Category Archives: História

Osvietení vládcovia

Posted on by

V týchto dňoch badám, ako sa moji priatelia a známi pri rozhovore o najnovších progay výrokoch pápeža Františka zaujímajú o môj názor, poznajúc moje hodnotové nastavenie. Nuž, čo k nim povedať. Aké ľahké a vykrúcačské by bolo odpovedať, že je vždy potrebné oddeliť Františka politika od Františka veľkňaza a kazateľa… Pretože si pamätám aj na jeho kázeň počas veľkonočných sviatkov tuším z roku 2020, kedy spomínal pôsobenie dvoch kňazov, jedného z veľkomesta a druhého z oblasti Apenín. Kým prvý nemôže vyjsť na ulicu bez toho, aby mu hneď nezačali nadávať do pedofilov, druhého si vážia všetci obyvatelia horských dediniek a samôt jeho farnosti a on pozná všetkých svojich farníkov po mene a nielen to – pozná po mene aj všetkých ich psov.

Lenže tu sa bavíme o duchovnom vládcovi, ktorému bola zverená starostlivosť o Tradíciu a preto nemôže byť ani reči o oddeľovaní politickej a duchovnej moci, pretože u pápežov to jednoducho nejde. A ak do svojich kázní a homílii a hlavne mediálnych výstupov priplieta okrem vyššie spomenutého sympatického príbehu aj svoje liberálno-ľavicové názory, chyba je už zreteľná. Posledné výroky pápeža Františka o homosexuáloch sú natoľko kontraproduktívne, že ich devastačný potenciál Cirkev ešte len pocíti. Ale škoda o tom dlhšie písať, stačí sem uviesť zopár výrokov Svätého písma na danú problematiku, na ktoré by mal pri svojich vyjadreniach pamätať aj ako pápež, aj ako politik: 

Lev.20:13 “Kto by spal s mužom tak, ako sa obcuje so ženou, obaja spáchali ohavnosť, musia zomrieť, ich krv bude na nich.”

Lev.18:22 “Nesmieš nečisto obcovať s mužom tak, ako sa pohlavne obcuje so ženou. To by bola ohavnosť!”

1kor.6kap: “Nemýľte sa: ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani chlipníci, ani súložníci mužov, 10 ani zlodeji, ani chamtivci, ani opilci, ani utŕhači, ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva. “

Rim.1kap. “Hoci Boha poznali, neoslavovali ho ako Boha, ani mu nevzdávali vďaky; ale stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. 22 Hovorili, že sú múdri, a stali sa hlupákmi. 23 Slávu nesmrteľného Boha zamenili za podoby zobrazujúce smrteľného človeka, vtáky, štvornožce a plazy. 24 Preto ich Boh vydal nečistote podľa žiadostí ich srdca; a tak hanobili svoje vlastné telá 25 tí, čo Božiu pravdu zamenili za lož, uctievali stvorenia a slúžili radšej im ako Stvoriteľovi, ktorý je zvelebený naveky. Amen. 26 Preto ich Boh vydal nehanebným náruživostiam. Ich ženy zamenili prirodzený styk za protiprirodzený. 27 A podobne aj muži zanechali prirodzený styk so ženou a zahoreli žiadostivosťou jeden k druhému: muži s mužmi páchali nehanebnosť. Tak si sami na sebe odniesli zaslúženú odplatu za svoje poblúdenie.”

A k tomu by bolo ešte vhodné pridať aj kapitolu o zničení Sodomy, kde boli homosexuáli za svoju “orientáciu” patrične odmenení. Preto sú pápežove slová o tom, že praktizujúcim sodomitom má byť povolená účasť na Sviatosti oltárnej, skutočne poburujúca. Kedy bude koniec tejto červenej vzbury v Cirkvi? Možno musí naozaj padnúť na dno, aby sa mohla opäť vzchopiť!

Ďalšou takouto osvietenou panovníčkou je naša (p)rezidentka Zuzana aj so svojou prvou dámou, exponentom organizácie Post Bellum a ekoteroristom Jurajom. Tá okrem úprimnej lásky k dúhovej komunite apeluje aj na dodržiavanie práv ostatných menšín, najmä tej najviac diskriminovanej (podľa nej). A kým po popravách na Zámockej si šla kolená zodrať a oči vyplakať, sprostú vraždu v Snine, ktorú spáchal príslušník tejto menšiny, okomentovala jediným statusom. Tisíce blúznivcov a horších na čele s ňou pochodovalo Bratislavou (ktorá už nemá nič spoločné ani s bratstvom, ani slávou), ale do Sniny sa už neunúvala. Nuž, osvietenskí panovníci sú už raz takí. A aj vždy boli. Keďže historia est magistra vitae, na ilustráciu uvediem jednu výstižnú epizódku a dovolím si to o to skôr, že sa jedná o môj domovský región.

Vďaka nej dostal Hont tak trochu nezaslúženú prezývku “župa kanibalov”. V lesoch v okolí obcí Jabloňovce a Pečenice na sklonku 18. storočia šarapatila tlupa cigánov, ktorá mala vyše 200 členov. Na ceste do Banskej Štiavnice zbíjala pocestných, kradla dobytok a dopustila sa tridsaťjeden vrážd. Župná vrchnosť na to spustila veľkú čistiacu akciu, pri ktorej sa ich podarilo zajať. Bolo obžalovaných stodvadsať mužov a rovnaký počet žien. Na základe výpovedí obžalovaných, a aj ich preživších obetí, župný súd v Banskej Štiavnici odsúdil hlavných vinníkov na trest smrti a prvých štyridsaťjeden odsúdených aj popravili. Náčelníka tlupy, šesťdesiatročného Juraja Sárköziho a jeho dvoch pobočníkov rozštvrtili, šiestich dolámali v kolese, šestnástich obesili a šestnásť cigánok sťali. Tento brachiálny trest, vskutku nezvyčajný aj v tých ťažkých časoch, bol zvolený z jedného špecifického dôvodu – okrem spomínaných deliktov sa dopustili aj kanibalizmu. Zaň bolo popravených trinásť cigánov, ako to dokazuje aj záznam z rímskokatolíckej fary v Bátovciach, kde 22. 8. 1782 našli kanibali svoju smrť. To sa však už do veci vložil osvietenský panovník Jozef II. O popravách sa dozvedel z novín (!), na župné orgány sa veľmi nahneval a žiadal okamžite vysvetlenie. Aby to nevyzeralo, že vládne tyransky, dal prípad na posúdenie Regentskej rade. Tá si vyžiadala súdny spis a po jeho preskúmaní sa postavila za vicežupana aj župný súd s tým, že postupovali v medziach zákona z roku 1780, ktorý mimochodom vydal sám Jozef II. s cieľom upraviť postupy pri vyšetrovaní.

Cisár sa však so závermi neutrálnej inštancie neuspokojil, osobne prišiel vyšetrovať celý prípad do slobodného kráľovského banského mesta Pukanec, kde vicežupana prepustil a na jeho miesto menoval dvorného radcu Jozefa Kelcza, ktorého prvou úlohou bola záchrana ešte nepopravených zločincov. Nový podžupan potom skutočne udelil milosť priamo pod šibenicou dvadsiatim siedmim mužom a osemnástim ženám a trest im aj ostatným zmiernil na niekoľkoročné galeje. Jozef II. sa nikdy nezmieril s týmito popravami a po smrti Kelcza vymenoval v roku 1783 namiesto neho Gedeona Rádayho, ktorému uložil za povinnosť rozvíjať “spravodlivé súdnictvo”. Ale aj tak si vždy, keď navštívil Hont, neodpustil ironickú otázku: “tak toto je tá župa ľudožrútov?”


Osvietení vládcovia skrátka trpia spasiteľským syndrómom a presvedčením, že jedine oni a im podobní vidia veci správne a zvyšok populácie treba jednoducho prevychovať. Toto ich presvedčenie vychádza z neschopnosti vidieť svet taký, aký naozaj je, ale aký by mal byť podľa ich zvnútornených ideí a dogmatických teórii. Nie sú schopní ani národného, ani náboženského, ani iného realizmu. A čo je horšie, ako praví kultúrni marxisti sú okamžite pripravení hodiť za hlavu skúsenosti predchádzajúcich storočí, pretože oni to dokážu lepšie. Zdedená kultúra je rasistická a homofóbna a preto je ju nutné nahradiť pravou toleranciou a harmóniou, ktorá však zároveň v ich kultúre či viere bola vždy prítomná, ale objavili ju až oni. Stovky vynikajúcich štátnikov, vzdelancov a svätcov si ju nielenže nevšimli, ale trestuhodne zotrvávali vo fanatických bludoch. Avšak konečne prišla moderná doba a s ňou úsvit pravej slobody pre všetkých (ne)spravodlivo trestaných.

To je ich civilizačná misia a preto máme o.i. súdne rozhodnutia, ktoré oslobodzujú cigánskych výrastkov, čo dostali IBA výprask na policajnej stanici, ale už sa nehovorí o tom, prečo sa tam dostali. Ktovie, čo by všetci tí ľudskoprávni aktivisti povedali na to, keby boli ako deti hontianskych kanibalov držaní v chlievoch. Aj to mimoriadne pobúrilo Jozefa II., hoci od župných úradov to bol vlastne akt milosrdenstva a núdzové riešenie, pretože dať ich medzi dospelých kriminálnikov do preplnených väzníc… Pokrivená optika, ktorá zo zločincov bude robiť obete spoločnosti, zákonite povedie k jedinému možnému výsledku – vláde narcistických vodcov kanibalizujúcich svoje vlastné národy, ktorých už nebude mať kto potrestať. 

Mgr. Miroslav Kuna

Colourexit

Posted on by


Sedemdesiat rokov “vlády” britskej kráľovnej Alžbety II. ukončila jediná istota v živote, ktorá má tak málo úcty ešte aj k modrej krvi. Svet spomína na jej panovanie ako na vcelku úspešnú, takmer pohodovú éru, podobajúcu sa pestrej vianočnej pohľadnici. Kondolencie vyjadruje a píše celý svet, aj Slováci tak môžu urobiť v Bratislave. Veď ako sa vyjadril istý člen Snemovne lordov, Alžbeta nebola len kráľovnou Veľkej Británie a severného Írska, či Commonwealth realm, ale vraj celého sveta. Exaltovanejšie hodnotenia radšej opakovať nebudem.”O mŕtvych len dobre” hovorí staré slovenské príslovie. Keď však zomrie niekto známy, zvykne sa k jeho nekrológu pripojiť aj hodnotenie, či bol jeho životný príbeh úspešný.

Nuž a to tu so zosnulou panovníčkou nevyzerá veľmi ružovo. Veď ktorý monarcha by sa chcel chváliť tým, že sa za jeho éry stalo jemu poddané impérium z najväčšieho najmenším, že Britské ostrovy zaplavili a zaplavujú alogénni prisťahovalci, že monarchia je v úpadku po všetkých stránkach? Iste, niekto môže povedať, že britský panovník nemá žiadnu reálnu moc, a tak nemohla nič ovplyvniť. A že sa dokonca ani nesmela k ničomu vyjadrovať. Načo je potom taká monarchia a ako teda mala pôsobiť na národ? Možno by mohla byť kráľovská rodina, ktorá je už zo svojej podstaty živým symbolom štátu, aspoň vzorom cností. Avšak podľa toho, čo doteraz Windsorovci postvárali, toto tiež nebude výkladná skriňa monarchie. Takisto nevesty boli pekné kvietka, pravda až na sekulárnu sväticu Dianu. Tá je taká nedotknuteľná, že sa cudne prechádza aj jej škandalózny vzťah s egyptským moslimom.

Zosnulá kráľovná nemala veľmi čo ukázať ani dokázať, a asi jej to tak aj vyhovovalo. Byť živou, uctievanou fotografiou a obývať rozprávkové zámky ako Windsor či Balmoral sa len tak nezunuje. Ani užívať si majetok, o ktorý jej predkovia okradli okrem iných aj Katolícku cirkev + dostávať štedrú dotáciu (vyše 300 miliónov libier ročne) z daní poddaných. A to ešte ako princezná v jednom rozhovore uviedla, že stať sa kráľom iba na základe toho, že sa človek narodí do správnej rodiny, je “hanebné”. Po korunovácii ju tento ostych zrejme opustil. Keď nič iné, Alžbetini obhajcovia často tvrdia, že kráľovná fungovala v britskej verejnosti ako akýsi rozhodca vkusu. Aj preto si mnoho ľudí napríklad vyberali publikácie na čítanie podľa tých, ktoré si kráľovná pripravila na leto. Jednou z nich bola v osemdesiatych rokoch napríklad aj kniha o kruhoch v obilí vytváraných mimozemšťanmi, takže názor na to, ako jej to v určovaní vkusu šlo, nech si urobí čitateľ sám. A jej nástupca Karol, toho mena tretí, ktorý svoju fundovanosť prejavil environmentálnymi názormi a ešte tým, že sa rozpráva so svojou zeleninou, zas a znova potvrdzuje zbytočnosť monarchie.

Ostatne, ako politická inštitúcia bola zastaraná už v antike. Preto s ňou Rimania a Aténčania veľmi rýchlo skoncovali už na úsvite svojich dejín. Respektíve, úrad samotný zachovali vo forme rex sacrorum v Ríme a archón basileus v Aténach. Avšak tieto úrady nemali absolútne žiadnu moc okrem náboženskej a ambicióznejší jedinci sa im preto oblúkom vyhli. A takýto živý skanzen je aj britská monarchia súčasnosti. Len s tým rozdielom, že Rimania a Aténčania prísne dbali na to, aby ho zastával človek mravne dokonalý a navyše bol volený.   Nuž ale vráťme sa k podstate. S Alžbetou skončila jedna éra, aspoň formálne. Aký je jej odkaz? Stačí sa pozrieť na súčasnú britskú vládu. Národ, ktorý sa pred vyše sto rokmi hrdo označoval za “britskú rasu” a volil Splendid isolation (Skvelú osamotenosť), má dnes najdôležitejšie úrady obsadené potomkami neeurópskych prisťahovalcov.

A tak je ministrom financií pán s ghanskými koreňmi Kwasi Kwarteng, šéfom diplomacie je James Cleverly, ktorého matka pochádza zo Sierry Leone, kam kedysi Briti vyvážali oslobodených otrokov z Ameriky, no a ministerkou vnútra je madame Suella Bravermanová, ktorej rodičia majú pre zmenu indický pôvod. A podotýkam, že sú to ministri za Konzervatívnu stranu, ktorej 97% členov je bielych. To považuje za potrebné zmeniť aj Samuel Kasumu, bývalý poradca expremiéra Borisa Johnsona pre otázky rasy : “Zloženie nového kabinetu je ďalšou pripomienkou, kam sa až môžu v rámci Konzervatívnej strany dostať ľudia, ktorí pochádzajú z rôznych prostredí. Výzvou pre nás je, aby sa táto rozmanitosť odrážala medzi tými, čo nás volia. Bude to kľúčové pre budúci úspech strany”. Pán Kasumu teda považuje za nevyhnutnú politickú aktivizáciu etnických menšín v rámci hlavných strán. Pretože nielen konzervatívci sú “príliš bieli”. Prakticky rovnako je na tom aj ľavicová Labour Party a Liberálna strana (v oboch je 96% členov bielych).

Otázne je, prečo príslušníci menšín, ktorí sa nezaujímajú o politické dianie v hostiteľskej krajine, majú také silné zastúpenie vo vládnom kabinete. Ale konzervatívci sú ešte progresívnejší, pretože uctievajú aj rodovú rovnosť. Veď už vyprodukovali tri premiérky, popri súčasnej Lizz Trussovej to bola Margaret Thatcherová a Theresa Mayová. Hoci, mohlo to dopadnúť aj inak, keby tých 97% bielych konzervatívcov nezvolilo Lizz, ale Rishiho Sunaka s indickými koreňmi. Potom by boli “farebné” všetky najdôležitejšie úrady v štáte. Iste k tomu konzervatívcov viedol ich rasistický pud! Mohlo by sa nad tým prižmúriť oko, keby ešte existovalo Britské impérium a vládny kabinet by vlastne reflektoval všetky jeho časti. Ale to už neexistuje. Prečo sa teda presadzujú v britskej politike príslušníci národov, ktoré v ňom žiť nechceli? A práve toto je autentické dedičstvo práve skončenej druhej alžbetínskej éry. Nemyslime si, že Elizabeth Regina s tým mala nejaký problém, hoci vraj svojho času riešila farbu pleti vnuka Archieho. Kráľovná, ktorá bez problémov povýšila do šľachtického stavu aj takého Eltona Johna, v tom rozpor vidieť nemohla. Nepomohol tomu ani Brexit, akékoľvek nádeje sa doňho vkladali. Práve naopak sa zdá, že Británia si zvolila skôr colourexit. Ktovie, či pri korunovácii Karola, toho mena tretieho, zaznejú aj slová vlasteneckej piesne Rule, Britannia! (Vládni, Británia!). Možno áno, ale obávam sa, že skôr nie. Veď by to ani nebolo korektné. A nielen politicky. Británia už totiž nevládne ani moriam, ani ríši, nad ktorou slnko nezapadá. A momentálne Briti nevládnu už ani vlastnému ostrovu.

Mgr. Miroslav Kuna  

Kalergiho plán

Posted on by

Slová maďarského premiéra, ktoré vyslovil na tzv. Letnej univerzite Maďarov v rumunskom Sedmohradsku, vyvolali divokú reakciu naprieč celou západnou civilizáciou a vo všetkých mimovládkach. Slová, ako “nechceme byť miešancami zmiešanými s Neeurópanmi”, či tvrdenia o tom, že na Západe sú vďaka rasovému miešaniu už len konglomeráty národov, a nie národy, očividne zaťali do živého. Zastal sa ho iba rakúsky kancelár Karol Nehammer, ktorý si za to tiež okamžite zlízol svoju dávku blenu. A hoci Orbán opäť predviedol grandióznu flexibilitu svojej chrbtovej kosti, keď sa vyjadril v tom zmysle, že niekedy niečo inak povie, ako to myslí, treba mu za jeho výroky vlastne poďakovať.

Vojna na Ukrajine, zdražovanie a hrozba naozaj studených zím (napriek klimatickej zmene) totiž úplne zatlačili do úzadia problém masovej nelegálnej migrácie, ktorej intenzita sa nezmenšuje. Práve naopak, ako ukázali posledné udalosti na ostrove Lampedusa. A tiež nie je otázkou náhody, ale je riadená podľa konkrétneho plánu. Nie, nebudem písať o strýkovi Sorosovi, aj keď v tom hrá nezastupiteľnú úlohu. Budem písať o takmer sto rokov starom pláne na postupnú likvidáciu tradičných európskych národov. Richard Mikuláš gróf Coudenhove-Kalergi (1894-1972) bol rakúsky šľachtic zmiešaného pôvodu. Jeho otec Heinrich, c. a k. vyslanec u japonského cisárskeho dvora, sa behom svojej diplomatickej misie oženil s dcérou významného obchodníka Micuko Aojamou. Richard Mikuláš (jeho japonské meno bolo Eijiro) sa tak narodil v Tokiu, vyrastal v Rakúsko-Uhorsku, jeho domovom bolo Francúzsko a mal československé občianstvo. Vynikajúca vizitka vykorenenosti budúceho duchovného otca zjednotenia Európy, ktorého predkovia z otcovej strany pochádzali z Brabantu a zúčastnili sa prvej krížovej výpravy! S nápadom celoeurópskej federácie prišiel po hrôzach prvej svetovej vojny.

Chcel prepojiť európske štáty ekonomickými, politickými a hospodárskymi väzbami, ktoré by zabránili ďalšej vojne. To je dodnes ako vieme proklamovaný cieľ Európskej únie. V roku 1922, respektíve 1923 preto zakladá hnutie s názvom Paneurópska únia, ktorej cieľom bolo zjednotenie európskych krajín do Spojených štátov európskych, ktoré si predstavoval ako rozšírené Rakúsko-Uhorsko. Avšak stal sa neslávne známym najmä svojimi nadčasovými úvahami o budúcom usporiadaní Európy, ktoré chcel dosiahnuť najmä vďaka miešaniu Európanov s príslušníkmi afrických a blízkovýchodných etník. A prečo takýto spôsob? Uvedomil si, že prinútiť hrdé a nezávislé európske národy k rozpusteniu v novom superštáte bude príliš zložité, ak nie nemožné. Preto sa rozhodol, že práve rasové miešanie povedie k vytvoreniu úplne novej identity, ktorá už nebude natoľko lipnúť na tradičných hodnotách.

Vo svojej knihe Praktický idealizmus (1925) dokonca predstavuje túto rasu budúcnosti, ktorú budú tvoriť jedinci zmiešaní zo všetkých rás, a tí nahradia etnickú jedinečnosť a rozmanitosť národov a osudové spoločenstvo vykorenenými, egoistickými jednotlivcami: “Rasa budúcnosti, negroidno-euroázijská, vzhľadu podobného starovekému Egyptu, nahradí množstvo národov množstvom osobností.” Jeho vysnívaní mestici, čo sa vlastností týka, majú kombinovať nedostatok charakteru, absenciu zábran, slabosť vôle, nestálosť, bezbožnosť a neveru s objektivitou, všestrannosťou, duchovnou bdelosťou, absenciou predsudkov a rozmanitosťou. Táto nová, vykorenená rasa bez vlasti a viery má byť ovládaná starou feudálnou šľachtou, ku ktorej sám patril. Príslušníkov európskych šľachtických domov preto vyzýva, aby sa stali “novou medzinárodnou a intersociálnou šľachtickou rasou zajtrajška”. Tá má vládnuť pomocou nových ľudí, “najlepších mužov a žien”, ktorí sa budú podieľať na rozvrátení tradičnej rodiny pomocou voľných zväzkov a promiskuity. Tento postup označil za “božské zákony erotickej eugeniky”. Takisto filozofuje nad antagonistickými svetmi vidieka a mesta, pričom sa otvorene vysmieva z rustikálneho spôsobu života založenom na viere, konzervativizme, tradicionalizme a úcte k miestnemu dedičstvu, ktoré označuje za výsledok príbuzenského kríženia. Naopak, mestský človek má mať podľa neho ideálne vlastnosti – skepticizmus, racionalizmus, ateizmus a modernizmus. 

V príhovore na prvom paneurópskom kongrese (1926) zasa vyzýval hospodársky a politicky zvýhodňovať židovské obyvateľstvo, hoci predtým sa proti nemu vymedzoval. Zmena postoja zrejme súvisela s jeho priateľstvom s barónom Louisom de Rotschildom, či americkými finančníkmi Maxom Warburgom a Bernardom Baruchom, ktorí nemalými čiastkami financovali jeho hnutie. Veľkú podporu mal aj medzi slobodomurármi a lóžovým bratom sa stal už v roku 1921, kedy vstúpil do viedenskej Humanitas. A na svoju stranu si časom získal také “kvalitné” osobnosti, ako boli Aristide Briand (francúzsky anarchista, neskôr socialistický politik), Sigmund Freud, Otto von Habsburg či Edvard Beneš. Avšak Eijirove ambície presahovali ešte aj hranice starého kontinentu. Okrem Spojených štátov európskych, do ktorých mali patriť aj ich africké a ázijské kolónie (zrejme kvôli ľahšiemu dovozu “materiálu” na miešanie) mali vzniknúť, alebo pokračovať ešte ďalšie štyri superštáty – Panamerická únia (celý americký kontinent), Britské impérium, vtedy ešte najväčšie na svete, ktoré už rozmanitosťou trpelo, Sovietsky zväz a Panázijská únia skladajúca sa predovšetkým z Číny a Japonska. Medzinárodným komunikačným jazykom mala byť angličtina (čo sa splnilo) a keď sa vrátime k Pan-Európe, o jeho politickej naivite svedčí aj fakt, že mala byť založená na prekonaní rozporov medzi individualizmom a socializmom a kapitalizmus a komunizmus sa mali navzájom obohacovať.

Nuž ale dajme si logickú otázku – nedeje sa práve toto na ideologickej rovine aj v súčasnej únii? Nie je tu jasný príklon k liberalizmu, ľavicovému environmentalizmu a spolupráci oligarchických štruktúr s neomarxizmom? Možno to všetko znie ako konšpiračná teória, avšak len dovtedy, kým si neuvedomíme, že súčasná únia krok za krokom plní aj ďalšie plány veľkého kozmopolitu. Už v roku 1955 napríklad navrhol Beethovenovu Ódu na radosť ako hymnu Európy, čo sa o 16 rokov neskôr aj realizovalo a vymyslel tiež Deň Európy (v súčasnosti 9. máj) a jeho návrh európskej vlajky je veľmi podobný tej únijnej. Podľa jeho predstáv sa neskôr vytvárali európske spoločenstvá, či Európsky parlament. Tiež sa realizovali Eijirove vízie spoločnej meny, hospodárskej únie a v súčasnosti urýchlene smerujeme k plnohodnotnej politickej únii. Keď sa teda realizovalo toto všetko, vyzerá ako náhoda, že migračná katastrofa z roku 2015 prebiehala ako prebiehala? Začala sa tým ďalšia fáza “zjednocovania” Európy, kedy starý kontinent otvoril brány miliónom utečencov, ktorí neutekali pred vojnou, chudobou a hladom (stačí len spomenúť sumy platené prevádzačom), ale s cieľom stať sa bez práce súčasťou európskeho blahobytu?

    A jediné, čo architekti willkomenskultur za to od nich požadujú, je etnické “obohatenie”? Iste, príliv alogénnych prisťahovalcov trvá na západe kontinentu už desaťročia, ale jeho finalizáciu zažívame očividne v našich časoch. Podľa niektorých odhadov majú byť do konca storočia zlikvidované národné štáty a nastoleniu novej politickej a etnickej reality už nebude stáť nič v ceste. Nenechajme sa učičíkať tým, že je to ešte ďaleko, že máme čas. Dedičia grófovej vízie čakali na urýchlenú realizáciu tohto bodu celých sto rokov! Coudenhove-Kalergi zomrel podľa správy zverejnenej slobodomurármi (!) na mozgovú mŕtvicu. Jeho sekretárka však naznačila, že pravdepodobne spáchal samovraždu. Ututlalo sa to, aby jeho obdivovatelia neboli sklamaní. Zdá sa to nelogické, lebo v živote dosiahol všetko čo chcel a jeho plány sa dodnes očividne realizujú. Ktovie, akú úlohu v tomto skratovitom rozhodnutí hral ochromujúci pocit zžieravej vykorenenosti. Stálo by to za serióznu sociobiologickú štúdiu.

    Predsedníctvo Paneurópskej únie, tejto liahni zvrhlých nápadov pre naše spoločné smerovanie, prebral po ňom dedič ďalšieho spustnutého domu – Otto von Habsburg. Ale je vlastne jedno, kto bude stáť na čele (v súčasnosti Alain Terrenoire, autor francúzskeho antirasistického zákona z roku 1972). Dôležité je, že Kalergiho plán úspešne pokračuje.

    Mgr. Miroslav Kuna    

    Auctoritas!

    Posted on by

    Nedávno som písal o výsledkoch prieskumu verejnej mienky organizácie Globsec za rok 2020, ktorá k nám už nejaký ten piatok dováža demoliberálne a euroatlantické videnie sveta. Prieskumu, ktorý tak veľmi rozhorčil neprekonateľného Mikloša. Nádejali sa liberáli, že minimálne vďaka ruskej invázii sa čísla, ktoré vtedy vôbec nevyzneli pre liberálnu demokraciu lichotivo, nachýlia v prospech jediného správneho videnia sveta. Nuž, čakala ich studená sprcha v podobe Globsec Trends 2022 (prieskum verejnej mienky v strednej a východnej Európe), ktorá ukázala, že Slováci sú zjavne “nepoučiteľní”.

    Najskôr ich zrejme potešil údaj, že sa oproti roku 2021 cítia byť respondenti viac súčasťou Západu (34% oproti 26%). Avšak nás zasa môže tešiť fakt, že 51% Slovákov sa vidí kdesi “uprostred”, čo je jedna zo základných charakteristík Intermária. Takisto sa približne polovica Slovákov domnieva, že národná identita a tradičné hodnoty sú ohrozované Západom a alogénnou migráciou. A stále vyše polovica (55%) občanov verí, že na dianie vo svete majú zásadný vplyv tajné spolky a záujmové skupiny (Bilderberg, Trilaterálna komisia, Rímsky klub, Bohemian grove a pod.) Súčasne bolo napriek bezpečnostnej hrozbe z východu zaznamenané spomalenie rastu podpory NATO (okrem Bulharska), avšak vnímanie Ruska ako hrozby sa u našincov zvýšilo z 20% spred dvoch rokov na terajších 62%, takže putinovci pomaly strácajú pozície. Zato členstvo v Európskej únii považuje za dobrú vec iba 39% Slovákov. S tým všetkým zjavne súvisí aj nedôvera našich ľudí voči mainstreamovým médiám (verí im len 26% opýtaných). Absolútnym šokom pre autorov prieskumu však bolo zistenie, že obyvateľov našej vlasti to ťahá k autokracii. Mať na čele krajiny silného lídra, ktorý sa nemusí zaťažovať parlamentom a voľbami, si želá až 49% Slovákov!

      Opäť sa niet čo diviť. Je to výsledok nekompetentnosti samotných demokratov. Najmä súčasná vláda svojim amaterizmom a neschopnosťou jasne dokazuje to, čo tvrdil už Winston Churchill – že demokracia nie je model vhodný pre každého. Ak sa štáty a národy udržujú tými princípmi, na základe ktorých vznikli, tak potom je pre Slovensko parlamentná demokracia vlastne nevhodná od samého začiatku. Náš národ zažíval skutočný progres len pod vedením výnimočných jedincov, či to už boli vojenskí vodcovia (kráľ Samo, kráľ Svätopluk, generál Štefánik), duchovní vodcovia (kňaz Slavomír, Sv. Cyril a Metod, Andrej Hlinka), či intelektuálna elita (Štúr, Hurban, Hodža, Polakovič). Tento fakt sa veľmi úspešne zatláča do úzadia, čoho dôkazom boli aj pôrodné bolesti, v akých sa rodil lex Hlinka. A po tridsiatich rokoch vlád rôznych pokrytcov, zlodejov, chrapúňov a komediantov sami ľudia cítia, že sa národ musí vrátiť k svojej prapodstate. Médiá a tretí sektor kvôli týmto náladám v spoločnosti bijú na poplach, ale prečo vlastne? Je vláda založená na autorite a poriadku naozaj takým strašiakom? Je lepšia vláda zložená z veľkopodnikateľa a daňového podvodníka, ideológa veľkého kapitálu a veľkopodnikateľa a mafiána? Ľudia v tejto krajine volia “menšie zlo” prakticky od jej vzniku, a preto sa im nemožno čudovať, že je na tento systém polovica populácie pripravená rezignovať.

      Už veľký politický filozof Othmar Spann požadoval vytvorenie štátneho stavu, z ktorého bude starostlivo vybraný vodca. Ako Rakúšan čerpal z rovnakého stredoeurópskeho dedičstva, a preto sú jeho myšlienky vhodné ako inšpirácia aj pre nás. Tu rozhodne nemám na mysli nejakú modrú krv, či niekoho, kto sa bude oháňať “božským” právom. Toto Slováci nikdy nemali radi, a keď už museli ohnúť chrbát pred pánom zemepánom, vždy mali za chrbtom valašky. Podobné monarchistické fantasmagórie našťastie u nás vyznáva iba malá časť konzervatívneho spektra, hoci pretendentov na slovenský “trón” by sa našlo iste dosť. Náš národný hlásnik Janko Kráľ, poznajúc túto črtu slovenského ľudového charakteru, preto rovno vyhlásil,  že “v tom slovenském kraji nebude dobře, dokud všechny zámky nebudou vypáleny a všichni zemani zařezáni.“ (písomné svedectvo o tom podal J. L. Píč). Naopak, človek, ktorý by chcel slúžiť verejnosti, musí byť muž z ľudu, no zároveň musí byť vybraný spomedzi aristokratov ducha.

      To je jediný druh aristokracie, ktorý náš národ vždy uznával a to mimochodom svedčí aj o jeho morálnej vyspelosti. Prechod od demokracie k vyššiemu a kultúrnejšiemu spôsobu politického života by mohol byť podobný spôsobu, akým krízu republikánskeho režimu prekonali starí Rimania. Všetkým veľkým hráčom vtedajšej politiky bolo zrejmé, že systém založený na volených politikoch je mŕtvy. A hoci nový samovládca Octavianus Augustus bol neobmedzeným hegemónom, nebol tyranom. Odmietol prijať kráľovské pocty a uspokojil sa so skromným titulom Prvý občan. A podľa dobových záznamov žil v dome, “ktorý zväčša nevyhovuje ani požiadavkám súkromníka”, nosil doma tkané odevy a preukazoval náležitú úctu formálnej hlave štátu, ktorou bol rímsky Senát. Sám o tom vo svojom politickom testamente Res Gestae (Skutky) hovorí: “v ničom som nebo väčší od svojich kolegov, prevyšoval som ich len svojou autoritou (auctoritas)”. Niet preto divu, že neskoršie generácie spomínali na jeho vládu ako na “zlatú dobu Augustovu” a jeho súčasníkom vôbec nechýbalo ovzdušie politického chaosu a terorizmu, ktoré sprevádzalo každoročné voľby, ani občianske vojny, ktoré do Octavianovho nástupu ničili Rím a ríšu celých sto rokov. Pozor, nemám teraz na mysli čistokrvnú diktatúru. Parlamentarizmus je autentickým a jedinečným dedičstvom európskej civilizácie (iné civilizačné okruhy k nemu samé nikdy nedospeli), avšak nemôže byť naďalej založený na partokracii. Možný spôsob kreovania zastupiteľského zboru nám načrtol už Ľudovít Štúr vo svojom spise Slovanstvo a svet budúcnosti, podľa ktorého má byť slovenský snem zložený zo zástupcov obnovených vidieckych a mestských občín.

      Iste, sú tu isté naliehavé otázniky, napr. ako hlavu štátu zosadiť v prípade zlyhania. V skutočnosti je tu hneď niekoľko riešení, napr. by to mohla mať v kompetencii akási Ústavná či Štátna rada, zložená z najzaslúžilejších občanov a najvynikajúcejších vlastencov. Podobnú zábezpeku navrhoval už veľký antický filozof Platón vo svojom diele Zákony (Nómoi). Predovšetkým sa však netreba báť realizovať želania veľkej časti národa hneď, ako sa k tomu naskytne vhodná dejinná príležitosť (ako tomu bolo napr. v roku 1938), a to pre blaho občanov, so súhlasom občanov a v spolupráci s občanmi. Potom si snáď častejšie spomenieme na veľkých synov národa a v ich živote a diele budeme hľadať lieky na choroby dneška. A kto vie, možno potom k už uznanému Pater patriae Andrejovi Hlinkovi pribudne bez odporu aj Praesident aeternus.

      Mgr. Miroslav Kuna 

      Spev sirén

      Posted on by


      Posledné mesiace boli často pertraktované predstavy o budúcej koalícii zloženej zo Smeru, Hlasu a Republiky s tichou podporou kotlebovcov (ak sa dostanú do NR SR), ktorá nahradí súčasnú dobu matovičovského temna. Dnes už ani to zdá sa neplatí, lebo (skutočný) premiér nepokryte spolupracuje s ĽSNS a vyjadril sa, že je na to “naozaj hrdý”. To tiež niečo vypovedá aj o tzv. nacionalistoch, ktorí bez problémov spolupracujú s človekom, ktorý v nedôveryhodnosti nemá medzi slovenskými politikmi súpera a tentokrát oprávnene! K tomu ich zrejme viedla smiešna snaha ukázať, že sú predsa len stráviteľní, dokonca chrumkaví, a že nie sú žiadni fašisti. Takto sa politický nacionalizmus sa stavia do polohy človeka, ktorý sa chystá skočiť zo strechy trinásťposchodového činžiaku a reálne očakáva, že by to mohlo skončiť aj inak, ako smrťou. Pretože táto dočasná “temná” koalícia určite po voľbách 2024 nevznikne. Skôr však reálne môže zostaviť vládu vyššie spomínaný štvorlístok. A tým sa zasa dostane k moci aj ľavica, aj keď to bude “slovenská sociálna demokracia” a biznis socializmus s ľudskou tvárou Pellegriniho, ktorého politická (a možno aj iná) orientácia je dodnes záhadou. Na to netreba zabúdať v deň, keď Matovič skončí. Súčasný systém vykazuje príznaky blížiacej sa mozgovej príhody. Je to zrejmé všetkým, čo vidia nekompetentnosť dnešných vlád vyspelého sveta. Víťazí s čoraz tesnejším výsledkom (viď Macron). A ľudia sa začínajú obzerať po alternatíve. Okrem riešení ponúkaných “krajnou pravicou” sa však stále viac dostávajú do popredia myšlienky ľavice, dokonca krajnej ľavice, u nás blahovského typu. Veď napríklad kniha nášho posledného jakobína Lenin a 21. storočie hovorí o víziách červeného tábora veľmi jasne. Mainstream ovládajú už desaťročia kultúrni marxisti a tí by si v prípade potreby spojenie s marxistami utopickými vedeli predstaviť určite ľahšie ako so scénou presadzujúcou identitu, tradície a etnickú a kultúrnu výnimočnosť. Národný boľševizmus, ktorý je skutočnou ideológiou a styčným bodom tak Kotlebu, ako aj Fica, by tak dostal možnosť predviesť sa. Smutné je, že by to veľká časť “národnej scény” iste uvítala. Tak ako svätú vojnu za rozšírenie ruského miru. Nepochybne by sa časť z nich stala z presvedčených nacionalistov kovanými socialistami, tak ako tomu bolo v roku 1945. Nostalgia za istotami minulého režimu je stále silná, stačí len zopár odhodlaných kormidelníkov stalinsko-jakobínskeho strihu. Už vidím tie davy nášho antifašistického snp-národa, ako sa nadchnú pre staronovú, úchvatnú víziu!  Ako by asi vyzeral život vo vysnívanom, aj keď pre nás ešte vzdialenom socialistickom raji, o tom hovorí aj kniha s názvom “Auroville”, ktorá uzrelo svetlo sveta v tomto roku.

      Autorkou je poľská novinárka Katarzyna Boni, ktorá z “mesta, aké svet potrebuje”, prvýkrát ušla, ako sama priznáva. Popisuje utópiu, ktorú pred päťdesiatimi rokmi na vyprahnutej pláni v Indii založili rojčiví ľavicoví snílkovia a kde mala spoločnosť konečne žiť bez náboženstva, peňazí, ba dokonca bez potreby majetku ako takého. Miesto preň bolo vybrané skutočne symbolicky – údajne ho ťažbou dreva premenili na púšť zlí anglickí a francúzski kolonizátori.  Už založenie mesta sa nieslo v takom multikultúrnom duchu, že by Washington pri svojom slobodomurárskom vysvätení District of Columbia len bledol závisťou. Pri ceremoniáli znelo sedemnásť jazykov, základy mesta boli položené na zemi privezenej zo všetkých 24 štátov Indického zväzu a 120 štátov sveta. Práve prebiehali revolučné 60-te roky a pomýlení mladí ľudia väčšinou odmietali svet svojich rodičov a hľadali nový zmysel existencie. A keďže duchovné dedičstvo Západu im bolo jedine tak terčom posmechu a pohŕdania, mnohí utekali na východ, do Indie, kde sa s nadšením pustili do osvojovania si základov tamojších náboženských systémov. A do tejto výbušnej atmosféry ako na zavolanie v ašráme Šrí Aurobinda osvietila jednu tamojšiu “spirituálnu sprievodkyňu” menom Mirra Alfassa, ktorá bola známa ako “Matka”, myšlienka založiť ideálne mesto, kde sa zrodí nový človek.

      Taký, ktorý sa vzdá svojho ega a bude žiť v harmónii s podobne prebudenými jedincami. Taký, čo bude žiť výhradne pre pospolitosť, svoju domovskú socialistickú komúnu. Následne dostalo meno podľa jej majstra Aurobindu a v roku založenia (1965) malo nula obyvateľov a jeden strom. O niečo neskôr ho preto podporilo UNESCO (aj to svedčí o užitočnosti tohto fondu) ako projekt slúžiaci k prispeniu k “medzinárodnému porozumeniu a šíreniu mieru”. Postupne sa tu začali usádzať ľudia zo Západu, hľadajúci svoje lepšie ja. Okrem obyčajných darmošľapov, narkomanov a iných stratených existencii podľahli volaniu sirény aj finančníci (čo je dosť úsmevné), architekti, čo sa kvôli urbanistickému rozvoju určite hodilo a samozrejme rôzni obskúrni umelci aj s ich citlivými dušičkami. “Matka” rozdelila budúce osídlenie do štyroch zón. Jednoduchý nákres premenil francúzsky architekt Roger Anger na efektnú špirálovitú štruktúru. V Auroville ľudia nemali priezvisko, políciu, sudcov, ani väzenie. Neboli tu žiadne vládne ani úradné štruktúry. Napokon to nebolo ani miesto pre ľudí utekajúcich pred skutočnosťou, či hľadajúcich odpočinok v starobe. “Matka” totiž celkom pragmaticky uprednostňovala mladých ľudí (aj keď bol pozvaný každý), ktorí by ťažkou fyzickou prácou realizovali jej sny. Taký idealistický gulag. Niet sa preto čo diviť, že niektorí sa tu usadili len na chvíľu, iní len na pár rokov. Tí najfanatickejší na celý život, ale takým typom nepomôže ani skúsenosť na vlastnej koži. V utópii mali byť školy, divadlá, múzeá, ale aj dielne, polia a bujné lesy. A mladí idealisti z Auroville naozaj vysadili milióny stromov a otvorili vyše päťdesiat výrobných podnikov. Pracovalo sa podľa kolektivistických pracovných ideálov. Každý si mal vybrať také zamestnanie, aké chcel a to malo prispieť k rozvoju indexu osobnej slobody. Ako sa to všetko podarilo realizovať je zrejmé aj z toho, že v utópii musela z času na čas zasahovať polícia, že sa tu pálili knihy tak ako v nacistickom Nemecku a deti síce nemuseli chodiť do klasickej školy s lavicami a hierarchiou na čele s učiteľmi, ale napokon šli študovať na Západ, ak chceli dosiahnuť aspoň nejaké vzdelanie. A tiež sa tam (na Západ) chodili ľudia z Auroville aj liečiť, pretože utopická zdravotná starostlivosť bola naozaj utopická, založená na holistickom princípe, ktorý je dodnes používaný hlavne rôznymi alternatívnymi liečiteľmi.

      Aj v rovnostárskom meste vznikali kompetenčné spory a prebiehali mocenské boje a aj v tomto ideálnom spoločenstve sa vyskytli javy ako rasizmus, neznášanlivosť a chamtivosť. V podnikoch založených na rovnosti dochádzalo k vykorisťovaniu pracujúcich rovnako ako v kapitalizme. A napokon v strede mesta bez náboženstva vyrástol mohutný chrám Matrimandir so zlatou kupolou. Dnes je v meste bez peňazí potrebné za kávu zaplatiť tak ako v kaviarňach všade na svete a celé dokáže fungovať len vďaka dotáciám indickej vlády a darom bohatých zanietencov zo zahraničia. A asi preto v tejto utópii žije dnes závratných 2,500 obyvateľov, čo by na Slovensku nestačilo ani na získanie štatútu mesta. Zo všetkých ideálov sa podarilo naplniť len jediný – absenciu vlády. Ale Aurovillčania sú optimistickí a tvrdia, že u nich utópia čoskoro zavládne! Zatiaľ však obchody a reštaurácie vyžadujú platby v hotovosti a narábanie s nemalými verejnými financiami pripomína skôr organizovaný zločin. Vysnený raj má tiež rovnaké isté problémy ako iné mestá, ktoré sa za raj nepovažujú.

      Ako napísal reportér Mady Crowell, aj tu došlo k znásilneniam, vraždám, a čo je pre rajskú záhradu skutočne nedobrou vizitkou, aj samovraždám. Zákaz požívania alkoholických nápojov nikto nedodržiava. Ktovie, možno je to všetko súčasťou cesty sebarozvoja, čo je základná kvintesencia Aurovillu. Socializmus je hydra, ktorej budú vždy dorastať odťaté hlavy. Je naozaj zarážajúce, že po trpkých skúsenostiach so všetkými jeho formami si nájde toľko nadšených obdivovateľov. A to dokonca aj v podobe beznádejnej utópie niekde v indickej púšti, ktorú je celý svet pripravený umelo udržiavať pri živote. Veľmi by ma zaujímalo, či by sa s rovnakou sympatiou stretlo aj mesto založené na opačných princípoch, povedzme na spôsob republiky Fiume. Otázka je to vskutku iba rečnícka, lebo by tak ako Fiume určite aj skončilo. A tak budú musieť ctitelia identity a tradície neustále bojovať so spevom sirén. Odyseus to vyriešil jednoducho – zalepil svojim mužom uši voskom a sám sa nechal priviazať ku sťažňu. Škoda len, že spevu tých ľavicových sa tak ľahko ubrániť nejde.

      Mgr. Miroslav Kuna

      Vladimír Putin – dekolonizátor

      Posted on by

      Pre každého útočníka je vždy ošemetné obhájiť agresiu, ale ako povedal istý pán so sloňou nohou, stokrát opakovaná lož… Stačí len nájsť uši ochotné počúvať a lož prijať za pravdu. O to sa snaží aj Vladimír Putin a jeho diplomatická služba. A keďže medzi krajinami európskeho kultúrneho okruhu veľa šancí nemá, mieri nižšie. Nielen morálne. A preto bude kvôli lepšej orientácii asi vhodnejšie napísať – južnejšie. Pre spresnenie si v rýchlosti pripomeňme, že svet je dnes nekompromisne rozdelený na bohatý Sever a chudobný Juh. Na severe (kam sa ráta aj Austrália a Nový Zéland, predtým tiež Južná Afrika), s bohatstvom vytvoreným usilovnosťou a dôvtipom, žijú hlavne ľudia európskeho pôvodu a Japonci. No a Juh… tak ten sa vyznačuje politickou nestabilitou, diktatúrami, rúcajúcimi sa ekonomikami, nekontrolovateľne rastúcou populáciou, hladom, nekompetentnosťou, fanatizmom, kriminalitou a biedou. A práve na túto pologuľu zúfalstva a beznádeje najnovšie upiera svoje hladové pohľady Moskva.

      Výborným príkladom je Uganda. Churchill ju kedysi nazval rozprávkou. To bolo samozrejme počas striebornej éry Britského impéria a pred vládou kanibala Amina. Veľvyslancom Ruskej federácie je tam istý Vladlen Semivolos a jeho ambasáda usilovne šíri ruskú propagandu. Majstrovsky pritom využíva resentiment z čias studenej vojny, kedy Sovietsky zväz aktívne vystupoval ako hlavný motor dekolonizácie. Semivolos na svojom twitterovom účte navyše otvorene klamal, keď tvrdil, že práve Rusko sa nikdy nepoškvrnilo otrokárstvom a kolonializmom. Tým samozrejme hrá na citlivú strunu všetkým Afričanom. Tí si však už neuvedomujú, že to Rusko možno nerobilo v Afrike (aj to len preto, že ho tam západné mocnosti nepustili), ale v strednej Ázii, na Kaukaze, v Pobaltí a aj na tej nešťastnej Ukrajine už áno! Režim v Kampale však Rusko kritizovať nebude aj pre výhodný dovoz ruských zbraní a na ugandských sociálnych sieťach je skôr vnímané ako garant antikolonializmu. Aj keď teraz to isté Rusko vedie imperiálnu vojnu par excellence.

      Bývalé kolónie, ktoré predvádzajú svoju neschopnosť si vládnuť samé už stovky (indiánske republiky strednej a južnej Ameriky), alebo aspoň posledných 60 rokov (Afrika), boli doteraz na periférii sveta. Predtým to tak ale nebolo a za čias studenej vojny to boli oblasti, kde sa oba antagonistické tábory snažili získať, či rozšíriť svoj vplyv a záujmové oblasti. A keďže sme sa dostali do novej studenej vojny, zaznávaný Juh je znova v centre záujmu. Ten pre koloniálnu minulosť nie je rozhodne naklonený Západu a ruská snaha odpútať sa od diktatúry dolára a zvyšujúce sa ceny potravín môžu v konečnom dôsledku rozhodnúť, koho bude počúvať. Vojna na východe zásobovanie cenovo dostupnými potravinami totiž už teraz komplikuje. Rusko a Ukrajina sú najväčšími vývozcami pšenice na svete. Jej cena stúpla vo februári medziročne o 50% a v marci dokonca o 80%. Pre viac ako tretinu svetovej populácie pritom predstavuje základnú zložku stravy. A keďže globálne trhy sú prepojené, výrazne stúpnuť môže čoskoro aj cena ryže, sóje a kukurice (základná zložka stravy Afričanov).

      Putin tak svojim konaním priamo vytvára veľkú potravinovú krízu, ktorá sa môže skončiť novým sťahovaním národov, oproti ktorému bola migračná kríza z roku 2015 len taký šuviks. Napriek tomu (alebo práve preto) má na Juhu veľa sympatizantov. Veď už teraz bolo viac ako symptomatické hlasovanie o rezolúcii OSN, odsudzujúcej nevyprovokovanú agresiu voči Ukrajine. Výsledok síce vyzeral jednoznačne (zo 193 krajín ju podporilo 140, zdržalo sa asi 40 a proti bolo 5), ale treba sa pozrieť aj na to, čo v skutočnosti politici Juhu hovoria na domácej pôde. Ak ho rozdelíme na regióny, tak za Ukrajinou stojí len Oceánia (okrem Vanuatu) so svojimi bezvýznamnými ostrovnými štátikmi. V Afrike však Kyjev podporuje len každá druhá krajina. Tu sa dá vyložene konštatovať, že čím je krajina zaostalejšia, tým skôr podporuje Rusko. Aj v štátoch Latinskej Ameriky, kde prevláda domorodé či zmiešané obyvateľstvo, ako aj v v ázijských krajinách okolo rovníka, môžeme vidieť vzorec známy aj z našich šírok v podobe Orbána – ich predstavitelia hovoria niečo iné doma a niečo iné v zahraničí. Thajsko, napríklad, síce hlasovalo za rezolúciu OSN, ale nedovolilo protivojnovým demonštrantom rozvinúť ukrajinskú zástavu pred ruskou ambasádou. Súčasný thajský premiér sa navyše k moci dostal pučom a preto si prirodzene hľadá práve takých spojencov ako je cár Putin. Tak isto Nigéria – rezolúciu podporila, ale vojnu považuje za konflikt medzi USA a Ruskom. Na sociálnych sieťach však obyvateľstvo vyjadruje otvorene protiukrajinské postoje a to vraj pre zlé zaobchádzanie s nigérijskými študentami, ktorí zostali zaseknutí vo vojne. A niekedy je to len (s)prostý pud sebazáchovy, ako je to v prípade Tadžikistanu. Táto bývala ruská kolónia podporuje snahy Moskvy, pretože sa obáva revanšu v podobe deportácie más Tadžikov žijúcich v Rusku, ktorých návrat by spôsobil v krajine chaos.

      V skutočnosti sa vlády Juhu zmietajú v starej dobrej nenávisti voči všetkému, čo i len trochu zaváňa západnou civilizáciou. A nemýľme sa, bez ohľadu na náš názor tam rátajú aj strednú Európu. V tom sú však s Ruskom zajedno. Na ruských sociálnych sieťach sa totiž bežne hovorí o “špeciálnej operácii” proti Ukrajine ako o krížovom ťažení pravoslávia proti západným homosexuálom. Že ju však realizujú o.i. snahou o genetické obohatenie Ukrajiniek prostredníctvom neruských a neortodoxných hrdlorezov v ruských uniformách, pozbieraných z tých najdivokejších kútov ich impéria (aj mimo neho), v tom už nikto z nich rozpor nevidí. A to je tiež jeden z faktorov, ktorý Moskvu približuje k Juhu. Ale o to jej práve ide. Rusko sa snaží zbaviť nálepky regionálnej veľmoci a spojenectvo mnohomiliardového globálneho Juhu mu môže len zvýšiť sebavedomie, pretože obaja aktéri sú k nám naladení nepriateľsky. Rusi sa totiž už ani neidentifikujú ako Európania, takže sa tu nemožno spoliehať ani na známe volanie krvi. Kde sa ruský establišment vlastne vidí, to krásne vyjadrila riaditeľka Russia Today Margarita Simonianová: “Chcem, aby sme boli ako Čína. Snívam o tom, aby sme boli Čína”. Nuž, vzhľadom na to, ako lačne sa Peking díva na ruský Ďaleký východ a Sibír, sa jej toto želanie možno časom aj splní. Vplyvný moderátor Vladimír Solovjov vo svojej show v spoločnosti rozličných odborníkov na alternatívnu históriu a znalcov paralelných svetov v priamom prenose estrádnym spôsobom a akosi na diaľku zasa z Ukrajincov vyháňa diabla. To by určite oslovilo šamanský a poverčivý Juh. Tiež otvorene hovorí, že po Ukrajine je na rade Poľsko, Švédsko, Rumunsko a aj Slovensko, aby sa domáci putinofili necítili odstrčení. Alexander Dugin, tento nový Rasputin, nazýva snahu o dosiahnutie týchto cieľov “konštruktívnou deštrukciou”, čo je asi také morálne a zrozumiteľné, ako kedysi Vaškove humanitárne bombardovanie. Putin skrátka Juh potrebuje. Otázne je, prečo politici Juhu podporujú Putina. Nikto ich zrejme nebude podozrievať zo schopnosti brilantne zhodnotiť zahraničnopolitické reálie, ale mohli by si aspoň spomenúť na rok 2014, kedy anexiu Krymu ruský prezident obhajoval jazykovým imperializmom.

      Tak aspoň káže logika. Ak by svet fungoval podľa Putina, tak by sa štáty Juhu vrátili do starých koloniálnych ríš. Portugalsko by napr. dostalo späť Angolu, Mozambik a s Brazíliou by vytvorilo aspoň úniu. Alebo by skôr Brazília pohltila ostatné menované, veď už teraz celkom úspešne preniká do Afriky. Zvyšok čierneho kontinentu by si podelili Paríž s Londýnom, väčšinu Latinskej Ameriky (bez Brazílie a Guayán) by získalo späť Španielsko. V skutočnosti by to bolo ale presne naopak a práve preto v tom elity farebných národov rozpor nevidia! Vďaka rozšíreniu civilizovaných jazykov počas koloniálnej éry nie je problém pre domorodcov z pralesov Afriky a južnej Ameriky usadiť sa na Severe. A vďaka svojej natalite a živočíšnej energii by podľa putinovského jazykového kľúča naopak oni ovládli nás! Nuž a asi preto je tam kremeľské videnie sveta také populárne. V 19. storočí Európa vpadla do Afriky a väčšinu kolonizovala. V 21. storočí Afrika kolonizuje Európu. Tragédiou nášho moderného sveta je, že Juh, ktorý zohráva čoraz väčšiu úlohu v medzinárodnom vývoji (či skôr úpadku), je stále viac naklonený Putinovi, v súčasnosti najväčšiemu imperialistovi. Dôvody sú tam tiež samozrejme zištné, o tom netreba pochybovať. Ruské obilie je pre bezodný žalúdok Južanov veľkým lákadlom, rovnako ako spomínané ruské zbrane, ktoré im Putin predáva a nemá zbytočné otázky. Oveľa väčšou tragédiou je, že novodobý cár sa tak pridáva k našim dedičným nepriateľom, ktorí sa už trasú na to, aby nás mohli vymeniť v našich domovoch. Úspešne tak sabotuje budúce možné spojenie Severu proti latentnej hrozbe z Juhu. Myslí si, že keď premenil Rusko na uzavreté geto, tak mu nijaké nebezpečenstvo nehrozí. Ale to sa mýli. Ak sa v nasledujúcich desaťročiach vďaka nedostatku potravín, rozširovaniu púští a populačnej explózii pohnú na sever milióny ľudí, nikto nebude uchránený. Neodvráti to ani epidémia typu covid,  AIDS, ani nekonečné kmeňové vojny. Južania sú stále schopní straty nahradiť. Jedinou záchranou by bolo vytvorenie nového Limes Romanus na hraniciach Severu, čoho prvou lastovičkou bol Trumpov múr. Ale to sa nestane. Trump je preč, Macron je znovu prezidentom a Boris Johnson absolútne nevyužil obrovský potenciál, ktorý mu ponúkal Brexit. Príčinou je aj sám slovutný Vladimír Putin – dekolonizátor, ktorý sa spojil s Juhom proti najhodnotnejšej časti ľudstva, produkujúcej väčšinu globálneho blahobytu. Spojil sa s nimi proti vlastným. To píšem pre tých, ktorí v ňom vidia alternatívu voči willkommennskultur Západu. A nie je to len jeho osobná tragédia. 

      Mgr. Miroslav Kuna

      Zlatý úsvit Západu?

      Posted on by

      Dnes sú veľké štáty na západe a juhu starého kontinentu vnímané najmä ako hráči vo veľkej východnej kríze, hráči, ktorých pôsobenie nemalá časť slovenskej verejnosti vníma negatívne. Treba však tiež podotknúť, že tento región zároveň zažíva nebývalú polarizáciu, o ktorej sa zo slovenských médií väčšinou nedozviete. Spoločnosť sa aj tam štiepi na tábory, ktoré si prestávajú rozumieť aj v takej základnej otázke, akou je prežitie liberálnej demokracie. Hlavne vo Francúzsku a Taliansku začína politická scéna z tohto hľadiska vykazovať až nádejne veľkú nestabilitu. Liberálny historik Martin Horička v denníku SME dokonca parafrázoval Lenina, keď hovoril o revolučnej situácii. Francúzska politická scéna bola ako-tak stabilná vďaka Charlesovi de Gaullovi, ktorý ťažkopádny systém Štvrtej republiky nahradil prezidentským modelom.

      Avšak meniaca sa spoločnosť v krajine galského kohúta môže čoskoro prekonať aj túto zábezpeku. Už v roku 2017 sa šokujúco dostala do druhého kola Marine Le Penová, pričom šlo o voľby, kde bola najnižšia účasť voličov za polstoročie a neplatných lístkov bolo rekordných 12%. Blížia sa ďalšie prezidentské voľby a Macron je neobľúbený, takže voliť sa bude nie za neho, ale proti ostatným. Súčasný prezident má totiž až troch potenciálnych vyzývateľov z prostredia silnejúcej pravice. Na čele je opäť až do omrzenia Marine Le Penová, ktorá sa snaží hrať na političku stredu, Valérie Péscresse ako kandidátka stredopravých Republikánov a politický komentátor a hlas intelektuálnej pravice Éric Zemmour. Na druhom konci tejto komickej opery sa opäť nachádza jakobín Jean-Luc Mélenchon, líder krajnej ľavice. Je zaujímavé a povzbudivé, že toto spektrum vôbec nereflektuje ekonomické otázky, ale hlavnou témou diskusii sa stalo prisťahovalectvo, islamizmus a z nich plynúca kriminalita. A teraz už aj vojna. Nás však tieto politické tančeky na pobavenie apatických más zaujímať nebudú. Oveľa dôležitejší je nedávny prieskum vysokej školy Sciences, podľa ktorého sa francúzska spoločnosť posúva doprava a pribúda ľudí, ktorí sa identifikujú ako krajní pravičiari.

      Až 63% Francúzov je presvedčených, že krajina hostí priveľa migrantov a 57% zasa verí, že sociálnu spravodlivosť možno nastoliť len prerozdelením kapitálu. Skutočným varovným prstom bol však otvorený list generálov a zhruba 26-tisíc vojakov v zálohe, ktorý vlani nepríjemne zaskočil vládu. Jeho signatári sa domnievajú, že ak sa rázne nezakročí proti spomínaným vnútorným problémom, hrozia násilné občianske nepokoje. S ich závermi súhlasí 58 % Francúzov a 49% sa domnieva, že v prípade rúcajúceho sa spoločenského poriadku by mala prevziať moc armáda. Aj keď Macron pravdepodobne vyhrá aj tieto voľby, nebyť väčšinového volebného systému, politike by dominoval “extrém”. Ale čo nebolo, môže byť. Možno aj zmenou ústavy, ako to urobil svojho času de Gaulle. Ešte zaujímavejší je pohyb v Taliansku. Krajina je od 90.-tych rokov v recesii a vyhliadky do budúcnosti nie sú lepšie. V posledných parlamentných voľbách zvíťazilo ľavicovo-populistické Hnutie piatich hviezd, avšak druhou najsilnejšou stranou sa stala (vraj) krajne pravicová Liga Mattea Salviniho. Celkový počet hlasov pre “populistov” sa tak zvýšil z 30% v roku 1994 na neuveriteľných 70% v roku 2018. Avšak absolútnym šokom pre liberálnu demokraciu by mohli byť voľby v prvej polovici budúceho roka.

      Podľa prieskumov je totiž na čele radikálna strana Bratia Talianska, dedička národno-konzervatívnej tradície (dokonca sa k nim pridal aj pravnuk Benita Mussoliniho, keď za ňu kandidoval do europarlamentu v roku 2019). Momentálne by ju volilo 21% voličov. Rovnaké percento by chcelo voliť aj Ligu. Takto vyvstáva veľká nádej, že Bratia Talianska spolu s Ligou zostavia nacionalistickú vládu. Taliansko je dobre známe politickou nestabilitou, veď od roku 1945 malo až 66 vlád. Mnoho Talianov preto vidí ako východisko z ekonomickej, politickej a sociálnej krízy len radikálne riešenia. Na západe tak pomaly, ale isto dochádza k politickej kríze elít, ktoré čoraz ťažšie dokážu udržať status quo a stoja na čele národov, ktoré už nie sú ochotné žiť v doterajšom systéme. Pandémia, či práve vojna na východe môžu byť onou rozbuškou, ktorá celú stavbu tamojšej spoločnosti nadobro rozmetá. A je to práve “krajná pravica” zaštítená nacionalizmom, ktorá môže byť hybnou silou a počiatkom kontrarevolučných zmien.

      Budúci vývoj Francúzska a Talianska je dôležitý aj pre budúcnosť Európskej únie. Ak by tam vyhrali odstredivé sily, je jasné, že prvý by z nej vystúpil Paríž. Francúzi úniu nikdy nemali radi a Taliani by takémuto scenáru len ťažko dokázali odolať pre jeho prílišnú príťažlivosť. Briti sú už slobodní a Španielsko sa zmieta vo vnútornom chaose prakticky od smrti caudilla Franca a nástupu nehodného kráľa a krivoprísažníka Juana Carlosa I. Európska únia by sa tak reálne scvrkla na Nemecko a jeho hegemóniu nad členmi toľko velebeného jadra, čo by mu možno ani tak celkom nevadilo (modifikovaná Mitteleuropa). Rozpad únie by tým pádom mohol viesť k vytvoreniu prirodzených regiónov, medzi ktoré by patrila aj V4. A kontinent by navyše mohla zasiahnuť pod vedením nacionalistických vlád vlna skutočnej obrody, aj keď očakávanie Reconquisty by bolo zrejme prehnané a predčasné. To všetko samozrejme znovu s výnimkou environ a villkommenskultur Berlína. Ale nemeckí voliči si za svoj etnomasochizmus žiaľ nezaslúžia lepší osud, ako ten, čo si sami pripravili.

      Ľutovať môžeme len východných Nemcov, ktorí sú národne uvedomelejší a väčšinou nesúhlasia s politikou vládneho establišmentu. Ale kto vie, keď už teraz existujú dva nemecké štáty (NSR a Rakúsko), možno sa dožijeme aj znovuzrodenia Pruska. Najbližšia doba ukáže, kde sa veľké európske štáty na svojej evolučnej (či devolučnej) ceste vlastne posunú. Pre nás je dôležité ponaučenie, že v prípade zásadného obratu ich vnútorných politík by následné rozkolísanie európskeho priestoru mohlo byť toľko očakávaným zlatým úsvitom. Ten je možno nakoniec už za rohom, akokoľvek sa to z pohľadu súčasnej beznádeje zdá nereálne. Dejiny by si nakoniec takéto prekvapenie nepripravili po prvý raz.  

      Mgr. Miroslav Kuna 

      Svätá Rus

      Posted on by

      K napísaniu tohto článku motivoval autora neskutočný diletantizmus väčšiny našej národnej scény, “jedinej skutočnej” (aj tej neskutočnej) opozície a rôznych iných ezoterických prúdov, ktoré svojim postojom kontaminovali celé vnímanie vojny na východe. Ak niekto naozaj ide obhajovať Putina, ktorý okrem iného drzo tvrdí, že denacifikuje Ukrajinu, na čele ktorej stojí žid Zelenskyj (zjavný rozpor zostáva nepovšimnutý), tak potom je strata času mu čokoľvek vysvetľovať. Napriek tomu sa o to posledný krát pokúsim. A dopredu upozorňujem, že nebudem diplomatický.

      Začnem tým, že chránenec opilca Jeľcina vybudoval štátno-oligarchický rodinkársky kapitalizmus s najväčšími majetkovými a sociálnymi rozdielmi (minimálne) vo vyspelom svete! Je naozaj hodné “obdivu”, že v roku 2016 (a nemyslím, že sa odvtedy niečo zmenilo) ovládalo v Rusku jedno percento ľudí 74% bohatstva krajiny, pričom v takých USA to zlaté jedno percento vlastní 42% národného bohatstva. A to ezoterickým slovenským nacionalistom pripomínam, že v tom percente nie sú len etnickí Rusi (ak vôbec sú), ale persóny s priezviskami ako Abramovič, alebo Fridman. Oligarchia v Rusku vznikla zo 75% vďaka politickým a rodinným konexiám. Ešte aj v konfuciánskej Číne, ktorá si potrpí na patriarchálne videnie a vedenie spoločnosti, bolo takýchto oligarchov len 10%. A keď už sme v tejto formálne marxistickej krajine, tak tam si 65% boháčov založilo vlastné podniky a tak získalo svoj majetok. V Rusku to bolo rovných 10% podnikateľov. Ruské hospodárstvo, ktoré postráda čo i len elementárny sociálny či ekologický rozmer, produkuje takú polarizáciu extrémneho bohatstva a chudoby, že dokonca aj bývalý oligarcha Michail Chodorkovskij vyzýval na ľavicový prevrat!

      Svätá Rus je v súčasnosti krajinou, kde má 80% obyvateľstva problém vyžiť z výplaty, ako to publikoval oficiálny štatistický úrad Rosstat. A podľa prieskumov vykonaných za posledné roky si tretina Rusov nemôže dovoliť kúpiť raz ročne nový pár topánok, takmer polovica domácností si nemôže dovoliť týždennú rodinnú dovolenku, 10% opýtaných si nemôže dovoliť jesť mäso, alebo ryby aspoň trikrát do týždňa a vyše 12% domácností musí využívať spoločnú toaletu, alebo vonkajšie záchody. Na vidieku to je 38%. Skoro 53% sa nevie vyrovnať z nečakanými výdavkami. Vďaka dobyvačným dobrodružstvám cára Putina budú tieto čísla nepochybne ešte rásť. A ako je vládnuca elita odrhnutá od vlastných ľudí je zrejmé aj z toho, že hovorca Kremľa Dimitrij Peskov musel podľa vlastných slov “bojovať”, aby tieto výsledky pochopil. Putin tak vytvoril krajinu, kde vnikla vrstva extrémne bohatých, ktorá stojí voči drvivej väčšine tých, čo majú málo, alebo takmer nič. Putinovo Rusko je oligarchickým, skorumpovaným a represívnym režimom na čele s novodobým cárom, ktorý na ochranu svoju a svojich ľudí zneužíva celý policajný a súdny aparát. Ten býva používaný nielen proti exotom typu Navaľnyj, ale aj voči obyčajným Rusom, a to v takom meradle, že sa proti tomu ozval aj posledný prezident totalitného Sovietskeho zväzu. Je jasné, že mainstreamové nacionálne prúdy našej proveniencie tieto fakty vidieť nechcú. Vnímajú iba systematické pestovanie nacionalistickej ideológie “ruského miru”, ktorý sa opiera o extrémne prúdy politickej filozofie, ako je napr. eurazianizmus Alexandra Dugina.

      Zároveň je v Rusku veľmi pozitívne vnímaný Stalin, čo tiež patrí k tamojšiemu schizofrenickému postoju k vlastným dejinám. Politici sa vyhýbajú odsúdeniu jeho zločinov, čoho sa nebál už spomínaný Gorbačov, a hovoria len o “chybách” v jeho vládnutí. V podobnom duchu je na školách vychovávaná aj budúca generácia. A čo je zarážajúce, vládu cudzinca Džugašviliho vnímalo podľa výsledkov výskumného centra Levada z roku 2019 pozitívne až 70% Rusov. Ďalším faktorom, ktorý naši ufoslovania vidieť nechcú, je zjavný revizionizmus kremeľského režimu. Začalo to rozdávaním pasov príslušníkom ruských menšín v štátoch bývalého Sovietskeho zväzu a pokračovalo a pokračuje to nepriamym (Podnestersko, Abcházko, Južné Osetsko), či priamym (Krym, Doneck, Luhansk) anektovaním území susedných štátov. Ruský revizionizmus tak prerástol do otvoreného imperializmu, ktorý sa zaodieva nehoráznym spochybňovaním Ukrajiny, jej štátnosti, osobitosti a histórie. Práve Slovensko a práve jeho národná scéna by mala mať najmenšiu radosť z prepisovania hraníc silou, lebo ruský revizionizmus veľmi nabudil revizionizmus maďarský, turecký a iný. O tom však nabudúce. Putin tiež minimálne na sto rokov sabotoval sen o nejakej slovanskej vzájomnosti. Stúpenci Slovanského zväzu sa môžu uložiť k dlhej hibernácii. Čo však jednoznačne dokázal je to, že ak sa obyvatelia jednotlivých regiónov Ukrajiny doteraz nedokázali celkom identifikovať ako Ukrajinci, tak teraz sa tak jednoznačne definujú. A ak cár Vladimír tvrdil, že ukrajinský národ ani neexistuje, tak teraz ho vytvoril! 

      Je zarážajúce, že napriek týmto ľahko dostupným údajom ešte stále na Slovensku také množstvo ľudí verí v ruský mesianizmus, ktorý nás definitívne zachráni. Ak si nemálo občanov Slovenskej republiky kladie Moskvu za vzor, nech sa potom odhodlá žiť v podobnom raji, ako som popísal vyššie. Nech sa páči, ruské roviny sú nekonečné, je sa kde usadiť. Lebo hoci sa to niekomu páči alebo nie, odhliadnuc od vesmírneho a zbrojného programu, nie je súčasné Rusko ničím iným ako krajinou tretieho sveta. A ak by naozaj obnovilo svoju hegemóniu nad strednou Európou, tak potom sa na dzurindovské uťahovanie opaskov bude spomínať ako na zlatú éru. Samozrejme uznávam, že ani my sa nemáme čím chváliť, ale na ruskú realitu našťastie nemáme. Zatiaľ. Je vskutku tragické, že napriek súčasnej dejinnej skúsenosti to stále nemalú časť obyvateľstva a politickej reprezentácie Slovenska ťahá nielen na Západ, ale aj na územie zlatej hordy. Rusko nevedie civilizačný zápas, už si to uvedomme, tak ako Ukrajinci nebojujú za LGBTI a iné západné “hodnoty”, ani za svoju tatársku oligarchiu. Je to koristnícka vojna, do ktorej okrem iného ruská vláda najala aj tisíce moslimských hrdlorezov. Záchrana je vo vytvorení vlastnej korporácie, ku ktorej by sa Ukrajina po tomto všetkom raz určite veľmi rada pridala. Ale to by sme sa museli oprostiť od našej poddanskej nátury, ktorá si vyžaduje mať nad sebou vždy nejakého pána.

      Mgr. Miroslav Kuna

      Podpora Ukrajiny z neliberálnych pozícií

      Posted on by

      Slovensko má za sebou tragikomickú frašku v parlamente. Na jednej strane sa tu prezentovala žalostná liberálna skupinka, ktorá deklarovala svoju podporu Ukrajine ich obrátenou štátnou vlajkou. O ich úprimnom postoji môžeme bezpečne pochybovať. Ich motiváciou bolo, je a bude sa iba zapáčiť chlebodarcom z Washingtonu a Bruselu. Zdatne im ale kontrovali takzvaní slovenskí nacionalisti obdivne vzhliadajúci ku spasiteľom slovanstva, Európy, planéty a priľahlých galaxií z Moskvy. Tí sa na oplátku prezentovali oblievaním nielen svojich politických protivníkov, ale aj vlajky nášho ťažko skúšaného suseda.

      A potom to prišlo. Slovo, ktoré mnohí považovali za nemožné. Invázia. Masívna ruská vojenská invázia na územie susedného slovanského národa. Presne pred dvomi rokmi sme na svätý týždeň navštívili Kyjev. Dnes je toto mesto pod ťažkým útokom veľkého slovanského brata.

      Na mieste je otázka prečo by mal uvedomelý Slovák podporovať Ukrajincov. Dôvodov je viacero. Tak ako my, aj Ukrajina získala nezávislosť po páde komunizmu takmer zázrakom. Tak ako u nás, aj na Ukrajine sa k moci dostali oligarchovia, ktorí nemilosrdne dlhé roky vyciciavali národné hospodárstvo, až ho zruinovali. Tak ako nás niektorí susedia takmer nepovažujú za národ, ale za nejaký umelý výtvor, presne tak sa roky správa vrcholná ruská politika k Ukrajincom. Tak ako my máme desaťročia pri koryte len profesionálnych politických vydriduchov a nie štátnikov pracujúcich pre národ, taká istá bola vždy situácia u našich východných susedov.

      Naši ukrajinskí susedia majú ale niečo, čo nám Slovákom chýba . Hrdosť a ochotu zabojovať o lepšiu budúcnosť. Práve preto vznikla roku 2014 Revolúcia dôstojnosti. Iste, spočiatku sme sa aj my ťažko orientovali, kto ťahá za aké nitky a kto je v práve. Faktom ale je, že ani miliardy dolárov by toľko ľudí nedostalo na námestia, keby to sami vnútorne necítili ako nutnosť. Naopak Východ sa zachoval ako pravý ázijský koristník. Využil chaos a ponáhľal sa zabrať ďalšie územia.

      Ukrajinská revolúcia mala zbaviť krajinu nenažranej vlády doslova kšeftujúcej s národnými záujmami v kabinetoch medzi Moskvou a Bruselom. Dokonale to bolo vidno na luxusnej haciende vtedajšieho prezidenta Janukoviča. Revolúcia žiaľ tento cieľ nesplnila aj napriek viac než stovke doslova zavraždených demonštrantov rukami provládnych síl. Starí oligarchovia utiekli, no nahradili ich noví. Tak ako nás dodnes brzdí mor korupcie a papalášstva, tak je to problémom v celom postkomunistickom svete. Ukrajina však ani nedostala šancu na zmenu. Tento pokus hneď zabrzdili zelení mužíčkovia na Kryme a Moskvou platení separatisti na Donbase. Problém separatizmu je ďalší podobný bod, ktorý nás spája s Ukrajinou. Treba si len spomenúť na deväťdesiate roky a výčiny maďarskej iredenty. Čo revolúcia a žiaľ následná vojna naplnila je, že občania sú si vedomí ceny nezávislosti štátu. Pochopenie, že nezávislosť nie je samozrejmosťou robí z ľudí aktívnejších občanov.

      U nás sa medzitým spoločnosť rozdelila na dva tábory. Jedny vidia našu budúcnosť v slepom nasledovaní liberálneho Západu. S tým ide prijímanie čoraz zvrhlejšej politickej korektnosti a bezohľadného voľného trhu.

      Druhý tábor tieto veci inštinktívne odmieta. Miesto toho aby v rámci obmedzených možností išiel vlastnou, slovenskou cestou upiera svoj pohľad na Východ s jeho agresívnym imperializmom okoreneným tvrdým kapitalizmom a starými boľševickými maniermi.

      My v tejto podpore nestojíme v jednom rade s liberálnymi komediantami a kaviarenskými pseudointelektuálmi, ktorým nezáleží ani na Slovensku, nieto ešte na Ukrajine, ako sa občanov dojemne snažia presviedčať. Na druhej strane sa nevieme prestať čudovať ľuďom, ktorí dodnes veria úplne primitívnej, lživej propagande Kremľa. Sú to ľudia, ktorí jedným dychom budú obhajovať bombardovanie, nasadenie čečenských žoldnierov a zároveň hlásať panslovanské heslá. Napriek rozdielom na prvý pohľad sú si obe skupiny podobné. Sú to dve strany tej istej totalitnej mince.

      Náš záujem pomôcť Ukrajincom je úprimný a pramení z hlbokého morálneho presvedčenia. Presvedčenia o práve národa na slobodný život. Práve národa žiť svoj život bez zdierania oligarchami, nadnárodnými korporáciami a agresívnou imperiálnou politikou.

      Tak ako sme pred viac než desaťročím intenzívne prežívali na námestiach krivdu na bratskom srbskom národe spôsobenou Západom, tak dnes cítime potrebu vyjadriť sympatie bratskému ukrajinskému národu atakovanému zo strany Ruska.

      Pravdou je, že náš názor je menšinový. Doslova sa stráca medzi dvomi hlavnými prúdmi spomenutými vyššie. Mnohí nás považujú za nerealistických bláznov popierajúcich geopolitickú realitu. Opak je však pravdou. Tejto reality, pre taký malý národ ako sme my, sme si plne vedomí. Nemienime byť ale fatalistami. Dejiny utvárali práve skupiny, ktoré sa nezmierili s neúprosnou realitou. Takí Íri by o tom mohli rozprávať. Práve teraz, možno na dlhý čas prichádza jediná šanca kedy stredo-východná Európa môže nájsť svoju vlastnú, špecifickú cestu. Na Ukrajine sa totiž nebojuje len o ňu, ale o celý náš geopolitický priestor. Priestor s vlastnou osobitou kultúrou a dejinnou skúsenosťou. 

      Akokoľvek má totiž RF zdrvujúcu vojenskú prevahu, odhodlanie Ukrajincov bojovať, vzbudzuje obdiv na celom svete. A práve tu sa pri troche šťastia a hlavne rýchlych vojenských dodávkach môže stať zázrak. Zázrak ako v roku 1920 na Visle či vynútený ruský ústup v prvej čečenskej vojne. Presne taký scenár by už geopolitickú situáciu menil. Preto buďme idealistami a nevyberajme si medzi americkými základňami a budúcnosťou ruskej gubernie. Ukážme, že existuje aj tretia cesta. Solidaritu s Ukrajinou priatelia!

      Mgr. Peter Legény

      Prebudenie draka

      Posted on by

      Podľa starých letopisov sa jedného júlového dňa roku 164 na hore Je-chuang v čínskej provincii Che-nan našli pozostatky obrovského draka. Už sa asi nedozvieme, čo sa to na spomínanej hore vlastne našlo (zrejme kosti dinosaura), ale môžeme si predstaviť, akým šokom to muselo byť pre miestnych obyvateľov, hoci v tej dobe existenciu drakov nikto nespochybňoval. A rovnako sa dnes tvári svet, ktorý síce tiež nespochybňuje potenciál Číny, ale je ohromne prekvapený, keď sa ho snaží pretaviť do superveľmocenského postavenia. A tak ako každá nastupujúca superveľmoc, dobýva si červený drak, ktorý rozhodne ešte nie je mŕtvy, toto postavenie pomerne nevyberavými prostriedkami, a to tak v domácej, ako aj zahraničnej politike.

      Jednak sú to tak často omieľané perzekúcie Tibeťanov a Ujgurov, o ktorých prejavuje taký súcitný záujem naša europoslankyňa Lexmann, lebo ako správnu kádeháčku ju práve teraz viac zaujíma utrpenie tamojších moslimov a budhistov, ale už nie kresťanov. Na strane druhej sa aj v zahraničí presadzuje pomerne brutálne, keď má na to príležitosť, čo si mohli na vlastnej koži odžiť Tamilovia zo Srí Lanky. Aj na diplomatickom poli komunikujú jej predstavitelia neobyčajne arogantne, keď Litvu nazvali “blchou” (kvôli snahe prehĺbiť vzťahy s Taiwanom) a austrálskemu premiérovi tiež poslali pomerne nelichotivý odkaz, keď sa postavil proti jej imperializmu. Vyspelý svet je z tohto chovania taký šokovaný, že jeho politické špičky sú pripravené bojkotovať nastávajúce Zimné olympijské hry. Avšak to len dokazuje, ako hlboko nechápu čínske vnútorné pomery.

        Čína sa totiž nikdy nevidela ako súčasť svetového spoločenstva a ani sa tak nikdy vidieť nebude. Už na čínskych starých mapách bola zakreslená ako stred sveta (aj preto Ríša stredu), okolo ktorého sa ako planéty okolo Slnka majú otáčať všetky ostatné krajiny. Číňania totiž na rozdiel od nás nepochybujú o vlastnej výnimočnosti a etnomasochizmus je im cudzí. To dokazuje aj príklad z tohto roku, keď sa neďaleko mesta Čchha-pin v severovýchodnej Číne našli pozostatky nového druhu hominida, ktorý má k homo sapiens sapiens veľmi blízko, s najväčšou pravdepodobnosťou dokonca úplne najbližšie. Nový pračlovek dostal meno homo longi. Lebka, ktorej nositeľ dostal prezývku Dračí muž, je mimoriadne robustná a skrývala mozog rovnako veľký ako u moderného človeka. Líši sa však mnohými archaickými znakmi, ako napr. mohutnými nadočnicovými oblúkmi, širokou čeľusťou a nadmerne veľkými zubami. Patrila jedincovi mužského pohlavia, ktorý sa dožil na tie časy úctyhodnej päťdesiatky a žil približne pred 150 tisíc rokmi. To znamená, že sa mohol stretnúť s členmi iných ľudských druhov, vrátane neandertálcov, ako aj našich predkov. V Číne objav homo longi vyvolal doslova nadšenie, pretože je tam považovaný za dôkaz výnimočnosti čínskej rasy a vďaka “dračiemu” vzhľadu jej príslušníka je veľmi vhodný ako jeden zo symbolov nadchádzajúcej expanzie.

        A Číňania svoje dejiny skutočne milujú, opäť na rozdiel od Západu! Marxisticko-konfuciánska vláda v Pekingu sa síce odvoláva na Mao Ce-tunga, ale už nezdieľa jeho pohŕdanie históriou vlastnej krajiny, keď chcel okrem iného dovoliť rozobrať Veľký čínsky múr ako symbol jej zaostalosti. Naopak, Čína už raz veľmocou bola a až do 18. storočia aj tou hospodárskou, keď sa v nej produkovalo najviac tovaru na svete. A štáty ako Kórea, Vietnam, Barma či chanáty strednej Ázie (až do ich pohltenia Ruskom) boli dlho jej vazalmi. Čína sa tak snaží nadviazať na tento odkaz, hoci pre svet by bolo momentálne lepšie, keby radšej oživila tradíciu svojho izolacionizmu. A ak sa nám kroky čínskej diplomacie zdajú neokrôchané, môže to byť spôsobené aj tým, že jej už dochádza čas. Má totiž najnižšiu pôrodnosť za posledných štyridsaťtri rokov a to aj napriek tomu, že politika jedného dieťaťa bola zrušená pred piatimi rokmi. Môžu za to aj vyššie náklady na život vo veľkomestách, kam sa hromadne sťahuje najmä mladšia generácia, jednak aj túžba po hmotnom blahobyte, ktorá je v čínskej kultúre hlboko zakorenená.

        Starnutie populácie nie je pravdaže vo vyspelom, či aspoň rozvinutom svete žiadnou novinkou, ale Peking má problém s jedným výlučne čínskym špecifikom. Vďaka spomínanej depopulačnej politike v krajine citeľne prevažujú muži nad ženami ako je všeobecne známe, keďže v čínskej patriarchálne spoločnosti boli chlapci vždy cenení viac než dievčatá, ktoré sa takmer výlučne stávajú obeťami umelých potratov. V niektorých odľahlejších častiach krajiny sa preto vracajú k starobylej tradícii unášania neviest. Aj tu je vidieť, že vojna proti rodine a životu aicky vedie k oživeniu barbarstva. A keďže “demografia je osud”, ako správne napísal Pat Buchanan vo svojej neprekonateľnej Smrti západu, aj vládcovia Pekingu si uvedomujú, že musia byť superveľmocou čo najskôr. A spôsob jej komunikácie nás vracia do zlatých čias brežnevovej doktríny a svet už môže čoskoro zistiť, že čínsky opätok tlačí viac ako americká či ruská čižma. Možno sa nám zdá, že je to vlastne jedno, že Čína je taká vzdialená, že nás to nemôže nijako ohroziť. Ale to sa už deje. Veľa sa po tieto dni hovorí o ruských vojskách na hraniciach Ukrajiny. Odhliadnuc od faktu, že tento 170-tisícový kontingent je rozmiestnený aj na hraniciach s Bieloruskom, nemálo politikov, politológov a iných vševedov už prorokuje novoročnú ofenzívu. Existujú však znepokojujúce indície, že kroky Moskvy a Pekingu sú koordinované, že Čína využíva napätie na východnej Ukrajine na odklon záujmu USA od jej politiky v Tichom oceáne, nastávajúcej svetovej aréne.

        A Rusko bude musieť raz prejaviť svoju vďačnosť, ak nechce prísť o rozsiahle územia na Ďalekom východe. V Číne totiž ešte nezabudli na Nerčinskú zmluvu (1689), vďaka ktorej museli odstúpiť Petrohradu územia, kde neskôr vznikol Chabarovsk a Vladivostok a dodnes ju považujú za národnú katastrofu. Obe krajiny už dlhodobo spolupracujú (Šanghajská organizácia spolupráce) a predstavujú pre nás bezpečnostné riziko bez ohľadu na to, koľko rusofilov na Slovensku žije, alebo koľko politikov odmieta bojkot zimných hier v Pekingu. Sme pre nich iba figúrky na veľmocenskej šachovnici, tak ako pre Američanov. Blchy. Ale nemuselo by to tak byť. Drak sa totiž nemusí prebudiť len na východe. Ak si na záver a ilustráciu doprajeme trochu romantizmu, naše tradície a poverová história sú tiež plné drakov, rovnako ako našich susedov (viď založenie Krakova). Jedine v tomto regióne a nikde inde vznikol aj Dračí rád (Ordo draconis), založený na ochranu kresťanstva a na boj s islamom. Sami sme a budeme bezvýznamní, ale pevne zomknutý húf malých rýb odradí od útoku aj veľkého dravca. Ak teda nechceme skončiť ako predkrm veľmocí, musíme sa zjednotiť a adekvátne odpovedať na výzvy zajtrajška. Aby vlády vo Washingtone, Bruseli či Moskve raz brali na vedomie nielen čínskeho draka, ale aj toho medzi troma moriami. Je načase ho prebudiť, alebo zostať trčať v bezvýznamnosti, tak ako doteraz! 

        Mgr. Miroslav Kuna