a oni sa rozhodnú prenocovať na piesčitom ostrove uprostred rieky. Tu zažijú noc plnú hrôzy a mysterióznych zážitkov, konfrontujúc sa so silami, ktoré moderný svet vykázal do ríše rozprávok. Michal Havran považuje poviedku za dobrý príklad toho, ako na Západe vidia stredoeurópsku a balkánsku kultúru – ako ukotvenú v polomýtickom, tradičnom a antimodernom svete.
Samozrejme, v negatívnom slova zmysle. Ja to všetko považujem za náš príspevok k svetovej civilizácii. A čo také ho vlastne v spomínanej poviedke vyrušilo? Možno nasledujúca pasáž: “Pocit, že sme vzdialení od ľudského sveta, úplná odlúčenosť onoho zvláštneho sveta vŕb, vetra a vody si nás oboch okamžite podmanila. Posmešne sme si hovorili, že správne by sme so sebou mali mať nejaký špeciálny pas oprávňujúci nás ku vstupu a že sme, pomerne trúfalo, bez pozvania vošli do svojbytného malého kráľovstva zázrakov a kúziel – do kráľovstva vyhradeného iba povolaným – kde pre tých, čo mali dosť fantázie, aby ju objavili, všade viseli nepísané varovania zakazujúce vniknutie votrelcov”. Alebo možno táto: “Tak či onak, bolo to miesto nepoškvrnené ľuďmi a očisťované vetrami od ich hrubých vplyvov, miesto, kde duchovné mocnosti boli nablízku a chovali sa útočne. Nikdy predtým ani potom na mňa tak mocne neútočili neopísateľné náznaky “iného sveta”, inej schémy života, inej revolúcie neprebiehajúcej súbežne s tou ľudskou”. Ak by nás teda Západ, a nielen on, vnímal ako takéto výnimočné miesto, doslova ako sanktuárium, neviem, kto príčetný by mohol mať vôbec nejaké výhrady! Iste nie je náhoda, že si Blackwood vybral za javisko svojho mystického príbehu práve naše územie, a nie napr. nemecký Čierny les, maďarskú pusztu či Balkán.
A je to vlastne celkom logické. Veď práve naše končiny sa rozhodujúcou mierou podieľali už na prvom zlatom veku Európy – dobe bronzovej (maďarovská kultúra, čakanská kultúra), na naše územie umiestnil kronikár Nestor podľa svojej Povesti vrememennych let domov pôvodných Slovanov. Aby sme sa však toľko nechválili, ako národ musíme ešte prejsť dôkladnou katarziou, aby v ňom zostali len zdravé inštinkty. Popri všetkom vyššie menovanom sme totiž aj národom bez servítky, krajinou ruží pre nevestince a ľudí z Farmy. A tiež nákupných, a nielen maniačok. To vidieť aj okolo psychózy, ktorú vyvolal navrhovaný zákaz nedeľného predaja, pretože v nedeľu treba navštevovať moderné chrámy, a nie tie, kde dochádza k mystickej Transmutácií. Jednu takú katedrálu nákupného kultu otvorili toť nedávno v Ružinove a jeho starosta a neocon slovenského strihu Martin Chren sa nezabudol v tom zmysle aj pochváliť: “Je jeden ukazovateľ, v ktorom sme najlepší na Slovensku a pravdepodobne aj na svete”. Taktiež je potrebné odstaviť médiami milované celebrity v reverende typu Petra Gombitu, ktorý sa naposledy zviditeľnil účasťou na sneme Dzurindovej ministraničky a výrokom “Či je muž, či žena, či chlap nosí sukňu, alebo si maľuje obočie, vôbec mi to neprekáža” Ako povedal anglický katolícky filozof G. K. Chesterton, nepotrebujeme Cirkev, ktorá koná nesprávne, keď svet koná nesprávne, ale Cirkev, ktorá koná správne, keď svet koná nesprávne. Pretože sú tu aj iní kňazi, ako o tom svedčí list arcibiskupa Oroscha po streľbe v Teplárni a chvála Bohu, slovenský episkopát je ešte dosť konzervatívny, na rozdiel od napr. nemeckého.
Máme teda na to všetky predpoklady, väčšie ako naši susedia. Pár rokov dozadu sa vtedajší premiér Fico chválil snahou stať sa súčasťou tvrdého jadra Európskej únie. Prečo však nenačrtnúť novú, príťažlivejšiu víziu? Ak sme národom spiatočníkov, zápecníkov, xenofóbov a homofóbov a ak nás Západ zároveň vidí ako “kráľovstvo vyhradené iba povolaným”, prečo sa nestať tvrdým jadrom budúcej obrody a užšej integrácie aspoň nášho regiónu? Sme malý národ, ale môžeme sa stať bázou pre veľkú reconquistu práve vďaka svojmu duchu, zdravému rozumu, mentálnym základom a mystickým víziám, ktoré siahajú až do čias obrodencov. Môžeme byť pokladnicou hodnôt, pevnosťou “iného sveta, inej schémy života”. Tak ako z väčšej časti potvrdil najnovšie aj Globsec.
Tak, milí občania, teraz si to zhrňme, pretože prišiel koniec krásnej rozprávky. Slováci pred časom svojou neúčasťou na v poradí deviatom referende opäť dokázali, že o demokraciu nestoja. To hneď využili aj koaličníci v demisii a ukázali národu dlhý nos v podobe “predčasných” volieb v septembri, ako aj v snahe dať do Ústavy SR nemožnosť vyvolať ich do budúcnosti inak ako uznesením Národnej rady. Človek sa až čuduje, že poslanci nevyužili príležitosť a nevložili tam aj zmienku o vedúcej úlohe liberálnej demokracie v spoločnosti. Aha, nemohli, lebo Matovič. Možno by mu boli ochotní čo-to odpustiť, len nie tých transrodových “pipíkov”. A čoraz hlasnejšie volanie po nikým nevolenej úradníckej vláde tento trend len potvrdzuje, ako aj naša viera v konšpirácie a vzhliadanie k autoritatívnym vodcom (podľa všemožných výskumov).
Treba si drahí spoluobčania, naliať čistého vína. Ak väčšina voličov odmietla účasť na “Ficovom” referende, a aj možnosť z vlastnej vôle odvolať v budúcnosti akúkoľvek vládu, treba dať za pravdu Winstonovi Churchillovi, ktorý nám predsa už dávno vysvetlil, že demokracia nie je pre každého. Čo ostatne autor tohto článku tvrdí už roky. Ale nie je dôvod na depresiu, ono s demokraciou mali problém už v dobe, kedy vznikla. A už odvtedy sú pertraktované snahy o vytvorenie politického systému, ktorý by kompetentne a efektívne dokázal spravovať spoločnosť. Jedným z nich bol aj veľký odporca “vlády ľudu” Platón, pretože “nie je schopná rešpektovať nadradenosť niektorých jedincov a niektorých spôsobov života nad inými. … demokracia v sebe nesie plán sebazničenia, svoj prerod v tyraniu”. A ja sa pýtam, nedeje sa to plazivým spôsobom aj u nás, keď sa tu niekto chcel zabetónovať do Ústavy súčasný jeden volebný obvod, aby sa ľudia z “rurálneho” Slovenska nemohli nikdy domôcť zmeny vlády? Ďalší odporca demokracie, Platónov žiak Aristoteles, tiež zavrhoval voľby, pretože kreovanie vlády nemá byť podľa neho dosiahnuté volebným víťazstvom, ale identifikáciou toho, čo je pre štát najlepšie. Nemýľme sa, tento cieľ sa nikdy nedosiahne “súbojom ideí”. Rovnako to videli aj Sokrates, aj Solón, aj Xenofón, aj Cicero. Nebudem tu rozpisovať ich myšlienky, to som už urobil inokedy a inde.
Čo však rád zopakujem je fascinujúci systém, ktorý vznikol ako odpoveď na demokratické blúznenie v starovekej juhoitalskej gréckej kolónii Krotón. Grécky filozof, matematik, nábožensko-morálny vodca a politický reformátor Pytagoras, prezývaný aj otec čísel, (narodený na ostrove Samos okolo roku 570 pred Kristom) tam založil filozofickú školu, či presnejšie vedecko – náboženské bratstvo. Jeho cieľom však nebolo len riešenie matematických úloh. Pytagoras chcel logiku a božský zámer, ktoré vypozoroval pri skúmaní prírody, previesť aj do správy spoločnosti a pripraviť filozoficky vzdelaných a k materiálnym výhodám či sláve ľahostajných politikov, ktorí sa budú snažiť viesť svojich spoluobčanov k cnosti. Jeho myšlienka úzkej, ideologicky a intelektuálne stimulovanej politickej elity je rovnako ako Platónova Ústava pre naše dni viac než inšpiratívna. Nejedná sa totiž o model, ktorý by bol krajne utopický. Fungoval totiž úspešne už pred dvetisíc päťsto rokmi. Pytagorom pripravovaných politikov (v počte asi 300) nazývali „prorokmi božského hlasu“, a mnohé mestá im zverili vládu nad sebou. Podľahol až v nečestnom súboji s „najlepším systémom z najhorších“, keď školu vypálili krotónski demokrati a zakladateľ si s väčšinou študentov musel zachraňovať život útekom.
Nemožno tiež tejto konštrukcii vyčítať, že by bola v rozpore s verejnou slobodou. Veď pripravovať sa na službu spoločnosti v špecializovaných vzdelávacích inštitúciách by takto mohol každý, kto by na to preukázal potrebné vlohy, a to bez ohľadu na triedu, pôvod či majetok. Takto pripravená exekutíva by mohla v praxi slobodne realizovať dôležité programy na obnovu národa a štátnosti bez starostí o zháňanie sponzorov na kampaň a následnej vynútenej vďačnosti. O čo profesionálnejšie by potom spravovali spoločnosť politici odborne pripravení a nie volení laici, na ktorých dnes nie sú kladené žiadne nároky. Veď aj vďaka tomu máme vládu akú máme, a to je príklad viac než alarmujúci! Naopak, pomyselná kandidátka vhodných adeptov, ktorí by prešli filozoficko-etickou a tiež vojensko-asketickou prípravou, by zaručovala veľmi kvalitný výber. Tak by sa nám dostalo požehnania vlády skutočnej aristokracie, ako napísal o pytagorejských politikoch Diogenes Laertios. Nie je načase, aby bola exekutíva obsadzovaná podľa zásad meritokracie, a nie na základe modelov, ktoré sa pôvodne vyvinuli pre potreby malých mestských štátov? Je najvyšší čas nahradiť vládu oligarchov a politických dobrodruhov skutočnou alternatívou, ktorá už dokázala svoju životaschopnosť. Tento rok si pripomíname sté výročie založenia Rodobrany, ako to s potrebnou dávnou žlčovitosti nezabudol pripomenúť ani Vladimír Jancura vo svojom rozsiahlom článku Zrod Rodobrany: slovenský fašizmus má 100 rokov, (Pravda, roč. XXXIII, č. 9, st. 16 a 17). Kľúčovými črtami jej ideológie boli nacionalizmus a náboženský mysticizmus, presnejšie, zmes slovenského nacionalizmu a katolíckej mystiky, čoho dôkazom sú aj slová prísahy nových členov: “Chcem žiť a zomrieť ako verný a poslušný bojovník Kristov” . Základnou kostrou Rodobraneckého katechizmu bola úcta k relikvii Najsvätejšej Krvi Kristovej, nášmu slovenskému svätému grálu. A hoci jej príslušníci nosili čierne košele a klobúky (so svetlomodrým dvojkrížom s bielou či striebornou tŕňovou korunou na golieri), zakladatelia a ideológovia Rodobrany (Tuka, Mach, Karol Körper) nechceli vytvoriť bezduchú kópiu talianskych fašistických milícii, ale hľadali vlastnú, slovenskú cestu.
Preto boli spočiatku ozbrojení okrem palíc a nožov aj valaškami. Okrem pražského centralizmu a maďarskému šovinizmu sa vymedzovali aj proti slobodomurárstvu a politickej ľavici. Nahraďme pražský centralizmus bruselským a zistíme, že nepriatelia nám zostali tí istí. Po prechodnom pôsobení v podzemí sa však mala stať elitným združením a boli prednostne prijímaní nielen do Hlinkových gárd, ale tiež na posty vo verejnej službe. Máme tu teda podobný európsky a vlastný dejinný príklad, ako sa vysporiadať s celospoločenskou mizériou. Kríza demokracie totiž nie je javom novým, v tridsiatych rokoch viedla k úprimnej snahe o jej nahradenie evolučne vyšším modelom. A práve vytvorenie novej elity a nahradenie hlúpeho rovnostárstvam aristokratickým hierarchizmom je to, čo by mohlo spomínanú mizériu ukončiť. Pretože, povedzme si to otvorene, my tu nemáme ani tak krízu demokracie. Samotná demokracia je permanentnou krízou! Veľmi výstižne o tom píše kardinál Robert Sarah, ktorý je ako Afričan na veľkú hanbu Európanov asi najvplyvnejším strážcom Tradície vo Vatikáne. O voľbách hovorí, že sú “dielom peňazí, rečníckych omáčok, mediálneho divadielka, bezpečne nastavených volebných systémov, okliešťovania volebných okrskov, obrovského tlaku a najrozličnejších úskokov.… Ako môžeme tvrdiť, že ľud je zvrchovaný? Pozorne sa pozrime, ako sa moc ľudu ustavične nehanebne prekrúca, len aby vzrástla moc malej privilegovanej skupiny. Demokracia je chorá…” Je už skutočne načase nahradiť politikov, ktorí reprezentujú len skryté záujmy a predvádzajú vlastnú neschopnosť skutočnými vodcami, ktorí si neoddýchnu, pokým „nedostanú čistý štát, alebo ho sami neočistia“, ako hovorí Platón vo svojej Ústave.
Mať odborne pripravených ľudí, ktorých nevyberajú na vedúce funkcie v štátnej správe podľa “zásluh”, výšky príspevku do straníckych pokladníc či sympatii, v kombinácii s parlamentom reprezentujúcim regionálne záujmy a vládou zastupujúcou profesijné stavy – to by bol skutočne revolučný, či skôr kontrarevolučný počin. Nemusíme sa ako malá krajina neustále obzerať po nefunkčných modeloch, ani po “charizmatických” pokrytcoch, predvádzajúcich sa vo všetkom možnom, len nie v tom, čo osoží štátu – celkom podľa príkladu aténskeho Themistokla, víťaza nad Peržanmi od Salamíny, ktorý hovorieval, že „síce nevie naladiť lýru a zaobchádzať so strunovým nástrojom, zato však vie, keď dostane do rúk malú a bezvýznamnú obec, ako ju urobiť veľkou a slávnou.“ Aj jeho sa demokrati zbavili hneď po tom, ako pominula perzská hrozba. Mať možnosť stať sa raz vzorom pre ostatné štáty, to by mala byť stála vízia každého sebavedomého národa!
V týchto dňoch badám, ako sa moji priatelia a známi pri rozhovore o najnovších progay výrokoch pápeža Františka zaujímajú o môj názor, poznajúc moje hodnotové nastavenie. Nuž, čo k nim povedať. Aké ľahké a vykrúcačské by bolo odpovedať, že je vždy potrebné oddeliť Františka politika od Františka veľkňaza a kazateľa… Pretože si pamätám aj na jeho kázeň počas veľkonočných sviatkov tuším z roku 2020, kedy spomínal pôsobenie dvoch kňazov, jedného z veľkomesta a druhého z oblasti Apenín. Kým prvý nemôže vyjsť na ulicu bez toho, aby mu hneď nezačali nadávať do pedofilov, druhého si vážia všetci obyvatelia horských dediniek a samôt jeho farnosti a on pozná všetkých svojich farníkov po mene a nielen to – pozná po mene aj všetkých ich psov.
Lenže tu sa bavíme o duchovnom vládcovi, ktorému bola zverená starostlivosť o Tradíciu a preto nemôže byť ani reči o oddeľovaní politickej a duchovnej moci, pretože u pápežov to jednoducho nejde. A ak do svojich kázní a homílii a hlavne mediálnych výstupov priplieta okrem vyššie spomenutého sympatického príbehu aj svoje liberálno-ľavicové názory, chyba je už zreteľná. Posledné výroky pápeža Františka o homosexuáloch sú natoľko kontraproduktívne, že ich devastačný potenciál Cirkev ešte len pocíti. Ale škoda o tom dlhšie písať, stačí sem uviesť zopár výrokov Svätého písma na danú problematiku, na ktoré by mal pri svojich vyjadreniach pamätať aj ako pápež, aj ako politik:
Lev.20:13 “Kto by spal s mužom tak, ako sa obcuje so ženou, obaja spáchali ohavnosť, musia zomrieť, ich krv bude na nich.”
Lev.18:22 “Nesmieš nečisto obcovať s mužom tak, ako sa pohlavne obcuje so ženou. To by bola ohavnosť!”
1kor.6kap: “Nemýľte sa: ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani chlipníci, ani súložníci mužov, 10 ani zlodeji, ani chamtivci, ani opilci, ani utŕhači, ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva. “
Rim.1kap. “Hoci Boha poznali, neoslavovali ho ako Boha, ani mu nevzdávali vďaky; ale stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. 22 Hovorili, že sú múdri, a stali sa hlupákmi. 23 Slávu nesmrteľného Boha zamenili za podoby zobrazujúce smrteľného človeka, vtáky, štvornožce a plazy. 24 Preto ich Boh vydal nečistote podľa žiadostí ich srdca; a tak hanobili svoje vlastné telá 25 tí, čo Božiu pravdu zamenili za lož, uctievali stvorenia a slúžili radšej im ako Stvoriteľovi, ktorý je zvelebený naveky. Amen. 26 Preto ich Boh vydal nehanebným náruživostiam. Ich ženy zamenili prirodzený styk za protiprirodzený. 27 A podobne aj muži zanechali prirodzený styk so ženou a zahoreli žiadostivosťou jeden k druhému: muži s mužmi páchali nehanebnosť. Tak si sami na sebe odniesli zaslúženú odplatu za svoje poblúdenie.”
A k tomu by bolo ešte vhodné pridať aj kapitolu o zničení Sodomy, kde boli homosexuáli za svoju “orientáciu” patrične odmenení. Preto sú pápežove slová o tom, že praktizujúcim sodomitom má byť povolená účasť na Sviatosti oltárnej, skutočne poburujúca. Kedy bude koniec tejto červenej vzbury v Cirkvi? Možno musí naozaj padnúť na dno, aby sa mohla opäť vzchopiť!
Ďalšou takouto osvietenou panovníčkou je naša (p)rezidentka Zuzana aj so svojou prvou dámou, exponentom organizácie Post Bellum a ekoteroristom Jurajom. Tá okrem úprimnej lásky k dúhovej komunite apeluje aj na dodržiavanie práv ostatných menšín, najmä tej najviac diskriminovanej (podľa nej). A kým po popravách na Zámockej si šla kolená zodrať a oči vyplakať, sprostú vraždu v Snine, ktorú spáchal príslušník tejto menšiny, okomentovala jediným statusom. Tisíce blúznivcov a horších na čele s ňou pochodovalo Bratislavou (ktorá už nemá nič spoločné ani s bratstvom, ani slávou), ale do Sniny sa už neunúvala. Nuž, osvietenskí panovníci sú už raz takí. A aj vždy boli. Keďže historia est magistra vitae, na ilustráciu uvediem jednu výstižnú epizódku a dovolím si to o to skôr, že sa jedná o môj domovský región.
Vďaka nej dostal Hont tak trochu nezaslúženú prezývku “župa kanibalov”. V lesoch v okolí obcí Jabloňovce a Pečenice na sklonku 18. storočia šarapatila tlupa cigánov, ktorá mala vyše 200 členov. Na ceste do Banskej Štiavnice zbíjala pocestných, kradla dobytok a dopustila sa tridsaťjeden vrážd. Župná vrchnosť na to spustila veľkú čistiacu akciu, pri ktorej sa ich podarilo zajať. Bolo obžalovaných stodvadsať mužov a rovnaký počet žien. Na základe výpovedí obžalovaných, a aj ich preživších obetí, župný súd v Banskej Štiavnici odsúdil hlavných vinníkov na trest smrti a prvých štyridsaťjeden odsúdených aj popravili. Náčelníka tlupy, šesťdesiatročného Juraja Sárköziho a jeho dvoch pobočníkov rozštvrtili, šiestich dolámali v kolese, šestnástich obesili a šestnásť cigánok sťali. Tento brachiálny trest, vskutku nezvyčajný aj v tých ťažkých časoch, bol zvolený z jedného špecifického dôvodu – okrem spomínaných deliktov sa dopustili aj kanibalizmu. Zaň bolo popravených trinásť cigánov, ako to dokazuje aj záznam z rímskokatolíckej fary v Bátovciach, kde 22. 8. 1782 našli kanibali svoju smrť. To sa však už do veci vložil osvietenský panovník Jozef II. O popravách sa dozvedel z novín (!), na župné orgány sa veľmi nahneval a žiadal okamžite vysvetlenie. Aby to nevyzeralo, že vládne tyransky, dal prípad na posúdenie Regentskej rade. Tá si vyžiadala súdny spis a po jeho preskúmaní sa postavila za vicežupana aj župný súd s tým, že postupovali v medziach zákona z roku 1780, ktorý mimochodom vydal sám Jozef II. s cieľom upraviť postupy pri vyšetrovaní.
Cisár sa však so závermi neutrálnej inštancie neuspokojil, osobne prišiel vyšetrovať celý prípad do slobodného kráľovského banského mesta Pukanec, kde vicežupana prepustil a na jeho miesto menoval dvorného radcu Jozefa Kelcza, ktorého prvou úlohou bola záchrana ešte nepopravených zločincov. Nový podžupan potom skutočne udelil milosť priamo pod šibenicou dvadsiatim siedmim mužom a osemnástim ženám a trest im aj ostatným zmiernil na niekoľkoročné galeje. Jozef II. sa nikdy nezmieril s týmito popravami a po smrti Kelcza vymenoval v roku 1783 namiesto neho Gedeona Rádayho, ktorému uložil za povinnosť rozvíjať “spravodlivé súdnictvo”. Ale aj tak si vždy, keď navštívil Hont, neodpustil ironickú otázku: “tak toto je tá župa ľudožrútov?”
Osvietení vládcovia skrátka trpia spasiteľským syndrómom a presvedčením, že jedine oni a im podobní vidia veci správne a zvyšok populácie treba jednoducho prevychovať. Toto ich presvedčenie vychádza z neschopnosti vidieť svet taký, aký naozaj je, ale aký by mal byť podľa ich zvnútornených ideí a dogmatických teórii. Nie sú schopní ani národného, ani náboženského, ani iného realizmu. A čo je horšie, ako praví kultúrni marxisti sú okamžite pripravení hodiť za hlavu skúsenosti predchádzajúcich storočí, pretože oni to dokážu lepšie. Zdedená kultúra je rasistická a homofóbna a preto je ju nutné nahradiť pravou toleranciou a harmóniou, ktorá však zároveň v ich kultúre či viere bola vždy prítomná, ale objavili ju až oni. Stovky vynikajúcich štátnikov, vzdelancov a svätcov si ju nielenže nevšimli, ale trestuhodne zotrvávali vo fanatických bludoch. Avšak konečne prišla moderná doba a s ňou úsvit pravej slobody pre všetkých (ne)spravodlivo trestaných.
To je ich civilizačná misia a preto máme o.i. súdne rozhodnutia, ktoré oslobodzujú cigánskych výrastkov, čo dostali IBA výprask na policajnej stanici, ale už sa nehovorí o tom, prečo sa tam dostali. Ktovie, čo by všetci tí ľudskoprávni aktivisti povedali na to, keby boli ako deti hontianskych kanibalov držaní v chlievoch. Aj to mimoriadne pobúrilo Jozefa II., hoci od župných úradov to bol vlastne akt milosrdenstva a núdzové riešenie, pretože dať ich medzi dospelých kriminálnikov do preplnených väzníc… Pokrivená optika, ktorá zo zločincov bude robiť obete spoločnosti, zákonite povedie k jedinému možnému výsledku – vláde narcistických vodcov kanibalizujúcich svoje vlastné národy, ktorých už nebude mať kto potrestať.
Sedemdesiat rokov “vlády” britskej kráľovnej Alžbety II. ukončila jediná istota v živote, ktorá má tak málo úcty ešte aj k modrej krvi. Svet spomína na jej panovanie ako na vcelku úspešnú, takmer pohodovú éru, podobajúcu sa pestrej vianočnej pohľadnici. Kondolencie vyjadruje a píše celý svet, aj Slováci tak môžu urobiť v Bratislave. Veď ako sa vyjadril istý člen Snemovne lordov, Alžbeta nebola len kráľovnou Veľkej Británie a severného Írska, či Commonwealth realm, ale vraj celého sveta. Exaltovanejšie hodnotenia radšej opakovať nebudem.”O mŕtvych len dobre” hovorí staré slovenské príslovie. Keď však zomrie niekto známy, zvykne sa k jeho nekrológu pripojiť aj hodnotenie, či bol jeho životný príbeh úspešný.
Nuž a to tu so zosnulou panovníčkou nevyzerá veľmi ružovo. Veď ktorý monarcha by sa chcel chváliť tým, že sa za jeho éry stalo jemu poddané impérium z najväčšieho najmenším, že Britské ostrovy zaplavili a zaplavujú alogénni prisťahovalci, že monarchia je v úpadku po všetkých stránkach? Iste, niekto môže povedať, že britský panovník nemá žiadnu reálnu moc, a tak nemohla nič ovplyvniť. A že sa dokonca ani nesmela k ničomu vyjadrovať. Načo je potom taká monarchia a ako teda mala pôsobiť na národ? Možno by mohla byť kráľovská rodina, ktorá je už zo svojej podstaty živým symbolom štátu, aspoň vzorom cností. Avšak podľa toho, čo doteraz Windsorovci postvárali, toto tiež nebude výkladná skriňa monarchie. Takisto nevesty boli pekné kvietka, pravda až na sekulárnu sväticu Dianu. Tá je taká nedotknuteľná, že sa cudne prechádza aj jej škandalózny vzťah s egyptským moslimom.
Zosnulá kráľovná nemala veľmi čo ukázať ani dokázať, a asi jej to tak aj vyhovovalo. Byť živou, uctievanou fotografiou a obývať rozprávkové zámky ako Windsor či Balmoral sa len tak nezunuje. Ani užívať si majetok, o ktorý jej predkovia okradli okrem iných aj Katolícku cirkev + dostávať štedrú dotáciu (vyše 300 miliónov libier ročne) z daní poddaných. A to ešte ako princezná v jednom rozhovore uviedla, že stať sa kráľom iba na základe toho, že sa človek narodí do správnej rodiny, je “hanebné”. Po korunovácii ju tento ostych zrejme opustil. Keď nič iné, Alžbetini obhajcovia často tvrdia, že kráľovná fungovala v britskej verejnosti ako akýsi rozhodca vkusu. Aj preto si mnoho ľudí napríklad vyberali publikácie na čítanie podľa tých, ktoré si kráľovná pripravila na leto. Jednou z nich bola v osemdesiatych rokoch napríklad aj kniha o kruhoch v obilí vytváraných mimozemšťanmi, takže názor na to, ako jej to v určovaní vkusu šlo, nech si urobí čitateľ sám. A jej nástupca Karol, toho mena tretí, ktorý svoju fundovanosť prejavil environmentálnymi názormi a ešte tým, že sa rozpráva so svojou zeleninou, zas a znova potvrdzuje zbytočnosť monarchie.
Ostatne, ako politická inštitúcia bola zastaraná už v antike. Preto s ňou Rimania a Aténčania veľmi rýchlo skoncovali už na úsvite svojich dejín. Respektíve, úrad samotný zachovali vo forme rex sacrorum v Ríme a archón basileus v Aténach. Avšak tieto úrady nemali absolútne žiadnu moc okrem náboženskej a ambicióznejší jedinci sa im preto oblúkom vyhli. A takýto živý skanzen je aj britská monarchia súčasnosti. Len s tým rozdielom, že Rimania a Aténčania prísne dbali na to, aby ho zastával človek mravne dokonalý a navyše bol volený. Nuž ale vráťme sa k podstate. S Alžbetou skončila jedna éra, aspoň formálne. Aký je jej odkaz? Stačí sa pozrieť na súčasnú britskú vládu. Národ, ktorý sa pred vyše sto rokmi hrdo označoval za “britskú rasu” a volil Splendid isolation (Skvelú osamotenosť), má dnes najdôležitejšie úrady obsadené potomkami neeurópskych prisťahovalcov.
A tak je ministrom financií pán s ghanskými koreňmi Kwasi Kwarteng, šéfom diplomacie je James Cleverly, ktorého matka pochádza zo Sierry Leone, kam kedysi Briti vyvážali oslobodených otrokov z Ameriky, no a ministerkou vnútra je madame Suella Bravermanová, ktorej rodičia majú pre zmenu indický pôvod. A podotýkam, že sú to ministri za Konzervatívnu stranu, ktorej 97% členov je bielych. To považuje za potrebné zmeniť aj Samuel Kasumu, bývalý poradca expremiéra Borisa Johnsona pre otázky rasy : “Zloženie nového kabinetu je ďalšou pripomienkou, kam sa až môžu v rámci Konzervatívnej strany dostať ľudia, ktorí pochádzajú z rôznych prostredí. Výzvou pre nás je, aby sa táto rozmanitosť odrážala medzi tými, čo nás volia. Bude to kľúčové pre budúci úspech strany”. Pán Kasumu teda považuje za nevyhnutnú politickú aktivizáciu etnických menšín v rámci hlavných strán. Pretože nielen konzervatívci sú “príliš bieli”. Prakticky rovnako je na tom aj ľavicová Labour Party a Liberálna strana (v oboch je 96% členov bielych).
Otázne je, prečo príslušníci menšín, ktorí sa nezaujímajú o politické dianie v hostiteľskej krajine, majú také silné zastúpenie vo vládnom kabinete. Ale konzervatívci sú ešte progresívnejší, pretože uctievajú aj rodovú rovnosť. Veď už vyprodukovali tri premiérky, popri súčasnej Lizz Trussovej to bola Margaret Thatcherová a Theresa Mayová. Hoci, mohlo to dopadnúť aj inak, keby tých 97% bielych konzervatívcov nezvolilo Lizz, ale Rishiho Sunaka s indickými koreňmi. Potom by boli “farebné” všetky najdôležitejšie úrady v štáte. Iste k tomu konzervatívcov viedol ich rasistický pud! Mohlo by sa nad tým prižmúriť oko, keby ešte existovalo Britské impérium a vládny kabinet by vlastne reflektoval všetky jeho časti. Ale to už neexistuje. Prečo sa teda presadzujú v britskej politike príslušníci národov, ktoré v ňom žiť nechceli? A práve toto je autentické dedičstvo práve skončenej druhej alžbetínskej éry. Nemyslime si, že Elizabeth Regina s tým mala nejaký problém, hoci vraj svojho času riešila farbu pleti vnuka Archieho. Kráľovná, ktorá bez problémov povýšila do šľachtického stavu aj takého Eltona Johna, v tom rozpor vidieť nemohla. Nepomohol tomu ani Brexit, akékoľvek nádeje sa doňho vkladali. Práve naopak sa zdá, že Británia si zvolila skôr colourexit. Ktovie, či pri korunovácii Karola, toho mena tretieho, zaznejú aj slová vlasteneckej piesne Rule, Britannia! (Vládni, Británia!). Možno áno, ale obávam sa, že skôr nie. Veď by to ani nebolo korektné. A nielen politicky. Británia už totiž nevládne ani moriam, ani ríši, nad ktorou slnko nezapadá. A momentálne Briti nevládnu už ani vlastnému ostrovu.
Slová maďarského premiéra, ktoré vyslovil na tzv. Letnej univerzite Maďarov v rumunskom Sedmohradsku, vyvolali divokú reakciu naprieč celou západnou civilizáciou a vo všetkých mimovládkach. Slová, ako “nechceme byť miešancami zmiešanými s Neeurópanmi”, či tvrdenia o tom, že na Západe sú vďaka rasovému miešaniu už len konglomeráty národov, a nie národy, očividne zaťali do živého. Zastal sa ho iba rakúsky kancelár Karol Nehammer, ktorý si za to tiež okamžite zlízol svoju dávku blenu. A hoci Orbán opäť predviedol grandióznu flexibilitu svojej chrbtovej kosti, keď sa vyjadril v tom zmysle, že niekedy niečo inak povie, ako to myslí, treba mu za jeho výroky vlastne poďakovať.
Vojna na Ukrajine, zdražovanie a hrozba naozaj studených zím (napriek klimatickej zmene) totiž úplne zatlačili do úzadia problém masovej nelegálnej migrácie, ktorej intenzita sa nezmenšuje. Práve naopak, ako ukázali posledné udalosti na ostrove Lampedusa. A tiež nie je otázkou náhody, ale je riadená podľa konkrétneho plánu. Nie, nebudem písať o strýkovi Sorosovi, aj keď v tom hrá nezastupiteľnú úlohu. Budem písať o takmer sto rokov starom pláne na postupnú likvidáciu tradičných európskych národov. Richard Mikuláš gróf Coudenhove-Kalergi (1894-1972) bol rakúsky šľachtic zmiešaného pôvodu. Jeho otec Heinrich, c. a k. vyslanec u japonského cisárskeho dvora, sa behom svojej diplomatickej misie oženil s dcérou významného obchodníka Micuko Aojamou. Richard Mikuláš (jeho japonské meno bolo Eijiro) sa tak narodil v Tokiu, vyrastal v Rakúsko-Uhorsku, jeho domovom bolo Francúzsko a mal československé občianstvo. Vynikajúca vizitka vykorenenosti budúceho duchovného otca zjednotenia Európy, ktorého predkovia z otcovej strany pochádzali z Brabantu a zúčastnili sa prvej krížovej výpravy! S nápadom celoeurópskej federácie prišiel po hrôzach prvej svetovej vojny.
Chcel prepojiť európske štáty ekonomickými, politickými a hospodárskymi väzbami, ktoré by zabránili ďalšej vojne. To je dodnes ako vieme proklamovaný cieľ Európskej únie. V roku 1922, respektíve 1923 preto zakladá hnutie s názvom Paneurópska únia, ktorej cieľom bolo zjednotenie európskych krajín do Spojených štátov európskych, ktoré si predstavoval ako rozšírené Rakúsko-Uhorsko. Avšak stal sa neslávne známym najmä svojimi nadčasovými úvahami o budúcom usporiadaní Európy, ktoré chcel dosiahnuť najmä vďaka miešaniu Európanov s príslušníkmi afrických a blízkovýchodných etník. A prečo takýto spôsob? Uvedomil si, že prinútiť hrdé a nezávislé európske národy k rozpusteniu v novom superštáte bude príliš zložité, ak nie nemožné. Preto sa rozhodol, že práve rasové miešanie povedie k vytvoreniu úplne novej identity, ktorá už nebude natoľko lipnúť na tradičných hodnotách.
Vo svojej knihe Praktický idealizmus (1925) dokonca predstavuje túto rasu budúcnosti, ktorú budú tvoriť jedinci zmiešaní zo všetkých rás, a tí nahradia etnickú jedinečnosť a rozmanitosť národov a osudové spoločenstvo vykorenenými, egoistickými jednotlivcami: “Rasa budúcnosti, negroidno-euroázijská, vzhľadu podobného starovekému Egyptu, nahradí množstvo národov množstvom osobností.” Jeho vysnívaní mestici, čo sa vlastností týka, majú kombinovať nedostatok charakteru, absenciu zábran, slabosť vôle, nestálosť, bezbožnosť a neveru s objektivitou, všestrannosťou, duchovnou bdelosťou, absenciou predsudkov a rozmanitosťou. Táto nová, vykorenená rasa bez vlasti a viery má byť ovládaná starou feudálnou šľachtou, ku ktorej sám patril. Príslušníkov európskych šľachtických domov preto vyzýva, aby sa stali “novou medzinárodnou a intersociálnou šľachtickou rasou zajtrajška”. Tá má vládnuť pomocou nových ľudí, “najlepších mužov a žien”, ktorí sa budú podieľať na rozvrátení tradičnej rodiny pomocou voľných zväzkov a promiskuity. Tento postup označil za “božské zákony erotickej eugeniky”. Takisto filozofuje nad antagonistickými svetmi vidieka a mesta, pričom sa otvorene vysmieva z rustikálneho spôsobu života založenom na viere, konzervativizme, tradicionalizme a úcte k miestnemu dedičstvu, ktoré označuje za výsledok príbuzenského kríženia. Naopak, mestský človek má mať podľa neho ideálne vlastnosti – skepticizmus, racionalizmus, ateizmus a modernizmus.
V príhovore na prvom paneurópskom kongrese (1926) zasa vyzýval hospodársky a politicky zvýhodňovať židovské obyvateľstvo, hoci predtým sa proti nemu vymedzoval. Zmena postoja zrejme súvisela s jeho priateľstvom s barónom Louisom de Rotschildom, či americkými finančníkmi Maxom Warburgom a Bernardom Baruchom, ktorí nemalými čiastkami financovali jeho hnutie. Veľkú podporu mal aj medzi slobodomurármi a lóžovým bratom sa stal už v roku 1921, kedy vstúpil do viedenskej Humanitas. A na svoju stranu si časom získal také “kvalitné” osobnosti, ako boli Aristide Briand (francúzsky anarchista, neskôr socialistický politik), Sigmund Freud, Otto von Habsburg či Edvard Beneš. Avšak Eijirove ambície presahovali ešte aj hranice starého kontinentu. Okrem Spojených štátov európskych, do ktorých mali patriť aj ich africké a ázijské kolónie (zrejme kvôli ľahšiemu dovozu “materiálu” na miešanie) mali vzniknúť, alebo pokračovať ešte ďalšie štyri superštáty – Panamerická únia (celý americký kontinent), Britské impérium, vtedy ešte najväčšie na svete, ktoré už rozmanitosťou trpelo, Sovietsky zväz a Panázijská únia skladajúca sa predovšetkým z Číny a Japonska. Medzinárodným komunikačným jazykom mala byť angličtina (čo sa splnilo) a keď sa vrátime k Pan-Európe, o jeho politickej naivite svedčí aj fakt, že mala byť založená na prekonaní rozporov medzi individualizmom a socializmom a kapitalizmus a komunizmus sa mali navzájom obohacovať.
Nuž ale dajme si logickú otázku – nedeje sa práve toto na ideologickej rovine aj v súčasnej únii? Nie je tu jasný príklon k liberalizmu, ľavicovému environmentalizmu a spolupráci oligarchických štruktúr s neomarxizmom? Možno to všetko znie ako konšpiračná teória, avšak len dovtedy, kým si neuvedomíme, že súčasná únia krok za krokom plní aj ďalšie plány veľkého kozmopolitu. Už v roku 1955 napríklad navrhol Beethovenovu Ódu na radosť ako hymnu Európy, čo sa o 16 rokov neskôr aj realizovalo a vymyslel tiež Deň Európy (v súčasnosti 9. máj) a jeho návrh európskej vlajky je veľmi podobný tej únijnej. Podľa jeho predstáv sa neskôr vytvárali európske spoločenstvá, či Európsky parlament. Tiež sa realizovali Eijirove vízie spoločnej meny, hospodárskej únie a v súčasnosti urýchlene smerujeme k plnohodnotnej politickej únii. Keď sa teda realizovalo toto všetko, vyzerá ako náhoda, že migračná katastrofa z roku 2015 prebiehala ako prebiehala? Začala sa tým ďalšia fáza “zjednocovania” Európy, kedy starý kontinent otvoril brány miliónom utečencov, ktorí neutekali pred vojnou, chudobou a hladom (stačí len spomenúť sumy platené prevádzačom), ale s cieľom stať sa bez práce súčasťou európskeho blahobytu?
A jediné, čo architekti willkomenskultur za to od nich požadujú, je etnické “obohatenie”? Iste, príliv alogénnych prisťahovalcov trvá na západe kontinentu už desaťročia, ale jeho finalizáciu zažívame očividne v našich časoch. Podľa niektorých odhadov majú byť do konca storočia zlikvidované národné štáty a nastoleniu novej politickej a etnickej reality už nebude stáť nič v ceste. Nenechajme sa učičíkať tým, že je to ešte ďaleko, že máme čas. Dedičia grófovej vízie čakali na urýchlenú realizáciu tohto bodu celých sto rokov! Coudenhove-Kalergi zomrel podľa správy zverejnenej slobodomurármi (!) na mozgovú mŕtvicu. Jeho sekretárka však naznačila, že pravdepodobne spáchal samovraždu. Ututlalo sa to, aby jeho obdivovatelia neboli sklamaní. Zdá sa to nelogické, lebo v živote dosiahol všetko čo chcel a jeho plány sa dodnes očividne realizujú. Ktovie, akú úlohu v tomto skratovitom rozhodnutí hral ochromujúci pocit zžieravej vykorenenosti. Stálo by to za serióznu sociobiologickú štúdiu.
Predsedníctvo Paneurópskej únie, tejto liahni zvrhlých nápadov pre naše spoločné smerovanie, prebral po ňom dedič ďalšieho spustnutého domu – Otto von Habsburg. Ale je vlastne jedno, kto bude stáť na čele (v súčasnosti Alain Terrenoire, autor francúzskeho antirasistického zákona z roku 1972). Dôležité je, že Kalergiho plán úspešne pokračuje.
Nedávno som písal o výsledkoch prieskumu verejnej mienky organizácie Globsec za rok 2020, ktorá k nám už nejaký ten piatok dováža demoliberálne a euroatlantické videnie sveta. Prieskumu, ktorý tak veľmi rozhorčil neprekonateľného Mikloša. Nádejali sa liberáli, že minimálne vďaka ruskej invázii sa čísla, ktoré vtedy vôbec nevyzneli pre liberálnu demokraciu lichotivo, nachýlia v prospech jediného správneho videnia sveta. Nuž, čakala ich studená sprcha v podobe Globsec Trends 2022 (prieskum verejnej mienky v strednej a východnej Európe), ktorá ukázala, že Slováci sú zjavne “nepoučiteľní”.
Najskôr ich zrejme potešil údaj, že sa oproti roku 2021 cítia byť respondenti viac súčasťou Západu (34% oproti 26%). Avšak nás zasa môže tešiť fakt, že 51% Slovákov sa vidí kdesi “uprostred”, čo je jedna zo základných charakteristík Intermária. Takisto sa približne polovica Slovákov domnieva, že národná identita a tradičné hodnoty sú ohrozované Západom a alogénnou migráciou. A stále vyše polovica (55%) občanov verí, že na dianie vo svete majú zásadný vplyv tajné spolky a záujmové skupiny (Bilderberg, Trilaterálna komisia, Rímsky klub, Bohemian grove a pod.) Súčasne bolo napriek bezpečnostnej hrozbe z východu zaznamenané spomalenie rastu podpory NATO (okrem Bulharska), avšak vnímanie Ruska ako hrozby sa u našincov zvýšilo z 20% spred dvoch rokov na terajších 62%, takže putinovci pomaly strácajú pozície. Zato členstvo v Európskej únii považuje za dobrú vec iba 39% Slovákov. S tým všetkým zjavne súvisí aj nedôvera našich ľudí voči mainstreamovým médiám (verí im len 26% opýtaných). Absolútnym šokom pre autorov prieskumu však bolo zistenie, že obyvateľov našej vlasti to ťahá k autokracii. Mať na čele krajiny silného lídra, ktorý sa nemusí zaťažovať parlamentom a voľbami, si želá až 49% Slovákov!
Opäť sa niet čo diviť. Je to výsledok nekompetentnosti samotných demokratov. Najmä súčasná vláda svojim amaterizmom a neschopnosťou jasne dokazuje to, čo tvrdil už Winston Churchill – že demokracia nie je model vhodný pre každého. Ak sa štáty a národy udržujú tými princípmi, na základe ktorých vznikli, tak potom je pre Slovensko parlamentná demokracia vlastne nevhodná od samého začiatku. Náš národ zažíval skutočný progres len pod vedením výnimočných jedincov, či to už boli vojenskí vodcovia (kráľ Samo, kráľ Svätopluk, generál Štefánik), duchovní vodcovia (kňaz Slavomír, Sv. Cyril a Metod, Andrej Hlinka), či intelektuálna elita (Štúr, Hurban, Hodža, Polakovič). Tento fakt sa veľmi úspešne zatláča do úzadia, čoho dôkazom boli aj pôrodné bolesti, v akých sa rodil lex Hlinka. A po tridsiatich rokoch vlád rôznych pokrytcov, zlodejov, chrapúňov a komediantov sami ľudia cítia, že sa národ musí vrátiť k svojej prapodstate. Médiá a tretí sektor kvôli týmto náladám v spoločnosti bijú na poplach, ale prečo vlastne? Je vláda založená na autorite a poriadku naozaj takým strašiakom? Je lepšia vláda zložená z veľkopodnikateľa a daňového podvodníka, ideológa veľkého kapitálu a veľkopodnikateľa a mafiána? Ľudia v tejto krajine volia “menšie zlo” prakticky od jej vzniku, a preto sa im nemožno čudovať, že je na tento systém polovica populácie pripravená rezignovať.
Už veľký politický filozof Othmar Spann požadoval vytvorenie štátneho stavu, z ktorého bude starostlivo vybraný vodca. Ako Rakúšan čerpal z rovnakého stredoeurópskeho dedičstva, a preto sú jeho myšlienky vhodné ako inšpirácia aj pre nás. Tu rozhodne nemám na mysli nejakú modrú krv, či niekoho, kto sa bude oháňať “božským” právom. Toto Slováci nikdy nemali radi, a keď už museli ohnúť chrbát pred pánom zemepánom, vždy mali za chrbtom valašky. Podobné monarchistické fantasmagórie našťastie u nás vyznáva iba malá časť konzervatívneho spektra, hoci pretendentov na slovenský “trón” by sa našlo iste dosť. Náš národný hlásnik Janko Kráľ, poznajúc túto črtu slovenského ľudového charakteru, preto rovno vyhlásil, že “v tom slovenském kraji nebude dobře, dokud všechny zámky nebudou vypáleny a všichni zemani zařezáni.“ (písomné svedectvo o tom podal J. L. Píč). Naopak, človek, ktorý by chcel slúžiť verejnosti, musí byť muž z ľudu, no zároveň musí byť vybraný spomedzi aristokratov ducha.
To je jediný druh aristokracie, ktorý náš národ vždy uznával a to mimochodom svedčí aj o jeho morálnej vyspelosti. Prechod od demokracie k vyššiemu a kultúrnejšiemu spôsobu politického života by mohol byť podobný spôsobu, akým krízu republikánskeho režimu prekonali starí Rimania. Všetkým veľkým hráčom vtedajšej politiky bolo zrejmé, že systém založený na volených politikoch je mŕtvy. A hoci nový samovládca Octavianus Augustus bol neobmedzeným hegemónom, nebol tyranom. Odmietol prijať kráľovské pocty a uspokojil sa so skromným titulom Prvý občan. A podľa dobových záznamov žil v dome, “ktorý zväčša nevyhovuje ani požiadavkám súkromníka”, nosil doma tkané odevy a preukazoval náležitú úctu formálnej hlave štátu, ktorou bol rímsky Senát. Sám o tom vo svojom politickom testamente Res Gestae (Skutky) hovorí: “v ničom som nebo väčší od svojich kolegov, prevyšoval som ich len svojou autoritou (auctoritas)”. Niet preto divu, že neskoršie generácie spomínali na jeho vládu ako na “zlatú dobu Augustovu” a jeho súčasníkom vôbec nechýbalo ovzdušie politického chaosu a terorizmu, ktoré sprevádzalo každoročné voľby, ani občianske vojny, ktoré do Octavianovho nástupu ničili Rím a ríšu celých sto rokov. Pozor, nemám teraz na mysli čistokrvnú diktatúru. Parlamentarizmus je autentickým a jedinečným dedičstvom európskej civilizácie (iné civilizačné okruhy k nemu samé nikdy nedospeli), avšak nemôže byť naďalej založený na partokracii. Možný spôsob kreovania zastupiteľského zboru nám načrtol už Ľudovít Štúr vo svojom spise Slovanstvo a svet budúcnosti, podľa ktorého má byť slovenský snem zložený zo zástupcov obnovených vidieckych a mestských občín.
Iste, sú tu isté naliehavé otázniky, napr. ako hlavu štátu zosadiť v prípade zlyhania. V skutočnosti je tu hneď niekoľko riešení, napr. by to mohla mať v kompetencii akási Ústavná či Štátna rada, zložená z najzaslúžilejších občanov a najvynikajúcejších vlastencov. Podobnú zábezpeku navrhoval už veľký antický filozof Platón vo svojom diele Zákony (Nómoi). Predovšetkým sa však netreba báť realizovať želania veľkej časti národa hneď, ako sa k tomu naskytne vhodná dejinná príležitosť (ako tomu bolo napr. v roku 1938), a to pre blaho občanov, so súhlasom občanov a v spolupráci s občanmi. Potom si snáď častejšie spomenieme na veľkých synov národa a v ich živote a diele budeme hľadať lieky na choroby dneška. A kto vie, možno potom k už uznanému Pater patriae Andrejovi Hlinkovi pribudne bez odporu aj Praesident aeternus.
Posledné mesiace boli často pertraktované predstavy o budúcej koalícii zloženej zo Smeru, Hlasu a Republiky s tichou podporou kotlebovcov (ak sa dostanú do NR SR), ktorá nahradí súčasnú dobu matovičovského temna. Dnes už ani to zdá sa neplatí, lebo (skutočný) premiér nepokryte spolupracuje s ĽSNS a vyjadril sa, že je na to “naozaj hrdý”. To tiež niečo vypovedá aj o tzv. nacionalistoch, ktorí bez problémov spolupracujú s človekom, ktorý v nedôveryhodnosti nemá medzi slovenskými politikmi súpera a tentokrát oprávnene! K tomu ich zrejme viedla smiešna snaha ukázať, že sú predsa len stráviteľní, dokonca chrumkaví, a že nie sú žiadni fašisti. Takto sa politický nacionalizmus sa stavia do polohy človeka, ktorý sa chystá skočiť zo strechy trinásťposchodového činžiaku a reálne očakáva, že by to mohlo skončiť aj inak, ako smrťou. Pretože táto dočasná “temná” koalícia určite po voľbách 2024 nevznikne. Skôr však reálne môže zostaviť vládu vyššie spomínaný štvorlístok. A tým sa zasa dostane k moci aj ľavica, aj keď to bude “slovenská sociálna demokracia” a biznis socializmus s ľudskou tvárou Pellegriniho, ktorého politická (a možno aj iná) orientácia je dodnes záhadou. Na to netreba zabúdať v deň, keď Matovič skončí. Súčasný systém vykazuje príznaky blížiacej sa mozgovej príhody. Je to zrejmé všetkým, čo vidia nekompetentnosť dnešných vlád vyspelého sveta. Víťazí s čoraz tesnejším výsledkom (viď Macron). A ľudia sa začínajú obzerať po alternatíve. Okrem riešení ponúkaných “krajnou pravicou” sa však stále viac dostávajú do popredia myšlienky ľavice, dokonca krajnej ľavice, u nás blahovského typu. Veď napríklad kniha nášho posledného jakobína Lenin a 21. storočie hovorí o víziách červeného tábora veľmi jasne. Mainstream ovládajú už desaťročia kultúrni marxisti a tí by si v prípade potreby spojenie s marxistami utopickými vedeli predstaviť určite ľahšie ako so scénou presadzujúcou identitu, tradície a etnickú a kultúrnu výnimočnosť. Národný boľševizmus, ktorý je skutočnou ideológiou a styčným bodom tak Kotlebu, ako aj Fica, by tak dostal možnosť predviesť sa. Smutné je, že by to veľká časť “národnej scény” iste uvítala. Tak ako svätú vojnu za rozšírenie ruského miru. Nepochybne by sa časť z nich stala z presvedčených nacionalistov kovanými socialistami, tak ako tomu bolo v roku 1945. Nostalgia za istotami minulého režimu je stále silná, stačí len zopár odhodlaných kormidelníkov stalinsko-jakobínskeho strihu. Už vidím tie davy nášho antifašistického snp-národa, ako sa nadchnú pre staronovú, úchvatnú víziu! Ako by asi vyzeral život vo vysnívanom, aj keď pre nás ešte vzdialenom socialistickom raji, o tom hovorí aj kniha s názvom “Auroville”, ktorá uzrelo svetlo sveta v tomto roku.
Autorkou je poľská novinárka Katarzyna Boni, ktorá z “mesta, aké svet potrebuje”, prvýkrát ušla, ako sama priznáva. Popisuje utópiu, ktorú pred päťdesiatimi rokmi na vyprahnutej pláni v Indii založili rojčiví ľavicoví snílkovia a kde mala spoločnosť konečne žiť bez náboženstva, peňazí, ba dokonca bez potreby majetku ako takého. Miesto preň bolo vybrané skutočne symbolicky – údajne ho ťažbou dreva premenili na púšť zlí anglickí a francúzski kolonizátori. Už založenie mesta sa nieslo v takom multikultúrnom duchu, že by Washington pri svojom slobodomurárskom vysvätení District of Columbia len bledol závisťou. Pri ceremoniáli znelo sedemnásť jazykov, základy mesta boli položené na zemi privezenej zo všetkých 24 štátov Indického zväzu a 120 štátov sveta. Práve prebiehali revolučné 60-te roky a pomýlení mladí ľudia väčšinou odmietali svet svojich rodičov a hľadali nový zmysel existencie. A keďže duchovné dedičstvo Západu im bolo jedine tak terčom posmechu a pohŕdania, mnohí utekali na východ, do Indie, kde sa s nadšením pustili do osvojovania si základov tamojších náboženských systémov. A do tejto výbušnej atmosféry ako na zavolanie v ašráme Šrí Aurobinda osvietila jednu tamojšiu “spirituálnu sprievodkyňu” menom Mirra Alfassa, ktorá bola známa ako “Matka”, myšlienka založiť ideálne mesto, kde sa zrodí nový človek.
Taký, ktorý sa vzdá svojho ega a bude žiť v harmónii s podobne prebudenými jedincami. Taký, čo bude žiť výhradne pre pospolitosť, svoju domovskú socialistickú komúnu. Následne dostalo meno podľa jej majstra Aurobindu a v roku založenia (1965) malo nula obyvateľov a jeden strom. O niečo neskôr ho preto podporilo UNESCO (aj to svedčí o užitočnosti tohto fondu) ako projekt slúžiaci k prispeniu k “medzinárodnému porozumeniu a šíreniu mieru”. Postupne sa tu začali usádzať ľudia zo Západu, hľadajúci svoje lepšie ja. Okrem obyčajných darmošľapov, narkomanov a iných stratených existencii podľahli volaniu sirény aj finančníci (čo je dosť úsmevné), architekti, čo sa kvôli urbanistickému rozvoju určite hodilo a samozrejme rôzni obskúrni umelci aj s ich citlivými dušičkami. “Matka” rozdelila budúce osídlenie do štyroch zón. Jednoduchý nákres premenil francúzsky architekt Roger Anger na efektnú špirálovitú štruktúru. V Auroville ľudia nemali priezvisko, políciu, sudcov, ani väzenie. Neboli tu žiadne vládne ani úradné štruktúry. Napokon to nebolo ani miesto pre ľudí utekajúcich pred skutočnosťou, či hľadajúcich odpočinok v starobe. “Matka” totiž celkom pragmaticky uprednostňovala mladých ľudí (aj keď bol pozvaný každý), ktorí by ťažkou fyzickou prácou realizovali jej sny. Taký idealistický gulag. Niet sa preto čo diviť, že niektorí sa tu usadili len na chvíľu, iní len na pár rokov. Tí najfanatickejší na celý život, ale takým typom nepomôže ani skúsenosť na vlastnej koži. V utópii mali byť školy, divadlá, múzeá, ale aj dielne, polia a bujné lesy. A mladí idealisti z Auroville naozaj vysadili milióny stromov a otvorili vyše päťdesiat výrobných podnikov. Pracovalo sa podľa kolektivistických pracovných ideálov. Každý si mal vybrať také zamestnanie, aké chcel a to malo prispieť k rozvoju indexu osobnej slobody. Ako sa to všetko podarilo realizovať je zrejmé aj z toho, že v utópii musela z času na čas zasahovať polícia, že sa tu pálili knihy tak ako v nacistickom Nemecku a deti síce nemuseli chodiť do klasickej školy s lavicami a hierarchiou na čele s učiteľmi, ale napokon šli študovať na Západ, ak chceli dosiahnuť aspoň nejaké vzdelanie. A tiež sa tam (na Západ) chodili ľudia z Auroville aj liečiť, pretože utopická zdravotná starostlivosť bola naozaj utopická, založená na holistickom princípe, ktorý je dodnes používaný hlavne rôznymi alternatívnymi liečiteľmi.
Aj v rovnostárskom meste vznikali kompetenčné spory a prebiehali mocenské boje a aj v tomto ideálnom spoločenstve sa vyskytli javy ako rasizmus, neznášanlivosť a chamtivosť. V podnikoch založených na rovnosti dochádzalo k vykorisťovaniu pracujúcich rovnako ako v kapitalizme. A napokon v strede mesta bez náboženstva vyrástol mohutný chrám Matrimandir so zlatou kupolou. Dnes je v meste bez peňazí potrebné za kávu zaplatiť tak ako v kaviarňach všade na svete a celé dokáže fungovať len vďaka dotáciám indickej vlády a darom bohatých zanietencov zo zahraničia. A asi preto v tejto utópii žije dnes závratných 2,500 obyvateľov, čo by na Slovensku nestačilo ani na získanie štatútu mesta. Zo všetkých ideálov sa podarilo naplniť len jediný – absenciu vlády. Ale Aurovillčania sú optimistickí a tvrdia, že u nich utópia čoskoro zavládne! Zatiaľ však obchody a reštaurácie vyžadujú platby v hotovosti a narábanie s nemalými verejnými financiami pripomína skôr organizovaný zločin. Vysnený raj má tiež rovnaké isté problémy ako iné mestá, ktoré sa za raj nepovažujú.
Ako napísal reportér Mady Crowell, aj tu došlo k znásilneniam, vraždám, a čo je pre rajskú záhradu skutočne nedobrou vizitkou, aj samovraždám. Zákaz požívania alkoholických nápojov nikto nedodržiava. Ktovie, možno je to všetko súčasťou cesty sebarozvoja, čo je základná kvintesencia Aurovillu. Socializmus je hydra, ktorej budú vždy dorastať odťaté hlavy. Je naozaj zarážajúce, že po trpkých skúsenostiach so všetkými jeho formami si nájde toľko nadšených obdivovateľov. A to dokonca aj v podobe beznádejnej utópie niekde v indickej púšti, ktorú je celý svet pripravený umelo udržiavať pri živote. Veľmi by ma zaujímalo, či by sa s rovnakou sympatiou stretlo aj mesto založené na opačných princípoch, povedzme na spôsob republiky Fiume. Otázka je to vskutku iba rečnícka, lebo by tak ako Fiume určite aj skončilo. A tak budú musieť ctitelia identity a tradície neustále bojovať so spevom sirén. Odyseus to vyriešil jednoducho – zalepil svojim mužom uši voskom a sám sa nechal priviazať ku sťažňu. Škoda len, že spevu tých ľavicových sa tak ľahko ubrániť nejde.