Tak, milí občania, teraz si to zhrňme, pretože prišiel koniec krásnej rozprávky. Slováci pred časom svojou neúčasťou na v poradí deviatom referende opäť dokázali, že o demokraciu nestoja. To hneď využili aj koaličníci v demisii a ukázali národu dlhý nos v podobe “predčasných” volieb v septembri, ako aj v snahe dať do Ústavy SR nemožnosť vyvolať ich do budúcnosti inak ako uznesením Národnej rady. Človek sa až čuduje, že poslanci nevyužili príležitosť a nevložili tam aj zmienku o vedúcej úlohe liberálnej demokracie v spoločnosti. Aha, nemohli, lebo Matovič. Možno by mu boli ochotní čo-to odpustiť, len nie tých transrodových “pipíkov”. A čoraz hlasnejšie volanie po nikým nevolenej úradníckej vláde tento trend len potvrdzuje, ako aj naša viera v konšpirácie a vzhliadanie k autoritatívnym vodcom (podľa všemožných výskumov).
Treba si drahí spoluobčania, naliať čistého vína. Ak väčšina voličov odmietla účasť na “Ficovom” referende, a aj možnosť z vlastnej vôle odvolať v budúcnosti akúkoľvek vládu, treba dať za pravdu Winstonovi Churchillovi, ktorý nám predsa už dávno vysvetlil, že demokracia nie je pre každého. Čo ostatne autor tohto článku tvrdí už roky. Ale nie je dôvod na depresiu, ono s demokraciou mali problém už v dobe, kedy vznikla. A už odvtedy sú pertraktované snahy o vytvorenie politického systému, ktorý by kompetentne a efektívne dokázal spravovať spoločnosť. Jedným z nich bol aj veľký odporca “vlády ľudu” Platón, pretože “nie je schopná rešpektovať nadradenosť niektorých jedincov a niektorých spôsobov života nad inými. … demokracia v sebe nesie plán sebazničenia, svoj prerod v tyraniu”. A ja sa pýtam, nedeje sa to plazivým spôsobom aj u nás, keď sa tu niekto chcel zabetónovať do Ústavy súčasný jeden volebný obvod, aby sa ľudia z “rurálneho” Slovenska nemohli nikdy domôcť zmeny vlády? Ďalší odporca demokracie, Platónov žiak Aristoteles, tiež zavrhoval voľby, pretože kreovanie vlády nemá byť podľa neho dosiahnuté volebným víťazstvom, ale identifikáciou toho, čo je pre štát najlepšie. Nemýľme sa, tento cieľ sa nikdy nedosiahne “súbojom ideí”. Rovnako to videli aj Sokrates, aj Solón, aj Xenofón, aj Cicero. Nebudem tu rozpisovať ich myšlienky, to som už urobil inokedy a inde.
Čo však rád zopakujem je fascinujúci systém, ktorý vznikol ako odpoveď na demokratické blúznenie v starovekej juhoitalskej gréckej kolónii Krotón. Grécky filozof, matematik, nábožensko-morálny vodca a politický reformátor Pytagoras, prezývaný aj otec čísel, (narodený na ostrove Samos okolo roku 570 pred Kristom) tam založil filozofickú školu, či presnejšie vedecko – náboženské bratstvo. Jeho cieľom však nebolo len riešenie matematických úloh. Pytagoras chcel logiku a božský zámer, ktoré vypozoroval pri skúmaní prírody, previesť aj do správy spoločnosti a pripraviť filozoficky vzdelaných a k materiálnym výhodám či sláve ľahostajných politikov, ktorí sa budú snažiť viesť svojich spoluobčanov k cnosti. Jeho myšlienka úzkej, ideologicky a intelektuálne stimulovanej politickej elity je rovnako ako Platónova Ústava pre naše dni viac než inšpiratívna. Nejedná sa totiž o model, ktorý by bol krajne utopický. Fungoval totiž úspešne už pred dvetisíc päťsto rokmi. Pytagorom pripravovaných politikov (v počte asi 300) nazývali „prorokmi božského hlasu“, a mnohé mestá im zverili vládu nad sebou. Podľahol až v nečestnom súboji s „najlepším systémom z najhorších“, keď školu vypálili krotónski demokrati a zakladateľ si s väčšinou študentov musel zachraňovať život útekom.
Nemožno tiež tejto konštrukcii vyčítať, že by bola v rozpore s verejnou slobodou. Veď pripravovať sa na službu spoločnosti v špecializovaných vzdelávacích inštitúciách by takto mohol každý, kto by na to preukázal potrebné vlohy, a to bez ohľadu na triedu, pôvod či majetok. Takto pripravená exekutíva by mohla v praxi slobodne realizovať dôležité programy na obnovu národa a štátnosti bez starostí o zháňanie sponzorov na kampaň a následnej vynútenej vďačnosti. O čo profesionálnejšie by potom spravovali spoločnosť politici odborne pripravení a nie volení laici, na ktorých dnes nie sú kladené žiadne nároky. Veď aj vďaka tomu máme vládu akú máme, a to je príklad viac než alarmujúci! Naopak, pomyselná kandidátka vhodných adeptov, ktorí by prešli filozoficko-etickou a tiež vojensko-asketickou prípravou, by zaručovala veľmi kvalitný výber. Tak by sa nám dostalo požehnania vlády skutočnej aristokracie, ako napísal o pytagorejských politikoch Diogenes Laertios. Nie je načase, aby bola exekutíva obsadzovaná podľa zásad meritokracie, a nie na základe modelov, ktoré sa pôvodne vyvinuli pre potreby malých mestských štátov? Je najvyšší čas nahradiť vládu oligarchov a politických dobrodruhov skutočnou alternatívou, ktorá už dokázala svoju životaschopnosť. Tento rok si pripomíname sté výročie založenia Rodobrany, ako to s potrebnou dávnou žlčovitosti nezabudol pripomenúť ani Vladimír Jancura vo svojom rozsiahlom článku Zrod Rodobrany: slovenský fašizmus má 100 rokov, (Pravda, roč. XXXIII, č. 9, st. 16 a 17). Kľúčovými črtami jej ideológie boli nacionalizmus a náboženský mysticizmus, presnejšie, zmes slovenského nacionalizmu a katolíckej mystiky, čoho dôkazom sú aj slová prísahy nových členov: “Chcem žiť a zomrieť ako verný a poslušný bojovník Kristov” . Základnou kostrou Rodobraneckého katechizmu bola úcta k relikvii Najsvätejšej Krvi Kristovej, nášmu slovenskému svätému grálu. A hoci jej príslušníci nosili čierne košele a klobúky (so svetlomodrým dvojkrížom s bielou či striebornou tŕňovou korunou na golieri), zakladatelia a ideológovia Rodobrany (Tuka, Mach, Karol Körper) nechceli vytvoriť bezduchú kópiu talianskych fašistických milícii, ale hľadali vlastnú, slovenskú cestu.
Preto boli spočiatku ozbrojení okrem palíc a nožov aj valaškami. Okrem pražského centralizmu a maďarskému šovinizmu sa vymedzovali aj proti slobodomurárstvu a politickej ľavici. Nahraďme pražský centralizmus bruselským a zistíme, že nepriatelia nám zostali tí istí. Po prechodnom pôsobení v podzemí sa však mala stať elitným združením a boli prednostne prijímaní nielen do Hlinkových gárd, ale tiež na posty vo verejnej službe. Máme tu teda podobný európsky a vlastný dejinný príklad, ako sa vysporiadať s celospoločenskou mizériou. Kríza demokracie totiž nie je javom novým, v tridsiatych rokoch viedla k úprimnej snahe o jej nahradenie evolučne vyšším modelom. A práve vytvorenie novej elity a nahradenie hlúpeho rovnostárstvam aristokratickým hierarchizmom je to, čo by mohlo spomínanú mizériu ukončiť. Pretože, povedzme si to otvorene, my tu nemáme ani tak krízu demokracie. Samotná demokracia je permanentnou krízou! Veľmi výstižne o tom píše kardinál Robert Sarah, ktorý je ako Afričan na veľkú hanbu Európanov asi najvplyvnejším strážcom Tradície vo Vatikáne. O voľbách hovorí, že sú “dielom peňazí, rečníckych omáčok, mediálneho divadielka, bezpečne nastavených volebných systémov, okliešťovania volebných okrskov, obrovského tlaku a najrozličnejších úskokov.… Ako môžeme tvrdiť, že ľud je zvrchovaný? Pozorne sa pozrime, ako sa moc ľudu ustavične nehanebne prekrúca, len aby vzrástla moc malej privilegovanej skupiny. Demokracia je chorá…” Je už skutočne načase nahradiť politikov, ktorí reprezentujú len skryté záujmy a predvádzajú vlastnú neschopnosť skutočnými vodcami, ktorí si neoddýchnu, pokým „nedostanú čistý štát, alebo ho sami neočistia“, ako hovorí Platón vo svojej Ústave.
Mať odborne pripravených ľudí, ktorých nevyberajú na vedúce funkcie v štátnej správe podľa “zásluh”, výšky príspevku do straníckych pokladníc či sympatii, v kombinácii s parlamentom reprezentujúcim regionálne záujmy a vládou zastupujúcou profesijné stavy – to by bol skutočne revolučný, či skôr kontrarevolučný počin. Nemusíme sa ako malá krajina neustále obzerať po nefunkčných modeloch, ani po “charizmatických” pokrytcoch, predvádzajúcich sa vo všetkom možnom, len nie v tom, čo osoží štátu – celkom podľa príkladu aténskeho Themistokla, víťaza nad Peržanmi od Salamíny, ktorý hovorieval, že „síce nevie naladiť lýru a zaobchádzať so strunovým nástrojom, zato však vie, keď dostane do rúk malú a bezvýznamnú obec, ako ju urobiť veľkou a slávnou.“ Aj jeho sa demokrati zbavili hneď po tom, ako pominula perzská hrozba. Mať možnosť stať sa raz vzorom pre ostatné štáty, to by mala byť stála vízia každého sebavedomého národa!
Mgr. Miroslav Kuna