Pyrrhovo víťazstvo

Na oslavách svojho triumfu pod Eiffeovou vežou urobil Emmanuel Macron naoko frajerské gesto, keď vyzval svojich podporovateľov, aby nepískali a vôbec sa hanlivo nevyjadrovali na adresu voličov Le Penovej, ktorých si chce vraj po voľbách získať. To je naozaj lichotivé, pretože doteraz sa snažil získať si najmä domácu oligarchiu, ono povestné jedno percento. Že by chcel napodobniť prezidenta Adolphe Thiersa z druhej polovice 19. storočia a jeho slogan “Francúzi, buďte bohatí?” Nie, nebudeme ho upodozrievať z úsilia zmeniť svoje presvedčenie a politický kurz a priblížiť životnú úroveň onému zlatému percentu, v prospech ktorého zrušil daň z hnuteľného majetku a zaviedol rovnú daň. Macron naopak bude ešte dôslednejšie presadzovať svoju víziu liberalizmu a veľkého kapitálu, pretože už kandidovať nemôže, a tak sa nebude cítiť limitovaný ohľadom na budúce voľby.

Je viac než pravdepodobné, že hlboké sociálne rozdiely, ktoré polarizujú francúzsku spoločnosť, sa ešte prehĺbia. Relatívna väčšina hlasov, ktorú Macron získal, nezodpovedá sociologickej väčšine radikalizujúcej sa spoločnosti. Staronový prezident vyhral už druhé voľby iba preto, že sa hlasovalo hlavne proti Le Penovej. Avšak tento republikánsko-sekulárny front postupne slabne. Kým Jacques Chirac vyhral v roku 2002 proti Jean-Marimu Le Penovi s 82% hlasov, Macron proti jeho dcére v roku 2017 už iba s 66% a tohtoročné výsledky tento trend len potvrdzujú (58,5% proti 41,4% u Le Penovej). Hlasovať neustále, už desiatky rokov za “menšie zlo”, vyvoláva u Francúzov oprávnené otázky ohľadom reprezentatívnosti vládnuceho establišmentu. Tie sa môžu pretaviť do frustrácie z demokracie, ktorá sa bude filtrovať iným spôsobom, akým bolo napr. povstanie žltých viest.

A potom je tu ešte jeden dôležitý moment, naznačený v úvode. Francúzi si vždy potrpeli na sociálne výhody, ktoré sú vďaka súčasnému prezidentovi pomaly demontované. Sociálny rozmer by sme mohli dokonca vyhodnotiť ako určujúci, čo sa týka prevratných zmien vo francúzskej spoločnosti. Dobrým príkladom je aj tá nešťastná francúzska revolúcia. Stačili dva roky neúrody, proti čomu nemohol urobiť nič ani absolutistický kráľ Ľudovít XVI. a ulica na čele s kaviarenskými intelektuálmi zvrhla tisícročný trón. Po revolúcii nasledoval síce ešte väčší hlad, inflácia a teror, pri ktorom bledlo aj vraždenie hugenotov počas Bartolomejskej noci, ale to už si dnešní Frankovia s takou slávou nepripomínajú. Krajina galského kohúta sa v súčasnosti delí na tri veľké skupiny, ktoré sú čo do početnosti porovnateľné. Prvou je krajná pravica okolo Marine Le Penovej, Érica Zemmoura a Nicolasa Duponta-Aignana, ktorá do verejnej diskusie prináša otázky identity, kriminality a alogénneho prisťahovalectva. Táto skupina teda napreduje, aj keď s veľkými ťažkosťami. Druhou je skupina, ktorá reprezentuje vládnuce elity a pre ktorú je charakteristická viera v kapitalizmus a liberálne hodnoty. V tomto balíku je nesúrodá zmes pravicových Republikánov, politikov Socialistickej strany, ako aj Macronovho hnutia Republika v pohybe. A potom je tu posledná skupina, ktorá sa zameriava na sociálne problémy, ako aj čoraz podsúvanejšie otázky environmentálne. Na jej čele stojí jakobín Jean-Luc Mélenchon, líder strany Nepoddajné Francúzsko. Do druhého kola mu chýbalo 420-tisíc hlasov, čo nie je až tak veľa. Preto si verí natoľko, že sa po júnových parlamentných voľbách už vidí na poste premiéra. A preto okolo svojho programu Ľudovej únie usilovne zhromažďuje komunistov, krajnú ľavicu, odštiepených socialistov a radikálnych environmentalistov. A že to Macron nemusí mať v úrade ľahké, to dokazuje aj prieskum agentúry Ipsos-Sopra Storia, podľa ktorého si až 63% opýtaných želá, aby Macronova strana prehrala parlamentné voľby. Je tu aj otázka volebnej mobilizácie. Práve sociálne témy môžu rozhodnúť, pretože Le Penová obranou sociálneho štátu a verejných služieb dokázala pritiahnuť veľkú časť neelitných hlasov: 36% zamestnancov a robotníkov a 29% nezamestnaných. Mélenchon z toho urobil svoju hlavnú tému a pritiahol 25% zamestnancov a 34% nezamestnaných.

Zaujímavé je aj vekové zloženie voličov “extrému”. Marine Le Penová vedie medzi voličmi od 35 do 59 rokov, Mélenchon u voličov do 35 rokov. Macrona napodiv podporujú hlavne voliči nad 60 rokov, ale to zrejme súvisí s ich zvykom voliť tradičné strany, ktoré prezidenta tradične podporujú. Iste nie s ich oslnivou životnou úrovňou. Pri súčasnom rozložení preferenčných síl je dosť dobre možné, že sa bude po voľbách parížsky parlament skladať z veľkej časti zo strán so značne radikálnou rétorikou a programom. A hlavne nepriateľsky naladených voči Macronovi. A potom by bolo vlastne jedno, či si do premiérskeho kresla sadne Marine alebo Jean-Luc. Dôležitejšie by bolo, že by sa Francúzsko dostalo do fázy kohabitácie (politický stav v poloprezidentských republikách, kedy sú prezident a premiér z proti sebe stojacich politických strán), a tak by si navzájom blokovali zákony. Mohla by z toho dokonca vzniknúť permanentná kríza, ktorú by Macron nasledujúcich päť rokov vďaka svojim rozsiahlym právomociam, ktoré mu poskytuje ústava, mohol nejako uhrať, ale ak by sa po ňom mala stať súčasťou stáleho politického života republiky, pri troche šťastia by mohla vyústiť do zmeny ústavy samotnej. Vďaka podobnej nezvládnuteľnej kríze De Gaulle odpravil štvrtú republiku a urobil zo seba v podstate absolútneho vládcu. A francúzska spoločnosť sa všeobecne posúva doprava, ako sme o tom nedávno písali:

A bolo by to aj šťastím pre Európanov. Aj “filozof” a bývalý europoslanec Boris Zala si všimol, že francúzske prezidentské voľby boli súčasťou širšieho zápasu medzi národným konzervativizmom a progresívnym univerzalizmom. A aj vďaka Putinovi a iným faktorom dnes moc Bruselu prudko rastie na úkor národných štátov a Macron sa vidí na čele tohto procesu. Preto bolo priam symbolické, že svoju víťaznú reč predniesol za tónov hymny EÚ. V podstate je zmena francúzskej politickej sústavy jedinou možnosťou, ako zabrániť Európskej únii v totálnom prepade do liberálneho predpeklia (nie je to napr. tak dávno, čo chcel Macron v EÚ zaviesť potrat ako “ľudské právo”). A aj tomu, aby mohla objaviť svoj “africký rozmer”, čo chcel odštartovať ešte prezident Sarkozy v podobe Mediteránskej únie, ktorá by zahŕňala aj severoafrické štáty. Môžeme len dúfať, že večne neposední Galovia tomuto scenáru zabránia sami. Ak nezabránia, o to viac je pre krajiny minimálne v rámci V4, snaha zintenzívniť hľadanie nových alternatív, otázkou prežitia. Vlastne sú len dve. Buď to bude Eurázijská únia, ktorú na východe buduje cár Vladimír I., alebo Intermárium. Myslím, že voľba je jasná, ak teda niekto nechce byť v jednom klube so štátmi ako Kazachstan, či Kirgizsko. To by mohlo prebudiť aj našich putinovcov, aj keď autor tohto článku ohľadom toho nemá žiadne ilúzie. V každom prípade, Emmanuel Macron dosiahol ukážkové Pyrrhovo víťazstvo.  

Mgr. Miroslav Kuna