Pád

Dnešnému svetu hrozí pád. Možno z toho nič nebude, keďže moderná spoločnosť má podobne ako rakovina mimoriadne úspešnú rezistentnosť voči akejkoľvek liečbe, ale príznaky tu sú. Začnime takým eurom. Holandský parlament sa chystá rokovať o scenároch rozpadu eurozóny, čo by bolo pred pár rokmi ťažké sci-fi. Tamojšia ministerka financií Sigrid Kaagová už v októbri potvrdila, že je potrebné začať s prípravou eventualít na situáciu, keď sa euro zrúti. Súčasťou týchto krízových scenárov je aj znovuzavedenie národnej meny – guldenu. A ešte (u politikov) s ojedinelou dávkou úprimnosti poznamenala, že sú to informácie, ktoré verejnosť nemá poznať. Asi aj preto o tom v našich končinách v hlavnom spravodajskom čase akosi nepočuť.

Tak sa vlastne ukazuje bezvýchodiskovosť celého projektu jednotnej meny, ktorej kúpna sila bola nahlodávaná už od roku 2017 prostredníctvom masívneho nakupovania štátnych dlhopisov a neskôr aj menej hodnotných cenných papierov zo strany centrálnej banky. Vrcholom boli potom záporné úrokové sadzby, ktorými ECB pomáhala jednotlivým krajinám eurozóny z pandemickej katastrofy a s čím skončila v tomto roku pre ich neudržateľnosť. Klincom do rakvy môžu byť napokon stupňujúci sa chaos okolo cien energií, nevyhnutnosť dotovania ekonomiky a domácností a s tým súvisiace zvyšovanie deficitov verejných financií. A môžeme reálne očakávať, že ak by euro “kľaklo”, bol by to začiatok konca únie, pretože spoločná mena je základným kameňom “spoločného” vzdušného zámku s názvom Európska únia. 

Pád tiež zažíva aj eurohujerská reprezentácia naprieč štátmi starého kontinentu. Písali sme o pomalom obrate, ktorý vďaka zmene postojov obyvateľstva nastáva vo Švédsku, Taliansku a nielen my, ale aj Macron má menšinovú vládu, takže voliči aj jemu vystavili účet, aj keď pravda menej výrazne ako Taliani. Len u nás akoby po posledných voľbách nastalo naše povestné zaostávanie. Zo všetkých médií počuť víťazoslávne fanfáry, že vraj “extrém” v nich dostal na frak. Inteligentnejší komentátori (napr. Marián Repa) však nejasajú, pretože si uvedomujú, že “krajná pravica” neuspela len pre svoju roztrieštenosť. Vezmime si príklad “povstaleckého” Banskobystrického kraja. Rudolf Huliak (Národná koalícia), Miroslav Suja (Republika), Marek Kotleba (ĽS NS) a Rudolf Sásik (SĽS Andreja Hlinku) spolu získali takmer tridsať percent hlasov, a to najmä vďaka stabilnej voličskej základni. To je devíza, ktorú začali oceňovať niektoré… no povedzme, že pragmatickejšie strany. Vďaka tomu napr. Republika výrazne zvýšila svoj koaličný potenciál (so Smerom), čo môže o dva roky zaujímavo zamiešať karty. A aj keď autor tohto článku nie je fanúšikom partokracie, ani tohto nešťastného územnosprávneho členenia (najhoršieho v histórii), možno podobný pohyb s trochou irónie považovať za základ hrádze proti extrémizmu. Tomu liberálnemu.

Potom si dúfajme každý sudca rozmyslí, či vydá rozhodnutie zaväzujúce naše úrady uznať pobyt argentínskemu “manželovi” Slováka, hoci ich neprirodzený zväzok štát (zatiaľ) neuznáva. V každom prípade, hlasovanie Národnej rady proti LGBTQI+ agende, či dokonca návrhy na prijatie deklarácie ohradzujúcej sa voči šikanovaniu bruselskými byrokratmi a karieristami v tejto veci, príjemne prekvapil už teraz. A tiež obežník arcibiskupa Oroscha, ktorým nerobí nič iné, len bráni dvojtisícročnú katolícku doktrínu. Škoda len, že bol interný, ale chápem to. Tak ako starý Rím, ani súčasnú satanokraciu nechce Cirkev otvorene provokovať. Avšak mala by si uvedomiť, že konfrontáciu nemôže odkladať do nekonečna. A nie sa ešte ospravedlňovať. Aj pohyb v Brazílii je zaujímavý. V najdlhšej prezidentskej kampani v histórii krajiny tam veľmi tesne zvíťazil ľavičiar Inázio Lula da Silva. Ten už predpovedá takpovediac raj na zemi: “Budeme žiť v časoch mieru, lásky a nádeje”. A ešte tolerancie a rodovej rovnosti. Keby zajtra pred verejnosť predstúpil Antikrist, sotva by si vo svojej prvej reči k osprostenému ľudstvu zvolil demagogickejšie výrazy. A Bolsonaro ohlušujúco mlčal, respektíve mlčanie prerušil len výzvou svojim priaznivcom, aby neblokovali cesty. A tí možno doteraz čakajú na rozkaz tohto bývalého vojenského dôstojníka armáde, aby zachránil krajinu pred komunizmom. Že by to bolo nelegitímne? Ono nelegitímne je už zvolenie samotného Lulu, ktorému nikdy nemalo byť umožnené kandidovať, pretože mal per momentum sedieť vo väzení.

V Brazílii je dobre známy výraz “umývačka áut”, čo bol pred viac ako dekádou najväčší  korupčný škandál na svete (!), kedy cez ropný gigant Petrobraz tiekli miliardy dolárov Lulovej Robotníckej strane a jej sponzorom. Bývalého prezidenta po jeden a polročnom pobyte za mrežami však súd oslobodil, pretože vraj vyšetrovateľ bol voči nemu zaujatý a zozbierané dôkazy, ktoré ho usvedčovali ako hlavu celej schémy, sa v súdnom procese nedajú použiť. Iste, Bolsonarovi sa dá veľa vyčítať, napr. že podľahol vábničke neoliberálnych reforiem (s ktorými má bohaté skúsenosti aj Slovensko), vďaka čomu v krajine, ktorá patrí k najväčším exportérom potravín na svete, trpí 33 miliónov ľudí na podvýživu. Alebo, že preferoval plantážnickú oligarchiu a severoamerické ťažobné spoločnosti, ktoré veľmi citeľne preriedili Amazonský dažďový prales. Ale jeho administratíva urobila aj zopár správnych krokov, ktoré ju posunuli v kultúrnej vojne na tú správnu stranu. Liberáli by povedali, že už v jeho prvom volebnom programe bolo vylúčenie na základe rasy, čo inak takto boli zmeny v zákonníku práce, ktoré umožňovali zamestnávateľom vyberať si zamestnancov podľa vlastného uváženia. Premenené na slovenské pomery by to znamenalo, umožniť napr. majiteľovi reštaurácie odmietnuť prijať do zamestnania zanedbaného toluéna z osady, alebo osobu (asi) mužského pohlavia s mejkapom, pätnásť centimetrovými krížmi v ušiach a vizážou homoupíra z nejakej young adult série (podobnosť s medializovanou reálnou osobou, ktorá sa zúčastnila pohrebu jednej z obetí Teplárne čisto náhodná) bez obáv z toho, že bude šikanovaný úradmi, médiami, tretím sektorom a niektorými politikmi.

A tiež treba oceniť jeho tzv. boj proti satanizmu, čiže vedomé vedenie spoločnosti ku kresťanskému konzervativizmu a rasovému realizmu. Ale zatiaľ Jair nebojuje a jeho stúpenci demonštrujú, blokujú cesty a pred vojenskými základňami skandujú výzvy vojakom, aby im pomohli v boji o budúcnosť krajiny. Aj Amerika to má nahnuté. Biden hovorí o ohrozenej demokracii a do domu Nancy Pelosiovej sa vlámal “pravicový extrémista” David De Pape. Vraj jej chcel preraziť kolená kladivom. Vyskytli sa aj úsmevné správy, že to bol milenec jej manžela, a že sa pohádali, a preto mu následne prebil lebku. V každom prípade USA bezpochyby sú na pokraji občianskej vojny a politické násilie, ktoré v širokom rozsahu na scénu uviedlo BLM, bude len gradovať. Olej do ohňa prilial aj nový majiteľ Twiteru Elon Musk, ktorý tieto teórie sám šíril a doslova uviedol, že je pri nich (aj keď malá) pravdepodobnosť, že sú pravdivé.

Dôležité je, že teórii o homo sadizme uverili milióny obyvateľov svetovej demokratickej superveľmoci napriek tomu, že sú už do najrannejšieho veku nakladaní do liberálneho dunstu. Je to tým, že ľudia tomu chcú veriť, tak veľmi považujú druhú stranu za neprijateľnú pre verejný život. Republikáni pred kongresovými voľbami dúfali, že s veľkou prevahou ovládnu obe snemovne. Ich radikálne krídlo už avizovalo spustenie procesu impeachmentu šéfa Bieleho domu. Nestalo sa. Možno to však urýchli americký pád. A také Rusko a Čína? Moskvu čaká zrýchľujúci sa úpadok a možno aj čiastočná dezintegrácia, takže bude môcť hovoriť o šťastí, ak sa jej územie napokon nescvrkne na úroveň bývalého Moskovského veľkokniežactva. A Čína môže svetový pád veľmi ľahko urýchliť napadnutím Taiwanu (chránenca USA), ktoré mnohí vplyvní analytici predpovedajú do konca tohto desaťročia. Toto však nie je dôvodom na uloženie sa ku spánku. Žiadne waiting for the end, veď liberalizmus sa zožerie aj tak sám pre svoju protirečivosť, počkáme si na rozrumenie sveta atď. Áno je to pravdepodobné. Ale ešte skôr zasiahne vyššia moc. V druhej polovici tohto storočia bude svet a tým aj Slovensko horším miestom pre život. A nebude to len vďaka vojnám či migračným vlnám. Tie budú dôsledkom klimatických zmien, ktoré spôsobia, že sa aj u nás budú striedať suchá a prívalové dažde a v globále oceány zalejú niektoré pobrežné oblasti, rozširovanie púští a nedostatok zrážok budú spôsobovať gigantické hladomory a nemalé časti planéty sa môžu stať pre horúčavy neobývateľnými. A potom bude veľmi záležať na tom, kto bude držať kormidlo – či liberáli, alebo ich životaschopná alternatíva. Ak to budú prví menovaní, čaká nás diktatúra, ktorá bude dúhová a neviem čo ešte, ale rozhodne nie zamatová. Veď si to úspešne vyskúšali už pri covide, keď uzavreli celé národy. Dnešnému svetu hrozí pád. A je dôležité, ako pripravených nás zastihne. Pretože to, čo svet potrebuje, je herakleitovský oheň, ktorý ničí a tvorí nové, je to oheň Kristov, o ktorom sám hovorí, že túži po tom, aby už vzplanul! A keď to príde, bude veľký rozdiel v tom, či budeme horieť, alebo zhoríme. Svet nepočká. 

Mgr. Miroslav Kuna

Zelené vojny

Máme vraj šetriť, lebo vojna, lebo závislosť od ropy a plynu a taktiež kvôli klimatickej katastrofe. O tom všetkom by sa dalo popísať veľa (a aj sa píše), ale nás bude teraz zaujímať to posledné. Zelené témy sú dnes jednoducho in. Stoja za nimi nemalé peniaze a nabaľuje sa na nich množstvo rôznych expertov. Mediálny priestor dostávajú tí najhlučnejší či najexotickejší a jeden z nich to u nás dokonca dotiahol až do spálne prezidentského paláca. Vytvára sa tu akási dymová clona jednotného zeleného frontu, nejaká predstava o tretej sile popri tradičnej pravici a ľavici. Avšak rovnako, ako má politická fauna v demokracii rôzne odtiene, aj zelená politika sa delí na množstvo súperiacich prúdov. O tom však laická verejnosť väčšinou nevie a preto ju môže zaskočiť rozkol v tomto doteraz jednotne pôsobiacom hnutí.

Už nejaký čas je viditeľný podobný pohyb aj uprostred svetovej environ scény. Kto sa trochu pozrel za oponu, vie, že to nebolo vždy len o názoroch Grétky a jej pajtášov s hnutia Extinction Rebellion. A kniha Michaela Shellenbergera Apokalypsa nehrozí je toho jasným dôkazom. Na rozdiel od alarmistov v nej tvrdí, že svet sa nerúti do záhuby a riešením naozaj nie sú predražené elektrické autá: “Neexistujú vedecké dôkazy o tom, že by konkrétny klimatický bod zlomu mohol nastať pravdepodobnejšie, ako iné potenciálne katastrofické udalosti, ovplyvňujúce osud našej planéty, napríklad dopad asteroidu, výbuch supervulkánu alebo pandémia smrtiaceho vírusu”. A tiež nie všetky zelené riešenia sú skutočne zelené: “Mnohé informácie, ktoré sa dnes verejnosť dozvedá o životnom prostredí a podnebí, nie sú pravdivé. Preháňania, alarmizmu a extrémizmu už bolo dosť. Miesto vyplakávania potrebujeme pozitívnu, humanistickú a racionálnu ekológiu”. Kniha je tak vlastne odpoveďou na hystériu, ktorú tu rozpútala Gréta a jej kamaráti. Na Západe už ľudia začali celkom vážne považovať ekologické problémy za príznaky končiaceho sa sveta a rátajú s takými desiatimi rokmi života, kým sa klíma nezrúti a nezomrú miliardy ľudí. A podľa prieskumu vykonanému vo Veľkej Británii z roku 2020 malo každé piate dieťa nočné mory o klimatickej zmene. Takže hnutie sa nám rozpadlo do dvoch hlavných prúdov – ekoaktivistov, ktorých tvárou je švédska záškoláčka, a ekomodernistov, ktorí sú však len ich umiernenejšou odnožou.

Tvrdia totiž, že vývoj nových technológii môže smerovať k výraznému zlepšeniu ekonomických faktorov, a tým aj k lepším životným podmienkam a následne k ochrane prírody. Krkolomné? Určite. A aj rovnako realistické. Ale poďme ďalej. Ekomodernisti okrem iného tvrdia, že napríklad poľnohospodárstvo má využívať technologicky najnovšie hnojivá a geneticky modifikované potraviny, pretože sú rezistentnejšie voči škodcom a prinášajú aj väčšie výnosy. Už vidím, ako si ich môže dovoliť taký roľník v Bangladéši. Avšak kniha prináša aj rozhodne zaujímavé fakty, ktoré demaskujú nové náboženstvo zvané environmentalizmus. Hneď na úvod sú spomenuté mediálne manipulácie, ako napr. hystéria okolo horiaceho amazonského pralesa, toľko velebených pľúc modrej planéty, ktorá nenechala chladnými ani Lea DiCapria či Madonnu. Ako autor upozorňuje, mnohé snímky, ktoré mali ukazovať hektáre horiaceho pralesa, ani neboli z Amazónie, alebo boli staré tridsať rokov. Navyše sú tieto požiare v danej oblasti bežné a nestoja za nimi vždy drevorubači, ani “fašistický” prezident Bolsonaro. Oheň totiž potrebuje k svojmu životu aj amazonský prales, aj austrálsky buš, aj kalifornské lesy a veselo v nich horelo aj pred dvesto rokmi. Navyše vyvracia dogmu o tom, že amazonský dažďový prales sú zelené pľúca planéty, pretože síce produkuje množstvo kyslíka, ale zhruba rovnaké množstvo aj spotrebuje (rastliny totiž v noci kyslík “dýchajú”), takže sa v ňom neukladá 25% CO2, ako tvrdia aktivisti. Navyše sme za posledných 35 rokov vysadili viac stromov ako vyrúbali a tie rastú nečakane rýchlo – práve vďaka vyššiemu počtu teplých dní a vyššej koncentrácii CO2.

Dokonca aj samotná OSN popiera alarmistické správy o tom, že nám v blízkej budúcnosti hrozí hladomor, pretože výnosy plodín budú vyššie a to pri všetkých možných scenároch klimatickej zmeny. Tým inak odpadá argument tých, čo chcú presťahovať hladujúcich z chudobného juhu na bohatý sever planéty. Čo je však pre ekoaktivistov skutočným šokom, Shellenberger, tvrdí, že industrializácii krajín tretieho sveta netreba brániť, práve naopak. Treba im pomôcť prejsť od extenzívneho poľnohospodárstva k modernejším formám ekonomiky. Snaha zapojiť Afričanov do mzdového hospodárstva je chvályhodná, dokonca je to jediné riešenie, ako potlačiť ekonomickú migráciu. Avšak s myšlienkou, že snaha zachovať tradičnú spoločnosť je ustrnutie v čase, sa žiadny tradicionalista stotožniť nemôže, a preto ju nemožno považovať za univerzálnu. Naopak, s čím sa stotožniť dá, je autorov komentár o tom, odkiaľ pochádzajú peniaze, ktoré držia pri živote environmentálne hnutie. Pretože, čuduj sa svete, je financované práve tými nadnárodnými korporáciami, proti ktorých bezohľadnosti a ziskužravosti údajne bojuje. Pripravujú si tak premenu vlastnej produkcie na nové riešenia, z ktorej im potečú nové gigantické zisky, vhodne previazané s robotizáciou a aizáciou. Medzi ne patrí aj toľko velebená elektromobilita. Nuž, ale keď sa aj tá rozmení na drobné, až taká zelená nie je, počnúc ťažbou lítia do batérii, až po prepravu po celom svete mamutími loďami, ktoré len na jednu plavbu vytvoria rovnaké znečistenie ako stredne veľké mesto.

Už asi ani netreba hovoriť o neefektívnosti ekonomickej. Po kúpe elektromobilu je totiž po piatich rokoch potrebný vklad ďalších 20 000 eur za batériu, aby dosiahla predpokladanú životnosť 10 rokov. Ak sa máme baviť o naozaj ekologických riešeniach, prečo nezaviesť štvordňový pracovný týždeň, ktorý testovali v rokoch 2015-19 na Islande a teraz ho už má 85% obyvateľov ostrova? Pracujú 35-36 hodín namiesto štyridsiatich od pondelka do štvrtka, bez zníženia platov. Ich výkonnosť pritom zostala nezmenená, v niektorých segmentoch sa dokonca mierne zvýšila. Táto zmena sa tiež celkom prirodzene prejavila v znížení stresu, pocitu vyhorenia a v lepšej rovnováhe medzi pracovným a osobným životom. A ako ukázala britská štúdia, ktorú financovala Nadácia Alexandra Ferryho, keby sa v Británii pracovalo o jeden deň menej, do roku 2025 by sa tamojšia uhlíková stopa zmenšila o viac ako pätinu, čo predstavuje objem emisii, ktorý ročne vyprodukuje Švajčiarsko. A tiež by odpadol jeden z hlavných dôvodov znečistenia – automobilizmus. V predmetnej štúdii sa píše, že každý nepracovný deň by znamenal o 893 miliónov najazdených kilometrov menej. Nemenej významné by bolo, že by sa na pracoviskách minulo menej energii. Ľudia by tiež získali viac času na pohybové aktivity, čo by prospelo ich zdraviu, ako aj na komunitné aktivity, ktoré by mohli byť zamerané práve na ochranu životného prostredia. To by sme však nemohli byť otrokmi v robotárňach zahraničných investorov, orientovaných predovšetkým na maximalizáciu zisku a nie ekológiu.

Nemal pritom práve technologický pokrok priniesť nárast voľného času, ten závideniahodný dar, ktorý si vysoko cenili už antickí autori? Ale my ideme cestou presne opačnou, keďže všade sa počty odpracovaných hodín navyšujú a spomienka na zavedenie osemhodinového pracovného času, za ktorý sa bojovalo pred sto rokmi, vyvoláva už len žlčovitú pachuť v ústach. A tak sa skutočne ekologické riešenia budú odkladať v prospech zálohovania plastových fliaš, kontroly samospráv, či separujú odpad po ukrajinských utečencoch, manuálu ministra Sulíka o varení a podobných taľafatiek, ktoré nič reálne neriešia. A asi aj preto sa do predmetnej knihy zúrivo pustil aj Tomáš Grečko z Denníka N. Jeho nasadenie by mu mohli stredovekí inkvizítori len ticho závidieť. Liberalizmus a veľký kapitál budú totiž vždy už zo svojej podstaty proti prírode, akokoľvek “zelené” riešenia budú ponúkať. 

Mgr. Miroslav Kuna

Nevyhnutnosť autarkie

Inter arma silent musae – keď zbrane rinčia, múzy mlčia. A nielen múzy. Kým na východe Ukrajiny sa už štrngá aickými šabličkami, všetko ostatné akoby bolo prehlušené trúbením raketových poľníc. Sporadicky sa objavujú vyhrážky najmä zo strany Bruselu, že v prípade ruskej invázie uvalí na Moskvu brutálne ekonomické sankcie. Povedzme si otvorene, že na nič iné sa aj tak nezmôže. Európska únia sa síce prezentuje ako nastupujúca superveľmoc, ale ekonomický potenciál nemá ako podporiť vojenskou silou, čo je vlastne len dobre. Rusko majú tieto hrozby odradiť od výbojných plánov, pretože ešte drastickejšie zníženie životnej úrovne obyčajných ľudí by mohlo destabilizovať Putinov režim. Naozaj? V skutočnosti sa absolútny pán Kremľa poučil už zo sankcií z roku 2014 a odvtedy sa mu podarilo vybudovať zo svojej krajiny ekonomickú pevnosť, snažiac sa tak znížiť závislosť svojej krajiny od Západu. Jeho tromfom sú rastúce zásoby devíz centrálnej banky, ktoré sú zvyčajne určené na financovanie zahraničného obchodu a dlhov. Od roku 2015 ich Rusko vďaka príjmom z ropy a zemného plynu zdvojnásobilo. V prepočte ide o neuveriteľných 634 miliárd dolárov, čo predstavuje tretinu hrubého domáceho produktu. Sú to štvrté najväčšie devízové rezervy na svete. Na prvom mieste je ruský spojenec Čína. Kedysi dominantný dolár tvorí v devízových rezervách Ruskej federácie len 16 percent. Americkú menu nahradila Moskva eurami, zlatom a čínskym jüanom. V zlate samotnom má pätinu devízových rezerv v hodnote 132 miliárd dolárov. Viac tohto drahého kovu majú len USA, Nemecko a Taliansko. Štít devízových rezerv slúži ako poistka na zabezpečenie vonkajších potrieb štátu v nepriaznivých obdobiach a využíva sa ako nástroj na ovplyvňovanie kurzu rubľa.

Putin sa teda pripravil, pretože anexia Krymu v roku 2014 spôsobila, že sa Rusko muselo tri roky spamätávať z vysokej inflácie, ekonomickej recesie a znižovania investičných ratingov. Práve preto stavilo na dedolarizáciu ekonomiky. Iste, Rusko má obrovské zásoby ropy a plynu. Len ropa mu vynáša 600 miliónov dolárov denne, plyn zasa 400 miliónov.  Avšak Rusi sa tieto príjmy snažia prioritne zhodnotiť v eurách, jüanoch či domácich rubľoch. Putinovým snom je vyradiť dolár z pozície svetovej meny číslo jeden. Rusko preto múdro uzavrelo bilaterálne obchodné dohody s Čínou, Indiou, Tureckom a ostatnými členmi Eurázijskej ekonomickej únie (Arménsko, Bielorusko a Kazachstan) o uprednostňovaní národných mien vo vzájomnom obchode. Tieto iniciatívy zmenili menovú štruktúru ruského obchodu. A tak bola v roku 2020 približne len desatina ruského exportu do krajín BRICS (Brazília, Rusko, India, Čína, Južná Afrika) fakturovaná v amerických dolároch. V roku 2013 to bolo 93 percent.

A čo je najdôležitejšie, Rusko sa cieľavedome pripravuje na odpojenie od finančného systému Swift, cez ktorý banky na celom svete komunikujú pri svojich transakciách. Vlastne to chcelo urobiť už v roku 2014. Preto si vytvorilo vlastný systém SPFS (v preklade Systém pre prenos finančných správ), ktorý už používa približne 400 finančných inštitúcii. Navyše západné krajiny musia nakupovať ruské komodity, či chcú alebo nie. V prípade odpojenia Ruska od Swiftu by tak mohol byť pre ne SPFS o to zaujímavejší. Z dlhodobého hľadiska by vyšachovanie Ruska z bankových trhov znamenalo oslabenie dôvery v západný finančný systém. Alternatívu Swiftu si vybudovala tiež Čína. Jej medzibankový platobný systém CIPS, ktorý využívajú aj niektoré veľké zahraničné banky, umožňuje posielanie a prijímanie informácii na prevod peňazí v čínštine a angličtine. Priemerný denný objem transakcii cez CIPS v súčasnosti dosahuje 310 miliárd jüanov, v prepočte 50 miliárd dolárov. Ruská snaha o sebestačnosť priniesla už aj výsledky, keď si neočakávane vysoké zisky z ropy a iných komodít odkladá na horšie časy a rozpočet vlani dosiahol prebytok 0,4 percenta HDP a štátny dlh sa ustálil na 18 percentách (pred pandémiou 14%).

Keby sa Putin neustále nepúšťal do nezodpovedných dobrodružstiev, mohli by sa tieto peniaze investovať do rozvoja infraštruktúry, zdravotníctva, či na citeľné zvýšenie životnej úrovne obyčajných Rusov. Ale to je už iná téma. Pre nás je zaujímavý práve ekonomicko-politický model, ktorý na počudovanie mnohých naozaj funguje. A tým je v súčasnosti Ruskom a Čínou presadzovaná autarkia (sebestačnosť). Ak sme nedávno písali o nevyhnutnosti zabezpečiť si vlastnú obranyschopnosť, ekonomická bezpečnosť s ňou musí byť logicky previazaná. A tu opakujem nejde o vízie nejakých ekonomických snílkov. Pre Slovenskú republiku by mala byť samozrejmosťou snaha o potravinovú a energetickú sebestačnosť. Bez toho nemôžeme dosiahnuť plnú bezpečnosť štátu, ani náhodou. Ale vyššie uvedený príklad cieľavedomého šetrenia finančných prostriedkov na rozdiel od nášho nezodpovedného rozhadzovania na strane jednej, až po neustále zadlžovanie na strane druhej, je tiež nesmierne zaujímavý.

A ak by v budúcnosti mala vzniknúť medzinárodná organizácia, či už to bude zo začiatku integrujúca sa V4 a následne Intermárium, mala by sa rozhodne vydať cestou súčasného Ruska a Číny, ak chce byť v budúcnosti naozaj dôležitým hráčom, a nie príveskom vhodným na vyciciavanie zahraničnými bankami. Rozhodne by mala mať aj vlastný finančný model podobný ruskému SPFS, či čínskemu CIPS. To umožňuje týmto krajinám sa pomaly odpájať od svetového anglosaského systému, a to je pre nás vzor viac než napodobenia hodný. Rovnako  je veľmi zaujímavá snaha týchto a im naklonených krajín priorizovať obchodné transakcie v národných menách. Tiež to funguje, ako znervózňujúca odpoveď všetkým obhajcom eura či dominancie jednej svetovej meny. Súčasné extrémne zdražovanie a inflácia buď dôkazom, že žiadny štít nadnárodnej meny nás neochráni. Aj keď je autor tohto článku izolacionistom, Slovensko si autarkiu zabezpečiť nateraz nedokáže, aspoň nie bez rizika citeľného poklesu kvality života jeho občanov. Avšak už teraz by si V4 dokázala zabezpečiť potravinovú sebestačnosť a energetická by mohla nasledovať. A to už nehovorím o Intermáriu s komoditným a strojárskym gigantom ako Ukrajina s riadnym členstvom. Práve Intermárium môže byť potom veľmi úspešným svetovým hráčom, s vlastnými rezervami devíz a zlata, využívanými na podporou menej úspešných členov, na financovanie rozvoja a v neposlednom rade obranyschopnosti tohto spolku. A vlastné meny a vlastná banková asociácia, odstrihnutá od tých zopár vlastníkov súčasných najväčších bankových domov a hegemónie dolára, by mohla túto politiku bez problémov financovať. Tým by sa Intermárium nestalo iba konzervatívno-kultúrnou úniou a vojenskou alianciou, ale aj  ekonomickou veľmocou, akou je dnes Európska únia. A to je vízia, ktorá by pre malé a nateraz bezvýznamné krajiny nášho regiónu mala byť už z princípu jediným životným cieľom! 


Mgr. Miroslav Kuna

Rok na hrane noža


Nie, nebude to znovu o pandémii aj keď úplne sa tomu vyhnúť nedá. Zameriame sa na ďalšie udalosti, ktoré bezprostredne ovplyvňujú náš život.

Na domácej scéne treba spomenúť hlavne sociálne otázky, napríklad v podobe kolektívnych vyjednávaní.

Tieto vyjednávania u nás neboli jednoduché ani za minulej, tzv. sociálnej vlády. No bolo to práve uplynulý rok, ktorý bol v znamení totálneho úpadku v sociálnom dialógu zo strany vlády. Po lopate povedané – s odborármi sa takmer nediskutovalo. Teda aspoň vo vecnej rovine. Vlajkovou loďou ministra financií a skutočného premiéra sa stala jeho Daňovo-odvodová revolúcia. Na prvé počutie sa niektoré jej body zdajú príťažlivé, no po prerátaní každý zistí, že zamestnanci s menšou ako priemernou mzdou v národnom hospodárstve budú ešte viac stratoví. Hlavne sa ale o ničom nediskutuje v rámci tripartity vláda-zamestnávatelia-zamestnanci. Výrazne priplatiť by si mali živnostníci, aký benefit z toho budú mať je reálne vo hviezdach. Naopak spokojné môžu byť nadnárodné koncerny pôsobiace u nás, ktoré môžu ďalej za smiešny peniaz využívať našu lacnú pracovnú silu. Nemusíte mať ekonomické vzdelanie aby ste denne pri bežnom nákupe pocítili, že za tejto vlády sme sa v rámci kúpnej sily prepadli na dno krajín EÚ. Pokiaľ ste si práve založili rodinu a plánujete zakúpiť či postaviť nehnuteľnosť, ceny všetkého vám vtisnú do očí slzy hnevu. Tieto pocity v populácii umocnili politici koncom roku vyhlásením o očakávanom zdražovaní cien energií. Z ekonomického hľadiska sa teda väčšia časť populácie môže cítiť ako nahý vo víchrici.

Čomu sa naopak u nás venovala zvýšená pozornosť je propaganda. Veľmi radi politici, médiá a podobne v každej tretej vete hovoria o ľudských právach, no zároveň je vedená agresívna psychologická kampaň voči polovici populácie, ktorá má z tých či oných príčin problém s očkovaním. Pokiaľ od súkromných televízií, či rádií sa jednostranné posudzovanie tohto problému dalo očakávať, doslova hanebnú propagandu spustila štátna RTVS od ktorej by sme právom očakávali vyváženejšie spravodajstvo. Minimálne z dôvodu, že je platená všetkými občanmi.

Hneď po sociálne ekonomických témach je najtragickejším výsledkom tejto vlády za minulý rok zahraničná politika.

Ešte v priebehu roka sa národ dozvedel v záplave kovidových aktualít o tom, ako náš problematický južný sused skupuje u nás pôdu a nehnuteľnosti. Odpoveď zo strany Ministerstva zahraničia síce prišla, no ich reakcia do Budapešti bola mimoriadne umiernená až impotentná.

Koniec roku naopak priniesol pikantné prekvapenie v podobe Dohody o obrannej spolupráci s USA. Tých, ktorí trochu politiku sledujú, to neprekvapilo. Jeden pokus tu už bol za minulej vlády a stopol sa až na tlak koaličnej SNS. O tom, ako silno niekto túži po uzavretí tejto zmluvy, hovorí načasovanie. Oficiálne sa ohlásila tesne pred vianočnými sviatkami a na pripomienkovanie bolo doslova pár dní. Extrémne zrýchlené konanie na takto závažný dokument. Tých málo osôb, čo vyjadrilo konkrétne námietky na čele s generálnym prokurátorom, sú dnes pranierovaní médiami ako spiatočníci a podvratné živly.

Vláda môže používať akúkoľvek rétoriku, no podstata tejto dohody sa nemení. Je ňou aktívne využívanie našich základní americkou armádou, ktorej príslušníci by navyše nepodliehali slovenským zákonom. Aj tie úbohé zvyšky štátnej suverenity na aké má krajina našej veľkosti nárok, vyletia hore komínom. Asi už nikoho neprekvapí, že okrem dvíhačov rúk z OĽANO mali najmenší problém s týmto vazalským sľubom liberáli z SaS.

Téma využívania našich základní americkou armádou má niekoľko rovín pohľadu. Ešte nikdy som si nebol tak istý jednou vecou. V prípade, ak by parlament a slovutná pani prezidentka odsúhlasili potenciálne referendum o tejto otázke, bolo by historicky prvé úspešné. Málo čo v súčasnosti totiž tak spája národ ako nechuť k prítomnosti cudzích vojsk na Slovensku. Treba dúfať nielen v referendum, ale aj v to, že občania si uvedomia zásadnú vec. Ak totiž nechceme mať na svojom území cudzie vojská, musíme konečne budovať primerane silnú armádu. To znamená prestať frfľať pri každej tak vzácnej modernizácii armádneho vybavenia. Naopak, morálne podporovať modernizáciu slovenskej armády a zvyšovanie jej schopností.

Čo dodať na záver. Snáď len toľko, že pri pohľade na zloženie a výkony súčasnej vlády (ale aj parlamentu) premýšľam, či by sa v ňom našlo reálne aspoň tridsať maturít. Úprimne, treba ale dodať, čo vravel už náš velikán Ľudovít Štúr, že vlády sú len odrazom kvalít národa. Žiaľ je to tak. Príliš rýchlo sa podriaďujeme nezmyselným nariadeniam a nebránime dostatočne svoje slobody. Kritické myslenie na Slovensku dostáva jednu facku za druhou. Odborníci s iným ako oficiálnym názorom sú mediálne likvidovaní. Cieľavedome sa tu presadzuje epidémia strachukultúra udávania, narastá nám chudoba a ľudská zloba. Nie je to žiaden experiment s provokatívnymi myšlienkami, ale zákerný, zakrádajúci sa nástup autoritatívnej moci, ktorá nestrpí žiadne prejavy nesúhlasu. Je tu doba v ktorej tí, ktorí ešte neupadli do občianskej pasivity podobnej kóme, by mali znovu začať čítať knihy od Solženicyna či Orwella a hlavne odísť zo svojej ružovej bubliny.

Mgr. Peter Legény

Zdražovanie

Pre ľudí, ktorí žijú dobrovoľne niekde na samote uprostred hôr, nemajú elektrinu, kúria drevom a vodu čerpajú zo studne, museli jóbovky sprevádzajúce príchod Nového roka potvrdiť správnosť ich životnej cesty. Už sa totiž otvorene hovorí nielen o zdražovaní všetkého možného, ale prestáva k nám pomaly prúdiť aj plyn, čo je dôsledkom novej studenenej vojny medzi Moskvou a Západom, aj keď to kompetentní nechcú pripustiť. Dôsledky zdražovania sú pre médiá a vlády jasné – nedostatok čipov, pretrvávajúca pandémia… a uzatváranie jadrových a tepelných elektrární v Nemecku a ich nahradenie zelenými alternatívami! Odhliadnuc od čara globálnej ekonomiky, kedy krízový jav v jednej krajine spôsobí turbulencie na celom svete, je tento záver viac než alarmujúci. Ekologické je teraz už všetko a asi neexistuje segment, kde by táto už (žiaľ) otravná téma nevyskočila na nič netušiaceho človeka. Separujeme, nosíme šupky z ovocia a zeleniny do špeciálnych kontajnerov, aby tam potom týždeň hnili, kupujeme si autá so zníženými emisiami, a kto má jazdenku ako ja, tomu sa môže celkom reálne stať, že neprejde cez emisnú, lebo na jeho desaťročné auto sa vzťahujú rovnaké maximálne hodnoty ako na autá nové.

A na podporu prudkého znižovania životnej úrovne a ohrozenia energetickej bezpečnosti pochodovalo na nedávnom klimatickom summite v Glasgowe aj 10 000 pomýlených, väčšinou mladých ľudí, a tiež nemálo exotov, ktorí opäť neodolali exhibícii. Škoda len, že takýto pochod sa neuskutoční za zastavenie nelegálnej migrácie, ktorá je na rozdiel od klimatickej krízy bezprostredným nebezpečenstvom. Naozaj týmto nezbedným deťúrencom nevadí, že všetci tí prenasledovaní a hladní chcú nahradiť ich milovanú demokraciu mohamedánskou teokraciou a že za vlády imámov žiadne legálne protesty nebudú? Pretože to nie sú dve rozdielne témy. Samozrejme nemohla chýbať ani Gréta Thunbergová, aj keď sa tentoraz celkom skromne držala v pozadí. Nechala sa nahovoriť len na pouličné vyspevovanie infantilných pesničiek. A tu sa naozaj musí človek pousmiať nad zelenými revolucionármi, ktorých radikálnosť spočíva napr. v demonštratívnom pití ropy, či odhaľovaní sa na ulici.

A to samozrejme nebol jediný protest. Zaklincovala to jedna husička v Španielsku, keď sa do kamery celkom vážne vyznala, že asi nebude mať deti, lebo čoskoro sa na planéte nebude dať žiť. Opäť nie v dôsledku veľkej výmeny, ale pre našu záľubu v konzume. Nuž, poslední skutoční revolucionári odišli spolu s devätnástym storočím a títo dnešní sa naozaj nemôžu porovnávať napríklad s takým našim Jankom Kráľom, ktorý nielen o revolúcii poeticky písal, ale svoje básne aj žil! Avšak pravda je taká, že oba problémy spolu súvisia. Zmeny klímy povedú k budúcim veľkým migráciám, oproti ktorým sú terajšie nafukovacie člny plné migrantov na smiech. Riešenie? Trest pre tých, čo to spôsobili. Nie, nemám tu na mysli krajiny tretieho sveta, alebo Čínu a Indiu, ktorým ekologická politika nič nehovorí. Sú to krajiny obývané ľuďmi európskeho pôvodu, ktoré musia pocítiť dôsledky svojich činov! Ide tu o nový dedičný hriech, pretože všetka vyspelá civilizácia pochádza od bielej rasy, ergo je zodpovedná za žalostný stav životného prostredia, pretože ho sama spôsobila priemyselnou revolúciou a svojim konzumerizmom. Environmentálne hnutie sa tak stalo neoddeliteľnou súčasťou módneho etnomasochizmu západného človeka. Znečistenie sa už dokonca priamo radí k smrteľným hriechom páchaným výhradne ním, ako sú rasizmus, kolonializmus, otrokárstvo, holokaust… et cetera, veď všetci vieme, že tento zoznam je dlhý a denne naň pribúdajú nové položky. Takže ako odčiniť neodpustiteľné?

No samozrejme najsamprv zavrieť tepelné elektrárne. Už menej pertraktovaný je ale fakt, že vyrábajú až 37% všetkej elektrickej energie na svete. Potom samozrejme jadrové elektrárne, hoci aj niektorí významní ekológovia žiadajú ich zaradenie do zoznamu tzv. zelených energii. Ale ekoteroristi už neponúkajú riešenie, čím ich nahradiť. Ani Budaj, ani prezidentkin milenec nejaké spásonosné nápady nemajú. Tých zaujímajú jedine plastové fľaše, alebo päť miliónov na medvedie exkrementy. Brusel tiež nič, okrem zákazu naftových a benzínových áut do roku 2035. Ani solárny panel pre každý dom, čo vedel zariadiť napr. aj taký bhutánsky kráľ. Ale ani to by nebolo riešením, pretože solárne a veterné elektrárne by nám zaručili každú zimu blackout, keďže nevyrábajú energiu dostatočne rýchlo a v dostatočnom množstve. Ono ekologické aktivity sú dobre a prospešné a nevyhnutné, neraz sme o nich písali aj na našej stránke. Avšak environmentalizmus už toho veľa s ekológiu spoločné nemá. Ide o ľavicovú, nevedeckú a iracionálnu ideológiu, ktorej exponenti by najradšej už zajtra zavreli všetky továrne a elektrárne. Čo by nasledovalo potom, nad tým sa už nezamýšľajú. Dobré by bolo urobiť malý prieskum medzi tými desaťtisícovými davmi, koľkí z nich žijú naozaj ekologicky, napr. tak ako som písal v úvodnej vete. Respektíve ani to nie, lebo veď emisie spôsobujú aj komíny rodinných domov!

To ich však nezaujíma, pretože trest nemá byť príjemný a my si musíme svoje hriechy odtrpieť. Napríklad aj tým, že si nebudeme môcť dovoliť emisne neutrálne auto, alebo svietiť v každej izbe. Veď aj minister hospodárstva nám poradil ako šeriť – žiarovku jednoducho vykrútiť. Samozrejme naše nezodpovedné konanie spôsobuje aj rozširovanie púští, či potápanie ostrovov, neúrody a vojny o suroviny, a preto musí západný svet prijať všetkých hladujúcich v značkových bundách a s najnovšími smartfónmi, lebo trpia kvôli nám! Takže za no go zóny a nebiele Vianoce si môžeme sami a punktum. To, že si súčasný blahobyt ľudia európskeho pôvodu vydobyli svojou šikovnosťou, talentom, odriekaním a utrpením, pretože ako jediná rasa na svete pracuje s cieľom a vedomím, aby sa jej potomkovia mali lepšie, to títo nepriatelia rozumu neprijímajú! Mainstreamové médiá už obletela správa, že prudký pokles životnej úrovne môže spôsobiť radikalizáciu európskej verejnosti. Pretože ak ľudí nemotivuje k nejakej aktivite nič iné, tak zhoršujúca sa kvalita života určite áno. Ale za to si architekti nového poriadku budú môcť sami!

Mgr. Miroslav Kuna

Deus ex machina

Špeciálne efekty pri rôznych predstaveniach nie sú niečím, čo by priniesla moderná doba. Aj ľudia v antike mali radi podobné vychytávky. V gréckych a neskôr rímskych divadlách na to slúžili zariadenia nazývané v latinčine deus ex machina, doslova “boh zo stroja”, čo boli akési plošiny či žeriavy, ktoré na javisko zložili herca predstavujúceho nejaké božstvo, ktoré malo zázračným spôsobom vyriešiť konkétnu, na prvý pohľad neriešiteľnú situáciu. V modernej terminológii je to osoba, udalosť, či vec, ktorá sa javí ako rovnako božské, všetko zachraňujúce riešenie. A tak, ako v antike bola potrebná “machina” na príchod zázračných riešení, sú dnes stroje a programy, ktoré stroje ovládajú, považované za rovnaké úspešné riešenia všetkých boľačiek civilizácie. Aj preto dnes moderný svet rezignoval na akúkoľvek prirodzenosť a úplne sa ododal svojej najobľúbenejšej umelej hračke – technológiám.

Inteligentné telefóny, autonómne autá, doba gigová, umelá inteligencia či high tech, ktorá má okrem iného čo najrýchlejšie pomôcť nájsť liek na covid. Všetko za nás vyriešia stroje. Veď na to sme ich zostavili a neustále zdokonaľovali, či nie? Že sa to deje na úkor prírody, to už je pomaly otrepaná fráza. Ale deje sa to aj na úkor ľudských životov a to už by malo znieť alarmujúco. V dôsledku znečistenia spôsobeného priemyslom a automobilizmom zomrie ročne na svete každý piaty človek. Za posledných päťdesiat rokov vyhynulo 58% živočíchov. Roboty hrozia celosvetovo neúmerne zvýšiť nezamestnanosť tak ako to urobila strojná výroba v 19. storočí. Vďaka štvrtej priemyselnej revolúcii a aizácii je len na Slovensku ohrozených 70% pracovných miest. Podľa správy britského Legatum institute a skupiny Ernste z roku 2019 je dokonca Slovensko považované za najohrozenejšiu krajinu na svete!

Lunter vs. Kotleba vs. SADky vs. nečinný štát a samosprávy, alebo kto s kým a kto za koho?

stop_liberalny_fasizmus

Na začiatok svojej výpovede o tom, čo sa deje s dopravou v BBSK (a nielen v BBSK, pretože toto je problém každého kraja na Slovensku, pretože tieto vzorce okrádania kraja o verejné financie sú také isté po celom Slovensku), by bolo dobré začať od zrodu celého problému, do ktorého Kotleba aj Lunter naskočili ako do idúceho vlaku. A hoci ich pôvodné plány s dopravou boli iné, alebo aspoň mali iné vyhlásenia, tak veci dopadli o dosť inak. Continue reading

Železničné trasovisko

vlaky

Tak ako v iných oblastiach, i na poli dopravy je na Slovensku čo zlepšovať. Prinášame Vám obsahovo dlhší, ale o to hodnotnejší článok nášho sympatizanta, venujúcemu sa problematike železničnej dopravy, problémov s ňou súvisiacich a pozadia, ktoré investigatívci mlčky prehliadajú.
Continue reading

Obnovenie slovenskej koruny

slovenske_mince

Dňa 1.1.2019 si pripomenieme zavedenie meny euro (€) v našom štáte, a tým aj koniec národnej meny – slovenskej koruny (SKK). Nová mena bola prijatá rozpačito, najmä starší ľudia si dlho nevedeli zvyknúť a mnohí dodnes prepočítavajú ceny konverzným kurzom, čo už tiež nie je objektívne. Aj keď sa euro vzápätí ocitlo vo vážnej kríze (2010 – 2011 grécka kríza), postupne si naň ľudia zvykli, a ako každá vec, má svoje výhody i nevýhody. Nemálo je však takých, ktorí by uvítali návrat ku korune, dokonca i európske elity zodpovedné za zavedenie eura sa neraz nechajú počuť o návrate k národným menám u tých štátov, ktoré majú zlú rozpočtovú disciplínu, či o zavedení silnejšieho eura pre štáty „jadra EÚ“ a slabšieho eura – pre štáty známe svojou inflačnou politikou pred vstupom do eurozóny.

PARALELNÁ MENA

Dokonca sa uvažuje aj o paralelnej mene – teda štáty by mohli používať svoju národnú menu a zároveň i euro (dôvodom je najmä to, že v národnej mene, ktorá by sa mohla pravidelne devalvovať, by boli uskutočňované výplaty občanom, naopak platby občanov pre štát by sa uskutočňovali v eurách – toť bruselský recept pre rozpočtovo nedisciplinované štáty predovšetkým južnej Európy). Myšlienka paralelnej meny nie je však zlá – teda ak neprijmeme onen vyššie popisovaný „bruselský recept“ hodný mentálneho atlétstva výmyselníkov povinných kvót.  Continue reading

Na Slovensku nemá kto pracovať…

zakarpatska_rus

S touto nevídanou dogmou sa stretávame takmer denne. Je to však naozaj pravda? Hoci sa štatisticky nezamestnanosť vykazuje v celoslovenskom priemere na úrovni okolo 7%, v hladových dolinách ale atakuje viac ako dvojnásobné cifry. Napriek tomu, že máme desaťtisíce nezamestnaných, týchto údajne nevieme na voľné pracovné miesta obsadiť. Opatrne sa pripúšťa, že sa jedná o nezamestnateľných jedincov – či už rôznych asociálov nezriedka trpiacich závislosťami, alebo o chronicky známych osadníkov bez akýchkoľvek pracovných či hygienických návykov. Z tohto dôvodu sa začala na Slovensko dovážať pracovná sila z tretích krajín, predovšetkým Srbska, Ukrajiny, Rumunska ale dokonca i z Vietnamu a iných exotických krajín. Continue reading