Mladá garda

Aj mládež, tá držiteľka rána... ešte si možno niektorí z nás vybavia precítenú recitáciu týchto veršov v podaní komunistickej poslankyne Dagmar Bollovej, prednesených pri príležitosti nečakaného prieniku jej strany do Národnej rady (2002). Ako sa zdá, môže to byť maximálne len želanie, pretože kto sa díva na generáciu dnešných mileniánov a snehových vločiek, sotva očakáva nejaké iné ako “ružové” ráno. Ale tu môže prvý pohľad v mnohom naozaj klamať, ako nedávno zaznamenala aj Nadácia Friedricha Eberta (Friedrich Ebert Stiftung, pomenovaná po socialistickom prezidentovi Weimarskej republiky), ktorá skúmala názory a hodnotové nastavenie mladých ľudí v krajinách V4 a v troch pobaltských republikách za rok 2021.

Výsledky medzi slovenskými mladými boli jednak povzbudivé – skeptický postoj k Európskej únii, ale aj na prvý pohľad znepokojujúce – narastajúci príklon k individualizmu či nezáujem o spoločenské dianie. Ďalej sa vo výsledkoch štúdie uvádza, že “štrukturálne podmienky pre rozvoj mladých na Slovensku (kvalita školstva, pracovné príležitosti pre mladých) sú horšie než v iných krajinách V4”. Napriek tomu – a to je povzbudivé – je túžba mladých Slovákov emigrovať najnižšia z krajín Vyšehradskej skupiny (len asi 7%). Za výborné je tiež možné považovať zistenie, že “na Slovensku je najväčší počet mladých za vystúpenie z EÚ, najvyššia nedôvera k EÚ a ako v jedinej skúmanej krajine prevláda negatívne hodnotenie vplyvu členstva na politický systém”. Ďalším zo zistení výskumu je spomínaný príklon slovenskej mládeže k individualizmu, ktorý sa prejavuje jednak v odďaľovaní zakladania rodín, jednak v priorite v skutočnosti podružných snov, ako je rôznorodá sebarealizácia, cestovanie, či kariérny rast.

 “Aktivizmus zameraný na spoločnosť patrí medzi aktivity, na ktorých mládeži záleží najmenej a do ktorých sa poväčšine nezapája”, uvádzajú na upresnenie autori štúdie. Len päť percent mladých považuje za dôležité zúčastňovať sa na rozvoji spoločnosti, v prípade zapájania sa do politiky sú to len tri percentá. To je v skutočnosti vysvedčenie demoliberálneho systému, či už červeného, modrého, či dúhového zafarbenia. Ale zároveň – a to je dôležité si uvedomiť – vystihuje želaný a prirodzený stav, kedy správa spoločnosti všetkými jej členmi skutočne platí len za demokratickú ilúziu a približne správne identifikuje (spolu so zástupcami komunálnych, regionálnych, či stavovských samospráv, atď.) pytagorejských aristokratov, herakleitovských skrytých vodcov či spannovský štátny stav. Preto som na začiatku písal, že je to jav znepokojujúci len na prvý pohľad. S tým súvisí aj správa vecí verejných, kde nízky záujem prekonáva len ochota zapojiť sa do petičných akcii (41% to už v minulosti urobilo), pričom ďalších 18% by tomu bolo naklonených. To je v skutočnosti všetko, čo je naozaj potrebné v inej ako demoliberálnej spoločnosti, aby jej vodcovia dokázali komunikovať nároky ľudu. Tiež je správou z kategórie tých lepších zistenie, že “najmenej akceptovanou formou participácie je práca pre politickú stranu alebo skupinu, ktorú odmietajú necelé dve tretiny mladých ľudí”. Dá sa z toho usudzovať, že dnešná mladá generácia je ochotná prekonať partokraciu? A skutočne, “ich  nespokojnosť a obavy z budúcnosti súviseli s vnímaným nedostatočným pokrokom v politickej rovine”. Tak pre autorov štúdie vzniká zjavný nesúlad medzi nezáujmom o veci verejné na jednej strane, a  pocitom politickej marginalizácie na strane druhej. Ako liberáli zjavne nemôžu pochopiť, že súčasný politický systém nedokáže spĺňať nároky mladej generácie na politickú reprezentáciu a jej predstavy o budúcnosti.

Taktiež štúdia potvrdzuje trend čiastočného príklonu mladých ľudí k anti-multikultúrnym či anti-pluralitným postojom. Až 43% by si neželalo za susedov cigáňov, 31% moslimov a 52% nedôveruje mainstreamovým médiám. Ale ako vyplynulo z vyššie uvedeného, tieto postoje mladí nereflektujú pri voľbách a podpora nacionalistických strán medzi nimi dokonca oproti roku 2016 klesla. Je to jednak pre nezrozumiteľnosť “jedinej skutočnej opozície”, jednak preto, že mladí už tomuto systému jednoducho neveria. A to možno považovať za povzbudenie pre možnú budúcu prestavbu spoločnosti. Zato sa však naši miléniami najviac obávajú o stav životného prostredia a katastrofy spôsobené klimatickými zmenami. A rastúcu tendenciu majú žiaľ aj progresívno-liberálne prúdy a čo sa týka “práv” sexuálnych menšín, sú mladí o niečo tolerantnejší ako ostatná populácia, avšak nie o veľa, čo je ešte stále dobrá správa. Hlavnou výzvou pre národnú scénu je práve zahľadenie sa mladej generácie do seba, jej prílišný individualizmus a správne investovanie sociálneho kapitálu do vytvárania vzájomných väzieb. A keďže len 20% respondentov vidí svoju budúcnosť pozitívne, sú prirodzene pripravení prijať novú víziu. Vlastne, aj odpor mládeže k masovosti a priemernosti môže byť výhodou, s ktorou sa dá pracovať. Najmä ak demokrati nedokážu triezvo komunikovať, tak ako ultraliberál Martin Šimečka, ktorý nazýva svojich názorových oponentov “luzou” a vyzýva na boj proti tým, ktorých “mozgy nie sú v poriadku”. O jeho schopnosti brilantne argumentovať svedčí aj jeho výrok, že “pre nás je lepšie, keď sme na tom Západe, je to jednoducho lepšie a hotovo, dosť, niet o čom debatovať”. Korunu podobným úchvatným víziám nasadila aj Mária Kolíková: “Vláda určuje ľuďom, ako majú žiť, či sa nám to páči, alebo nepáči”. S takýmito mentálnymi kapacitami nie je potom ani ťažké pustiť sa do boja o našu mládež, o našu budúcnosť. Hlavne ak sa mladí sami identifikujú predovšetkým so Slovenskom. Liberálny komentátor Peter Švík to nazval nebezpečenstvom klanovej identity: “Mentalita klanovej spoločnosti je sformovaná tisícročiami väzieb na rod, sídlo a jeho najbližšie okolie. To, čo prichádza zvonka, bolo vnímané ako nebezpečné a akákoľvek inakosť v rámci komunity bola zväčša potláčaná z dôvodu narušenia jej homogenity”. Napriek tomu, že sa môže zdať naša mládež stratená, jej väčšia časť je naladená na práve takýto druh mentality.

Skepsu voči EÚ môžeme vnímať ako pocit onoho nebezpečia pochádzajúceho zvonka a neochota emigrovať napriek všetkému, čo sa v krajine deje, zasa na väzbu na vlasť, ono rozšírené “bezprostredné okolie”. Treba mať na pamäti, že dnešní respondenti za dvadsať-tridsať rokov prevezmú tento štát. A keďže zásadné životné postoje sa formujú v ich veku, potom už bude reálne možné očakávať, že prípadná zmena by nebola až taká nepriechodná. A to je dobrá správa a možné zadosťučinenie pre tých, ktorí sa v období dekadencie drobnou mravenčou prácou pripravovali na pád systému.

Mgr. Miroslav Kuna