Nedávno som písal o výsledkoch prieskumu verejnej mienky organizácie Globsec za rok 2020, ktorá k nám už nejaký ten piatok dováža demoliberálne a euroatlantické videnie sveta. Prieskumu, ktorý tak veľmi rozhorčil neprekonateľného Mikloša. Nádejali sa liberáli, že minimálne vďaka ruskej invázii sa čísla, ktoré vtedy vôbec nevyzneli pre liberálnu demokraciu lichotivo, nachýlia v prospech jediného správneho videnia sveta. Nuž, čakala ich studená sprcha v podobe Globsec Trends 2022 (prieskum verejnej mienky v strednej a východnej Európe), ktorá ukázala, že Slováci sú zjavne “nepoučiteľní”.
Najskôr ich zrejme potešil údaj, že sa oproti roku 2021 cítia byť respondenti viac súčasťou Západu (34% oproti 26%). Avšak nás zasa môže tešiť fakt, že 51% Slovákov sa vidí kdesi “uprostred”, čo je jedna zo základných charakteristík Intermária. Takisto sa približne polovica Slovákov domnieva, že národná identita a tradičné hodnoty sú ohrozované Západom a alogénnou migráciou. A stále vyše polovica (55%) občanov verí, že na dianie vo svete majú zásadný vplyv tajné spolky a záujmové skupiny (Bilderberg, Trilaterálna komisia, Rímsky klub, Bohemian grove a pod.) Súčasne bolo napriek bezpečnostnej hrozbe z východu zaznamenané spomalenie rastu podpory NATO (okrem Bulharska), avšak vnímanie Ruska ako hrozby sa u našincov zvýšilo z 20% spred dvoch rokov na terajších 62%, takže putinovci pomaly strácajú pozície. Zato členstvo v Európskej únii považuje za dobrú vec iba 39% Slovákov. S tým všetkým zjavne súvisí aj nedôvera našich ľudí voči mainstreamovým médiám (verí im len 26% opýtaných). Absolútnym šokom pre autorov prieskumu však bolo zistenie, že obyvateľov našej vlasti to ťahá k autokracii. Mať na čele krajiny silného lídra, ktorý sa nemusí zaťažovať parlamentom a voľbami, si želá až 49% Slovákov!
Opäť sa niet čo diviť. Je to výsledok nekompetentnosti samotných demokratov. Najmä súčasná vláda svojim amaterizmom a neschopnosťou jasne dokazuje to, čo tvrdil už Winston Churchill – že demokracia nie je model vhodný pre každého. Ak sa štáty a národy udržujú tými princípmi, na základe ktorých vznikli, tak potom je pre Slovensko parlamentná demokracia vlastne nevhodná od samého začiatku. Náš národ zažíval skutočný progres len pod vedením výnimočných jedincov, či to už boli vojenskí vodcovia (kráľ Samo, kráľ Svätopluk, generál Štefánik), duchovní vodcovia (kňaz Slavomír, Sv. Cyril a Metod, Andrej Hlinka), či intelektuálna elita (Štúr, Hurban, Hodža, Polakovič). Tento fakt sa veľmi úspešne zatláča do úzadia, čoho dôkazom boli aj pôrodné bolesti, v akých sa rodil lex Hlinka. A po tridsiatich rokoch vlád rôznych pokrytcov, zlodejov, chrapúňov a komediantov sami ľudia cítia, že sa národ musí vrátiť k svojej prapodstate. Médiá a tretí sektor kvôli týmto náladám v spoločnosti bijú na poplach, ale prečo vlastne? Je vláda založená na autorite a poriadku naozaj takým strašiakom? Je lepšia vláda zložená z veľkopodnikateľa a daňového podvodníka, ideológa veľkého kapitálu a veľkopodnikateľa a mafiána? Ľudia v tejto krajine volia “menšie zlo” prakticky od jej vzniku, a preto sa im nemožno čudovať, že je na tento systém polovica populácie pripravená rezignovať.
Už veľký politický filozof Othmar Spann požadoval vytvorenie štátneho stavu, z ktorého bude starostlivo vybraný vodca. Ako Rakúšan čerpal z rovnakého stredoeurópskeho dedičstva, a preto sú jeho myšlienky vhodné ako inšpirácia aj pre nás. Tu rozhodne nemám na mysli nejakú modrú krv, či niekoho, kto sa bude oháňať “božským” právom. Toto Slováci nikdy nemali radi, a keď už museli ohnúť chrbát pred pánom zemepánom, vždy mali za chrbtom valašky. Podobné monarchistické fantasmagórie našťastie u nás vyznáva iba malá časť konzervatívneho spektra, hoci pretendentov na slovenský “trón” by sa našlo iste dosť. Náš národný hlásnik Janko Kráľ, poznajúc túto črtu slovenského ľudového charakteru, preto rovno vyhlásil, že “v tom slovenském kraji nebude dobře, dokud všechny zámky nebudou vypáleny a všichni zemani zařezáni.“ (písomné svedectvo o tom podal J. L. Píč). Naopak, človek, ktorý by chcel slúžiť verejnosti, musí byť muž z ľudu, no zároveň musí byť vybraný spomedzi aristokratov ducha.
To je jediný druh aristokracie, ktorý náš národ vždy uznával a to mimochodom svedčí aj o jeho morálnej vyspelosti. Prechod od demokracie k vyššiemu a kultúrnejšiemu spôsobu politického života by mohol byť podobný spôsobu, akým krízu republikánskeho režimu prekonali starí Rimania. Všetkým veľkým hráčom vtedajšej politiky bolo zrejmé, že systém založený na volených politikoch je mŕtvy. A hoci nový samovládca Octavianus Augustus bol neobmedzeným hegemónom, nebol tyranom. Odmietol prijať kráľovské pocty a uspokojil sa so skromným titulom Prvý občan. A podľa dobových záznamov žil v dome, “ktorý zväčša nevyhovuje ani požiadavkám súkromníka”, nosil doma tkané odevy a preukazoval náležitú úctu formálnej hlave štátu, ktorou bol rímsky Senát. Sám o tom vo svojom politickom testamente Res Gestae (Skutky) hovorí: “v ničom som nebo väčší od svojich kolegov, prevyšoval som ich len svojou autoritou (auctoritas)”. Niet preto divu, že neskoršie generácie spomínali na jeho vládu ako na “zlatú dobu Augustovu” a jeho súčasníkom vôbec nechýbalo ovzdušie politického chaosu a terorizmu, ktoré sprevádzalo každoročné voľby, ani občianske vojny, ktoré do Octavianovho nástupu ničili Rím a ríšu celých sto rokov. Pozor, nemám teraz na mysli čistokrvnú diktatúru. Parlamentarizmus je autentickým a jedinečným dedičstvom európskej civilizácie (iné civilizačné okruhy k nemu samé nikdy nedospeli), avšak nemôže byť naďalej založený na partokracii. Možný spôsob kreovania zastupiteľského zboru nám načrtol už Ľudovít Štúr vo svojom spise Slovanstvo a svet budúcnosti, podľa ktorého má byť slovenský snem zložený zo zástupcov obnovených vidieckych a mestských občín.
Iste, sú tu isté naliehavé otázniky, napr. ako hlavu štátu zosadiť v prípade zlyhania. V skutočnosti je tu hneď niekoľko riešení, napr. by to mohla mať v kompetencii akási Ústavná či Štátna rada, zložená z najzaslúžilejších občanov a najvynikajúcejších vlastencov. Podobnú zábezpeku navrhoval už veľký antický filozof Platón vo svojom diele Zákony (Nómoi). Predovšetkým sa však netreba báť realizovať želania veľkej časti národa hneď, ako sa k tomu naskytne vhodná dejinná príležitosť (ako tomu bolo napr. v roku 1938), a to pre blaho občanov, so súhlasom občanov a v spolupráci s občanmi. Potom si snáď častejšie spomenieme na veľkých synov národa a v ich živote a diele budeme hľadať lieky na choroby dneška. A kto vie, možno potom k už uznanému Pater patriae Andrejovi Hlinkovi pribudne bez odporu aj Praesident aeternus.
Mgr. Miroslav Kuna