Pri raňajkách spred pár dní mi takmer zabehlo. Príčinou nebolo pokazené jedlo, ale správa z rozhlasu. Podnetom bola správa o tom, že Juan Guaidó, ktorého USA a veľká časť štátov EÚ uznali za dočasného prezidenta Venezuely, vyzýva medzinárodné spoločenstvo na uvalenie prísnych sankcií voči vlastnej krajine. Preklep v agentúrnej správe? Ani omylom! Pozrime sa kto vlastne tento pán je a čo chce tzv. medzinárodné spoločenstvo od Venezuely. CELÝ ČLÁNOK
Kategória „Zaujalo nás“
Rozklad národných síl sa prejavuje aj úpadkom názorov jednotlivcov. Najhoršie takých, od ktorých by ste to nikdy nečakali. Takých, ktorí vnášajú liberálne chovanie do svojho života. Prejavuje sa to zľahčovaním a obhajovaním, veď čo sa dá robiť. Navyše niektorí sa k tomu aj priznávajú. Im nevadí, že jedno prezentujú a druhé konajú. Takáto degenerácia len vyhovuje súčasnému stavu spoločnosti. Nestačí, že mainstream nám podsúva rôzne hudobné žánre, zvrátené názorové prúdy a nezmysly proti prírode, podvedome to všetko vplýva na človeka. Ostáva len zachovať si zdravý rozum a mentálnu odolnosť voči vnucovaným veciam. CELÝ ČLÁNOK
Dňa 1.1.2019 si pripomenieme zavedenie meny euro (€) v našom štáte, a tým aj koniec národnej meny – slovenskej koruny (SKK). Nová mena bola prijatá rozpačito, najmä starší ľudia si dlho nevedeli zvyknúť a mnohí dodnes prepočítavajú ceny konverzným kurzom, čo už tiež nie je objektívne. Aj keď sa euro vzápätí ocitlo vo vážnej kríze (2010 – 2011 grécka kríza), postupne si naň ľudia zvykli, a ako každá vec, má svoje výhody i nevýhody. Nemálo je však takých, ktorí by uvítali návrat ku korune, dokonca i európske elity zodpovedné za zavedenie eura sa neraz nechajú počuť o návrate k národným menám u tých štátov, ktoré majú zlú rozpočtovú disciplínu, či o zavedení silnejšieho eura pre štáty „jadra EÚ“ a slabšieho eura – pre štáty známe svojou inflačnou politikou pred vstupom do eurozóny.
PARALELNÁ MENA
Dokonca sa uvažuje aj o paralelnej mene – teda štáty by mohli používať svoju národnú menu a zároveň i euro (dôvodom je najmä to, že v národnej mene, ktorá by sa mohla pravidelne devalvovať, by boli uskutočňované výplaty občanom, naopak platby občanov pre štát by sa uskutočňovali v eurách – toť bruselský recept pre rozpočtovo nedisciplinované štáty predovšetkým južnej Európy). Myšlienka paralelnej meny nie je však zlá – teda ak neprijmeme onen vyššie popisovaný „bruselský recept“ hodný mentálneho atlétstva výmyselníkov povinných kvót. CELÝ ČLÁNOK
Neustále sa vyvíja tlak na potlačenie národného povedomia Slovákov. Vyučovaniu o národe a ťažkom boji Slovákov za svoje práva v školách záleží aj na zápale konkrétneho učiteľa, samozrejme väčšina slúži systému a ide podľa osnov. Máloktorá škola sa zaoberá pozdvihnutím národného sebavedomia, toho, že sme Slováci a že sa neustále musíme snažiť o existenciu vlastného národa. Aj keď v dnešnej realite vplyvom moderných médií si to veľa ľudí neuvedomuje. Zameriavajú sa najmä na mládež a podsúvajú im rôzne pseudokultúrne vyžitia a všetko, čo je národné zatracujú. Takýmto spôsobom sa im to aj v nemalej miere bohužiaľ darí. Jednoducho vždy ide o zdroje a územia. Preto potrebujú zničiť všetko národné a tradičné a všetko zmiešať, aby potlačili národnú identitu. Ale hrdé hlásenie sa menšín k svojim tradíciám a povedomiu už nevadí. To sa len vyzdvihuje. Potom neustále eskaluje maďarizácia, aj keď problém je v tom, že kto nežije na južnom Slovensku, tak málo vie o tom, ako to prebieha. CELÝ ČLÁNOK
V časoch stredovekej Christianitas prakticky neexistoval individualizmus. Nebolo to ani možné, pretože človek niečo znamenal iba ako súčasť nejakej korporácie – mestskej samosprávy, remeselníckeho cechu, roľníckej občiny, obchodnej gildy, alebo keď bol šľachticom či duchovným. Na podobnom princípe vznikli aj univerzity (prvá v r. 1088 v Bologni) ako spoločenstvo učiteľov a žiakov – universitas magistrorum et scholarium. Mali vlastnú samosprávu na čele s voleným rektorom, hoci formálne patrili pod právomoc Cirkvi a všetci profesori boli zároveň kňazmi. Univerzity sa delili obvykle na štyri “národy” podľa teritoriálneho pôvodu študentstva a až potom na jednotlivé fakulty. Pred okolitým svetom však tvorili zvláštny stav, samostatný “ľud”, obohatený právami a povinnosťami. Tento prirodzený poriadok sa začal rúcať s nástupom osvietenstva a skončil sa na Západe prakticky rokom 1968, kedy boli odstránené posledné “stredoveké” pravidlá univerzitného života na parížskej Sorbonne. A práve tento rok znamenal zlomový moment aj v dejinách pôsobenia študentstva na politiku. Aby sme sa nemýlili, študenti (a nielen univerzitní) sa zapájali do celospoločenských pohybov aj v minulých historických obdobiach. Avšak vtedy stály väčšinou na správnej strane dejín, keď napr. v meruôsmych rokoch bojovali za národ (Štúrovci), proti feudalizmu, za politické práva a pod. Avšak rok 1968 bol výnimočný tým, že sa študentstvo zapojilo do boja za ideológie, ktoré si za cieľ vytýčili deštrukciu celých národov a spoločností ako takých.
Nie, nebudeme hodnotiť kto bol víťaz a kto porazený, lebo na základe dostupných údajov to ani nemožno. V čase, keď si vládna trojkoalícia rozdeľuje jedného poslanca či primátora na tri kusy a ráta tak volebný výsledok každá strana pre seba, je každá polemika smiešna a zbytočná. Pri 40% zisku pre nezávislých, nemožno objektívne vyhodnotiť preferencie pre koalíciu či opozíciu, lebo ako nezávislý kandidoval nejeden bývalý straník jedného či druhého spektra. My sa pozrieme na výsledok volieb optikou identitárneho hnutia a dôsledkov preň.
Salzburský summit Európskej únie máme za sebou a veľké očakávania ohľadne riešenia invázie migrantov zostali nenaplnené. Už to, že summit mal označenie “neformálny” naznačuje, ako veľmi si väčšina lídrov želala riešiť tento pretrvávajúci problém. Závery boli ako vždy všeobjímajúce: lepšie chrániť vonkajšie hranice EÚ a nadviazať spoluprácu s krajinami severnej Afriky. Čiže riešenia, ktoré mali byť zavedené už minimálne pred troma rokmi a nie teraz. Je naozaj smutné, že sa musíme pri obrane Európy spoliehať na polobarbarské režimy zo severného okraja Sahary, ktoré však na druhej strane nemajú problém s ráznymi postupmi. Egypt, ktorý po zvrhnutí islamistického Moslimského bratstva vedie vojenská vláda, proti pašerákom ľudí výrazne zakročil. Marocké kráľovské námorníctvo zasa už niekoľkokrát ostreľovalo lode prevážajúce migrantov, pričom došlo aj k zraneniu niekoľkých “utečencov”. Povedzme si otvorene, závideniahodný príklad, ako zatočiť s ilegálnymi narušiteľmi hraníc. CELÝ ČLÁNOK
Rok po šokujúcich udalostiach v Charlottesville, kde v rámci vojny proti dejinám chceli “premiestniť” sochu hrdinu občianskej vojny, konfederačného generála Roberta Edwarda Leeho, média a ľavicovo-liberálna opozícia znova volajú na poplach! Prebehol totiž ďalší pochod nacionalistov, tentoraz však nie v nejakom ospalom meste vo Virgínii, ale priamo vo Washingtone. Že sa jednalo o skutočnú hrozbu dosvedčuje fakt, že sa na ňom zúčastnilo až DVADSAŤ nacionalistov a niekoľko tisíc ich odporcov. Ale signál je jasný. Amerika sa mení na fašistický štát, biely policajti vraždia “nevinných” čiernych kriminálnikov a čo je najhoršie, v Oválnej pracovni sedí skrytý priateľ Ku-Klux-Klanu prezident Donald Trump. Čo k tomu dodať. Pre každého reakcionára, národného konzervatívca či nacionalistu je v skutočnosti Trump úprimným sklamaním. Platí to minimálne od doby, čo vyhodil svojho poradcu pre strategické otázky Stevea Bannona, význačného predstaviteľa alt-right v USA. Najväčším problémom pre moderných obyvateľov megapol na východnom a západnom pobreží USA však nie je iba Trump samotný, ale aj jeho voliči. Sú to obyvatelia americkej Stredozeme, veľkých prérii a hôr, farmári a drobní podnikatelia žijúci v malomestskom prostredí alebo na horských samotách. Najvadnejšou oblasťou je samozrejme americký Juh, čiže štáty bývalej Konfederácie. To však ešte nie je nič, pretože skutočným pásom duchovnej a rasovej totality je oblasť zvaná Bible belt (Biblický pás, tiež väčšinou na Juhu), kde ešte nezabudli na segregáciu a kde miestny ľudia žijú v zbožnosti a v pracovitosti. Voliči Obamu a Clintonovej ich pohŕdavo nazývajú “Hillbillies” (Vilkovia z kopcov) a spolu s našim publicistom a “teológom” Michalom Havranom a poľskou liberálnou žurnalistkou Katarzynou Surmiak-Domanskou ich považujú za obéznych zaostalých buranov, ktorí sú buď členmi, alebo aspoň obdivovateľmi Ku-Klux-Klanu. CELÝ ČLÁNOK
Nedá mi nenapísať aspoň krátku úvahu o práve skončenom športovom sviatku s názvom Majstrovstvá sveta vo futbale. Finálový zápas medzi Chorvátskom a Francúzskom si dal ujsť asi naozaj málokto. Ale tento duel bol symptomatický aj vďaka pozornejšiemu pohľadu na oba tímy, ktoré predstavujú vskutku dva diametrálne odlišné náhľady na to, ako by mala vyzerať národná reprezentácia. CELÝ ČLÁNOK
Predkovia dnešných cigánov pochádzali z prednej Indie, odkiaľ odchádzali do sveta v 8. až 11. storočí nášho letopočtu. Do Európy postupovali cez Malú Áziu v malých skupinkách. Za prvú dosiaľ známu zmienku o cigánoch v Európe sa považuje zápis mnícha v kláštore na hore Athos z roku 1100, ktorí boli v Konstantinopole známymi čarodejníkmi. V strednej Európe máme správy o cigánoch z 13. storočia. Do Uhorska prišli prví cigáni za vlády Ondreja II. v prvej tretine 13. storočia. V 16. až 18. storočí sa po Európe potulovali početné skupiny cigánov, ktoré sa živili veštením, čarovaním, ale aj krádežami. CELÝ ČLÁNOK
