Spomienky na budúcnosť

Kauza okolo propagačnej vitráže Divadla POH a arogantná komunikácia jeho riaditeľky Valérie Schulczovej nám s opätovnou naliehavosťou dáva pocítiť, že nám uniká to najcennejšie – totiž čas. Pokiaľ sme si pred pár rokmi mysleli, že sme ešte stále chráneným regiónom, rezerváciou konzervatívnych hodnôt, tak teraz je jasné, že kultúrna vojna naberá na obrátkach a druhá strana mieni využiť svoju mediálnu, nadnárodnú a aj vládnu podporu až do dna! Aj Schulczovej komentár “Slovensko ide radostne vzad” nie je ich personifikovaným výkrikom hrôzy, ale výzvou na zintenzívnenie paľby! A čo je najhoršie, ich mobilizácia sa zameriava na tú najzraniteľnejšiu časť, na mládež.

Už v predošlom článku som uviedol, ako sa na ňu “chystá” Nadácia otvorenej spoločnosti, Nadácia Pontis, Memo 98 a ďalšie škodlivé agentúry a ako ich chcú masívne oslovovať prostredníctvom aktivít na letných festivaloch, koncertoch, kultúrnych podujatiach a pod. A dokázali v tomto krátkom čase neuveriteľné, že aj autor tohto článku je z toho úprimne prekvapený. Podiel mladých ľudí vo veku od 18 do 25 rokov, ktorí chcú ísť voliť, od apríla vzrástol o 16 percentuálnych bodov, na 68%. A skôr ako nám nádej našepká niečo iné, z prieskumu agentúry Focus pre občiansku kampaň “Chcem tu zostať” jasne vyplýva, že medzi nimi prevažujú liberáli. Až tretina z nich (32%) sa hodnotí ako liberálna (v celkovej populácii je to 20%), pričom ku konzervatívnej orientácii sa hlási iba 16% (oproti 38 % v celkovej populácii). “Stred” by si ako pozíciu zvolilo 42% mladých. Mladí sú tiež tolerantnejší k “právu” na registrované partnerstvo, podporuje ho celých 51% opýtaných. V celkovej populácii je to pritom iba 37%. Čo je naozaj smutné, mladí respondenti výrazne podporujú aj ďalšie “právo”, totiž to na vraždenie nenarodených. Až 52% z nich zastáva názor, že interrupcia by mala byť povolená za každých okolností. V celej populácii je takto “osvietených” iba 26%. Ďalších 64% mladých si myslí, že v demokracii treba dôsledne dodržiavať práva všetkých menšín.

Čo je prekvapujúce, najviac mladých je o tom presvedčených na východnom Slovensku, ktoré sa javí predsa len ako konzervatívnejší kus nášho zemedielu a tiež tam majú jednu početnú, nespratnú menšinu. A samozrejme nezabudli hodnotitelia prieskumu uviesť, že záujem mladých o voľby výrazne ovplyvňuje vek a dosiahnuté vzdelanie. Vysokoškoláci sa ich plánujú zúčastniť v podiele 55%, kým tých so základným vzdelaním iba 28% prípadov. To má samozrejme podporiť presvedčenie, že vyššie vzdelanie sa aicky snúbi s liberálnym a progresívnym svetonázorom. Tieto čísla sa pritom výrazne odlišujú od ideového nastavenia mládeže spred troch rokov:

Čím to je? Predsa intenzívnou kampaňou a “osvetovou” prácou. A vďaka nekonečným tokom prostriedkov, láskavej pozornosti hlavných médií a časti politického spektra. Čiže všetkým tým, čo skutoční nacionalisti nemajú, a preto je náš výtlak neporovnateľný. A prečo hlavne mládež? Ako národ sme zatiaľ vcelku konzervatívni a rezistentní proti najväčším progresívnym výstrelkom. Avšak príroda je neúprosná a keď tá silná generácia odíde, zostanú tu tí, čo tvoria vyššie uvedené čísla. S tým progresívci počítajú, a nielen tí slovenskí, ale aj ich zahraničné centrály. Otvorene o tom píšu aj neslávne známy Klaus Schwab (nomen omen) a Thierry Malleret vo svojom knižnom počine Covid – 19: Veľký reset (vydanom v slovenčine v roku 2022), o ktorom napísal výstižnú recenziu v Literárnom týždenníku (č. 19-20/2023) Jan Maršálek. Ako už názov napovedá, po covide a globálnej panike je podľa nich načase vytvoriť nový, lepší svet, nového človeka a novú ekonomiku (v podstate globalistický socializmus). Nemalú časť textu však venujú práve mládeži a jej túžbe hľadať príležitosť na prejavenie radikálnych postojov.

Mladí sú dnes frustrovaní a nevidia svoju budúcnosť ružovo. Žiadajú celkom nové, revolučné riešenia a v tomto nad nami majú progresívni v úlohe nadháňačov navrch. Autori o aktivizme mládeže doslova píšu, že má mnoho foriem, “od neinštitucionalizovanej politickej účasti až po demonštrácie a protesty, motivované bojom proti klimatickej zmene, za hospodárske reformy, rodovú rovnosť, práva LGBTQ a podobne. Mladá generácia je predvojom budúcich sociálnych zmien” (sic!). A presne aj identifikujú nepriateľa, ktorý stojí proti zavedeniu láskavého socialistického superštátu. Konkrétne sa treba vzdať vlastenectva a suverenity, pretože “ak sa rozšíri demokracia aj globalizácia, nezostane miesto pre národný štát”. Veľký strach majú najmä z toho, že sa spoja národovectvo a náboženstvo, o čom som už neraz písal, pretože spolu predstavujú, citujem, “toxickú zmes”. Navrhujú teda eliminovať etnické a náboženské prejavy, aby mohol vzniknúť centrálne riadený byrokratický svetový mechanizmus: “Bez globálneho strategického rámca riadenia nemôže dôjsť k trvalému oživeniu”. Národnú a náboženskú identitu má nahradiť inklúzia – v ich podaní formou protežovania menšiny, čo sa plazivým spôsobom deje aj u nás, a teraz nemyslím len sodomitov. Aktívna je aj v školách, kam sa medzi zdravé deti nasilu začleňujú aj deti s rôznymi poruchami, ktoré sa môžu prejaviť násilne, nehovoriac už o ratolestiach z marginalizovaných komunít, ktoré sa násilne prejavujú.

Globálne riadenie si vizionári ako Schwab už vyskúšali pri tzv. pandémii a s jedlom im zrejme narástla aj chuť. Jeho domáci fanúšikovia Weisenbacher a Schutz zasa bez akejkoľvek hanby obhajujú nelegálne prekračovanie hraníc našimi dedičnými nepriateľmi, čím sa dopúšťajú velezrady, a tak by s oboma malo byť aj naložené! A druhý menovaný neváha napísať taký idiotský “argument”, ako že síce majú v Malmö no-go zónu, ale aj tak sa tam žije lepšie ako na Slovensku. A silná masáž našej mládeže je len ďalším krokom sociálneho inžinierstva k nastoleniu tejto vytúženej budúcnosti. Spoločnosť je dnes beznádejne polarizovaná. To nezabudla okomentovať aj Schulzová, keď vyhlásila, že “Takto vyzeralo Nemecko pred vojnou”. Asi myslela, chúďa históriou nepobozkané, Nemecko pred rokom 1933. Voľby sú predo dvermi. Progresivizmus utešene rastie, takže sľúbená “budúcnosť” je už na dosah. A možno nebude treba čakať ani na výmenu generácii. Príde čoskoro!  

Mgr. Miroslav Kuna

V stopách legionárskej tradície

Mesiace jún a júl boli už tradične v znamení uctenia si obety česko-slovenských legionárov, domobrancov a iných dobrovoľníkov zúčastnených oslobodzovacích bojov z rokov 1918-19. Naše kroky tak ako po minulé roky viedli k miestu posledného odpočinku padlých obrancov v Bajči a Nových Zámkoch.

Pomaly sa zabúda na ideál boja týchto statočných mužov. Mužov, ktorí verili v myšlienku národnej slobody. Mužov, ktorí nerečnili pri pive, ale boli v pravý čas na správnom mieste. Mužov, ktorí v prachu zákopov, či hrôzach mestského bojiska, kde za každým domom môže číhať nepriateľ, bránili Slovensko. Bránili Slovensko ešte len čerstvo narodené. Nezrelú krajinu s národne neprebudeným ľudom, ktorú si znovu prišli ukoristiť veľkomaďarské sily. Najskôr s kráľovskými insígniami, ktoré neskôr nahradila červená hviezda maďarských boľševikov. Jadro veci bolo ale to isté. Na Slovensku spolu bojovala idea maďarského šovinistického imperializmu, okorenená boľševickou krutosťou, proti túžbe Slovákov a Čechov po národnej slobode a vlastnom spôsobe žitia.

Aj vtedy nechápali v slovenských mestečkách a dedinách, tých pár odvážnych chlapov, ktorí po štyroch rokov Veľkej vojny znovu obliekli uniformu a dobrovoľne išli so zbraňou brániť krehkú novú republiku. Aj vtedy sa nechápavo krútilo hlavami. Mávnutím ruky sa prehliadal národne oslobodzujúci charakter tejto vojny. Tak isto ako dnes v mnohých obmedzených mysliach nedokážu spracovať, ako sa môže náš východný sused vôbec opovážiť vziať do rúk zbraň a bojovať proti okupácii.

Vlastne, pre mnohých to okupácia nie je. Je to len navrátenie dočasne stratených území Impériu. Presne takto pred storočím uvažovali v Maďarsku. Menia sa vlajky, menia sa znaky, no imperiálna nenásytnosť sa nemení. Nie je podstatné, aký znak má okupant na čiapke, podstatou je, že je okupant. Oveľa horšie je, že trauma z podvolenia sa „bratskej“ invázii zo 68.meho nám dušu rozožrala na cedník malomyseľnosti a žiaľ aj zbabelosti. Práve preto je tak dôležité si znovu a znovu pripomínať časy odvahy a odhodlaného vzdoru. My v Mea Patria to tak budeme robiť vždy, navzdory aktuálnym módnym trendom.

Česť a sláva česko-slovenským legionárom!

Mea Patria

Nech idú!

Liberálne elity razia nový módny trend – emigráciu. Aj sociálna antropologička Soňa Gyarfáš Lutherová sa vo svojom článku v SME vyznala, že sa jej známi často pýtajú, kam sa na jeseň odsťahuje. Na rovnakú tému napísala celostranový článok aj Michaela Terenzani, vedúca zahraničného spravodajstva toho istého upadnutého denníka. Nuž, takáto porazenecká nálada medzi liberálmi a progresívcami je naozaj potešujúca, len keby nerobili všeobecnú paniku. Politruci sa už rozbehli za hranice, aby pripomenuli krajanom, že treba zvoliť tie správne strany v krajine, v ktorej mnohí žiť ani nechcú. Iní politruci behajú po letných festivaloch, aby správne usmernili našu mládež.

Nadácia Pontis, Memo 98, samozrejme Nadácia otvorenej spoločnosti a Iniciatíva občianskej spoločnosti spustili kampaň pod názvom “Chcem tu zostať” na arcifestivale Pohoda. Desiatky mimovládok pod vedením Občianskej platformy pre demokraciu chcú v septembri organizovať zhromaždenia a koncerty v desiatich veľkých mestách. Ale aj tak podľa prieskumu Focusu chce voliť tak ako v posledných voľbách 16 % mladých respondentov, 51% zasa nevidí svoju budúcnosť na Slovensku. Neviem v akej vzorke robili daný prieskum (asi na tej Pohode), ale oproti výsledkom Nadácie Friedricha Eberta z roku 2021 sa jedná o gigantický nárast, keďže vtedy chcelo emigrovať iba 7% mladých. A nie je to len tým, že by ich už nebavilo rozvrátené školstvo, zdravotníctvo, infraštruktúra či politika. Nie je to len “lebo Fico”, nie je to len pre našu zadubenosť a “nenávisť” k odlišnosti.

Títo mladí ľudia podľa vlastných slov nemajú problém odísť inam, pretože ich identita je viacvrstvová. Sami sa považujú najprv za “planetariánov”, potom za Európanov a kdesi hlboko pod tým a na samom konci za Slovákov. Preto môžu žiť kdekoľvek. Takéto myslenie, čo si azda sami ani neuvedomujú, ich nebezpečne približuje napr. k takým Afričanom, ktorí tiež idú tam, kde je dobre a na svoje korene kašlú. A podobne rozmýšľajú aj naši progresívni spoluobčania, neuvedomujúc si, že ich by sa willkommenskultur západu sotva týkal. Nie je také jednoduché všetko zanechať a začínať od nuly v úplne inom prostredí, ak nie je zabezpečená ani adekvátna práca, ani bývanie, ani potrebné zázemie. To sa im snažili vysvetliť dokonca aj Lutherová s Terenzani. Ale… nech si idú. Ak necítia nijakú príchylnosť k vlasti, ak si nectia utrpenie a odkaz našich predkov a hrdinov, nepociťujú rozochvenie pri tónoch hymny, ani pri pohľade na majestátnosť Tatier či Dunaja, ak chcú svoj talent venovať rozvoju iných krajín a národov, pretože ich k nášmu nič neviaže, nech si idú! Jednak to určite nebude také hrozné číslo, aké uvádza predmetný výskum, jednak tí, čo naozaj odídu, tu aj tak boli navyše. To bola o.i. aj chyba bývalého režimu, ktorý uzavrel hranice a držal v nich vnútorných nepriateľov, ktorí potom výrazne prispeli k jeho pádu.

Ak oni – progresívci – hovoria o nás, že naše mozgy nie sú v poriadku (výrok Martina Šimečku), tak potom my im môžeme otvorene povedať, že sú vo svojom mesianizme otrávení úzkoprsou, oslabujúcou západnou ideológiou, ktorá je odtrhnutá od tela a ducha národov pôvodnej Európy. Jej staré mutácie ako partokracia, socializmus, relativita a psychoanalýza sú doplnené novými, ako progresivizmus, liberalizmus, neomarxizmus… a po covid panike aj sérológia. To všetko sú vojnové stroje namierené proti Platónovmu a Parsifalovmu duchu! Je to sprisahanie proti zmyslu pre hrdinstvo a mystiku, ktoré sídlia v hrudi silného človeka, rozsiahle sprisahanie, ktoré mu uzatvára dvere do minulosti aj budúcnosti za tým nepatrným priestorom civilizácii, ktoré pozorujeme, sprisahanie, ktoré ho odstriháva od koreňov a od skvelého osudu a ktoré ho zbavuje možnosti dialógu s Bohom.

Iba identita je potrebným protijedom a jediná má ideové predpoklady zničiť vládnuci režim. Ak sa zrúti tento zastrešujúci prvok, zvyšok “spoločného európskeho domu” sa rozpadne sám. Musí sa zrútiť, aby proti osvietenskému racionalizmu opäť povstala Tradícia, jediná dynamická hodnota. Dnes to vyzerá byť nemožná úloha, ale dejiny Európy sú vlastne o tom istom – so svojimi obetami a epopejami, s veľkými katastrofami a sťahovaniami národov, so svojimi titanmi a otrokmi. Po obdobiach trestu prišli obdobia spásy, kedy preživší obnovili európsku civilizáciu a rasu, predurčenú vládnuť planéte a hviezdam. Avšak aj táto obnova a následná Reconquista potrebuje bázu, kde sa môže zakoreniť a mohutnieť. Nie raz som písal o tom, že práve náš región by mohol a mal prijať túto historickú úlohu a stať sa súčasťou nekončiaceho zápasu práve v tomto priestore, súčasťou večnej vojny, ktorá je zákonom kultúr a určuje ľudské dejiny.

Iste, nie je to tu ružové a je akútne potrebné s tým niečo urobiť. Podľa štatistík žilo na Slovensku minulý rok v riziku chudoby (hlavne rodiny s deťmi) 890 000 ľudí. A keď som už spomínal zdravotníctvo, ani vstup súkromného kapitálu a podnikateľský duch ho nezachránil. Všetci špecialisti sú už súkromní podnikatelia, Agel a Penta vlastnia dokopy dvadsaťsedem okresných nemocníc, pričom vyše 70% nemocníc je neštátnych a k zlepšeniu zdravotnej starostlivosti napriek tomu nedošlo. Ale rovnako zle a horšie sú na tom aj v Maďarsku a v Rusku, ale tamojší vodcovia ponúkli svojim ľuďom príťažlivú národnú víziu, a preto majú stále ich podporu. Že je to pohľad zideologizovaný? Určite, ale v skutočnosti, napriek liberálnym poučkám, nie ekonomika, ale idea je osud!  Má svoj význam v okamihoch, keď slúži ako obrana proti silnejšiemu. Takto intelektuálne stimulovaný človek je schopný prekonať sám seba a dokáže veci, ktorých by inak schopný nebol. Idea dáva ľuďom pocit výlučnosti a výnimočnosti, pocit spolupatričnosti so skupinou, ktorej členom nemôže byť každý. Uzatváram preto tento článok konštatovaním, že ak niektorí nedokážu prijať túto víziu, nemajú tu už dávno čo robiť. A preto opakujem, nech si idú!

Mgr. Miroslav Kuna

Anómia

Možno je to morbídne, ale páči sa mi, ako sociológovia označujú súčasnú krízu v našom štáte. Hovoria o anómii, čiže rozklade základných pravidiel fungovania spoločnosti. Pritom to nie je niečo, prečo by vlastenecká a identitárna scéna mala nejako zvlášť plakať za predpokladu, že po každej kríze prichádza obroda. A my tu ukážkovú krízu naozaj zažívame – krízu režimu. A teraz to nie je len o Matovičovi a Sulíkovi či Ficovi. Už samotné základy nášho štátu sú nezdravé. Možný kandidát na prezidenta a progresívny ľavičiar Peter Weiss vidí východisko zo súčasného marazmu v návrate k štandardným politickým stranám, keďže antisystémový experiment nevyšiel. Kritizuje najmä OĽaNO, že sa “stalo spolkom nezávislých osobností, ktorý má len marketing, ale žiadne politické zázemie, chýba mu politická kultúra i členská základňa”. Hlása návrat k tradičnej politike “založenej na jasne vyprofilovaných politických stranách s členskou základňou, s početnou komunálnou reprezentáciou, celoplošnými štruktúrami a ľuďmi systematicky pripravovanými na vládnutie…” Akoby zabudol, že aj HZDS, SNS, SDKÚ či Smer a Hlas boli či sú stranami s početnou členskou základňou, starostami, primátormi a štruktúrami a napriek tomu (alebo práve preto)  vlastne išlo a ide o mafiánske zoskupenia, založené na kleptokracii a privatizácii moci.

A navyše ťažko možno súhlasiť s jeho tvrdením, že systémové strany (a nesystémové už vôbec nie) systematicky pripravujú ľudí na vládnutie. U nás nie je totiž stranícka politika ničím iným, než pokračovaním feudalizmu. Strany sa neprofilujú svojimi programami či hodnotami, ale charizmatickými vodcami, ktorí sa obklopujú presne ako feudálne kniežatá družinami svojich vazalov – po našom straníkov a poslancov. Toto pochovalo už aténsku demokraciu či Rímsku republiku a aj stredoveké Uhorsko trpelo rovnakým nešvárom, keď hlavy mocných oligarchických rodov (napr. Matúš Čák Trenčiansky) spolu so svojimi familiármi doslova rozložili štát zvnútra, vytvárajúc si svoje vlastné mocenské domény. Aj u nás možno podľa výsledkov volieb vidieť, kde ktoré strany, resp. ich šéfovia majú svoje léna podľa toho, ktorý okres či kraj je modrý, červený, či iný. Stranícka politika preto nie je ničím iným, než feudálnou anarchiou. Časť voličov to vycítila a myslela si, že voľbou antisystémových strán dosiahne vytúženú obrodu verejného života. To, čo tu nastalo, je už známe, netreba to podrobnejšie rozpisovať.

Matovič založil ukážkovú štátostranu, keďže v nej podľa jeho vlastných slov mali byť zastúpené všetky segmenty spoločnosti a sú aj teraz – liberáli, konzervatívci, Maďari, cigáni. A vládnuť chcel prostredníctvom vládnych novín a internetových ankiet. Boris Kollár vstúpil do politiky s tým, že nie je politik. Pritom zo strán bývalej koalície z toho ešte vyšiel najlepšie. A keď ho chcú odvolať, tak len preto, že vyfackal jednu zo svojich pologumených erotických pomôcok. S podobnou “výhodou” – zdôrazňovaním, že o politike nevie nič – šli do volieb aj Andrej Kiska a Zuzana Čaputová. Bolo až trápne sledovať celú tú mediálnu horúčku okolo toho, či bude nakoniec kandidovať, alebo nie. Niektorým sa zrútil svet, keď potvrdila druhú možnosť. Že vraj sa bojí o svoju rodinu. To len dokazuje, že na bojisko zvané politika nikdy nepatrila. A jej snaha udržiavať pri živote Hegerovu vládu a potopenie referenda o predčasných voľbách len ukázalo, že nebola nikdy ani nadstranícka, ani pre všetkých občanov. Alebo je to skôr o tom, že “nerozumie krajine, v ktorej žije”, ako sama priznala. Doba je vykĺbená a vyžaduje si radikálnu nápravu. Podľa posledného prieskumu spoločnosti MNFORCE a Slovenskej akadémie vied si až 70% Slovákov želá zásadnú zmenu v spoločnosti. Ako to dosiahnuť?

Niekedy sa v prostredí skutočnej pravice hovorí o napodobňovaní úspechu ľavice. Dlhý pochod inštitúciami sa však v tom prípade musí začať malými predvojovými elitnými skupinami, ktoré vytvoria základnú schému. Takáto malá skupina intelektuálov zvaná Bloomsbury, inak zložená z vysmievaných, dengľavých narcisov a sodomitov (tzv. apoštolov), dokázala svojim vplyvom a nápadmi nakaziť myslenie britských vyšších tried a zapríčiniť tak nepriamo zánik Britského impéria. “Nič vo vesmíre nemôže odolať súbežnému zanieteniu dostatočne veľkého počtu zoskupených a organizovaných inteligencií”. Tento výrok hodnotí danú ideu asi najlepšie a nemusí nás pri tom vyrušovať fakt, že jeho autorom je Teilhard de Chardin. Prirodzeným adresátom snáh takýchto inteligencií by mali byť národné a silne konzervatívne strany a hnutia, ale tu sa akákoľvek námaha míňa účinkom. Hlavne ak tzv. národné strany prechádzajú neustálou fragmentáciou a najnovšie už kolaborujú s establišmentom, pričom ich intelektuálnu vyprázdnenosť a ideologickú dezorientáciu netreba ani spomínať. Tade cesta nevedie, a ak áno, tak do Moskvy. Ich obdivuhodná hodnotová flexibilita je úplne nepoužiteľná. Hlavne ak nevidia vlasť tak, ako ju videl francúzsky kontrarevolučný spisovateľ Antoine de Rivarol: “Každý štát je tajomný koráb, ktorý má svoje kotvy v nebesiach”. Stávajú sa konformnými, proklamovaná snaha od základu prestavať spoločnosť je vymenená za pohodlie volených funkcií. A to sa nezmení, kým nepochopia, že politika sa musí stať vonkajším prejavom, praktickou a okamžitou aplikáciou transcendentnej vízie zákonov života vládnucich Zemi a vesmíru. Národ čaká osud, ktorý mu treba priblížiť, aby bol schopný pochopiť a zniesť túto víziu. Antimoderné sily raz budú musieť uskutočniť pochod na Bratislavu, či sa im to páči, alebo nie. Určite sa to však neuskutoční s takouto politickou reprezentáciou. 

Ľavica a progresívci blúznia o nebezpečenstve “hnednutia Európy”, ktoré má nastať práve vďaka kombinácii krízových javov. Ak to tak vidia oni, asi na tom niečo bude. Už teraz máme spoločnosť, ktorá v podstate funguje len vlastnou zotrvačnosťou a pokles životnej úrovne nás umiestnil na chvost únie. Avšak po každej katastrofe sa k moci dostávajú prúdy, ktoré boli dovtedy okrajové. A tiež nové schémy života. Slávny ekonóm a miláčik apoštolov z Bloomsbury John Maynard Keynes po vypuknutí Veľkej hospodárskej krízy napísal esej, v ktorej navrhoval zmenu sveta po jej prekonaní: “Budeme musieť využívať novovzniknuté ponuky štedrej prírody inak ako dnes. … Nastanú veľké zmeny v morálke…. Slobodne sa vrátime k najistejším a najhodnotnejším náboženským princípom a k tradíciám cnosti… Oceniť musíme tých, ktorí nás učia, ako stráviť každú hodinu a každý deň dobre a počestne, vynikajúcich ľudí, čo sú schopní vziať do vlastných rúk svoje šťastie aj šťastie iných.” Im to bolo jasné už pred sto rokmi. Máme teda na výber. Buď si politický nacionalizmus začne všímať nositeľov premeny, “na ktorých ľudia štekajú, lebo ich nepoznajú” (Herakleitos), alebo skončí v urne. Najprv v tej volebnej – a následne v tej pohrebnej!

Mgr. Miroslav Kuna 

Tvrdé jadro

Opäť tu máme prieskum think-thanku Globsec Trends, vykonaný u respondentov ôsmich stredoeurópskych, balkánskych a pobaltských krajín (Poľsko, Litva, Lotyšsko, Česko, Rumunsko, Maďarsko, Bulharsko, Slovensko). Pre nás je dôležitý preto, že sa zameriava primárne na krajiny navrhovaného Intermária. A opäť raz spôsobil rozčarovanie pre zadávateľov. Potvrdil sa totiž “nelichotivý” trend, ktorý Slováci predvádzajú posledné roky a o ktorom sme už neraz písali. Opomeniem teraz, že z neho vyšli obdivné city k putinovskému Rusku – to je výzva, s ktorou treba naďalej pracovať. Radšej sa zameriam na výsledky, ktoré sú tradične viac než povzbudivé. Opäť sme najmenší fanúšikovia NATO a EÚ. Členstvo v prvom menovanom podporuje 58% Slovákov (a Bulharov), a konštantne klesá aj podpora členstva v únii, zo 77% na 64%. Tým sme potešujúco predbehli aj našich susedov, keď v Českej republike podporuje členstvo v NATO 85% ľudí a v EÚ 75%.

Dokonca aj v Maďarsku na čele s euroskeptikom a putinofilom Orbánom je 89% za členstvo v aliancii a 83% v únii. Najväčšmi dezorientované sa zdá byť Rumunsko, ktoré je najviac proúnijnou krajinou zo všetkých sledovaných. Keď si pripomenieme výsledky prieskumu Eurobarometra z jesene minulého roku, trend bol už vtedy pre Slovensko jasný – členstvo v EÚ označilo za dobrú vec iba 44% a 47 percent ju označilo za ani dobrú, ani zlú. Tiež je zaujímavý údaj, že Slováci vnímajú percentuálne približne rovnako USA aj Rusko ako bezpečnostnú hrozbu. Na moju veľkú radosť sa prieskum zameral tiež na vnímanie demokracie a “ľudských práv”. Vo všetkých ôsmych krajinách sa respondenti väčšinou zhodli na tom, že je dobrá, keď k nej však pridali slovo “liberálna”, na Slovensku, v Bulharsku a v Litve je s ňou stotožnená menej ako polovica opýtaných. Na otázku, či by LGBTI+(-x%) komunita mala mať garantované “práva”, (napr. manželstvo), odpovedala kladne väčšina v Česku, ale aj v Maďarsku a dokonca v Poľsku. S hrdosťou však môžeme prijať fakt, že s podobnými experimentami nesúhlasí až 63% Slovákov a celú túto ideológiu považuje za nemorálnu a dekadentnú 55% našincov.

Podľa Igora Daniša z denníka Pravda treba hľadať príčiny v našej mentalite, zakorenenej nedôverčivosti, pochybovačnosti a všadeprítomnému preháňaniu. A tiež ľutuje, že do prieskumu neboli zahrnuté nám mentálne blízke národy ako Srbi a Chorváti. Tento náš defekt si všimol aj Michal Havran, keď svojho času spomenul írskeho básnika Yeatsa a jeho výrok, že Kelti a Slovania sú imúnni voči psychoanalýze. Bolo to v čase, kedy prominentný židovský lekár Freud presviedčal svet, že tajomstvo už neexistuje a všetko je súčasťou psychologických procesov. Chcel tak poraziť a navždy vyradiť symbolický život (z gréckeho symbolon – to, čo zjednocuje), čomu sa urputne bránili výnimoční jedinci, ako napr. básnik Ezra Pound. Pre Havrana je táto téma dlhodobo príťažlivá a pomohol si ako príkladom aj horrorovou poviedkou Vŕby (The Willows, 1907) od anglického spisovateľa Algernona Blackwooda, ktorá sa odohráva na Dunaji za Bratislavou (vtedy ešte Prešporkom). Autor v nej rozvíja príbeh dvoch cestovateľov a dobrodruhov, ktorí sa rozhodnú splaviť Dunaj v kanoe. V oblasti dnešnej Chránenej krajinnej oblasti Dunajské luhy ich zastihne víchrica a oni sa rozhodnú prenocovať na piesčitom ostrove uprostred rieky. Tu zažijú noc plnú hrôzy a mysterióznych zážitkov, konfrontujúc sa so silami, ktoré moderný svet vykázal do ríše rozprávok. Michal Havran považuje poviedku za dobrý príklad toho, ako na Západe vidia stredoeurópsku a balkánsku kultúru – ako ukotvenú v polomýtickom, tradičnom a antimodernom svete.

Samozrejme, v negatívnom slova zmysle. Ja to všetko považujem za náš príspevok k svetovej civilizácii. A čo také ho vlastne v spomínanej poviedke vyrušilo? Možno nasledujúca pasáž: “Pocit, že sme vzdialení od ľudského sveta, úplná odlúčenosť onoho zvláštneho sveta vŕb, vetra a vody si nás oboch okamžite podmanila. Posmešne sme si hovorili, že správne by sme so sebou mali mať nejaký špeciálny pas oprávňujúci nás ku vstupu a že sme, pomerne trúfalo, bez pozvania vošli do svojbytného malého kráľovstva zázrakov a kúziel – do kráľovstva vyhradeného iba povolaným – kde pre tých, čo mali dosť fantázie, aby ju objavili, všade viseli nepísané varovania zakazujúce vniknutie votrelcov”. Alebo možno táto: “Tak či onak, bolo to miesto nepoškvrnené ľuďmi a očisťované vetrami od ich hrubých vplyvov, miesto, kde duchovné mocnosti boli nablízku a chovali sa útočne. Nikdy predtým ani potom na mňa tak mocne neútočili neopísateľné náznaky “iného sveta”, inej schémy života, inej revolúcie neprebiehajúcej súbežne s tou ľudskou”.  Ak by nás teda Západ, a nielen on, vnímal ako takéto výnimočné miesto, doslova ako sanktuárium, neviem, kto príčetný by mohol mať vôbec nejaké výhrady! Iste nie je náhoda, že si Blackwood vybral za javisko svojho mystického príbehu práve naše územie, a nie napr. nemecký Čierny les, maďarskú pusztu či Balkán.

A je to vlastne celkom logické. Veď práve naše končiny sa rozhodujúcou mierou podieľali už na prvom zlatom veku Európy – dobe bronzovej (maďarovská kultúra, čakanská kultúra), na naše územie umiestnil kronikár Nestor podľa svojej Povesti vrememennych let domov pôvodných Slovanov.  Aby sme sa však toľko nechválili, ako národ musíme ešte prejsť dôkladnou katarziou, aby v ňom zostali len zdravé inštinkty. Popri všetkom vyššie menovanom sme totiž aj národom bez servítky, krajinou ruží pre nevestince a ľudí z Farmy. A tiež nákupných, a nielen maniačok. To vidieť aj okolo psychózy, ktorú vyvolal navrhovaný zákaz nedeľného predaja, pretože v nedeľu treba navštevovať moderné chrámy, a nie tie, kde dochádza k mystickej Transmutácií. Jednu takú katedrálu nákupného kultu otvorili toť nedávno v Ružinove a jeho starosta a neocon slovenského strihu Martin Chren sa nezabudol v tom zmysle aj pochváliť: “Je jeden ukazovateľ, v ktorom sme najlepší na Slovensku a pravdepodobne aj na svete”. Taktiež je potrebné odstaviť médiami milované celebrity v reverende typu Petra Gombitu, ktorý sa naposledy zviditeľnil účasťou na sneme Dzurindovej ministraničky a výrokom “Či je muž, či žena, či chlap nosí sukňu, alebo si maľuje obočie, vôbec mi to neprekáža” Ako povedal anglický katolícky filozof G. K. Chesterton, nepotrebujeme Cirkev, ktorá koná nesprávne, keď svet koná nesprávne, ale Cirkev, ktorá koná správne, keď svet koná nesprávne. Pretože sú tu aj iní kňazi, ako o tom svedčí list arcibiskupa Oroscha po streľbe v Teplárni a chvála Bohu, slovenský episkopát je ešte dosť konzervatívny, na rozdiel od napr. nemeckého.

Máme teda na to všetky predpoklady, väčšie ako naši susedia. Pár rokov dozadu sa vtedajší premiér Fico chválil snahou stať sa súčasťou tvrdého jadra Európskej únie. Prečo však nenačrtnúť novú, príťažlivejšiu víziu? Ak sme národom spiatočníkov, zápecníkov, xenofóbov a homofóbov a ak nás Západ zároveň vidí ako “kráľovstvo vyhradené iba povolaným”, prečo sa nestať tvrdým jadrom budúcej obrody a užšej integrácie aspoň nášho regiónu? Sme malý národ, ale môžeme sa stať bázou pre veľkú reconquistu práve vďaka svojmu duchu, zdravému rozumu, mentálnym základom a mystickým víziám, ktoré siahajú až do čias obrodencov. Môžeme byť pokladnicou hodnôt, pevnosťou “iného sveta, inej schémy života”. Tak ako z väčšej časti potvrdil najnovšie aj Globsec.

Mgr. Miroslav Kuna   

Mizéria

Tak, milí občania, teraz si to zhrňme, pretože prišiel koniec krásnej rozprávky. Slováci pred časom svojou neúčasťou na v poradí deviatom referende opäť dokázali, že o demokraciu nestoja. To hneď využili aj koaličníci v demisii a ukázali národu dlhý nos v podobe “predčasných” volieb v septembri, ako aj v snahe dať do Ústavy SR nemožnosť vyvolať ich do budúcnosti inak ako uznesením Národnej rady. Človek sa až čuduje, že poslanci nevyužili príležitosť a nevložili tam aj zmienku o vedúcej úlohe liberálnej demokracie v spoločnosti. Aha, nemohli, lebo Matovič. Možno by mu boli ochotní čo-to odpustiť, len nie tých transrodových “pipíkov”. A čoraz hlasnejšie volanie po nikým nevolenej úradníckej vláde tento trend len potvrdzuje, ako aj naša viera v konšpirácie a vzhliadanie k autoritatívnym vodcom (podľa všemožných výskumov).

Treba si drahí spoluobčania, naliať čistého vína. Ak väčšina voličov odmietla účasť na “Ficovom” referende, a aj možnosť z vlastnej vôle odvolať v budúcnosti akúkoľvek vládu, treba dať za pravdu Winstonovi Churchillovi, ktorý nám predsa už dávno vysvetlil, že demokracia nie je pre každého. Čo ostatne autor tohto článku tvrdí už roky. Ale nie je dôvod na depresiu, ono s demokraciou mali problém už v dobe, kedy vznikla. A už odvtedy sú pertraktované snahy o vytvorenie politického systému, ktorý by kompetentne a efektívne dokázal spravovať spoločnosť. Jedným z nich bol aj veľký odporca “vlády ľudu” Platón, pretože “nie je schopná rešpektovať nadradenosť niektorých jedincov a niektorých spôsobov života nad inými. … demokracia v sebe nesie plán sebazničenia, svoj prerod v tyraniu”. A ja sa pýtam, nedeje sa to plazivým spôsobom aj u nás, keď sa tu niekto chcel zabetónovať do Ústavy súčasný jeden volebný obvod, aby sa ľudia z “rurálneho” Slovenska nemohli nikdy domôcť zmeny vlády? Ďalší odporca demokracie, Platónov žiak Aristoteles, tiež zavrhoval voľby, pretože kreovanie vlády nemá byť podľa neho dosiahnuté volebným víťazstvom, ale identifikáciou toho, čo je pre štát najlepšie. Nemýľme sa, tento cieľ sa nikdy nedosiahne “súbojom ideí”. Rovnako to videli aj Sokrates, aj Solón, aj Xenofón, aj Cicero. Nebudem tu rozpisovať ich myšlienky, to som už urobil inokedy a inde.

Čo však rád zopakujem je fascinujúci systém, ktorý vznikol ako odpoveď na demokratické blúznenie v starovekej juhoitalskej gréckej kolónii Krotón. Grécky filozof, matematik, nábožensko-morálny vodca a politický reformátor Pytagoras, prezývaný aj otec čísel, (narodený na ostrove Samos okolo roku 570 pred Kristom) tam založil filozofickú školu, či presnejšie vedecko – náboženské bratstvo. Jeho cieľom však nebolo len riešenie matematických úloh. Pytagoras chcel logiku a božský zámer, ktoré vypozoroval pri skúmaní prírody, previesť aj do správy spoločnosti a pripraviť filozoficky vzdelaných a k materiálnym výhodám či sláve ľahostajných politikov, ktorí sa budú snažiť viesť svojich spoluobčanov k cnosti. Jeho myšlienka úzkej, ideologicky a intelektuálne stimulovanej politickej elity je rovnako ako Platónova Ústava pre naše dni viac než inšpiratívna. Nejedná sa totiž o model, ktorý by bol krajne utopický. Fungoval totiž úspešne už pred dvetisíc päťsto rokmi. Pytagorom pripravovaných politikov (v počte asi 300) nazývali „prorokmi božského hlasu“, a mnohé mestá im zverili vládu nad sebou. Podľahol až v nečestnom súboji s „najlepším systémom z najhorších“, keď školu vypálili krotónski demokrati a zakladateľ si s väčšinou študentov musel zachraňovať život útekom.

Nemožno tiež tejto konštrukcii vyčítať, že by bola v rozpore s verejnou slobodou. Veď pripravovať sa na službu spoločnosti v špecializovaných vzdelávacích inštitúciách by takto mohol každý, kto by na to preukázal potrebné vlohy, a to bez ohľadu na triedu, pôvod či majetok. Takto pripravená exekutíva by mohla v praxi slobodne realizovať dôležité programy na obnovu národa a štátnosti bez starostí o zháňanie sponzorov na kampaň a následnej vynútenej vďačnosti. O čo profesionálnejšie by potom spravovali spoločnosť politici odborne pripravení a nie volení laici, na ktorých dnes nie sú kladené žiadne nároky. Veď aj vďaka tomu máme vládu akú máme, a to je príklad viac než alarmujúci! Naopak, pomyselná kandidátka vhodných adeptov, ktorí by prešli filozoficko-etickou a tiež vojensko-asketickou prípravou, by zaručovala veľmi kvalitný výber. Tak by sa nám dostalo požehnania vlády skutočnej aristokracie, ako napísal o pytagorejských politikoch Diogenes Laertios. Nie je načase, aby bola exekutíva obsadzovaná podľa zásad meritokracie, a nie na základe modelov, ktoré sa pôvodne vyvinuli pre potreby malých mestských štátov? Je najvyšší čas nahradiť vládu oligarchov a politických dobrodruhov skutočnou alternatívou, ktorá už dokázala svoju životaschopnosť. Tento rok si pripomíname sté výročie založenia Rodobrany, ako to s potrebnou dávnou žlčovitosti nezabudol pripomenúť ani Vladimír Jancura vo svojom rozsiahlom článku Zrod Rodobrany: slovenský fašizmus má 100 rokov, (Pravda, roč. XXXIII, č. 9, st. 16 a 17). Kľúčovými črtami jej ideológie boli nacionalizmus a náboženský mysticizmus, presnejšie, zmes slovenského nacionalizmu a katolíckej mystiky, čoho dôkazom sú aj slová prísahy nových členov: “Chcem žiť a zomrieť ako verný a poslušný bojovník Kristov” . Základnou kostrou Rodobraneckého katechizmu bola úcta k relikvii Najsvätejšej Krvi Kristovej, nášmu slovenskému svätému grálu. A hoci jej príslušníci nosili čierne košele a klobúky (so svetlomodrým dvojkrížom s bielou či striebornou tŕňovou korunou na golieri), zakladatelia a ideológovia Rodobrany (Tuka, Mach, Karol Körper) nechceli vytvoriť bezduchú kópiu talianskych fašistických milícii, ale hľadali vlastnú, slovenskú cestu.

Preto boli spočiatku ozbrojení okrem palíc a nožov aj valaškami. Okrem pražského centralizmu a maďarskému šovinizmu sa vymedzovali aj proti slobodomurárstvu a politickej ľavici. Nahraďme pražský centralizmus bruselským a zistíme, že nepriatelia nám zostali tí istí. Po prechodnom pôsobení v podzemí sa však mala stať elitným združením a boli prednostne prijímaní nielen do Hlinkových gárd, ale tiež na posty vo verejnej službe. Máme tu teda podobný európsky a vlastný dejinný príklad, ako sa vysporiadať s celospoločenskou mizériou. Kríza demokracie totiž nie je javom novým, v tridsiatych rokoch viedla k úprimnej snahe o jej nahradenie evolučne vyšším modelom. A práve vytvorenie novej elity a nahradenie hlúpeho rovnostárstvam aristokratickým hierarchizmom je to, čo by mohlo spomínanú mizériu ukončiť. Pretože, povedzme si to otvorene, my tu nemáme ani tak krízu demokracie. Samotná demokracia je permanentnou krízou! Veľmi výstižne o tom píše kardinál Robert Sarah, ktorý je ako Afričan na veľkú hanbu Európanov asi najvplyvnejším strážcom Tradície vo Vatikáne. O voľbách hovorí, že sú “dielom peňazí, rečníckych omáčok, mediálneho divadielka, bezpečne nastavených volebných systémov, okliešťovania volebných okrskov, obrovského tlaku a najrozličnejších úskokov.… Ako môžeme tvrdiť, že ľud je zvrchovaný? Pozorne sa pozrime, ako sa moc ľudu ustavične nehanebne prekrúca, len aby vzrástla moc malej privilegovanej skupiny. Demokracia je chorá…”  Je už skutočne načase nahradiť politikov, ktorí reprezentujú len skryté záujmy a predvádzajú vlastnú neschopnosť skutočnými vodcami, ktorí si neoddýchnu, pokým „nedostanú čistý štát, alebo ho sami neočistia“, ako hovorí Platón vo svojej Ústave. 

Mať odborne pripravených ľudí, ktorých nevyberajú na vedúce funkcie v štátnej správe podľa “zásluh”, výšky príspevku do straníckych pokladníc či sympatii, v kombinácii s parlamentom reprezentujúcim regionálne záujmy a vládou zastupujúcou profesijné stavy – to by bol skutočne revolučný, či skôr kontrarevolučný počin. Nemusíme sa ako malá krajina neustále obzerať po nefunkčných modeloch, ani po “charizmatických” pokrytcoch, predvádzajúcich sa vo všetkom možnom, len nie v tom, čo osoží štátu – celkom podľa príkladu aténskeho Themistokla, víťaza nad Peržanmi od Salamíny, ktorý hovorieval, že „síce nevie naladiť lýru a zaobchádzať so strunovým nástrojom, zato však vie, keď dostane do rúk malú a bezvýznamnú obec, ako ju urobiť veľkou a slávnou.“ Aj jeho sa demokrati zbavili hneď po tom, ako pominula perzská hrozba. Mať možnosť stať sa raz vzorom pre ostatné štáty, to by mala byť stála vízia každého sebavedomého národa! 

Mgr. Miroslav Kuna

Osvietení vládcovia

V týchto dňoch badám, ako sa moji priatelia a známi pri rozhovore o najnovších progay výrokoch pápeža Františka zaujímajú o môj názor, poznajúc moje hodnotové nastavenie. Nuž, čo k nim povedať. Aké ľahké a vykrúcačské by bolo odpovedať, že je vždy potrebné oddeliť Františka politika od Františka veľkňaza a kazateľa… Pretože si pamätám aj na jeho kázeň počas veľkonočných sviatkov tuším z roku 2020, kedy spomínal pôsobenie dvoch kňazov, jedného z veľkomesta a druhého z oblasti Apenín. Kým prvý nemôže vyjsť na ulicu bez toho, aby mu hneď nezačali nadávať do pedofilov, druhého si vážia všetci obyvatelia horských dediniek a samôt jeho farnosti a on pozná všetkých svojich farníkov po mene a nielen to – pozná po mene aj všetkých ich psov.

Lenže tu sa bavíme o duchovnom vládcovi, ktorému bola zverená starostlivosť o Tradíciu a preto nemôže byť ani reči o oddeľovaní politickej a duchovnej moci, pretože u pápežov to jednoducho nejde. A ak do svojich kázní a homílii a hlavne mediálnych výstupov priplieta okrem vyššie spomenutého sympatického príbehu aj svoje liberálno-ľavicové názory, chyba je už zreteľná. Posledné výroky pápeža Františka o homosexuáloch sú natoľko kontraproduktívne, že ich devastačný potenciál Cirkev ešte len pocíti. Ale škoda o tom dlhšie písať, stačí sem uviesť zopár výrokov Svätého písma na danú problematiku, na ktoré by mal pri svojich vyjadreniach pamätať aj ako pápež, aj ako politik: 

Lev.20:13 “Kto by spal s mužom tak, ako sa obcuje so ženou, obaja spáchali ohavnosť, musia zomrieť, ich krv bude na nich.”

Lev.18:22 “Nesmieš nečisto obcovať s mužom tak, ako sa pohlavne obcuje so ženou. To by bola ohavnosť!”

1kor.6kap: “Nemýľte sa: ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani chlipníci, ani súložníci mužov, 10 ani zlodeji, ani chamtivci, ani opilci, ani utŕhači, ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva. “

Rim.1kap. “Hoci Boha poznali, neoslavovali ho ako Boha, ani mu nevzdávali vďaky; ale stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. 22 Hovorili, že sú múdri, a stali sa hlupákmi. 23 Slávu nesmrteľného Boha zamenili za podoby zobrazujúce smrteľného človeka, vtáky, štvornožce a plazy. 24 Preto ich Boh vydal nečistote podľa žiadostí ich srdca; a tak hanobili svoje vlastné telá 25 tí, čo Božiu pravdu zamenili za lož, uctievali stvorenia a slúžili radšej im ako Stvoriteľovi, ktorý je zvelebený naveky. Amen. 26 Preto ich Boh vydal nehanebným náruživostiam. Ich ženy zamenili prirodzený styk za protiprirodzený. 27 A podobne aj muži zanechali prirodzený styk so ženou a zahoreli žiadostivosťou jeden k druhému: muži s mužmi páchali nehanebnosť. Tak si sami na sebe odniesli zaslúženú odplatu za svoje poblúdenie.”

A k tomu by bolo ešte vhodné pridať aj kapitolu o zničení Sodomy, kde boli homosexuáli za svoju “orientáciu” patrične odmenení. Preto sú pápežove slová o tom, že praktizujúcim sodomitom má byť povolená účasť na Sviatosti oltárnej, skutočne poburujúca. Kedy bude koniec tejto červenej vzbury v Cirkvi? Možno musí naozaj padnúť na dno, aby sa mohla opäť vzchopiť!

Ďalšou takouto osvietenou panovníčkou je naša (p)rezidentka Zuzana aj so svojou prvou dámou, exponentom organizácie Post Bellum a ekoteroristom Jurajom. Tá okrem úprimnej lásky k dúhovej komunite apeluje aj na dodržiavanie práv ostatných menšín, najmä tej najviac diskriminovanej (podľa nej). A kým po popravách na Zámockej si šla kolená zodrať a oči vyplakať, sprostú vraždu v Snine, ktorú spáchal príslušník tejto menšiny, okomentovala jediným statusom. Tisíce blúznivcov a horších na čele s ňou pochodovalo Bratislavou (ktorá už nemá nič spoločné ani s bratstvom, ani slávou), ale do Sniny sa už neunúvala. Nuž, osvietenskí panovníci sú už raz takí. A aj vždy boli. Keďže historia est magistra vitae, na ilustráciu uvediem jednu výstižnú epizódku a dovolím si to o to skôr, že sa jedná o môj domovský región.

Vďaka nej dostal Hont tak trochu nezaslúženú prezývku “župa kanibalov”. V lesoch v okolí obcí Jabloňovce a Pečenice na sklonku 18. storočia šarapatila tlupa cigánov, ktorá mala vyše 200 členov. Na ceste do Banskej Štiavnice zbíjala pocestných, kradla dobytok a dopustila sa tridsaťjeden vrážd. Župná vrchnosť na to spustila veľkú čistiacu akciu, pri ktorej sa ich podarilo zajať. Bolo obžalovaných stodvadsať mužov a rovnaký počet žien. Na základe výpovedí obžalovaných, a aj ich preživších obetí, župný súd v Banskej Štiavnici odsúdil hlavných vinníkov na trest smrti a prvých štyridsaťjeden odsúdených aj popravili. Náčelníka tlupy, šesťdesiatročného Juraja Sárköziho a jeho dvoch pobočníkov rozštvrtili, šiestich dolámali v kolese, šestnástich obesili a šestnásť cigánok sťali. Tento brachiálny trest, vskutku nezvyčajný aj v tých ťažkých časoch, bol zvolený z jedného špecifického dôvodu – okrem spomínaných deliktov sa dopustili aj kanibalizmu. Zaň bolo popravených trinásť cigánov, ako to dokazuje aj záznam z rímskokatolíckej fary v Bátovciach, kde 22. 8. 1782 našli kanibali svoju smrť. To sa však už do veci vložil osvietenský panovník Jozef II. O popravách sa dozvedel z novín (!), na župné orgány sa veľmi nahneval a žiadal okamžite vysvetlenie. Aby to nevyzeralo, že vládne tyransky, dal prípad na posúdenie Regentskej rade. Tá si vyžiadala súdny spis a po jeho preskúmaní sa postavila za vicežupana aj župný súd s tým, že postupovali v medziach zákona z roku 1780, ktorý mimochodom vydal sám Jozef II. s cieľom upraviť postupy pri vyšetrovaní.

Cisár sa však so závermi neutrálnej inštancie neuspokojil, osobne prišiel vyšetrovať celý prípad do slobodného kráľovského banského mesta Pukanec, kde vicežupana prepustil a na jeho miesto menoval dvorného radcu Jozefa Kelcza, ktorého prvou úlohou bola záchrana ešte nepopravených zločincov. Nový podžupan potom skutočne udelil milosť priamo pod šibenicou dvadsiatim siedmim mužom a osemnástim ženám a trest im aj ostatným zmiernil na niekoľkoročné galeje. Jozef II. sa nikdy nezmieril s týmito popravami a po smrti Kelcza vymenoval v roku 1783 namiesto neho Gedeona Rádayho, ktorému uložil za povinnosť rozvíjať “spravodlivé súdnictvo”. Ale aj tak si vždy, keď navštívil Hont, neodpustil ironickú otázku: “tak toto je tá župa ľudožrútov?”


Osvietení vládcovia skrátka trpia spasiteľským syndrómom a presvedčením, že jedine oni a im podobní vidia veci správne a zvyšok populácie treba jednoducho prevychovať. Toto ich presvedčenie vychádza z neschopnosti vidieť svet taký, aký naozaj je, ale aký by mal byť podľa ich zvnútornených ideí a dogmatických teórii. Nie sú schopní ani národného, ani náboženského, ani iného realizmu. A čo je horšie, ako praví kultúrni marxisti sú okamžite pripravení hodiť za hlavu skúsenosti predchádzajúcich storočí, pretože oni to dokážu lepšie. Zdedená kultúra je rasistická a homofóbna a preto je ju nutné nahradiť pravou toleranciou a harmóniou, ktorá však zároveň v ich kultúre či viere bola vždy prítomná, ale objavili ju až oni. Stovky vynikajúcich štátnikov, vzdelancov a svätcov si ju nielenže nevšimli, ale trestuhodne zotrvávali vo fanatických bludoch. Avšak konečne prišla moderná doba a s ňou úsvit pravej slobody pre všetkých (ne)spravodlivo trestaných.

To je ich civilizačná misia a preto máme o.i. súdne rozhodnutia, ktoré oslobodzujú cigánskych výrastkov, čo dostali IBA výprask na policajnej stanici, ale už sa nehovorí o tom, prečo sa tam dostali. Ktovie, čo by všetci tí ľudskoprávni aktivisti povedali na to, keby boli ako deti hontianskych kanibalov držaní v chlievoch. Aj to mimoriadne pobúrilo Jozefa II., hoci od župných úradov to bol vlastne akt milosrdenstva a núdzové riešenie, pretože dať ich medzi dospelých kriminálnikov do preplnených väzníc… Pokrivená optika, ktorá zo zločincov bude robiť obete spoločnosti, zákonite povedie k jedinému možnému výsledku – vláde narcistických vodcov kanibalizujúcich svoje vlastné národy, ktorých už nebude mať kto potrestať. 

Mgr. Miroslav Kuna

“Jasne a zreteľne” a najmä progresívne

V roku 2020 mesto Zurich v spolupráci so SEXUELLE GESUNDHEIT SCHWEIZ vydalo knižku pre deti a mládež od 6 rokov s názvom Klipp und klar (Jasne a zreteľne). Knižka má pomôcť rodičom jednoduchšie vysvetliť tému sexuality svojím deťom, ktoré sa “vďaka” ilustráciám už od ranného veku môžu zoznámiť s normálnosťou homosexuálnych praktík, ako aj s názorom, že homosexualita musí byť spoločnosťou tolerovaná: 

“Sú ženy, ktoré sa cítia ako muži.

Alebo muži, ktorí sa cítia ako ženy.

Aj s nimi musí spoločnosť zaobchádzať rovnako.”

Cítiš sa diskriminovaný?

Môžeš získať pomoc.

celá brožúra tu: https://www.profamilia.de/fileadmin/landesverband/lv_sachsen/Melisse/Broschuere_klipp_und_klar.pdf

Prajeme príjemný “umelecký” zážitok….

Novoročné výzvy

“V novom roku do útoku!” – zvykne sa hovoriť o.i. aj medzi tými, čo ešte nerezignovali na neutešený obraz Slovenska a sveta. Veď možných cieľov je viac než dosť a je na mieste sa trochu zamyslieť, aký rok máme za sebou a čo nás to vlastne čaká. Vyzerá to tak, že predovšetkým predčasné voľby, hoci sa ich dátum neustále posúva. A tiež to vyzerá tak, že budú najdôležitejšie od roku 1998. Voliči si už totiž vyskúšali systém modrý aj červený, takisto súčasný antisystém. Zrejme sa zasa vrátime k systému “našich ľudí”, pretože ľudia chcú mať už pokoj a aspoň nejaké “istoty”. Ten však znova zlyhá. A ak nevyhrá systém červený, tak modrý, najnovšie aj s kráľom politických skrachovancov Dzurindom, čo nie je vylúčené, keďže nám progresivizmus utešene rastie.

Zasa to teda bude o menšom či väčšom zle. To si uvedomil vo veľmi ojedinelej slabej chvíľke aj Michal Havran, keď sa vyznal, že “najväčších hlupákov a nímandov som stretol v prostredí ľavice, najperfídnejších v radoch ekoaktivistov a najpyšnejších medzi tými, ktorí sa považujú za konzervatívcov”. A že by mohlo vyhrať to menšie (z nášho pohľadu) toho sa reálne boja aj naši liberálni proroci, veď aj Arpád Soltéz sa vyjadril, že “dnes predstavuje pre Slovensko najväčšiu hrozbu slovenský občan a volič”. Vskutku vzácna úprimnosť, a aká drzá! Spoločnosť je zjavne otupená natoľko, že si tento výrok skoro nikto nevšimol. Je tým jasne povedané to, že progresívci sa snažia ovládnuť krajinu, ktorú považujú nie za svoju vlasť, ale za nepriateľské teritórium. Aj preto sa u nás zaklína hrozbou spojenia politického katolicizmu a hlinkovského nacionalizmu. A aj preto u nás niektorí (napr. Peter Weiss) vidia hrozbu v podobe “národno-konzervatívneho štátu” a podriadenia obyvateľstva “fundamentalistickej dogmatike”. Neustále pripomínajú vetu z trhacieho kalendára (rozumej ústavy), že Slovenská republika sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo (takú vôľu k moci má voš!), avšak sami ovládnutím médií, školstva, kultúry a časti politiky presadzujú svoje liberálne videnie sveta bez ohľadu na to, či s tým obyvatelia súhlasia, alebo nie.

Ale majú to beztak ťažké, veď sa neustále sťažujú, že sme síce kultúrne na Západe, ale mentálne na Východe. A nezničiteľné zatavenie do západného sveta musí byť spoločným úsilím všetkých kaviarenských psychológov, keďže voliči sú väčšinou načisto sprostí. Našťastie, v našom národe ešte zostali nejaké zdravé inštinkty, a preto čoraz menej ľudí cíti potrebu zostať na večné časy a nikdy inak s LGBTI+ gender greendeal Západom (hlavne ak z toho plynúce ekonomické benefity pomaly končia), aj keď zatiaľ žiaľ väčšinou vidia alternatívu iba na území zlatej hordy. Ale je dobre, že sa ľuďom konečne otvárajú oči. Lebo nie taký zápecnícky filozof ako je autor tohto článku, ale renomovaný kanadský profesor antropológie a liberál (!) Ivan Kalmar o motivácii prijatia našich štátov do únie povedal v rozhovore pre A2larm nasledovné: “Skôr z nej (strednej Európy, pozn. aut.) chceli urobiť oblasť, kde môžu ťažiť z lacnej práce a vytvoriť tu závislé trhy. Práve odvtedy sa stredná Európa podobá časti sveta, ktorý bol kolonizovaný. Západ na to využil rasový kapitalizmus. Snahy podmaniť si iné trhy sú často sprevádzané rasistickými ideológiami o tom, že je tá ktorá kultúra od prírody podradná či neschopná demokracie (krátené)“. A tiež dodáva, že napr. študentov zo strednej Európy na univerzitách v jeho domovskej Kanade nerešpektujú a “nedostávajú ani podporu cez zvláštne programy ako černosi či pôvodní obyvatelia Ameriky”. Nuž teda, “skrz to zistenie – aké odpustenie?” – žiada sa spýtať spolu s básnikom, ich básnikom T.S. Eliotom!

Sme to, čo sme – kolónia, sme pre nich ľudia, ktorí sú “bieli, ale nie tak celkom” (v ekonomickom a kultúrnom zmysle), ako hovorí Kalmar. A tiež je opakujem potrebné, aby štvrtina Slovákov (podľa prieskumov) prestala fantazírovať o nejakom spojení s Ruskom, ak teda nechcú bezprizorný život v zemľankách, z ktorého ich vyslobodí až upitie sa na smrť. Ak nechceme byť ako región donekonečna kolonizovaní, je načase sa postaviť na vlastné nohy. Niekto považuje takúto polarizáciu za kontraproduktívnu, ale je to len oblečenie dresov. Víťazstvo sa dosahuje až zjednotením názorov, nie samotnou diskusiou. Otázne je, či sme na to pripravení. Inde už totiž boj medzi oboma pólmi prebieha. Mocným dojmom na mňa zapôsobil minuloročný pohyb v Nemecku, kde ultranacionalistická organizácia Ríšski občania (počet členov cca 21 000) pripravovala štátny prevrat. V tom multikultúrnom, etnomasochistickom, islamizujúcom sa Nemecku. Mali už pripravenú novú vládu na čele s Heinrichom XIII., princom Reussom a začať chceli útokom na radix malorum – koreň zla, ktorým je tak ako u nás parlament.

Monarchistické vedenie hnutia nám nemusí vyhovovať, ale je to vlastne v súlade so starými nemeckými tradíciami. Nie nejaký reakčný mysliteľ, ale taký Zdeněk Nejedlý vo svojom životopise Richarda Wagnera píše, že v nemeckých krajinách stojacich proti Napoleonovi nebolo nepriateľského dualizmu medzi šľachtou a poddanými, ale všetci boli volk. To bol špecifický rys nemeckého romantizmu – poddaný miloval svoje knieža, pretože obaja boli ponížení revolučným násilím. A hoci Ríšski občania nemali nádej na úspech, predsa chceli do toho ísť, hoci mohli stratiť (a mnohí aj stratia) všetko. O čo viac by sme sa mali snažiť my, ktorých situácia nie je ešte ani zďaleka taká kritická! A aj inde sa bojuje. Irán je po smrti Kurdky Mashe Amíniovej už celé mesiace na nohách. Nielen v tradične liberálnejšom Teheráne, ale aj v doteraz konzervatívnych mestách. Tu ale zďaleka nejde o boj proti šatkám. Vidno to aj z nasadenia, akým mainstream doslova horúčkovito informuje o mladých demonštrantoch žijúcich v tejto teokratickej republike, ktorí už “nemajú čo stratiť”. Preto verejne skandujú heslá “Smrť diktátorovi!”, mysliac tým na duchovného vodcu Alího Chameneího a komentátori považujú tieto protesty za najväčšie, aké si Irán pamätá.

Inak je zaujímavé, že počas migračnej katastrofy v roku 2015 nám liberáli hovorili, že nemáme mať strach z inej kultúry, veď práve šatky nosili aj naše staré matere. Zato teraz je strhávanie šatiek aktom boja za slobodu a demokraciu! V skutočnosti Irán zažíva ukážkovú kultúrnu vojnu. Minulý rok okrem iného iránska vláda výrazne sťažila prístup žien k interrupciám, pretože počet Iráncov začal prvýkrát v histórii krajiny klesať a prognóza do budúcnosti nie je lichotivá. Avšak nie prísnosť režimu povzbudila rebelantov, práve naopak. Za vlády predošlého prezidenta Hasana Rúháního došlo k istej liberalizácii, počas ktorej sa upustilo od najprísnejších pravidiel vyžadovaných režimom. Aj mravnostná polícia dostala príkaz, aby sa pri ich kontrolovaní “krotila”. Súčasné konzervatívne vedenie krajiny sa k nim chcelo vrátiť a stačilo len čakať na rozbušku, ako bola práve smrť mladej ženy, aby rebélia vybuchla. Iste, môžeme si myslieť svoje o smiešnej snahe počítať, koľko vlasov trčí ženám spod šatky, avšak ukazuje nám to aj niečo iné. Ak liberalizmus niekde dostane čo len miniatúrnu šancu, je takmer nemožné ho následne vykynožiť a vrátiť stav spoločnosti do starých koľají.

Čo sa týka režimu v Teheráne, nemám najmenšie obavy z toho, že to nezvládne. Má totiž vôľu k moci a nebojí sa o ňu bojovať, na rozdiel od našich súdruhov v ´89. Navyše, ak nemá Irán dopadnúť ako Sýria, či Lýbia, je lepšie zachovať v ňom status quo. A keď už hovorím o duchovných vodcoch, nedá mi nespomenúť úmrtie emeritného pápeža Benedikta XVI. Pápeža, ktorého abdikácia bola pre Cirkev katastrofou, umožňujúcou nástup súčasného liberálneho vodcu. Médiá sa okamžite pustili do špinenia jeho pamiatky, od jeho členstva v Hitlerjugend (do ktorého sa vraj “dalo aj nevstúpiť”), po “nenávistný” protiislamský prejav na univerzite v Regensburgu (2006), a samozrejme, že si dovolil zrušiť exkomunikáciu biskupa a “antisemitu” Richarda Williamsona (2009). Naša liberálna úderka mu zasa nevie zabudnúť odvolanie vplyvného člena vatikánskej progresívnej lobby Roberta Bezáka. Ak takto reaguje mainstream, znamená to len toľko, že to nebol až taký zlý pápež.

Zato ten súčasný žne od liberálnej internacionály jednu pochvalu za druhou, a preto mu súčasná žiaľ (p)rezidentka dovliekla do Vatikánu aj Radku z Teplárne, hoci tá sa celkom úprimne tvárila, že ani nevie, kde je, ani čia je. Aj týmto pani Čaputová potvrdila, že patrí k tomu najodpornejšiemu, čo slovenská politická scéna za 30 rokov samostatnosti vyprodukovala. Mimochodom, výročie samostatnosti. Všimli ste si, že sa oslavoval hlavne náš demoliberálny režim, ktorý (vraj) porazil komunizmus, mečiarizmus a Fica? Aj bez toho, okrem obnovenia samostatnosti, čo vlastne máme oslavovať? Celé tridsaťročie charakterizuje iba rozkrádanie či rozpredávanie národného majetku a postupné obmedzovanie občianskych slobôd a štátnej suverenity. Začal to Mečiar vytvorením domácej “kapitálotvornej” vrstvy, kedy svojim nekompetentným pajtášom podaroval továrne, kúpele a dôležité podniky (Nafta Gbely, VSŽ, lodenice). Ani po jeho odstavení sme si nepolepšili – odliv národného bohatstva pokračoval za Dzurindu výpredajom do zahraničia – strategické podniky šli za babku Američanom, Nemcom, Francúzom, Čechom, Talianom. “Reformátori” na čele s Miklošom zmenili daňový systém v neprospech strednej a nižšej vrstvy a aj “modrí” pokračovali v rozkrádaní.

Ficova “slovenská sociálna demokracia” prehodila výhybku opäť na domáce spriaznené firmy, ktoré sa kráľovsky nabalili na predražených verejných zákazkách. Majitelia tých nespriaznených potom vstúpili do politiky, aby tak mohli priamo chrániť svoje aktíva – Andrej Kiska, Boris Kollár, Richard Sulík… Niet sa teda čo diviť, že celých tridsať rokov chýbajú peniaze na školstvo, zdravotníctvo, obranu, diaľnice, či slušné platy vo verejnej a štátnej službe. Modrí aj červení nesú vďaka vstupu do EÚ a prijatiu eura rovnakú zodpovednosť za premenu našej vlasti na viac-menej autonómnu oblasť. Do politiky vstúpil aj tretí sektor, ktorý ovládol prezidentský palác. Kde pani (p)rezidentka stojí, to jasne ukázala počas svojho novoročného “prejavu”, v ktorom necitovala našich národných buditeľov, ani veľké osobnosti európskej kultúry, ale ďalšie bezprízorné indivíduum, totiž Romana Samotného, majiteľa Teplárne. A práve tento mančaft sa bude snažiť Slovensko zotročiť úplne. Najradšej bez odporu, sterilne, voľbami, pomocou tých “správnych” voličov. Je to priama výzva pre nás, či im to dovolíme.

Ak vedia zabojovať v takom stratenom Nemecku či Iráne, vedenom bradatými klerikmi, ktorí veria “tak zle napísanej knihe akou je Korán” (Edward Gibbon), nie je dôvod, aby sme zostali zahanbení. Brazílčania, tí neľavicoví a neprogresívni, tiež neváhali zaútočiť na vládne inštitúcie, aby tak vyjadrili svoj nesúhlas s inauguráciou megakorupčníka a komunistu. Dôstojne tak napodobnili amerických vlastencov, obliehajúcich Kapitol. To isté chceli aj Reichsbürger. Vyzerá to tak, že po neplodnej a zbytočnej snahe zvíťaziť nad vládnucou ideológiou kultúrnym spôsobom a súbojom ideí začalo globálne obdobie aktívneho odporu a priamych vzbúr. Parafrázovaním rímskeho rečníka Libania, je načase, aby levy odhodili somárske kože, ktoré im navliekli nepriatelia a ukázali sa vo svojej pravej podobe, riadiac sa zákonmi rozvahy a nevyhnutnosti. Podľa všetkých prognóz nás čaká ešte ťažší rok, ako bol ten minulý. V republike je a bude veľa nespokojných ľudí. Clamor Slavorum ascendit ante conspectum Dei… – hlasné volanie Slovákov povznáša sa pred Božiu tvár! A preto – v novom roku do útoku! 

Mgr. Miroslav Kuna

Dúha kontra Schwarz

Nie je to tak dávno, čo sme písali o pohone na dvoch katechétov na Gymnáziu Ľudovíta Štúra v Trenčíne, pretože si dovolili hovoriť o homosexualite v súlade s dvojtisícročnou katolíckou doktrínou. Samozrejme, oboch pedagógov “natreli” ich študenti, ktorých jemné dušičky asi nemohli vystáť pravdu o tom, čo je prirodzené a čo už nie. Kto by čakal, že podobné sťažnosti sú hodné akurát tak nezrelých pubertiakov, ten sa dočkal ďalšieho sklamania. Áno, mám na mysli prípad pedagóga prednášajúceho na Trnavskej univerzite, doktora psychológie Mgr. Mária Schwarza, PhD. Aj tu boli spúšťačom dve výtečnice, inak takto študentky psychológie a akcelerátorom ďalšie dve roztomilé devy, konkrétne redaktorky arciškodnej medzi printovými médiami – Denníka N – Ria Gehrerová a Denisa Gdovinová.

Pritom nejde o žiadnu novinku, pretože už pred rokom spísali iné dve študentky predmetného odboru sťažnosť na údajné Schwarzove homofóbne výroky. Jednou z nich je právnička Miroslava Dobrotková, ktorá asi nemá ktovieako početnú klientelu, pretože sa pre zjavný dostatok voľného času rozhodla študovať aj psychológiu, keďže ju vraj vždy bavila. Podľa jej slov sa prednášky nepáčili viacerým študentom, ale v sťažnosti sa k nej pridala len jedna. Kto by čakal, že si ich nejaká univerzitná autorita posadí a pekne im zvýšeným hlasom vysvetlí, kde je ich miesto, znovu by sa prerátal. Zarážajúca je práve zbabelosť školy, keď po tejto sťažnosti upravili pedagógovi pracovný pomer z interného na externý. To však pani právničke zjavne nestačilo, a keď sa dozvedela, že Schwarz prednáša naďalej bezozmeny “svoje” tvrdenia, po treťom ročníku štúdium opustila. Chápeme absurdnosť toho celého? To už potom môže prednášať za katedrou pokojne aj taký Bohuš Bolka Polívku, pretože je zjavne nová doba a nielen “host vyhazuje vrchního”! Najnovšie chcú vyhadzovať z univerzít aj študenti, ak prednášky nebudú podľa ich zakomplexovaných, obmedzených a hlavne nekompetentných predstáv. A ak bude mať niektorá univerzita tú drzosť, že po ideologickej sťažnosti študenta nedôjde k okamžitému vyhodeniu nepohodlného profesora, angažovaný študent na protest opustí školu. Aká škoda! Keby bola pani Dobrotková posledná!

Udalosť, čuduj sa svete, nespustila mediálny ošiaľ, a tak sa začalo druhé kolo liberálnej exekúcie. Tentoraz sa do vyučujúceho pustila poslucháčka druhého ročníka Viktória Tkáčová spolu so svojou komplickou Ivanou Tyukosovou, externou študentkou štvrtého ročníka. Tiež podali na pedagóga sťažnosť a zjavne očakávali, že akú revolúciu v prospech dúhovej komunity spustia. Srandovné sú tieto snehové vločky… Kamarát mi pred dvoma rokmi počas túry rozprával, že v práci mali špeciálne školenie o tom, ako sa správať ku kolegom mileniánom a mladším. Lebo veď, chápme ich, pre upadajúcu demografickú krivku sa dostali na takú strednú školu akú chceli, pre covid nemuseli podstúpiť skúšku dospelosti a na vysokú ich prijali väčšinou tiež bez námahy. A potom prídu do pracovného pomeru a odrazu bum! Niekto im prvýkrát povie “nie”, prvýkrát zažijú neúspech. Alebo, ako v našom prípade, niekto im rozbije na prednáške ich ružovučké okuliare. A preto sa aj naša študentka Viktória, akonáhle jej vedenie univerzity nevyhovelo, rýchlo podelila o svoje spravodlivé rozhorčenie s redaktorkami, ktoré nie sú podľa fotografii oveľa staršie, než ona. Čiže s ďalšími snehovými vločkami, ďalšími diagnózami. A čo také doktor psychológie Schwarz povedal, že si to zaslúži takú jedovatú pozornosť?

No predstavte si, v dnešných progresívnych časoch si dovolil v súlade s našou ústavou tvrdiť, že manželstvo je vyhradené len pre muža a ženu. A ešte vtipne podotkol, že inak by sa muselo v prípade dvoch mužov nazývať “manmanstvo” a dvoch žien “želželstvo”, pretože už samotný výraz manželstvo je dovodený od man, čiže muž a žel ako ženstvo. Tiež podľa sledovanej logiky položil praktickú otázku, ako môžu dvaja muži tvoriť rodinu, keď sa v nej nerodí? A liberálov ako aj milé študentky rozzúril do žerava tvrdením, že “Súčasné tlaky (ktoré to chcú zmeniť, pozn. aut.) sú ideologického charakteru, pretože toto je vedeckého charakteru”. Pretože, ako učí svojich študentov a tiež ako dosvedčuje niekoľko tisícročná prax: “Rodina je inštitucionalizovaná biosociálna skupina vytvorená z dvoch členov odlišného pohlavia, a ich detí”. Hnojník, teda pardón, Denník N tiež nezabudol pripomenúť, že Schwarz pôsobil aj v Centre pomoci pre rodinu v Trnave, ktoré úzko spolupracuje s rôznymi cirkevnými organizáciami, aby sme neboli na pochybách, odkiaľ zasa fanatický vietor veje! Povzbudivé je aspoň to, že sa pedagóga zastala drvivá väčšina študentov psychológie, že sami chceli intervenovať v jeho prospech u vedenia univerzity a upustili od toho až na jeho výslovnú žiadosť. Zjavne si tento skromný intelektuál neželá ešte viac víriť kalné vody mediálnej pozornosti.

No my by sme mali. V ostatných Sobotných dialógoch na RTVS (12.11.2022) sa doktora Schwarcza zastal aj poslanec Gyimesi, čo mu tentoraz treba pripočítať k dobru. Nie tak jeho oponentovi, slovutnému obracačovi kabátov, pánovi poslancovi Krúpovi. Ten na margo celej kauzy hovoril o “tmárstve, dušpastierstve a bigotnosti” slovenskej spoločnosti, ktoré majú charakterizovať práve pedagógove výroky. A ešte ostro kritizoval slovenskú vlastnosť voliť si vždy to svoje a odmietať cudzie vzory. V akom stupni rozkladu musí byť mozog pána poslanca, keď toto považuje za niečo zlé! Tým sa zaraďuje k progresívnym úderkám typu Holinovej, Kepplovej, Schutza či Havrana, ktorý sa na margo Slovenska vyjadril, že v ňom chce koalícia konzervatívnych síl a fašistov vytvoriť “zaostalý skanzen a laboratórium na ovládanie ľudí”, aby to bola “krajina uzatvorená v bludoch, čarodejníctve a poverčivosti”. 

Nuž, čo k tomu dodať. Iba ak inými, normálnymi slovami – áno, presne toto chceme! Chceme byť krajinou, kde ľudia budú verní sebe, svojim dejinám, kultúre, zaužívaným vzorcom správania, osvedčenému modelu rodiny, náboženským systémom, vlastenectvu, krvi a pôde! Všetko v súlade s tým, čo tvrdil už Jozef Miloslav Hurban a ktorého slová sa do tejto kauzy mimoriadne hodia : “My chceme vedu pre vieru a vieru pre vedu! Slovenská výzva pre Európu a svet! Slovenské pohľady na svet!” Áno, to je naša výzva, to je aréna, v ktorej sa môžu presadiť aj malé národy! Nie sme veľmoc, nemáme impérium, ani prostriedky na jeho budovanie, nemáme obrovskú armádu, ale máme dedičstvo ducha a dejiny, s ktorými môže súperiť len málo národov, dejiny ľudu mŕtveho a znovu vzkrieseného, zotročeného a znovu slobodného, ktorý raz rozlomí aj putá dneška, ktoré mu chcú opäť raz nasadiť mocní sveta. Nie bez kritiky a hujersky všetko preberať, ale prísť s vlastným postojom a presvedčením a s ním smelo vstúpiť do súboja ideí, ako si to želal už Svetozár Hurban Vajanský: “Keď sa národ slovenský v útiskoch, nemajúcich páru na zemi, zobrať vedel k produkovaniu toľkých hlbokých umov, srdce človeku poskočí pri myšlienke, ako vysoko vyletí duch slovenský s uvoľnenými už krídlami!”  Tu mi na záver príde tiež ako veľmi vhodné spomenúť slová básnika a mešťana slobodného kráľovského mesta Prešova Mikuláša Jakobeusa spred tristo rokov, ktoré možno smelo označiť za večné politické motto pre Slovensko: “…statočný slovenský národ dvíhajte hor ku hviezdam!” 

Mgr. Miroslav Kuna