roe-1971-w465

V sobotu 18-teho februára zomrela v texaskom domove dôchodcov vo veku 69 rokov Norma McCorveyová. Táto smutná udalosť v mediálnom priestore nevzbudila takmer žiadnu pozornosť. Ale mala by. Táto dáma totiž pod menom Jane Roe vstúpila do dejín ako hlavná postava v rozhodnutí Najvyššieho súdu Spojených štátov amerických z roku 1973, ktorým sa na ich území legalizovalo umelé ukončenie tehotenstva na požiadanie. To bola radikálna zmena oproti predchádzajúcej praxi, kedy bolo možné interrupciu vykonať iba zo zdravotných dôvodov.

Norma McCorveyová však nebola žiadna “panna nepolíbená.” V skutočnosti sa táto alkoholička a narkomanka stihla už ako 16-ročná vydať aj rozviesť. Neskôr prišla na to, že je lesba. Vo veku 22 rokov čakala svoje tretie dieťa a želala si potrat. V jej domovskom štáte, konzervatívnom Texase, jej ho odmietli urobiť. Vytipovali si ju preto dve právničky, Linda Coffeeová a Sarah Wedingtonová, ktoré čakali práve na takýto prípad a štát zažalovali na Najvyššom súde. Zástupcom Texasu v tomto spore bol Henry Wade.

Aby kauza dosiahla potrebný emocionálny náboj, mala si Norma vymyslieť, že otehotnela po znásilnení. Kým však Najvyšší súd po trinástich mesiacoch rozhodol, dieťa už bolo samozrejme na svete. Norma sa výsledok dozvedela z novín. Potraty na požiadanie sa tak stali legálnymi až do prvého trimestra gravidity. Aj potom zostala vášnivou bojovníčkou za interrupcie, i keď dosť trpela tým, že feministické organizácie jej “boj” dostatočne neoceňujú. V roku 1995 sa zamestnala na potratovej klinike a pracovala tam do roku 1998, kedy prestúpila na katolicizmus a zriekla sa aj svojej homosexuálnej minulosti. Odvtedy bola tvárou všetkých protipotratových kampaní  a účinkovala aj v dokumentárnou filme, ktorý mal podporiť pro-life hnutie.

Toto nie je prvý prípad, kedy ľudia s “maslom na hlave” náhle precitli. Rovnako to bolo aj v prípade veľkého bojovníka za interrupcie Dr. Bernarda Nathansona, ktorý sa po svojom obrátení rovnako radikálne postavil proti nim. Svoje odhodlanie vyjadril aj v šokujúcom dokumente Nemý výkrik, v ktorom bol potrat prvýkrát nakrútený na video. Na ňom je vidieť, ako plod doslova bojuje o život s chirurgickými nástrojmi, ktorými ho “lekár” pomaly porcuje.

Dr. Nathanson predovšetkým označil potraty za výnosný biznis, nie za snahu pomáhať ženám. Môžeme sympatizovať so zmenou zmýšľania týchto dvoch ľudí, ale nič to nemení na fakte, že obrovská škoda sa už udiala. Len v USA bolo od rozhodnutia v procese Roe verzus Wade vykonaných okolo 50 miliónov potratov.

Vývoj v Európe sa časom tiež dostal na šikmú plochu. Prvou krajinou starého kontinentu, ktorá legalizovala interrupcie (avšak spočiatku len zo zdravotných dôvodov), bol Island. Potrat na požiadanie ako prvá zaviedla krajina Sovietov a to už v roku 1920. Keď však pôrodnosť začala prudko klesať, potraty Stalin zasa v roku 1936 zakázal. Vo vtedajšom civilizovanom svete bola sovietska propotratová legislatíva väčšinou považovaná za ďalší dôkaz boľševického barbarstva. To sa však postupne začalo meniť.

V krajinách východného bloku (opätovne tiež v Sovietskom zväze) boli interrupcie povolené v priebehu päťdesiatych rokov. Na “vyspelom” Západe v rokoch 1965 až 1985. Medzi poslednými ich paradoxne legalizovalo liberálne Holandsko (1981). V Európe zostalo iba šesť krajín, ktoré potraty zakazujú s rôznym stupňom prísnosti. Nie je jednoduché zistiť koľko potratov bolo vykonaných v Európe. Ale na Slovensku ich urobili od roku 1957 vyše milióna! Práve preto dochádza k starnutiu populácie a tým aj napínaniu rozpočtov európskych sociálnych štátov. A práve preto majú byť títo chýbajúci ľudia vraj nahradení imigráciou z tretích krajín.

Vo svete je pritom vo väčšine štátov “právo” na potrat značne obmedzené. V takmer všetkých moslimských krajinách je obmedzený či zakázaný. V Afrike je vo väčšine krajín obmedzený, aj keď tam kde je povolený, ako katolícky (!) Mozambik, či Južná Afrika, neviedol k spomaleniu populačnej explózie. V skutočnosti ju tlmí len epidémia AIDS. Je naozaj naivné si myslieť, že svet nás, ľudí Západu, bude v tomto šialenstve nasledovať.

Keď sa pozrieme na mapu sveta, potraty na požiadanie (s výnimkou Japonska a Číny) sú povolené výlučne na severnej pologuli. Ak je teda táto “vymoženosť” dostupná predovšetkým v krajinách obývaných národmi európskeho pôvodu, môžeme smelo vyhlásiť, že umelé potraty sú skutočnou genocídou bielej rasy. Preto boj proti nim zďaleka nemôže byť iba agendou Katolíckej cirkvi či náboženských konzervatívcov. A ani nie je.

Jedným z najvýznamnejších odporcov interrupcií je taliansky novinár a ateista Giuliano Ferarra. Ten navrhol, aby OSN prijala celosvetové moratórium na potraty. Taktiež medzinárodná Liga ateistov a agnostikov lobuje za ich zákaz. Na opačnom póle sú zasa organizácie, ktoré sa odmietajú nečinne prizerať genocíde svojich národov.  Sú to najmä stúpenci tzv. Rekonštrukcionistickej teológie a Hnutia kresťanskej identity. V rokoch 1973 až 2003 vykonali celkom 300 útokov na potratové kliniky a to najmä v anglosaských krajinách. Došlo dokonca k popravám niekoľkých mediálne známych potratárov.

Je načase zastaviť túto genocídu. Len Slovensko vďaka nej prišlo o viac ľudí, ako zabil v stredoveku čierny mor a všetky vojenské konflikty dohromady. Náš popredný historik Vojtech Zamarovský v knihe Grécky zázrak napísal, že národ prežije všetky pohromy, aj vojny. Ak však jeho ženy nebudú rodiť dosť detí, nepomôže mu už nič. Narážal na katastrofálny pokles pôrodnosti, ktorý nastal v starovekom Grécku pred jeho podmanením Rimanmi. Poučme sa konečne z histórie. Snáď ešte nie je príliš neskoro.

Mgr. Miroslav Kuna