Priznám sa bez mučenia, že neznášam westerny. Heroizácia inak absolútne nezaujímavého pištoľníckeho obdobia v dejinách osídľovania západu severoamerického kontinentu, ktoré trvalo najviac tridsať rokov, je skutočne smiešna. Nikdy som nerozumel, čo také úžasné je na súboji dvoch ožratých kovbojov uprostred prašného “mesta” s populáciou do 25 obyvateľov, ku ktorému so železnou pravidelnosťou nakoniec vždy dôjde. A ešte menej zrozumiteľný je pohyb na dnešnom východe. Jeho hlavný aktéri – Rusko a Ukrajina – svorne deklarujú, že vojnu nechcú. Ukrajinský prezident už dokonca požiadal západných politikov a médiá, “aby prestali s vytváraním paniky kvôli situácii na ukrajinskej hranici”. Podobne ako Zelenskyj sa vyjadril aj tajomník ukrajinskej Rady národnej bezpečnosti Olexij Danilov na adresu zahraničných mainstreamových médií ktoré “v posledných dňoch priniesli veľa polovojenskej beletristiky”. Donekonečna sa hovorí o sto a viac (tento “presný” údaj je z denníka SME) tisíc ruských vojakoch na hraniciach nášho východného suseda.
Ale Ukrajina má rovnaké množstvo vojakov na opačnej strane a prezident Zelenskyj už vydal dekrét o navýšení stavu ozbrojených síl o ďalších stotisíc vojakov. Stavia to teraz Ukrajinu do úlohy agresora? Tu totiž ide o niečo úplne iné. Rusko-ukrajinský konflikt je v skutočnosti veľkou hrou Moskvy a Washingtonu. A podľa toho vyzerajú aj stávky, kedy sa zo začiatku vždy prihadzujú vysoké sumy. Rusi žiadajú návrat vojenských štruktúr k roku 1997, Washington zasa podporuje členstvo Kyjeva v NATO. Moskva je pragmatická, žiada veľa, aby mohla potom zľavovať. USA sú emotívne a nevyspytateľné, tak ako ostatne vždy vo svojej histórii. Hrozenie konfliktom je nateraz len záležitosťou západných a našich médií, čo však netreba podceňovať. Keď v roku 1899 vybuchol v havanskom prístave krížnik Main, americké médiá z toho okamžite obvinili španielske úrady. To viedlo k vojne, vďaka ktorej Španielsko prišlo o posledné zvyšky svojho amerického impéria. V súčasnosti sa väčšina serióznych historikov prikláňa k názoru, že sa jednalo o nehodu. Problémom je, že dnes sú západní politici opäť pripravení radšej počúvať médiá, ako samotných aktérov krízy. Pretože ako to je v posledných dekádach už zvykom, každej vojne predchádzala kampaň v médiách.
Ale OK, poďme ďalej a povedzme, že vďaka 5000 americkým vojakom odhodlanie Ruska skolabuje, stiahne chvost a Ukrajina sa za pár rokov stane členom NATO. Ale čo ak príde vytriezvenie väčšiny tamojšej verejnosti, ktorá zistí, že zázraky nasľubované ich prezidentom-komediantom sa nedejú a ani sa diať nebudú? Čo ak tam potom zvíťazí proruský kandidát? A k tomu vytriezveniu dôjde, tak ako sa to stalo aj u nás. Ono s hercami na najvyšších postoch je vždy problém. Pripomína to starý reaganovský vtip: “Aký je rozdiel medzi prezidentom a hercom? Jeden robí všetko podľa scenára, ktorý mu napísal niekto iný, a ten druhý točí filmy.” Rusko má pritom oveľa ambicióznejšie ciele. Je to okrem iného aj Arktída so svojimi obrovskými zásobami surovín, ktoré budú vďaka globálnemu otepľovaniu čoraz dostupnejšie. A o ďaleký sever Moskva s USA súperí už teraz, a preto si nemôže dovoliť postup NATO k svojim hraniciam. Rusko pochopilo, že na Západe si preto kamarátov nikdy nenájde a obracia sa na východ. Bolo by zaujímavé vidieť, čo by ospalý Joe Biden urobil, keby Rusko naozaj zaútočilo na východ Ukrajiny a zároveň Čína na Tchaj-wan. Vybrať si, kam prv zasiahnuť, by bol potom problém. Ale košeľa je naozaj bližšia ako kabát a preto teraz opusťme piesoček veľmocí a vráťme sa domov.
Vynechajme unavujúce a iracionálne vojnové štvanie nového celebritného mileneckého páru Korčok-Naď a povedzme si, čo vlastne celá situácia znamená pre nás. Mnoho ľudí totiž žije v klamnom presvedčení, že vďaka štítu NATO nám nič nehrozí. Omyl! Sociológ Ivan Kusý správne napísal, že naši západní spojenci nás už raz zradili v roku 1938, hoci sme boli v práve a bez akýchkoľvek problémov to urobia znova, pretože vlastné záujmy im budú vždy prednejšie ako záujmy nejakých bezvýznamných spojencov. A pokračuje ďalej v dosť kritickom tóne: “Chceme naďalej patriť k Západu? A patríme? V ktorých zásadných aspektoch?” Ak by naozaj došlo k nemysliteľnému a vypukla by vojna medzi NATO a Ruskom, podporovaným Čínou, čo nás zachráni pred vojnovým ničením? V skutočnosti by nás ochránila jedine ozbrojená neutralita, alebo keby sa NATO naozaj stiahlo za líniu z roku 1997, lebo tu by už vznikol nový pakt. Kým budeme v aliancii, budeme vždy aj cieľom.
Ruské a bieloruské vojská by totiž po prekonaní ukrajinského odporu pokračovali na poľské a maďarské roviny, vhodné pre ich motorizované jednotky. Keby sme boli neutrálni, jednoducho by nás obišli. To bol mimochodom aj plán Červenej armády v roku 1944, keby nevypuklo SNP. Dobývať našu hornatú krajinu bez dostatočne vybudovanej infraštruktúry by bola neľahká a neslávna úloha. Ale byť neutrálny nestačí, je potrebné byť aj pripravený. V roku 1993 mala slovenská armáda viac ako 50-tisíc vojakov, takmer tisíc tankov, 1300 bojových vozidiel pechoty a 146 bojových lietadiel a helikoptér. K tomuto stavu by sme sa mali vrátiť, v záujme vlastnej bezpečnosti. Peniaze investované do obrany nie sú nikdy stratené, naopak by boli účelnejšie ako očkovacia lotéria či celoplošné t(r)esty. Maličký mestský štát Singapur investuje do svojej obrany viac ako susedná štvrť miliardová Indonézia. Dnes máme vojakov ledva 20-tisíc, o tých pár bojaschopných tankoch a lietadlách radšej pomlčím. Navýšenie počtu živej sily by sa mohlo dosiahnuť tiež vytvorením Domobrany a Národnej gardy, ak by chýbali peniaze na profesionálov.
Zabezpečenie vlastnej obrany je prvoradou úlohou každého národa, ktorý ešte nestratil pud sebazáchovy. Ďalším logickým krokom by malo potom byť prehĺbenie bezpečnostnej spolupráce s najbližšími susedmi. Ale kým k nemu dôjde, musíme dať hocakému potencionálnemu nepriateľovi vďaka navýšeniu bojových kapacít najavo, že nás síce môže poraziť a aj obsadiť, ale náklady a straty s tým spojené by vysoko prevyšovali zisky. Takto už desaťročia funguje štát Izrael. Pretože, ak by raz naozaj došlo k najhoršiemu, bude neskoro kričať na politikov, že nás vývoj situácie nepríjemne zaskočil. Keď bude táto kríza prekonaná, tak príde ďalšia, a ďalšia, tak ako po Kryme prišiel Doneck a Luhansk a po ňom súčasný stav. Pretože až do skončenia sveta bude platiť to nadčasové – si vis pacem, para bellum – keď chceš mier, pripravuj sa na vojnu! Alebo po našom – šťastie praje pripraveným!
Mgr. Miroslav Kuna