Novoročné výzvy

“V novom roku do útoku!” – zvykne sa hovoriť o.i. aj medzi tými, čo ešte nerezignovali na neutešený obraz Slovenska a sveta. Veď možných cieľov je viac než dosť a je na mieste sa trochu zamyslieť, aký rok máme za sebou a čo nás to vlastne čaká. Vyzerá to tak, že predovšetkým predčasné voľby, hoci sa ich dátum neustále posúva. A tiež to vyzerá tak, že budú najdôležitejšie od roku 1998. Voliči si už totiž vyskúšali systém modrý aj červený, takisto súčasný antisystém. Zrejme sa zasa vrátime k systému “našich ľudí”, pretože ľudia chcú mať už pokoj a aspoň nejaké “istoty”. Ten však znova zlyhá. A ak nevyhrá systém červený, tak modrý, najnovšie aj s kráľom politických skrachovancov Dzurindom, čo nie je vylúčené, keďže nám progresivizmus utešene rastie.

Zasa to teda bude o menšom či väčšom zle. To si uvedomil vo veľmi ojedinelej slabej chvíľke aj Michal Havran, keď sa vyznal, že “najväčších hlupákov a nímandov som stretol v prostredí ľavice, najperfídnejších v radoch ekoaktivistov a najpyšnejších medzi tými, ktorí sa považujú za konzervatívcov”. A že by mohlo vyhrať to menšie (z nášho pohľadu) toho sa reálne boja aj naši liberálni proroci, veď aj Arpád Soltéz sa vyjadril, že “dnes predstavuje pre Slovensko najväčšiu hrozbu slovenský občan a volič”. Vskutku vzácna úprimnosť, a aká drzá! Spoločnosť je zjavne otupená natoľko, že si tento výrok skoro nikto nevšimol. Je tým jasne povedané to, že progresívci sa snažia ovládnuť krajinu, ktorú považujú nie za svoju vlasť, ale za nepriateľské teritórium. Aj preto sa u nás zaklína hrozbou spojenia politického katolicizmu a hlinkovského nacionalizmu. A aj preto u nás niektorí (napr. Peter Weiss) vidia hrozbu v podobe “národno-konzervatívneho štátu” a podriadenia obyvateľstva “fundamentalistickej dogmatike”. Neustále pripomínajú vetu z trhacieho kalendára (rozumej ústavy), že Slovenská republika sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo (takú vôľu k moci má voš!), avšak sami ovládnutím médií, školstva, kultúry a časti politiky presadzujú svoje liberálne videnie sveta bez ohľadu na to, či s tým obyvatelia súhlasia, alebo nie.

Ale majú to beztak ťažké, veď sa neustále sťažujú, že sme síce kultúrne na Západe, ale mentálne na Východe. A nezničiteľné zatavenie do západného sveta musí byť spoločným úsilím všetkých kaviarenských psychológov, keďže voliči sú väčšinou načisto sprostí. Našťastie, v našom národe ešte zostali nejaké zdravé inštinkty, a preto čoraz menej ľudí cíti potrebu zostať na večné časy a nikdy inak s LGBTI+ gender greendeal Západom (hlavne ak z toho plynúce ekonomické benefity pomaly končia), aj keď zatiaľ žiaľ väčšinou vidia alternatívu iba na území zlatej hordy. Ale je dobre, že sa ľuďom konečne otvárajú oči. Lebo nie taký zápecnícky filozof ako je autor tohto článku, ale renomovaný kanadský profesor antropológie a liberál (!) Ivan Kalmar o motivácii prijatia našich štátov do únie povedal v rozhovore pre A2larm nasledovné: “Skôr z nej (strednej Európy, pozn. aut.) chceli urobiť oblasť, kde môžu ťažiť z lacnej práce a vytvoriť tu závislé trhy. Práve odvtedy sa stredná Európa podobá časti sveta, ktorý bol kolonizovaný. Západ na to využil rasový kapitalizmus. Snahy podmaniť si iné trhy sú často sprevádzané rasistickými ideológiami o tom, že je tá ktorá kultúra od prírody podradná či neschopná demokracie (krátené)“. A tiež dodáva, že napr. študentov zo strednej Európy na univerzitách v jeho domovskej Kanade nerešpektujú a “nedostávajú ani podporu cez zvláštne programy ako černosi či pôvodní obyvatelia Ameriky”. Nuž teda, “skrz to zistenie – aké odpustenie?” – žiada sa spýtať spolu s básnikom, ich básnikom T.S. Eliotom!

Sme to, čo sme – kolónia, sme pre nich ľudia, ktorí sú “bieli, ale nie tak celkom” (v ekonomickom a kultúrnom zmysle), ako hovorí Kalmar. A tiež je opakujem potrebné, aby štvrtina Slovákov (podľa prieskumov) prestala fantazírovať o nejakom spojení s Ruskom, ak teda nechcú bezprizorný život v zemľankách, z ktorého ich vyslobodí až upitie sa na smrť. Ak nechceme byť ako región donekonečna kolonizovaní, je načase sa postaviť na vlastné nohy. Niekto považuje takúto polarizáciu za kontraproduktívnu, ale je to len oblečenie dresov. Víťazstvo sa dosahuje až zjednotením názorov, nie samotnou diskusiou. Otázne je, či sme na to pripravení. Inde už totiž boj medzi oboma pólmi prebieha. Mocným dojmom na mňa zapôsobil minuloročný pohyb v Nemecku, kde ultranacionalistická organizácia Ríšski občania (počet členov cca 21 000) pripravovala štátny prevrat. V tom multikultúrnom, etnomasochistickom, islamizujúcom sa Nemecku. Mali už pripravenú novú vládu na čele s Heinrichom XIII., princom Reussom a začať chceli útokom na radix malorum – koreň zla, ktorým je tak ako u nás parlament.

Monarchistické vedenie hnutia nám nemusí vyhovovať, ale je to vlastne v súlade so starými nemeckými tradíciami. Nie nejaký reakčný mysliteľ, ale taký Zdeněk Nejedlý vo svojom životopise Richarda Wagnera píše, že v nemeckých krajinách stojacich proti Napoleonovi nebolo nepriateľského dualizmu medzi šľachtou a poddanými, ale všetci boli volk. To bol špecifický rys nemeckého romantizmu – poddaný miloval svoje knieža, pretože obaja boli ponížení revolučným násilím. A hoci Ríšski občania nemali nádej na úspech, predsa chceli do toho ísť, hoci mohli stratiť (a mnohí aj stratia) všetko. O čo viac by sme sa mali snažiť my, ktorých situácia nie je ešte ani zďaleka taká kritická! A aj inde sa bojuje. Irán je po smrti Kurdky Mashe Amíniovej už celé mesiace na nohách. Nielen v tradične liberálnejšom Teheráne, ale aj v doteraz konzervatívnych mestách. Tu ale zďaleka nejde o boj proti šatkám. Vidno to aj z nasadenia, akým mainstream doslova horúčkovito informuje o mladých demonštrantoch žijúcich v tejto teokratickej republike, ktorí už “nemajú čo stratiť”. Preto verejne skandujú heslá “Smrť diktátorovi!”, mysliac tým na duchovného vodcu Alího Chameneího a komentátori považujú tieto protesty za najväčšie, aké si Irán pamätá.

Inak je zaujímavé, že počas migračnej katastrofy v roku 2015 nám liberáli hovorili, že nemáme mať strach z inej kultúry, veď práve šatky nosili aj naše staré matere. Zato teraz je strhávanie šatiek aktom boja za slobodu a demokraciu! V skutočnosti Irán zažíva ukážkovú kultúrnu vojnu. Minulý rok okrem iného iránska vláda výrazne sťažila prístup žien k interrupciám, pretože počet Iráncov začal prvýkrát v histórii krajiny klesať a prognóza do budúcnosti nie je lichotivá. Avšak nie prísnosť režimu povzbudila rebelantov, práve naopak. Za vlády predošlého prezidenta Hasana Rúháního došlo k istej liberalizácii, počas ktorej sa upustilo od najprísnejších pravidiel vyžadovaných režimom. Aj mravnostná polícia dostala príkaz, aby sa pri ich kontrolovaní “krotila”. Súčasné konzervatívne vedenie krajiny sa k nim chcelo vrátiť a stačilo len čakať na rozbušku, ako bola práve smrť mladej ženy, aby rebélia vybuchla. Iste, môžeme si myslieť svoje o smiešnej snahe počítať, koľko vlasov trčí ženám spod šatky, avšak ukazuje nám to aj niečo iné. Ak liberalizmus niekde dostane čo len miniatúrnu šancu, je takmer nemožné ho následne vykynožiť a vrátiť stav spoločnosti do starých koľají.

Čo sa týka režimu v Teheráne, nemám najmenšie obavy z toho, že to nezvládne. Má totiž vôľu k moci a nebojí sa o ňu bojovať, na rozdiel od našich súdruhov v ´89. Navyše, ak nemá Irán dopadnúť ako Sýria, či Lýbia, je lepšie zachovať v ňom status quo. A keď už hovorím o duchovných vodcoch, nedá mi nespomenúť úmrtie emeritného pápeža Benedikta XVI. Pápeža, ktorého abdikácia bola pre Cirkev katastrofou, umožňujúcou nástup súčasného liberálneho vodcu. Médiá sa okamžite pustili do špinenia jeho pamiatky, od jeho členstva v Hitlerjugend (do ktorého sa vraj “dalo aj nevstúpiť”), po “nenávistný” protiislamský prejav na univerzite v Regensburgu (2006), a samozrejme, že si dovolil zrušiť exkomunikáciu biskupa a “antisemitu” Richarda Williamsona (2009). Naša liberálna úderka mu zasa nevie zabudnúť odvolanie vplyvného člena vatikánskej progresívnej lobby Roberta Bezáka. Ak takto reaguje mainstream, znamená to len toľko, že to nebol až taký zlý pápež.

Zato ten súčasný žne od liberálnej internacionály jednu pochvalu za druhou, a preto mu súčasná žiaľ (p)rezidentka dovliekla do Vatikánu aj Radku z Teplárne, hoci tá sa celkom úprimne tvárila, že ani nevie, kde je, ani čia je. Aj týmto pani Čaputová potvrdila, že patrí k tomu najodpornejšiemu, čo slovenská politická scéna za 30 rokov samostatnosti vyprodukovala. Mimochodom, výročie samostatnosti. Všimli ste si, že sa oslavoval hlavne náš demoliberálny režim, ktorý (vraj) porazil komunizmus, mečiarizmus a Fica? Aj bez toho, okrem obnovenia samostatnosti, čo vlastne máme oslavovať? Celé tridsaťročie charakterizuje iba rozkrádanie či rozpredávanie národného majetku a postupné obmedzovanie občianskych slobôd a štátnej suverenity. Začal to Mečiar vytvorením domácej “kapitálotvornej” vrstvy, kedy svojim nekompetentným pajtášom podaroval továrne, kúpele a dôležité podniky (Nafta Gbely, VSŽ, lodenice). Ani po jeho odstavení sme si nepolepšili – odliv národného bohatstva pokračoval za Dzurindu výpredajom do zahraničia – strategické podniky šli za babku Američanom, Nemcom, Francúzom, Čechom, Talianom. “Reformátori” na čele s Miklošom zmenili daňový systém v neprospech strednej a nižšej vrstvy a aj “modrí” pokračovali v rozkrádaní.

Ficova “slovenská sociálna demokracia” prehodila výhybku opäť na domáce spriaznené firmy, ktoré sa kráľovsky nabalili na predražených verejných zákazkách. Majitelia tých nespriaznených potom vstúpili do politiky, aby tak mohli priamo chrániť svoje aktíva – Andrej Kiska, Boris Kollár, Richard Sulík… Niet sa teda čo diviť, že celých tridsať rokov chýbajú peniaze na školstvo, zdravotníctvo, obranu, diaľnice, či slušné platy vo verejnej a štátnej službe. Modrí aj červení nesú vďaka vstupu do EÚ a prijatiu eura rovnakú zodpovednosť za premenu našej vlasti na viac-menej autonómnu oblasť. Do politiky vstúpil aj tretí sektor, ktorý ovládol prezidentský palác. Kde pani (p)rezidentka stojí, to jasne ukázala počas svojho novoročného “prejavu”, v ktorom necitovala našich národných buditeľov, ani veľké osobnosti európskej kultúry, ale ďalšie bezprízorné indivíduum, totiž Romana Samotného, majiteľa Teplárne. A práve tento mančaft sa bude snažiť Slovensko zotročiť úplne. Najradšej bez odporu, sterilne, voľbami, pomocou tých “správnych” voličov. Je to priama výzva pre nás, či im to dovolíme.

Ak vedia zabojovať v takom stratenom Nemecku či Iráne, vedenom bradatými klerikmi, ktorí veria “tak zle napísanej knihe akou je Korán” (Edward Gibbon), nie je dôvod, aby sme zostali zahanbení. Brazílčania, tí neľavicoví a neprogresívni, tiež neváhali zaútočiť na vládne inštitúcie, aby tak vyjadrili svoj nesúhlas s inauguráciou megakorupčníka a komunistu. Dôstojne tak napodobnili amerických vlastencov, obliehajúcich Kapitol. To isté chceli aj Reichsbürger. Vyzerá to tak, že po neplodnej a zbytočnej snahe zvíťaziť nad vládnucou ideológiou kultúrnym spôsobom a súbojom ideí začalo globálne obdobie aktívneho odporu a priamych vzbúr. Parafrázovaním rímskeho rečníka Libania, je načase, aby levy odhodili somárske kože, ktoré im navliekli nepriatelia a ukázali sa vo svojej pravej podobe, riadiac sa zákonmi rozvahy a nevyhnutnosti. Podľa všetkých prognóz nás čaká ešte ťažší rok, ako bol ten minulý. V republike je a bude veľa nespokojných ľudí. Clamor Slavorum ascendit ante conspectum Dei… – hlasné volanie Slovákov povznáša sa pred Božiu tvár! A preto – v novom roku do útoku! 

Mgr. Miroslav Kuna

Dúha kontra Schwarz

Nie je to tak dávno, čo sme písali o pohone na dvoch katechétov na Gymnáziu Ľudovíta Štúra v Trenčíne, pretože si dovolili hovoriť o homosexualite v súlade s dvojtisícročnou katolíckou doktrínou. Samozrejme, oboch pedagógov “natreli” ich študenti, ktorých jemné dušičky asi nemohli vystáť pravdu o tom, čo je prirodzené a čo už nie. Kto by čakal, že podobné sťažnosti sú hodné akurát tak nezrelých pubertiakov, ten sa dočkal ďalšieho sklamania. Áno, mám na mysli prípad pedagóga prednášajúceho na Trnavskej univerzite, doktora psychológie Mgr. Mária Schwarza, PhD. Aj tu boli spúšťačom dve výtečnice, inak takto študentky psychológie a akcelerátorom ďalšie dve roztomilé devy, konkrétne redaktorky arciškodnej medzi printovými médiami – Denníka N – Ria Gehrerová a Denisa Gdovinová.

Pritom nejde o žiadnu novinku, pretože už pred rokom spísali iné dve študentky predmetného odboru sťažnosť na údajné Schwarzove homofóbne výroky. Jednou z nich je právnička Miroslava Dobrotková, ktorá asi nemá ktovieako početnú klientelu, pretože sa pre zjavný dostatok voľného času rozhodla študovať aj psychológiu, keďže ju vraj vždy bavila. Podľa jej slov sa prednášky nepáčili viacerým študentom, ale v sťažnosti sa k nej pridala len jedna. Kto by čakal, že si ich nejaká univerzitná autorita posadí a pekne im zvýšeným hlasom vysvetlí, kde je ich miesto, znovu by sa prerátal. Zarážajúca je práve zbabelosť školy, keď po tejto sťažnosti upravili pedagógovi pracovný pomer z interného na externý. To však pani právničke zjavne nestačilo, a keď sa dozvedela, že Schwarz prednáša naďalej bezozmeny “svoje” tvrdenia, po treťom ročníku štúdium opustila. Chápeme absurdnosť toho celého? To už potom môže prednášať za katedrou pokojne aj taký Bohuš Bolka Polívku, pretože je zjavne nová doba a nielen “host vyhazuje vrchního”! Najnovšie chcú vyhadzovať z univerzít aj študenti, ak prednášky nebudú podľa ich zakomplexovaných, obmedzených a hlavne nekompetentných predstáv. A ak bude mať niektorá univerzita tú drzosť, že po ideologickej sťažnosti študenta nedôjde k okamžitému vyhodeniu nepohodlného profesora, angažovaný študent na protest opustí školu. Aká škoda! Keby bola pani Dobrotková posledná!

Udalosť, čuduj sa svete, nespustila mediálny ošiaľ, a tak sa začalo druhé kolo liberálnej exekúcie. Tentoraz sa do vyučujúceho pustila poslucháčka druhého ročníka Viktória Tkáčová spolu so svojou komplickou Ivanou Tyukosovou, externou študentkou štvrtého ročníka. Tiež podali na pedagóga sťažnosť a zjavne očakávali, že akú revolúciu v prospech dúhovej komunity spustia. Srandovné sú tieto snehové vločky… Kamarát mi pred dvoma rokmi počas túry rozprával, že v práci mali špeciálne školenie o tom, ako sa správať ku kolegom mileniánom a mladším. Lebo veď, chápme ich, pre upadajúcu demografickú krivku sa dostali na takú strednú školu akú chceli, pre covid nemuseli podstúpiť skúšku dospelosti a na vysokú ich prijali väčšinou tiež bez námahy. A potom prídu do pracovného pomeru a odrazu bum! Niekto im prvýkrát povie “nie”, prvýkrát zažijú neúspech. Alebo, ako v našom prípade, niekto im rozbije na prednáške ich ružovučké okuliare. A preto sa aj naša študentka Viktória, akonáhle jej vedenie univerzity nevyhovelo, rýchlo podelila o svoje spravodlivé rozhorčenie s redaktorkami, ktoré nie sú podľa fotografii oveľa staršie, než ona. Čiže s ďalšími snehovými vločkami, ďalšími diagnózami. A čo také doktor psychológie Schwarz povedal, že si to zaslúži takú jedovatú pozornosť?

No predstavte si, v dnešných progresívnych časoch si dovolil v súlade s našou ústavou tvrdiť, že manželstvo je vyhradené len pre muža a ženu. A ešte vtipne podotkol, že inak by sa muselo v prípade dvoch mužov nazývať “manmanstvo” a dvoch žien “želželstvo”, pretože už samotný výraz manželstvo je dovodený od man, čiže muž a žel ako ženstvo. Tiež podľa sledovanej logiky položil praktickú otázku, ako môžu dvaja muži tvoriť rodinu, keď sa v nej nerodí? A liberálov ako aj milé študentky rozzúril do žerava tvrdením, že “Súčasné tlaky (ktoré to chcú zmeniť, pozn. aut.) sú ideologického charakteru, pretože toto je vedeckého charakteru”. Pretože, ako učí svojich študentov a tiež ako dosvedčuje niekoľko tisícročná prax: “Rodina je inštitucionalizovaná biosociálna skupina vytvorená z dvoch členov odlišného pohlavia, a ich detí”. Hnojník, teda pardón, Denník N tiež nezabudol pripomenúť, že Schwarz pôsobil aj v Centre pomoci pre rodinu v Trnave, ktoré úzko spolupracuje s rôznymi cirkevnými organizáciami, aby sme neboli na pochybách, odkiaľ zasa fanatický vietor veje! Povzbudivé je aspoň to, že sa pedagóga zastala drvivá väčšina študentov psychológie, že sami chceli intervenovať v jeho prospech u vedenia univerzity a upustili od toho až na jeho výslovnú žiadosť. Zjavne si tento skromný intelektuál neželá ešte viac víriť kalné vody mediálnej pozornosti.

No my by sme mali. V ostatných Sobotných dialógoch na RTVS (12.11.2022) sa doktora Schwarcza zastal aj poslanec Gyimesi, čo mu tentoraz treba pripočítať k dobru. Nie tak jeho oponentovi, slovutnému obracačovi kabátov, pánovi poslancovi Krúpovi. Ten na margo celej kauzy hovoril o “tmárstve, dušpastierstve a bigotnosti” slovenskej spoločnosti, ktoré majú charakterizovať práve pedagógove výroky. A ešte ostro kritizoval slovenskú vlastnosť voliť si vždy to svoje a odmietať cudzie vzory. V akom stupni rozkladu musí byť mozog pána poslanca, keď toto považuje za niečo zlé! Tým sa zaraďuje k progresívnym úderkám typu Holinovej, Kepplovej, Schutza či Havrana, ktorý sa na margo Slovenska vyjadril, že v ňom chce koalícia konzervatívnych síl a fašistov vytvoriť “zaostalý skanzen a laboratórium na ovládanie ľudí”, aby to bola “krajina uzatvorená v bludoch, čarodejníctve a poverčivosti”. 

Nuž, čo k tomu dodať. Iba ak inými, normálnymi slovami – áno, presne toto chceme! Chceme byť krajinou, kde ľudia budú verní sebe, svojim dejinám, kultúre, zaužívaným vzorcom správania, osvedčenému modelu rodiny, náboženským systémom, vlastenectvu, krvi a pôde! Všetko v súlade s tým, čo tvrdil už Jozef Miloslav Hurban a ktorého slová sa do tejto kauzy mimoriadne hodia : “My chceme vedu pre vieru a vieru pre vedu! Slovenská výzva pre Európu a svet! Slovenské pohľady na svet!” Áno, to je naša výzva, to je aréna, v ktorej sa môžu presadiť aj malé národy! Nie sme veľmoc, nemáme impérium, ani prostriedky na jeho budovanie, nemáme obrovskú armádu, ale máme dedičstvo ducha a dejiny, s ktorými môže súperiť len málo národov, dejiny ľudu mŕtveho a znovu vzkrieseného, zotročeného a znovu slobodného, ktorý raz rozlomí aj putá dneška, ktoré mu chcú opäť raz nasadiť mocní sveta. Nie bez kritiky a hujersky všetko preberať, ale prísť s vlastným postojom a presvedčením a s ním smelo vstúpiť do súboja ideí, ako si to želal už Svetozár Hurban Vajanský: “Keď sa národ slovenský v útiskoch, nemajúcich páru na zemi, zobrať vedel k produkovaniu toľkých hlbokých umov, srdce človeku poskočí pri myšlienke, ako vysoko vyletí duch slovenský s uvoľnenými už krídlami!”  Tu mi na záver príde tiež ako veľmi vhodné spomenúť slová básnika a mešťana slobodného kráľovského mesta Prešova Mikuláša Jakobeusa spred tristo rokov, ktoré možno smelo označiť za večné politické motto pre Slovensko: “…statočný slovenský národ dvíhajte hor ku hviezdam!” 

Mgr. Miroslav Kuna 

Pád

Dnešnému svetu hrozí pád. Možno z toho nič nebude, keďže moderná spoločnosť má podobne ako rakovina mimoriadne úspešnú rezistentnosť voči akejkoľvek liečbe, ale príznaky tu sú. Začnime takým eurom. Holandský parlament sa chystá rokovať o scenároch rozpadu eurozóny, čo by bolo pred pár rokmi ťažké sci-fi. Tamojšia ministerka financií Sigrid Kaagová už v októbri potvrdila, že je potrebné začať s prípravou eventualít na situáciu, keď sa euro zrúti. Súčasťou týchto krízových scenárov je aj znovuzavedenie národnej meny – guldenu. A ešte (u politikov) s ojedinelou dávkou úprimnosti poznamenala, že sú to informácie, ktoré verejnosť nemá poznať. Asi aj preto o tom v našich končinách v hlavnom spravodajskom čase akosi nepočuť.

Tak sa vlastne ukazuje bezvýchodiskovosť celého projektu jednotnej meny, ktorej kúpna sila bola nahlodávaná už od roku 2017 prostredníctvom masívneho nakupovania štátnych dlhopisov a neskôr aj menej hodnotných cenných papierov zo strany centrálnej banky. Vrcholom boli potom záporné úrokové sadzby, ktorými ECB pomáhala jednotlivým krajinám eurozóny z pandemickej katastrofy a s čím skončila v tomto roku pre ich neudržateľnosť. Klincom do rakvy môžu byť napokon stupňujúci sa chaos okolo cien energií, nevyhnutnosť dotovania ekonomiky a domácností a s tým súvisiace zvyšovanie deficitov verejných financií. A môžeme reálne očakávať, že ak by euro “kľaklo”, bol by to začiatok konca únie, pretože spoločná mena je základným kameňom “spoločného” vzdušného zámku s názvom Európska únia. 

Pád tiež zažíva aj eurohujerská reprezentácia naprieč štátmi starého kontinentu. Písali sme o pomalom obrate, ktorý vďaka zmene postojov obyvateľstva nastáva vo Švédsku, Taliansku a nielen my, ale aj Macron má menšinovú vládu, takže voliči aj jemu vystavili účet, aj keď pravda menej výrazne ako Taliani. Len u nás akoby po posledných voľbách nastalo naše povestné zaostávanie. Zo všetkých médií počuť víťazoslávne fanfáry, že vraj “extrém” v nich dostal na frak. Inteligentnejší komentátori (napr. Marián Repa) však nejasajú, pretože si uvedomujú, že “krajná pravica” neuspela len pre svoju roztrieštenosť. Vezmime si príklad “povstaleckého” Banskobystrického kraja. Rudolf Huliak (Národná koalícia), Miroslav Suja (Republika), Marek Kotleba (ĽS NS) a Rudolf Sásik (SĽS Andreja Hlinku) spolu získali takmer tridsať percent hlasov, a to najmä vďaka stabilnej voličskej základni. To je devíza, ktorú začali oceňovať niektoré… no povedzme, že pragmatickejšie strany. Vďaka tomu napr. Republika výrazne zvýšila svoj koaličný potenciál (so Smerom), čo môže o dva roky zaujímavo zamiešať karty. A aj keď autor tohto článku nie je fanúšikom partokracie, ani tohto nešťastného územnosprávneho členenia (najhoršieho v histórii), možno podobný pohyb s trochou irónie považovať za základ hrádze proti extrémizmu. Tomu liberálnemu.

Potom si dúfajme každý sudca rozmyslí, či vydá rozhodnutie zaväzujúce naše úrady uznať pobyt argentínskemu “manželovi” Slováka, hoci ich neprirodzený zväzok štát (zatiaľ) neuznáva. V každom prípade, hlasovanie Národnej rady proti LGBTQI+ agende, či dokonca návrhy na prijatie deklarácie ohradzujúcej sa voči šikanovaniu bruselskými byrokratmi a karieristami v tejto veci, príjemne prekvapil už teraz. A tiež obežník arcibiskupa Oroscha, ktorým nerobí nič iné, len bráni dvojtisícročnú katolícku doktrínu. Škoda len, že bol interný, ale chápem to. Tak ako starý Rím, ani súčasnú satanokraciu nechce Cirkev otvorene provokovať. Avšak mala by si uvedomiť, že konfrontáciu nemôže odkladať do nekonečna. A nie sa ešte ospravedlňovať. Aj pohyb v Brazílii je zaujímavý. V najdlhšej prezidentskej kampani v histórii krajiny tam veľmi tesne zvíťazil ľavičiar Inázio Lula da Silva. Ten už predpovedá takpovediac raj na zemi: “Budeme žiť v časoch mieru, lásky a nádeje”. A ešte tolerancie a rodovej rovnosti. Keby zajtra pred verejnosť predstúpil Antikrist, sotva by si vo svojej prvej reči k osprostenému ľudstvu zvolil demagogickejšie výrazy. A Bolsonaro ohlušujúco mlčal, respektíve mlčanie prerušil len výzvou svojim priaznivcom, aby neblokovali cesty. A tí možno doteraz čakajú na rozkaz tohto bývalého vojenského dôstojníka armáde, aby zachránil krajinu pred komunizmom. Že by to bolo nelegitímne? Ono nelegitímne je už zvolenie samotného Lulu, ktorému nikdy nemalo byť umožnené kandidovať, pretože mal per momentum sedieť vo väzení.

V Brazílii je dobre známy výraz “umývačka áut”, čo bol pred viac ako dekádou najväčší  korupčný škandál na svete (!), kedy cez ropný gigant Petrobraz tiekli miliardy dolárov Lulovej Robotníckej strane a jej sponzorom. Bývalého prezidenta po jeden a polročnom pobyte za mrežami však súd oslobodil, pretože vraj vyšetrovateľ bol voči nemu zaujatý a zozbierané dôkazy, ktoré ho usvedčovali ako hlavu celej schémy, sa v súdnom procese nedajú použiť. Iste, Bolsonarovi sa dá veľa vyčítať, napr. že podľahol vábničke neoliberálnych reforiem (s ktorými má bohaté skúsenosti aj Slovensko), vďaka čomu v krajine, ktorá patrí k najväčším exportérom potravín na svete, trpí 33 miliónov ľudí na podvýživu. Alebo, že preferoval plantážnickú oligarchiu a severoamerické ťažobné spoločnosti, ktoré veľmi citeľne preriedili Amazonský dažďový prales. Ale jeho administratíva urobila aj zopár správnych krokov, ktoré ju posunuli v kultúrnej vojne na tú správnu stranu. Liberáli by povedali, že už v jeho prvom volebnom programe bolo vylúčenie na základe rasy, čo inak takto boli zmeny v zákonníku práce, ktoré umožňovali zamestnávateľom vyberať si zamestnancov podľa vlastného uváženia. Premenené na slovenské pomery by to znamenalo, umožniť napr. majiteľovi reštaurácie odmietnuť prijať do zamestnania zanedbaného toluéna z osady, alebo osobu (asi) mužského pohlavia s mejkapom, pätnásť centimetrovými krížmi v ušiach a vizážou homoupíra z nejakej young adult série (podobnosť s medializovanou reálnou osobou, ktorá sa zúčastnila pohrebu jednej z obetí Teplárne čisto náhodná) bez obáv z toho, že bude šikanovaný úradmi, médiami, tretím sektorom a niektorými politikmi.

A tiež treba oceniť jeho tzv. boj proti satanizmu, čiže vedomé vedenie spoločnosti ku kresťanskému konzervativizmu a rasovému realizmu. Ale zatiaľ Jair nebojuje a jeho stúpenci demonštrujú, blokujú cesty a pred vojenskými základňami skandujú výzvy vojakom, aby im pomohli v boji o budúcnosť krajiny. Aj Amerika to má nahnuté. Biden hovorí o ohrozenej demokracii a do domu Nancy Pelosiovej sa vlámal “pravicový extrémista” David De Pape. Vraj jej chcel preraziť kolená kladivom. Vyskytli sa aj úsmevné správy, že to bol milenec jej manžela, a že sa pohádali, a preto mu následne prebil lebku. V každom prípade USA bezpochyby sú na pokraji občianskej vojny a politické násilie, ktoré v širokom rozsahu na scénu uviedlo BLM, bude len gradovať. Olej do ohňa prilial aj nový majiteľ Twiteru Elon Musk, ktorý tieto teórie sám šíril a doslova uviedol, že je pri nich (aj keď malá) pravdepodobnosť, že sú pravdivé.

Dôležité je, že teórii o homo sadizme uverili milióny obyvateľov svetovej demokratickej superveľmoci napriek tomu, že sú už do najrannejšieho veku nakladaní do liberálneho dunstu. Je to tým, že ľudia tomu chcú veriť, tak veľmi považujú druhú stranu za neprijateľnú pre verejný život. Republikáni pred kongresovými voľbami dúfali, že s veľkou prevahou ovládnu obe snemovne. Ich radikálne krídlo už avizovalo spustenie procesu impeachmentu šéfa Bieleho domu. Nestalo sa. Možno to však urýchli americký pád. A také Rusko a Čína? Moskvu čaká zrýchľujúci sa úpadok a možno aj čiastočná dezintegrácia, takže bude môcť hovoriť o šťastí, ak sa jej územie napokon nescvrkne na úroveň bývalého Moskovského veľkokniežactva. A Čína môže svetový pád veľmi ľahko urýchliť napadnutím Taiwanu (chránenca USA), ktoré mnohí vplyvní analytici predpovedajú do konca tohto desaťročia. Toto však nie je dôvodom na uloženie sa ku spánku. Žiadne waiting for the end, veď liberalizmus sa zožerie aj tak sám pre svoju protirečivosť, počkáme si na rozrumenie sveta atď. Áno je to pravdepodobné. Ale ešte skôr zasiahne vyššia moc. V druhej polovici tohto storočia bude svet a tým aj Slovensko horším miestom pre život. A nebude to len vďaka vojnám či migračným vlnám. Tie budú dôsledkom klimatických zmien, ktoré spôsobia, že sa aj u nás budú striedať suchá a prívalové dažde a v globále oceány zalejú niektoré pobrežné oblasti, rozširovanie púští a nedostatok zrážok budú spôsobovať gigantické hladomory a nemalé časti planéty sa môžu stať pre horúčavy neobývateľnými. A potom bude veľmi záležať na tom, kto bude držať kormidlo – či liberáli, alebo ich životaschopná alternatíva. Ak to budú prví menovaní, čaká nás diktatúra, ktorá bude dúhová a neviem čo ešte, ale rozhodne nie zamatová. Veď si to úspešne vyskúšali už pri covide, keď uzavreli celé národy. Dnešnému svetu hrozí pád. A je dôležité, ako pripravených nás zastihne. Pretože to, čo svet potrebuje, je herakleitovský oheň, ktorý ničí a tvorí nové, je to oheň Kristov, o ktorom sám hovorí, že túži po tom, aby už vzplanul! A keď to príde, bude veľký rozdiel v tom, či budeme horieť, alebo zhoríme. Svet nepočká. 

Mgr. Miroslav Kuna

Kríza identity

Pôvodne som chcel tento článok začať vetou “Smrtiaci stisk čeľustí osamelého vlka…”, ale potom som si to rozmyslel. Človek musí byť v dnešných časoch dúhovej psychózy dvojnásobne opatrný, keďže sa jedná (teraz už) o teroristický čin. Ideopolícia by to mohla totiž vyhodnotiť ako jeho schvaľovanie. A momentálne mi ani nevyhovuje byť “zabásnutý”, keďže ešte musím zrýľovať záhradu. Začnem teda inak. Udalosti okolo gay baru Tepláreň vyvolali silnú odozvu tak v časti verejnosti (v skutočnosti oveľa menšej, ako prezentujú médiá), ako aj u politikov naprieč celým spektrom. Je zábavné sledovať najmä pri tzv. demokratických politikoch, ktorí mali roky homofóbne vyjadrenia, ako sa teraz pretekajú v odsúdení tohto činu. A mali sme tu niečo ako dúhový pochod 2 a morbídne obézni gayovia nám všetkým, čo nesúhlasíme s agendou LGBTI+ (- x %) z pódia pred Národnou radou odkázali, že máme na rukách krv. Apropos, je možné a beztrestné len tak niekoho obviniť, že sa podieľal na vražde? Ale poďme ďalej. Zo všetkých tých mainstreamových pokryteckých sústrastných výlevov, zameraných vždy nakoniec proti slovenskému národu, ma zaujal ten od Magdy Vášaryovej, ktorý zverejnil neomarxistický denník Sme(na) v čísle 198/2022. Nikto asi nebude túto dámu podozrievať z nejakej prenikavej inteligencie a brilantného úsudku, avšak to, čo zosmolila v predmetnom článku, si jednoducho vyžaduje reakciu. A to som k streľbe pred Teplárňou pôvodne nechcel napísať nič, ale nedalo sa inak. 

Pani Magda v článku s názvom “Sme v hlbokej kríze identity” pokračuje v nedávno začatej tradícii, ktorú na TA3 spustil redaktor Richard Dírer (starý gay), keď začiatok relácie “V politike” začal zhodnotením typického Slováka ako zanedbaného “foša”, ktorý sa ožerie v krčme a potom po návrate domov zbije a znásilní tak svoju ženu, ako aj nevestu (syna nespomínal, asi mukluje v zahraničí, aby ich všetkých uživil). Pokračoval v tom v tej istej relácii redaktor Rasťo Iliev (nový gay), ktorý tentoraz rovnako naložil politickým elitám a niekoľko nekonečných minút čítal ich ideozločiny, ktorých sa dopustili voči dúhovej komunite. Článok pani Magdy môžeme teda považovať za pomyslenú korunu, ktorú si podobné indivídua teraz nasadzujú na hlavu. A keď už spomínam korunu, napriek na prvý pohľad výstižnému názvu začína lamentáciou nad tým, že sme sa rozlúčili s cisárskou Viedňou a osemstoročným (?) Uhorským kráľovstvom. Doslova uvádza, ako “rýchlo sme zabudli na pompéznosť, na pravidlá a habsburský protokol. Posadili sme sa symbolicky na roľu, trochu sa pripili, aby sme sa nebáli, a strčili bosé nohy do chladnúceho popola”. A ešte, že “vznešenosť kráľovstva sme zavrhli”. Zjavne neuznala za hodné do tejto neplodnej pozlátenej sofistiky zahrnúť genocídnu maďarizačnú politiku uhorskej vlády, ani to, že Habsburgovci nás zradili VŽDY, keď sme od nich očakávali pomoc (takí štúrovci by vedeli rozprávať), na hlad, ktorý vyhnal státisíce našincov za veľkú mláku, na odnárodňovaniu činnosť spolku FEMKE, na únosy slovenských detí na Dolnú zem, aby sa popri otročení na tamojších statkoch konečne naučili po maďarsky… Kritizuje tiež, že sme boli vazalmi Sovietskeho zväzu (akoby konkrétne Slováci mali vtedy na výber, že?) a označuje ho za pokračovanie Ruského impéria, len už nie na čele s cármi bielymi, ale červenými.

Tu jej pôvodná monarchistická despocia zjavne vadí, ale stále by bola najradšej, keby “osud trónu Habsburského, bol aj naším osudom”. A v inak správne identifikovanej kríze identity, patriotizmu a tradičnej kultúry nevidí cestu z nej v návrate k ich rýdzej podobe, ale naopak. Hlása novú, sterilnú, multifarebnú, nihilistickú a mechanistickú európsku identitu. Teda niečo také, ako si vysnívali v jednom pamätnom rozhovore Václav Havel s jej zosnulým manželom Milanom Lasicom. A niečo rovnako užitočné, keďže sa predmetný rozhovor končil (končil?) nezabudnuteľným “hovno preskočíš”. Potom už nasleduje povinná mantra o židovskej komunite ako ľuďoch mesta, obchodu a financií, ako o dôležitej súčasti multikultúrneho Slovenska. Namiesto nich prišli ľudia “pastorálnej symfónie”, ktorým ešte “mamka v detstve na holi vši vyberala”, vidiečania bez vzdelania a mestskej kultúry (rozumej kaviarne a nevestince). Čiže, “obyčajní Slováci”. A preto rezolútne žiada zničenie závislosti od myslenia 19. storočia a plamenného nacionalizmu, pretože “sme niktoši, no nie v materiálnom, ale v kultúrnom zmysle”. No, nie niktoši, ale minimálne chudáci sú niektorí už aj v materiálnom, ale to si táto príslušníčka bratislavskej elity, “herečka a diplomatka” ako sa sama podpisuje, sotva všimla. Áno, máme tu krízu identity. Povedzme si pravdu, sami sa ešte ako národ hľadáme. Niekedy sa tvárime, že sme sa tu ocitli až v roku 1993. Pamiatky chátrajú, pamätníky chátrajú (česť výnimkám), lokálna história je zabudnutá, bežnej populácii nič nehovoria ani najdôležitejšie dátumy našich dejín. Liberáli a progresívci to dobre vedia a ťažia z toho, pretože z človeka bez identity môžete mať čokoľvek. Marián Repa, bývalý šéf predvolebnej kampane Zuzany Čaputovej, o nás hovorí ako o chorej spoločnosti. A že Slovensko potrebuje liečbu. Vieme, čo si pod tým on a jemu podobní predstavujú. A tak im tento po novom teroristický útok neskutočne nahral do karát. Vidno to aj na expresných snahách legalizovať registrované partnerstvá ako prvý krok k homosexuálnym manželstvám. LGBTI+ tiež maximálne využijú svoju šancu, drukuje do toho najnovšie aj smutno-smiešny hrdina dnešných dní Roman Samotný, majiteľ Teplárne. Ten sa už v očakávaní skorého víťazstva vyjadril nasledovne: “Oceňujem, ak životné partnerstvá v nejakej zmysluplnej podobe prejdú, ale tých požiadaviek máme viac”. Vníma to ako povinné odškodné za nenávisť, ktorú tu podľa neho “šírili systematicky a vedome zo všetkých katolíckych kazateľníc”. A hoci registrované partnerstvá ani neprešli do druhého čítania, “sestry večnej bezuzdnosti” si môžu rýchlo pripomenúť slová progresívca a europoslanca Šimečku: “A môžeme realisticky predpokladať, že to nebude len o dohľade nad policajným vyšetrovaním, ale dôjde k ideologickému nátlaku a v rámci EÚ”.

 Pán poslanec sa teda ani netají predstavou, že na policajné vyšetrovanie treba dohliadať, aby prinieslo tie správne výsledky (zatváranie vlastencov?), a že nás aj globálna dúhová superveľmoc dá do laty, ak sa nebude v našom národnom parlamente hlasovať tak, ako treba. Spoločnosť je chorá, ale nie tá väčšinová. Chorí sú tí, čo stoja za takýmito nápadmi. A preto, ako sa nevrátime k našim prazákladom, identite, krvi a cti, “roli a popolu”, ak za to nebudeme bojovať, bude náš osud určovať chorá menšina. A to dúfam dopustiť nechceme.

Mgr. Miroslav Kuna

Grazie Italia!

“Som žena, matka, Talianka a kresťanka a nik mi to nevezme”. Pred troma rokmi vystúpila vtedy takmer neznáma Giorgia Meloniová s týmto sympatickým vyznaním. Výrok následne zremixovala skupina dídžejov, aby ju zosmiešnila. Dosiahli však pravý opak. Hejterské video si pozrelo 11 miliónov ľudí a bolo nakoniec jedným zo stupienkov, po ktorých sa Meloniová dostala do širšieho povedomia verejnosti (odkaz pre Zomri! a pod: hejtujte nás prosím aj naďalej). Už sme na našej stránke nie raz písali o pomalom, ale istom obrate, ktorý na tradične liberálnom Západe nastáva. A hoci nemožno mať veľké očakávania, je zábavné sledovať, akú paniku chytajú progresívni komentátori. Tak napr. Marián Repa z postkomunistickej Pravdy víťazstvo Švédskych demokratov a teraz pravicového bloku v Taliansku zhodnotil tak, že “Európa hnedne, a my nie sme výnimkou”.Kritika vlády, Bruselu a xenofilnej imigračnej politiky talianskej pravici pomohla a v Ríme budú mať historicky pravdepodobne prvú premiérku.

Tu je inak ďalší zábavný moment – neomarxisti a progresívci roky vyplakávajú nad nízkym počtom žien v politike a chceli dokonca zaviesť povinné kvóty pre nežné pohlavie v poslaneckých laviciach. A čuduj sa svete, najväčšími “extrémistami” v únii sú práve dve ženy – Marine Le Penová a teraz už aj Giorgia Meloniová. Avšak obe dámy sú napriek liberálnym pľuvancom predsa len niekde inde ako napr. zápasníčky vo voľnom štýle Tabák s Bittó – Cigánikovou. Mainstream nám tiež nezabudol pripomenúť, že ako mladá aktivistka Meloniová vychvaľovala vládu Benita Mussoliniho a aj terajšie jej názory nie sú eurokratom pochuti, aj keď sa od spájania s fašizmom dištancuje. Na to stihla zareagovať aj šéfka európskej rady ľudových komisárov Van der Leyenová, ktorá ešte pred voľbami (!) vyhlásila, že v prípade “odklonu Talianska od demokratických hodnôt” (rozumej LGBT+, potraty, migrácia), má únia nástroje pre vyvinutie tlaku na neposlušnú provinciu.

Tu sa EÚ opäť raz krásne demaskovala a vlastne nám ukázala, že medzi ňou a Ruskom nie je až taký rozdiel, pretože kým cár Východu vyvíja tlak zabíjaním a anexiami, cisárovná Západu je pripravená odpojiť Rím od plánu obnovy, ak sa odváži konečne zdvihnúť hlavu. No nepomohlo to, práve naopak. Kým v predošlých voľbách získala Meloniovej strana Bratia Talianska len 4% hlasov, teraz v koalícii s Ligou severu Mattea Salviniho a Forza Italia Silvia Berluconiho dosiahli krásnych 43,8%, pričom Bratia z toho dostali celých 26%. Ľavicové zoskupenie vedené Demokratickou stranou dosiahlo len 19% hlasov. Tretej najväčšej ekonomike v únii  tak bude vládnuť stabilná koalícia zložená z troch euroskeptických a národne-konzervatívnych strán. A to nie je málo, keď si uvedomíme, že povojnové Taliansko malo 66 vlád, ktorých priemerná životnosť bola 13 mesiacov. A aké budú prvé kroky novej vlády?

Pred ôsmimi rokmi Meloniová žiadala odstúpenie od eura a neskôr kritizovala vládu vedenú antisystémovým Hnutím piatich hviezd, že sa podvolila byrokratom z Bruselu. Aj keď rétoriku zmiernila (čo sa stáva zo železnou pravidelnosťou všetkým “extrémistom”), dá sa očakávať, že bude viac presadzovať národné záujmy ako eurobankár Mario Draghi. Svedčí o tom aj jej výrok: “Demokratická suverenita spočíva predovšetkým v národných štátoch. Dať legislatívnu iniciatívu nevoleným európskym byrokratom v konečnom dôsledku zraňuje demokraciu”. Ostatní lídri už tiež vyjadrili “obavy”. Španielsky minister zahraničných vecí José Manuel Albares jej už odkázal, že “populizmus sa vždy končí katastrofou”. Diplomatickejšia bola francúzska premiérka Elisabeth Borneová – nechce komentovať demokratickú voľbu talianskeho ľudu. Vie prečo. V jej krajine tiež rastie “extrém” a euroskepticizmus. Zároveň však uviedla, že EÚ bude pozorne sledovať dodržiavanie ľudských práv, medzi ktoré ráta aj prístup žien k interrupciám. Tu totiž plánuje víťazka volieb zmenu legislatívy, ktorá by pomohla obmedziť genocídu talianskeho národa. Zároveň chce pravicová koalícia presadiť nízke dane, zastaviť masovú imigráciu, podporovať tradičnú rodinu, či dať stopku rozširovaniu “práv” LGBT+. Uvidíme, ako sa novej talianskej vláde bude dariť.

Prehnaný optimizmus však nie je namieste. Vždy treba byť ostražitý pred politikmi, ktorí majú po dosiahnutí moci vo zvyku svoju rétoriku “mierniť”. Meloniovej tiež nebudú situáciu uľahčovať Salvini s Berlusconim, ktorí majú slabosť pre Putina, kým ona jednoznačne podporuje Ukrajinu a skepticky sa stavia aj k Číne. A hoci chce prehĺbiť vzťahy s Poľskom a Maďarskom, a tak vytvoriť v rámci únie akúsi konzervatívnu protiváhu, netreba očakávať, že sa niečo výraznejšie zmení. Toto ešte nie je kontrarevolúcia, dokonca ani jej začiatok. Môže to však byť prvý krok k nej. A preto sa hádam smieme dívať na volebné víťazstvá “extrémistov” naprieč Európou s opatrnou nádejou. 

Mgr. Miroslav Kuna  

Colourexit


Sedemdesiat rokov “vlády” britskej kráľovnej Alžbety II. ukončila jediná istota v živote, ktorá má tak málo úcty ešte aj k modrej krvi. Svet spomína na jej panovanie ako na vcelku úspešnú, takmer pohodovú éru, podobajúcu sa pestrej vianočnej pohľadnici. Kondolencie vyjadruje a píše celý svet, aj Slováci tak môžu urobiť v Bratislave. Veď ako sa vyjadril istý člen Snemovne lordov, Alžbeta nebola len kráľovnou Veľkej Británie a severného Írska, či Commonwealth realm, ale vraj celého sveta. Exaltovanejšie hodnotenia radšej opakovať nebudem.”O mŕtvych len dobre” hovorí staré slovenské príslovie. Keď však zomrie niekto známy, zvykne sa k jeho nekrológu pripojiť aj hodnotenie, či bol jeho životný príbeh úspešný.

Nuž a to tu so zosnulou panovníčkou nevyzerá veľmi ružovo. Veď ktorý monarcha by sa chcel chváliť tým, že sa za jeho éry stalo jemu poddané impérium z najväčšieho najmenším, že Britské ostrovy zaplavili a zaplavujú alogénni prisťahovalci, že monarchia je v úpadku po všetkých stránkach? Iste, niekto môže povedať, že britský panovník nemá žiadnu reálnu moc, a tak nemohla nič ovplyvniť. A že sa dokonca ani nesmela k ničomu vyjadrovať. Načo je potom taká monarchia a ako teda mala pôsobiť na národ? Možno by mohla byť kráľovská rodina, ktorá je už zo svojej podstaty živým symbolom štátu, aspoň vzorom cností. Avšak podľa toho, čo doteraz Windsorovci postvárali, toto tiež nebude výkladná skriňa monarchie. Takisto nevesty boli pekné kvietka, pravda až na sekulárnu sväticu Dianu. Tá je taká nedotknuteľná, že sa cudne prechádza aj jej škandalózny vzťah s egyptským moslimom.

Zosnulá kráľovná nemala veľmi čo ukázať ani dokázať, a asi jej to tak aj vyhovovalo. Byť živou, uctievanou fotografiou a obývať rozprávkové zámky ako Windsor či Balmoral sa len tak nezunuje. Ani užívať si majetok, o ktorý jej predkovia okradli okrem iných aj Katolícku cirkev + dostávať štedrú dotáciu (vyše 300 miliónov libier ročne) z daní poddaných. A to ešte ako princezná v jednom rozhovore uviedla, že stať sa kráľom iba na základe toho, že sa človek narodí do správnej rodiny, je “hanebné”. Po korunovácii ju tento ostych zrejme opustil. Keď nič iné, Alžbetini obhajcovia často tvrdia, že kráľovná fungovala v britskej verejnosti ako akýsi rozhodca vkusu. Aj preto si mnoho ľudí napríklad vyberali publikácie na čítanie podľa tých, ktoré si kráľovná pripravila na leto. Jednou z nich bola v osemdesiatych rokoch napríklad aj kniha o kruhoch v obilí vytváraných mimozemšťanmi, takže názor na to, ako jej to v určovaní vkusu šlo, nech si urobí čitateľ sám. A jej nástupca Karol, toho mena tretí, ktorý svoju fundovanosť prejavil environmentálnymi názormi a ešte tým, že sa rozpráva so svojou zeleninou, zas a znova potvrdzuje zbytočnosť monarchie.

Ostatne, ako politická inštitúcia bola zastaraná už v antike. Preto s ňou Rimania a Aténčania veľmi rýchlo skoncovali už na úsvite svojich dejín. Respektíve, úrad samotný zachovali vo forme rex sacrorum v Ríme a archón basileus v Aténach. Avšak tieto úrady nemali absolútne žiadnu moc okrem náboženskej a ambicióznejší jedinci sa im preto oblúkom vyhli. A takýto živý skanzen je aj britská monarchia súčasnosti. Len s tým rozdielom, že Rimania a Aténčania prísne dbali na to, aby ho zastával človek mravne dokonalý a navyše bol volený.   Nuž ale vráťme sa k podstate. S Alžbetou skončila jedna éra, aspoň formálne. Aký je jej odkaz? Stačí sa pozrieť na súčasnú britskú vládu. Národ, ktorý sa pred vyše sto rokmi hrdo označoval za “britskú rasu” a volil Splendid isolation (Skvelú osamotenosť), má dnes najdôležitejšie úrady obsadené potomkami neeurópskych prisťahovalcov.

A tak je ministrom financií pán s ghanskými koreňmi Kwasi Kwarteng, šéfom diplomacie je James Cleverly, ktorého matka pochádza zo Sierry Leone, kam kedysi Briti vyvážali oslobodených otrokov z Ameriky, no a ministerkou vnútra je madame Suella Bravermanová, ktorej rodičia majú pre zmenu indický pôvod. A podotýkam, že sú to ministri za Konzervatívnu stranu, ktorej 97% členov je bielych. To považuje za potrebné zmeniť aj Samuel Kasumu, bývalý poradca expremiéra Borisa Johnsona pre otázky rasy : “Zloženie nového kabinetu je ďalšou pripomienkou, kam sa až môžu v rámci Konzervatívnej strany dostať ľudia, ktorí pochádzajú z rôznych prostredí. Výzvou pre nás je, aby sa táto rozmanitosť odrážala medzi tými, čo nás volia. Bude to kľúčové pre budúci úspech strany”. Pán Kasumu teda považuje za nevyhnutnú politickú aktivizáciu etnických menšín v rámci hlavných strán. Pretože nielen konzervatívci sú “príliš bieli”. Prakticky rovnako je na tom aj ľavicová Labour Party a Liberálna strana (v oboch je 96% členov bielych).

Otázne je, prečo príslušníci menšín, ktorí sa nezaujímajú o politické dianie v hostiteľskej krajine, majú také silné zastúpenie vo vládnom kabinete. Ale konzervatívci sú ešte progresívnejší, pretože uctievajú aj rodovú rovnosť. Veď už vyprodukovali tri premiérky, popri súčasnej Lizz Trussovej to bola Margaret Thatcherová a Theresa Mayová. Hoci, mohlo to dopadnúť aj inak, keby tých 97% bielych konzervatívcov nezvolilo Lizz, ale Rishiho Sunaka s indickými koreňmi. Potom by boli “farebné” všetky najdôležitejšie úrady v štáte. Iste k tomu konzervatívcov viedol ich rasistický pud! Mohlo by sa nad tým prižmúriť oko, keby ešte existovalo Britské impérium a vládny kabinet by vlastne reflektoval všetky jeho časti. Ale to už neexistuje. Prečo sa teda presadzujú v britskej politike príslušníci národov, ktoré v ňom žiť nechceli? A práve toto je autentické dedičstvo práve skončenej druhej alžbetínskej éry. Nemyslime si, že Elizabeth Regina s tým mala nejaký problém, hoci vraj svojho času riešila farbu pleti vnuka Archieho. Kráľovná, ktorá bez problémov povýšila do šľachtického stavu aj takého Eltona Johna, v tom rozpor vidieť nemohla. Nepomohol tomu ani Brexit, akékoľvek nádeje sa doňho vkladali. Práve naopak sa zdá, že Británia si zvolila skôr colourexit. Ktovie, či pri korunovácii Karola, toho mena tretieho, zaznejú aj slová vlasteneckej piesne Rule, Britannia! (Vládni, Británia!). Možno áno, ale obávam sa, že skôr nie. Veď by to ani nebolo korektné. A nielen politicky. Británia už totiž nevládne ani moriam, ani ríši, nad ktorou slnko nezapadá. A momentálne Briti nevládnu už ani vlastnému ostrovu.

Mgr. Miroslav Kuna  

Pripomenuli sme si

Uplynulú nedeľu si členovia a priaznivci nášho občianskeho združenia pripomenuli 200-sté výročie narodenia štúrovského revolucionára Ľudovíta Jaroslava Šuleka ( * 8.9.1822 – + 17.6.1849), rodáka zo Sobotišťa, ktorého zajali a na následky tvrdého žalárovania a príkorí umučili v komárňanskej pevnosti košútovské revolučné gardy vo veku 26 rokov. Preto je i pochovaný na cintoríne v Komárne, o čom mnohí netušia. Podľa neho a na jeho pamiatku je pomenované i slovenské komárňanské gymnázium od roku 1995. Jeho hrob s pamätníkom z roku 1972 obnovila v roku 2017 práve Mea Patria. Hoci Ľ.J.Šulek odišiel v tak mladom veku, jeho odhodlanie a zápal pre slovenskú národnú vec je práve v súčasnosti priam inšpiratívna. Je v prudkom protiklade s dnešným individualizmom a konzumnou spoločnosťou, za ktorú by akiste svoj mladý život nepoložil. Smutným konštatovaním však je i to, že na jeho okrúhle výročie narodenia si nespomenula žiadna štátna inštitúcia, či súčasní politici, hoci pre slovenskú svojbytnosť obetoval to najcennejšie čo mohol.

Prečítajte si aj:

Prípad Rushdie

Celý svet na chvíľu zastal, keď sa “anglický” spisovateľ indického pôvodu a moslimského vierovyznania v New Yorku konečne postavil zoči voči vykonávateľovi fatvy. Myslel si, že už môže žiť “normálne”. Ale po 33 rokoch sa predsa len dočkal. Zrejme príde o oko, ale už vraj znova žartuje. A človek by si myslel, že mu tie päste a nôž zmažú ten arogantný úsmev z tváre, keďže si v danej chvíli musel uvedomiť, že rozsudku smrti nikdy v živote neunikne.

Aby čitateľ nebol na pochybách, nepodporujem šiítsku formu islamu (ani nijakú jeho formu) a nie som ani obdivovateľom ajatolláha Chomejního – toho skôr považujem za jedného z malých antikristov, ktorí majú predchádzať príchodu toho veľkého. Veď to bol práve on, kto vyzýval moslimov na dobývanie krajín obývaných “neveriacimi”, kým na celom svete nebude nastolený islam. Samozrejme, šiítsky. Avšak v prípade Rushdieho sa bavíme o človeku, ktorý v roku 2019 spolu s ďalšími zhruba tridsiatimi “intelektuálmi” podpísal výzvu: “Bojujte za Európu, lebo ničitelia ju zničia!” Tá bola namierená konkrétne proti vlastencom a identitárom v európskych krajinách. A  samozrejme sa k tomu potrebovala vyjadriť aj liberálna internacionála, ako aj jej domáca odnož, vrátane dementissime femine našej “kultúrnej” scény Mariany Čengel-Solčanskej (režisérky a neviem čo ešte). Tá vo svojom pravidelnom stĺpčeku v neomarxistickom denníku SME (č. 157/2022) označila Rushdieho za nesmrteľného a parafrázovaním jeho výroku “sloboda slova je život sám” spochybnila, či by v modernej krajine (rozumej u nás) mal byť vôbec v Trestnom zákonníku paragraf postihujúci hanobenie náboženstva.

Ale ďalej ju budem radšej citovať: “Nemáme azda právo posmievať sa akejkoľvek transcendentnej bytosti, akú len bola schopná ľudská fantázia vyfabulovať? Nemáme právo znevažovať krutých bohov, pomstychtivé a zakomplexované entity bez tela, ktoré nám skrze bigotné mysle diktujú knihy a zákony? Nemáme právo spochybňovať každého, kto sa považuje za proroka a médium záhrobných hlasov? Nemáme právo kresliť a písať karikatúry zákonodarcov, ktorí argumentujú božou vôľou? To by predsa v dvadsiatom prvom storočí nemalo byť iba právom, ale celospoločensky chápanou povinnosťou”. A svoju akútnu verbálnu hnačku zavŕšila spisovateľovým výrokom “… v smrti a v živote obhajovať vec pravdy a rozprášiť ilúziu do vetra”. Myslím, že by sme museli dlho hľadať, aby sme podobné, vulgárno-ateistické výroky našli v tlači spred roka ´89. Komunistickí ideológovia sa snažili ísť na vec mazane a podkopať náboženstvo narúšaním jeho základov. Toto je však hodenie granátu rovno na oltár. Pretože je zrejmé, že jej výroky neboli namierené len proti viere ajatolláhov, ale proti všetkým náboženstvám. A nič z toho pani režisérka mať nebude, paragraf-neparagraf. Je smelá, pretože tu jej za takéto výroky nikto nožom na tvári trvalý úsmev nevyčarí.

Som zvedavý, či by sa s rovnakou benevolenciou prehliadli aj výroky, podobne hodnotiace LGBTQI+ komunitu, demokratov, liberálov, ateistov atď. Vskutku, mohol by niekto v mienkotvornom médiu napr. napísať, že máme právo znevažovať “hrdinov”, ako sú Nelson Mandela či Martin Luther King (ktorí boli všetko len nie svätí), že máme právo znevažovať zakomplexované a pomstychtivé indivídua, ktoré sa necítia doma ani vo svojom vlastnom tele, že máme právo kritizovať šialených liberálov, ktorí nám skrze svoju sociopatiu diktujú zákony a to, aké môžeme čítať knihy a periodiká? Každému súdnemu človeku je zrejmé, že Rushdie slúži liberálom len ako zásterka. Pochybujem, že Satanské verše väčšina z nich vôbec čítala. Autor tohto článku to skúšal, ale je to naozaj taká neuveriteľne nudná záležitosť, že mám chuť vyhlásiť súťaž o hodnotné ceny pre každého, kto ju dočíta do konca. Samotný Rushdie sa najprv vyjadril, že jeho kniha neuráža islam, avšak po tom, čo v islamskom svete spôsobila, otočil. Odvtedy vravieval, že také náboženstvo sa nedá nekritizovať. A preto ho liberáli teraz vyťahujú z nemocničného lôžka, pretože im tento vykorenený človek opäť poslúži v úlohe užitočného idiota na splnenie cieľa, ktorý naznačila už pani Čengel-Solčanská – spraviť z náboženstva fackovacieho panáka, ako prvý krok k jeho zničeniu.

Preto už nemá byť trestné ho hanobiť. Preto sa účelovo vyťahuje Taliban a život v Afganistane “rok po” (lebo vraj podobne by to raz vďaka katolibacom mohlo vyzerať aj u nás). Preto transvestitka Matia Lecká (dídžejka a neviem čo ešte) pri velebení pražského prajdu uviedla, že “omnipotentná entita ovládajúca prírodu a svet si nevyberá”. To len ľudia všetko prekrútia. V slušnej spoločnosti to však prípustné nie je. Veľký politický filozof Roger Scruton vo svojej knihe Zmysel konzervativizmu vyslovene uvádza, že sloboda slova nemôže chrániť vulgárnosť, rúhanie, nactiutŕhanie a všetky podobné útoky na osobnú integritu človeka. V slušnej spoločnosti to ľudia vedia. Nevedia to ale zjavne tí zo “slušného Slovenska”. Ale potom sa nečudujme, že ak sa tu selektívne nedodržujú zákony, tak v atmosfére narastajúcej nervozity a agresivity sa im časom niekto pokúsi otvoriť oči. Trebárs aj nožom.

Mgr. Miroslav Kuna 

Kalergiho plán

Slová maďarského premiéra, ktoré vyslovil na tzv. Letnej univerzite Maďarov v rumunskom Sedmohradsku, vyvolali divokú reakciu naprieč celou západnou civilizáciou a vo všetkých mimovládkach. Slová, ako “nechceme byť miešancami zmiešanými s Neeurópanmi”, či tvrdenia o tom, že na Západe sú vďaka rasovému miešaniu už len konglomeráty národov, a nie národy, očividne zaťali do živého. Zastal sa ho iba rakúsky kancelár Karol Nehammer, ktorý si za to tiež okamžite zlízol svoju dávku blenu. A hoci Orbán opäť predviedol grandióznu flexibilitu svojej chrbtovej kosti, keď sa vyjadril v tom zmysle, že niekedy niečo inak povie, ako to myslí, treba mu za jeho výroky vlastne poďakovať.

Vojna na Ukrajine, zdražovanie a hrozba naozaj studených zím (napriek klimatickej zmene) totiž úplne zatlačili do úzadia problém masovej nelegálnej migrácie, ktorej intenzita sa nezmenšuje. Práve naopak, ako ukázali posledné udalosti na ostrove Lampedusa. A tiež nie je otázkou náhody, ale je riadená podľa konkrétneho plánu. Nie, nebudem písať o strýkovi Sorosovi, aj keď v tom hrá nezastupiteľnú úlohu. Budem písať o takmer sto rokov starom pláne na postupnú likvidáciu tradičných európskych národov. Richard Mikuláš gróf Coudenhove-Kalergi (1894-1972) bol rakúsky šľachtic zmiešaného pôvodu. Jeho otec Heinrich, c. a k. vyslanec u japonského cisárskeho dvora, sa behom svojej diplomatickej misie oženil s dcérou významného obchodníka Micuko Aojamou. Richard Mikuláš (jeho japonské meno bolo Eijiro) sa tak narodil v Tokiu, vyrastal v Rakúsko-Uhorsku, jeho domovom bolo Francúzsko a mal československé občianstvo. Vynikajúca vizitka vykorenenosti budúceho duchovného otca zjednotenia Európy, ktorého predkovia z otcovej strany pochádzali z Brabantu a zúčastnili sa prvej krížovej výpravy! S nápadom celoeurópskej federácie prišiel po hrôzach prvej svetovej vojny.

Chcel prepojiť európske štáty ekonomickými, politickými a hospodárskymi väzbami, ktoré by zabránili ďalšej vojne. To je dodnes ako vieme proklamovaný cieľ Európskej únie. V roku 1922, respektíve 1923 preto zakladá hnutie s názvom Paneurópska únia, ktorej cieľom bolo zjednotenie európskych krajín do Spojených štátov európskych, ktoré si predstavoval ako rozšírené Rakúsko-Uhorsko. Avšak stal sa neslávne známym najmä svojimi nadčasovými úvahami o budúcom usporiadaní Európy, ktoré chcel dosiahnuť najmä vďaka miešaniu Európanov s príslušníkmi afrických a blízkovýchodných etník. A prečo takýto spôsob? Uvedomil si, že prinútiť hrdé a nezávislé európske národy k rozpusteniu v novom superštáte bude príliš zložité, ak nie nemožné. Preto sa rozhodol, že práve rasové miešanie povedie k vytvoreniu úplne novej identity, ktorá už nebude natoľko lipnúť na tradičných hodnotách.

Vo svojej knihe Praktický idealizmus (1925) dokonca predstavuje túto rasu budúcnosti, ktorú budú tvoriť jedinci zmiešaní zo všetkých rás, a tí nahradia etnickú jedinečnosť a rozmanitosť národov a osudové spoločenstvo vykorenenými, egoistickými jednotlivcami: “Rasa budúcnosti, negroidno-euroázijská, vzhľadu podobného starovekému Egyptu, nahradí množstvo národov množstvom osobností.” Jeho vysnívaní mestici, čo sa vlastností týka, majú kombinovať nedostatok charakteru, absenciu zábran, slabosť vôle, nestálosť, bezbožnosť a neveru s objektivitou, všestrannosťou, duchovnou bdelosťou, absenciou predsudkov a rozmanitosťou. Táto nová, vykorenená rasa bez vlasti a viery má byť ovládaná starou feudálnou šľachtou, ku ktorej sám patril. Príslušníkov európskych šľachtických domov preto vyzýva, aby sa stali “novou medzinárodnou a intersociálnou šľachtickou rasou zajtrajška”. Tá má vládnuť pomocou nových ľudí, “najlepších mužov a žien”, ktorí sa budú podieľať na rozvrátení tradičnej rodiny pomocou voľných zväzkov a promiskuity. Tento postup označil za “božské zákony erotickej eugeniky”. Takisto filozofuje nad antagonistickými svetmi vidieka a mesta, pričom sa otvorene vysmieva z rustikálneho spôsobu života založenom na viere, konzervativizme, tradicionalizme a úcte k miestnemu dedičstvu, ktoré označuje za výsledok príbuzenského kríženia. Naopak, mestský človek má mať podľa neho ideálne vlastnosti – skepticizmus, racionalizmus, ateizmus a modernizmus. 

V príhovore na prvom paneurópskom kongrese (1926) zasa vyzýval hospodársky a politicky zvýhodňovať židovské obyvateľstvo, hoci predtým sa proti nemu vymedzoval. Zmena postoja zrejme súvisela s jeho priateľstvom s barónom Louisom de Rotschildom, či americkými finančníkmi Maxom Warburgom a Bernardom Baruchom, ktorí nemalými čiastkami financovali jeho hnutie. Veľkú podporu mal aj medzi slobodomurármi a lóžovým bratom sa stal už v roku 1921, kedy vstúpil do viedenskej Humanitas. A na svoju stranu si časom získal také “kvalitné” osobnosti, ako boli Aristide Briand (francúzsky anarchista, neskôr socialistický politik), Sigmund Freud, Otto von Habsburg či Edvard Beneš. Avšak Eijirove ambície presahovali ešte aj hranice starého kontinentu. Okrem Spojených štátov európskych, do ktorých mali patriť aj ich africké a ázijské kolónie (zrejme kvôli ľahšiemu dovozu “materiálu” na miešanie) mali vzniknúť, alebo pokračovať ešte ďalšie štyri superštáty – Panamerická únia (celý americký kontinent), Britské impérium, vtedy ešte najväčšie na svete, ktoré už rozmanitosťou trpelo, Sovietsky zväz a Panázijská únia skladajúca sa predovšetkým z Číny a Japonska. Medzinárodným komunikačným jazykom mala byť angličtina (čo sa splnilo) a keď sa vrátime k Pan-Európe, o jeho politickej naivite svedčí aj fakt, že mala byť založená na prekonaní rozporov medzi individualizmom a socializmom a kapitalizmus a komunizmus sa mali navzájom obohacovať.

Nuž ale dajme si logickú otázku – nedeje sa práve toto na ideologickej rovine aj v súčasnej únii? Nie je tu jasný príklon k liberalizmu, ľavicovému environmentalizmu a spolupráci oligarchických štruktúr s neomarxizmom? Možno to všetko znie ako konšpiračná teória, avšak len dovtedy, kým si neuvedomíme, že súčasná únia krok za krokom plní aj ďalšie plány veľkého kozmopolitu. Už v roku 1955 napríklad navrhol Beethovenovu Ódu na radosť ako hymnu Európy, čo sa o 16 rokov neskôr aj realizovalo a vymyslel tiež Deň Európy (v súčasnosti 9. máj) a jeho návrh európskej vlajky je veľmi podobný tej únijnej. Podľa jeho predstáv sa neskôr vytvárali európske spoločenstvá, či Európsky parlament. Tiež sa realizovali Eijirove vízie spoločnej meny, hospodárskej únie a v súčasnosti urýchlene smerujeme k plnohodnotnej politickej únii. Keď sa teda realizovalo toto všetko, vyzerá ako náhoda, že migračná katastrofa z roku 2015 prebiehala ako prebiehala? Začala sa tým ďalšia fáza “zjednocovania” Európy, kedy starý kontinent otvoril brány miliónom utečencov, ktorí neutekali pred vojnou, chudobou a hladom (stačí len spomenúť sumy platené prevádzačom), ale s cieľom stať sa bez práce súčasťou európskeho blahobytu?

A jediné, čo architekti willkomenskultur za to od nich požadujú, je etnické “obohatenie”? Iste, príliv alogénnych prisťahovalcov trvá na západe kontinentu už desaťročia, ale jeho finalizáciu zažívame očividne v našich časoch. Podľa niektorých odhadov majú byť do konca storočia zlikvidované národné štáty a nastoleniu novej politickej a etnickej reality už nebude stáť nič v ceste. Nenechajme sa učičíkať tým, že je to ešte ďaleko, že máme čas. Dedičia grófovej vízie čakali na urýchlenú realizáciu tohto bodu celých sto rokov! Coudenhove-Kalergi zomrel podľa správy zverejnenej slobodomurármi (!) na mozgovú mŕtvicu. Jeho sekretárka však naznačila, že pravdepodobne spáchal samovraždu. Ututlalo sa to, aby jeho obdivovatelia neboli sklamaní. Zdá sa to nelogické, lebo v živote dosiahol všetko čo chcel a jeho plány sa dodnes očividne realizujú. Ktovie, akú úlohu v tomto skratovitom rozhodnutí hral ochromujúci pocit zžieravej vykorenenosti. Stálo by to za serióznu sociobiologickú štúdiu.

Predsedníctvo Paneurópskej únie, tejto liahni zvrhlých nápadov pre naše spoločné smerovanie, prebral po ňom dedič ďalšieho spustnutého domu – Otto von Habsburg. Ale je vlastne jedno, kto bude stáť na čele (v súčasnosti Alain Terrenoire, autor francúzskeho antirasistického zákona z roku 1972). Dôležité je, že Kalergiho plán úspešne pokračuje.

Mgr. Miroslav Kuna    

IO TRIUMPHE!


Aká to slasť počúvať rozhorčené výkriky liberálov! Aká to rajská hudba, tá všadeprítomná kvílivá symfónia feministiek! Najvyšší súd USA 24. júna 2022 zasadil svetovému progresivizmu zásadnú ranu. A teraz nepreháňam, pretože už Samuel Hutchinson vo svojej knihe Zrážka civilizácii píše, že ak dominantný štát konkrétneho civilizačného okruhu urobí nejaký obrat v dovtedajšom nastavení, ostatné štáty daného okruhu ho budú pravdepodobne nasledovať. A keby aj nie, Amerika je týmto pádom bližšie k novému rozdeleniu, rovnako aj Európska únia. A to tiež nie je na škodu. Toto nebezpečenstvo si nepriateľ uvedomil príliš neskoro a zjavne ho podcenil. Tak veľmi sa svetový liberalizmus zameral na porážku Trumpa, Le Penovej a iných, že úplne zanedbal hrozbu narastajúcu na zabudnutom fronte. Kresťanská pravica v Amerike sa poučila a pochopila, že musí napodobniť úspech ľavice.

Dlhý pochod inštitúciami sa začal práve menovaním konzervatívnych sudcov Najvyššieho súdu, ktorí sa nebáli podniknúť rozhodujúci, kontrarevolučný protiútok. A Najvyšší súd v ťažení pokračuje neochvejne ďalej, keď jeho člen Clarence Thomas uviedol, že sa teraz pozrú aj na rozsudky, ktoré povolili homosex, či zväzky párov rovnakého pohlavia. Skutočne sa musí tlieskať odvahe týchto zástancov prirodzeného zákona a buďme vďačný už za to, že sa na začiatok podarilo prelomiť kúzlo Roe verzus Wade z roku 1973. Keď už sme pri tom, tento rozsudok nemal byť nikdy vydaný, pretože bol založený na podvode. Jane Roe alias Norma McCorvey totiž žiadala podstúpiť legálny potrat kvôli tomu, že otehotnela po znásilnení. Bola to lož a navyše bezpredmetná, pretože kým súd vydal toto kontroverzné rozhodnutie, bolo už dieťa na svete. Viac som písal o tom tuná:

Dúfam, že tu pre nikoho netreba opakovať známy fakt, že to nikdy nebolo o “my body, my choice”, keďže nenarodené dieťa už má vlastnú DNA a aj krvnú skupinu, ktorá býva často iná ako krvná skupina matky, a preto tu ani omylom nemožno hovoriť o nejakej časti ženského tela, ktoré sa dá odstrániť ako vlas či necht, keď sa to žene akurát teraz “nehodí”. Hovoríme tu o plnohodnotnom, autonómnom ľudskom organizme. Navyše sa na území USA (žiaľ) nezakazuje výkon interrupcii celoplošne, ale legislatíva okolo nich sa vracia jednotlivým štátom a ich voleným zástupcom. V najbližších dňoch či týždňoch sa dá očakávať, že z 50 štátov únie zakáže interrupcie asi polovica.

Okamžite po zverejnení rozsudku to v rôznej miere urobilo desať štátov a ďalších 26 bude čoskoro nasledovať. V čase verdiktu malo už 22 štátov schválenú predmetnú legislatívu, medzi prvými napr. Utah. V Arkansase teraz hrozí za vykonanie potratu desať rokov väzenia a pokuta 100-tisíc dolárov. Guvernér Oklahomy Kevin Stitt podpísal hneď po vyhlásení rozsudku jeden z najprísnejších zákonov proti potratom v USA. Texaský minister spravodlivosti Ken Paxton zasa prišiel so sympatickým nápadom vyhlásiť 24. jún za štátny sviatok. V konzervatívnych štátoch boli zo dňa na deň tiež uzavreté interrupčné kliniky. Tieto miesta genocídy predovšetkým ľudí európskeho pôvodu by mohli byť odteraz aj cieľom edukatívnych školských výletov, podobne ako to máme naordinované v prípade Osvienčimu.

Samozrejme sa k tomu museli vyjadriť aj najvyšší predstavitelia. “Katolík” Joe Biden sa nechal počuť, že “je to smutný deň pre súd a pre krajinu” a premiér americkej “štrnástej kolónie” Kanady a ďalší “katolík” Trudeau zasa vyjadril obavy, že po umelých potratoch sú na rade homozväzky. Škoda len, že s rovnakou vehemenciou nekomentuje aj fakt, že vyvražďovanie a znásilňovanie domorodých detí v katolíckych internátnych školách bolo nedávno definitívne vyvrátené ako výmysel. A samozrejme sa k tomu cítili potrebu vyjadriť aj tragikomické postavičky našej podhorskej občiny. Predovšetkým to bola Oľga Pietruchová, ktorá sa sama kvalifikuje ako “odborníčka na práva žien”, avšak priliehavejší by bol titul Prvá obluda republiky. Tá už vidí Ameriku ako nový Gileád, narážajúc tak na idiotský seriál Príbeh služobníčky, ktorý inak takto vysiela aj naša štátna televízia, žijúca z našich koncesionárskych poplatkov. Podľa jej slov zákaz potratov znamená obnovenie otrokárstva, tentoraz nie nad jednou rasou, ale nad jedným pohlavím. Avšak pozor! Liberáli nie sú hlúpi a nevzdajú sa tak ľahko. V novembri sa uskutočnia voľby do Kongresu a ak získajú v oboch komorách demokrati väčšinu, je pravdepodobné, že obnovia Roe vs. Wade ako zákon na federálnej úrovni.

To inak ukazuje na ďalšiu zákernosť demokracie, pretože nielenže umožňuje hlasovať o hodnotách, ale ich aj podrobuje momentálnemu diktátu väčšiny.  Aj preto filozofka Elizabeth Baker bez hanby hovorí, že medzi rodinnými hodnotami a demokratickým hlasovaním môže pretrvávať latentné napätie. Od čias Aristotela platila ustálená definícia, že základom spoločnosti je tradičná rodina. Základom moderného demokratického štátu však už rodina nie je. Je ňou atomizovaný, egoistický jedinec – volič. A kým v Amerike “napravia” rozhodnutie súdu v Kongrese, zrejme umožnia vykonávať potraty aj na území konzervatívnych štátov, a to vo federálnych budovách. A tiež by sa mohli pokúsiť rozšíriť rady sudcov Najvyššieho súdu, ktorých počet ústava neurčuje. Šesť z deviatich sudcov sú totiž konzervatívci vymenovaní do úradu republikánskymi prezidentmi (v USA sú členovia NS menovaní doživotne) a Biden by ich mohol teraz doplniť liberálmi najtvrdšieho kalibru. A progresívci navyše začali tiež s pomerne šikovnou taktikou, ktorou chcú vyplašiť svojich oponentov. Vraj bohatšie biele ženy si aj tak prístup k potratom zabezpečia buď vycestovaním do liberálnejších štátov, alebo objednaním potratových tabletiek, takže viac detí budú mať chudobnejšie Afroameričanky a Hispánky, ktoré si takýto postup nebudú môcť dovoliť. Týmto sa však nemožno nechať obalamutiť. Len v USA bolo od roku 1973 vykonaných 50 miliónov potratov a ani zďaleka ich všetky nevykonali príslušníčkam farebných menšín. Na Slovensku to bolo od roku 1957 vyše milióna navždy stratených súkmeňovcov. Tiež si treba uvedomiť, že interrupcie sú povolené najmä v krajinách obývaných ľuďmi europoidnej rasy. Na globálnom Juhu sú obmedzené či priamo zakázané, aj keď napr. v južnej Amerike už vidieť liberalizačné tendencie.

U našich dedičných moslimských protivníkov sú tiež väčšinou nedostupné. A pri tempe, akým vymiera naša rasa, si jednoducho nemôžeme dovoliť prísť o ďalších ľudí. Príliv alogénnych prisťahovalcov a potraty na požiadanie spolu totiž úzko súvisia. V krajinách európskeho kultúrneho okruhu boli vyhladené desiatky miliónov ľudí ešte pred narodením a tí tu teraz chýbajú. A majú byť nahradení ľuďmi z krajín, kde populácia nechýba a kde potraty na požiadanie prakticky neexistujú. Architekti nového svetového poriadku nám to hovoria bez obalu – Dolce vita za milióny Mobutuov a Mohamedov. Je načase si uvedomiť, že aj toto je klamstvo, že to takto fungovať nebude. Veľká výmena, ktorá je jedným z priamych dôsledkov legalizácie umelých potratov, totiž vysoký životný štandard nášmu ľudu určite nezabezpečí. Sladký život sa tak navždy skončí, nie preruší. Tak ako ľudský život pri interrupcii.

Mgr. Miroslav Kuna