“Jasne a zreteľne” a najmä progresívne

V roku 2020 mesto Zurich v spolupráci so SEXUELLE GESUNDHEIT SCHWEIZ vydalo knižku pre deti a mládež od 6 rokov s názvom Klipp und klar (Jasne a zreteľne). Knižka má pomôcť rodičom jednoduchšie vysvetliť tému sexuality svojím deťom, ktoré sa “vďaka” ilustráciám už od ranného veku môžu zoznámiť s normálnosťou homosexuálnych praktík, ako aj s názorom, že homosexualita musí byť spoločnosťou tolerovaná: 

“Sú ženy, ktoré sa cítia ako muži.

Alebo muži, ktorí sa cítia ako ženy.

Aj s nimi musí spoločnosť zaobchádzať rovnako.”

Cítiš sa diskriminovaný?

Môžeš získať pomoc.

celá brožúra tu: https://www.profamilia.de/fileadmin/landesverband/lv_sachsen/Melisse/Broschuere_klipp_und_klar.pdf

Prajeme príjemný “umelecký” zážitok….

Novoročné výzvy

“V novom roku do útoku!” – zvykne sa hovoriť o.i. aj medzi tými, čo ešte nerezignovali na neutešený obraz Slovenska a sveta. Veď možných cieľov je viac než dosť a je na mieste sa trochu zamyslieť, aký rok máme za sebou a čo nás to vlastne čaká. Vyzerá to tak, že predovšetkým predčasné voľby, hoci sa ich dátum neustále posúva. A tiež to vyzerá tak, že budú najdôležitejšie od roku 1998. Voliči si už totiž vyskúšali systém modrý aj červený, takisto súčasný antisystém. Zrejme sa zasa vrátime k systému “našich ľudí”, pretože ľudia chcú mať už pokoj a aspoň nejaké “istoty”. Ten však znova zlyhá. A ak nevyhrá systém červený, tak modrý, najnovšie aj s kráľom politických skrachovancov Dzurindom, čo nie je vylúčené, keďže nám progresivizmus utešene rastie.

Zasa to teda bude o menšom či väčšom zle. To si uvedomil vo veľmi ojedinelej slabej chvíľke aj Michal Havran, keď sa vyznal, že “najväčších hlupákov a nímandov som stretol v prostredí ľavice, najperfídnejších v radoch ekoaktivistov a najpyšnejších medzi tými, ktorí sa považujú za konzervatívcov”. A že by mohlo vyhrať to menšie (z nášho pohľadu) toho sa reálne boja aj naši liberálni proroci, veď aj Arpád Soltéz sa vyjadril, že “dnes predstavuje pre Slovensko najväčšiu hrozbu slovenský občan a volič”. Vskutku vzácna úprimnosť, a aká drzá! Spoločnosť je zjavne otupená natoľko, že si tento výrok skoro nikto nevšimol. Je tým jasne povedané to, že progresívci sa snažia ovládnuť krajinu, ktorú považujú nie za svoju vlasť, ale za nepriateľské teritórium. Aj preto sa u nás zaklína hrozbou spojenia politického katolicizmu a hlinkovského nacionalizmu. A aj preto u nás niektorí (napr. Peter Weiss) vidia hrozbu v podobe “národno-konzervatívneho štátu” a podriadenia obyvateľstva “fundamentalistickej dogmatike”. Neustále pripomínajú vetu z trhacieho kalendára (rozumej ústavy), že Slovenská republika sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo (takú vôľu k moci má voš!), avšak sami ovládnutím médií, školstva, kultúry a časti politiky presadzujú svoje liberálne videnie sveta bez ohľadu na to, či s tým obyvatelia súhlasia, alebo nie.

Ale majú to beztak ťažké, veď sa neustále sťažujú, že sme síce kultúrne na Západe, ale mentálne na Východe. A nezničiteľné zatavenie do západného sveta musí byť spoločným úsilím všetkých kaviarenských psychológov, keďže voliči sú väčšinou načisto sprostí. Našťastie, v našom národe ešte zostali nejaké zdravé inštinkty, a preto čoraz menej ľudí cíti potrebu zostať na večné časy a nikdy inak s LGBTI+ gender greendeal Západom (hlavne ak z toho plynúce ekonomické benefity pomaly končia), aj keď zatiaľ žiaľ väčšinou vidia alternatívu iba na území zlatej hordy. Ale je dobre, že sa ľuďom konečne otvárajú oči. Lebo nie taký zápecnícky filozof ako je autor tohto článku, ale renomovaný kanadský profesor antropológie a liberál (!) Ivan Kalmar o motivácii prijatia našich štátov do únie povedal v rozhovore pre A2larm nasledovné: “Skôr z nej (strednej Európy, pozn. aut.) chceli urobiť oblasť, kde môžu ťažiť z lacnej práce a vytvoriť tu závislé trhy. Práve odvtedy sa stredná Európa podobá časti sveta, ktorý bol kolonizovaný. Západ na to využil rasový kapitalizmus. Snahy podmaniť si iné trhy sú často sprevádzané rasistickými ideológiami o tom, že je tá ktorá kultúra od prírody podradná či neschopná demokracie (krátené)“. A tiež dodáva, že napr. študentov zo strednej Európy na univerzitách v jeho domovskej Kanade nerešpektujú a “nedostávajú ani podporu cez zvláštne programy ako černosi či pôvodní obyvatelia Ameriky”. Nuž teda, “skrz to zistenie – aké odpustenie?” – žiada sa spýtať spolu s básnikom, ich básnikom T.S. Eliotom!

Sme to, čo sme – kolónia, sme pre nich ľudia, ktorí sú “bieli, ale nie tak celkom” (v ekonomickom a kultúrnom zmysle), ako hovorí Kalmar. A tiež je opakujem potrebné, aby štvrtina Slovákov (podľa prieskumov) prestala fantazírovať o nejakom spojení s Ruskom, ak teda nechcú bezprizorný život v zemľankách, z ktorého ich vyslobodí až upitie sa na smrť. Ak nechceme byť ako región donekonečna kolonizovaní, je načase sa postaviť na vlastné nohy. Niekto považuje takúto polarizáciu za kontraproduktívnu, ale je to len oblečenie dresov. Víťazstvo sa dosahuje až zjednotením názorov, nie samotnou diskusiou. Otázne je, či sme na to pripravení. Inde už totiž boj medzi oboma pólmi prebieha. Mocným dojmom na mňa zapôsobil minuloročný pohyb v Nemecku, kde ultranacionalistická organizácia Ríšski občania (počet členov cca 21 000) pripravovala štátny prevrat. V tom multikultúrnom, etnomasochistickom, islamizujúcom sa Nemecku. Mali už pripravenú novú vládu na čele s Heinrichom XIII., princom Reussom a začať chceli útokom na radix malorum – koreň zla, ktorým je tak ako u nás parlament.

Monarchistické vedenie hnutia nám nemusí vyhovovať, ale je to vlastne v súlade so starými nemeckými tradíciami. Nie nejaký reakčný mysliteľ, ale taký Zdeněk Nejedlý vo svojom životopise Richarda Wagnera píše, že v nemeckých krajinách stojacich proti Napoleonovi nebolo nepriateľského dualizmu medzi šľachtou a poddanými, ale všetci boli volk. To bol špecifický rys nemeckého romantizmu – poddaný miloval svoje knieža, pretože obaja boli ponížení revolučným násilím. A hoci Ríšski občania nemali nádej na úspech, predsa chceli do toho ísť, hoci mohli stratiť (a mnohí aj stratia) všetko. O čo viac by sme sa mali snažiť my, ktorých situácia nie je ešte ani zďaleka taká kritická! A aj inde sa bojuje. Irán je po smrti Kurdky Mashe Amíniovej už celé mesiace na nohách. Nielen v tradične liberálnejšom Teheráne, ale aj v doteraz konzervatívnych mestách. Tu ale zďaleka nejde o boj proti šatkám. Vidno to aj z nasadenia, akým mainstream doslova horúčkovito informuje o mladých demonštrantoch žijúcich v tejto teokratickej republike, ktorí už “nemajú čo stratiť”. Preto verejne skandujú heslá “Smrť diktátorovi!”, mysliac tým na duchovného vodcu Alího Chameneího a komentátori považujú tieto protesty za najväčšie, aké si Irán pamätá.

Inak je zaujímavé, že počas migračnej katastrofy v roku 2015 nám liberáli hovorili, že nemáme mať strach z inej kultúry, veď práve šatky nosili aj naše staré matere. Zato teraz je strhávanie šatiek aktom boja za slobodu a demokraciu! V skutočnosti Irán zažíva ukážkovú kultúrnu vojnu. Minulý rok okrem iného iránska vláda výrazne sťažila prístup žien k interrupciám, pretože počet Iráncov začal prvýkrát v histórii krajiny klesať a prognóza do budúcnosti nie je lichotivá. Avšak nie prísnosť režimu povzbudila rebelantov, práve naopak. Za vlády predošlého prezidenta Hasana Rúháního došlo k istej liberalizácii, počas ktorej sa upustilo od najprísnejších pravidiel vyžadovaných režimom. Aj mravnostná polícia dostala príkaz, aby sa pri ich kontrolovaní “krotila”. Súčasné konzervatívne vedenie krajiny sa k nim chcelo vrátiť a stačilo len čakať na rozbušku, ako bola práve smrť mladej ženy, aby rebélia vybuchla. Iste, môžeme si myslieť svoje o smiešnej snahe počítať, koľko vlasov trčí ženám spod šatky, avšak ukazuje nám to aj niečo iné. Ak liberalizmus niekde dostane čo len miniatúrnu šancu, je takmer nemožné ho následne vykynožiť a vrátiť stav spoločnosti do starých koľají.

Čo sa týka režimu v Teheráne, nemám najmenšie obavy z toho, že to nezvládne. Má totiž vôľu k moci a nebojí sa o ňu bojovať, na rozdiel od našich súdruhov v ´89. Navyše, ak nemá Irán dopadnúť ako Sýria, či Lýbia, je lepšie zachovať v ňom status quo. A keď už hovorím o duchovných vodcoch, nedá mi nespomenúť úmrtie emeritného pápeža Benedikta XVI. Pápeža, ktorého abdikácia bola pre Cirkev katastrofou, umožňujúcou nástup súčasného liberálneho vodcu. Médiá sa okamžite pustili do špinenia jeho pamiatky, od jeho členstva v Hitlerjugend (do ktorého sa vraj “dalo aj nevstúpiť”), po “nenávistný” protiislamský prejav na univerzite v Regensburgu (2006), a samozrejme, že si dovolil zrušiť exkomunikáciu biskupa a “antisemitu” Richarda Williamsona (2009). Naša liberálna úderka mu zasa nevie zabudnúť odvolanie vplyvného člena vatikánskej progresívnej lobby Roberta Bezáka. Ak takto reaguje mainstream, znamená to len toľko, že to nebol až taký zlý pápež.

Zato ten súčasný žne od liberálnej internacionály jednu pochvalu za druhou, a preto mu súčasná žiaľ (p)rezidentka dovliekla do Vatikánu aj Radku z Teplárne, hoci tá sa celkom úprimne tvárila, že ani nevie, kde je, ani čia je. Aj týmto pani Čaputová potvrdila, že patrí k tomu najodpornejšiemu, čo slovenská politická scéna za 30 rokov samostatnosti vyprodukovala. Mimochodom, výročie samostatnosti. Všimli ste si, že sa oslavoval hlavne náš demoliberálny režim, ktorý (vraj) porazil komunizmus, mečiarizmus a Fica? Aj bez toho, okrem obnovenia samostatnosti, čo vlastne máme oslavovať? Celé tridsaťročie charakterizuje iba rozkrádanie či rozpredávanie národného majetku a postupné obmedzovanie občianskych slobôd a štátnej suverenity. Začal to Mečiar vytvorením domácej “kapitálotvornej” vrstvy, kedy svojim nekompetentným pajtášom podaroval továrne, kúpele a dôležité podniky (Nafta Gbely, VSŽ, lodenice). Ani po jeho odstavení sme si nepolepšili – odliv národného bohatstva pokračoval za Dzurindu výpredajom do zahraničia – strategické podniky šli za babku Američanom, Nemcom, Francúzom, Čechom, Talianom. “Reformátori” na čele s Miklošom zmenili daňový systém v neprospech strednej a nižšej vrstvy a aj “modrí” pokračovali v rozkrádaní.

Ficova “slovenská sociálna demokracia” prehodila výhybku opäť na domáce spriaznené firmy, ktoré sa kráľovsky nabalili na predražených verejných zákazkách. Majitelia tých nespriaznených potom vstúpili do politiky, aby tak mohli priamo chrániť svoje aktíva – Andrej Kiska, Boris Kollár, Richard Sulík… Niet sa teda čo diviť, že celých tridsať rokov chýbajú peniaze na školstvo, zdravotníctvo, obranu, diaľnice, či slušné platy vo verejnej a štátnej službe. Modrí aj červení nesú vďaka vstupu do EÚ a prijatiu eura rovnakú zodpovednosť za premenu našej vlasti na viac-menej autonómnu oblasť. Do politiky vstúpil aj tretí sektor, ktorý ovládol prezidentský palác. Kde pani (p)rezidentka stojí, to jasne ukázala počas svojho novoročného “prejavu”, v ktorom necitovala našich národných buditeľov, ani veľké osobnosti európskej kultúry, ale ďalšie bezprízorné indivíduum, totiž Romana Samotného, majiteľa Teplárne. A práve tento mančaft sa bude snažiť Slovensko zotročiť úplne. Najradšej bez odporu, sterilne, voľbami, pomocou tých “správnych” voličov. Je to priama výzva pre nás, či im to dovolíme.

Ak vedia zabojovať v takom stratenom Nemecku či Iráne, vedenom bradatými klerikmi, ktorí veria “tak zle napísanej knihe akou je Korán” (Edward Gibbon), nie je dôvod, aby sme zostali zahanbení. Brazílčania, tí neľavicoví a neprogresívni, tiež neváhali zaútočiť na vládne inštitúcie, aby tak vyjadrili svoj nesúhlas s inauguráciou megakorupčníka a komunistu. Dôstojne tak napodobnili amerických vlastencov, obliehajúcich Kapitol. To isté chceli aj Reichsbürger. Vyzerá to tak, že po neplodnej a zbytočnej snahe zvíťaziť nad vládnucou ideológiou kultúrnym spôsobom a súbojom ideí začalo globálne obdobie aktívneho odporu a priamych vzbúr. Parafrázovaním rímskeho rečníka Libania, je načase, aby levy odhodili somárske kože, ktoré im navliekli nepriatelia a ukázali sa vo svojej pravej podobe, riadiac sa zákonmi rozvahy a nevyhnutnosti. Podľa všetkých prognóz nás čaká ešte ťažší rok, ako bol ten minulý. V republike je a bude veľa nespokojných ľudí. Clamor Slavorum ascendit ante conspectum Dei… – hlasné volanie Slovákov povznáša sa pred Božiu tvár! A preto – v novom roku do útoku! 

Mgr. Miroslav Kuna

Dúha kontra Schwarz

Nie je to tak dávno, čo sme písali o pohone na dvoch katechétov na Gymnáziu Ľudovíta Štúra v Trenčíne, pretože si dovolili hovoriť o homosexualite v súlade s dvojtisícročnou katolíckou doktrínou. Samozrejme, oboch pedagógov “natreli” ich študenti, ktorých jemné dušičky asi nemohli vystáť pravdu o tom, čo je prirodzené a čo už nie. Kto by čakal, že podobné sťažnosti sú hodné akurát tak nezrelých pubertiakov, ten sa dočkal ďalšieho sklamania. Áno, mám na mysli prípad pedagóga prednášajúceho na Trnavskej univerzite, doktora psychológie Mgr. Mária Schwarza, PhD. Aj tu boli spúšťačom dve výtečnice, inak takto študentky psychológie a akcelerátorom ďalšie dve roztomilé devy, konkrétne redaktorky arciškodnej medzi printovými médiami – Denníka N – Ria Gehrerová a Denisa Gdovinová.

Pritom nejde o žiadnu novinku, pretože už pred rokom spísali iné dve študentky predmetného odboru sťažnosť na údajné Schwarzove homofóbne výroky. Jednou z nich je právnička Miroslava Dobrotková, ktorá asi nemá ktovieako početnú klientelu, pretože sa pre zjavný dostatok voľného času rozhodla študovať aj psychológiu, keďže ju vraj vždy bavila. Podľa jej slov sa prednášky nepáčili viacerým študentom, ale v sťažnosti sa k nej pridala len jedna. Kto by čakal, že si ich nejaká univerzitná autorita posadí a pekne im zvýšeným hlasom vysvetlí, kde je ich miesto, znovu by sa prerátal. Zarážajúca je práve zbabelosť školy, keď po tejto sťažnosti upravili pedagógovi pracovný pomer z interného na externý. To však pani právničke zjavne nestačilo, a keď sa dozvedela, že Schwarz prednáša naďalej bezozmeny “svoje” tvrdenia, po treťom ročníku štúdium opustila. Chápeme absurdnosť toho celého? To už potom môže prednášať za katedrou pokojne aj taký Bohuš Bolka Polívku, pretože je zjavne nová doba a nielen “host vyhazuje vrchního”! Najnovšie chcú vyhadzovať z univerzít aj študenti, ak prednášky nebudú podľa ich zakomplexovaných, obmedzených a hlavne nekompetentných predstáv. A ak bude mať niektorá univerzita tú drzosť, že po ideologickej sťažnosti študenta nedôjde k okamžitému vyhodeniu nepohodlného profesora, angažovaný študent na protest opustí školu. Aká škoda! Keby bola pani Dobrotková posledná!

Udalosť, čuduj sa svete, nespustila mediálny ošiaľ, a tak sa začalo druhé kolo liberálnej exekúcie. Tentoraz sa do vyučujúceho pustila poslucháčka druhého ročníka Viktória Tkáčová spolu so svojou komplickou Ivanou Tyukosovou, externou študentkou štvrtého ročníka. Tiež podali na pedagóga sťažnosť a zjavne očakávali, že akú revolúciu v prospech dúhovej komunity spustia. Srandovné sú tieto snehové vločky… Kamarát mi pred dvoma rokmi počas túry rozprával, že v práci mali špeciálne školenie o tom, ako sa správať ku kolegom mileniánom a mladším. Lebo veď, chápme ich, pre upadajúcu demografickú krivku sa dostali na takú strednú školu akú chceli, pre covid nemuseli podstúpiť skúšku dospelosti a na vysokú ich prijali väčšinou tiež bez námahy. A potom prídu do pracovného pomeru a odrazu bum! Niekto im prvýkrát povie “nie”, prvýkrát zažijú neúspech. Alebo, ako v našom prípade, niekto im rozbije na prednáške ich ružovučké okuliare. A preto sa aj naša študentka Viktória, akonáhle jej vedenie univerzity nevyhovelo, rýchlo podelila o svoje spravodlivé rozhorčenie s redaktorkami, ktoré nie sú podľa fotografii oveľa staršie, než ona. Čiže s ďalšími snehovými vločkami, ďalšími diagnózami. A čo také doktor psychológie Schwarz povedal, že si to zaslúži takú jedovatú pozornosť?

No predstavte si, v dnešných progresívnych časoch si dovolil v súlade s našou ústavou tvrdiť, že manželstvo je vyhradené len pre muža a ženu. A ešte vtipne podotkol, že inak by sa muselo v prípade dvoch mužov nazývať “manmanstvo” a dvoch žien “želželstvo”, pretože už samotný výraz manželstvo je dovodený od man, čiže muž a žel ako ženstvo. Tiež podľa sledovanej logiky položil praktickú otázku, ako môžu dvaja muži tvoriť rodinu, keď sa v nej nerodí? A liberálov ako aj milé študentky rozzúril do žerava tvrdením, že “Súčasné tlaky (ktoré to chcú zmeniť, pozn. aut.) sú ideologického charakteru, pretože toto je vedeckého charakteru”. Pretože, ako učí svojich študentov a tiež ako dosvedčuje niekoľko tisícročná prax: “Rodina je inštitucionalizovaná biosociálna skupina vytvorená z dvoch členov odlišného pohlavia, a ich detí”. Hnojník, teda pardón, Denník N tiež nezabudol pripomenúť, že Schwarz pôsobil aj v Centre pomoci pre rodinu v Trnave, ktoré úzko spolupracuje s rôznymi cirkevnými organizáciami, aby sme neboli na pochybách, odkiaľ zasa fanatický vietor veje! Povzbudivé je aspoň to, že sa pedagóga zastala drvivá väčšina študentov psychológie, že sami chceli intervenovať v jeho prospech u vedenia univerzity a upustili od toho až na jeho výslovnú žiadosť. Zjavne si tento skromný intelektuál neželá ešte viac víriť kalné vody mediálnej pozornosti.

No my by sme mali. V ostatných Sobotných dialógoch na RTVS (12.11.2022) sa doktora Schwarcza zastal aj poslanec Gyimesi, čo mu tentoraz treba pripočítať k dobru. Nie tak jeho oponentovi, slovutnému obracačovi kabátov, pánovi poslancovi Krúpovi. Ten na margo celej kauzy hovoril o “tmárstve, dušpastierstve a bigotnosti” slovenskej spoločnosti, ktoré majú charakterizovať práve pedagógove výroky. A ešte ostro kritizoval slovenskú vlastnosť voliť si vždy to svoje a odmietať cudzie vzory. V akom stupni rozkladu musí byť mozog pána poslanca, keď toto považuje za niečo zlé! Tým sa zaraďuje k progresívnym úderkám typu Holinovej, Kepplovej, Schutza či Havrana, ktorý sa na margo Slovenska vyjadril, že v ňom chce koalícia konzervatívnych síl a fašistov vytvoriť “zaostalý skanzen a laboratórium na ovládanie ľudí”, aby to bola “krajina uzatvorená v bludoch, čarodejníctve a poverčivosti”. 

Nuž, čo k tomu dodať. Iba ak inými, normálnymi slovami – áno, presne toto chceme! Chceme byť krajinou, kde ľudia budú verní sebe, svojim dejinám, kultúre, zaužívaným vzorcom správania, osvedčenému modelu rodiny, náboženským systémom, vlastenectvu, krvi a pôde! Všetko v súlade s tým, čo tvrdil už Jozef Miloslav Hurban a ktorého slová sa do tejto kauzy mimoriadne hodia : “My chceme vedu pre vieru a vieru pre vedu! Slovenská výzva pre Európu a svet! Slovenské pohľady na svet!” Áno, to je naša výzva, to je aréna, v ktorej sa môžu presadiť aj malé národy! Nie sme veľmoc, nemáme impérium, ani prostriedky na jeho budovanie, nemáme obrovskú armádu, ale máme dedičstvo ducha a dejiny, s ktorými môže súperiť len málo národov, dejiny ľudu mŕtveho a znovu vzkrieseného, zotročeného a znovu slobodného, ktorý raz rozlomí aj putá dneška, ktoré mu chcú opäť raz nasadiť mocní sveta. Nie bez kritiky a hujersky všetko preberať, ale prísť s vlastným postojom a presvedčením a s ním smelo vstúpiť do súboja ideí, ako si to želal už Svetozár Hurban Vajanský: “Keď sa národ slovenský v útiskoch, nemajúcich páru na zemi, zobrať vedel k produkovaniu toľkých hlbokých umov, srdce človeku poskočí pri myšlienke, ako vysoko vyletí duch slovenský s uvoľnenými už krídlami!”  Tu mi na záver príde tiež ako veľmi vhodné spomenúť slová básnika a mešťana slobodného kráľovského mesta Prešova Mikuláša Jakobeusa spred tristo rokov, ktoré možno smelo označiť za večné politické motto pre Slovensko: “…statočný slovenský národ dvíhajte hor ku hviezdam!” 

Mgr. Miroslav Kuna 

Pád

Dnešnému svetu hrozí pád. Možno z toho nič nebude, keďže moderná spoločnosť má podobne ako rakovina mimoriadne úspešnú rezistentnosť voči akejkoľvek liečbe, ale príznaky tu sú. Začnime takým eurom. Holandský parlament sa chystá rokovať o scenároch rozpadu eurozóny, čo by bolo pred pár rokmi ťažké sci-fi. Tamojšia ministerka financií Sigrid Kaagová už v októbri potvrdila, že je potrebné začať s prípravou eventualít na situáciu, keď sa euro zrúti. Súčasťou týchto krízových scenárov je aj znovuzavedenie národnej meny – guldenu. A ešte (u politikov) s ojedinelou dávkou úprimnosti poznamenala, že sú to informácie, ktoré verejnosť nemá poznať. Asi aj preto o tom v našich končinách v hlavnom spravodajskom čase akosi nepočuť.

Tak sa vlastne ukazuje bezvýchodiskovosť celého projektu jednotnej meny, ktorej kúpna sila bola nahlodávaná už od roku 2017 prostredníctvom masívneho nakupovania štátnych dlhopisov a neskôr aj menej hodnotných cenných papierov zo strany centrálnej banky. Vrcholom boli potom záporné úrokové sadzby, ktorými ECB pomáhala jednotlivým krajinám eurozóny z pandemickej katastrofy a s čím skončila v tomto roku pre ich neudržateľnosť. Klincom do rakvy môžu byť napokon stupňujúci sa chaos okolo cien energií, nevyhnutnosť dotovania ekonomiky a domácností a s tým súvisiace zvyšovanie deficitov verejných financií. A môžeme reálne očakávať, že ak by euro “kľaklo”, bol by to začiatok konca únie, pretože spoločná mena je základným kameňom “spoločného” vzdušného zámku s názvom Európska únia. 

Pád tiež zažíva aj eurohujerská reprezentácia naprieč štátmi starého kontinentu. Písali sme o pomalom obrate, ktorý vďaka zmene postojov obyvateľstva nastáva vo Švédsku, Taliansku a nielen my, ale aj Macron má menšinovú vládu, takže voliči aj jemu vystavili účet, aj keď pravda menej výrazne ako Taliani. Len u nás akoby po posledných voľbách nastalo naše povestné zaostávanie. Zo všetkých médií počuť víťazoslávne fanfáry, že vraj “extrém” v nich dostal na frak. Inteligentnejší komentátori (napr. Marián Repa) však nejasajú, pretože si uvedomujú, že “krajná pravica” neuspela len pre svoju roztrieštenosť. Vezmime si príklad “povstaleckého” Banskobystrického kraja. Rudolf Huliak (Národná koalícia), Miroslav Suja (Republika), Marek Kotleba (ĽS NS) a Rudolf Sásik (SĽS Andreja Hlinku) spolu získali takmer tridsať percent hlasov, a to najmä vďaka stabilnej voličskej základni. To je devíza, ktorú začali oceňovať niektoré… no povedzme, že pragmatickejšie strany. Vďaka tomu napr. Republika výrazne zvýšila svoj koaličný potenciál (so Smerom), čo môže o dva roky zaujímavo zamiešať karty. A aj keď autor tohto článku nie je fanúšikom partokracie, ani tohto nešťastného územnosprávneho členenia (najhoršieho v histórii), možno podobný pohyb s trochou irónie považovať za základ hrádze proti extrémizmu. Tomu liberálnemu.

Potom si dúfajme každý sudca rozmyslí, či vydá rozhodnutie zaväzujúce naše úrady uznať pobyt argentínskemu “manželovi” Slováka, hoci ich neprirodzený zväzok štát (zatiaľ) neuznáva. V každom prípade, hlasovanie Národnej rady proti LGBTQI+ agende, či dokonca návrhy na prijatie deklarácie ohradzujúcej sa voči šikanovaniu bruselskými byrokratmi a karieristami v tejto veci, príjemne prekvapil už teraz. A tiež obežník arcibiskupa Oroscha, ktorým nerobí nič iné, len bráni dvojtisícročnú katolícku doktrínu. Škoda len, že bol interný, ale chápem to. Tak ako starý Rím, ani súčasnú satanokraciu nechce Cirkev otvorene provokovať. Avšak mala by si uvedomiť, že konfrontáciu nemôže odkladať do nekonečna. A nie sa ešte ospravedlňovať. Aj pohyb v Brazílii je zaujímavý. V najdlhšej prezidentskej kampani v histórii krajiny tam veľmi tesne zvíťazil ľavičiar Inázio Lula da Silva. Ten už predpovedá takpovediac raj na zemi: “Budeme žiť v časoch mieru, lásky a nádeje”. A ešte tolerancie a rodovej rovnosti. Keby zajtra pred verejnosť predstúpil Antikrist, sotva by si vo svojej prvej reči k osprostenému ľudstvu zvolil demagogickejšie výrazy. A Bolsonaro ohlušujúco mlčal, respektíve mlčanie prerušil len výzvou svojim priaznivcom, aby neblokovali cesty. A tí možno doteraz čakajú na rozkaz tohto bývalého vojenského dôstojníka armáde, aby zachránil krajinu pred komunizmom. Že by to bolo nelegitímne? Ono nelegitímne je už zvolenie samotného Lulu, ktorému nikdy nemalo byť umožnené kandidovať, pretože mal per momentum sedieť vo väzení.

V Brazílii je dobre známy výraz “umývačka áut”, čo bol pred viac ako dekádou najväčší  korupčný škandál na svete (!), kedy cez ropný gigant Petrobraz tiekli miliardy dolárov Lulovej Robotníckej strane a jej sponzorom. Bývalého prezidenta po jeden a polročnom pobyte za mrežami však súd oslobodil, pretože vraj vyšetrovateľ bol voči nemu zaujatý a zozbierané dôkazy, ktoré ho usvedčovali ako hlavu celej schémy, sa v súdnom procese nedajú použiť. Iste, Bolsonarovi sa dá veľa vyčítať, napr. že podľahol vábničke neoliberálnych reforiem (s ktorými má bohaté skúsenosti aj Slovensko), vďaka čomu v krajine, ktorá patrí k najväčším exportérom potravín na svete, trpí 33 miliónov ľudí na podvýživu. Alebo, že preferoval plantážnickú oligarchiu a severoamerické ťažobné spoločnosti, ktoré veľmi citeľne preriedili Amazonský dažďový prales. Ale jeho administratíva urobila aj zopár správnych krokov, ktoré ju posunuli v kultúrnej vojne na tú správnu stranu. Liberáli by povedali, že už v jeho prvom volebnom programe bolo vylúčenie na základe rasy, čo inak takto boli zmeny v zákonníku práce, ktoré umožňovali zamestnávateľom vyberať si zamestnancov podľa vlastného uváženia. Premenené na slovenské pomery by to znamenalo, umožniť napr. majiteľovi reštaurácie odmietnuť prijať do zamestnania zanedbaného toluéna z osady, alebo osobu (asi) mužského pohlavia s mejkapom, pätnásť centimetrovými krížmi v ušiach a vizážou homoupíra z nejakej young adult série (podobnosť s medializovanou reálnou osobou, ktorá sa zúčastnila pohrebu jednej z obetí Teplárne čisto náhodná) bez obáv z toho, že bude šikanovaný úradmi, médiami, tretím sektorom a niektorými politikmi.

A tiež treba oceniť jeho tzv. boj proti satanizmu, čiže vedomé vedenie spoločnosti ku kresťanskému konzervativizmu a rasovému realizmu. Ale zatiaľ Jair nebojuje a jeho stúpenci demonštrujú, blokujú cesty a pred vojenskými základňami skandujú výzvy vojakom, aby im pomohli v boji o budúcnosť krajiny. Aj Amerika to má nahnuté. Biden hovorí o ohrozenej demokracii a do domu Nancy Pelosiovej sa vlámal “pravicový extrémista” David De Pape. Vraj jej chcel preraziť kolená kladivom. Vyskytli sa aj úsmevné správy, že to bol milenec jej manžela, a že sa pohádali, a preto mu následne prebil lebku. V každom prípade USA bezpochyby sú na pokraji občianskej vojny a politické násilie, ktoré v širokom rozsahu na scénu uviedlo BLM, bude len gradovať. Olej do ohňa prilial aj nový majiteľ Twiteru Elon Musk, ktorý tieto teórie sám šíril a doslova uviedol, že je pri nich (aj keď malá) pravdepodobnosť, že sú pravdivé.

Dôležité je, že teórii o homo sadizme uverili milióny obyvateľov svetovej demokratickej superveľmoci napriek tomu, že sú už do najrannejšieho veku nakladaní do liberálneho dunstu. Je to tým, že ľudia tomu chcú veriť, tak veľmi považujú druhú stranu za neprijateľnú pre verejný život. Republikáni pred kongresovými voľbami dúfali, že s veľkou prevahou ovládnu obe snemovne. Ich radikálne krídlo už avizovalo spustenie procesu impeachmentu šéfa Bieleho domu. Nestalo sa. Možno to však urýchli americký pád. A také Rusko a Čína? Moskvu čaká zrýchľujúci sa úpadok a možno aj čiastočná dezintegrácia, takže bude môcť hovoriť o šťastí, ak sa jej územie napokon nescvrkne na úroveň bývalého Moskovského veľkokniežactva. A Čína môže svetový pád veľmi ľahko urýchliť napadnutím Taiwanu (chránenca USA), ktoré mnohí vplyvní analytici predpovedajú do konca tohto desaťročia. Toto však nie je dôvodom na uloženie sa ku spánku. Žiadne waiting for the end, veď liberalizmus sa zožerie aj tak sám pre svoju protirečivosť, počkáme si na rozrumenie sveta atď. Áno je to pravdepodobné. Ale ešte skôr zasiahne vyššia moc. V druhej polovici tohto storočia bude svet a tým aj Slovensko horším miestom pre život. A nebude to len vďaka vojnám či migračným vlnám. Tie budú dôsledkom klimatických zmien, ktoré spôsobia, že sa aj u nás budú striedať suchá a prívalové dažde a v globále oceány zalejú niektoré pobrežné oblasti, rozširovanie púští a nedostatok zrážok budú spôsobovať gigantické hladomory a nemalé časti planéty sa môžu stať pre horúčavy neobývateľnými. A potom bude veľmi záležať na tom, kto bude držať kormidlo – či liberáli, alebo ich životaschopná alternatíva. Ak to budú prví menovaní, čaká nás diktatúra, ktorá bude dúhová a neviem čo ešte, ale rozhodne nie zamatová. Veď si to úspešne vyskúšali už pri covide, keď uzavreli celé národy. Dnešnému svetu hrozí pád. A je dôležité, ako pripravených nás zastihne. Pretože to, čo svet potrebuje, je herakleitovský oheň, ktorý ničí a tvorí nové, je to oheň Kristov, o ktorom sám hovorí, že túži po tom, aby už vzplanul! A keď to príde, bude veľký rozdiel v tom, či budeme horieť, alebo zhoríme. Svet nepočká. 

Mgr. Miroslav Kuna

Prípad Rushdie

Celý svet na chvíľu zastal, keď sa “anglický” spisovateľ indického pôvodu a moslimského vierovyznania v New Yorku konečne postavil zoči voči vykonávateľovi fatvy. Myslel si, že už môže žiť “normálne”. Ale po 33 rokoch sa predsa len dočkal. Zrejme príde o oko, ale už vraj znova žartuje. A človek by si myslel, že mu tie päste a nôž zmažú ten arogantný úsmev z tváre, keďže si v danej chvíli musel uvedomiť, že rozsudku smrti nikdy v živote neunikne.

Aby čitateľ nebol na pochybách, nepodporujem šiítsku formu islamu (ani nijakú jeho formu) a nie som ani obdivovateľom ajatolláha Chomejního – toho skôr považujem za jedného z malých antikristov, ktorí majú predchádzať príchodu toho veľkého. Veď to bol práve on, kto vyzýval moslimov na dobývanie krajín obývaných “neveriacimi”, kým na celom svete nebude nastolený islam. Samozrejme, šiítsky. Avšak v prípade Rushdieho sa bavíme o človeku, ktorý v roku 2019 spolu s ďalšími zhruba tridsiatimi “intelektuálmi” podpísal výzvu: “Bojujte za Európu, lebo ničitelia ju zničia!” Tá bola namierená konkrétne proti vlastencom a identitárom v európskych krajinách. A  samozrejme sa k tomu potrebovala vyjadriť aj liberálna internacionála, ako aj jej domáca odnož, vrátane dementissime femine našej “kultúrnej” scény Mariany Čengel-Solčanskej (režisérky a neviem čo ešte). Tá vo svojom pravidelnom stĺpčeku v neomarxistickom denníku SME (č. 157/2022) označila Rushdieho za nesmrteľného a parafrázovaním jeho výroku “sloboda slova je život sám” spochybnila, či by v modernej krajine (rozumej u nás) mal byť vôbec v Trestnom zákonníku paragraf postihujúci hanobenie náboženstva.

Ale ďalej ju budem radšej citovať: “Nemáme azda právo posmievať sa akejkoľvek transcendentnej bytosti, akú len bola schopná ľudská fantázia vyfabulovať? Nemáme právo znevažovať krutých bohov, pomstychtivé a zakomplexované entity bez tela, ktoré nám skrze bigotné mysle diktujú knihy a zákony? Nemáme právo spochybňovať každého, kto sa považuje za proroka a médium záhrobných hlasov? Nemáme právo kresliť a písať karikatúry zákonodarcov, ktorí argumentujú božou vôľou? To by predsa v dvadsiatom prvom storočí nemalo byť iba právom, ale celospoločensky chápanou povinnosťou”. A svoju akútnu verbálnu hnačku zavŕšila spisovateľovým výrokom “… v smrti a v živote obhajovať vec pravdy a rozprášiť ilúziu do vetra”. Myslím, že by sme museli dlho hľadať, aby sme podobné, vulgárno-ateistické výroky našli v tlači spred roka ´89. Komunistickí ideológovia sa snažili ísť na vec mazane a podkopať náboženstvo narúšaním jeho základov. Toto je však hodenie granátu rovno na oltár. Pretože je zrejmé, že jej výroky neboli namierené len proti viere ajatolláhov, ale proti všetkým náboženstvám. A nič z toho pani režisérka mať nebude, paragraf-neparagraf. Je smelá, pretože tu jej za takéto výroky nikto nožom na tvári trvalý úsmev nevyčarí.

Som zvedavý, či by sa s rovnakou benevolenciou prehliadli aj výroky, podobne hodnotiace LGBTQI+ komunitu, demokratov, liberálov, ateistov atď. Vskutku, mohol by niekto v mienkotvornom médiu napr. napísať, že máme právo znevažovať “hrdinov”, ako sú Nelson Mandela či Martin Luther King (ktorí boli všetko len nie svätí), že máme právo znevažovať zakomplexované a pomstychtivé indivídua, ktoré sa necítia doma ani vo svojom vlastnom tele, že máme právo kritizovať šialených liberálov, ktorí nám skrze svoju sociopatiu diktujú zákony a to, aké môžeme čítať knihy a periodiká? Každému súdnemu človeku je zrejmé, že Rushdie slúži liberálom len ako zásterka. Pochybujem, že Satanské verše väčšina z nich vôbec čítala. Autor tohto článku to skúšal, ale je to naozaj taká neuveriteľne nudná záležitosť, že mám chuť vyhlásiť súťaž o hodnotné ceny pre každého, kto ju dočíta do konca. Samotný Rushdie sa najprv vyjadril, že jeho kniha neuráža islam, avšak po tom, čo v islamskom svete spôsobila, otočil. Odvtedy vravieval, že také náboženstvo sa nedá nekritizovať. A preto ho liberáli teraz vyťahujú z nemocničného lôžka, pretože im tento vykorenený človek opäť poslúži v úlohe užitočného idiota na splnenie cieľa, ktorý naznačila už pani Čengel-Solčanská – spraviť z náboženstva fackovacieho panáka, ako prvý krok k jeho zničeniu.

Preto už nemá byť trestné ho hanobiť. Preto sa účelovo vyťahuje Taliban a život v Afganistane “rok po” (lebo vraj podobne by to raz vďaka katolibacom mohlo vyzerať aj u nás). Preto transvestitka Matia Lecká (dídžejka a neviem čo ešte) pri velebení pražského prajdu uviedla, že “omnipotentná entita ovládajúca prírodu a svet si nevyberá”. To len ľudia všetko prekrútia. V slušnej spoločnosti to však prípustné nie je. Veľký politický filozof Roger Scruton vo svojej knihe Zmysel konzervativizmu vyslovene uvádza, že sloboda slova nemôže chrániť vulgárnosť, rúhanie, nactiutŕhanie a všetky podobné útoky na osobnú integritu človeka. V slušnej spoločnosti to ľudia vedia. Nevedia to ale zjavne tí zo “slušného Slovenska”. Ale potom sa nečudujme, že ak sa tu selektívne nedodržujú zákony, tak v atmosfére narastajúcej nervozity a agresivity sa im časom niekto pokúsi otvoriť oči. Trebárs aj nožom.

Mgr. Miroslav Kuna 

Kalergiho plán

Slová maďarského premiéra, ktoré vyslovil na tzv. Letnej univerzite Maďarov v rumunskom Sedmohradsku, vyvolali divokú reakciu naprieč celou západnou civilizáciou a vo všetkých mimovládkach. Slová, ako “nechceme byť miešancami zmiešanými s Neeurópanmi”, či tvrdenia o tom, že na Západe sú vďaka rasovému miešaniu už len konglomeráty národov, a nie národy, očividne zaťali do živého. Zastal sa ho iba rakúsky kancelár Karol Nehammer, ktorý si za to tiež okamžite zlízol svoju dávku blenu. A hoci Orbán opäť predviedol grandióznu flexibilitu svojej chrbtovej kosti, keď sa vyjadril v tom zmysle, že niekedy niečo inak povie, ako to myslí, treba mu za jeho výroky vlastne poďakovať.

Vojna na Ukrajine, zdražovanie a hrozba naozaj studených zím (napriek klimatickej zmene) totiž úplne zatlačili do úzadia problém masovej nelegálnej migrácie, ktorej intenzita sa nezmenšuje. Práve naopak, ako ukázali posledné udalosti na ostrove Lampedusa. A tiež nie je otázkou náhody, ale je riadená podľa konkrétneho plánu. Nie, nebudem písať o strýkovi Sorosovi, aj keď v tom hrá nezastupiteľnú úlohu. Budem písať o takmer sto rokov starom pláne na postupnú likvidáciu tradičných európskych národov. Richard Mikuláš gróf Coudenhove-Kalergi (1894-1972) bol rakúsky šľachtic zmiešaného pôvodu. Jeho otec Heinrich, c. a k. vyslanec u japonského cisárskeho dvora, sa behom svojej diplomatickej misie oženil s dcérou významného obchodníka Micuko Aojamou. Richard Mikuláš (jeho japonské meno bolo Eijiro) sa tak narodil v Tokiu, vyrastal v Rakúsko-Uhorsku, jeho domovom bolo Francúzsko a mal československé občianstvo. Vynikajúca vizitka vykorenenosti budúceho duchovného otca zjednotenia Európy, ktorého predkovia z otcovej strany pochádzali z Brabantu a zúčastnili sa prvej krížovej výpravy! S nápadom celoeurópskej federácie prišiel po hrôzach prvej svetovej vojny.

Chcel prepojiť európske štáty ekonomickými, politickými a hospodárskymi väzbami, ktoré by zabránili ďalšej vojne. To je dodnes ako vieme proklamovaný cieľ Európskej únie. V roku 1922, respektíve 1923 preto zakladá hnutie s názvom Paneurópska únia, ktorej cieľom bolo zjednotenie európskych krajín do Spojených štátov európskych, ktoré si predstavoval ako rozšírené Rakúsko-Uhorsko. Avšak stal sa neslávne známym najmä svojimi nadčasovými úvahami o budúcom usporiadaní Európy, ktoré chcel dosiahnuť najmä vďaka miešaniu Európanov s príslušníkmi afrických a blízkovýchodných etník. A prečo takýto spôsob? Uvedomil si, že prinútiť hrdé a nezávislé európske národy k rozpusteniu v novom superštáte bude príliš zložité, ak nie nemožné. Preto sa rozhodol, že práve rasové miešanie povedie k vytvoreniu úplne novej identity, ktorá už nebude natoľko lipnúť na tradičných hodnotách.

Vo svojej knihe Praktický idealizmus (1925) dokonca predstavuje túto rasu budúcnosti, ktorú budú tvoriť jedinci zmiešaní zo všetkých rás, a tí nahradia etnickú jedinečnosť a rozmanitosť národov a osudové spoločenstvo vykorenenými, egoistickými jednotlivcami: “Rasa budúcnosti, negroidno-euroázijská, vzhľadu podobného starovekému Egyptu, nahradí množstvo národov množstvom osobností.” Jeho vysnívaní mestici, čo sa vlastností týka, majú kombinovať nedostatok charakteru, absenciu zábran, slabosť vôle, nestálosť, bezbožnosť a neveru s objektivitou, všestrannosťou, duchovnou bdelosťou, absenciou predsudkov a rozmanitosťou. Táto nová, vykorenená rasa bez vlasti a viery má byť ovládaná starou feudálnou šľachtou, ku ktorej sám patril. Príslušníkov európskych šľachtických domov preto vyzýva, aby sa stali “novou medzinárodnou a intersociálnou šľachtickou rasou zajtrajška”. Tá má vládnuť pomocou nových ľudí, “najlepších mužov a žien”, ktorí sa budú podieľať na rozvrátení tradičnej rodiny pomocou voľných zväzkov a promiskuity. Tento postup označil za “božské zákony erotickej eugeniky”. Takisto filozofuje nad antagonistickými svetmi vidieka a mesta, pričom sa otvorene vysmieva z rustikálneho spôsobu života založenom na viere, konzervativizme, tradicionalizme a úcte k miestnemu dedičstvu, ktoré označuje za výsledok príbuzenského kríženia. Naopak, mestský človek má mať podľa neho ideálne vlastnosti – skepticizmus, racionalizmus, ateizmus a modernizmus. 

V príhovore na prvom paneurópskom kongrese (1926) zasa vyzýval hospodársky a politicky zvýhodňovať židovské obyvateľstvo, hoci predtým sa proti nemu vymedzoval. Zmena postoja zrejme súvisela s jeho priateľstvom s barónom Louisom de Rotschildom, či americkými finančníkmi Maxom Warburgom a Bernardom Baruchom, ktorí nemalými čiastkami financovali jeho hnutie. Veľkú podporu mal aj medzi slobodomurármi a lóžovým bratom sa stal už v roku 1921, kedy vstúpil do viedenskej Humanitas. A na svoju stranu si časom získal také “kvalitné” osobnosti, ako boli Aristide Briand (francúzsky anarchista, neskôr socialistický politik), Sigmund Freud, Otto von Habsburg či Edvard Beneš. Avšak Eijirove ambície presahovali ešte aj hranice starého kontinentu. Okrem Spojených štátov európskych, do ktorých mali patriť aj ich africké a ázijské kolónie (zrejme kvôli ľahšiemu dovozu “materiálu” na miešanie) mali vzniknúť, alebo pokračovať ešte ďalšie štyri superštáty – Panamerická únia (celý americký kontinent), Britské impérium, vtedy ešte najväčšie na svete, ktoré už rozmanitosťou trpelo, Sovietsky zväz a Panázijská únia skladajúca sa predovšetkým z Číny a Japonska. Medzinárodným komunikačným jazykom mala byť angličtina (čo sa splnilo) a keď sa vrátime k Pan-Európe, o jeho politickej naivite svedčí aj fakt, že mala byť založená na prekonaní rozporov medzi individualizmom a socializmom a kapitalizmus a komunizmus sa mali navzájom obohacovať.

Nuž ale dajme si logickú otázku – nedeje sa práve toto na ideologickej rovine aj v súčasnej únii? Nie je tu jasný príklon k liberalizmu, ľavicovému environmentalizmu a spolupráci oligarchických štruktúr s neomarxizmom? Možno to všetko znie ako konšpiračná teória, avšak len dovtedy, kým si neuvedomíme, že súčasná únia krok za krokom plní aj ďalšie plány veľkého kozmopolitu. Už v roku 1955 napríklad navrhol Beethovenovu Ódu na radosť ako hymnu Európy, čo sa o 16 rokov neskôr aj realizovalo a vymyslel tiež Deň Európy (v súčasnosti 9. máj) a jeho návrh európskej vlajky je veľmi podobný tej únijnej. Podľa jeho predstáv sa neskôr vytvárali európske spoločenstvá, či Európsky parlament. Tiež sa realizovali Eijirove vízie spoločnej meny, hospodárskej únie a v súčasnosti urýchlene smerujeme k plnohodnotnej politickej únii. Keď sa teda realizovalo toto všetko, vyzerá ako náhoda, že migračná katastrofa z roku 2015 prebiehala ako prebiehala? Začala sa tým ďalšia fáza “zjednocovania” Európy, kedy starý kontinent otvoril brány miliónom utečencov, ktorí neutekali pred vojnou, chudobou a hladom (stačí len spomenúť sumy platené prevádzačom), ale s cieľom stať sa bez práce súčasťou európskeho blahobytu?

A jediné, čo architekti willkomenskultur za to od nich požadujú, je etnické “obohatenie”? Iste, príliv alogénnych prisťahovalcov trvá na západe kontinentu už desaťročia, ale jeho finalizáciu zažívame očividne v našich časoch. Podľa niektorých odhadov majú byť do konca storočia zlikvidované národné štáty a nastoleniu novej politickej a etnickej reality už nebude stáť nič v ceste. Nenechajme sa učičíkať tým, že je to ešte ďaleko, že máme čas. Dedičia grófovej vízie čakali na urýchlenú realizáciu tohto bodu celých sto rokov! Coudenhove-Kalergi zomrel podľa správy zverejnenej slobodomurármi (!) na mozgovú mŕtvicu. Jeho sekretárka však naznačila, že pravdepodobne spáchal samovraždu. Ututlalo sa to, aby jeho obdivovatelia neboli sklamaní. Zdá sa to nelogické, lebo v živote dosiahol všetko čo chcel a jeho plány sa dodnes očividne realizujú. Ktovie, akú úlohu v tomto skratovitom rozhodnutí hral ochromujúci pocit zžieravej vykorenenosti. Stálo by to za serióznu sociobiologickú štúdiu.

Predsedníctvo Paneurópskej únie, tejto liahni zvrhlých nápadov pre naše spoločné smerovanie, prebral po ňom dedič ďalšieho spustnutého domu – Otto von Habsburg. Ale je vlastne jedno, kto bude stáť na čele (v súčasnosti Alain Terrenoire, autor francúzskeho antirasistického zákona z roku 1972). Dôležité je, že Kalergiho plán úspešne pokračuje.

Mgr. Miroslav Kuna    

Spev sirén


Posledné mesiace boli často pertraktované predstavy o budúcej koalícii zloženej zo Smeru, Hlasu a Republiky s tichou podporou kotlebovcov (ak sa dostanú do NR SR), ktorá nahradí súčasnú dobu matovičovského temna. Dnes už ani to zdá sa neplatí, lebo (skutočný) premiér nepokryte spolupracuje s ĽSNS a vyjadril sa, že je na to “naozaj hrdý”. To tiež niečo vypovedá aj o tzv. nacionalistoch, ktorí bez problémov spolupracujú s človekom, ktorý v nedôveryhodnosti nemá medzi slovenskými politikmi súpera a tentokrát oprávnene! K tomu ich zrejme viedla smiešna snaha ukázať, že sú predsa len stráviteľní, dokonca chrumkaví, a že nie sú žiadni fašisti. Takto sa politický nacionalizmus sa stavia do polohy človeka, ktorý sa chystá skočiť zo strechy trinásťposchodového činžiaku a reálne očakáva, že by to mohlo skončiť aj inak, ako smrťou. Pretože táto dočasná “temná” koalícia určite po voľbách 2024 nevznikne. Skôr však reálne môže zostaviť vládu vyššie spomínaný štvorlístok. A tým sa zasa dostane k moci aj ľavica, aj keď to bude “slovenská sociálna demokracia” a biznis socializmus s ľudskou tvárou Pellegriniho, ktorého politická (a možno aj iná) orientácia je dodnes záhadou. Na to netreba zabúdať v deň, keď Matovič skončí. Súčasný systém vykazuje príznaky blížiacej sa mozgovej príhody. Je to zrejmé všetkým, čo vidia nekompetentnosť dnešných vlád vyspelého sveta. Víťazí s čoraz tesnejším výsledkom (viď Macron). A ľudia sa začínajú obzerať po alternatíve. Okrem riešení ponúkaných “krajnou pravicou” sa však stále viac dostávajú do popredia myšlienky ľavice, dokonca krajnej ľavice, u nás blahovského typu. Veď napríklad kniha nášho posledného jakobína Lenin a 21. storočie hovorí o víziách červeného tábora veľmi jasne. Mainstream ovládajú už desaťročia kultúrni marxisti a tí by si v prípade potreby spojenie s marxistami utopickými vedeli predstaviť určite ľahšie ako so scénou presadzujúcou identitu, tradície a etnickú a kultúrnu výnimočnosť. Národný boľševizmus, ktorý je skutočnou ideológiou a styčným bodom tak Kotlebu, ako aj Fica, by tak dostal možnosť predviesť sa. Smutné je, že by to veľká časť “národnej scény” iste uvítala. Tak ako svätú vojnu za rozšírenie ruského miru. Nepochybne by sa časť z nich stala z presvedčených nacionalistov kovanými socialistami, tak ako tomu bolo v roku 1945. Nostalgia za istotami minulého režimu je stále silná, stačí len zopár odhodlaných kormidelníkov stalinsko-jakobínskeho strihu. Už vidím tie davy nášho antifašistického snp-národa, ako sa nadchnú pre staronovú, úchvatnú víziu!  Ako by asi vyzeral život vo vysnívanom, aj keď pre nás ešte vzdialenom socialistickom raji, o tom hovorí aj kniha s názvom “Auroville”, ktorá uzrelo svetlo sveta v tomto roku.

Autorkou je poľská novinárka Katarzyna Boni, ktorá z “mesta, aké svet potrebuje”, prvýkrát ušla, ako sama priznáva. Popisuje utópiu, ktorú pred päťdesiatimi rokmi na vyprahnutej pláni v Indii založili rojčiví ľavicoví snílkovia a kde mala spoločnosť konečne žiť bez náboženstva, peňazí, ba dokonca bez potreby majetku ako takého. Miesto preň bolo vybrané skutočne symbolicky – údajne ho ťažbou dreva premenili na púšť zlí anglickí a francúzski kolonizátori.  Už založenie mesta sa nieslo v takom multikultúrnom duchu, že by Washington pri svojom slobodomurárskom vysvätení District of Columbia len bledol závisťou. Pri ceremoniáli znelo sedemnásť jazykov, základy mesta boli položené na zemi privezenej zo všetkých 24 štátov Indického zväzu a 120 štátov sveta. Práve prebiehali revolučné 60-te roky a pomýlení mladí ľudia väčšinou odmietali svet svojich rodičov a hľadali nový zmysel existencie. A keďže duchovné dedičstvo Západu im bolo jedine tak terčom posmechu a pohŕdania, mnohí utekali na východ, do Indie, kde sa s nadšením pustili do osvojovania si základov tamojších náboženských systémov. A do tejto výbušnej atmosféry ako na zavolanie v ašráme Šrí Aurobinda osvietila jednu tamojšiu “spirituálnu sprievodkyňu” menom Mirra Alfassa, ktorá bola známa ako “Matka”, myšlienka založiť ideálne mesto, kde sa zrodí nový človek.

Taký, ktorý sa vzdá svojho ega a bude žiť v harmónii s podobne prebudenými jedincami. Taký, čo bude žiť výhradne pre pospolitosť, svoju domovskú socialistickú komúnu. Následne dostalo meno podľa jej majstra Aurobindu a v roku založenia (1965) malo nula obyvateľov a jeden strom. O niečo neskôr ho preto podporilo UNESCO (aj to svedčí o užitočnosti tohto fondu) ako projekt slúžiaci k prispeniu k “medzinárodnému porozumeniu a šíreniu mieru”. Postupne sa tu začali usádzať ľudia zo Západu, hľadajúci svoje lepšie ja. Okrem obyčajných darmošľapov, narkomanov a iných stratených existencii podľahli volaniu sirény aj finančníci (čo je dosť úsmevné), architekti, čo sa kvôli urbanistickému rozvoju určite hodilo a samozrejme rôzni obskúrni umelci aj s ich citlivými dušičkami. “Matka” rozdelila budúce osídlenie do štyroch zón. Jednoduchý nákres premenil francúzsky architekt Roger Anger na efektnú špirálovitú štruktúru. V Auroville ľudia nemali priezvisko, políciu, sudcov, ani väzenie. Neboli tu žiadne vládne ani úradné štruktúry. Napokon to nebolo ani miesto pre ľudí utekajúcich pred skutočnosťou, či hľadajúcich odpočinok v starobe. “Matka” totiž celkom pragmaticky uprednostňovala mladých ľudí (aj keď bol pozvaný každý), ktorí by ťažkou fyzickou prácou realizovali jej sny. Taký idealistický gulag. Niet sa preto čo diviť, že niektorí sa tu usadili len na chvíľu, iní len na pár rokov. Tí najfanatickejší na celý život, ale takým typom nepomôže ani skúsenosť na vlastnej koži. V utópii mali byť školy, divadlá, múzeá, ale aj dielne, polia a bujné lesy. A mladí idealisti z Auroville naozaj vysadili milióny stromov a otvorili vyše päťdesiat výrobných podnikov. Pracovalo sa podľa kolektivistických pracovných ideálov. Každý si mal vybrať také zamestnanie, aké chcel a to malo prispieť k rozvoju indexu osobnej slobody. Ako sa to všetko podarilo realizovať je zrejmé aj z toho, že v utópii musela z času na čas zasahovať polícia, že sa tu pálili knihy tak ako v nacistickom Nemecku a deti síce nemuseli chodiť do klasickej školy s lavicami a hierarchiou na čele s učiteľmi, ale napokon šli študovať na Západ, ak chceli dosiahnuť aspoň nejaké vzdelanie. A tiež sa tam (na Západ) chodili ľudia z Auroville aj liečiť, pretože utopická zdravotná starostlivosť bola naozaj utopická, založená na holistickom princípe, ktorý je dodnes používaný hlavne rôznymi alternatívnymi liečiteľmi.

Aj v rovnostárskom meste vznikali kompetenčné spory a prebiehali mocenské boje a aj v tomto ideálnom spoločenstve sa vyskytli javy ako rasizmus, neznášanlivosť a chamtivosť. V podnikoch založených na rovnosti dochádzalo k vykorisťovaniu pracujúcich rovnako ako v kapitalizme. A napokon v strede mesta bez náboženstva vyrástol mohutný chrám Matrimandir so zlatou kupolou. Dnes je v meste bez peňazí potrebné za kávu zaplatiť tak ako v kaviarňach všade na svete a celé dokáže fungovať len vďaka dotáciám indickej vlády a darom bohatých zanietencov zo zahraničia. A asi preto v tejto utópii žije dnes závratných 2,500 obyvateľov, čo by na Slovensku nestačilo ani na získanie štatútu mesta. Zo všetkých ideálov sa podarilo naplniť len jediný – absenciu vlády. Ale Aurovillčania sú optimistickí a tvrdia, že u nich utópia čoskoro zavládne! Zatiaľ však obchody a reštaurácie vyžadujú platby v hotovosti a narábanie s nemalými verejnými financiami pripomína skôr organizovaný zločin. Vysnený raj má tiež rovnaké isté problémy ako iné mestá, ktoré sa za raj nepovažujú.

Ako napísal reportér Mady Crowell, aj tu došlo k znásilneniam, vraždám, a čo je pre rajskú záhradu skutočne nedobrou vizitkou, aj samovraždám. Zákaz požívania alkoholických nápojov nikto nedodržiava. Ktovie, možno je to všetko súčasťou cesty sebarozvoja, čo je základná kvintesencia Aurovillu. Socializmus je hydra, ktorej budú vždy dorastať odťaté hlavy. Je naozaj zarážajúce, že po trpkých skúsenostiach so všetkými jeho formami si nájde toľko nadšených obdivovateľov. A to dokonca aj v podobe beznádejnej utópie niekde v indickej púšti, ktorú je celý svet pripravený umelo udržiavať pri živote. Veľmi by ma zaujímalo, či by sa s rovnakou sympatiou stretlo aj mesto založené na opačných princípoch, povedzme na spôsob republiky Fiume. Otázka je to vskutku iba rečnícka, lebo by tak ako Fiume určite aj skončilo. A tak budú musieť ctitelia identity a tradície neustále bojovať so spevom sirén. Odyseus to vyriešil jednoducho – zalepil svojim mužom uši voskom a sám sa nechal priviazať ku sťažňu. Škoda len, že spevu tých ľavicových sa tak ľahko ubrániť nejde.

Mgr. Miroslav Kuna

Mimoni

Sme mimoni. Nevedeli ste o tom? Ale áno, sme! A to netvrdím ja, ale bývalý vicepremiér, financminister, guru neziskoviek, reformátor Ukrajiny, bilderberský besedník a najsamsuper odborník na všetko a bruselský a galaktický tajný radca Ivan Mikloš, takže na tom musí niečo byť! Nemôžem si pomôcť, ja jednoducho milujem bývalé marxistické a súčasné neomarxistické denníky Pravda a SME(na)! Výrobky z ich duševnej dielne sú pravidelným útokom na moju bránicu, no zároveň sú pre mňa aj veľkým zdrojom inšpirácie. A hoci si človek od tejto asylum partie už zvykol asi na všetko, článok Ivana Mikloša s názvom “Rusi a my. Líšime sa až tak veľmi?” (SME, č. 66/2022) zdvihol zo stoličky aj mňa. Rozhorčuje sa v ňom nad tým, akí sú vraj Slováci veľkí konšpirátori. To inak najnovšie tvrdia aj americkí kongresmani, ktorí chcú riešiť náš slovenský facebook aj s Marekom Cukorkopcom. Ale vráťme sa k spomínanému článku. Záver budem radšej citovať, lebo fakt stojí zato: “Bol som pri vstupe Slovenska do EÚ a NATO, chodil som na ich rokovania na vysokej úrovni, bol som (asi) jediný Slovák, ktorý sa viackrát zúčastnil na zasadnutí skupiny Bilderberg (to je tá, čo má podľa vás riadiť svet), bol som a som činný v neziskovom sektore, chodil som na protesty proti Ficovej vláde, žil som na Ukrajine a pomáhal som Ukrajine s reformami a s ich euroatlantickými ambíciami. Podľa vás som teda určite zosobnením vašich fóbii a predstáv o tom, ako funguje svet. Ale zase sa mýlite. V skutočnosti som ten, ktorý s istotou, z prvej ruky a z osobnej skúsenosti vie, že ste mimo. Obávam sa, že úplne, definitívne a beznádejne mimo. Ste jednoducho mimoni”. Vidíte? Vravel som to! Teda, platí to za logického predpokladu, že čítate naše články a články iných spriaznených webov, pretože je Vám ich posolstvo sympatické. Ale čo bolo také hrozné, čo najsamsuper Mikloša takto vyvredilo?

Nuž, bola to správa platformy Globsec z roku 2020, ktorá okrem iného merala aj vieru v konšpiračné teórie v krajinách strednej a juhovýchodnej Európy. Výsledky boli (podľa Ivana) pre Slovensko doslova alarmujúce, pretože kým v takej Litve verí konšpiračným teóriám 17% ľudí, na Slovensku je to až 56% respondentov. Najobľúbenejšie a najrozšírenejšie je presvedčenie o diktáte Bruselu, ktorý musíme znášať (67%), že základne NATO sú pre zvrchovanú krajinu neprijateľné (65%), že svet riadia tajné spolky (60%) a že neziskové organizácie sú predĺženou rukou západných mocností (58%). A čuduj sa svete, všetci títo respondenti by vymenili milovanú demokraciu za silného vodcu a bezpečnosť, slušný príjem a tradičné hodnoty. A to je pretrvávajúci problém aj v roku 2022 a preto si na našu miniatúrnu krajinu chce konečne posvietiť aj samotná Snemovňa reprezentantov Spojených štátov amerických.

Nuž, čo k tomu dodať. To, že v diskusiách na sociálnych sieťach sa používa slovník štvrtej cenovej a priania skorej smrti, na to sme si už ako tak zvykli. To, že sa to objavuje už aj v médiách, len učesanejšie… no… čo už, vieme čo sú za materiál. Vždy pre nich budeme vulgárni bruchatí pivári, dezoláti, budeme vždy tí, čo si pred demonštráciou dajú na raňajky slaninu a borovičku, či tí, čo chodia po dvore v teplákoch. Symptomatické však je podľa mňa skôr to, že sa už aj zástupcovia politických a ekonomických think-tankov ako je napr. Martin Šimečka, alebo tuto veľkomožný pán, zjavne rozhodli namiesto predstierania demokratickej diskusie a súboja argumentov uchýliť k zhadzovaniu a urážaniu protivníkov. Áno, to sú tí, čo boli za “slušné Slovensko”, všetci tí progresívci a vizionári, tí milovníci slobody, rozmanitosti a diskusie a zmeny. Alebo aj nie. Zjavne sa liberáli a demokrati rozhodli tvárou v tvár neúspešnému dovozu revolúcie uchýliť k maštaľným argumentom, vlastne k žiadnym argumentom. Len hlúpym, osobným útokom, poukazovaním na nedostatok inteligencie, či rovno fašizoidné tendencie u ich názorových oponentov, sem tam okorenené narážkami na ich sexuálnu orientáciu (tu už byť gayom zjavne IN nie je). Skutočnou ambíciou progresívneho intelektuála ale nikdy ani nebola snaha pomocou súboja ideí na modernej Agore dospieť k nejakému prijateľnému kompromisu, ale zničiť osobnú integritu protivníka a znemožniť ho tak, aby navždy zmizol, vyparil sa ako Sauron z Mordoru.

Ale ako sa dá takto fungovať ďalej? Ako z toho von? Mám nápad, vážení progresívni oponenti. Rozdeľme si Slovensko! Nie, vážne! Vy nepresvedčíte nás, my zasa vás, tak načo sa zbytočne jedovať? Spoločnosť je nevyliečiteľne polarizovaná, v podstate žijeme v stave  studenej občianskej vojny. Už je možné len násilné riešenie, tak sa dohodnime, kým je čas. Maďarská iredenta už desiatky rokov požaduje (zatiaľ) kultúrnu autonómiu, tak prečo neskúsiť niečo podobné? Máme tu na začiatok čísla vášho milovaného Globsecu, s tými sa dá pracovať. Podľa vyššie uvedených údajov to vidím tak, že naša strana má nadpolovičnú väčšinu. Budeme nekompromisní, veď sme vo vojne, takže to zaokrúhlime a zaberieme si sedemdesiat percent krajiny, ok? Veď tie vaše nápady mimo Bratislavskej žu(m)py aj tak veľkú podporu nemajú. A potom si zariadime život každý po svojom a na svojom. Vy si môžete bez akýchkoľvek protivenstiev rozvíjať svoju milovanú občiansku spoločnosť, založenú na nekompromisnom liberalizme a progresivizme. Už vás nikto nebude obťažovať s takými hlúposťami, ako je obmedzenie (či nebodaj úplný zákaz) potratov, alebo eutanázie. Môžete si nerušene zavádzať vaše pokrokové idey, ako je sexuálna výchova v škôlkach, môžete konečne legalizovať mäkké drogy, alebo aj všetky psychotropné látky. Gejprájd a Let´s dance môžu byť každý deň (aj s povinným kvórom homosexuálnych a transgender tanečníkov či rozhodcov v druhom menovanom). Samozrejmosťou musia byť rovnocenné zväzky príslušníkov sexuálnych menšín – muž s mužom, žena so psom, intersexuál s poltergeistom. Časom môžu byť samozrejme aj zákonom preferované. Milujete rozmanitosť, tak nezabudnite na dovoz všetkých prenasledovaných a hladných, čiže na vašu predstavu propopulačnej politiky. Celebrity a herci vám ukážu, ako má vyzerať harmonický rodinný život. Môžete im vyhradiť aj kreslá vo vašom parlamente, veď už teraz kecajú do politiky. Nezabudnite na environmentálne riešenia, noste so sebou všade prenosný kompostér a latrínu a pripravte sa na pravidelný zimný blackout. Budete môcť voliť do nekonečna tie isté politické mafie a pritom mať pocit, že ste hlasovali za zmenu. A taký zákonník práce? Prežitok, bro! Budete pracovať, kým nepadnete, či už za pásom, alebo v office. Veď kapitalista (najlepšie zahraničný) je taký láskavý, že vám dáva prácu, tak držím hubu a krok! Môžete sa naďalej predávať do úverového otroctva, aby ste si kúpili dom či byt, ktorý budete celý život splácať a robiť prácu, ktorú nenávidíte, aby ste ho mohli splácať. A ak budete mať ako všetci moderní ľudia sem tam nejaké tie pocity vykorenenosti a beznádeje, vláda sa postará. Prvá pomoc v podobe bezplatnej núdzovej dávky drogy a kondómu bude na každom rohu. Aj s tabletkou “deň po”. Pre istotu. To mi pripomína – zrušte manželstvo, to “väzenie” pre ženy, ako aj každý záväzok a povinnosť a nezabudnite na ópium ľudstva! Urobte toto všetko a ešte viac a uvidíme, dokedy sa tam u vás bude dať žiť. My si to zatiaľ zariadime presne opačne. Ste za? Alebo už konečne vytriezviete?

Mgr. Miroslav Kuna   

Mladá garda

Aj mládež, tá držiteľka rána... ešte si možno niektorí z nás vybavia precítenú recitáciu týchto veršov v podaní komunistickej poslankyne Dagmar Bollovej, prednesených pri príležitosti nečakaného prieniku jej strany do Národnej rady (2002). Ako sa zdá, môže to byť maximálne len želanie, pretože kto sa díva na generáciu dnešných mileniánov a snehových vločiek, sotva očakáva nejaké iné ako “ružové” ráno. Ale tu môže prvý pohľad v mnohom naozaj klamať, ako nedávno zaznamenala aj Nadácia Friedricha Eberta (Friedrich Ebert Stiftung, pomenovaná po socialistickom prezidentovi Weimarskej republiky), ktorá skúmala názory a hodnotové nastavenie mladých ľudí v krajinách V4 a v troch pobaltských republikách za rok 2021.

Výsledky medzi slovenskými mladými boli jednak povzbudivé – skeptický postoj k Európskej únii, ale aj na prvý pohľad znepokojujúce – narastajúci príklon k individualizmu či nezáujem o spoločenské dianie. Ďalej sa vo výsledkoch štúdie uvádza, že “štrukturálne podmienky pre rozvoj mladých na Slovensku (kvalita školstva, pracovné príležitosti pre mladých) sú horšie než v iných krajinách V4”. Napriek tomu – a to je povzbudivé – je túžba mladých Slovákov emigrovať najnižšia z krajín Vyšehradskej skupiny (len asi 7%). Za výborné je tiež možné považovať zistenie, že “na Slovensku je najväčší počet mladých za vystúpenie z EÚ, najvyššia nedôvera k EÚ a ako v jedinej skúmanej krajine prevláda negatívne hodnotenie vplyvu členstva na politický systém”. Ďalším zo zistení výskumu je spomínaný príklon slovenskej mládeže k individualizmu, ktorý sa prejavuje jednak v odďaľovaní zakladania rodín, jednak v priorite v skutočnosti podružných snov, ako je rôznorodá sebarealizácia, cestovanie, či kariérny rast.

 “Aktivizmus zameraný na spoločnosť patrí medzi aktivity, na ktorých mládeži záleží najmenej a do ktorých sa poväčšine nezapája”, uvádzajú na upresnenie autori štúdie. Len päť percent mladých považuje za dôležité zúčastňovať sa na rozvoji spoločnosti, v prípade zapájania sa do politiky sú to len tri percentá. To je v skutočnosti vysvedčenie demoliberálneho systému, či už červeného, modrého, či dúhového zafarbenia. Ale zároveň – a to je dôležité si uvedomiť – vystihuje želaný a prirodzený stav, kedy správa spoločnosti všetkými jej členmi skutočne platí len za demokratickú ilúziu a približne správne identifikuje (spolu so zástupcami komunálnych, regionálnych, či stavovských samospráv, atď.) pytagorejských aristokratov, herakleitovských skrytých vodcov či spannovský štátny stav. Preto som na začiatku písal, že je to jav znepokojujúci len na prvý pohľad. S tým súvisí aj správa vecí verejných, kde nízky záujem prekonáva len ochota zapojiť sa do petičných akcii (41% to už v minulosti urobilo), pričom ďalších 18% by tomu bolo naklonených. To je v skutočnosti všetko, čo je naozaj potrebné v inej ako demoliberálnej spoločnosti, aby jej vodcovia dokázali komunikovať nároky ľudu. Tiež je správou z kategórie tých lepších zistenie, že “najmenej akceptovanou formou participácie je práca pre politickú stranu alebo skupinu, ktorú odmietajú necelé dve tretiny mladých ľudí”. Dá sa z toho usudzovať, že dnešná mladá generácia je ochotná prekonať partokraciu? A skutočne, “ich  nespokojnosť a obavy z budúcnosti súviseli s vnímaným nedostatočným pokrokom v politickej rovine”. Tak pre autorov štúdie vzniká zjavný nesúlad medzi nezáujmom o veci verejné na jednej strane, a  pocitom politickej marginalizácie na strane druhej. Ako liberáli zjavne nemôžu pochopiť, že súčasný politický systém nedokáže spĺňať nároky mladej generácie na politickú reprezentáciu a jej predstavy o budúcnosti.

Taktiež štúdia potvrdzuje trend čiastočného príklonu mladých ľudí k anti-multikultúrnym či anti-pluralitným postojom. Až 43% by si neželalo za susedov cigáňov, 31% moslimov a 52% nedôveruje mainstreamovým médiám. Ale ako vyplynulo z vyššie uvedeného, tieto postoje mladí nereflektujú pri voľbách a podpora nacionalistických strán medzi nimi dokonca oproti roku 2016 klesla. Je to jednak pre nezrozumiteľnosť “jedinej skutočnej opozície”, jednak preto, že mladí už tomuto systému jednoducho neveria. A to možno považovať za povzbudenie pre možnú budúcu prestavbu spoločnosti. Zato sa však naši miléniami najviac obávajú o stav životného prostredia a katastrofy spôsobené klimatickými zmenami. A rastúcu tendenciu majú žiaľ aj progresívno-liberálne prúdy a čo sa týka “práv” sexuálnych menšín, sú mladí o niečo tolerantnejší ako ostatná populácia, avšak nie o veľa, čo je ešte stále dobrá správa. Hlavnou výzvou pre národnú scénu je práve zahľadenie sa mladej generácie do seba, jej prílišný individualizmus a správne investovanie sociálneho kapitálu do vytvárania vzájomných väzieb. A keďže len 20% respondentov vidí svoju budúcnosť pozitívne, sú prirodzene pripravení prijať novú víziu. Vlastne, aj odpor mládeže k masovosti a priemernosti môže byť výhodou, s ktorou sa dá pracovať. Najmä ak demokrati nedokážu triezvo komunikovať, tak ako ultraliberál Martin Šimečka, ktorý nazýva svojich názorových oponentov “luzou” a vyzýva na boj proti tým, ktorých “mozgy nie sú v poriadku”. O jeho schopnosti brilantne argumentovať svedčí aj jeho výrok, že “pre nás je lepšie, keď sme na tom Západe, je to jednoducho lepšie a hotovo, dosť, niet o čom debatovať”. Korunu podobným úchvatným víziám nasadila aj Mária Kolíková: “Vláda určuje ľuďom, ako majú žiť, či sa nám to páči, alebo nepáči”. S takýmito mentálnymi kapacitami nie je potom ani ťažké pustiť sa do boja o našu mládež, o našu budúcnosť. Hlavne ak sa mladí sami identifikujú predovšetkým so Slovenskom. Liberálny komentátor Peter Švík to nazval nebezpečenstvom klanovej identity: “Mentalita klanovej spoločnosti je sformovaná tisícročiami väzieb na rod, sídlo a jeho najbližšie okolie. To, čo prichádza zvonka, bolo vnímané ako nebezpečné a akákoľvek inakosť v rámci komunity bola zväčša potláčaná z dôvodu narušenia jej homogenity”. Napriek tomu, že sa môže zdať naša mládež stratená, jej väčšia časť je naladená na práve takýto druh mentality.

Skepsu voči EÚ môžeme vnímať ako pocit onoho nebezpečia pochádzajúceho zvonka a neochota emigrovať napriek všetkému, čo sa v krajine deje, zasa na väzbu na vlasť, ono rozšírené “bezprostredné okolie”. Treba mať na pamäti, že dnešní respondenti za dvadsať-tridsať rokov prevezmú tento štát. A keďže zásadné životné postoje sa formujú v ich veku, potom už bude reálne možné očakávať, že prípadná zmena by nebola až taká nepriechodná. A to je dobrá správa a možné zadosťučinenie pre tých, ktorí sa v období dekadencie drobnou mravenčou prácou pripravovali na pád systému.

Mgr. Miroslav Kuna  

Svätá vojna

Keď v roku 1918 vyšlo po anglicky písané dielo budúceho “tatíčka” Masaryka Nová Evropa: Stanovisko slovanské, predstavil v ňom autor práve skončený svetový konflikt ako boj teokracie a demokracie, pričom druhá menovaná jasne zvíťazila. Terminológia nie je síce celkom správna, ale pre potreby článku ju budem používať aj ja. Ktovie čo by napísal dnes, keď sme boli svedkami toho, ako sedemdesiattisíc bradatých pastierov a študentov islamských náboženských škôl (“tálibán” znamená po paštúnsky študenti) rozvrátilo tristotisícovú moderne vyzbrojenú afganskú armádu a obrátilo na útek najväčšiu vojenskú mašinériu sveta. Možno by neuznal za hodné reagovať, pretože tak ako mnoho súčasníkov by už nevenoval veľkú pozornosť tomu, čo sa deje v horách a púšťach strednej Ázie. Mainstreamové médiá a politické špičky sveta tomu však veľkú pozornosť venujú a vedia prečo. Ono totiž Taliban nie je len o radikálnom islame inšpirovanom hanafijskou školou islamskej právnej vedy a deobandijským fundamentalizmom, ale aj nacionalizmom paštúnskeho obyvateľstva, zosobnenom v ideológii Paštunwali (cesta Paštúnov/Afgancov). A toto spojenie nacionalizmu a náboženstva je práve to závadné, čo robí vrásky na čelách liberálnej elity, pretože sa ukazuje, že to môže byť model mimoriadne úspešný. Možno sa nám zdá, že tento konflikt sa nemôže stať súčasťou moderného sveta. Že je hodný tak Nigérie a jej boja s islamistickým hnutím Boko Haram (vo voľnom preklade “západné učenie je rúhanie”), tyranie Islamského štátu, ktorý napodiv stále existuje, zombifikovanej Al-Kájdy či práve Talibanu.

Avšak boj medzi teokraciou a demokraciou je súčasťou celých novodobých dejín európskeho kultúrneho okruhu, čo si málokto uvedomuje. Ten totiž existoval ako náboženská civilizácia už v antike a kresťanský stredovek v nej pokračoval, pričom jeho vyvrcholením bola idea Svätej ríše rímskej. Tá sa mala pôvodne skladať nielen z Germánie a severnej Itálie, ale aj Francúzskeho kráľovstva (Galie) a tiež Sclavinie, čo mala byť monarchia, ktorú začiatkom jedenásteho storočia budoval výnimočný poľský panovník Boleslav Chrabrý a ktorá mala obsiahnuť všetky kraje obývané západnými Slovanmi. Aj preto ho vtedajší rímsko-nemecký cisár Otto III. nazval “bratom a spolupracovníkom impéria a druhom rímskeho národa”. Boleslav obsadil aj Slovensko a keby sa tento ideál podarilo naplniť, nikdy by sme sa nestali súčasťou Uhorska. Na čele Svätej ríše mali byť volení imperátori, ktorí by vládli s pomocou múdrych duchovných vládcov (pápežov, teória dvoch mečov) a zároveň mala byť vynikajúcou hrádzou proti expanzii islamu. Napriek neuskutočneniu celého projektu, stredoveká civilizácia vydržala celých tisíc rokov. A čo sa týka vlastnej výnimočnosti, mala v tom na rozdiel od tej našej jasno – Zem je centrom vesmíru, centrom planéty je Európa a jej stredobodom zasa pápežský a cisársky Rím, ktorý je vlasťou všetkých národov, ako sa spomína v jednej básni ešte z čias antiky.

A potom došlo k onému konfliktu medzi teokraciou a demokraciou, ktorá sa vtedy volala osvietenstvo. Jeho začiatok je možné datovať do roku 1775, kedy “patrioti” v severoamerických kolóniách násilím vyhnali kráľovských úradníkov a vyvolávali masové nepokoje. Nasledujúci konflikt, ako vieme, skončil vytvorením Spojených štátov amerických. Tak dostala demokracia dôležité predmostie, odkiaľ sa mohla šíriť do sveta. Že to však ani na ich území nebolo úplne v súlade s vôľou ľudu svedčí fakt, že asi štvrtina obyvateľstva mladú republiku následne opustila a vysťahovala sa buď do Británie, alebo Kanady. Ďalším dejstvom bolo samozrejme krvavé šialenstvo Francúzskej revolúcie (1789) a posledným práve Veľká vojna a boľševický prevrat, ktoré odpravili posledné relikty tradičnej spoločnosti, ktorú TGM nazval teokraciou. Avšak dovtedy prebehlo niekoľko rozhorčených kontrarevolučných hnutí, takže “demokracia” nemala víťazstvo nijak isté. Už v samotnom Francúzsku sa postavili proti revolúcii najprv intelektuáli ako Joseph de Maistre, a neskôr Louis de Bonald a Charles Maurras, zakladateľ monarchistického Action Francaise.

Hlavou odporu však bolo protirepublikánske a katolícke hnutie vo Vendée, kde sa revolučný režim dopustil prvej genocídy v moderných dejinách. Myšlienky kontrarevolúcie úspešne implementoval až režim vo Vichy počas Révolution nationale, ktorý svoje motto Travail, Famille, Patrie (Práca, Rodina, Vlasť) postavil proti revolučnému Liberté, Egalité, Fratelité. Nemecko bolo naopak kedysi skutočne kontrarevolučnou civilizáciou. Svätá ríša rímska národa nemeckého, Nemecký spolok a viac-menej aj Nemecké cisárstvo totiž fungovali na reakčných základoch a preto nemali väčší úspech ani revolučné myšlienky, ktoré tam Francúzi importovali na svojich bodákoch, ani revolúcie rokov 1848/49. Situáciu zmenila prehra v prvej svetovej vojne a vytvorenie štátu, ktorý narúšal dovtedajšie presvedčenie Nemcov, že tvoria metafyzickú jednotu – Weimarskej republiky. Nemeckí komunisti sa v dvadsiatych rokoch pokúsili o niekoľko prevratov a reakčné sily (pruskí monarchisti, šľachta, junkeri a rímskokatolícke duchovenstvo) vsadili na dynamiku nacizmu, aby jeho moderovaním vytvorili kontrarevolučný tradicionalistický štát. Až do smrti prezidenta Paula von Hindenburga sa zdalo, že sa im to podarí, keďže nacisti síce formálne odsudzovali “reakčné živly”, ale prebrali veľa z ich arzenálu, keď napríklad tvrdili, že parlamentný systém je prvým krokom k boľševizmu.

Ešte vyhranenejšia bola situácia v Taliansku počas napoleonských vojen. Najznámejším kontrarevolučným povstaním bolo Sanfedismo ( z tal. Santa Fede, Svätá viera, 1799), ktoré bolo populárnym antijakobínskym hnutím jednoduchých roľníkov, vedeným kardinálom Fabriziom Ruffom. Cieľom tejto nábožensky motivovanej, ľudovej armády bolo zvrhnutie profrancúzskej Parthenópskej republiky v Neapole a tiež boj proti okupantom, ako je to aj zrejmé z ich náborového letáku: “Nečakajte, kým nepriateľ príde a poškvrní vaše domovy”. Práve toto hnutie so svojim nábožensky motivovaným nacionalizmom, klerikálnym vedením a odporom proti cudzím vojskám je súčasnej situácii v Afganistane asi najpodobnejšie. Ďalším príkladom kontrarevolúcie bolo aj povstanie roľníkov na juhu práve zjednoteného Talianska, zvané pejoratívne Brigandage (brigáda), podnecované Pápežským štátom. Vyústilo do regulérnej vojny, ktorá trvala plných desať rokov. Statočného horala Andreasa Hofera a ním vedené Tirolské povstanie sme si už na stránkach Mea Patrie predstavili: http://meapatria.sk/zaujalo-nas/cas-bojovat/

Jeho 20 000 rebelov úspešne bojovalo proti Napoleonovým vojskám a za katolícku vieru. Aj v Rakúskej ríši došlo v rokoch meruôsmych k boju medzi revolucionármi a reakcionármi. Proti Košútovmu liberalizmu a surovému šovinizmu postavil hlavný veliteľ cisárskej armády Alfred Windischgrätz a ríšsky kancelár Felix Schwarzenberg ideu dynasticko-náboženského impéria, ktoré malo byť ovládané podľa kódu krvi či politických schopností. Našich Štúrovcov si získali návrhom ministra vnútra grófa Stadiona, ktorý chcel ríšu rozdeliť na etnické provincie, pričom jednou z nich malo byť aj Slovensko. To sa nakoniec nerealizovalo a za cisára pána bojujúce národy mali byť uchlácholené nič nehovoriacim princípom “rovnosti rás” (volksstämme). Kontrarevolúciou par excellence bola aj Španielska občianska vojna. Monarchisti z radov Karlistov, katolíci a nacionalisti z Falangy spojili svoje sily proti druhej Španielskej republike a jej ústave z roku 1931, ktorú videli ako revolučný dokument, bojujúci proti španielskej kultúre, tradícii a náboženstvu. Povstanie vedené Franciscom Frankom dokonca vyhlásili španielski biskupi za krížové ťaženie. Kontrarevolúciu viedla aj Biela armáda v revolučnom Rusku, ktorá sa pokúsila poraziť boľševikov rovnako, ako sa to podarilo nemeckým reakcionárom a Freikorps, ktorí rozdrvili nemecké červené revolúcie v rokoch 1918-1919.

A čo sa týka našich končín, čisto slovenským kontrarevolučným hnutím bola Slovenská ľudová strana (Neskôr Hlinkova SĽS), ktorá v zmenenej geopolitickej situácii dostala jedinečnú dejinnú príležitosť energicky napĺňať svoj reakčný program, o čom svedčí aj preambula Ústavy nového štátu: Slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou Jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný Slovenský štát. Nová republika mala byť stavovským štátom, ktorého myšlienku rozpracovali katolícki intelektuáli ako Donoso Cortéz, Hilairie Belloc či Othmar Spann a odporúčali hneď dve pápežské encykliky. A oporou nového režimu mala byť garda, koncipovaná ako slovenský rytiersky rád a jej členovia prisahali vernosť národu na relikviu Kristovej Krvi v pevnostnom kláštore v Hronskom Sv. Beňadiku. Hoci sa môže zdať, že tento stáročný konflikt je už rozhodnutý, zdanie môže klamať. V Amerike ide o stret, ktorý sa vyznačuje rastúcou intenzitou. Ak sa štáty udržujú pri živote tými princípmi, na základe ktorých vznikli, tak je tam tento konflikt vlastne nevyhnutný.

Americkí kolonisti totiž spočiatku vytvorili protestantskú náboženskú civilizáciu (puritáni, kvakeri) a vo veľkej časti amerických štátov sú tieto tradície dodnes živé. Najmä obyvatelia Bible beltu (Biblického pásu, štáty bývalej Konfederácie) by nemali problém sa definitívne rozísť s federálnou vládou. Terorizmus BLM a anarcho – socialistická administratíva prezidenta Bidena môže tento polčas rozpadu značne urýchliť. Ešte za nášho života teda môžeme byť svedkami secesie niektorých unijných štátov a ich premeny na teokratické biblické republiky, založené na kresťanskom  rekonštrukcionizme a filozofii tzv. Americkej vízie. A ako vraví Samuel Huntington vo svojej Zrážke civilizácii, ak dominantný štát nejakého kultúrneho okruhu prejde radikálnou zmenou, ostatné ho môžu čoskoro nasledovať. Západnej Európy sa to zrejme týkať nebude, tá sa skôr bude islamizovať. Ale u nášho severného suseda môže byť pohyb ešte zaujímavý. Víťazstvo koncepcie tzv. Štvrtej poľskej republiky, ktorá má byť postavená na nacionalizme, katolicizme a tradicionalizme, by bolo pre celý stredoeurópsky priestor úžasným povzbudením. Na podobných základoch by mohlo stáť aj budúce Intermarium. Ale ak pripustíme víťazstvo opačného tábora, odovzdáme naše domoviny do rúk liberálom, na ktorých sa inak dokonale hodí výrok antického filozofa Celsa: “Je to nová rasa neskúsených ľudí bez vlasti a tradícii, ktorí sa spolčili proti všetkým náboženským a občianskym inštitúciám”. My všetci sme dedičmi tohto konfliktu a je na nás, na ktorú stranu sa pridáme. Či to bude  – podľa delenia tatíčka –  “teokracia”, čiže spoločnosť založená na národnom živote, alebo “demokracia”, ktorá žiadne základy nemá. 

Mgr. Miroslav Kuna