Vladimír Putin – dekolonizátor

Pre každého útočníka je vždy ošemetné obhájiť agresiu, ale ako povedal istý pán so sloňou nohou, stokrát opakovaná lož… Stačí len nájsť uši ochotné počúvať a lož prijať za pravdu. O to sa snaží aj Vladimír Putin a jeho diplomatická služba. A keďže medzi krajinami európskeho kultúrneho okruhu veľa šancí nemá, mieri nižšie. Nielen morálne. A preto bude kvôli lepšej orientácii asi vhodnejšie napísať – južnejšie. Pre spresnenie si v rýchlosti pripomeňme, že svet je dnes nekompromisne rozdelený na bohatý Sever a chudobný Juh. Na severe (kam sa ráta aj Austrália a Nový Zéland, predtým tiež Južná Afrika), s bohatstvom vytvoreným usilovnosťou a dôvtipom, žijú hlavne ľudia európskeho pôvodu a Japonci. No a Juh… tak ten sa vyznačuje politickou nestabilitou, diktatúrami, rúcajúcimi sa ekonomikami, nekontrolovateľne rastúcou populáciou, hladom, nekompetentnosťou, fanatizmom, kriminalitou a biedou. A práve na túto pologuľu zúfalstva a beznádeje najnovšie upiera svoje hladové pohľady Moskva.

Výborným príkladom je Uganda. Churchill ju kedysi nazval rozprávkou. To bolo samozrejme počas striebornej éry Britského impéria a pred vládou kanibala Amina. Veľvyslancom Ruskej federácie je tam istý Vladlen Semivolos a jeho ambasáda usilovne šíri ruskú propagandu. Majstrovsky pritom využíva resentiment z čias studenej vojny, kedy Sovietsky zväz aktívne vystupoval ako hlavný motor dekolonizácie. Semivolos na svojom twitterovom účte navyše otvorene klamal, keď tvrdil, že práve Rusko sa nikdy nepoškvrnilo otrokárstvom a kolonializmom. Tým samozrejme hrá na citlivú strunu všetkým Afričanom. Tí si však už neuvedomujú, že to Rusko možno nerobilo v Afrike (aj to len preto, že ho tam západné mocnosti nepustili), ale v strednej Ázii, na Kaukaze, v Pobaltí a aj na tej nešťastnej Ukrajine už áno! Režim v Kampale však Rusko kritizovať nebude aj pre výhodný dovoz ruských zbraní a na ugandských sociálnych sieťach je skôr vnímané ako garant antikolonializmu. Aj keď teraz to isté Rusko vedie imperiálnu vojnu par excellence.

Bývalé kolónie, ktoré predvádzajú svoju neschopnosť si vládnuť samé už stovky (indiánske republiky strednej a južnej Ameriky), alebo aspoň posledných 60 rokov (Afrika), boli doteraz na periférii sveta. Predtým to tak ale nebolo a za čias studenej vojny to boli oblasti, kde sa oba antagonistické tábory snažili získať, či rozšíriť svoj vplyv a záujmové oblasti. A keďže sme sa dostali do novej studenej vojny, zaznávaný Juh je znova v centre záujmu. Ten pre koloniálnu minulosť nie je rozhodne naklonený Západu a ruská snaha odpútať sa od diktatúry dolára a zvyšujúce sa ceny potravín môžu v konečnom dôsledku rozhodnúť, koho bude počúvať. Vojna na východe zásobovanie cenovo dostupnými potravinami totiž už teraz komplikuje. Rusko a Ukrajina sú najväčšími vývozcami pšenice na svete. Jej cena stúpla vo februári medziročne o 50% a v marci dokonca o 80%. Pre viac ako tretinu svetovej populácie pritom predstavuje základnú zložku stravy. A keďže globálne trhy sú prepojené, výrazne stúpnuť môže čoskoro aj cena ryže, sóje a kukurice (základná zložka stravy Afričanov).

Putin tak svojim konaním priamo vytvára veľkú potravinovú krízu, ktorá sa môže skončiť novým sťahovaním národov, oproti ktorému bola migračná kríza z roku 2015 len taký šuviks. Napriek tomu (alebo práve preto) má na Juhu veľa sympatizantov. Veď už teraz bolo viac ako symptomatické hlasovanie o rezolúcii OSN, odsudzujúcej nevyprovokovanú agresiu voči Ukrajine. Výsledok síce vyzeral jednoznačne (zo 193 krajín ju podporilo 140, zdržalo sa asi 40 a proti bolo 5), ale treba sa pozrieť aj na to, čo v skutočnosti politici Juhu hovoria na domácej pôde. Ak ho rozdelíme na regióny, tak za Ukrajinou stojí len Oceánia (okrem Vanuatu) so svojimi bezvýznamnými ostrovnými štátikmi. V Afrike však Kyjev podporuje len každá druhá krajina. Tu sa dá vyložene konštatovať, že čím je krajina zaostalejšia, tým skôr podporuje Rusko. Aj v štátoch Latinskej Ameriky, kde prevláda domorodé či zmiešané obyvateľstvo, ako aj v v ázijských krajinách okolo rovníka, môžeme vidieť vzorec známy aj z našich šírok v podobe Orbána – ich predstavitelia hovoria niečo iné doma a niečo iné v zahraničí. Thajsko, napríklad, síce hlasovalo za rezolúciu OSN, ale nedovolilo protivojnovým demonštrantom rozvinúť ukrajinskú zástavu pred ruskou ambasádou. Súčasný thajský premiér sa navyše k moci dostal pučom a preto si prirodzene hľadá práve takých spojencov ako je cár Putin. Tak isto Nigéria – rezolúciu podporila, ale vojnu považuje za konflikt medzi USA a Ruskom. Na sociálnych sieťach však obyvateľstvo vyjadruje otvorene protiukrajinské postoje a to vraj pre zlé zaobchádzanie s nigérijskými študentami, ktorí zostali zaseknutí vo vojne. A niekedy je to len (s)prostý pud sebazáchovy, ako je to v prípade Tadžikistanu. Táto bývala ruská kolónia podporuje snahy Moskvy, pretože sa obáva revanšu v podobe deportácie más Tadžikov žijúcich v Rusku, ktorých návrat by spôsobil v krajine chaos.

V skutočnosti sa vlády Juhu zmietajú v starej dobrej nenávisti voči všetkému, čo i len trochu zaváňa západnou civilizáciou. A nemýľme sa, bez ohľadu na náš názor tam rátajú aj strednú Európu. V tom sú však s Ruskom zajedno. Na ruských sociálnych sieťach sa totiž bežne hovorí o “špeciálnej operácii” proti Ukrajine ako o krížovom ťažení pravoslávia proti západným homosexuálom. Že ju však realizujú o.i. snahou o genetické obohatenie Ukrajiniek prostredníctvom neruských a neortodoxných hrdlorezov v ruských uniformách, pozbieraných z tých najdivokejších kútov ich impéria (aj mimo neho), v tom už nikto z nich rozpor nevidí. A to je tiež jeden z faktorov, ktorý Moskvu približuje k Juhu. Ale o to jej práve ide. Rusko sa snaží zbaviť nálepky regionálnej veľmoci a spojenectvo mnohomiliardového globálneho Juhu mu môže len zvýšiť sebavedomie, pretože obaja aktéri sú k nám naladení nepriateľsky. Rusi sa totiž už ani neidentifikujú ako Európania, takže sa tu nemožno spoliehať ani na známe volanie krvi. Kde sa ruský establišment vlastne vidí, to krásne vyjadrila riaditeľka Russia Today Margarita Simonianová: “Chcem, aby sme boli ako Čína. Snívam o tom, aby sme boli Čína”. Nuž, vzhľadom na to, ako lačne sa Peking díva na ruský Ďaleký východ a Sibír, sa jej toto želanie možno časom aj splní. Vplyvný moderátor Vladimír Solovjov vo svojej show v spoločnosti rozličných odborníkov na alternatívnu históriu a znalcov paralelných svetov v priamom prenose estrádnym spôsobom a akosi na diaľku zasa z Ukrajincov vyháňa diabla. To by určite oslovilo šamanský a poverčivý Juh. Tiež otvorene hovorí, že po Ukrajine je na rade Poľsko, Švédsko, Rumunsko a aj Slovensko, aby sa domáci putinofili necítili odstrčení. Alexander Dugin, tento nový Rasputin, nazýva snahu o dosiahnutie týchto cieľov “konštruktívnou deštrukciou”, čo je asi také morálne a zrozumiteľné, ako kedysi Vaškove humanitárne bombardovanie. Putin skrátka Juh potrebuje. Otázne je, prečo politici Juhu podporujú Putina. Nikto ich zrejme nebude podozrievať zo schopnosti brilantne zhodnotiť zahraničnopolitické reálie, ale mohli by si aspoň spomenúť na rok 2014, kedy anexiu Krymu ruský prezident obhajoval jazykovým imperializmom.

Tak aspoň káže logika. Ak by svet fungoval podľa Putina, tak by sa štáty Juhu vrátili do starých koloniálnych ríš. Portugalsko by napr. dostalo späť Angolu, Mozambik a s Brazíliou by vytvorilo aspoň úniu. Alebo by skôr Brazília pohltila ostatné menované, veď už teraz celkom úspešne preniká do Afriky. Zvyšok čierneho kontinentu by si podelili Paríž s Londýnom, väčšinu Latinskej Ameriky (bez Brazílie a Guayán) by získalo späť Španielsko. V skutočnosti by to bolo ale presne naopak a práve preto v tom elity farebných národov rozpor nevidia! Vďaka rozšíreniu civilizovaných jazykov počas koloniálnej éry nie je problém pre domorodcov z pralesov Afriky a južnej Ameriky usadiť sa na Severe. A vďaka svojej natalite a živočíšnej energii by podľa putinovského jazykového kľúča naopak oni ovládli nás! Nuž a asi preto je tam kremeľské videnie sveta také populárne. V 19. storočí Európa vpadla do Afriky a väčšinu kolonizovala. V 21. storočí Afrika kolonizuje Európu. Tragédiou nášho moderného sveta je, že Juh, ktorý zohráva čoraz väčšiu úlohu v medzinárodnom vývoji (či skôr úpadku), je stále viac naklonený Putinovi, v súčasnosti najväčšiemu imperialistovi. Dôvody sú tam tiež samozrejme zištné, o tom netreba pochybovať. Ruské obilie je pre bezodný žalúdok Južanov veľkým lákadlom, rovnako ako spomínané ruské zbrane, ktoré im Putin predáva a nemá zbytočné otázky. Oveľa väčšou tragédiou je, že novodobý cár sa tak pridáva k našim dedičným nepriateľom, ktorí sa už trasú na to, aby nás mohli vymeniť v našich domovoch. Úspešne tak sabotuje budúce možné spojenie Severu proti latentnej hrozbe z Juhu. Myslí si, že keď premenil Rusko na uzavreté geto, tak mu nijaké nebezpečenstvo nehrozí. Ale to sa mýli. Ak sa v nasledujúcich desaťročiach vďaka nedostatku potravín, rozširovaniu púští a populačnej explózii pohnú na sever milióny ľudí, nikto nebude uchránený. Neodvráti to ani epidémia typu covid,  AIDS, ani nekonečné kmeňové vojny. Južania sú stále schopní straty nahradiť. Jedinou záchranou by bolo vytvorenie nového Limes Romanus na hraniciach Severu, čoho prvou lastovičkou bol Trumpov múr. Ale to sa nestane. Trump je preč, Macron je znovu prezidentom a Boris Johnson absolútne nevyužil obrovský potenciál, ktorý mu ponúkal Brexit. Príčinou je aj sám slovutný Vladimír Putin – dekolonizátor, ktorý sa spojil s Juhom proti najhodnotnejšej časti ľudstva, produkujúcej väčšinu globálneho blahobytu. Spojil sa s nimi proti vlastným. To píšem pre tých, ktorí v ňom vidia alternatívu voči willkommennskultur Západu. A nie je to len jeho osobná tragédia. 

Mgr. Miroslav Kuna

Brány Sodomy

Ale no čo sa nám to stalo na tom trenčianskom gymnáziu? Už nie pandémia, vojna, či zdražovanie o dvojciferné čísla sú problém, Vážení občania! Nie, sú ním urazené city Mladých Saskárov, týchto politrukov v zácviku, ktorí si všetky tieto negatívne javy nevšímajú, pretože sú zrejme z rodín, ktoré ich riešiť nemusia. Ako svojho času mladý Jauro. A keď je všetko ok, peniaze sú, zdravie je, mladícka energia tiež a vojna je len v TV (si myslia), treba spustiť novú ofenzívu na frontoch kultúrnej vojny. A k tomu teraz skutočne došlo. Hlavným problémom, ktorý všetky ostatné boľačky spoločnosti hravo strčí do vrecka, je pôsobenie dvoch učiteľov náboženstva na Gymnáziu Ľudovíta Štúra v Trenčíne.

Tí si totiž v 21. storočí a v Európskej únii na hodine katolíckeho náboženstva (5. apríla) dovolili povedať, že “homosexualita je zranenie. Je stavom nedokončeného rozvoja osobnosti po emocionálnej stránke a stavom nenaplnenej potreby lásky vo vzťahu s osobou rovnakého pohlavia”. A zaklincovali to tým, že len ľudia, ktorí dokážu premáhať “neprirodzené homosexuálne sklony”, pôjdu do Neba. Čiže všetko v súlade s katolíckym učením a celkom podľa slov napr. takého Sv. Pavla z jeho Prvého listu Korinťanom, kde sa vyslovene píše, že súložníci mužov (okrem iných) nebudú dedičmi Božieho kráľovstva. Hrôza, že? Nuž, autor tohto článku si myslí, že sa dal použiť aj údernejší slovník, a katechéti sa k danej problematike vyjadrovali ešte súcitne a diplomaticky. Ale poďme ďalej. Na mladých extrémistov zo SaS sa vraj obrátili priamo študenti, ktorí sa na predmetnej hodine zúčastnili. Takže mladí katolíci, ktorí takto nerobia nič iné, len si špinia do vlastného hniezda. Tiež žiadna novinka. Ale hviezdnu hodinu zažil aj riaditeľ gymnázia Pavol Kováč.

Jeho nasadenie v “kauze” už nevyzerá len ako snaha zabrániť negatívnej medializácii, ale zrejme vyviera aj z jeho presvedčenia. Katechétov si pozval na koberec: “S vyučujúcimi som sa rozprával a svoj postoj obhajujú. Vraj majú podľa osnov učiť aj o homosexualite a študenti sa o tom chcú rozprávať. Tvrdia, že postupujú presne podľa svojich cirkevných dogiem a prezentujú oficiálny postoj cirkvi”. Pánovi direktorovi sa tiež nepáči, že si na prednášku zavolali “nejakého pána, ktorý je vraj psychológ a teológ a homosexualitou sa zaoberá”. Resumé bolo také, že vyučujúcich požiadal, aby nepokračovali v prednáškach na danú tému. Nuž, zlatý socík sa nám vrátil, aj keď v modifikovanej, neomarxistickej podobe. Vrchnosť zasa rozhoduje o tom, ktoré pasáže z Písma sa môžu učiť a ktoré nie. Kováč sa obrátil aj na ministra školstva, čiže s trochou zlomyseľnosti by sa dalo povedať, že na toho pravého. Ten celkom vážne navrhol skupinovú terapiu pre študentov, ktorí sa museli prednášky zaváňajúcej dobre že nie fašizmom a holokaustom zúčastniť.

Áno, aj ja sa smejem, ale len nad absurditou toho všetkého. Inak je to viac ako alarmujúce. Vyjadriť sa samozrejme musel aj Marek Madro, riaditeľ internetovej poradne pre mladých IPčko.sk, ktorá pôsobí na vývoj mládeže asi tak pozitívne, ako svojho času časopis Bravo! Povzdychol si, ako často sa na jeho stránku obracajú tínedžeri s inou sexuálnou orientáciou, ktorí sa boja stigmatizácie a negatívneho postoja spoločnosti. Dobré by bolo posvietiť si na to, s akou “inou” orientáciou sa na ňu obracajú. Poskytujú empatické poradenstvo okrem homosexuálov aj mladým s rôznymi “fíliami”, ktorí sa nevedia so svojimi chúťkami vyrovnať? Naozaj chceme hovoriť ľuďom s neprirodzenými sklonmi, že je to všetko ok, cool a IN, že sú tak stvorení a podobné nezmysly? Skutočne hrôzostrašné je skôr to, že sa tu tlačí len toto jediné riešenie. Ale čo stovky mladých ľudí, ktorí takto žiť nechcú? Kto im pomôže? Kedysi tu bola možnosť psychiatrickej intervencie, ktorá mala výsledky. Áno, homosexualita je choroba a dá sa liečiť, alebo jej prejavy aspoň potláčať. Možnosť voľby, ktorú tak radi liberáli pretláčajú pri iných témach, je pri tejto rezolútne odmietaná. Ale ono sa to dá, ako dokazuje príklad Dr. Charlesa W. Socaridesa (1922-2005), ktorý pomáhal osobám s homosexuálnymi sklonmi vyše 40 rokov, založil Národnú asociáciu pre výskum a terapiu homosexuality (NARTH) a bol laureátom ceny pre výnimočných profesorov Asociácie psychoanalytických psychológov britskej zdravotnej služby. Dr. Socarides dokázal pomôcť tretine pacientov k normálnemu životu a tí sa nakoniec oženili a mali deti. Vo svojich prácach popisuje, ako kultúrna revolúcia zmenila patológiu na životný štýl, ako “radou manévrov, lží a úplných nezmyslov homosexualitu cez noc vyliečili – príkazom. Donútili A.P.A. (Americkú psychiatrickú asociáciu, pozn. aut.), aby vyhlásila, že pohlavný styk osôb rovnakého pohlavia nie je úchylka. Je to iba stav – rovnako neutrálny ako ľavorukosť”. Homosexualita ale nie je životný štýl, je to smrtiaci štýl.

Pacienti s nábehom na AIDS často Dr. Socaridesovi hovorievali. “Pán doktor, keby som neabsolvoval liečenie, bol by som mŕtvy”. Väčšina establišmentu však konvertovala na progresivizmus. Problém však nastane, ak niektorý z nich začne zrazu používať zdravý rozum. Naposledy takto pocítila na vlastnej koži liberálnu toleranciu spisovateľka J. K. Rowlingová. Hoci svojho času priniesla povinnú obeť progresivizmu v podobe vyhlásenia, že profesor Dumbledore z jej Harryho Pottera je homosexuál, nenávratne si to pokazila svojimi transfóbnymi názormi. Začalo sa to v roku 2020 sériou príspevkov na Twitteri, kde spochybnila používanie rodovo neutrálneho jazyka. To nenechalo chladnú ani Emmu Watsonovú, ktorá vďaka sfilmovanej sérii o mladom satanistovi dosiahla svetovú slávu. Spisovateľke pripomenula, že “transľudia sú tým, kým hovoria, že sú a zaslúžia si žiť bez toho, aby ich niekto stále spochybňoval, či im hovoril, že nie sú tým, kým hovoria, že sú”. Iste ste sa v tomto slovnom eskamotérstve na úrovni nášho Danka takmer stratili rovnako ako ja. Nevadí, pretože hlúposť je naozaj ľahšie vykonať, ako obhájiť. A rovnako domotané je celé obhajovanie niečoho, čo obhájiť nejde. Lebo táto téma je o tom, o čom je, totiž len a iba o sexualite a o ničom inom! Bol by som naozaj zvedavý, či by sa sympatizanti LGBTI, ak nepomôže nič iné, vydržali pozerať na to, ako si dvaja muži sexuálne preukazujú “náklonnosť”. To by bola tá pravá terapia šokom, ktorú by veľká časť našej pomýlenej (nielen mladej) populácie asi potrebovala! Potom by pochopili, čo obhajujú.

Teda aspoň dúfam, že zvracací reflex by im pripomenul, že absorbujú niečo toxické.  Brány Sodomy sa otvorili a hrozia zhltnúť novú generáciu. Nádejam sa, že katechéti na trenčianskom gymnáziu nezabudli študentom pripomenúť, akým spôsobom boli za svoju “orientáciu” odmenení homosexuáli v tomto starovekom meste. Nie je to podružná téma, skôr symptóm dekadencie. A nie je náhoda, že propaganda okolo homosexuality sa orientuje najmä na mladých. Je to skutočná diktatúra queerproletariátu, bitka, ktorú musíme vybojovať. Lebo asi zbytočne budeme viesť naše deti k určitým hodnotám, ak nám bude na krk neustále dýchať ministerstvo pravdy a lásky. Potom je už naozaj len otázkou času, kedy budú násilím odoberané deti z “extrémistických” rodín a následne dávané do výchovy osvietenejším párom (možno dvom mužom), alebo štátnym zariadeniam s tou pravou ideologickou prípravou. Úplný a dokonalý Prekrásny nový svet Aldousa Huxleyho! Ak takýto scenár zažiť nechceme, musíme sa postaviť aj proti šikanovaniu dvoch katechétov, ktorí sa previnili iba tým, že si robili svoju prácu. Naša mládež ešte nie je stratená. Ale o tom v budúcom článku. 

Mgr. Miroslav Kuna

Zlatý úsvit Západu?

Dnes sú veľké štáty na západe a juhu starého kontinentu vnímané najmä ako hráči vo veľkej východnej kríze, hráči, ktorých pôsobenie nemalá časť slovenskej verejnosti vníma negatívne. Treba však tiež podotknúť, že tento región zároveň zažíva nebývalú polarizáciu, o ktorej sa zo slovenských médií väčšinou nedozviete. Spoločnosť sa aj tam štiepi na tábory, ktoré si prestávajú rozumieť aj v takej základnej otázke, akou je prežitie liberálnej demokracie. Hlavne vo Francúzsku a Taliansku začína politická scéna z tohto hľadiska vykazovať až nádejne veľkú nestabilitu. Liberálny historik Martin Horička v denníku SME dokonca parafrázoval Lenina, keď hovoril o revolučnej situácii. Francúzska politická scéna bola ako-tak stabilná vďaka Charlesovi de Gaullovi, ktorý ťažkopádny systém Štvrtej republiky nahradil prezidentským modelom.

Avšak meniaca sa spoločnosť v krajine galského kohúta môže čoskoro prekonať aj túto zábezpeku. Už v roku 2017 sa šokujúco dostala do druhého kola Marine Le Penová, pričom šlo o voľby, kde bola najnižšia účasť voličov za polstoročie a neplatných lístkov bolo rekordných 12%. Blížia sa ďalšie prezidentské voľby a Macron je neobľúbený, takže voliť sa bude nie za neho, ale proti ostatným. Súčasný prezident má totiž až troch potenciálnych vyzývateľov z prostredia silnejúcej pravice. Na čele je opäť až do omrzenia Marine Le Penová, ktorá sa snaží hrať na političku stredu, Valérie Péscresse ako kandidátka stredopravých Republikánov a politický komentátor a hlas intelektuálnej pravice Éric Zemmour. Na druhom konci tejto komickej opery sa opäť nachádza jakobín Jean-Luc Mélenchon, líder krajnej ľavice. Je zaujímavé a povzbudivé, že toto spektrum vôbec nereflektuje ekonomické otázky, ale hlavnou témou diskusii sa stalo prisťahovalectvo, islamizmus a z nich plynúca kriminalita. A teraz už aj vojna. Nás však tieto politické tančeky na pobavenie apatických más zaujímať nebudú. Oveľa dôležitejší je nedávny prieskum vysokej školy Sciences, podľa ktorého sa francúzska spoločnosť posúva doprava a pribúda ľudí, ktorí sa identifikujú ako krajní pravičiari.

Až 63% Francúzov je presvedčených, že krajina hostí priveľa migrantov a 57% zasa verí, že sociálnu spravodlivosť možno nastoliť len prerozdelením kapitálu. Skutočným varovným prstom bol však otvorený list generálov a zhruba 26-tisíc vojakov v zálohe, ktorý vlani nepríjemne zaskočil vládu. Jeho signatári sa domnievajú, že ak sa rázne nezakročí proti spomínaným vnútorným problémom, hrozia násilné občianske nepokoje. S ich závermi súhlasí 58 % Francúzov a 49% sa domnieva, že v prípade rúcajúceho sa spoločenského poriadku by mala prevziať moc armáda. Aj keď Macron pravdepodobne vyhrá aj tieto voľby, nebyť väčšinového volebného systému, politike by dominoval “extrém”. Ale čo nebolo, môže byť. Možno aj zmenou ústavy, ako to urobil svojho času de Gaulle. Ešte zaujímavejší je pohyb v Taliansku. Krajina je od 90.-tych rokov v recesii a vyhliadky do budúcnosti nie sú lepšie. V posledných parlamentných voľbách zvíťazilo ľavicovo-populistické Hnutie piatich hviezd, avšak druhou najsilnejšou stranou sa stala (vraj) krajne pravicová Liga Mattea Salviniho. Celkový počet hlasov pre “populistov” sa tak zvýšil z 30% v roku 1994 na neuveriteľných 70% v roku 2018. Avšak absolútnym šokom pre liberálnu demokraciu by mohli byť voľby v prvej polovici budúceho roka.

Podľa prieskumov je totiž na čele radikálna strana Bratia Talianska, dedička národno-konzervatívnej tradície (dokonca sa k nim pridal aj pravnuk Benita Mussoliniho, keď za ňu kandidoval do europarlamentu v roku 2019). Momentálne by ju volilo 21% voličov. Rovnaké percento by chcelo voliť aj Ligu. Takto vyvstáva veľká nádej, že Bratia Talianska spolu s Ligou zostavia nacionalistickú vládu. Taliansko je dobre známe politickou nestabilitou, veď od roku 1945 malo až 66 vlád. Mnoho Talianov preto vidí ako východisko z ekonomickej, politickej a sociálnej krízy len radikálne riešenia. Na západe tak pomaly, ale isto dochádza k politickej kríze elít, ktoré čoraz ťažšie dokážu udržať status quo a stoja na čele národov, ktoré už nie sú ochotné žiť v doterajšom systéme. Pandémia, či práve vojna na východe môžu byť onou rozbuškou, ktorá celú stavbu tamojšej spoločnosti nadobro rozmetá. A je to práve “krajná pravica” zaštítená nacionalizmom, ktorá môže byť hybnou silou a počiatkom kontrarevolučných zmien.

Budúci vývoj Francúzska a Talianska je dôležitý aj pre budúcnosť Európskej únie. Ak by tam vyhrali odstredivé sily, je jasné, že prvý by z nej vystúpil Paríž. Francúzi úniu nikdy nemali radi a Taliani by takémuto scenáru len ťažko dokázali odolať pre jeho prílišnú príťažlivosť. Briti sú už slobodní a Španielsko sa zmieta vo vnútornom chaose prakticky od smrti caudilla Franca a nástupu nehodného kráľa a krivoprísažníka Juana Carlosa I. Európska únia by sa tak reálne scvrkla na Nemecko a jeho hegemóniu nad členmi toľko velebeného jadra, čo by mu možno ani tak celkom nevadilo (modifikovaná Mitteleuropa). Rozpad únie by tým pádom mohol viesť k vytvoreniu prirodzených regiónov, medzi ktoré by patrila aj V4. A kontinent by navyše mohla zasiahnuť pod vedením nacionalistických vlád vlna skutočnej obrody, aj keď očakávanie Reconquisty by bolo zrejme prehnané a predčasné. To všetko samozrejme znovu s výnimkou environ a villkommenskultur Berlína. Ale nemeckí voliči si za svoj etnomasochizmus žiaľ nezaslúžia lepší osud, ako ten, čo si sami pripravili.

Ľutovať môžeme len východných Nemcov, ktorí sú národne uvedomelejší a väčšinou nesúhlasia s politikou vládneho establišmentu. Ale kto vie, keď už teraz existujú dva nemecké štáty (NSR a Rakúsko), možno sa dožijeme aj znovuzrodenia Pruska. Najbližšia doba ukáže, kde sa veľké európske štáty na svojej evolučnej (či devolučnej) ceste vlastne posunú. Pre nás je dôležité ponaučenie, že v prípade zásadného obratu ich vnútorných politík by následné rozkolísanie európskeho priestoru mohlo byť toľko očakávaným zlatým úsvitom. Ten je možno nakoniec už za rohom, akokoľvek sa to z pohľadu súčasnej beznádeje zdá nereálne. Dejiny by si nakoniec takéto prekvapenie nepripravili po prvý raz.  

Mgr. Miroslav Kuna 

Pár poznámok k článku

Uprostred týždňa mi zazvonil telefón. Na linke som mal dobrého priateľa z čias študentského aktivizmu. Tentoraz to ale nebol bežný rozhovor medzi starými kamarátmi. Dôvodom bol môj článok z 26.februára 2022 :http://meapatria.sk/zaujalo-nas/podpora-ukrajiny-z-neliberalnych-pozicii/

Môj kamarát – stranícky funkcionár mi povedal, že nebolo z mojej strany férové naznačiť, že strana Kotlebovci-ĽSNS má veľké sympatie pre politiku Moskvy. Upozornil ma na vyhlásenie z 25. februára 2022, kde predseda strany zaujíma stanovisko k vojne (v ich žargóne konfliktu) na Ukrajine. Toto prehlásenie som v čase dopísania článku nemal k dispozícii. Pozorne som si ho preto dodatočne niekoľko krát vypočul.

Je to zmes rôznych názorov a myšlienok. S niektorými sa plne stotožňujem, niektoré sú diskutabilné a iné sú alibistické a úplne jednostranné, tak ako sme všeobecne v politike zvyknutí.

Jadrom oznámenia bolo apelovanie na zavedenie neutrality Slovenska. Okrem toho to bola výzva na neangažovanie sa Slovenska do tohto konfliktu (!). Nezaškodí pár kratších citátov z daného vyhlásenia: „ľudová strana dlhodobo presadzuje Slovenskú republiku ako štát neutrálny“ alebo „ Odmietame prítomnosť akýchkoľvek cudzích vojsk na území Slovenskej republiky“, či „vyzývame prezidentku Slovenskej republiky Zuzanu Čaputovú a vládu Slovenskej republiky, aby sa zbytočne nemiešali do ukrajinsko-ruského konfliktu“.

Nuž, prvý spomenutý bod znie lákavo ale ako ja, tak aj predseda danej strany veľmi dobre vie, že je to maximálne nereálne. Krajina o našej veľkosti, počte obyvateľov, výkonnosti ekonomiky a sile armády jednoducho nemôže byť neutrálna. Naša neutralita by bola považovaná akurát za zdroj dobrej zábavy. Preto daný bod nemôžem vnímať inak ako klasické politické lavírovanie.

Odmietanie prítomnosti cudzích vojsk na území SR je bod s ktorým sa absolútne a bez debaty stotožňujem. Toto je zároveň jediný bod v celom prejave kde sa odmieta imperiálna moc ako Západu tak aj Východu. Žiaľ prítomnosti cudzích vojsk sme dnes podstatne bližšie ako pred pár týždňami. Rozhodne to nie je len pre zradnú dohodu o využívaní našich základní jednotkami USA. Ako fantastická zámienka poslúži práve invázia Ruska na Ukrajinu.

Najzaujímavejší je tretí bod o nemiešaní sa SR do konfliktu (!). Tu by ma skutočne zaujímala predstava vedenia strany, ako by náš štát mal postupovať. Zavrieť hranice a tváriť sa, že sa nič nedeje. Alebo z predstieranej humanity poslať lieky či potraviny a pozerať sa na raketové a letecké útoky na ukrajinské mestá. Vyslať vojenskú poľnú nemocnicu, nesmrtiacu vojenskú výstroj, alebo čo vlastne?

Ďalšia vec. Je správne poukázať na nemorálne vojenské zásahy USA, no keď sa povie pomyselné „A“ malo by sa povedať aj „B“. Alebo sa Ruská federácia podľa vedenia strany za posledné dve desaťročia vždy správala morálne a v súlade s medzinárodným právom? Ak sa teda to pomyselné „B“ nepovie, nečudujte sa, že to vyvoláva oprávnený dojem zaujatosti a nadržovania jednej strane.

Za druhé. Označovať otvorenú vojnu s nasadením tisícov kusov ťažkej techniky a viac než stotisíc vojakov ako konflikt (!) nie je slovným prešľapom, ale vedomým bagatelizovaním daného stavu.

Aby som zbytočne nemárnil čas čitateľom, nebudem tu dišputovať o geopolitickom pozadí aktuálnej vojny. Podľa rétoriky mnohých by mali zrejme brániaci sa Ukrajinci okamžite zložiť zbrane a vydať napospas svoje ženy, deti a celú krajinu útočníkovi. Dôvod je jasný – ich sa to predsa netýka, veď je to vojna medzi Ruskom a USA.

Spomínam to zámerne. Presne takúto logiku veci totiž počúvam najčastejšie od členov a sympatizantov ĽSNS (aj Republiky). Takže z ľudského hľadiska oceňujem, že predseda strany odsúdil konflikt (!) ako taký. Dokonca mi môže byť aj sympatická jeho politicky nereálna výzva na neutralitu.

Ak by v danom vyhlásení bol rozvinutý práve sľubný bod o odmietaní cudzích armád bez ohľadu na to, či prídu z USA alebo Ruska, všetko by bolo v poriadku. Takto tam zostala len pachuť neurčitosti, ktorú si každý volič vysvetlí po svojom. Súhlasím, že z tejto vojny nevznikne nič dobré, ako pre Ukrajincov, tak pre Rusov. Čo ma na vyhlásení ruší je fakt, že útočník sa alibisticky nepomenuje. Ešte horšie sú reči o medzinárodnom spiknutí, ktoré Moskvu vmanévrovalo do bratovražednej vojny. Robiť z útočníka obeť je nielen nechutné, ale sa tým naznačuje, že v Kremli sú všetci kompletne neschopní babráci, ak by niečo také neprehliadli a nezabránili tomu.

Ak sa teda vo svojom článku v hodnotení skutočne mýlim, ako mi tvrdí môj kamarát (čo pripúšťam), potom by bolo namieste keby vedenie strany vysielalo jasnejšie signály a nie vágne prehlásenia a najmä začalo intenzívne pracovať s členskou základňou. Pretože v tej je mimoriadne početná skupina vyznačujúca sa iracionálnym putinofilstvom, tak ako u liberálov a iných slušnoslovákov je to prešpikované fanatickou vierou v jedinú správnu liberálnu morálku Západu.

Ja nemienim hrať túto hru na dobrý Západ a zlý Východ a naopak. My totiž nepatríme kultúrne a civilizačne ani na jednu z týchto strán barikády.

Na záver ešte jedna vec. Dotyčný kamarát mi vysvetľoval, že práve poslanec Medvecký ako jeden z aktérov danej scénky v parlamente rozhodne netrpí nekritickým obdivom k súčasnej ruskej politike a že svoj skutok oľutoval. Ak je to skutočne pravda, potom sa úprimne danému poslancovi ospravedlňujem. Sme ľudia a dokážem pochopiť, že človeku môžu prasknúť nervy. Najmä v prítomnosti prudko „intelektuálnej“ liberálnej úderky. Ako politik by si na to ale mal dávať pozor. Reprezentuje totiž nielen svoju stranu, ale aj celý štát a národ.

Myslím, že toľko na vysvetlenie bohato stačí. Pointou toho článku bolo totiž niečo celkom iné ako polemika s konkrétnou politickou stranou. Stačí len čítať s porozumením. Žiaľ, práve to je na rozdelenom Slovensku problém. Zdravý rozum prehráva a víťazí propaganda.

Môjho kamaráta som asi nepotešil, ale toto nie je súťaž v popularite. Tu sa jedná o dušu a budúcnosť nášho národa. Práve preto ma tento súčasný stav nesmierne mrzí. Ako národ sme mali totiž vždy sympatie voči ďalším malým národom trpiacim pod čižmou veľmocí. Len si spomeňte na štúrovcov. Čo sa s nami stalo, že dnes sa skôr pozeráme na záujmy, „práva a pravdy“ týchto veľmocí?

Mgr. Peter Legény

Podpora Ukrajiny z neliberálnych pozícií

Slovensko má za sebou tragikomickú frašku v parlamente. Na jednej strane sa tu prezentovala žalostná liberálna skupinka, ktorá deklarovala svoju podporu Ukrajine ich obrátenou štátnou vlajkou. O ich úprimnom postoji môžeme bezpečne pochybovať. Ich motiváciou bolo, je a bude sa iba zapáčiť chlebodarcom z Washingtonu a Bruselu. Zdatne im ale kontrovali takzvaní slovenskí nacionalisti obdivne vzhliadajúci ku spasiteľom slovanstva, Európy, planéty a priľahlých galaxií z Moskvy. Tí sa na oplátku prezentovali oblievaním nielen svojich politických protivníkov, ale aj vlajky nášho ťažko skúšaného suseda.

A potom to prišlo. Slovo, ktoré mnohí považovali za nemožné. Invázia. Masívna ruská vojenská invázia na územie susedného slovanského národa. Presne pred dvomi rokmi sme na svätý týždeň navštívili Kyjev. Dnes je toto mesto pod ťažkým útokom veľkého slovanského brata.

Na mieste je otázka prečo by mal uvedomelý Slovák podporovať Ukrajincov. Dôvodov je viacero. Tak ako my, aj Ukrajina získala nezávislosť po páde komunizmu takmer zázrakom. Tak ako u nás, aj na Ukrajine sa k moci dostali oligarchovia, ktorí nemilosrdne dlhé roky vyciciavali národné hospodárstvo, až ho zruinovali. Tak ako nás niektorí susedia takmer nepovažujú za národ, ale za nejaký umelý výtvor, presne tak sa roky správa vrcholná ruská politika k Ukrajincom. Tak ako my máme desaťročia pri koryte len profesionálnych politických vydriduchov a nie štátnikov pracujúcich pre národ, taká istá bola vždy situácia u našich východných susedov.

Naši ukrajinskí susedia majú ale niečo, čo nám Slovákom chýba . Hrdosť a ochotu zabojovať o lepšiu budúcnosť. Práve preto vznikla roku 2014 Revolúcia dôstojnosti. Iste, spočiatku sme sa aj my ťažko orientovali, kto ťahá za aké nitky a kto je v práve. Faktom ale je, že ani miliardy dolárov by toľko ľudí nedostalo na námestia, keby to sami vnútorne necítili ako nutnosť. Naopak Východ sa zachoval ako pravý ázijský koristník. Využil chaos a ponáhľal sa zabrať ďalšie územia.

Ukrajinská revolúcia mala zbaviť krajinu nenažranej vlády doslova kšeftujúcej s národnými záujmami v kabinetoch medzi Moskvou a Bruselom. Dokonale to bolo vidno na luxusnej haciende vtedajšieho prezidenta Janukoviča. Revolúcia žiaľ tento cieľ nesplnila aj napriek viac než stovke doslova zavraždených demonštrantov rukami provládnych síl. Starí oligarchovia utiekli, no nahradili ich noví. Tak ako nás dodnes brzdí mor korupcie a papalášstva, tak je to problémom v celom postkomunistickom svete. Ukrajina však ani nedostala šancu na zmenu. Tento pokus hneď zabrzdili zelení mužíčkovia na Kryme a Moskvou platení separatisti na Donbase. Problém separatizmu je ďalší podobný bod, ktorý nás spája s Ukrajinou. Treba si len spomenúť na deväťdesiate roky a výčiny maďarskej iredenty. Čo revolúcia a žiaľ následná vojna naplnila je, že občania sú si vedomí ceny nezávislosti štátu. Pochopenie, že nezávislosť nie je samozrejmosťou robí z ľudí aktívnejších občanov.

U nás sa medzitým spoločnosť rozdelila na dva tábory. Jedny vidia našu budúcnosť v slepom nasledovaní liberálneho Západu. S tým ide prijímanie čoraz zvrhlejšej politickej korektnosti a bezohľadného voľného trhu.

Druhý tábor tieto veci inštinktívne odmieta. Miesto toho aby v rámci obmedzených možností išiel vlastnou, slovenskou cestou upiera svoj pohľad na Východ s jeho agresívnym imperializmom okoreneným tvrdým kapitalizmom a starými boľševickými maniermi.

My v tejto podpore nestojíme v jednom rade s liberálnymi komediantami a kaviarenskými pseudointelektuálmi, ktorým nezáleží ani na Slovensku, nieto ešte na Ukrajine, ako sa občanov dojemne snažia presviedčať. Na druhej strane sa nevieme prestať čudovať ľuďom, ktorí dodnes veria úplne primitívnej, lživej propagande Kremľa. Sú to ľudia, ktorí jedným dychom budú obhajovať bombardovanie, nasadenie čečenských žoldnierov a zároveň hlásať panslovanské heslá. Napriek rozdielom na prvý pohľad sú si obe skupiny podobné. Sú to dve strany tej istej totalitnej mince.

Náš záujem pomôcť Ukrajincom je úprimný a pramení z hlbokého morálneho presvedčenia. Presvedčenia o práve národa na slobodný život. Práve národa žiť svoj život bez zdierania oligarchami, nadnárodnými korporáciami a agresívnou imperiálnou politikou.

Tak ako sme pred viac než desaťročím intenzívne prežívali na námestiach krivdu na bratskom srbskom národe spôsobenou Západom, tak dnes cítime potrebu vyjadriť sympatie bratskému ukrajinskému národu atakovanému zo strany Ruska.

Pravdou je, že náš názor je menšinový. Doslova sa stráca medzi dvomi hlavnými prúdmi spomenutými vyššie. Mnohí nás považujú za nerealistických bláznov popierajúcich geopolitickú realitu. Opak je však pravdou. Tejto reality, pre taký malý národ ako sme my, sme si plne vedomí. Nemienime byť ale fatalistami. Dejiny utvárali práve skupiny, ktoré sa nezmierili s neúprosnou realitou. Takí Íri by o tom mohli rozprávať. Práve teraz, možno na dlhý čas prichádza jediná šanca kedy stredo-východná Európa môže nájsť svoju vlastnú, špecifickú cestu. Na Ukrajine sa totiž nebojuje len o ňu, ale o celý náš geopolitický priestor. Priestor s vlastnou osobitou kultúrou a dejinnou skúsenosťou. 

Akokoľvek má totiž RF zdrvujúcu vojenskú prevahu, odhodlanie Ukrajincov bojovať, vzbudzuje obdiv na celom svete. A práve tu sa pri troche šťastia a hlavne rýchlych vojenských dodávkach môže stať zázrak. Zázrak ako v roku 1920 na Visle či vynútený ruský ústup v prvej čečenskej vojne. Presne taký scenár by už geopolitickú situáciu menil. Preto buďme idealistami a nevyberajme si medzi americkými základňami a budúcnosťou ruskej gubernie. Ukážme, že existuje aj tretia cesta. Solidaritu s Ukrajinou priatelia!

Mgr. Peter Legény

Spodné prúdy

Slovensko starne, pribudlo ateistov. Takéto a podobné hodnotenia sa prehnali naprieč médiami po zverejnení výsledkov minuloročného sčítania obyvateľstva. Najviac, 55,8 % (3,04 milióna) si uviedlo rímskokatolícke náboženské vyznanie. Pamätám si časy nie až tak dávne, keď sa tie percentá začínali sedmičkou. Naopak, výrazne pribudol počet ľudí bez vyznania – 23,8% (1,3 milióna). Liberáli a médiá samozrejme jasali nad poklesom počtu veriacich a stretnutie predstaviteľov cirkví a náboženských spoločností u prezidentky pripomínalo skôr kar. Biskupi brali výsledky športovo, usmievajúc sa nad tým, že čakali horšie. Optimizmus tu však nebol na mieste, čo podčiarkla aj ironicky podfarbená otázka Gabriely Kajtárovej z Markízy, že čo s tým chce arcibiskup Zvolenský urobiť. Kto by čakal odpoveď typu “No viesť s vami vyhladzovaciu vojnu moja milá, kým nezískame dušu národa späť”, by sa rozhodne mýlil. A to pritom náš klérus drží ešte pomerne konzervatívnu líniu, na rozdiel od Vatikánu, či biskupských konferencii vo “vyspelom” svete.

Nepriateľovi to však stačiť nebude. Príkladom buď “tvorba” scenáristky a spisovateľky Mariany Čengel Solčanskej. O jej ideologickej orientácii svedčí aj to, že príbeh Juraja Jánošíka nechala prerozprávať Beneša (!) a z kňaza Vrtíka, jedinej známej obeti Jánošíkovej skupiny, urobila pedofila, hoci sama priznáva, že na to nemá žiadane dôkazy. Spoločenská objednávka je však jasná, dala by sa dokonca zhodnotiť heslom “čo kňaz, to pedofil”. Vidíme to najmä v mainstreamovom spravodajstve, kde sa už bez toho neobídu ani jedny správy. Cieľ je jasný. Na západe už strhávaniu sôch hrdinov robia kulisu horiace kostoly. Kto sa tomu všetkému teší, nech si uvedomí, že sa teší spolu s liberálmi a progresívcami a že to, čo chcú zničiť, budú chcieť nahradiť gejprájdmi a pártystanmi. To ostane potvrdili aj Svedkovia Liehovovi, ku ktorým sa prihlásilo 14 000 … ľudí. Tí chcú byť registrovaní ako riadna cirkev a peniaze od štátu venovať na kultúru, odkiaľ ich vraj cirkvi berú.

O tom, že cirkvi tie peniaze venujú v nemalej miere na udržiavanie chrámov a sakrálnych pamiatok, ktoré samé o sebe produkujú čistú stratu a pritom často patria medzi najúžasnejšie skvosty architektúry na Slovensku, o tom už médiá mlčia. A akú kultúru chcú títo recesisti podporovať? Fetujúcu mládež na letných festivaloch? Či divadelné hry a filmové produkcie pretekajúce obscénnosťou? Iste, pravda je tiež taká, že cirkvi si za tieto problémy môžu čiastočne sami. Ich snaha hneď po revolúcii reštituovať zhabané majetky a nie nanovo evanjelizovať dezorientovanú populáciu doslova klala oči. Ľudia preto neprijímajú s pochopením, že fary vyzerajú ako vily, že kňazi jazdia na drahých autách, kým väčšina si môže dovoliť jedine tak autá ojazdené, a že často cestujú na zahraničné dovolenky, samozrejme organizované cirkevnými cestovkami. Ale opäť, ako pri tých pedofiloch, netýka sa to všetkých. Sám mám osobnú skúsenosť s kňazom hlásiacim sa ku tradičnému katolicizmu a latinskému rítu, ktorý žil vo fare, kde si kúril drevom v kachliach, pri stenách sa nedalo rozoznať, či sú tak zájdené, alebo je to taká farba, a farská záhrada snáď desaťročia nepocítila ruky záhradníka. Keď ho preložili, prišiel bezákovec z Trnavy, ktorý ako prvú objednal nákladnú rekonštrukciu. Kým prvý kňaz hovoril v kázňach o neprijateľných veciach, ktoré sa píšu v Talmude, druhý útočil na tisícročnú tradíciu (a tým aj na svojho predchodcu) a velebil Františka. Prečo spomínam tento príklad?

Pretože aj inteligentnejší liberáli (napr. sociológ Miroslav Tížik) si uvedomili, že radosť zo zverejnených čísiel je predčasná. Pochopili totiž, že hoci počet ľudí, ktorí sa nehlásia k žiadnemu náboženstvu, výrazne stúpol, zároveň pribudlo zastúpenie silne nábožensky založených politikov v Národnej rade. A teraz nemám na mysli zrovna Hegera. Preto rôzne kresťansky a eticky vyhranené skupiny spolu s vyznávačmi menších registrovaných cirkví, ale aj okrajových prúdov v tej katolíckej, zjavne preukazujú oveľa silnejšiu schopnosť politickej mobilizácie a prieniku do najvyšších sfér politiky v pomere k ich počtu. A hoci môže časom dôjsť k prerušeniu prepojenia cirkevných štruktúr a politiky, v skutočnosti to neznamená to želané posilnenie sekulárnych základov štátu. Naopak, antiklerikálna politika môže výrazne radikalizovať verejnú debatu a oveľa tvrdšie presadzovať náboženské hodnoty do politiky štátu. Navyše prostredie menších náboženských skupín je politicky a mobilizačne schopnejšie a ochotnejšie konať na rozdiel od oveľa väčšej a výrazne rastúcej skupiny ľudí bez vyznania.

Ak veľké cirkvi a náboženské spoločnosti z toho či onoho dôvodu bojovať otvorene nechcú, malé skupiny, predovšetkým tradiční katolíci, ale aj protestantskí fundamentalisti, či príslušníci iných, nacionálne orientovaných náboženských skupín, musia tento zápas podstúpiť. Potom by to, čo zdanlivo pôsobí ako víťazstvo religiózne a názorovo sterilného štátu, mohlo viesť k mobilizácii rastúcej skupiny nábožensky horlivých ľudí. Ich spojenie s autentickými vlastencami by mohlo pomôcť k vzniku možno síce nie politicky, ale určite morálne nadradeného bloku. A to v súčasnej vyprázdnenej spoločnosti, ktorá potrebuje nanovo definovať svoje hodnoty, rozhodne nie je málo! Plávanie v pokojnom mori je príjemné a nikoho neohrozuje. Tak by chcela fungovať aj moderná spoločnosť, založená na ateistickom materializme. Avšak stačí ju trochu zaťahať za nohu tam, kde prevládajú spodné prúdy, a bude rýchlo po nej. Akademička a sinologička Marína Čarnogurská, jedna z tých, čo uprednostnila štúdium cudzej kultúry pred vlastnou hovorí, že kto sa dostane k moci, stáva sa veľmi nebezpečným. Nebojme sa preto usilovať o moc a stať sa nebezpečnými pre tých, ktorí dnes ohrozujú nás!

Mgr. Miroslav Kuna   

Eastern

Priznám sa bez mučenia, že neznášam westerny. Heroizácia inak absolútne nezaujímavého pištoľníckeho obdobia v dejinách osídľovania západu severoamerického kontinentu, ktoré trvalo najviac tridsať rokov, je skutočne smiešna. Nikdy som nerozumel, čo také úžasné je na súboji dvoch ožratých kovbojov uprostred prašného “mesta” s populáciou do 25 obyvateľov, ku ktorému so železnou pravidelnosťou nakoniec vždy dôjde. A ešte menej zrozumiteľný je pohyb na dnešnom východe. Jeho hlavný aktéri – Rusko a Ukrajina – svorne deklarujú, že vojnu nechcú. Ukrajinský prezident už dokonca požiadal západných politikov a médiá, “aby prestali s vytváraním paniky kvôli situácii na ukrajinskej hranici”. Podobne ako Zelenskyj sa vyjadril aj tajomník ukrajinskej Rady národnej bezpečnosti Olexij Danilov na adresu zahraničných mainstreamových médií ktoré “v posledných dňoch priniesli veľa polovojenskej beletristiky”. Donekonečna sa hovorí o sto a viac (tento “presný” údaj je z denníka SME) tisíc ruských vojakoch na hraniciach nášho východného suseda.

Ale Ukrajina má rovnaké množstvo vojakov na opačnej strane a prezident Zelenskyj už vydal dekrét o navýšení stavu ozbrojených síl o ďalších stotisíc vojakov. Stavia to teraz Ukrajinu do úlohy agresora? Tu totiž ide o niečo úplne iné. Rusko-ukrajinský konflikt je v skutočnosti veľkou hrou Moskvy a Washingtonu. A podľa toho vyzerajú aj stávky, kedy sa zo začiatku vždy prihadzujú vysoké sumy. Rusi žiadajú návrat vojenských štruktúr k roku 1997, Washington zasa podporuje členstvo Kyjeva v NATO. Moskva je pragmatická, žiada veľa, aby mohla potom zľavovať. USA sú emotívne a nevyspytateľné, tak ako ostatne vždy vo svojej histórii. Hrozenie konfliktom je nateraz len záležitosťou západných a našich médií, čo však netreba podceňovať. Keď v roku 1899 vybuchol v havanskom prístave krížnik Main, americké médiá z toho okamžite obvinili španielske úrady. To viedlo k vojne, vďaka ktorej Španielsko prišlo o posledné zvyšky svojho amerického impéria. V súčasnosti sa väčšina serióznych historikov prikláňa k názoru, že sa jednalo o nehodu. Problémom je, že dnes sú západní politici opäť pripravení radšej počúvať médiá, ako samotných aktérov krízy. Pretože ako to je v posledných dekádach už zvykom, každej vojne predchádzala kampaň v médiách.

Ale OK, poďme ďalej a povedzme, že vďaka 5000 americkým vojakom odhodlanie Ruska skolabuje, stiahne chvost a Ukrajina sa za pár rokov stane členom NATO. Ale čo ak príde vytriezvenie väčšiny tamojšej verejnosti, ktorá zistí, že zázraky nasľubované ich prezidentom-komediantom sa nedejú a ani sa diať nebudú? Čo ak tam potom zvíťazí proruský kandidát? A k tomu vytriezveniu dôjde, tak ako sa to stalo aj u nás. Ono s hercami na najvyšších postoch je vždy problém. Pripomína to starý reaganovský vtip: “Aký je rozdiel medzi prezidentom a hercom? Jeden robí všetko podľa scenára, ktorý mu napísal niekto iný, a ten druhý točí filmy.” Rusko má pritom oveľa ambicióznejšie ciele. Je to okrem iného aj Arktída so svojimi obrovskými zásobami surovín, ktoré budú vďaka globálnemu otepľovaniu čoraz dostupnejšie. A o ďaleký sever Moskva s USA súperí už teraz, a preto si nemôže dovoliť postup NATO k svojim hraniciam. Rusko pochopilo, že na Západe si preto kamarátov nikdy nenájde a obracia sa na východ. Bolo by zaujímavé vidieť, čo by ospalý Joe Biden urobil, keby Rusko naozaj zaútočilo na východ Ukrajiny a zároveň Čína na Tchaj-wan. Vybrať si, kam prv zasiahnuť, by bol potom problém. Ale košeľa je naozaj bližšia ako kabát a preto teraz opusťme piesoček veľmocí a vráťme sa domov.

Vynechajme unavujúce a iracionálne vojnové štvanie nového celebritného mileneckého páru Korčok-Naď a povedzme si, čo vlastne celá situácia znamená pre nás. Mnoho ľudí totiž žije v klamnom presvedčení, že vďaka štítu NATO nám nič nehrozí. Omyl! Sociológ Ivan Kusý správne napísal, že naši západní spojenci nás už raz zradili v roku 1938, hoci sme boli v práve a bez akýchkoľvek problémov to urobia znova, pretože vlastné záujmy im budú vždy prednejšie ako záujmy nejakých bezvýznamných spojencov. A pokračuje ďalej v dosť kritickom tóne: “Chceme naďalej patriť k Západu? A patríme? V ktorých zásadných aspektoch?” Ak by naozaj došlo k nemysliteľnému a vypukla by vojna medzi NATO a Ruskom, podporovaným Čínou, čo nás zachráni pred vojnovým ničením? V skutočnosti by nás ochránila jedine ozbrojená neutralita, alebo keby sa NATO naozaj stiahlo za líniu z roku 1997, lebo tu by už vznikol nový pakt. Kým budeme v aliancii, budeme vždy aj cieľom.

Ruské a bieloruské vojská by totiž po prekonaní ukrajinského odporu pokračovali na poľské a maďarské roviny, vhodné pre ich motorizované jednotky. Keby sme boli neutrálni, jednoducho by nás obišli. To bol mimochodom aj plán Červenej armády v roku 1944, keby nevypuklo SNP. Dobývať našu hornatú krajinu bez dostatočne vybudovanej infraštruktúry by bola neľahká a neslávna úloha. Ale byť neutrálny nestačí, je potrebné byť aj pripravený. V roku 1993 mala slovenská armáda viac ako 50-tisíc vojakov, takmer tisíc tankov, 1300 bojových vozidiel pechoty a 146 bojových lietadiel a helikoptér. K tomuto stavu by sme sa mali vrátiť, v záujme vlastnej bezpečnosti. Peniaze investované do obrany nie sú nikdy stratené, naopak by boli účelnejšie ako očkovacia lotéria či celoplošné t(r)esty. Maličký mestský štát Singapur investuje do svojej obrany viac ako susedná štvrť miliardová Indonézia. Dnes máme vojakov ledva 20-tisíc, o tých pár bojaschopných tankoch a lietadlách radšej pomlčím. Navýšenie počtu živej sily by sa mohlo dosiahnuť tiež vytvorením Domobrany a Národnej gardy, ak by chýbali peniaze na profesionálov.

Zabezpečenie vlastnej obrany je prvoradou úlohou každého národa, ktorý ešte nestratil pud sebazáchovy. Ďalším logickým krokom by malo potom byť prehĺbenie bezpečnostnej spolupráce s najbližšími susedmi. Ale kým k nemu dôjde, musíme dať hocakému potencionálnemu nepriateľovi vďaka navýšeniu bojových kapacít najavo, že nás síce môže poraziť a aj obsadiť, ale náklady a straty s tým spojené by vysoko prevyšovali zisky. Takto už desaťročia funguje štát Izrael. Pretože, ak by raz naozaj došlo k najhoršiemu, bude neskoro kričať na politikov, že nás vývoj situácie nepríjemne zaskočil. Keď bude táto kríza prekonaná, tak príde ďalšia, a ďalšia, tak ako po Kryme prišiel Doneck a Luhansk a po ňom súčasný stav. Pretože až do skončenia sveta bude platiť to nadčasové – si vis pacem, para bellum – keď chceš mier, pripravuj sa na vojnu! Alebo po našom – šťastie praje pripraveným! 

Mgr. Miroslav Kuna

Prebudenie draka

Podľa starých letopisov sa jedného júlového dňa roku 164 na hore Je-chuang v čínskej provincii Che-nan našli pozostatky obrovského draka. Už sa asi nedozvieme, čo sa to na spomínanej hore vlastne našlo (zrejme kosti dinosaura), ale môžeme si predstaviť, akým šokom to muselo byť pre miestnych obyvateľov, hoci v tej dobe existenciu drakov nikto nespochybňoval. A rovnako sa dnes tvári svet, ktorý síce tiež nespochybňuje potenciál Číny, ale je ohromne prekvapený, keď sa ho snaží pretaviť do superveľmocenského postavenia. A tak ako každá nastupujúca superveľmoc, dobýva si červený drak, ktorý rozhodne ešte nie je mŕtvy, toto postavenie pomerne nevyberavými prostriedkami, a to tak v domácej, ako aj zahraničnej politike.

Jednak sú to tak často omieľané perzekúcie Tibeťanov a Ujgurov, o ktorých prejavuje taký súcitný záujem naša europoslankyňa Lexmann, lebo ako správnu kádeháčku ju práve teraz viac zaujíma utrpenie tamojších moslimov a budhistov, ale už nie kresťanov. Na strane druhej sa aj v zahraničí presadzuje pomerne brutálne, keď má na to príležitosť, čo si mohli na vlastnej koži odžiť Tamilovia zo Srí Lanky. Aj na diplomatickom poli komunikujú jej predstavitelia neobyčajne arogantne, keď Litvu nazvali “blchou” (kvôli snahe prehĺbiť vzťahy s Taiwanom) a austrálskemu premiérovi tiež poslali pomerne nelichotivý odkaz, keď sa postavil proti jej imperializmu. Vyspelý svet je z tohto chovania taký šokovaný, že jeho politické špičky sú pripravené bojkotovať nastávajúce Zimné olympijské hry. Avšak to len dokazuje, ako hlboko nechápu čínske vnútorné pomery.

Čína sa totiž nikdy nevidela ako súčasť svetového spoločenstva a ani sa tak nikdy vidieť nebude. Už na čínskych starých mapách bola zakreslená ako stred sveta (aj preto Ríša stredu), okolo ktorého sa ako planéty okolo Slnka majú otáčať všetky ostatné krajiny. Číňania totiž na rozdiel od nás nepochybujú o vlastnej výnimočnosti a etnomasochizmus je im cudzí. To dokazuje aj príklad z tohto roku, keď sa neďaleko mesta Čchha-pin v severovýchodnej Číne našli pozostatky nového druhu hominida, ktorý má k homo sapiens sapiens veľmi blízko, s najväčšou pravdepodobnosťou dokonca úplne najbližšie. Nový pračlovek dostal meno homo longi. Lebka, ktorej nositeľ dostal prezývku Dračí muž, je mimoriadne robustná a skrývala mozog rovnako veľký ako u moderného človeka. Líši sa však mnohými archaickými znakmi, ako napr. mohutnými nadočnicovými oblúkmi, širokou čeľusťou a nadmerne veľkými zubami. Patrila jedincovi mužského pohlavia, ktorý sa dožil na tie časy úctyhodnej päťdesiatky a žil približne pred 150 tisíc rokmi. To znamená, že sa mohol stretnúť s členmi iných ľudských druhov, vrátane neandertálcov, ako aj našich predkov. V Číne objav homo longi vyvolal doslova nadšenie, pretože je tam považovaný za dôkaz výnimočnosti čínskej rasy a vďaka “dračiemu” vzhľadu jej príslušníka je veľmi vhodný ako jeden zo symbolov nadchádzajúcej expanzie.

A Číňania svoje dejiny skutočne milujú, opäť na rozdiel od Západu! Marxisticko-konfuciánska vláda v Pekingu sa síce odvoláva na Mao Ce-tunga, ale už nezdieľa jeho pohŕdanie históriou vlastnej krajiny, keď chcel okrem iného dovoliť rozobrať Veľký čínsky múr ako symbol jej zaostalosti. Naopak, Čína už raz veľmocou bola a až do 18. storočia aj tou hospodárskou, keď sa v nej produkovalo najviac tovaru na svete. A štáty ako Kórea, Vietnam, Barma či chanáty strednej Ázie (až do ich pohltenia Ruskom) boli dlho jej vazalmi. Čína sa tak snaží nadviazať na tento odkaz, hoci pre svet by bolo momentálne lepšie, keby radšej oživila tradíciu svojho izolacionizmu. A ak sa nám kroky čínskej diplomacie zdajú neokrôchané, môže to byť spôsobené aj tým, že jej už dochádza čas. Má totiž najnižšiu pôrodnosť za posledných štyridsaťtri rokov a to aj napriek tomu, že politika jedného dieťaťa bola zrušená pred piatimi rokmi. Môžu za to aj vyššie náklady na život vo veľkomestách, kam sa hromadne sťahuje najmä mladšia generácia, jednak aj túžba po hmotnom blahobyte, ktorá je v čínskej kultúre hlboko zakorenená.

Starnutie populácie nie je pravdaže vo vyspelom, či aspoň rozvinutom svete žiadnou novinkou, ale Peking má problém s jedným výlučne čínskym špecifikom. Vďaka spomínanej depopulačnej politike v krajine citeľne prevažujú muži nad ženami ako je všeobecne známe, keďže v čínskej patriarchálne spoločnosti boli chlapci vždy cenení viac než dievčatá, ktoré sa takmer výlučne stávajú obeťami umelých potratov. V niektorých odľahlejších častiach krajiny sa preto vracajú k starobylej tradícii unášania neviest. Aj tu je vidieť, že vojna proti rodine a životu aicky vedie k oživeniu barbarstva. A keďže “demografia je osud”, ako správne napísal Pat Buchanan vo svojej neprekonateľnej Smrti západu, aj vládcovia Pekingu si uvedomujú, že musia byť superveľmocou čo najskôr. A spôsob jej komunikácie nás vracia do zlatých čias brežnevovej doktríny a svet už môže čoskoro zistiť, že čínsky opätok tlačí viac ako americká či ruská čižma. Možno sa nám zdá, že je to vlastne jedno, že Čína je taká vzdialená, že nás to nemôže nijako ohroziť. Ale to sa už deje. Veľa sa po tieto dni hovorí o ruských vojskách na hraniciach Ukrajiny. Odhliadnuc od faktu, že tento 170-tisícový kontingent je rozmiestnený aj na hraniciach s Bieloruskom, nemálo politikov, politológov a iných vševedov už prorokuje novoročnú ofenzívu. Existujú však znepokojujúce indície, že kroky Moskvy a Pekingu sú koordinované, že Čína využíva napätie na východnej Ukrajine na odklon záujmu USA od jej politiky v Tichom oceáne, nastávajúcej svetovej aréne.

A Rusko bude musieť raz prejaviť svoju vďačnosť, ak nechce prísť o rozsiahle územia na Ďalekom východe. V Číne totiž ešte nezabudli na Nerčinskú zmluvu (1689), vďaka ktorej museli odstúpiť Petrohradu územia, kde neskôr vznikol Chabarovsk a Vladivostok a dodnes ju považujú za národnú katastrofu. Obe krajiny už dlhodobo spolupracujú (Šanghajská organizácia spolupráce) a predstavujú pre nás bezpečnostné riziko bez ohľadu na to, koľko rusofilov na Slovensku žije, alebo koľko politikov odmieta bojkot zimných hier v Pekingu. Sme pre nich iba figúrky na veľmocenskej šachovnici, tak ako pre Američanov. Blchy. Ale nemuselo by to tak byť. Drak sa totiž nemusí prebudiť len na východe. Ak si na záver a ilustráciu doprajeme trochu romantizmu, naše tradície a poverová história sú tiež plné drakov, rovnako ako našich susedov (viď založenie Krakova). Jedine v tomto regióne a nikde inde vznikol aj Dračí rád (Ordo draconis), založený na ochranu kresťanstva a na boj s islamom. Sami sme a budeme bezvýznamní, ale pevne zomknutý húf malých rýb odradí od útoku aj veľkého dravca. Ak teda nechceme skončiť ako predkrm veľmocí, musíme sa zjednotiť a adekvátne odpovedať na výzvy zajtrajška. Aby vlády vo Washingtone, Bruseli či Moskve raz brali na vedomie nielen čínskeho draka, ale aj toho medzi troma moriami. Je načase ho prebudiť, alebo zostať trčať v bezvýznamnosti, tak ako doteraz! 

Mgr. Miroslav Kuna 

Poučenie z novembra

Máme za sebou pripomienku veľkej buržoáznej revolúcie. A aj tento rok okorenenú o osem či desať protestných akcii. Nie, nejdem písať o rúškach a bezrúškach, lebo či sa to niekomu bude priečiť či nie, je to v skutočnosti podružná téma. Chcem písať o tom, aké ponaučenie si môžeme ako vlastenecká a identitárna scéna zobrať z novembrových udalostí. Asi ani nemusím písať o tom, že to pred tridsiatimi dvoma rokmi nebol boj za slobodu. Väčšina obyvateľov videla hlavne “mastné hrnce”, čiže si želala životnú úroveň, akú videli, či tušili na Západe. Aj socialistickí ekonómovia v druhej polovici osemdesiatych rokov hovorili o potrebe reštrukturalizovať hospodárstvo, ak sa má Československo udržať v kategórii aspoň priemerne rozvinutých krajín.

Okrem toho súdruhovia kapitulovali aj pod dojmom rýchleho zrútenia režimov v ostatných štátoch východného bloku a v neochote Moskvy intervenovať. Inšpiráciu videli samozrejme v našom východnom tútorovi, kde už pod vedením profesionálneho aparátnika Gorbačova prebiehala perestrojka. Ten sa však neinšpiroval ruskými tradíciami a nenahradil soviety volosťami, kolchozy občinami a štátne podniky samosprávnymi dielňami (arteľ), ale rozhodol sa ekonomiku Sovietskeho zväzu “mierne” kapitalizovať, čo viedlo jedine tak ku kreovaniu ruskej mafie a oligarchie. Podobnou cestou sa chcela vydať aj naša disidentská scéna, len tá netúžila spoločnosť kapitalizovať a liberalizovať mierne, ale naplno a takpovediac zo dňa na deň. Politológ Ján Baránek na margo týchto udalostí správne skonštatoval, že vtedajší disent, ktorý nahradil vedúcu úlohu KSČ v štáte, nemal vlastne žiadny program. Chcel len nekriticky prevziať kapitalizmus a liberálnu demokraciu a transplantovať ich do tela národného organizmu bez ohľadu na to, či na takýto experiment krajina po štyridsiatich rokoch reálneho socializmu pripravená bola, alebo nie. Iste, veľkú úlohu v tom zohral aj fakt, že nová moc bola zložená z vyložených nímandov – kulisára Vaška, ekologického aktivistu (v súčasnosti ekomaniaka) Budaja, herca Kňažka a Fedora Gála, o ktorom obyčajný človek dodnes nemá potuchy, čo vlastne robil pred revolúciou.

Týmto výtečníkom sem tam asistoval profesionálny disident Čarnogurský a obrátení marxisti Kusý s Weissom a ďalšími mentálnymi atlétmi, aby väčšinu z nich nakoniec zaoral do sféry bezvýznamnosti bývalý komunistický podnikový právnik Mečiar. Bolo samozrejme len nevyhnutné, že pod vedením týchto oportunistov, bezohľadných karieristov či neschopných idealistov to nemohlo dopadnúť inak, akože v deväťdesiatych rokoch bol každý piaty Slovák nezamestnaný a životná úroveň bola pod priemerom spred roka ´89. Nemienim tu ale plakať nad rozliatym mliekom a rozpisovať sa o tom, čo sa malo a nemalo urobiť inak. Práve naopak, chcem písať o budúcnosti. November ´89 totiž nemusí byť pre nás len dôvodom na šomranie, ale aj inšpiráciou, ako sa vyvarovať chýb. V Československej socialistickej republike bolo tesne pred nežnou asi sto disidentských organizácii. Bolo to široké spektrum od náboženských aktivistov po ľavičiarov dubčekovského typu. Čo je však dôležité si uvedomiť, boli v podstate bezmocné až do doby, kedy sa začal vládnuci režim politicky a ekonomicky rozkladať a stratil vôľu k moci. Potom už len stačilo čakať na impulz, ktorým sa ukázal byť práve zásah polície proti študentom. Tak sa niektoré, dovtedy tragikomické figúrky postavili pred davy a stali sa z nich tribúni revolúcie. Je dosť dobre možné, že sa čoskoro ocitneme na podobnej dejinnej križovatke. Tak ako v ´89, aj teraz tu máme režim, ktorý obmedzuje ľudské práva (a to nie len v súvislosti s covidom) a ekonomika ide do recesie. Od nového roka sa majú citeľne a skokovo zvýšiť ceny energii, vďaka čomu sa bude zvyšovať všetko. Nadiktovaná snaha o “zelenú” ekonomiku a robotizácia celkom iste vyvolajú ďalšiu stagnáciu, až úpadok. Tak ako počas nežnej, aj teraz môžu ľudia vyjsť do ulíc hlavne kvôli túžbe po lepšom živote. A rovnako ako počas roka ´89, môže pre zmenu nastať priaznivá situácia aj v blízkom zahraničí.

Poľsko je šikanované pre svoj nekompromisný postoj neumožňujúci legalizáciu genocídy vlastného národa a pre povýšenie svojej ústavy nad nálady bruselských byrokratov. Maďarsko má dlhodobo podobný problém. V “starej” únii už počuť čoraz početnejšie výzvy žiadajúce vylúčenie oboch krajín zo spoločenstva, aj keď sú momentálne v prípade Poľska dočasne utíchnuté s ohľadom na situáciu na poľsko-bieloruskej hranici. Ak by však pre nekompromisný postoj Varšavy a Budapešti k takémuto radikálnemu kroku došlo, dá sa reálne očakávať, že režimy oboch krajín sa budú čoraz viac radikalizovať smerom k vlastenectvu a tradicionalizmu. Tým nastane situácia analogická k tej spred vyše tridsiatich rokov – ekonomická stagnácia spojená so zrútením vplyvu vládnucej ideológie na okolité štáty. A tu sa dostávame k jadru veci. Je životne dôležité, aby súčasné vlastenecké organizácie, hoci možno rovnako malé ako kedysi tie antikomunistické, neboli zaskočené takýmto vývojom udalostí. Je viac než nevyhnutné mať pripravené životaschopné riešenia, ktoré bude možné ponúknuť rozbúreným masám. Nepočítam sem samozrejme jedinú (v súčasnosti už rozdvojenú) “skutočnú opozíciu”. Tá sa už kompromitovala spoluprácou so súčasným režimom, ktorý chcela naivne zmeniť tým, že sa stane jeho súčasťou. Ostatne, ani tie organizácie spred ´89 neboli všetky životaschopné, ani neprinášali skutočné riešenia. Treba si preto vybrať tie, ktoré sa nepovažujú za expertov s mesiášskym komplexom a jedinou správnou víziou. Takých tu už bolo a vieme ako to dopadlo. Treba sa nám riadiť myšlienkami veľkých duchov minulosti, ktoré doteraz realizované neboli, alebo byť nemohli.

Slovensku možný vývoj založený na prastarých tradíciách načrtol už Ľudovít Velislav Štúr vo svojom diele Slovanstvo a svet budúcnosti – miesto partokracie a kapitalizmu agrarizmus obnovených občín, výrobné družstvá pracujúcich v mestách a zastupiteľský systém založený na regionálnych záujmoch. Politici nie volení, ktorí aj tak reprezentujú iba skryté záujmy, ale stav štátny, špeciálne pripravovaný na vodcovský úlohu, ako to v teórii a praxi odporúčali Platón, Pytagoras, Hilaire Belloc a Othmar Spann. K tomu exekutíva obsadzovaná stavovskými organizáciami. A namiesto Európskej únie, ktorá sa stáva čoraz zrejmejšou reinkarnáciou Sovietskeho zväzu – spoločenstvo krajín strednej Európy, ktoré sú previazané spoločnými dejinami, koreňmi náboženských systémov, hodnotovými hierarchiami a politickými skúsenosťami. Je možné, že systém sa skôr či neskôr začne rúcať a veľké skupiny občanov sa začnú obzerať po možnej záchrane. A to bude jedinečná dejinná príležitosť pre všetkých tých, čo chcú úprimne niečo zmeniť k lepšiemu a majú na to aj osobnostné predpoklady. Aj počas zamatovej sa doslova odnikiaľ vyrojili dovtedy väčšinou širokej verejnosti neznámi vodcovia, a to nielen v Prahe či Bratislave, ale v každom okresnom meste. O čo dôležitejší budú v budúcnosti, keď sa všetko súčasné pozlátko začne odlupovať a vzdušné zámky vyfučia! Už starogrécky filozof Herakleitos písal o skrytých vodcoch, “na ktorých ľudia štekajú, lebo ich nepoznajú”. Lepšie sa šikanovanie národovcov, ktorému sú vystavovaní v súčasnosti a celkom iste budú ešte viac v budúcnosti, vyjadriť nedá ani dnes! Je nevyhnutné mať pripravený ucelený program, keď si to doba bude najviac vyžadovať. Pretože sa skôr či neskôr môže opakovať rok ´89, kedy moc doslova “ležala na ulici”.

Mgr. Miroslav Kuna    

Tököli a jeho miesto v dejinách

Začiatkom leta ma zaujal titulok webu Korzár Spiš. Aj keď “zaujal” nie je celkom výstižné slovo. Informoval totiž, že vedľa miestneho hradu bude odhalená jazdecká socha Imricha Tököliho (slovensky Tekeliho). Kontroloval som dátum a prvý apríl to nebol. Bez mučenia priznám, že to vo mne takmer aktivovalo dáviaci reflex. Celý tento „kultúrny“ podnik zastrešuje a financuje Maďarsko. Na podobné, konfliktné výstrelky sme boli zvyknutý na južnom, národnostne zmiešanom území, no určite nie na severe našej krajiny. Nemienim čitateľa unudiť siahodlhým vysvetľovaním. Poďme si teda skutočne len pár riadkami opísať kto tento pán bol a kto má záujem aby socha v Kežmarku stála.

Rodina Tököliovcov (Tekeliovci) nepatrila medzi staré uhorské šľachtické rody. K svojmu postaveniu sa vyšvihli až za života starého otca „hrdinu“ nášho príbehu. Ten v časoch protitureckých vojen dodával kone ako pre kresťanské vojská, tak aj pre moslimské. Už tu môžeme vidieť, že profit a moc boli nad morálkou. Do tejto, pôvodne prevažne slovenskej rodiny, sa narodil Imrich Tököli v septembri 1657. Jeho detstvom sa nebudeme zaoberať a prejdeme rovno ku kontroverznej časti jeho života.

Roku 1678 sa dostal na čelo kuruckých bojovníkov. Skupiny, ktorá sa z bandy povstalcov a zbojníkov vyvinula v pravidelné vojsko. Týmto rokom sa začína aj jeho stavovské povstanie kalvínskej a luteránskej šlachty proti Viedni. Spočiatku Tököli nadviazal styky so západnými mocnosťami a po vypuknutí konfliktu cisára Leopolda I. s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. mu Francúzsko poskytovalo vojenskú pomoc. V krátkom čase obsadil väčšinu habsburského, tzv Kráľovského Uhorska. Treba dodať, že v tom čase bolo Uhorsko vlastne územie dnešného Slovenska plus uzučký pás zeme na západe dnešného Maďarska a severného Chorvátska. Zvyšok bol prakticky 150 rokov okupovaný tureckou armádou. Navyše, bola to doba tesne po skončení krutej tridsať ročnej vojny (1618 – 1648) a Uhorsko bola vyčerpaná krajina so zásadne preriedenou populáciou.

V roku 1682 sa Osmanská ríša pripravala na záverečný útok do srdca kresťanskej Európy s cieľom dobyť Viedeň. Tak ako v minulých stáročiach povolával sultán do zbrane svojich vazalov – Tatárov, Moldavcov, Sýrčanov, či martalovcov zo Srbska, Albánska a iných. Hľadal však aj nových spojencov. Tu sa Turci obrátili na kurucov vedených Tökölim, ktorý bol zaprisahaný nepriateľ katolíkov. Tököli prijal ponuku budínskeho pašu a za priamej vojenskej pomoci Turkov obsadil takmer celú krajinu. Na výraz spojenectva odovzdal budínsky paša 16. septembra 1682 Tökölimu sultánovo athnámé, čiže zmluvu označujúcu ho za kráľa Orta Madžar „Stredného Uhorska“. Tököli sa však reálne stal sultánovým vazalom. Mimochodom ročne za toto „privilégium“ musel do sultánovej kasičky dodať 40 000 piastrov.

Mimoriadne dôležitým je rok 1683. Je to rok kedy osmanská armáda zaútočila na Viedeň. Prirodzene veľká časť nepriateľského vojska išla cez naše územie. Predvoj zložený z Tatárov, rôznych marodérov a samozrejme Tököliho kurucov po ceste vraždil a odvádzal do otroctva nevinných civilistov. Ak sa aj jeho kurucké jednotky priamo na vraždení nie vždy podieľali, minimálne zverstvám nebránili. Samotný kráľ Orta Madžar dostal za úlohu bojovať pri Bratislave a čiastočne priamo pod Viedňou. Bol teda kľúčovým spojencom ťaženia islamu proti Európe. Len s vypätím všetkých síl sa podarilo pri Viedni Turkov a ich posluhovačov poraziť a začalo sa oslobodzovacie ťaženie smerom na juh. (Anti)hrdina nášho príbehu s porážkou Turkov stratil moc a utiekol k sultánovi. Tam by sa mal príbeh končiť, no nekončí. V 19. storočí maďarský nacionalizmus urobil z účastníkov stavovských povstaní hrdinov národa. Medzi inými aj Tököliho, ktorého pozostatky začiatkom minulého storočia previezli z Turecka a slávnostne pochovali práve v rodnom Kežmarku.

Záverečné hodnotenie

Ak ste pozorne čítali tieto riadky je vám jasné, že Tököli v slovenských dejinách rozhodne nehrá pozitívnu úlohu. Jeho spojenectvo s Turkami bolo jasnou zradou kresťanského obyvateľstva bez ohľadu na národnosť. Tököli v tejto zrade nehral len symbolickú úlohu, on sa so svojím vojskom priamo podieľal na vojnovom ťažení osmanskej armády.

Nie je správne zriekať sa našej spoločnej uhorskej minulosti, ako sme to robili donedávna, no treba rozlišovať kto si poctu zaslúži a kto nie. Tököli rozhodne patrí do tej druhej kategórie a úmysel mestských pánov v Kežmarku odhaliť mu sochu je buď prejavom nevedomosti, historickej negramotnosti, alebo rovno útoku na samotnú slovenskú podstatu nášho štátu a spoločnosti. Romantická literatúra (maďarská) interpretovala tieto stavovské povstania ako boj za slobodu Uhorska. V skutočnosti ich cieľom bolo hlavne potvrdiť výsady šlachty, ako napr. neplatenie daní a ešte väčšie upevnenie poddanstva. Je skutočne na pováženie, že v čase kedy na Západe bojujú s prízrakom dávneho otrokárstva (motívy teraz necháme bokom), my chceme odhaľovať sochu človeku, ktorý bol spoluzodpovedný za odvlečenie tisícov našich ľudí do krutého islamského otroctva. Osobe, ktorá pomáhala islamu na jeho ťažení proti Európe. Ak toto dopustíme sme mentálne a morálne slabý národ nezaslúžiaci si svoju novodobú štátnosť.

Na záver som chcel pripojiť pár mailových kontaktov na kompetentné osoby z mestského úradu pre tých, ktorí by im radi napísali, čo si o ich zámere myslia. Keďže sú verejne zobrazené nie sú, pripájam aspoň ústredný odkaz: https://www.kezmarok.sk/kontakty/

Mgr. Peter Legény