Slovensko starne, pribudlo ateistov. Takéto a podobné hodnotenia sa prehnali naprieč médiami po zverejnení výsledkov minuloročného sčítania obyvateľstva. Najviac, 55,8 % (3,04 milióna) si uviedlo rímskokatolícke náboženské vyznanie. Pamätám si časy nie až tak dávne, keď sa tie percentá začínali sedmičkou. Naopak, výrazne pribudol počet ľudí bez vyznania – 23,8% (1,3 milióna). Liberáli a médiá samozrejme jasali nad poklesom počtu veriacich a stretnutie predstaviteľov cirkví a náboženských spoločností u prezidentky pripomínalo skôr kar. Biskupi brali výsledky športovo, usmievajúc sa nad tým, že čakali horšie. Optimizmus tu však nebol na mieste, čo podčiarkla aj ironicky podfarbená otázka Gabriely Kajtárovej z Markízy, že čo s tým chce arcibiskup Zvolenský urobiť. Kto by čakal odpoveď typu “No viesť s vami vyhladzovaciu vojnu moja milá, kým nezískame dušu národa späť”, by sa rozhodne mýlil. A to pritom náš klérus drží ešte pomerne konzervatívnu líniu, na rozdiel od Vatikánu, či biskupských konferencii vo “vyspelom” svete.
Nepriateľovi to však stačiť nebude. Príkladom buď “tvorba” scenáristky a spisovateľky Mariany Čengel Solčanskej. O jej ideologickej orientácii svedčí aj to, že príbeh Juraja Jánošíka nechala prerozprávať Beneša (!) a z kňaza Vrtíka, jedinej známej obeti Jánošíkovej skupiny, urobila pedofila, hoci sama priznáva, že na to nemá žiadane dôkazy. Spoločenská objednávka je však jasná, dala by sa dokonca zhodnotiť heslom “čo kňaz, to pedofil”. Vidíme to najmä v mainstreamovom spravodajstve, kde sa už bez toho neobídu ani jedny správy. Cieľ je jasný. Na západe už strhávaniu sôch hrdinov robia kulisu horiace kostoly. Kto sa tomu všetkému teší, nech si uvedomí, že sa teší spolu s liberálmi a progresívcami a že to, čo chcú zničiť, budú chcieť nahradiť gejprájdmi a pártystanmi. To ostane potvrdili aj Svedkovia Liehovovi, ku ktorým sa prihlásilo 14 000 … ľudí. Tí chcú byť registrovaní ako riadna cirkev a peniaze od štátu venovať na kultúru, odkiaľ ich vraj cirkvi berú.
O tom, že cirkvi tie peniaze venujú v nemalej miere na udržiavanie chrámov a sakrálnych pamiatok, ktoré samé o sebe produkujú čistú stratu a pritom často patria medzi najúžasnejšie skvosty architektúry na Slovensku, o tom už médiá mlčia. A akú kultúru chcú títo recesisti podporovať? Fetujúcu mládež na letných festivaloch? Či divadelné hry a filmové produkcie pretekajúce obscénnosťou? Iste, pravda je tiež taká, že cirkvi si za tieto problémy môžu čiastočne sami. Ich snaha hneď po revolúcii reštituovať zhabané majetky a nie nanovo evanjelizovať dezorientovanú populáciu doslova klala oči. Ľudia preto neprijímajú s pochopením, že fary vyzerajú ako vily, že kňazi jazdia na drahých autách, kým väčšina si môže dovoliť jedine tak autá ojazdené, a že často cestujú na zahraničné dovolenky, samozrejme organizované cirkevnými cestovkami. Ale opäť, ako pri tých pedofiloch, netýka sa to všetkých. Sám mám osobnú skúsenosť s kňazom hlásiacim sa ku tradičnému katolicizmu a latinskému rítu, ktorý žil vo fare, kde si kúril drevom v kachliach, pri stenách sa nedalo rozoznať, či sú tak zájdené, alebo je to taká farba, a farská záhrada snáď desaťročia nepocítila ruky záhradníka. Keď ho preložili, prišiel bezákovec z Trnavy, ktorý ako prvú objednal nákladnú rekonštrukciu. Kým prvý kňaz hovoril v kázňach o neprijateľných veciach, ktoré sa píšu v Talmude, druhý útočil na tisícročnú tradíciu (a tým aj na svojho predchodcu) a velebil Františka. Prečo spomínam tento príklad?
Pretože aj inteligentnejší liberáli (napr. sociológ Miroslav Tížik) si uvedomili, že radosť zo zverejnených čísiel je predčasná. Pochopili totiž, že hoci počet ľudí, ktorí sa nehlásia k žiadnemu náboženstvu, výrazne stúpol, zároveň pribudlo zastúpenie silne nábožensky založených politikov v Národnej rade. A teraz nemám na mysli zrovna Hegera. Preto rôzne kresťansky a eticky vyhranené skupiny spolu s vyznávačmi menších registrovaných cirkví, ale aj okrajových prúdov v tej katolíckej, zjavne preukazujú oveľa silnejšiu schopnosť politickej mobilizácie a prieniku do najvyšších sfér politiky v pomere k ich počtu. A hoci môže časom dôjsť k prerušeniu prepojenia cirkevných štruktúr a politiky, v skutočnosti to neznamená to želané posilnenie sekulárnych základov štátu. Naopak, antiklerikálna politika môže výrazne radikalizovať verejnú debatu a oveľa tvrdšie presadzovať náboženské hodnoty do politiky štátu. Navyše prostredie menších náboženských skupín je politicky a mobilizačne schopnejšie a ochotnejšie konať na rozdiel od oveľa väčšej a výrazne rastúcej skupiny ľudí bez vyznania.
Ak veľké cirkvi a náboženské spoločnosti z toho či onoho dôvodu bojovať otvorene nechcú, malé skupiny, predovšetkým tradiční katolíci, ale aj protestantskí fundamentalisti, či príslušníci iných, nacionálne orientovaných náboženských skupín, musia tento zápas podstúpiť. Potom by to, čo zdanlivo pôsobí ako víťazstvo religiózne a názorovo sterilného štátu, mohlo viesť k mobilizácii rastúcej skupiny nábožensky horlivých ľudí. Ich spojenie s autentickými vlastencami by mohlo pomôcť k vzniku možno síce nie politicky, ale určite morálne nadradeného bloku. A to v súčasnej vyprázdnenej spoločnosti, ktorá potrebuje nanovo definovať svoje hodnoty, rozhodne nie je málo! Plávanie v pokojnom mori je príjemné a nikoho neohrozuje. Tak by chcela fungovať aj moderná spoločnosť, založená na ateistickom materializme. Avšak stačí ju trochu zaťahať za nohu tam, kde prevládajú spodné prúdy, a bude rýchlo po nej. Akademička a sinologička Marína Čarnogurská, jedna z tých, čo uprednostnila štúdium cudzej kultúry pred vlastnou hovorí, že kto sa dostane k moci, stáva sa veľmi nebezpečným. Nebojme sa preto usilovať o moc a stať sa nebezpečnými pre tých, ktorí dnes ohrozujú nás!
Mgr. Miroslav Kuna