Spomienky na budúcnosť

Kauza okolo propagačnej vitráže Divadla POH a arogantná komunikácia jeho riaditeľky Valérie Schulczovej nám s opätovnou naliehavosťou dáva pocítiť, že nám uniká to najcennejšie – totiž čas. Pokiaľ sme si pred pár rokmi mysleli, že sme ešte stále chráneným regiónom, rezerváciou konzervatívnych hodnôt, tak teraz je jasné, že kultúrna vojna naberá na obrátkach a druhá strana mieni využiť svoju mediálnu, nadnárodnú a aj vládnu podporu až do dna! Aj Schulczovej komentár “Slovensko ide radostne vzad” nie je ich personifikovaným výkrikom hrôzy, ale výzvou na zintenzívnenie paľby! A čo je najhoršie, ich mobilizácia sa zameriava na tú najzraniteľnejšiu časť, na mládež.

Už v predošlom článku som uviedol, ako sa na ňu “chystá” Nadácia otvorenej spoločnosti, Nadácia Pontis, Memo 98 a ďalšie škodlivé agentúry a ako ich chcú masívne oslovovať prostredníctvom aktivít na letných festivaloch, koncertoch, kultúrnych podujatiach a pod. A dokázali v tomto krátkom čase neuveriteľné, že aj autor tohto článku je z toho úprimne prekvapený. Podiel mladých ľudí vo veku od 18 do 25 rokov, ktorí chcú ísť voliť, od apríla vzrástol o 16 percentuálnych bodov, na 68%. A skôr ako nám nádej našepká niečo iné, z prieskumu agentúry Focus pre občiansku kampaň “Chcem tu zostať” jasne vyplýva, že medzi nimi prevažujú liberáli. Až tretina z nich (32%) sa hodnotí ako liberálna (v celkovej populácii je to 20%), pričom ku konzervatívnej orientácii sa hlási iba 16% (oproti 38 % v celkovej populácii). “Stred” by si ako pozíciu zvolilo 42% mladých. Mladí sú tiež tolerantnejší k “právu” na registrované partnerstvo, podporuje ho celých 51% opýtaných. V celkovej populácii je to pritom iba 37%. Čo je naozaj smutné, mladí respondenti výrazne podporujú aj ďalšie “právo”, totiž to na vraždenie nenarodených. Až 52% z nich zastáva názor, že interrupcia by mala byť povolená za každých okolností. V celej populácii je takto “osvietených” iba 26%. Ďalších 64% mladých si myslí, že v demokracii treba dôsledne dodržiavať práva všetkých menšín.

Čo je prekvapujúce, najviac mladých je o tom presvedčených na východnom Slovensku, ktoré sa javí predsa len ako konzervatívnejší kus nášho zemedielu a tiež tam majú jednu početnú, nespratnú menšinu. A samozrejme nezabudli hodnotitelia prieskumu uviesť, že záujem mladých o voľby výrazne ovplyvňuje vek a dosiahnuté vzdelanie. Vysokoškoláci sa ich plánujú zúčastniť v podiele 55%, kým tých so základným vzdelaním iba 28% prípadov. To má samozrejme podporiť presvedčenie, že vyššie vzdelanie sa aicky snúbi s liberálnym a progresívnym svetonázorom. Tieto čísla sa pritom výrazne odlišujú od ideového nastavenia mládeže spred troch rokov:

Čím to je? Predsa intenzívnou kampaňou a “osvetovou” prácou. A vďaka nekonečným tokom prostriedkov, láskavej pozornosti hlavných médií a časti politického spektra. Čiže všetkým tým, čo skutoční nacionalisti nemajú, a preto je náš výtlak neporovnateľný. A prečo hlavne mládež? Ako národ sme zatiaľ vcelku konzervatívni a rezistentní proti najväčším progresívnym výstrelkom. Avšak príroda je neúprosná a keď tá silná generácia odíde, zostanú tu tí, čo tvoria vyššie uvedené čísla. S tým progresívci počítajú, a nielen tí slovenskí, ale aj ich zahraničné centrály. Otvorene o tom píšu aj neslávne známy Klaus Schwab (nomen omen) a Thierry Malleret vo svojom knižnom počine Covid – 19: Veľký reset (vydanom v slovenčine v roku 2022), o ktorom napísal výstižnú recenziu v Literárnom týždenníku (č. 19-20/2023) Jan Maršálek. Ako už názov napovedá, po covide a globálnej panike je podľa nich načase vytvoriť nový, lepší svet, nového človeka a novú ekonomiku (v podstate globalistický socializmus). Nemalú časť textu však venujú práve mládeži a jej túžbe hľadať príležitosť na prejavenie radikálnych postojov.

Mladí sú dnes frustrovaní a nevidia svoju budúcnosť ružovo. Žiadajú celkom nové, revolučné riešenia a v tomto nad nami majú progresívni v úlohe nadháňačov navrch. Autori o aktivizme mládeže doslova píšu, že má mnoho foriem, “od neinštitucionalizovanej politickej účasti až po demonštrácie a protesty, motivované bojom proti klimatickej zmene, za hospodárske reformy, rodovú rovnosť, práva LGBTQ a podobne. Mladá generácia je predvojom budúcich sociálnych zmien” (sic!). A presne aj identifikujú nepriateľa, ktorý stojí proti zavedeniu láskavého socialistického superštátu. Konkrétne sa treba vzdať vlastenectva a suverenity, pretože “ak sa rozšíri demokracia aj globalizácia, nezostane miesto pre národný štát”. Veľký strach majú najmä z toho, že sa spoja národovectvo a náboženstvo, o čom som už neraz písal, pretože spolu predstavujú, citujem, “toxickú zmes”. Navrhujú teda eliminovať etnické a náboženské prejavy, aby mohol vzniknúť centrálne riadený byrokratický svetový mechanizmus: “Bez globálneho strategického rámca riadenia nemôže dôjsť k trvalému oživeniu”. Národnú a náboženskú identitu má nahradiť inklúzia – v ich podaní formou protežovania menšiny, čo sa plazivým spôsobom deje aj u nás, a teraz nemyslím len sodomitov. Aktívna je aj v školách, kam sa medzi zdravé deti nasilu začleňujú aj deti s rôznymi poruchami, ktoré sa môžu prejaviť násilne, nehovoriac už o ratolestiach z marginalizovaných komunít, ktoré sa násilne prejavujú.

Globálne riadenie si vizionári ako Schwab už vyskúšali pri tzv. pandémii a s jedlom im zrejme narástla aj chuť. Jeho domáci fanúšikovia Weisenbacher a Schutz zasa bez akejkoľvek hanby obhajujú nelegálne prekračovanie hraníc našimi dedičnými nepriateľmi, čím sa dopúšťajú velezrady, a tak by s oboma malo byť aj naložené! A druhý menovaný neváha napísať taký idiotský “argument”, ako že síce majú v Malmö no-go zónu, ale aj tak sa tam žije lepšie ako na Slovensku. A silná masáž našej mládeže je len ďalším krokom sociálneho inžinierstva k nastoleniu tejto vytúženej budúcnosti. Spoločnosť je dnes beznádejne polarizovaná. To nezabudla okomentovať aj Schulzová, keď vyhlásila, že “Takto vyzeralo Nemecko pred vojnou”. Asi myslela, chúďa históriou nepobozkané, Nemecko pred rokom 1933. Voľby sú predo dvermi. Progresivizmus utešene rastie, takže sľúbená “budúcnosť” je už na dosah. A možno nebude treba čakať ani na výmenu generácii. Príde čoskoro!  

Mgr. Miroslav Kuna

“Jasne a zreteľne” a najmä progresívne

V roku 2020 mesto Zurich v spolupráci so SEXUELLE GESUNDHEIT SCHWEIZ vydalo knižku pre deti a mládež od 6 rokov s názvom Klipp und klar (Jasne a zreteľne). Knižka má pomôcť rodičom jednoduchšie vysvetliť tému sexuality svojím deťom, ktoré sa “vďaka” ilustráciám už od ranného veku môžu zoznámiť s normálnosťou homosexuálnych praktík, ako aj s názorom, že homosexualita musí byť spoločnosťou tolerovaná: 

“Sú ženy, ktoré sa cítia ako muži.

Alebo muži, ktorí sa cítia ako ženy.

Aj s nimi musí spoločnosť zaobchádzať rovnako.”

Cítiš sa diskriminovaný?

Môžeš získať pomoc.

celá brožúra tu: https://www.profamilia.de/fileadmin/landesverband/lv_sachsen/Melisse/Broschuere_klipp_und_klar.pdf

Prajeme príjemný “umelecký” zážitok….

Novoročné výzvy

“V novom roku do útoku!” – zvykne sa hovoriť o.i. aj medzi tými, čo ešte nerezignovali na neutešený obraz Slovenska a sveta. Veď možných cieľov je viac než dosť a je na mieste sa trochu zamyslieť, aký rok máme za sebou a čo nás to vlastne čaká. Vyzerá to tak, že predovšetkým predčasné voľby, hoci sa ich dátum neustále posúva. A tiež to vyzerá tak, že budú najdôležitejšie od roku 1998. Voliči si už totiž vyskúšali systém modrý aj červený, takisto súčasný antisystém. Zrejme sa zasa vrátime k systému “našich ľudí”, pretože ľudia chcú mať už pokoj a aspoň nejaké “istoty”. Ten však znova zlyhá. A ak nevyhrá systém červený, tak modrý, najnovšie aj s kráľom politických skrachovancov Dzurindom, čo nie je vylúčené, keďže nám progresivizmus utešene rastie.

Zasa to teda bude o menšom či väčšom zle. To si uvedomil vo veľmi ojedinelej slabej chvíľke aj Michal Havran, keď sa vyznal, že “najväčších hlupákov a nímandov som stretol v prostredí ľavice, najperfídnejších v radoch ekoaktivistov a najpyšnejších medzi tými, ktorí sa považujú za konzervatívcov”. A že by mohlo vyhrať to menšie (z nášho pohľadu) toho sa reálne boja aj naši liberálni proroci, veď aj Arpád Soltéz sa vyjadril, že “dnes predstavuje pre Slovensko najväčšiu hrozbu slovenský občan a volič”. Vskutku vzácna úprimnosť, a aká drzá! Spoločnosť je zjavne otupená natoľko, že si tento výrok skoro nikto nevšimol. Je tým jasne povedané to, že progresívci sa snažia ovládnuť krajinu, ktorú považujú nie za svoju vlasť, ale za nepriateľské teritórium. Aj preto sa u nás zaklína hrozbou spojenia politického katolicizmu a hlinkovského nacionalizmu. A aj preto u nás niektorí (napr. Peter Weiss) vidia hrozbu v podobe “národno-konzervatívneho štátu” a podriadenia obyvateľstva “fundamentalistickej dogmatike”. Neustále pripomínajú vetu z trhacieho kalendára (rozumej ústavy), že Slovenská republika sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo (takú vôľu k moci má voš!), avšak sami ovládnutím médií, školstva, kultúry a časti politiky presadzujú svoje liberálne videnie sveta bez ohľadu na to, či s tým obyvatelia súhlasia, alebo nie.

Ale majú to beztak ťažké, veď sa neustále sťažujú, že sme síce kultúrne na Západe, ale mentálne na Východe. A nezničiteľné zatavenie do západného sveta musí byť spoločným úsilím všetkých kaviarenských psychológov, keďže voliči sú väčšinou načisto sprostí. Našťastie, v našom národe ešte zostali nejaké zdravé inštinkty, a preto čoraz menej ľudí cíti potrebu zostať na večné časy a nikdy inak s LGBTI+ gender greendeal Západom (hlavne ak z toho plynúce ekonomické benefity pomaly končia), aj keď zatiaľ žiaľ väčšinou vidia alternatívu iba na území zlatej hordy. Ale je dobre, že sa ľuďom konečne otvárajú oči. Lebo nie taký zápecnícky filozof ako je autor tohto článku, ale renomovaný kanadský profesor antropológie a liberál (!) Ivan Kalmar o motivácii prijatia našich štátov do únie povedal v rozhovore pre A2larm nasledovné: “Skôr z nej (strednej Európy, pozn. aut.) chceli urobiť oblasť, kde môžu ťažiť z lacnej práce a vytvoriť tu závislé trhy. Práve odvtedy sa stredná Európa podobá časti sveta, ktorý bol kolonizovaný. Západ na to využil rasový kapitalizmus. Snahy podmaniť si iné trhy sú často sprevádzané rasistickými ideológiami o tom, že je tá ktorá kultúra od prírody podradná či neschopná demokracie (krátené)“. A tiež dodáva, že napr. študentov zo strednej Európy na univerzitách v jeho domovskej Kanade nerešpektujú a “nedostávajú ani podporu cez zvláštne programy ako černosi či pôvodní obyvatelia Ameriky”. Nuž teda, “skrz to zistenie – aké odpustenie?” – žiada sa spýtať spolu s básnikom, ich básnikom T.S. Eliotom!

Sme to, čo sme – kolónia, sme pre nich ľudia, ktorí sú “bieli, ale nie tak celkom” (v ekonomickom a kultúrnom zmysle), ako hovorí Kalmar. A tiež je opakujem potrebné, aby štvrtina Slovákov (podľa prieskumov) prestala fantazírovať o nejakom spojení s Ruskom, ak teda nechcú bezprizorný život v zemľankách, z ktorého ich vyslobodí až upitie sa na smrť. Ak nechceme byť ako región donekonečna kolonizovaní, je načase sa postaviť na vlastné nohy. Niekto považuje takúto polarizáciu za kontraproduktívnu, ale je to len oblečenie dresov. Víťazstvo sa dosahuje až zjednotením názorov, nie samotnou diskusiou. Otázne je, či sme na to pripravení. Inde už totiž boj medzi oboma pólmi prebieha. Mocným dojmom na mňa zapôsobil minuloročný pohyb v Nemecku, kde ultranacionalistická organizácia Ríšski občania (počet členov cca 21 000) pripravovala štátny prevrat. V tom multikultúrnom, etnomasochistickom, islamizujúcom sa Nemecku. Mali už pripravenú novú vládu na čele s Heinrichom XIII., princom Reussom a začať chceli útokom na radix malorum – koreň zla, ktorým je tak ako u nás parlament.

Monarchistické vedenie hnutia nám nemusí vyhovovať, ale je to vlastne v súlade so starými nemeckými tradíciami. Nie nejaký reakčný mysliteľ, ale taký Zdeněk Nejedlý vo svojom životopise Richarda Wagnera píše, že v nemeckých krajinách stojacich proti Napoleonovi nebolo nepriateľského dualizmu medzi šľachtou a poddanými, ale všetci boli volk. To bol špecifický rys nemeckého romantizmu – poddaný miloval svoje knieža, pretože obaja boli ponížení revolučným násilím. A hoci Ríšski občania nemali nádej na úspech, predsa chceli do toho ísť, hoci mohli stratiť (a mnohí aj stratia) všetko. O čo viac by sme sa mali snažiť my, ktorých situácia nie je ešte ani zďaleka taká kritická! A aj inde sa bojuje. Irán je po smrti Kurdky Mashe Amíniovej už celé mesiace na nohách. Nielen v tradične liberálnejšom Teheráne, ale aj v doteraz konzervatívnych mestách. Tu ale zďaleka nejde o boj proti šatkám. Vidno to aj z nasadenia, akým mainstream doslova horúčkovito informuje o mladých demonštrantoch žijúcich v tejto teokratickej republike, ktorí už “nemajú čo stratiť”. Preto verejne skandujú heslá “Smrť diktátorovi!”, mysliac tým na duchovného vodcu Alího Chameneího a komentátori považujú tieto protesty za najväčšie, aké si Irán pamätá.

Inak je zaujímavé, že počas migračnej katastrofy v roku 2015 nám liberáli hovorili, že nemáme mať strach z inej kultúry, veď práve šatky nosili aj naše staré matere. Zato teraz je strhávanie šatiek aktom boja za slobodu a demokraciu! V skutočnosti Irán zažíva ukážkovú kultúrnu vojnu. Minulý rok okrem iného iránska vláda výrazne sťažila prístup žien k interrupciám, pretože počet Iráncov začal prvýkrát v histórii krajiny klesať a prognóza do budúcnosti nie je lichotivá. Avšak nie prísnosť režimu povzbudila rebelantov, práve naopak. Za vlády predošlého prezidenta Hasana Rúháního došlo k istej liberalizácii, počas ktorej sa upustilo od najprísnejších pravidiel vyžadovaných režimom. Aj mravnostná polícia dostala príkaz, aby sa pri ich kontrolovaní “krotila”. Súčasné konzervatívne vedenie krajiny sa k nim chcelo vrátiť a stačilo len čakať na rozbušku, ako bola práve smrť mladej ženy, aby rebélia vybuchla. Iste, môžeme si myslieť svoje o smiešnej snahe počítať, koľko vlasov trčí ženám spod šatky, avšak ukazuje nám to aj niečo iné. Ak liberalizmus niekde dostane čo len miniatúrnu šancu, je takmer nemožné ho následne vykynožiť a vrátiť stav spoločnosti do starých koľají.

Čo sa týka režimu v Teheráne, nemám najmenšie obavy z toho, že to nezvládne. Má totiž vôľu k moci a nebojí sa o ňu bojovať, na rozdiel od našich súdruhov v ´89. Navyše, ak nemá Irán dopadnúť ako Sýria, či Lýbia, je lepšie zachovať v ňom status quo. A keď už hovorím o duchovných vodcoch, nedá mi nespomenúť úmrtie emeritného pápeža Benedikta XVI. Pápeža, ktorého abdikácia bola pre Cirkev katastrofou, umožňujúcou nástup súčasného liberálneho vodcu. Médiá sa okamžite pustili do špinenia jeho pamiatky, od jeho členstva v Hitlerjugend (do ktorého sa vraj “dalo aj nevstúpiť”), po “nenávistný” protiislamský prejav na univerzite v Regensburgu (2006), a samozrejme, že si dovolil zrušiť exkomunikáciu biskupa a “antisemitu” Richarda Williamsona (2009). Naša liberálna úderka mu zasa nevie zabudnúť odvolanie vplyvného člena vatikánskej progresívnej lobby Roberta Bezáka. Ak takto reaguje mainstream, znamená to len toľko, že to nebol až taký zlý pápež.

Zato ten súčasný žne od liberálnej internacionály jednu pochvalu za druhou, a preto mu súčasná žiaľ (p)rezidentka dovliekla do Vatikánu aj Radku z Teplárne, hoci tá sa celkom úprimne tvárila, že ani nevie, kde je, ani čia je. Aj týmto pani Čaputová potvrdila, že patrí k tomu najodpornejšiemu, čo slovenská politická scéna za 30 rokov samostatnosti vyprodukovala. Mimochodom, výročie samostatnosti. Všimli ste si, že sa oslavoval hlavne náš demoliberálny režim, ktorý (vraj) porazil komunizmus, mečiarizmus a Fica? Aj bez toho, okrem obnovenia samostatnosti, čo vlastne máme oslavovať? Celé tridsaťročie charakterizuje iba rozkrádanie či rozpredávanie národného majetku a postupné obmedzovanie občianskych slobôd a štátnej suverenity. Začal to Mečiar vytvorením domácej “kapitálotvornej” vrstvy, kedy svojim nekompetentným pajtášom podaroval továrne, kúpele a dôležité podniky (Nafta Gbely, VSŽ, lodenice). Ani po jeho odstavení sme si nepolepšili – odliv národného bohatstva pokračoval za Dzurindu výpredajom do zahraničia – strategické podniky šli za babku Američanom, Nemcom, Francúzom, Čechom, Talianom. “Reformátori” na čele s Miklošom zmenili daňový systém v neprospech strednej a nižšej vrstvy a aj “modrí” pokračovali v rozkrádaní.

Ficova “slovenská sociálna demokracia” prehodila výhybku opäť na domáce spriaznené firmy, ktoré sa kráľovsky nabalili na predražených verejných zákazkách. Majitelia tých nespriaznených potom vstúpili do politiky, aby tak mohli priamo chrániť svoje aktíva – Andrej Kiska, Boris Kollár, Richard Sulík… Niet sa teda čo diviť, že celých tridsať rokov chýbajú peniaze na školstvo, zdravotníctvo, obranu, diaľnice, či slušné platy vo verejnej a štátnej službe. Modrí aj červení nesú vďaka vstupu do EÚ a prijatiu eura rovnakú zodpovednosť za premenu našej vlasti na viac-menej autonómnu oblasť. Do politiky vstúpil aj tretí sektor, ktorý ovládol prezidentský palác. Kde pani (p)rezidentka stojí, to jasne ukázala počas svojho novoročného “prejavu”, v ktorom necitovala našich národných buditeľov, ani veľké osobnosti európskej kultúry, ale ďalšie bezprízorné indivíduum, totiž Romana Samotného, majiteľa Teplárne. A práve tento mančaft sa bude snažiť Slovensko zotročiť úplne. Najradšej bez odporu, sterilne, voľbami, pomocou tých “správnych” voličov. Je to priama výzva pre nás, či im to dovolíme.

Ak vedia zabojovať v takom stratenom Nemecku či Iráne, vedenom bradatými klerikmi, ktorí veria “tak zle napísanej knihe akou je Korán” (Edward Gibbon), nie je dôvod, aby sme zostali zahanbení. Brazílčania, tí neľavicoví a neprogresívni, tiež neváhali zaútočiť na vládne inštitúcie, aby tak vyjadrili svoj nesúhlas s inauguráciou megakorupčníka a komunistu. Dôstojne tak napodobnili amerických vlastencov, obliehajúcich Kapitol. To isté chceli aj Reichsbürger. Vyzerá to tak, že po neplodnej a zbytočnej snahe zvíťaziť nad vládnucou ideológiou kultúrnym spôsobom a súbojom ideí začalo globálne obdobie aktívneho odporu a priamych vzbúr. Parafrázovaním rímskeho rečníka Libania, je načase, aby levy odhodili somárske kože, ktoré im navliekli nepriatelia a ukázali sa vo svojej pravej podobe, riadiac sa zákonmi rozvahy a nevyhnutnosti. Podľa všetkých prognóz nás čaká ešte ťažší rok, ako bol ten minulý. V republike je a bude veľa nespokojných ľudí. Clamor Slavorum ascendit ante conspectum Dei… – hlasné volanie Slovákov povznáša sa pred Božiu tvár! A preto – v novom roku do útoku! 

Mgr. Miroslav Kuna

Dúha kontra Schwarz

Nie je to tak dávno, čo sme písali o pohone na dvoch katechétov na Gymnáziu Ľudovíta Štúra v Trenčíne, pretože si dovolili hovoriť o homosexualite v súlade s dvojtisícročnou katolíckou doktrínou. Samozrejme, oboch pedagógov “natreli” ich študenti, ktorých jemné dušičky asi nemohli vystáť pravdu o tom, čo je prirodzené a čo už nie. Kto by čakal, že podobné sťažnosti sú hodné akurát tak nezrelých pubertiakov, ten sa dočkal ďalšieho sklamania. Áno, mám na mysli prípad pedagóga prednášajúceho na Trnavskej univerzite, doktora psychológie Mgr. Mária Schwarza, PhD. Aj tu boli spúšťačom dve výtečnice, inak takto študentky psychológie a akcelerátorom ďalšie dve roztomilé devy, konkrétne redaktorky arciškodnej medzi printovými médiami – Denníka N – Ria Gehrerová a Denisa Gdovinová.

Pritom nejde o žiadnu novinku, pretože už pred rokom spísali iné dve študentky predmetného odboru sťažnosť na údajné Schwarzove homofóbne výroky. Jednou z nich je právnička Miroslava Dobrotková, ktorá asi nemá ktovieako početnú klientelu, pretože sa pre zjavný dostatok voľného času rozhodla študovať aj psychológiu, keďže ju vraj vždy bavila. Podľa jej slov sa prednášky nepáčili viacerým študentom, ale v sťažnosti sa k nej pridala len jedna. Kto by čakal, že si ich nejaká univerzitná autorita posadí a pekne im zvýšeným hlasom vysvetlí, kde je ich miesto, znovu by sa prerátal. Zarážajúca je práve zbabelosť školy, keď po tejto sťažnosti upravili pedagógovi pracovný pomer z interného na externý. To však pani právničke zjavne nestačilo, a keď sa dozvedela, že Schwarz prednáša naďalej bezozmeny “svoje” tvrdenia, po treťom ročníku štúdium opustila. Chápeme absurdnosť toho celého? To už potom môže prednášať za katedrou pokojne aj taký Bohuš Bolka Polívku, pretože je zjavne nová doba a nielen “host vyhazuje vrchního”! Najnovšie chcú vyhadzovať z univerzít aj študenti, ak prednášky nebudú podľa ich zakomplexovaných, obmedzených a hlavne nekompetentných predstáv. A ak bude mať niektorá univerzita tú drzosť, že po ideologickej sťažnosti študenta nedôjde k okamžitému vyhodeniu nepohodlného profesora, angažovaný študent na protest opustí školu. Aká škoda! Keby bola pani Dobrotková posledná!

Udalosť, čuduj sa svete, nespustila mediálny ošiaľ, a tak sa začalo druhé kolo liberálnej exekúcie. Tentoraz sa do vyučujúceho pustila poslucháčka druhého ročníka Viktória Tkáčová spolu so svojou komplickou Ivanou Tyukosovou, externou študentkou štvrtého ročníka. Tiež podali na pedagóga sťažnosť a zjavne očakávali, že akú revolúciu v prospech dúhovej komunity spustia. Srandovné sú tieto snehové vločky… Kamarát mi pred dvoma rokmi počas túry rozprával, že v práci mali špeciálne školenie o tom, ako sa správať ku kolegom mileniánom a mladším. Lebo veď, chápme ich, pre upadajúcu demografickú krivku sa dostali na takú strednú školu akú chceli, pre covid nemuseli podstúpiť skúšku dospelosti a na vysokú ich prijali väčšinou tiež bez námahy. A potom prídu do pracovného pomeru a odrazu bum! Niekto im prvýkrát povie “nie”, prvýkrát zažijú neúspech. Alebo, ako v našom prípade, niekto im rozbije na prednáške ich ružovučké okuliare. A preto sa aj naša študentka Viktória, akonáhle jej vedenie univerzity nevyhovelo, rýchlo podelila o svoje spravodlivé rozhorčenie s redaktorkami, ktoré nie sú podľa fotografii oveľa staršie, než ona. Čiže s ďalšími snehovými vločkami, ďalšími diagnózami. A čo také doktor psychológie Schwarz povedal, že si to zaslúži takú jedovatú pozornosť?

No predstavte si, v dnešných progresívnych časoch si dovolil v súlade s našou ústavou tvrdiť, že manželstvo je vyhradené len pre muža a ženu. A ešte vtipne podotkol, že inak by sa muselo v prípade dvoch mužov nazývať “manmanstvo” a dvoch žien “želželstvo”, pretože už samotný výraz manželstvo je dovodený od man, čiže muž a žel ako ženstvo. Tiež podľa sledovanej logiky položil praktickú otázku, ako môžu dvaja muži tvoriť rodinu, keď sa v nej nerodí? A liberálov ako aj milé študentky rozzúril do žerava tvrdením, že “Súčasné tlaky (ktoré to chcú zmeniť, pozn. aut.) sú ideologického charakteru, pretože toto je vedeckého charakteru”. Pretože, ako učí svojich študentov a tiež ako dosvedčuje niekoľko tisícročná prax: “Rodina je inštitucionalizovaná biosociálna skupina vytvorená z dvoch členov odlišného pohlavia, a ich detí”. Hnojník, teda pardón, Denník N tiež nezabudol pripomenúť, že Schwarz pôsobil aj v Centre pomoci pre rodinu v Trnave, ktoré úzko spolupracuje s rôznymi cirkevnými organizáciami, aby sme neboli na pochybách, odkiaľ zasa fanatický vietor veje! Povzbudivé je aspoň to, že sa pedagóga zastala drvivá väčšina študentov psychológie, že sami chceli intervenovať v jeho prospech u vedenia univerzity a upustili od toho až na jeho výslovnú žiadosť. Zjavne si tento skromný intelektuál neželá ešte viac víriť kalné vody mediálnej pozornosti.

No my by sme mali. V ostatných Sobotných dialógoch na RTVS (12.11.2022) sa doktora Schwarcza zastal aj poslanec Gyimesi, čo mu tentoraz treba pripočítať k dobru. Nie tak jeho oponentovi, slovutnému obracačovi kabátov, pánovi poslancovi Krúpovi. Ten na margo celej kauzy hovoril o “tmárstve, dušpastierstve a bigotnosti” slovenskej spoločnosti, ktoré majú charakterizovať práve pedagógove výroky. A ešte ostro kritizoval slovenskú vlastnosť voliť si vždy to svoje a odmietať cudzie vzory. V akom stupni rozkladu musí byť mozog pána poslanca, keď toto považuje za niečo zlé! Tým sa zaraďuje k progresívnym úderkám typu Holinovej, Kepplovej, Schutza či Havrana, ktorý sa na margo Slovenska vyjadril, že v ňom chce koalícia konzervatívnych síl a fašistov vytvoriť “zaostalý skanzen a laboratórium na ovládanie ľudí”, aby to bola “krajina uzatvorená v bludoch, čarodejníctve a poverčivosti”. 

Nuž, čo k tomu dodať. Iba ak inými, normálnymi slovami – áno, presne toto chceme! Chceme byť krajinou, kde ľudia budú verní sebe, svojim dejinám, kultúre, zaužívaným vzorcom správania, osvedčenému modelu rodiny, náboženským systémom, vlastenectvu, krvi a pôde! Všetko v súlade s tým, čo tvrdil už Jozef Miloslav Hurban a ktorého slová sa do tejto kauzy mimoriadne hodia : “My chceme vedu pre vieru a vieru pre vedu! Slovenská výzva pre Európu a svet! Slovenské pohľady na svet!” Áno, to je naša výzva, to je aréna, v ktorej sa môžu presadiť aj malé národy! Nie sme veľmoc, nemáme impérium, ani prostriedky na jeho budovanie, nemáme obrovskú armádu, ale máme dedičstvo ducha a dejiny, s ktorými môže súperiť len málo národov, dejiny ľudu mŕtveho a znovu vzkrieseného, zotročeného a znovu slobodného, ktorý raz rozlomí aj putá dneška, ktoré mu chcú opäť raz nasadiť mocní sveta. Nie bez kritiky a hujersky všetko preberať, ale prísť s vlastným postojom a presvedčením a s ním smelo vstúpiť do súboja ideí, ako si to želal už Svetozár Hurban Vajanský: “Keď sa národ slovenský v útiskoch, nemajúcich páru na zemi, zobrať vedel k produkovaniu toľkých hlbokých umov, srdce človeku poskočí pri myšlienke, ako vysoko vyletí duch slovenský s uvoľnenými už krídlami!”  Tu mi na záver príde tiež ako veľmi vhodné spomenúť slová básnika a mešťana slobodného kráľovského mesta Prešova Mikuláša Jakobeusa spred tristo rokov, ktoré možno smelo označiť za večné politické motto pre Slovensko: “…statočný slovenský národ dvíhajte hor ku hviezdam!” 

Mgr. Miroslav Kuna 

Kríza identity

Pôvodne som chcel tento článok začať vetou “Smrtiaci stisk čeľustí osamelého vlka…”, ale potom som si to rozmyslel. Človek musí byť v dnešných časoch dúhovej psychózy dvojnásobne opatrný, keďže sa jedná (teraz už) o teroristický čin. Ideopolícia by to mohla totiž vyhodnotiť ako jeho schvaľovanie. A momentálne mi ani nevyhovuje byť “zabásnutý”, keďže ešte musím zrýľovať záhradu. Začnem teda inak. Udalosti okolo gay baru Tepláreň vyvolali silnú odozvu tak v časti verejnosti (v skutočnosti oveľa menšej, ako prezentujú médiá), ako aj u politikov naprieč celým spektrom. Je zábavné sledovať najmä pri tzv. demokratických politikoch, ktorí mali roky homofóbne vyjadrenia, ako sa teraz pretekajú v odsúdení tohto činu. A mali sme tu niečo ako dúhový pochod 2 a morbídne obézni gayovia nám všetkým, čo nesúhlasíme s agendou LGBTI+ (- x %) z pódia pred Národnou radou odkázali, že máme na rukách krv. Apropos, je možné a beztrestné len tak niekoho obviniť, že sa podieľal na vražde? Ale poďme ďalej. Zo všetkých tých mainstreamových pokryteckých sústrastných výlevov, zameraných vždy nakoniec proti slovenskému národu, ma zaujal ten od Magdy Vášaryovej, ktorý zverejnil neomarxistický denník Sme(na) v čísle 198/2022. Nikto asi nebude túto dámu podozrievať z nejakej prenikavej inteligencie a brilantného úsudku, avšak to, čo zosmolila v predmetnom článku, si jednoducho vyžaduje reakciu. A to som k streľbe pred Teplárňou pôvodne nechcel napísať nič, ale nedalo sa inak. 

Pani Magda v článku s názvom “Sme v hlbokej kríze identity” pokračuje v nedávno začatej tradícii, ktorú na TA3 spustil redaktor Richard Dírer (starý gay), keď začiatok relácie “V politike” začal zhodnotením typického Slováka ako zanedbaného “foša”, ktorý sa ožerie v krčme a potom po návrate domov zbije a znásilní tak svoju ženu, ako aj nevestu (syna nespomínal, asi mukluje v zahraničí, aby ich všetkých uživil). Pokračoval v tom v tej istej relácii redaktor Rasťo Iliev (nový gay), ktorý tentoraz rovnako naložil politickým elitám a niekoľko nekonečných minút čítal ich ideozločiny, ktorých sa dopustili voči dúhovej komunite. Článok pani Magdy môžeme teda považovať za pomyslenú korunu, ktorú si podobné indivídua teraz nasadzujú na hlavu. A keď už spomínam korunu, napriek na prvý pohľad výstižnému názvu začína lamentáciou nad tým, že sme sa rozlúčili s cisárskou Viedňou a osemstoročným (?) Uhorským kráľovstvom. Doslova uvádza, ako “rýchlo sme zabudli na pompéznosť, na pravidlá a habsburský protokol. Posadili sme sa symbolicky na roľu, trochu sa pripili, aby sme sa nebáli, a strčili bosé nohy do chladnúceho popola”. A ešte, že “vznešenosť kráľovstva sme zavrhli”. Zjavne neuznala za hodné do tejto neplodnej pozlátenej sofistiky zahrnúť genocídnu maďarizačnú politiku uhorskej vlády, ani to, že Habsburgovci nás zradili VŽDY, keď sme od nich očakávali pomoc (takí štúrovci by vedeli rozprávať), na hlad, ktorý vyhnal státisíce našincov za veľkú mláku, na odnárodňovaniu činnosť spolku FEMKE, na únosy slovenských detí na Dolnú zem, aby sa popri otročení na tamojších statkoch konečne naučili po maďarsky… Kritizuje tiež, že sme boli vazalmi Sovietskeho zväzu (akoby konkrétne Slováci mali vtedy na výber, že?) a označuje ho za pokračovanie Ruského impéria, len už nie na čele s cármi bielymi, ale červenými.

Tu jej pôvodná monarchistická despocia zjavne vadí, ale stále by bola najradšej, keby “osud trónu Habsburského, bol aj naším osudom”. A v inak správne identifikovanej kríze identity, patriotizmu a tradičnej kultúry nevidí cestu z nej v návrate k ich rýdzej podobe, ale naopak. Hlása novú, sterilnú, multifarebnú, nihilistickú a mechanistickú európsku identitu. Teda niečo také, ako si vysnívali v jednom pamätnom rozhovore Václav Havel s jej zosnulým manželom Milanom Lasicom. A niečo rovnako užitočné, keďže sa predmetný rozhovor končil (končil?) nezabudnuteľným “hovno preskočíš”. Potom už nasleduje povinná mantra o židovskej komunite ako ľuďoch mesta, obchodu a financií, ako o dôležitej súčasti multikultúrneho Slovenska. Namiesto nich prišli ľudia “pastorálnej symfónie”, ktorým ešte “mamka v detstve na holi vši vyberala”, vidiečania bez vzdelania a mestskej kultúry (rozumej kaviarne a nevestince). Čiže, “obyčajní Slováci”. A preto rezolútne žiada zničenie závislosti od myslenia 19. storočia a plamenného nacionalizmu, pretože “sme niktoši, no nie v materiálnom, ale v kultúrnom zmysle”. No, nie niktoši, ale minimálne chudáci sú niektorí už aj v materiálnom, ale to si táto príslušníčka bratislavskej elity, “herečka a diplomatka” ako sa sama podpisuje, sotva všimla. Áno, máme tu krízu identity. Povedzme si pravdu, sami sa ešte ako národ hľadáme. Niekedy sa tvárime, že sme sa tu ocitli až v roku 1993. Pamiatky chátrajú, pamätníky chátrajú (česť výnimkám), lokálna história je zabudnutá, bežnej populácii nič nehovoria ani najdôležitejšie dátumy našich dejín. Liberáli a progresívci to dobre vedia a ťažia z toho, pretože z človeka bez identity môžete mať čokoľvek. Marián Repa, bývalý šéf predvolebnej kampane Zuzany Čaputovej, o nás hovorí ako o chorej spoločnosti. A že Slovensko potrebuje liečbu. Vieme, čo si pod tým on a jemu podobní predstavujú. A tak im tento po novom teroristický útok neskutočne nahral do karát. Vidno to aj na expresných snahách legalizovať registrované partnerstvá ako prvý krok k homosexuálnym manželstvám. LGBTI+ tiež maximálne využijú svoju šancu, drukuje do toho najnovšie aj smutno-smiešny hrdina dnešných dní Roman Samotný, majiteľ Teplárne. Ten sa už v očakávaní skorého víťazstva vyjadril nasledovne: “Oceňujem, ak životné partnerstvá v nejakej zmysluplnej podobe prejdú, ale tých požiadaviek máme viac”. Vníma to ako povinné odškodné za nenávisť, ktorú tu podľa neho “šírili systematicky a vedome zo všetkých katolíckych kazateľníc”. A hoci registrované partnerstvá ani neprešli do druhého čítania, “sestry večnej bezuzdnosti” si môžu rýchlo pripomenúť slová progresívca a europoslanca Šimečku: “A môžeme realisticky predpokladať, že to nebude len o dohľade nad policajným vyšetrovaním, ale dôjde k ideologickému nátlaku a v rámci EÚ”.

 Pán poslanec sa teda ani netají predstavou, že na policajné vyšetrovanie treba dohliadať, aby prinieslo tie správne výsledky (zatváranie vlastencov?), a že nás aj globálna dúhová superveľmoc dá do laty, ak sa nebude v našom národnom parlamente hlasovať tak, ako treba. Spoločnosť je chorá, ale nie tá väčšinová. Chorí sú tí, čo stoja za takýmito nápadmi. A preto, ako sa nevrátime k našim prazákladom, identite, krvi a cti, “roli a popolu”, ak za to nebudeme bojovať, bude náš osud určovať chorá menšina. A to dúfam dopustiť nechceme.

Mgr. Miroslav Kuna

Grazie Italia!

“Som žena, matka, Talianka a kresťanka a nik mi to nevezme”. Pred troma rokmi vystúpila vtedy takmer neznáma Giorgia Meloniová s týmto sympatickým vyznaním. Výrok následne zremixovala skupina dídžejov, aby ju zosmiešnila. Dosiahli však pravý opak. Hejterské video si pozrelo 11 miliónov ľudí a bolo nakoniec jedným zo stupienkov, po ktorých sa Meloniová dostala do širšieho povedomia verejnosti (odkaz pre Zomri! a pod: hejtujte nás prosím aj naďalej). Už sme na našej stránke nie raz písali o pomalom, ale istom obrate, ktorý na tradične liberálnom Západe nastáva. A hoci nemožno mať veľké očakávania, je zábavné sledovať, akú paniku chytajú progresívni komentátori. Tak napr. Marián Repa z postkomunistickej Pravdy víťazstvo Švédskych demokratov a teraz pravicového bloku v Taliansku zhodnotil tak, že “Európa hnedne, a my nie sme výnimkou”.Kritika vlády, Bruselu a xenofilnej imigračnej politiky talianskej pravici pomohla a v Ríme budú mať historicky pravdepodobne prvú premiérku.

Tu je inak ďalší zábavný moment – neomarxisti a progresívci roky vyplakávajú nad nízkym počtom žien v politike a chceli dokonca zaviesť povinné kvóty pre nežné pohlavie v poslaneckých laviciach. A čuduj sa svete, najväčšími “extrémistami” v únii sú práve dve ženy – Marine Le Penová a teraz už aj Giorgia Meloniová. Avšak obe dámy sú napriek liberálnym pľuvancom predsa len niekde inde ako napr. zápasníčky vo voľnom štýle Tabák s Bittó – Cigánikovou. Mainstream nám tiež nezabudol pripomenúť, že ako mladá aktivistka Meloniová vychvaľovala vládu Benita Mussoliniho a aj terajšie jej názory nie sú eurokratom pochuti, aj keď sa od spájania s fašizmom dištancuje. Na to stihla zareagovať aj šéfka európskej rady ľudových komisárov Van der Leyenová, ktorá ešte pred voľbami (!) vyhlásila, že v prípade “odklonu Talianska od demokratických hodnôt” (rozumej LGBT+, potraty, migrácia), má únia nástroje pre vyvinutie tlaku na neposlušnú provinciu.

Tu sa EÚ opäť raz krásne demaskovala a vlastne nám ukázala, že medzi ňou a Ruskom nie je až taký rozdiel, pretože kým cár Východu vyvíja tlak zabíjaním a anexiami, cisárovná Západu je pripravená odpojiť Rím od plánu obnovy, ak sa odváži konečne zdvihnúť hlavu. No nepomohlo to, práve naopak. Kým v predošlých voľbách získala Meloniovej strana Bratia Talianska len 4% hlasov, teraz v koalícii s Ligou severu Mattea Salviniho a Forza Italia Silvia Berluconiho dosiahli krásnych 43,8%, pričom Bratia z toho dostali celých 26%. Ľavicové zoskupenie vedené Demokratickou stranou dosiahlo len 19% hlasov. Tretej najväčšej ekonomike v únii  tak bude vládnuť stabilná koalícia zložená z troch euroskeptických a národne-konzervatívnych strán. A to nie je málo, keď si uvedomíme, že povojnové Taliansko malo 66 vlád, ktorých priemerná životnosť bola 13 mesiacov. A aké budú prvé kroky novej vlády?

Pred ôsmimi rokmi Meloniová žiadala odstúpenie od eura a neskôr kritizovala vládu vedenú antisystémovým Hnutím piatich hviezd, že sa podvolila byrokratom z Bruselu. Aj keď rétoriku zmiernila (čo sa stáva zo železnou pravidelnosťou všetkým “extrémistom”), dá sa očakávať, že bude viac presadzovať národné záujmy ako eurobankár Mario Draghi. Svedčí o tom aj jej výrok: “Demokratická suverenita spočíva predovšetkým v národných štátoch. Dať legislatívnu iniciatívu nevoleným európskym byrokratom v konečnom dôsledku zraňuje demokraciu”. Ostatní lídri už tiež vyjadrili “obavy”. Španielsky minister zahraničných vecí José Manuel Albares jej už odkázal, že “populizmus sa vždy končí katastrofou”. Diplomatickejšia bola francúzska premiérka Elisabeth Borneová – nechce komentovať demokratickú voľbu talianskeho ľudu. Vie prečo. V jej krajine tiež rastie “extrém” a euroskepticizmus. Zároveň však uviedla, že EÚ bude pozorne sledovať dodržiavanie ľudských práv, medzi ktoré ráta aj prístup žien k interrupciám. Tu totiž plánuje víťazka volieb zmenu legislatívy, ktorá by pomohla obmedziť genocídu talianskeho národa. Zároveň chce pravicová koalícia presadiť nízke dane, zastaviť masovú imigráciu, podporovať tradičnú rodinu, či dať stopku rozširovaniu “práv” LGBT+. Uvidíme, ako sa novej talianskej vláde bude dariť.

Prehnaný optimizmus však nie je namieste. Vždy treba byť ostražitý pred politikmi, ktorí majú po dosiahnutí moci vo zvyku svoju rétoriku “mierniť”. Meloniovej tiež nebudú situáciu uľahčovať Salvini s Berlusconim, ktorí majú slabosť pre Putina, kým ona jednoznačne podporuje Ukrajinu a skepticky sa stavia aj k Číne. A hoci chce prehĺbiť vzťahy s Poľskom a Maďarskom, a tak vytvoriť v rámci únie akúsi konzervatívnu protiváhu, netreba očakávať, že sa niečo výraznejšie zmení. Toto ešte nie je kontrarevolúcia, dokonca ani jej začiatok. Môže to však byť prvý krok k nej. A preto sa hádam smieme dívať na volebné víťazstvá “extrémistov” naprieč Európou s opatrnou nádejou. 

Mgr. Miroslav Kuna  

Prípad Rushdie

Celý svet na chvíľu zastal, keď sa “anglický” spisovateľ indického pôvodu a moslimského vierovyznania v New Yorku konečne postavil zoči voči vykonávateľovi fatvy. Myslel si, že už môže žiť “normálne”. Ale po 33 rokoch sa predsa len dočkal. Zrejme príde o oko, ale už vraj znova žartuje. A človek by si myslel, že mu tie päste a nôž zmažú ten arogantný úsmev z tváre, keďže si v danej chvíli musel uvedomiť, že rozsudku smrti nikdy v živote neunikne.

Aby čitateľ nebol na pochybách, nepodporujem šiítsku formu islamu (ani nijakú jeho formu) a nie som ani obdivovateľom ajatolláha Chomejního – toho skôr považujem za jedného z malých antikristov, ktorí majú predchádzať príchodu toho veľkého. Veď to bol práve on, kto vyzýval moslimov na dobývanie krajín obývaných “neveriacimi”, kým na celom svete nebude nastolený islam. Samozrejme, šiítsky. Avšak v prípade Rushdieho sa bavíme o človeku, ktorý v roku 2019 spolu s ďalšími zhruba tridsiatimi “intelektuálmi” podpísal výzvu: “Bojujte za Európu, lebo ničitelia ju zničia!” Tá bola namierená konkrétne proti vlastencom a identitárom v európskych krajinách. A  samozrejme sa k tomu potrebovala vyjadriť aj liberálna internacionála, ako aj jej domáca odnož, vrátane dementissime femine našej “kultúrnej” scény Mariany Čengel-Solčanskej (režisérky a neviem čo ešte). Tá vo svojom pravidelnom stĺpčeku v neomarxistickom denníku SME (č. 157/2022) označila Rushdieho za nesmrteľného a parafrázovaním jeho výroku “sloboda slova je život sám” spochybnila, či by v modernej krajine (rozumej u nás) mal byť vôbec v Trestnom zákonníku paragraf postihujúci hanobenie náboženstva.

Ale ďalej ju budem radšej citovať: “Nemáme azda právo posmievať sa akejkoľvek transcendentnej bytosti, akú len bola schopná ľudská fantázia vyfabulovať? Nemáme právo znevažovať krutých bohov, pomstychtivé a zakomplexované entity bez tela, ktoré nám skrze bigotné mysle diktujú knihy a zákony? Nemáme právo spochybňovať každého, kto sa považuje za proroka a médium záhrobných hlasov? Nemáme právo kresliť a písať karikatúry zákonodarcov, ktorí argumentujú božou vôľou? To by predsa v dvadsiatom prvom storočí nemalo byť iba právom, ale celospoločensky chápanou povinnosťou”. A svoju akútnu verbálnu hnačku zavŕšila spisovateľovým výrokom “… v smrti a v živote obhajovať vec pravdy a rozprášiť ilúziu do vetra”. Myslím, že by sme museli dlho hľadať, aby sme podobné, vulgárno-ateistické výroky našli v tlači spred roka ´89. Komunistickí ideológovia sa snažili ísť na vec mazane a podkopať náboženstvo narúšaním jeho základov. Toto je však hodenie granátu rovno na oltár. Pretože je zrejmé, že jej výroky neboli namierené len proti viere ajatolláhov, ale proti všetkým náboženstvám. A nič z toho pani režisérka mať nebude, paragraf-neparagraf. Je smelá, pretože tu jej za takéto výroky nikto nožom na tvári trvalý úsmev nevyčarí.

Som zvedavý, či by sa s rovnakou benevolenciou prehliadli aj výroky, podobne hodnotiace LGBTQI+ komunitu, demokratov, liberálov, ateistov atď. Vskutku, mohol by niekto v mienkotvornom médiu napr. napísať, že máme právo znevažovať “hrdinov”, ako sú Nelson Mandela či Martin Luther King (ktorí boli všetko len nie svätí), že máme právo znevažovať zakomplexované a pomstychtivé indivídua, ktoré sa necítia doma ani vo svojom vlastnom tele, že máme právo kritizovať šialených liberálov, ktorí nám skrze svoju sociopatiu diktujú zákony a to, aké môžeme čítať knihy a periodiká? Každému súdnemu človeku je zrejmé, že Rushdie slúži liberálom len ako zásterka. Pochybujem, že Satanské verše väčšina z nich vôbec čítala. Autor tohto článku to skúšal, ale je to naozaj taká neuveriteľne nudná záležitosť, že mám chuť vyhlásiť súťaž o hodnotné ceny pre každého, kto ju dočíta do konca. Samotný Rushdie sa najprv vyjadril, že jeho kniha neuráža islam, avšak po tom, čo v islamskom svete spôsobila, otočil. Odvtedy vravieval, že také náboženstvo sa nedá nekritizovať. A preto ho liberáli teraz vyťahujú z nemocničného lôžka, pretože im tento vykorenený človek opäť poslúži v úlohe užitočného idiota na splnenie cieľa, ktorý naznačila už pani Čengel-Solčanská – spraviť z náboženstva fackovacieho panáka, ako prvý krok k jeho zničeniu.

Preto už nemá byť trestné ho hanobiť. Preto sa účelovo vyťahuje Taliban a život v Afganistane “rok po” (lebo vraj podobne by to raz vďaka katolibacom mohlo vyzerať aj u nás). Preto transvestitka Matia Lecká (dídžejka a neviem čo ešte) pri velebení pražského prajdu uviedla, že “omnipotentná entita ovládajúca prírodu a svet si nevyberá”. To len ľudia všetko prekrútia. V slušnej spoločnosti to však prípustné nie je. Veľký politický filozof Roger Scruton vo svojej knihe Zmysel konzervativizmu vyslovene uvádza, že sloboda slova nemôže chrániť vulgárnosť, rúhanie, nactiutŕhanie a všetky podobné útoky na osobnú integritu človeka. V slušnej spoločnosti to ľudia vedia. Nevedia to ale zjavne tí zo “slušného Slovenska”. Ale potom sa nečudujme, že ak sa tu selektívne nedodržujú zákony, tak v atmosfére narastajúcej nervozity a agresivity sa im časom niekto pokúsi otvoriť oči. Trebárs aj nožom.

Mgr. Miroslav Kuna 

IO TRIUMPHE!


Aká to slasť počúvať rozhorčené výkriky liberálov! Aká to rajská hudba, tá všadeprítomná kvílivá symfónia feministiek! Najvyšší súd USA 24. júna 2022 zasadil svetovému progresivizmu zásadnú ranu. A teraz nepreháňam, pretože už Samuel Hutchinson vo svojej knihe Zrážka civilizácii píše, že ak dominantný štát konkrétneho civilizačného okruhu urobí nejaký obrat v dovtedajšom nastavení, ostatné štáty daného okruhu ho budú pravdepodobne nasledovať. A keby aj nie, Amerika je týmto pádom bližšie k novému rozdeleniu, rovnako aj Európska únia. A to tiež nie je na škodu. Toto nebezpečenstvo si nepriateľ uvedomil príliš neskoro a zjavne ho podcenil. Tak veľmi sa svetový liberalizmus zameral na porážku Trumpa, Le Penovej a iných, že úplne zanedbal hrozbu narastajúcu na zabudnutom fronte. Kresťanská pravica v Amerike sa poučila a pochopila, že musí napodobniť úspech ľavice.

Dlhý pochod inštitúciami sa začal práve menovaním konzervatívnych sudcov Najvyššieho súdu, ktorí sa nebáli podniknúť rozhodujúci, kontrarevolučný protiútok. A Najvyšší súd v ťažení pokračuje neochvejne ďalej, keď jeho člen Clarence Thomas uviedol, že sa teraz pozrú aj na rozsudky, ktoré povolili homosex, či zväzky párov rovnakého pohlavia. Skutočne sa musí tlieskať odvahe týchto zástancov prirodzeného zákona a buďme vďačný už za to, že sa na začiatok podarilo prelomiť kúzlo Roe verzus Wade z roku 1973. Keď už sme pri tom, tento rozsudok nemal byť nikdy vydaný, pretože bol založený na podvode. Jane Roe alias Norma McCorvey totiž žiadala podstúpiť legálny potrat kvôli tomu, že otehotnela po znásilnení. Bola to lož a navyše bezpredmetná, pretože kým súd vydal toto kontroverzné rozhodnutie, bolo už dieťa na svete. Viac som písal o tom tuná:

Dúfam, že tu pre nikoho netreba opakovať známy fakt, že to nikdy nebolo o “my body, my choice”, keďže nenarodené dieťa už má vlastnú DNA a aj krvnú skupinu, ktorá býva často iná ako krvná skupina matky, a preto tu ani omylom nemožno hovoriť o nejakej časti ženského tela, ktoré sa dá odstrániť ako vlas či necht, keď sa to žene akurát teraz “nehodí”. Hovoríme tu o plnohodnotnom, autonómnom ľudskom organizme. Navyše sa na území USA (žiaľ) nezakazuje výkon interrupcii celoplošne, ale legislatíva okolo nich sa vracia jednotlivým štátom a ich voleným zástupcom. V najbližších dňoch či týždňoch sa dá očakávať, že z 50 štátov únie zakáže interrupcie asi polovica.

Okamžite po zverejnení rozsudku to v rôznej miere urobilo desať štátov a ďalších 26 bude čoskoro nasledovať. V čase verdiktu malo už 22 štátov schválenú predmetnú legislatívu, medzi prvými napr. Utah. V Arkansase teraz hrozí za vykonanie potratu desať rokov väzenia a pokuta 100-tisíc dolárov. Guvernér Oklahomy Kevin Stitt podpísal hneď po vyhlásení rozsudku jeden z najprísnejších zákonov proti potratom v USA. Texaský minister spravodlivosti Ken Paxton zasa prišiel so sympatickým nápadom vyhlásiť 24. jún za štátny sviatok. V konzervatívnych štátoch boli zo dňa na deň tiež uzavreté interrupčné kliniky. Tieto miesta genocídy predovšetkým ľudí európskeho pôvodu by mohli byť odteraz aj cieľom edukatívnych školských výletov, podobne ako to máme naordinované v prípade Osvienčimu.

Samozrejme sa k tomu museli vyjadriť aj najvyšší predstavitelia. “Katolík” Joe Biden sa nechal počuť, že “je to smutný deň pre súd a pre krajinu” a premiér americkej “štrnástej kolónie” Kanady a ďalší “katolík” Trudeau zasa vyjadril obavy, že po umelých potratoch sú na rade homozväzky. Škoda len, že s rovnakou vehemenciou nekomentuje aj fakt, že vyvražďovanie a znásilňovanie domorodých detí v katolíckych internátnych školách bolo nedávno definitívne vyvrátené ako výmysel. A samozrejme sa k tomu cítili potrebu vyjadriť aj tragikomické postavičky našej podhorskej občiny. Predovšetkým to bola Oľga Pietruchová, ktorá sa sama kvalifikuje ako “odborníčka na práva žien”, avšak priliehavejší by bol titul Prvá obluda republiky. Tá už vidí Ameriku ako nový Gileád, narážajúc tak na idiotský seriál Príbeh služobníčky, ktorý inak takto vysiela aj naša štátna televízia, žijúca z našich koncesionárskych poplatkov. Podľa jej slov zákaz potratov znamená obnovenie otrokárstva, tentoraz nie nad jednou rasou, ale nad jedným pohlavím. Avšak pozor! Liberáli nie sú hlúpi a nevzdajú sa tak ľahko. V novembri sa uskutočnia voľby do Kongresu a ak získajú v oboch komorách demokrati väčšinu, je pravdepodobné, že obnovia Roe vs. Wade ako zákon na federálnej úrovni.

To inak ukazuje na ďalšiu zákernosť demokracie, pretože nielenže umožňuje hlasovať o hodnotách, ale ich aj podrobuje momentálnemu diktátu väčšiny.  Aj preto filozofka Elizabeth Baker bez hanby hovorí, že medzi rodinnými hodnotami a demokratickým hlasovaním môže pretrvávať latentné napätie. Od čias Aristotela platila ustálená definícia, že základom spoločnosti je tradičná rodina. Základom moderného demokratického štátu však už rodina nie je. Je ňou atomizovaný, egoistický jedinec – volič. A kým v Amerike “napravia” rozhodnutie súdu v Kongrese, zrejme umožnia vykonávať potraty aj na území konzervatívnych štátov, a to vo federálnych budovách. A tiež by sa mohli pokúsiť rozšíriť rady sudcov Najvyššieho súdu, ktorých počet ústava neurčuje. Šesť z deviatich sudcov sú totiž konzervatívci vymenovaní do úradu republikánskymi prezidentmi (v USA sú členovia NS menovaní doživotne) a Biden by ich mohol teraz doplniť liberálmi najtvrdšieho kalibru. A progresívci navyše začali tiež s pomerne šikovnou taktikou, ktorou chcú vyplašiť svojich oponentov. Vraj bohatšie biele ženy si aj tak prístup k potratom zabezpečia buď vycestovaním do liberálnejších štátov, alebo objednaním potratových tabletiek, takže viac detí budú mať chudobnejšie Afroameričanky a Hispánky, ktoré si takýto postup nebudú môcť dovoliť. Týmto sa však nemožno nechať obalamutiť. Len v USA bolo od roku 1973 vykonaných 50 miliónov potratov a ani zďaleka ich všetky nevykonali príslušníčkam farebných menšín. Na Slovensku to bolo od roku 1957 vyše milióna navždy stratených súkmeňovcov. Tiež si treba uvedomiť, že interrupcie sú povolené najmä v krajinách obývaných ľuďmi europoidnej rasy. Na globálnom Juhu sú obmedzené či priamo zakázané, aj keď napr. v južnej Amerike už vidieť liberalizačné tendencie.

U našich dedičných moslimských protivníkov sú tiež väčšinou nedostupné. A pri tempe, akým vymiera naša rasa, si jednoducho nemôžeme dovoliť prísť o ďalších ľudí. Príliv alogénnych prisťahovalcov a potraty na požiadanie spolu totiž úzko súvisia. V krajinách európskeho kultúrneho okruhu boli vyhladené desiatky miliónov ľudí ešte pred narodením a tí tu teraz chýbajú. A majú byť nahradení ľuďmi z krajín, kde populácia nechýba a kde potraty na požiadanie prakticky neexistujú. Architekti nového svetového poriadku nám to hovoria bez obalu – Dolce vita za milióny Mobutuov a Mohamedov. Je načase si uvedomiť, že aj toto je klamstvo, že to takto fungovať nebude. Veľká výmena, ktorá je jedným z priamych dôsledkov legalizácie umelých potratov, totiž vysoký životný štandard nášmu ľudu určite nezabezpečí. Sladký život sa tak navždy skončí, nie preruší. Tak ako ľudský život pri interrupcii.

Mgr. Miroslav Kuna

Auctoritas!

Nedávno som písal o výsledkoch prieskumu verejnej mienky organizácie Globsec za rok 2020, ktorá k nám už nejaký ten piatok dováža demoliberálne a euroatlantické videnie sveta. Prieskumu, ktorý tak veľmi rozhorčil neprekonateľného Mikloša. Nádejali sa liberáli, že minimálne vďaka ruskej invázii sa čísla, ktoré vtedy vôbec nevyzneli pre liberálnu demokraciu lichotivo, nachýlia v prospech jediného správneho videnia sveta. Nuž, čakala ich studená sprcha v podobe Globsec Trends 2022 (prieskum verejnej mienky v strednej a východnej Európe), ktorá ukázala, že Slováci sú zjavne “nepoučiteľní”.

Najskôr ich zrejme potešil údaj, že sa oproti roku 2021 cítia byť respondenti viac súčasťou Západu (34% oproti 26%). Avšak nás zasa môže tešiť fakt, že 51% Slovákov sa vidí kdesi “uprostred”, čo je jedna zo základných charakteristík Intermária. Takisto sa približne polovica Slovákov domnieva, že národná identita a tradičné hodnoty sú ohrozované Západom a alogénnou migráciou. A stále vyše polovica (55%) občanov verí, že na dianie vo svete majú zásadný vplyv tajné spolky a záujmové skupiny (Bilderberg, Trilaterálna komisia, Rímsky klub, Bohemian grove a pod.) Súčasne bolo napriek bezpečnostnej hrozbe z východu zaznamenané spomalenie rastu podpory NATO (okrem Bulharska), avšak vnímanie Ruska ako hrozby sa u našincov zvýšilo z 20% spred dvoch rokov na terajších 62%, takže putinovci pomaly strácajú pozície. Zato členstvo v Európskej únii považuje za dobrú vec iba 39% Slovákov. S tým všetkým zjavne súvisí aj nedôvera našich ľudí voči mainstreamovým médiám (verí im len 26% opýtaných). Absolútnym šokom pre autorov prieskumu však bolo zistenie, že obyvateľov našej vlasti to ťahá k autokracii. Mať na čele krajiny silného lídra, ktorý sa nemusí zaťažovať parlamentom a voľbami, si želá až 49% Slovákov!

Opäť sa niet čo diviť. Je to výsledok nekompetentnosti samotných demokratov. Najmä súčasná vláda svojim amaterizmom a neschopnosťou jasne dokazuje to, čo tvrdil už Winston Churchill – že demokracia nie je model vhodný pre každého. Ak sa štáty a národy udržujú tými princípmi, na základe ktorých vznikli, tak potom je pre Slovensko parlamentná demokracia vlastne nevhodná od samého začiatku. Náš národ zažíval skutočný progres len pod vedením výnimočných jedincov, či to už boli vojenskí vodcovia (kráľ Samo, kráľ Svätopluk, generál Štefánik), duchovní vodcovia (kňaz Slavomír, Sv. Cyril a Metod, Andrej Hlinka), či intelektuálna elita (Štúr, Hurban, Hodža, Polakovič). Tento fakt sa veľmi úspešne zatláča do úzadia, čoho dôkazom boli aj pôrodné bolesti, v akých sa rodil lex Hlinka. A po tridsiatich rokoch vlád rôznych pokrytcov, zlodejov, chrapúňov a komediantov sami ľudia cítia, že sa národ musí vrátiť k svojej prapodstate. Médiá a tretí sektor kvôli týmto náladám v spoločnosti bijú na poplach, ale prečo vlastne? Je vláda založená na autorite a poriadku naozaj takým strašiakom? Je lepšia vláda zložená z veľkopodnikateľa a daňového podvodníka, ideológa veľkého kapitálu a veľkopodnikateľa a mafiána? Ľudia v tejto krajine volia “menšie zlo” prakticky od jej vzniku, a preto sa im nemožno čudovať, že je na tento systém polovica populácie pripravená rezignovať.

Už veľký politický filozof Othmar Spann požadoval vytvorenie štátneho stavu, z ktorého bude starostlivo vybraný vodca. Ako Rakúšan čerpal z rovnakého stredoeurópskeho dedičstva, a preto sú jeho myšlienky vhodné ako inšpirácia aj pre nás. Tu rozhodne nemám na mysli nejakú modrú krv, či niekoho, kto sa bude oháňať “božským” právom. Toto Slováci nikdy nemali radi, a keď už museli ohnúť chrbát pred pánom zemepánom, vždy mali za chrbtom valašky. Podobné monarchistické fantasmagórie našťastie u nás vyznáva iba malá časť konzervatívneho spektra, hoci pretendentov na slovenský “trón” by sa našlo iste dosť. Náš národný hlásnik Janko Kráľ, poznajúc túto črtu slovenského ľudového charakteru, preto rovno vyhlásil,  že “v tom slovenském kraji nebude dobře, dokud všechny zámky nebudou vypáleny a všichni zemani zařezáni.“ (písomné svedectvo o tom podal J. L. Píč). Naopak, človek, ktorý by chcel slúžiť verejnosti, musí byť muž z ľudu, no zároveň musí byť vybraný spomedzi aristokratov ducha.

To je jediný druh aristokracie, ktorý náš národ vždy uznával a to mimochodom svedčí aj o jeho morálnej vyspelosti. Prechod od demokracie k vyššiemu a kultúrnejšiemu spôsobu politického života by mohol byť podobný spôsobu, akým krízu republikánskeho režimu prekonali starí Rimania. Všetkým veľkým hráčom vtedajšej politiky bolo zrejmé, že systém založený na volených politikoch je mŕtvy. A hoci nový samovládca Octavianus Augustus bol neobmedzeným hegemónom, nebol tyranom. Odmietol prijať kráľovské pocty a uspokojil sa so skromným titulom Prvý občan. A podľa dobových záznamov žil v dome, “ktorý zväčša nevyhovuje ani požiadavkám súkromníka”, nosil doma tkané odevy a preukazoval náležitú úctu formálnej hlave štátu, ktorou bol rímsky Senát. Sám o tom vo svojom politickom testamente Res Gestae (Skutky) hovorí: “v ničom som nebo väčší od svojich kolegov, prevyšoval som ich len svojou autoritou (auctoritas)”. Niet preto divu, že neskoršie generácie spomínali na jeho vládu ako na “zlatú dobu Augustovu” a jeho súčasníkom vôbec nechýbalo ovzdušie politického chaosu a terorizmu, ktoré sprevádzalo každoročné voľby, ani občianske vojny, ktoré do Octavianovho nástupu ničili Rím a ríšu celých sto rokov. Pozor, nemám teraz na mysli čistokrvnú diktatúru. Parlamentarizmus je autentickým a jedinečným dedičstvom európskej civilizácie (iné civilizačné okruhy k nemu samé nikdy nedospeli), avšak nemôže byť naďalej založený na partokracii. Možný spôsob kreovania zastupiteľského zboru nám načrtol už Ľudovít Štúr vo svojom spise Slovanstvo a svet budúcnosti, podľa ktorého má byť slovenský snem zložený zo zástupcov obnovených vidieckych a mestských občín.

Iste, sú tu isté naliehavé otázniky, napr. ako hlavu štátu zosadiť v prípade zlyhania. V skutočnosti je tu hneď niekoľko riešení, napr. by to mohla mať v kompetencii akási Ústavná či Štátna rada, zložená z najzaslúžilejších občanov a najvynikajúcejších vlastencov. Podobnú zábezpeku navrhoval už veľký antický filozof Platón vo svojom diele Zákony (Nómoi). Predovšetkým sa však netreba báť realizovať želania veľkej časti národa hneď, ako sa k tomu naskytne vhodná dejinná príležitosť (ako tomu bolo napr. v roku 1938), a to pre blaho občanov, so súhlasom občanov a v spolupráci s občanmi. Potom si snáď častejšie spomenieme na veľkých synov národa a v ich živote a diele budeme hľadať lieky na choroby dneška. A kto vie, možno potom k už uznanému Pater patriae Andrejovi Hlinkovi pribudne bez odporu aj Praesident aeternus.

Mgr. Miroslav Kuna 

Spev sirén


Posledné mesiace boli často pertraktované predstavy o budúcej koalícii zloženej zo Smeru, Hlasu a Republiky s tichou podporou kotlebovcov (ak sa dostanú do NR SR), ktorá nahradí súčasnú dobu matovičovského temna. Dnes už ani to zdá sa neplatí, lebo (skutočný) premiér nepokryte spolupracuje s ĽSNS a vyjadril sa, že je na to “naozaj hrdý”. To tiež niečo vypovedá aj o tzv. nacionalistoch, ktorí bez problémov spolupracujú s človekom, ktorý v nedôveryhodnosti nemá medzi slovenskými politikmi súpera a tentokrát oprávnene! K tomu ich zrejme viedla smiešna snaha ukázať, že sú predsa len stráviteľní, dokonca chrumkaví, a že nie sú žiadni fašisti. Takto sa politický nacionalizmus sa stavia do polohy človeka, ktorý sa chystá skočiť zo strechy trinásťposchodového činžiaku a reálne očakáva, že by to mohlo skončiť aj inak, ako smrťou. Pretože táto dočasná “temná” koalícia určite po voľbách 2024 nevznikne. Skôr však reálne môže zostaviť vládu vyššie spomínaný štvorlístok. A tým sa zasa dostane k moci aj ľavica, aj keď to bude “slovenská sociálna demokracia” a biznis socializmus s ľudskou tvárou Pellegriniho, ktorého politická (a možno aj iná) orientácia je dodnes záhadou. Na to netreba zabúdať v deň, keď Matovič skončí. Súčasný systém vykazuje príznaky blížiacej sa mozgovej príhody. Je to zrejmé všetkým, čo vidia nekompetentnosť dnešných vlád vyspelého sveta. Víťazí s čoraz tesnejším výsledkom (viď Macron). A ľudia sa začínajú obzerať po alternatíve. Okrem riešení ponúkaných “krajnou pravicou” sa však stále viac dostávajú do popredia myšlienky ľavice, dokonca krajnej ľavice, u nás blahovského typu. Veď napríklad kniha nášho posledného jakobína Lenin a 21. storočie hovorí o víziách červeného tábora veľmi jasne. Mainstream ovládajú už desaťročia kultúrni marxisti a tí by si v prípade potreby spojenie s marxistami utopickými vedeli predstaviť určite ľahšie ako so scénou presadzujúcou identitu, tradície a etnickú a kultúrnu výnimočnosť. Národný boľševizmus, ktorý je skutočnou ideológiou a styčným bodom tak Kotlebu, ako aj Fica, by tak dostal možnosť predviesť sa. Smutné je, že by to veľká časť “národnej scény” iste uvítala. Tak ako svätú vojnu za rozšírenie ruského miru. Nepochybne by sa časť z nich stala z presvedčených nacionalistov kovanými socialistami, tak ako tomu bolo v roku 1945. Nostalgia za istotami minulého režimu je stále silná, stačí len zopár odhodlaných kormidelníkov stalinsko-jakobínskeho strihu. Už vidím tie davy nášho antifašistického snp-národa, ako sa nadchnú pre staronovú, úchvatnú víziu!  Ako by asi vyzeral život vo vysnívanom, aj keď pre nás ešte vzdialenom socialistickom raji, o tom hovorí aj kniha s názvom “Auroville”, ktorá uzrelo svetlo sveta v tomto roku.

Autorkou je poľská novinárka Katarzyna Boni, ktorá z “mesta, aké svet potrebuje”, prvýkrát ušla, ako sama priznáva. Popisuje utópiu, ktorú pred päťdesiatimi rokmi na vyprahnutej pláni v Indii založili rojčiví ľavicoví snílkovia a kde mala spoločnosť konečne žiť bez náboženstva, peňazí, ba dokonca bez potreby majetku ako takého. Miesto preň bolo vybrané skutočne symbolicky – údajne ho ťažbou dreva premenili na púšť zlí anglickí a francúzski kolonizátori.  Už založenie mesta sa nieslo v takom multikultúrnom duchu, že by Washington pri svojom slobodomurárskom vysvätení District of Columbia len bledol závisťou. Pri ceremoniáli znelo sedemnásť jazykov, základy mesta boli položené na zemi privezenej zo všetkých 24 štátov Indického zväzu a 120 štátov sveta. Práve prebiehali revolučné 60-te roky a pomýlení mladí ľudia väčšinou odmietali svet svojich rodičov a hľadali nový zmysel existencie. A keďže duchovné dedičstvo Západu im bolo jedine tak terčom posmechu a pohŕdania, mnohí utekali na východ, do Indie, kde sa s nadšením pustili do osvojovania si základov tamojších náboženských systémov. A do tejto výbušnej atmosféry ako na zavolanie v ašráme Šrí Aurobinda osvietila jednu tamojšiu “spirituálnu sprievodkyňu” menom Mirra Alfassa, ktorá bola známa ako “Matka”, myšlienka založiť ideálne mesto, kde sa zrodí nový človek.

Taký, ktorý sa vzdá svojho ega a bude žiť v harmónii s podobne prebudenými jedincami. Taký, čo bude žiť výhradne pre pospolitosť, svoju domovskú socialistickú komúnu. Následne dostalo meno podľa jej majstra Aurobindu a v roku založenia (1965) malo nula obyvateľov a jeden strom. O niečo neskôr ho preto podporilo UNESCO (aj to svedčí o užitočnosti tohto fondu) ako projekt slúžiaci k prispeniu k “medzinárodnému porozumeniu a šíreniu mieru”. Postupne sa tu začali usádzať ľudia zo Západu, hľadajúci svoje lepšie ja. Okrem obyčajných darmošľapov, narkomanov a iných stratených existencii podľahli volaniu sirény aj finančníci (čo je dosť úsmevné), architekti, čo sa kvôli urbanistickému rozvoju určite hodilo a samozrejme rôzni obskúrni umelci aj s ich citlivými dušičkami. “Matka” rozdelila budúce osídlenie do štyroch zón. Jednoduchý nákres premenil francúzsky architekt Roger Anger na efektnú špirálovitú štruktúru. V Auroville ľudia nemali priezvisko, políciu, sudcov, ani väzenie. Neboli tu žiadne vládne ani úradné štruktúry. Napokon to nebolo ani miesto pre ľudí utekajúcich pred skutočnosťou, či hľadajúcich odpočinok v starobe. “Matka” totiž celkom pragmaticky uprednostňovala mladých ľudí (aj keď bol pozvaný každý), ktorí by ťažkou fyzickou prácou realizovali jej sny. Taký idealistický gulag. Niet sa preto čo diviť, že niektorí sa tu usadili len na chvíľu, iní len na pár rokov. Tí najfanatickejší na celý život, ale takým typom nepomôže ani skúsenosť na vlastnej koži. V utópii mali byť školy, divadlá, múzeá, ale aj dielne, polia a bujné lesy. A mladí idealisti z Auroville naozaj vysadili milióny stromov a otvorili vyše päťdesiat výrobných podnikov. Pracovalo sa podľa kolektivistických pracovných ideálov. Každý si mal vybrať také zamestnanie, aké chcel a to malo prispieť k rozvoju indexu osobnej slobody. Ako sa to všetko podarilo realizovať je zrejmé aj z toho, že v utópii musela z času na čas zasahovať polícia, že sa tu pálili knihy tak ako v nacistickom Nemecku a deti síce nemuseli chodiť do klasickej školy s lavicami a hierarchiou na čele s učiteľmi, ale napokon šli študovať na Západ, ak chceli dosiahnuť aspoň nejaké vzdelanie. A tiež sa tam (na Západ) chodili ľudia z Auroville aj liečiť, pretože utopická zdravotná starostlivosť bola naozaj utopická, založená na holistickom princípe, ktorý je dodnes používaný hlavne rôznymi alternatívnymi liečiteľmi.

Aj v rovnostárskom meste vznikali kompetenčné spory a prebiehali mocenské boje a aj v tomto ideálnom spoločenstve sa vyskytli javy ako rasizmus, neznášanlivosť a chamtivosť. V podnikoch založených na rovnosti dochádzalo k vykorisťovaniu pracujúcich rovnako ako v kapitalizme. A napokon v strede mesta bez náboženstva vyrástol mohutný chrám Matrimandir so zlatou kupolou. Dnes je v meste bez peňazí potrebné za kávu zaplatiť tak ako v kaviarňach všade na svete a celé dokáže fungovať len vďaka dotáciám indickej vlády a darom bohatých zanietencov zo zahraničia. A asi preto v tejto utópii žije dnes závratných 2,500 obyvateľov, čo by na Slovensku nestačilo ani na získanie štatútu mesta. Zo všetkých ideálov sa podarilo naplniť len jediný – absenciu vlády. Ale Aurovillčania sú optimistickí a tvrdia, že u nich utópia čoskoro zavládne! Zatiaľ však obchody a reštaurácie vyžadujú platby v hotovosti a narábanie s nemalými verejnými financiami pripomína skôr organizovaný zločin. Vysnený raj má tiež rovnaké isté problémy ako iné mestá, ktoré sa za raj nepovažujú.

Ako napísal reportér Mady Crowell, aj tu došlo k znásilneniam, vraždám, a čo je pre rajskú záhradu skutočne nedobrou vizitkou, aj samovraždám. Zákaz požívania alkoholických nápojov nikto nedodržiava. Ktovie, možno je to všetko súčasťou cesty sebarozvoja, čo je základná kvintesencia Aurovillu. Socializmus je hydra, ktorej budú vždy dorastať odťaté hlavy. Je naozaj zarážajúce, že po trpkých skúsenostiach so všetkými jeho formami si nájde toľko nadšených obdivovateľov. A to dokonca aj v podobe beznádejnej utópie niekde v indickej púšti, ktorú je celý svet pripravený umelo udržiavať pri živote. Veľmi by ma zaujímalo, či by sa s rovnakou sympatiou stretlo aj mesto založené na opačných princípoch, povedzme na spôsob republiky Fiume. Otázka je to vskutku iba rečnícka, lebo by tak ako Fiume určite aj skončilo. A tak budú musieť ctitelia identity a tradície neustále bojovať so spevom sirén. Odyseus to vyriešil jednoducho – zalepil svojim mužom uši voskom a sám sa nechal priviazať ku sťažňu. Škoda len, že spevu tých ľavicových sa tak ľahko ubrániť nejde.

Mgr. Miroslav Kuna