“Som žena, matka, Talianka a kresťanka a nik mi to nevezme”. Pred troma rokmi vystúpila vtedy takmer neznáma Giorgia Meloniová s týmto sympatickým vyznaním. Výrok následne zremixovala skupina dídžejov, aby ju zosmiešnila. Dosiahli však pravý opak. Hejterské video si pozrelo 11 miliónov ľudí a bolo nakoniec jedným zo stupienkov, po ktorých sa Meloniová dostala do širšieho povedomia verejnosti (odkaz pre Zomri! a pod: hejtujte nás prosím aj naďalej). Už sme na našej stránke nie raz písali o pomalom, ale istom obrate, ktorý na tradične liberálnom Západe nastáva. A hoci nemožno mať veľké očakávania, je zábavné sledovať, akú paniku chytajú progresívni komentátori. Tak napr. Marián Repa z postkomunistickej Pravdy víťazstvo Švédskych demokratov a teraz pravicového bloku v Taliansku zhodnotil tak, že “Európa hnedne, a my nie sme výnimkou”.Kritika vlády, Bruselu a xenofilnej imigračnej politiky talianskej pravici pomohla a v Ríme budú mať historicky pravdepodobne prvú premiérku.
Tu je inak ďalší zábavný moment – neomarxisti a progresívci roky vyplakávajú nad nízkym počtom žien v politike a chceli dokonca zaviesť povinné kvóty pre nežné pohlavie v poslaneckých laviciach. A čuduj sa svete, najväčšími “extrémistami” v únii sú práve dve ženy – Marine Le Penová a teraz už aj Giorgia Meloniová. Avšak obe dámy sú napriek liberálnym pľuvancom predsa len niekde inde ako napr. zápasníčky vo voľnom štýle Tabák s Bittó – Cigánikovou. Mainstream nám tiež nezabudol pripomenúť, že ako mladá aktivistka Meloniová vychvaľovala vládu Benita Mussoliniho a aj terajšie jej názory nie sú eurokratom pochuti, aj keď sa od spájania s fašizmom dištancuje. Na to stihla zareagovať aj šéfka európskej rady ľudových komisárov Van der Leyenová, ktorá ešte pred voľbami (!) vyhlásila, že v prípade “odklonu Talianska od demokratických hodnôt” (rozumej LGBT+, potraty, migrácia), má únia nástroje pre vyvinutie tlaku na neposlušnú provinciu.
Tu sa EÚ opäť raz krásne demaskovala a vlastne nám ukázala, že medzi ňou a Ruskom nie je až taký rozdiel, pretože kým cár Východu vyvíja tlak zabíjaním a anexiami, cisárovná Západu je pripravená odpojiť Rím od plánu obnovy, ak sa odváži konečne zdvihnúť hlavu. No nepomohlo to, práve naopak. Kým v predošlých voľbách získala Meloniovej strana Bratia Talianska len 4% hlasov, teraz v koalícii s Ligou severu Mattea Salviniho a Forza Italia Silvia Berluconiho dosiahli krásnych 43,8%, pričom Bratia z toho dostali celých 26%. Ľavicové zoskupenie vedené Demokratickou stranou dosiahlo len 19% hlasov. Tretej najväčšej ekonomike v únii tak bude vládnuť stabilná koalícia zložená z troch euroskeptických a národne-konzervatívnych strán. A to nie je málo, keď si uvedomíme, že povojnové Taliansko malo 66 vlád, ktorých priemerná životnosť bola 13 mesiacov. A aké budú prvé kroky novej vlády?
Pred ôsmimi rokmi Meloniová žiadala odstúpenie od eura a neskôr kritizovala vládu vedenú antisystémovým Hnutím piatich hviezd, že sa podvolila byrokratom z Bruselu. Aj keď rétoriku zmiernila (čo sa stáva zo železnou pravidelnosťou všetkým “extrémistom”), dá sa očakávať, že bude viac presadzovať národné záujmy ako eurobankár Mario Draghi. Svedčí o tom aj jej výrok: “Demokratická suverenita spočíva predovšetkým v národných štátoch. Dať legislatívnu iniciatívu nevoleným európskym byrokratom v konečnom dôsledku zraňuje demokraciu”. Ostatní lídri už tiež vyjadrili “obavy”. Španielsky minister zahraničných vecí José Manuel Albares jej už odkázal, že “populizmus sa vždy končí katastrofou”. Diplomatickejšia bola francúzska premiérka Elisabeth Borneová – nechce komentovať demokratickú voľbu talianskeho ľudu. Vie prečo. V jej krajine tiež rastie “extrém” a euroskepticizmus. Zároveň však uviedla, že EÚ bude pozorne sledovať dodržiavanie ľudských práv, medzi ktoré ráta aj prístup žien k interrupciám. Tu totiž plánuje víťazka volieb zmenu legislatívy, ktorá by pomohla obmedziť genocídu talianskeho národa. Zároveň chce pravicová koalícia presadiť nízke dane, zastaviť masovú imigráciu, podporovať tradičnú rodinu, či dať stopku rozširovaniu “práv” LGBT+. Uvidíme, ako sa novej talianskej vláde bude dariť.
Prehnaný optimizmus však nie je namieste. Vždy treba byť ostražitý pred politikmi, ktorí majú po dosiahnutí moci vo zvyku svoju rétoriku “mierniť”. Meloniovej tiež nebudú situáciu uľahčovať Salvini s Berlusconim, ktorí majú slabosť pre Putina, kým ona jednoznačne podporuje Ukrajinu a skepticky sa stavia aj k Číne. A hoci chce prehĺbiť vzťahy s Poľskom a Maďarskom, a tak vytvoriť v rámci únie akúsi konzervatívnu protiváhu, netreba očakávať, že sa niečo výraznejšie zmení. Toto ešte nie je kontrarevolúcia, dokonca ani jej začiatok. Môže to však byť prvý krok k nej. A preto sa hádam smieme dívať na volebné víťazstvá “extrémistov” naprieč Európou s opatrnou nádejou.
Mgr. Miroslav Kuna