Liberálne elity razia nový módny trend – emigráciu. Aj sociálna antropologička Soňa Gyarfáš Lutherová sa vo svojom článku v SME vyznala, že sa jej známi často pýtajú, kam sa na jeseň odsťahuje. Na rovnakú tému napísala celostranový článok aj Michaela Terenzani, vedúca zahraničného spravodajstva toho istého upadnutého denníka. Nuž, takáto porazenecká nálada medzi liberálmi a progresívcami je naozaj potešujúca, len keby nerobili všeobecnú paniku. Politruci sa už rozbehli za hranice, aby pripomenuli krajanom, že treba zvoliť tie správne strany v krajine, v ktorej mnohí žiť ani nechcú. Iní politruci behajú po letných festivaloch, aby správne usmernili našu mládež.

Nadácia Pontis, Memo 98, samozrejme Nadácia otvorenej spoločnosti a Iniciatíva občianskej spoločnosti spustili kampaň pod názvom “Chcem tu zostať” na arcifestivale Pohoda. Desiatky mimovládok pod vedením Občianskej platformy pre demokraciu chcú v septembri organizovať zhromaždenia a koncerty v desiatich veľkých mestách. Ale aj tak podľa prieskumu Focusu chce voliť tak ako v posledných voľbách 16 % mladých respondentov, 51% zasa nevidí svoju budúcnosť na Slovensku. Neviem v akej vzorke robili daný prieskum (asi na tej Pohode), ale oproti výsledkom Nadácie Friedricha Eberta z roku 2021 sa jedná o gigantický nárast, keďže vtedy chcelo emigrovať iba 7% mladých. A nie je to len tým, že by ich už nebavilo rozvrátené školstvo, zdravotníctvo, infraštruktúra či politika. Nie je to len “lebo Fico”, nie je to len pre našu zadubenosť a “nenávisť” k odlišnosti.

Títo mladí ľudia podľa vlastných slov nemajú problém odísť inam, pretože ich identita je viacvrstvová. Sami sa považujú najprv za “planetariánov”, potom za Európanov a kdesi hlboko pod tým a na samom konci za Slovákov. Preto môžu žiť kdekoľvek. Takéto myslenie, čo si azda sami ani neuvedomujú, ich nebezpečne približuje napr. k takým Afričanom, ktorí tiež idú tam, kde je dobre a na svoje korene kašlú. A podobne rozmýšľajú aj naši progresívni spoluobčania, neuvedomujúc si, že ich by sa willkommenskultur západu sotva týkal. Nie je také jednoduché všetko zanechať a začínať od nuly v úplne inom prostredí, ak nie je zabezpečená ani adekvátna práca, ani bývanie, ani potrebné zázemie. To sa im snažili vysvetliť dokonca aj Lutherová s Terenzani. Ale… nech si idú. Ak necítia nijakú príchylnosť k vlasti, ak si nectia utrpenie a odkaz našich predkov a hrdinov, nepociťujú rozochvenie pri tónoch hymny, ani pri pohľade na majestátnosť Tatier či Dunaja, ak chcú svoj talent venovať rozvoju iných krajín a národov, pretože ich k nášmu nič neviaže, nech si idú! Jednak to určite nebude také hrozné číslo, aké uvádza predmetný výskum, jednak tí, čo naozaj odídu, tu aj tak boli navyše. To bola o.i. aj chyba bývalého režimu, ktorý uzavrel hranice a držal v nich vnútorných nepriateľov, ktorí potom výrazne prispeli k jeho pádu.

Ak oni – progresívci – hovoria o nás, že naše mozgy nie sú v poriadku (výrok Martina Šimečku), tak potom my im môžeme otvorene povedať, že sú vo svojom mesianizme otrávení úzkoprsou, oslabujúcou západnou ideológiou, ktorá je odtrhnutá od tela a ducha národov pôvodnej Európy. Jej staré mutácie ako partokracia, socializmus, relativita a psychoanalýza sú doplnené novými, ako progresivizmus, liberalizmus, neomarxizmus… a po covid panike aj sérológia. To všetko sú vojnové stroje namierené proti Platónovmu a Parsifalovmu duchu! Je to sprisahanie proti zmyslu pre hrdinstvo a mystiku, ktoré sídlia v hrudi silného človeka, rozsiahle sprisahanie, ktoré mu uzatvára dvere do minulosti aj budúcnosti za tým nepatrným priestorom civilizácii, ktoré pozorujeme, sprisahanie, ktoré ho odstriháva od koreňov a od skvelého osudu a ktoré ho zbavuje možnosti dialógu s Bohom.

Iba identita je potrebným protijedom a jediná má ideové predpoklady zničiť vládnuci režim. Ak sa zrúti tento zastrešujúci prvok, zvyšok “spoločného európskeho domu” sa rozpadne sám. Musí sa zrútiť, aby proti osvietenskému racionalizmu opäť povstala Tradícia, jediná dynamická hodnota. Dnes to vyzerá byť nemožná úloha, ale dejiny Európy sú vlastne o tom istom – so svojimi obetami a epopejami, s veľkými katastrofami a sťahovaniami národov, so svojimi titanmi a otrokmi. Po obdobiach trestu prišli obdobia spásy, kedy preživší obnovili európsku civilizáciu a rasu, predurčenú vládnuť planéte a hviezdam. Avšak aj táto obnova a následná Reconquista potrebuje bázu, kde sa môže zakoreniť a mohutnieť. Nie raz som písal o tom, že práve náš región by mohol a mal prijať túto historickú úlohu a stať sa súčasťou nekončiaceho zápasu práve v tomto priestore, súčasťou večnej vojny, ktorá je zákonom kultúr a určuje ľudské dejiny.

Iste, nie je to tu ružové a je akútne potrebné s tým niečo urobiť. Podľa štatistík žilo na Slovensku minulý rok v riziku chudoby (hlavne rodiny s deťmi) 890 000 ľudí. A keď som už spomínal zdravotníctvo, ani vstup súkromného kapitálu a podnikateľský duch ho nezachránil. Všetci špecialisti sú už súkromní podnikatelia, Agel a Penta vlastnia dokopy dvadsaťsedem okresných nemocníc, pričom vyše 70% nemocníc je neštátnych a k zlepšeniu zdravotnej starostlivosti napriek tomu nedošlo. Ale rovnako zle a horšie sú na tom aj v Maďarsku a v Rusku, ale tamojší vodcovia ponúkli svojim ľuďom príťažlivú národnú víziu, a preto majú stále ich podporu. Že je to pohľad zideologizovaný? Určite, ale v skutočnosti, napriek liberálnym poučkám, nie ekonomika, ale idea je osud!  Má svoj význam v okamihoch, keď slúži ako obrana proti silnejšiemu. Takto intelektuálne stimulovaný človek je schopný prekonať sám seba a dokáže veci, ktorých by inak schopný nebol. Idea dáva ľuďom pocit výlučnosti a výnimočnosti, pocit spolupatričnosti so skupinou, ktorej členom nemôže byť každý. Uzatváram preto tento článok konštatovaním, že ak niektorí nedokážu prijať túto víziu, nemajú tu už dávno čo robiť. A preto opakujem, nech si idú!

Mgr. Miroslav Kuna

Opäť tu máme prieskum think-thanku Globsec Trends, vykonaný u respondentov ôsmich stredoeurópskych, balkánskych a pobaltských krajín (Poľsko, Litva, Lotyšsko, Česko, Rumunsko, Maďarsko, Bulharsko, Slovensko). Pre nás je dôležitý preto, že sa zameriava primárne na krajiny navrhovaného Intermária. A opäť raz spôsobil rozčarovanie pre zadávateľov. Potvrdil sa totiž “nelichotivý” trend, ktorý Slováci predvádzajú posledné roky a o ktorom sme už neraz písali. Opomeniem teraz, že z neho vyšli obdivné city k putinovskému Rusku – to je výzva, s ktorou treba naďalej pracovať. Radšej sa zameriam na výsledky, ktoré sú tradične viac než povzbudivé. Opäť sme najmenší fanúšikovia NATO a EÚ. Členstvo v prvom menovanom podporuje 58% Slovákov (a Bulharov), a konštantne klesá aj podpora členstva v únii, zo 77% na 64%. Tým sme potešujúco predbehli aj našich susedov, keď v Českej republike podporuje členstvo v NATO 85% ľudí a v EÚ 75%.

Dokonca aj v Maďarsku na čele s euroskeptikom a putinofilom Orbánom je 89% za členstvo v aliancii a 83% v únii. Najväčšmi dezorientované sa zdá byť Rumunsko, ktoré je najviac proúnijnou krajinou zo všetkých sledovaných. Keď si pripomenieme výsledky prieskumu Eurobarometra z jesene minulého roku, trend bol už vtedy pre Slovensko jasný – členstvo v EÚ označilo za dobrú vec iba 44% a 47 percent ju označilo za ani dobrú, ani zlú. Tiež je zaujímavý údaj, že Slováci vnímajú percentuálne približne rovnako USA aj Rusko ako bezpečnostnú hrozbu. Na moju veľkú radosť sa prieskum zameral tiež na vnímanie demokracie a “ľudských práv”. Vo všetkých ôsmych krajinách sa respondenti väčšinou zhodli na tom, že je dobrá, keď k nej však pridali slovo “liberálna”, na Slovensku, v Bulharsku a v Litve je s ňou stotožnená menej ako polovica opýtaných. Na otázku, či by LGBTI+(-x%) komunita mala mať garantované “práva”, (napr. manželstvo), odpovedala kladne väčšina v Česku, ale aj v Maďarsku a dokonca v Poľsku. S hrdosťou však môžeme prijať fakt, že s podobnými experimentami nesúhlasí až 63% Slovákov a celú túto ideológiu považuje za nemorálnu a dekadentnú 55% našincov.

Podľa Igora Daniša z denníka Pravda treba hľadať príčiny v našej mentalite, zakorenenej nedôverčivosti, pochybovačnosti a všadeprítomnému preháňaniu. A tiež ľutuje, že do prieskumu neboli zahrnuté nám mentálne blízke národy ako Srbi a Chorváti. Tento náš defekt si všimol aj Michal Havran, keď svojho času spomenul írskeho básnika Yeatsa a jeho výrok, že Kelti a Slovania sú imúnni voči psychoanalýze. Bolo to v čase, kedy prominentný židovský lekár Freud presviedčal svet, že tajomstvo už neexistuje a všetko je súčasťou psychologických procesov. Chcel tak poraziť a navždy vyradiť symbolický život (z gréckeho symbolon – to, čo zjednocuje), čomu sa urputne bránili výnimoční jedinci, ako napr. básnik Ezra Pound. Pre Havrana je táto téma dlhodobo príťažlivá a pomohol si ako príkladom aj horrorovou poviedkou Vŕby (The Willows, 1907) od anglického spisovateľa Algernona Blackwooda, ktorá sa odohráva na Dunaji za Bratislavou (vtedy ešte Prešporkom). Autor v nej rozvíja príbeh dvoch cestovateľov a dobrodruhov, ktorí sa rozhodnú splaviť Dunaj v kanoe. V oblasti dnešnej Chránenej krajinnej oblasti Dunajské luhy ich zastihne víchrica a oni sa rozhodnú prenocovať na piesčitom ostrove uprostred rieky. Tu zažijú noc plnú hrôzy a mysterióznych zážitkov, konfrontujúc sa so silami, ktoré moderný svet vykázal do ríše rozprávok. Michal Havran považuje poviedku za dobrý príklad toho, ako na Západe vidia stredoeurópsku a balkánsku kultúru – ako ukotvenú v polomýtickom, tradičnom a antimodernom svete.

Samozrejme, v negatívnom slova zmysle. Ja to všetko považujem za náš príspevok k svetovej civilizácii. A čo také ho vlastne v spomínanej poviedke vyrušilo? Možno nasledujúca pasáž: “Pocit, že sme vzdialení od ľudského sveta, úplná odlúčenosť onoho zvláštneho sveta vŕb, vetra a vody si nás oboch okamžite podmanila. Posmešne sme si hovorili, že správne by sme so sebou mali mať nejaký špeciálny pas oprávňujúci nás ku vstupu a že sme, pomerne trúfalo, bez pozvania vošli do svojbytného malého kráľovstva zázrakov a kúziel – do kráľovstva vyhradeného iba povolaným – kde pre tých, čo mali dosť fantázie, aby ju objavili, všade viseli nepísané varovania zakazujúce vniknutie votrelcov”. Alebo možno táto: “Tak či onak, bolo to miesto nepoškvrnené ľuďmi a očisťované vetrami od ich hrubých vplyvov, miesto, kde duchovné mocnosti boli nablízku a chovali sa útočne. Nikdy predtým ani potom na mňa tak mocne neútočili neopísateľné náznaky “iného sveta”, inej schémy života, inej revolúcie neprebiehajúcej súbežne s tou ľudskou”.  Ak by nás teda Západ, a nielen on, vnímal ako takéto výnimočné miesto, doslova ako sanktuárium, neviem, kto príčetný by mohol mať vôbec nejaké výhrady! Iste nie je náhoda, že si Blackwood vybral za javisko svojho mystického príbehu práve naše územie, a nie napr. nemecký Čierny les, maďarskú pusztu či Balkán.

A je to vlastne celkom logické. Veď práve naše končiny sa rozhodujúcou mierou podieľali už na prvom zlatom veku Európy – dobe bronzovej (maďarovská kultúra, čakanská kultúra), na naše územie umiestnil kronikár Nestor podľa svojej Povesti vrememennych let domov pôvodných Slovanov.  Aby sme sa však toľko nechválili, ako národ musíme ešte prejsť dôkladnou katarziou, aby v ňom zostali len zdravé inštinkty. Popri všetkom vyššie menovanom sme totiž aj národom bez servítky, krajinou ruží pre nevestince a ľudí z Farmy. A tiež nákupných, a nielen maniačok. To vidieť aj okolo psychózy, ktorú vyvolal navrhovaný zákaz nedeľného predaja, pretože v nedeľu treba navštevovať moderné chrámy, a nie tie, kde dochádza k mystickej Transmutácií. Jednu takú katedrálu nákupného kultu otvorili toť nedávno v Ružinove a jeho starosta a neocon slovenského strihu Martin Chren sa nezabudol v tom zmysle aj pochváliť: “Je jeden ukazovateľ, v ktorom sme najlepší na Slovensku a pravdepodobne aj na svete”. Taktiež je potrebné odstaviť médiami milované celebrity v reverende typu Petra Gombitu, ktorý sa naposledy zviditeľnil účasťou na sneme Dzurindovej ministraničky a výrokom “Či je muž, či žena, či chlap nosí sukňu, alebo si maľuje obočie, vôbec mi to neprekáža” Ako povedal anglický katolícky filozof G. K. Chesterton, nepotrebujeme Cirkev, ktorá koná nesprávne, keď svet koná nesprávne, ale Cirkev, ktorá koná správne, keď svet koná nesprávne. Pretože sú tu aj iní kňazi, ako o tom svedčí list arcibiskupa Oroscha po streľbe v Teplárni a chvála Bohu, slovenský episkopát je ešte dosť konzervatívny, na rozdiel od napr. nemeckého.

Máme teda na to všetky predpoklady, väčšie ako naši susedia. Pár rokov dozadu sa vtedajší premiér Fico chválil snahou stať sa súčasťou tvrdého jadra Európskej únie. Prečo však nenačrtnúť novú, príťažlivejšiu víziu? Ak sme národom spiatočníkov, zápecníkov, xenofóbov a homofóbov a ak nás Západ zároveň vidí ako “kráľovstvo vyhradené iba povolaným”, prečo sa nestať tvrdým jadrom budúcej obrody a užšej integrácie aspoň nášho regiónu? Sme malý národ, ale môžeme sa stať bázou pre veľkú reconquistu práve vďaka svojmu duchu, zdravému rozumu, mentálnym základom a mystickým víziám, ktoré siahajú až do čias obrodencov. Môžeme byť pokladnicou hodnôt, pevnosťou “iného sveta, inej schémy života”. Tak ako z väčšej časti potvrdil najnovšie aj Globsec.

Mgr. Miroslav Kuna   

Tak, milí občania, teraz si to zhrňme, pretože prišiel koniec krásnej rozprávky. Slováci pred časom svojou neúčasťou na v poradí deviatom referende opäť dokázali, že o demokraciu nestoja. To hneď využili aj koaličníci v demisii a ukázali národu dlhý nos v podobe “predčasných” volieb v septembri, ako aj v snahe dať do Ústavy SR nemožnosť vyvolať ich do budúcnosti inak ako uznesením Národnej rady. Človek sa až čuduje, že poslanci nevyužili príležitosť a nevložili tam aj zmienku o vedúcej úlohe liberálnej demokracie v spoločnosti. Aha, nemohli, lebo Matovič. Možno by mu boli ochotní čo-to odpustiť, len nie tých transrodových “pipíkov”. A čoraz hlasnejšie volanie po nikým nevolenej úradníckej vláde tento trend len potvrdzuje, ako aj naša viera v konšpirácie a vzhliadanie k autoritatívnym vodcom (podľa všemožných výskumov).

Treba si drahí spoluobčania, naliať čistého vína. Ak väčšina voličov odmietla účasť na “Ficovom” referende, a aj možnosť z vlastnej vôle odvolať v budúcnosti akúkoľvek vládu, treba dať za pravdu Winstonovi Churchillovi, ktorý nám predsa už dávno vysvetlil, že demokracia nie je pre každého. Čo ostatne autor tohto článku tvrdí už roky. Ale nie je dôvod na depresiu, ono s demokraciou mali problém už v dobe, kedy vznikla. A už odvtedy sú pertraktované snahy o vytvorenie politického systému, ktorý by kompetentne a efektívne dokázal spravovať spoločnosť. Jedným z nich bol aj veľký odporca “vlády ľudu” Platón, pretože “nie je schopná rešpektovať nadradenosť niektorých jedincov a niektorých spôsobov života nad inými. … demokracia v sebe nesie plán sebazničenia, svoj prerod v tyraniu”. A ja sa pýtam, nedeje sa to plazivým spôsobom aj u nás, keď sa tu niekto chcel zabetónovať do Ústavy súčasný jeden volebný obvod, aby sa ľudia z “rurálneho” Slovenska nemohli nikdy domôcť zmeny vlády? Ďalší odporca demokracie, Platónov žiak Aristoteles, tiež zavrhoval voľby, pretože kreovanie vlády nemá byť podľa neho dosiahnuté volebným víťazstvom, ale identifikáciou toho, čo je pre štát najlepšie. Nemýľme sa, tento cieľ sa nikdy nedosiahne “súbojom ideí”. Rovnako to videli aj Sokrates, aj Solón, aj Xenofón, aj Cicero. Nebudem tu rozpisovať ich myšlienky, to som už urobil inokedy a inde.

Čo však rád zopakujem je fascinujúci systém, ktorý vznikol ako odpoveď na demokratické blúznenie v starovekej juhoitalskej gréckej kolónii Krotón. Grécky filozof, matematik, nábožensko-morálny vodca a politický reformátor Pytagoras, prezývaný aj otec čísel, (narodený na ostrove Samos okolo roku 570 pred Kristom) tam založil filozofickú školu, či presnejšie vedecko – náboženské bratstvo. Jeho cieľom však nebolo len riešenie matematických úloh. Pytagoras chcel logiku a božský zámer, ktoré vypozoroval pri skúmaní prírody, previesť aj do správy spoločnosti a pripraviť filozoficky vzdelaných a k materiálnym výhodám či sláve ľahostajných politikov, ktorí sa budú snažiť viesť svojich spoluobčanov k cnosti. Jeho myšlienka úzkej, ideologicky a intelektuálne stimulovanej politickej elity je rovnako ako Platónova Ústava pre naše dni viac než inšpiratívna. Nejedná sa totiž o model, ktorý by bol krajne utopický. Fungoval totiž úspešne už pred dvetisíc päťsto rokmi. Pytagorom pripravovaných politikov (v počte asi 300) nazývali „prorokmi božského hlasu“, a mnohé mestá im zverili vládu nad sebou. Podľahol až v nečestnom súboji s „najlepším systémom z najhorších“, keď školu vypálili krotónski demokrati a zakladateľ si s väčšinou študentov musel zachraňovať život útekom.

Nemožno tiež tejto konštrukcii vyčítať, že by bola v rozpore s verejnou slobodou. Veď pripravovať sa na službu spoločnosti v špecializovaných vzdelávacích inštitúciách by takto mohol každý, kto by na to preukázal potrebné vlohy, a to bez ohľadu na triedu, pôvod či majetok. Takto pripravená exekutíva by mohla v praxi slobodne realizovať dôležité programy na obnovu národa a štátnosti bez starostí o zháňanie sponzorov na kampaň a následnej vynútenej vďačnosti. O čo profesionálnejšie by potom spravovali spoločnosť politici odborne pripravení a nie volení laici, na ktorých dnes nie sú kladené žiadne nároky. Veď aj vďaka tomu máme vládu akú máme, a to je príklad viac než alarmujúci! Naopak, pomyselná kandidátka vhodných adeptov, ktorí by prešli filozoficko-etickou a tiež vojensko-asketickou prípravou, by zaručovala veľmi kvalitný výber. Tak by sa nám dostalo požehnania vlády skutočnej aristokracie, ako napísal o pytagorejských politikoch Diogenes Laertios. Nie je načase, aby bola exekutíva obsadzovaná podľa zásad meritokracie, a nie na základe modelov, ktoré sa pôvodne vyvinuli pre potreby malých mestských štátov? Je najvyšší čas nahradiť vládu oligarchov a politických dobrodruhov skutočnou alternatívou, ktorá už dokázala svoju životaschopnosť. Tento rok si pripomíname sté výročie založenia Rodobrany, ako to s potrebnou dávnou žlčovitosti nezabudol pripomenúť ani Vladimír Jancura vo svojom rozsiahlom článku Zrod Rodobrany: slovenský fašizmus má 100 rokov, (Pravda, roč. XXXIII, č. 9, st. 16 a 17). Kľúčovými črtami jej ideológie boli nacionalizmus a náboženský mysticizmus, presnejšie, zmes slovenského nacionalizmu a katolíckej mystiky, čoho dôkazom sú aj slová prísahy nových členov: “Chcem žiť a zomrieť ako verný a poslušný bojovník Kristov” . Základnou kostrou Rodobraneckého katechizmu bola úcta k relikvii Najsvätejšej Krvi Kristovej, nášmu slovenskému svätému grálu. A hoci jej príslušníci nosili čierne košele a klobúky (so svetlomodrým dvojkrížom s bielou či striebornou tŕňovou korunou na golieri), zakladatelia a ideológovia Rodobrany (Tuka, Mach, Karol Körper) nechceli vytvoriť bezduchú kópiu talianskych fašistických milícii, ale hľadali vlastnú, slovenskú cestu.

Preto boli spočiatku ozbrojení okrem palíc a nožov aj valaškami. Okrem pražského centralizmu a maďarskému šovinizmu sa vymedzovali aj proti slobodomurárstvu a politickej ľavici. Nahraďme pražský centralizmus bruselským a zistíme, že nepriatelia nám zostali tí istí. Po prechodnom pôsobení v podzemí sa však mala stať elitným združením a boli prednostne prijímaní nielen do Hlinkových gárd, ale tiež na posty vo verejnej službe. Máme tu teda podobný európsky a vlastný dejinný príklad, ako sa vysporiadať s celospoločenskou mizériou. Kríza demokracie totiž nie je javom novým, v tridsiatych rokoch viedla k úprimnej snahe o jej nahradenie evolučne vyšším modelom. A práve vytvorenie novej elity a nahradenie hlúpeho rovnostárstvam aristokratickým hierarchizmom je to, čo by mohlo spomínanú mizériu ukončiť. Pretože, povedzme si to otvorene, my tu nemáme ani tak krízu demokracie. Samotná demokracia je permanentnou krízou! Veľmi výstižne o tom píše kardinál Robert Sarah, ktorý je ako Afričan na veľkú hanbu Európanov asi najvplyvnejším strážcom Tradície vo Vatikáne. O voľbách hovorí, že sú “dielom peňazí, rečníckych omáčok, mediálneho divadielka, bezpečne nastavených volebných systémov, okliešťovania volebných okrskov, obrovského tlaku a najrozličnejších úskokov.… Ako môžeme tvrdiť, že ľud je zvrchovaný? Pozorne sa pozrime, ako sa moc ľudu ustavične nehanebne prekrúca, len aby vzrástla moc malej privilegovanej skupiny. Demokracia je chorá…”  Je už skutočne načase nahradiť politikov, ktorí reprezentujú len skryté záujmy a predvádzajú vlastnú neschopnosť skutočnými vodcami, ktorí si neoddýchnu, pokým „nedostanú čistý štát, alebo ho sami neočistia“, ako hovorí Platón vo svojej Ústave. 

Mať odborne pripravených ľudí, ktorých nevyberajú na vedúce funkcie v štátnej správe podľa “zásluh”, výšky príspevku do straníckych pokladníc či sympatii, v kombinácii s parlamentom reprezentujúcim regionálne záujmy a vládou zastupujúcou profesijné stavy – to by bol skutočne revolučný, či skôr kontrarevolučný počin. Nemusíme sa ako malá krajina neustále obzerať po nefunkčných modeloch, ani po “charizmatických” pokrytcoch, predvádzajúcich sa vo všetkom možnom, len nie v tom, čo osoží štátu – celkom podľa príkladu aténskeho Themistokla, víťaza nad Peržanmi od Salamíny, ktorý hovorieval, že „síce nevie naladiť lýru a zaobchádzať so strunovým nástrojom, zato však vie, keď dostane do rúk malú a bezvýznamnú obec, ako ju urobiť veľkou a slávnou.“ Aj jeho sa demokrati zbavili hneď po tom, ako pominula perzská hrozba. Mať možnosť stať sa raz vzorom pre ostatné štáty, to by mala byť stála vízia každého sebavedomého národa! 

Mgr. Miroslav Kuna

Slová maďarského premiéra, ktoré vyslovil na tzv. Letnej univerzite Maďarov v rumunskom Sedmohradsku, vyvolali divokú reakciu naprieč celou západnou civilizáciou a vo všetkých mimovládkach. Slová, ako “nechceme byť miešancami zmiešanými s Neeurópanmi”, či tvrdenia o tom, že na Západe sú vďaka rasovému miešaniu už len konglomeráty národov, a nie národy, očividne zaťali do živého. Zastal sa ho iba rakúsky kancelár Karol Nehammer, ktorý si za to tiež okamžite zlízol svoju dávku blenu. A hoci Orbán opäť predviedol grandióznu flexibilitu svojej chrbtovej kosti, keď sa vyjadril v tom zmysle, že niekedy niečo inak povie, ako to myslí, treba mu za jeho výroky vlastne poďakovať.

Vojna na Ukrajine, zdražovanie a hrozba naozaj studených zím (napriek klimatickej zmene) totiž úplne zatlačili do úzadia problém masovej nelegálnej migrácie, ktorej intenzita sa nezmenšuje. Práve naopak, ako ukázali posledné udalosti na ostrove Lampedusa. A tiež nie je otázkou náhody, ale je riadená podľa konkrétneho plánu. Nie, nebudem písať o strýkovi Sorosovi, aj keď v tom hrá nezastupiteľnú úlohu. Budem písať o takmer sto rokov starom pláne na postupnú likvidáciu tradičných európskych národov. Richard Mikuláš gróf Coudenhove-Kalergi (1894-1972) bol rakúsky šľachtic zmiešaného pôvodu. Jeho otec Heinrich, c. a k. vyslanec u japonského cisárskeho dvora, sa behom svojej diplomatickej misie oženil s dcérou významného obchodníka Micuko Aojamou. Richard Mikuláš (jeho japonské meno bolo Eijiro) sa tak narodil v Tokiu, vyrastal v Rakúsko-Uhorsku, jeho domovom bolo Francúzsko a mal československé občianstvo. Vynikajúca vizitka vykorenenosti budúceho duchovného otca zjednotenia Európy, ktorého predkovia z otcovej strany pochádzali z Brabantu a zúčastnili sa prvej krížovej výpravy! S nápadom celoeurópskej federácie prišiel po hrôzach prvej svetovej vojny.

Chcel prepojiť európske štáty ekonomickými, politickými a hospodárskymi väzbami, ktoré by zabránili ďalšej vojne. To je dodnes ako vieme proklamovaný cieľ Európskej únie. V roku 1922, respektíve 1923 preto zakladá hnutie s názvom Paneurópska únia, ktorej cieľom bolo zjednotenie európskych krajín do Spojených štátov európskych, ktoré si predstavoval ako rozšírené Rakúsko-Uhorsko. Avšak stal sa neslávne známym najmä svojimi nadčasovými úvahami o budúcom usporiadaní Európy, ktoré chcel dosiahnuť najmä vďaka miešaniu Európanov s príslušníkmi afrických a blízkovýchodných etník. A prečo takýto spôsob? Uvedomil si, že prinútiť hrdé a nezávislé európske národy k rozpusteniu v novom superštáte bude príliš zložité, ak nie nemožné. Preto sa rozhodol, že práve rasové miešanie povedie k vytvoreniu úplne novej identity, ktorá už nebude natoľko lipnúť na tradičných hodnotách.

Vo svojej knihe Praktický idealizmus (1925) dokonca predstavuje túto rasu budúcnosti, ktorú budú tvoriť jedinci zmiešaní zo všetkých rás, a tí nahradia etnickú jedinečnosť a rozmanitosť národov a osudové spoločenstvo vykorenenými, egoistickými jednotlivcami: “Rasa budúcnosti, negroidno-euroázijská, vzhľadu podobného starovekému Egyptu, nahradí množstvo národov množstvom osobností.” Jeho vysnívaní mestici, čo sa vlastností týka, majú kombinovať nedostatok charakteru, absenciu zábran, slabosť vôle, nestálosť, bezbožnosť a neveru s objektivitou, všestrannosťou, duchovnou bdelosťou, absenciou predsudkov a rozmanitosťou. Táto nová, vykorenená rasa bez vlasti a viery má byť ovládaná starou feudálnou šľachtou, ku ktorej sám patril. Príslušníkov európskych šľachtických domov preto vyzýva, aby sa stali “novou medzinárodnou a intersociálnou šľachtickou rasou zajtrajška”. Tá má vládnuť pomocou nových ľudí, “najlepších mužov a žien”, ktorí sa budú podieľať na rozvrátení tradičnej rodiny pomocou voľných zväzkov a promiskuity. Tento postup označil za “božské zákony erotickej eugeniky”. Takisto filozofuje nad antagonistickými svetmi vidieka a mesta, pričom sa otvorene vysmieva z rustikálneho spôsobu života založenom na viere, konzervativizme, tradicionalizme a úcte k miestnemu dedičstvu, ktoré označuje za výsledok príbuzenského kríženia. Naopak, mestský človek má mať podľa neho ideálne vlastnosti – skepticizmus, racionalizmus, ateizmus a modernizmus. 

V príhovore na prvom paneurópskom kongrese (1926) zasa vyzýval hospodársky a politicky zvýhodňovať židovské obyvateľstvo, hoci predtým sa proti nemu vymedzoval. Zmena postoja zrejme súvisela s jeho priateľstvom s barónom Louisom de Rotschildom, či americkými finančníkmi Maxom Warburgom a Bernardom Baruchom, ktorí nemalými čiastkami financovali jeho hnutie. Veľkú podporu mal aj medzi slobodomurármi a lóžovým bratom sa stal už v roku 1921, kedy vstúpil do viedenskej Humanitas. A na svoju stranu si časom získal také “kvalitné” osobnosti, ako boli Aristide Briand (francúzsky anarchista, neskôr socialistický politik), Sigmund Freud, Otto von Habsburg či Edvard Beneš. Avšak Eijirove ambície presahovali ešte aj hranice starého kontinentu. Okrem Spojených štátov európskych, do ktorých mali patriť aj ich africké a ázijské kolónie (zrejme kvôli ľahšiemu dovozu “materiálu” na miešanie) mali vzniknúť, alebo pokračovať ešte ďalšie štyri superštáty – Panamerická únia (celý americký kontinent), Britské impérium, vtedy ešte najväčšie na svete, ktoré už rozmanitosťou trpelo, Sovietsky zväz a Panázijská únia skladajúca sa predovšetkým z Číny a Japonska. Medzinárodným komunikačným jazykom mala byť angličtina (čo sa splnilo) a keď sa vrátime k Pan-Európe, o jeho politickej naivite svedčí aj fakt, že mala byť založená na prekonaní rozporov medzi individualizmom a socializmom a kapitalizmus a komunizmus sa mali navzájom obohacovať.

Nuž ale dajme si logickú otázku – nedeje sa práve toto na ideologickej rovine aj v súčasnej únii? Nie je tu jasný príklon k liberalizmu, ľavicovému environmentalizmu a spolupráci oligarchických štruktúr s neomarxizmom? Možno to všetko znie ako konšpiračná teória, avšak len dovtedy, kým si neuvedomíme, že súčasná únia krok za krokom plní aj ďalšie plány veľkého kozmopolitu. Už v roku 1955 napríklad navrhol Beethovenovu Ódu na radosť ako hymnu Európy, čo sa o 16 rokov neskôr aj realizovalo a vymyslel tiež Deň Európy (v súčasnosti 9. máj) a jeho návrh európskej vlajky je veľmi podobný tej únijnej. Podľa jeho predstáv sa neskôr vytvárali európske spoločenstvá, či Európsky parlament. Tiež sa realizovali Eijirove vízie spoločnej meny, hospodárskej únie a v súčasnosti urýchlene smerujeme k plnohodnotnej politickej únii. Keď sa teda realizovalo toto všetko, vyzerá ako náhoda, že migračná katastrofa z roku 2015 prebiehala ako prebiehala? Začala sa tým ďalšia fáza “zjednocovania” Európy, kedy starý kontinent otvoril brány miliónom utečencov, ktorí neutekali pred vojnou, chudobou a hladom (stačí len spomenúť sumy platené prevádzačom), ale s cieľom stať sa bez práce súčasťou európskeho blahobytu?

A jediné, čo architekti willkomenskultur za to od nich požadujú, je etnické “obohatenie”? Iste, príliv alogénnych prisťahovalcov trvá na západe kontinentu už desaťročia, ale jeho finalizáciu zažívame očividne v našich časoch. Podľa niektorých odhadov majú byť do konca storočia zlikvidované národné štáty a nastoleniu novej politickej a etnickej reality už nebude stáť nič v ceste. Nenechajme sa učičíkať tým, že je to ešte ďaleko, že máme čas. Dedičia grófovej vízie čakali na urýchlenú realizáciu tohto bodu celých sto rokov! Coudenhove-Kalergi zomrel podľa správy zverejnenej slobodomurármi (!) na mozgovú mŕtvicu. Jeho sekretárka však naznačila, že pravdepodobne spáchal samovraždu. Ututlalo sa to, aby jeho obdivovatelia neboli sklamaní. Zdá sa to nelogické, lebo v živote dosiahol všetko čo chcel a jeho plány sa dodnes očividne realizujú. Ktovie, akú úlohu v tomto skratovitom rozhodnutí hral ochromujúci pocit zžieravej vykorenenosti. Stálo by to za serióznu sociobiologickú štúdiu.

Predsedníctvo Paneurópskej únie, tejto liahni zvrhlých nápadov pre naše spoločné smerovanie, prebral po ňom dedič ďalšieho spustnutého domu – Otto von Habsburg. Ale je vlastne jedno, kto bude stáť na čele (v súčasnosti Alain Terrenoire, autor francúzskeho antirasistického zákona z roku 1972). Dôležité je, že Kalergiho plán úspešne pokračuje.

Mgr. Miroslav Kuna