Spev sirén


Posledné mesiace boli často pertraktované predstavy o budúcej koalícii zloženej zo Smeru, Hlasu a Republiky s tichou podporou kotlebovcov (ak sa dostanú do NR SR), ktorá nahradí súčasnú dobu matovičovského temna. Dnes už ani to zdá sa neplatí, lebo (skutočný) premiér nepokryte spolupracuje s ĽSNS a vyjadril sa, že je na to “naozaj hrdý”. To tiež niečo vypovedá aj o tzv. nacionalistoch, ktorí bez problémov spolupracujú s človekom, ktorý v nedôveryhodnosti nemá medzi slovenskými politikmi súpera a tentokrát oprávnene! K tomu ich zrejme viedla smiešna snaha ukázať, že sú predsa len stráviteľní, dokonca chrumkaví, a že nie sú žiadni fašisti. Takto sa politický nacionalizmus sa stavia do polohy človeka, ktorý sa chystá skočiť zo strechy trinásťposchodového činžiaku a reálne očakáva, že by to mohlo skončiť aj inak, ako smrťou. Pretože táto dočasná “temná” koalícia určite po voľbách 2024 nevznikne. Skôr však reálne môže zostaviť vládu vyššie spomínaný štvorlístok. A tým sa zasa dostane k moci aj ľavica, aj keď to bude “slovenská sociálna demokracia” a biznis socializmus s ľudskou tvárou Pellegriniho, ktorého politická (a možno aj iná) orientácia je dodnes záhadou. Na to netreba zabúdať v deň, keď Matovič skončí. Súčasný systém vykazuje príznaky blížiacej sa mozgovej príhody. Je to zrejmé všetkým, čo vidia nekompetentnosť dnešných vlád vyspelého sveta. Víťazí s čoraz tesnejším výsledkom (viď Macron). A ľudia sa začínajú obzerať po alternatíve. Okrem riešení ponúkaných “krajnou pravicou” sa však stále viac dostávajú do popredia myšlienky ľavice, dokonca krajnej ľavice, u nás blahovského typu. Veď napríklad kniha nášho posledného jakobína Lenin a 21. storočie hovorí o víziách červeného tábora veľmi jasne. Mainstream ovládajú už desaťročia kultúrni marxisti a tí by si v prípade potreby spojenie s marxistami utopickými vedeli predstaviť určite ľahšie ako so scénou presadzujúcou identitu, tradície a etnickú a kultúrnu výnimočnosť. Národný boľševizmus, ktorý je skutočnou ideológiou a styčným bodom tak Kotlebu, ako aj Fica, by tak dostal možnosť predviesť sa. Smutné je, že by to veľká časť “národnej scény” iste uvítala. Tak ako svätú vojnu za rozšírenie ruského miru. Nepochybne by sa časť z nich stala z presvedčených nacionalistov kovanými socialistami, tak ako tomu bolo v roku 1945. Nostalgia za istotami minulého režimu je stále silná, stačí len zopár odhodlaných kormidelníkov stalinsko-jakobínskeho strihu. Už vidím tie davy nášho antifašistického snp-národa, ako sa nadchnú pre staronovú, úchvatnú víziu!  Ako by asi vyzeral život vo vysnívanom, aj keď pre nás ešte vzdialenom socialistickom raji, o tom hovorí aj kniha s názvom “Auroville”, ktorá uzrelo svetlo sveta v tomto roku.

Autorkou je poľská novinárka Katarzyna Boni, ktorá z “mesta, aké svet potrebuje”, prvýkrát ušla, ako sama priznáva. Popisuje utópiu, ktorú pred päťdesiatimi rokmi na vyprahnutej pláni v Indii založili rojčiví ľavicoví snílkovia a kde mala spoločnosť konečne žiť bez náboženstva, peňazí, ba dokonca bez potreby majetku ako takého. Miesto preň bolo vybrané skutočne symbolicky – údajne ho ťažbou dreva premenili na púšť zlí anglickí a francúzski kolonizátori.  Už založenie mesta sa nieslo v takom multikultúrnom duchu, že by Washington pri svojom slobodomurárskom vysvätení District of Columbia len bledol závisťou. Pri ceremoniáli znelo sedemnásť jazykov, základy mesta boli položené na zemi privezenej zo všetkých 24 štátov Indického zväzu a 120 štátov sveta. Práve prebiehali revolučné 60-te roky a pomýlení mladí ľudia väčšinou odmietali svet svojich rodičov a hľadali nový zmysel existencie. A keďže duchovné dedičstvo Západu im bolo jedine tak terčom posmechu a pohŕdania, mnohí utekali na východ, do Indie, kde sa s nadšením pustili do osvojovania si základov tamojších náboženských systémov. A do tejto výbušnej atmosféry ako na zavolanie v ašráme Šrí Aurobinda osvietila jednu tamojšiu “spirituálnu sprievodkyňu” menom Mirra Alfassa, ktorá bola známa ako “Matka”, myšlienka založiť ideálne mesto, kde sa zrodí nový človek.

Taký, ktorý sa vzdá svojho ega a bude žiť v harmónii s podobne prebudenými jedincami. Taký, čo bude žiť výhradne pre pospolitosť, svoju domovskú socialistickú komúnu. Následne dostalo meno podľa jej majstra Aurobindu a v roku založenia (1965) malo nula obyvateľov a jeden strom. O niečo neskôr ho preto podporilo UNESCO (aj to svedčí o užitočnosti tohto fondu) ako projekt slúžiaci k prispeniu k “medzinárodnému porozumeniu a šíreniu mieru”. Postupne sa tu začali usádzať ľudia zo Západu, hľadajúci svoje lepšie ja. Okrem obyčajných darmošľapov, narkomanov a iných stratených existencii podľahli volaniu sirény aj finančníci (čo je dosť úsmevné), architekti, čo sa kvôli urbanistickému rozvoju určite hodilo a samozrejme rôzni obskúrni umelci aj s ich citlivými dušičkami. “Matka” rozdelila budúce osídlenie do štyroch zón. Jednoduchý nákres premenil francúzsky architekt Roger Anger na efektnú špirálovitú štruktúru. V Auroville ľudia nemali priezvisko, políciu, sudcov, ani väzenie. Neboli tu žiadne vládne ani úradné štruktúry. Napokon to nebolo ani miesto pre ľudí utekajúcich pred skutočnosťou, či hľadajúcich odpočinok v starobe. “Matka” totiž celkom pragmaticky uprednostňovala mladých ľudí (aj keď bol pozvaný každý), ktorí by ťažkou fyzickou prácou realizovali jej sny. Taký idealistický gulag. Niet sa preto čo diviť, že niektorí sa tu usadili len na chvíľu, iní len na pár rokov. Tí najfanatickejší na celý život, ale takým typom nepomôže ani skúsenosť na vlastnej koži. V utópii mali byť školy, divadlá, múzeá, ale aj dielne, polia a bujné lesy. A mladí idealisti z Auroville naozaj vysadili milióny stromov a otvorili vyše päťdesiat výrobných podnikov. Pracovalo sa podľa kolektivistických pracovných ideálov. Každý si mal vybrať také zamestnanie, aké chcel a to malo prispieť k rozvoju indexu osobnej slobody. Ako sa to všetko podarilo realizovať je zrejmé aj z toho, že v utópii musela z času na čas zasahovať polícia, že sa tu pálili knihy tak ako v nacistickom Nemecku a deti síce nemuseli chodiť do klasickej školy s lavicami a hierarchiou na čele s učiteľmi, ale napokon šli študovať na Západ, ak chceli dosiahnuť aspoň nejaké vzdelanie. A tiež sa tam (na Západ) chodili ľudia z Auroville aj liečiť, pretože utopická zdravotná starostlivosť bola naozaj utopická, založená na holistickom princípe, ktorý je dodnes používaný hlavne rôznymi alternatívnymi liečiteľmi.

Aj v rovnostárskom meste vznikali kompetenčné spory a prebiehali mocenské boje a aj v tomto ideálnom spoločenstve sa vyskytli javy ako rasizmus, neznášanlivosť a chamtivosť. V podnikoch založených na rovnosti dochádzalo k vykorisťovaniu pracujúcich rovnako ako v kapitalizme. A napokon v strede mesta bez náboženstva vyrástol mohutný chrám Matrimandir so zlatou kupolou. Dnes je v meste bez peňazí potrebné za kávu zaplatiť tak ako v kaviarňach všade na svete a celé dokáže fungovať len vďaka dotáciám indickej vlády a darom bohatých zanietencov zo zahraničia. A asi preto v tejto utópii žije dnes závratných 2,500 obyvateľov, čo by na Slovensku nestačilo ani na získanie štatútu mesta. Zo všetkých ideálov sa podarilo naplniť len jediný – absenciu vlády. Ale Aurovillčania sú optimistickí a tvrdia, že u nich utópia čoskoro zavládne! Zatiaľ však obchody a reštaurácie vyžadujú platby v hotovosti a narábanie s nemalými verejnými financiami pripomína skôr organizovaný zločin. Vysnený raj má tiež rovnaké isté problémy ako iné mestá, ktoré sa za raj nepovažujú.

Ako napísal reportér Mady Crowell, aj tu došlo k znásilneniam, vraždám, a čo je pre rajskú záhradu skutočne nedobrou vizitkou, aj samovraždám. Zákaz požívania alkoholických nápojov nikto nedodržiava. Ktovie, možno je to všetko súčasťou cesty sebarozvoja, čo je základná kvintesencia Aurovillu. Socializmus je hydra, ktorej budú vždy dorastať odťaté hlavy. Je naozaj zarážajúce, že po trpkých skúsenostiach so všetkými jeho formami si nájde toľko nadšených obdivovateľov. A to dokonca aj v podobe beznádejnej utópie niekde v indickej púšti, ktorú je celý svet pripravený umelo udržiavať pri živote. Veľmi by ma zaujímalo, či by sa s rovnakou sympatiou stretlo aj mesto založené na opačných princípoch, povedzme na spôsob republiky Fiume. Otázka je to vskutku iba rečnícka, lebo by tak ako Fiume určite aj skončilo. A tak budú musieť ctitelia identity a tradície neustále bojovať so spevom sirén. Odyseus to vyriešil jednoducho – zalepil svojim mužom uši voskom a sám sa nechal priviazať ku sťažňu. Škoda len, že spevu tých ľavicových sa tak ľahko ubrániť nejde.

Mgr. Miroslav Kuna

Mimoni

Sme mimoni. Nevedeli ste o tom? Ale áno, sme! A to netvrdím ja, ale bývalý vicepremiér, financminister, guru neziskoviek, reformátor Ukrajiny, bilderberský besedník a najsamsuper odborník na všetko a bruselský a galaktický tajný radca Ivan Mikloš, takže na tom musí niečo byť! Nemôžem si pomôcť, ja jednoducho milujem bývalé marxistické a súčasné neomarxistické denníky Pravda a SME(na)! Výrobky z ich duševnej dielne sú pravidelným útokom na moju bránicu, no zároveň sú pre mňa aj veľkým zdrojom inšpirácie. A hoci si človek od tejto asylum partie už zvykol asi na všetko, článok Ivana Mikloša s názvom “Rusi a my. Líšime sa až tak veľmi?” (SME, č. 66/2022) zdvihol zo stoličky aj mňa. Rozhorčuje sa v ňom nad tým, akí sú vraj Slováci veľkí konšpirátori. To inak najnovšie tvrdia aj americkí kongresmani, ktorí chcú riešiť náš slovenský facebook aj s Marekom Cukorkopcom. Ale vráťme sa k spomínanému článku. Záver budem radšej citovať, lebo fakt stojí zato: “Bol som pri vstupe Slovenska do EÚ a NATO, chodil som na ich rokovania na vysokej úrovni, bol som (asi) jediný Slovák, ktorý sa viackrát zúčastnil na zasadnutí skupiny Bilderberg (to je tá, čo má podľa vás riadiť svet), bol som a som činný v neziskovom sektore, chodil som na protesty proti Ficovej vláde, žil som na Ukrajine a pomáhal som Ukrajine s reformami a s ich euroatlantickými ambíciami. Podľa vás som teda určite zosobnením vašich fóbii a predstáv o tom, ako funguje svet. Ale zase sa mýlite. V skutočnosti som ten, ktorý s istotou, z prvej ruky a z osobnej skúsenosti vie, že ste mimo. Obávam sa, že úplne, definitívne a beznádejne mimo. Ste jednoducho mimoni”. Vidíte? Vravel som to! Teda, platí to za logického predpokladu, že čítate naše články a články iných spriaznených webov, pretože je Vám ich posolstvo sympatické. Ale čo bolo také hrozné, čo najsamsuper Mikloša takto vyvredilo?

Nuž, bola to správa platformy Globsec z roku 2020, ktorá okrem iného merala aj vieru v konšpiračné teórie v krajinách strednej a juhovýchodnej Európy. Výsledky boli (podľa Ivana) pre Slovensko doslova alarmujúce, pretože kým v takej Litve verí konšpiračným teóriám 17% ľudí, na Slovensku je to až 56% respondentov. Najobľúbenejšie a najrozšírenejšie je presvedčenie o diktáte Bruselu, ktorý musíme znášať (67%), že základne NATO sú pre zvrchovanú krajinu neprijateľné (65%), že svet riadia tajné spolky (60%) a že neziskové organizácie sú predĺženou rukou západných mocností (58%). A čuduj sa svete, všetci títo respondenti by vymenili milovanú demokraciu za silného vodcu a bezpečnosť, slušný príjem a tradičné hodnoty. A to je pretrvávajúci problém aj v roku 2022 a preto si na našu miniatúrnu krajinu chce konečne posvietiť aj samotná Snemovňa reprezentantov Spojených štátov amerických.

Nuž, čo k tomu dodať. To, že v diskusiách na sociálnych sieťach sa používa slovník štvrtej cenovej a priania skorej smrti, na to sme si už ako tak zvykli. To, že sa to objavuje už aj v médiách, len učesanejšie… no… čo už, vieme čo sú za materiál. Vždy pre nich budeme vulgárni bruchatí pivári, dezoláti, budeme vždy tí, čo si pred demonštráciou dajú na raňajky slaninu a borovičku, či tí, čo chodia po dvore v teplákoch. Symptomatické však je podľa mňa skôr to, že sa už aj zástupcovia politických a ekonomických think-tankov ako je napr. Martin Šimečka, alebo tuto veľkomožný pán, zjavne rozhodli namiesto predstierania demokratickej diskusie a súboja argumentov uchýliť k zhadzovaniu a urážaniu protivníkov. Áno, to sú tí, čo boli za “slušné Slovensko”, všetci tí progresívci a vizionári, tí milovníci slobody, rozmanitosti a diskusie a zmeny. Alebo aj nie. Zjavne sa liberáli a demokrati rozhodli tvárou v tvár neúspešnému dovozu revolúcie uchýliť k maštaľným argumentom, vlastne k žiadnym argumentom. Len hlúpym, osobným útokom, poukazovaním na nedostatok inteligencie, či rovno fašizoidné tendencie u ich názorových oponentov, sem tam okorenené narážkami na ich sexuálnu orientáciu (tu už byť gayom zjavne IN nie je). Skutočnou ambíciou progresívneho intelektuála ale nikdy ani nebola snaha pomocou súboja ideí na modernej Agore dospieť k nejakému prijateľnému kompromisu, ale zničiť osobnú integritu protivníka a znemožniť ho tak, aby navždy zmizol, vyparil sa ako Sauron z Mordoru.

Ale ako sa dá takto fungovať ďalej? Ako z toho von? Mám nápad, vážení progresívni oponenti. Rozdeľme si Slovensko! Nie, vážne! Vy nepresvedčíte nás, my zasa vás, tak načo sa zbytočne jedovať? Spoločnosť je nevyliečiteľne polarizovaná, v podstate žijeme v stave  studenej občianskej vojny. Už je možné len násilné riešenie, tak sa dohodnime, kým je čas. Maďarská iredenta už desiatky rokov požaduje (zatiaľ) kultúrnu autonómiu, tak prečo neskúsiť niečo podobné? Máme tu na začiatok čísla vášho milovaného Globsecu, s tými sa dá pracovať. Podľa vyššie uvedených údajov to vidím tak, že naša strana má nadpolovičnú väčšinu. Budeme nekompromisní, veď sme vo vojne, takže to zaokrúhlime a zaberieme si sedemdesiat percent krajiny, ok? Veď tie vaše nápady mimo Bratislavskej žu(m)py aj tak veľkú podporu nemajú. A potom si zariadime život každý po svojom a na svojom. Vy si môžete bez akýchkoľvek protivenstiev rozvíjať svoju milovanú občiansku spoločnosť, založenú na nekompromisnom liberalizme a progresivizme. Už vás nikto nebude obťažovať s takými hlúposťami, ako je obmedzenie (či nebodaj úplný zákaz) potratov, alebo eutanázie. Môžete si nerušene zavádzať vaše pokrokové idey, ako je sexuálna výchova v škôlkach, môžete konečne legalizovať mäkké drogy, alebo aj všetky psychotropné látky. Gejprájd a Let´s dance môžu byť každý deň (aj s povinným kvórom homosexuálnych a transgender tanečníkov či rozhodcov v druhom menovanom). Samozrejmosťou musia byť rovnocenné zväzky príslušníkov sexuálnych menšín – muž s mužom, žena so psom, intersexuál s poltergeistom. Časom môžu byť samozrejme aj zákonom preferované. Milujete rozmanitosť, tak nezabudnite na dovoz všetkých prenasledovaných a hladných, čiže na vašu predstavu propopulačnej politiky. Celebrity a herci vám ukážu, ako má vyzerať harmonický rodinný život. Môžete im vyhradiť aj kreslá vo vašom parlamente, veď už teraz kecajú do politiky. Nezabudnite na environmentálne riešenia, noste so sebou všade prenosný kompostér a latrínu a pripravte sa na pravidelný zimný blackout. Budete môcť voliť do nekonečna tie isté politické mafie a pritom mať pocit, že ste hlasovali za zmenu. A taký zákonník práce? Prežitok, bro! Budete pracovať, kým nepadnete, či už za pásom, alebo v office. Veď kapitalista (najlepšie zahraničný) je taký láskavý, že vám dáva prácu, tak držím hubu a krok! Môžete sa naďalej predávať do úverového otroctva, aby ste si kúpili dom či byt, ktorý budete celý život splácať a robiť prácu, ktorú nenávidíte, aby ste ho mohli splácať. A ak budete mať ako všetci moderní ľudia sem tam nejaké tie pocity vykorenenosti a beznádeje, vláda sa postará. Prvá pomoc v podobe bezplatnej núdzovej dávky drogy a kondómu bude na každom rohu. Aj s tabletkou “deň po”. Pre istotu. To mi pripomína – zrušte manželstvo, to “väzenie” pre ženy, ako aj každý záväzok a povinnosť a nezabudnite na ópium ľudstva! Urobte toto všetko a ešte viac a uvidíme, dokedy sa tam u vás bude dať žiť. My si to zatiaľ zariadime presne opačne. Ste za? Alebo už konečne vytriezviete?

Mgr. Miroslav Kuna   

Mladá garda

Aj mládež, tá držiteľka rána... ešte si možno niektorí z nás vybavia precítenú recitáciu týchto veršov v podaní komunistickej poslankyne Dagmar Bollovej, prednesených pri príležitosti nečakaného prieniku jej strany do Národnej rady (2002). Ako sa zdá, môže to byť maximálne len želanie, pretože kto sa díva na generáciu dnešných mileniánov a snehových vločiek, sotva očakáva nejaké iné ako “ružové” ráno. Ale tu môže prvý pohľad v mnohom naozaj klamať, ako nedávno zaznamenala aj Nadácia Friedricha Eberta (Friedrich Ebert Stiftung, pomenovaná po socialistickom prezidentovi Weimarskej republiky), ktorá skúmala názory a hodnotové nastavenie mladých ľudí v krajinách V4 a v troch pobaltských republikách za rok 2021.

Výsledky medzi slovenskými mladými boli jednak povzbudivé – skeptický postoj k Európskej únii, ale aj na prvý pohľad znepokojujúce – narastajúci príklon k individualizmu či nezáujem o spoločenské dianie. Ďalej sa vo výsledkoch štúdie uvádza, že “štrukturálne podmienky pre rozvoj mladých na Slovensku (kvalita školstva, pracovné príležitosti pre mladých) sú horšie než v iných krajinách V4”. Napriek tomu – a to je povzbudivé – je túžba mladých Slovákov emigrovať najnižšia z krajín Vyšehradskej skupiny (len asi 7%). Za výborné je tiež možné považovať zistenie, že “na Slovensku je najväčší počet mladých za vystúpenie z EÚ, najvyššia nedôvera k EÚ a ako v jedinej skúmanej krajine prevláda negatívne hodnotenie vplyvu členstva na politický systém”. Ďalším zo zistení výskumu je spomínaný príklon slovenskej mládeže k individualizmu, ktorý sa prejavuje jednak v odďaľovaní zakladania rodín, jednak v priorite v skutočnosti podružných snov, ako je rôznorodá sebarealizácia, cestovanie, či kariérny rast.

 “Aktivizmus zameraný na spoločnosť patrí medzi aktivity, na ktorých mládeži záleží najmenej a do ktorých sa poväčšine nezapája”, uvádzajú na upresnenie autori štúdie. Len päť percent mladých považuje za dôležité zúčastňovať sa na rozvoji spoločnosti, v prípade zapájania sa do politiky sú to len tri percentá. To je v skutočnosti vysvedčenie demoliberálneho systému, či už červeného, modrého, či dúhového zafarbenia. Ale zároveň – a to je dôležité si uvedomiť – vystihuje želaný a prirodzený stav, kedy správa spoločnosti všetkými jej členmi skutočne platí len za demokratickú ilúziu a približne správne identifikuje (spolu so zástupcami komunálnych, regionálnych, či stavovských samospráv, atď.) pytagorejských aristokratov, herakleitovských skrytých vodcov či spannovský štátny stav. Preto som na začiatku písal, že je to jav znepokojujúci len na prvý pohľad. S tým súvisí aj správa vecí verejných, kde nízky záujem prekonáva len ochota zapojiť sa do petičných akcii (41% to už v minulosti urobilo), pričom ďalších 18% by tomu bolo naklonených. To je v skutočnosti všetko, čo je naozaj potrebné v inej ako demoliberálnej spoločnosti, aby jej vodcovia dokázali komunikovať nároky ľudu. Tiež je správou z kategórie tých lepších zistenie, že “najmenej akceptovanou formou participácie je práca pre politickú stranu alebo skupinu, ktorú odmietajú necelé dve tretiny mladých ľudí”. Dá sa z toho usudzovať, že dnešná mladá generácia je ochotná prekonať partokraciu? A skutočne, “ich  nespokojnosť a obavy z budúcnosti súviseli s vnímaným nedostatočným pokrokom v politickej rovine”. Tak pre autorov štúdie vzniká zjavný nesúlad medzi nezáujmom o veci verejné na jednej strane, a  pocitom politickej marginalizácie na strane druhej. Ako liberáli zjavne nemôžu pochopiť, že súčasný politický systém nedokáže spĺňať nároky mladej generácie na politickú reprezentáciu a jej predstavy o budúcnosti.

Taktiež štúdia potvrdzuje trend čiastočného príklonu mladých ľudí k anti-multikultúrnym či anti-pluralitným postojom. Až 43% by si neželalo za susedov cigáňov, 31% moslimov a 52% nedôveruje mainstreamovým médiám. Ale ako vyplynulo z vyššie uvedeného, tieto postoje mladí nereflektujú pri voľbách a podpora nacionalistických strán medzi nimi dokonca oproti roku 2016 klesla. Je to jednak pre nezrozumiteľnosť “jedinej skutočnej opozície”, jednak preto, že mladí už tomuto systému jednoducho neveria. A to možno považovať za povzbudenie pre možnú budúcu prestavbu spoločnosti. Zato sa však naši miléniami najviac obávajú o stav životného prostredia a katastrofy spôsobené klimatickými zmenami. A rastúcu tendenciu majú žiaľ aj progresívno-liberálne prúdy a čo sa týka “práv” sexuálnych menšín, sú mladí o niečo tolerantnejší ako ostatná populácia, avšak nie o veľa, čo je ešte stále dobrá správa. Hlavnou výzvou pre národnú scénu je práve zahľadenie sa mladej generácie do seba, jej prílišný individualizmus a správne investovanie sociálneho kapitálu do vytvárania vzájomných väzieb. A keďže len 20% respondentov vidí svoju budúcnosť pozitívne, sú prirodzene pripravení prijať novú víziu. Vlastne, aj odpor mládeže k masovosti a priemernosti môže byť výhodou, s ktorou sa dá pracovať. Najmä ak demokrati nedokážu triezvo komunikovať, tak ako ultraliberál Martin Šimečka, ktorý nazýva svojich názorových oponentov “luzou” a vyzýva na boj proti tým, ktorých “mozgy nie sú v poriadku”. O jeho schopnosti brilantne argumentovať svedčí aj jeho výrok, že “pre nás je lepšie, keď sme na tom Západe, je to jednoducho lepšie a hotovo, dosť, niet o čom debatovať”. Korunu podobným úchvatným víziám nasadila aj Mária Kolíková: “Vláda určuje ľuďom, ako majú žiť, či sa nám to páči, alebo nepáči”. S takýmito mentálnymi kapacitami nie je potom ani ťažké pustiť sa do boja o našu mládež, o našu budúcnosť. Hlavne ak sa mladí sami identifikujú predovšetkým so Slovenskom. Liberálny komentátor Peter Švík to nazval nebezpečenstvom klanovej identity: “Mentalita klanovej spoločnosti je sformovaná tisícročiami väzieb na rod, sídlo a jeho najbližšie okolie. To, čo prichádza zvonka, bolo vnímané ako nebezpečné a akákoľvek inakosť v rámci komunity bola zväčša potláčaná z dôvodu narušenia jej homogenity”. Napriek tomu, že sa môže zdať naša mládež stratená, jej väčšia časť je naladená na práve takýto druh mentality.

Skepsu voči EÚ môžeme vnímať ako pocit onoho nebezpečia pochádzajúceho zvonka a neochota emigrovať napriek všetkému, čo sa v krajine deje, zasa na väzbu na vlasť, ono rozšírené “bezprostredné okolie”. Treba mať na pamäti, že dnešní respondenti za dvadsať-tridsať rokov prevezmú tento štát. A keďže zásadné životné postoje sa formujú v ich veku, potom už bude reálne možné očakávať, že prípadná zmena by nebola až taká nepriechodná. A to je dobrá správa a možné zadosťučinenie pre tých, ktorí sa v období dekadencie drobnou mravenčou prácou pripravovali na pád systému.

Mgr. Miroslav Kuna  

Svätá vojna

Keď v roku 1918 vyšlo po anglicky písané dielo budúceho “tatíčka” Masaryka Nová Evropa: Stanovisko slovanské, predstavil v ňom autor práve skončený svetový konflikt ako boj teokracie a demokracie, pričom druhá menovaná jasne zvíťazila. Terminológia nie je síce celkom správna, ale pre potreby článku ju budem používať aj ja. Ktovie čo by napísal dnes, keď sme boli svedkami toho, ako sedemdesiattisíc bradatých pastierov a študentov islamských náboženských škôl (“tálibán” znamená po paštúnsky študenti) rozvrátilo tristotisícovú moderne vyzbrojenú afganskú armádu a obrátilo na útek najväčšiu vojenskú mašinériu sveta. Možno by neuznal za hodné reagovať, pretože tak ako mnoho súčasníkov by už nevenoval veľkú pozornosť tomu, čo sa deje v horách a púšťach strednej Ázie. Mainstreamové médiá a politické špičky sveta tomu však veľkú pozornosť venujú a vedia prečo. Ono totiž Taliban nie je len o radikálnom islame inšpirovanom hanafijskou školou islamskej právnej vedy a deobandijským fundamentalizmom, ale aj nacionalizmom paštúnskeho obyvateľstva, zosobnenom v ideológii Paštunwali (cesta Paštúnov/Afgancov). A toto spojenie nacionalizmu a náboženstva je práve to závadné, čo robí vrásky na čelách liberálnej elity, pretože sa ukazuje, že to môže byť model mimoriadne úspešný. Možno sa nám zdá, že tento konflikt sa nemôže stať súčasťou moderného sveta. Že je hodný tak Nigérie a jej boja s islamistickým hnutím Boko Haram (vo voľnom preklade “západné učenie je rúhanie”), tyranie Islamského štátu, ktorý napodiv stále existuje, zombifikovanej Al-Kájdy či práve Talibanu.

Avšak boj medzi teokraciou a demokraciou je súčasťou celých novodobých dejín európskeho kultúrneho okruhu, čo si málokto uvedomuje. Ten totiž existoval ako náboženská civilizácia už v antike a kresťanský stredovek v nej pokračoval, pričom jeho vyvrcholením bola idea Svätej ríše rímskej. Tá sa mala pôvodne skladať nielen z Germánie a severnej Itálie, ale aj Francúzskeho kráľovstva (Galie) a tiež Sclavinie, čo mala byť monarchia, ktorú začiatkom jedenásteho storočia budoval výnimočný poľský panovník Boleslav Chrabrý a ktorá mala obsiahnuť všetky kraje obývané západnými Slovanmi. Aj preto ho vtedajší rímsko-nemecký cisár Otto III. nazval “bratom a spolupracovníkom impéria a druhom rímskeho národa”. Boleslav obsadil aj Slovensko a keby sa tento ideál podarilo naplniť, nikdy by sme sa nestali súčasťou Uhorska. Na čele Svätej ríše mali byť volení imperátori, ktorí by vládli s pomocou múdrych duchovných vládcov (pápežov, teória dvoch mečov) a zároveň mala byť vynikajúcou hrádzou proti expanzii islamu. Napriek neuskutočneniu celého projektu, stredoveká civilizácia vydržala celých tisíc rokov. A čo sa týka vlastnej výnimočnosti, mala v tom na rozdiel od tej našej jasno – Zem je centrom vesmíru, centrom planéty je Európa a jej stredobodom zasa pápežský a cisársky Rím, ktorý je vlasťou všetkých národov, ako sa spomína v jednej básni ešte z čias antiky.

A potom došlo k onému konfliktu medzi teokraciou a demokraciou, ktorá sa vtedy volala osvietenstvo. Jeho začiatok je možné datovať do roku 1775, kedy “patrioti” v severoamerických kolóniách násilím vyhnali kráľovských úradníkov a vyvolávali masové nepokoje. Nasledujúci konflikt, ako vieme, skončil vytvorením Spojených štátov amerických. Tak dostala demokracia dôležité predmostie, odkiaľ sa mohla šíriť do sveta. Že to však ani na ich území nebolo úplne v súlade s vôľou ľudu svedčí fakt, že asi štvrtina obyvateľstva mladú republiku následne opustila a vysťahovala sa buď do Británie, alebo Kanady. Ďalším dejstvom bolo samozrejme krvavé šialenstvo Francúzskej revolúcie (1789) a posledným práve Veľká vojna a boľševický prevrat, ktoré odpravili posledné relikty tradičnej spoločnosti, ktorú TGM nazval teokraciou. Avšak dovtedy prebehlo niekoľko rozhorčených kontrarevolučných hnutí, takže “demokracia” nemala víťazstvo nijak isté. Už v samotnom Francúzsku sa postavili proti revolúcii najprv intelektuáli ako Joseph de Maistre, a neskôr Louis de Bonald a Charles Maurras, zakladateľ monarchistického Action Francaise.

Hlavou odporu však bolo protirepublikánske a katolícke hnutie vo Vendée, kde sa revolučný režim dopustil prvej genocídy v moderných dejinách. Myšlienky kontrarevolúcie úspešne implementoval až režim vo Vichy počas Révolution nationale, ktorý svoje motto Travail, Famille, Patrie (Práca, Rodina, Vlasť) postavil proti revolučnému Liberté, Egalité, Fratelité. Nemecko bolo naopak kedysi skutočne kontrarevolučnou civilizáciou. Svätá ríša rímska národa nemeckého, Nemecký spolok a viac-menej aj Nemecké cisárstvo totiž fungovali na reakčných základoch a preto nemali väčší úspech ani revolučné myšlienky, ktoré tam Francúzi importovali na svojich bodákoch, ani revolúcie rokov 1848/49. Situáciu zmenila prehra v prvej svetovej vojne a vytvorenie štátu, ktorý narúšal dovtedajšie presvedčenie Nemcov, že tvoria metafyzickú jednotu – Weimarskej republiky. Nemeckí komunisti sa v dvadsiatych rokoch pokúsili o niekoľko prevratov a reakčné sily (pruskí monarchisti, šľachta, junkeri a rímskokatolícke duchovenstvo) vsadili na dynamiku nacizmu, aby jeho moderovaním vytvorili kontrarevolučný tradicionalistický štát. Až do smrti prezidenta Paula von Hindenburga sa zdalo, že sa im to podarí, keďže nacisti síce formálne odsudzovali “reakčné živly”, ale prebrali veľa z ich arzenálu, keď napríklad tvrdili, že parlamentný systém je prvým krokom k boľševizmu.

Ešte vyhranenejšia bola situácia v Taliansku počas napoleonských vojen. Najznámejším kontrarevolučným povstaním bolo Sanfedismo ( z tal. Santa Fede, Svätá viera, 1799), ktoré bolo populárnym antijakobínskym hnutím jednoduchých roľníkov, vedeným kardinálom Fabriziom Ruffom. Cieľom tejto nábožensky motivovanej, ľudovej armády bolo zvrhnutie profrancúzskej Parthenópskej republiky v Neapole a tiež boj proti okupantom, ako je to aj zrejmé z ich náborového letáku: “Nečakajte, kým nepriateľ príde a poškvrní vaše domovy”. Práve toto hnutie so svojim nábožensky motivovaným nacionalizmom, klerikálnym vedením a odporom proti cudzím vojskám je súčasnej situácii v Afganistane asi najpodobnejšie. Ďalším príkladom kontrarevolúcie bolo aj povstanie roľníkov na juhu práve zjednoteného Talianska, zvané pejoratívne Brigandage (brigáda), podnecované Pápežským štátom. Vyústilo do regulérnej vojny, ktorá trvala plných desať rokov. Statočného horala Andreasa Hofera a ním vedené Tirolské povstanie sme si už na stránkach Mea Patrie predstavili: http://meapatria.sk/zaujalo-nas/cas-bojovat/

Jeho 20 000 rebelov úspešne bojovalo proti Napoleonovým vojskám a za katolícku vieru. Aj v Rakúskej ríši došlo v rokoch meruôsmych k boju medzi revolucionármi a reakcionármi. Proti Košútovmu liberalizmu a surovému šovinizmu postavil hlavný veliteľ cisárskej armády Alfred Windischgrätz a ríšsky kancelár Felix Schwarzenberg ideu dynasticko-náboženského impéria, ktoré malo byť ovládané podľa kódu krvi či politických schopností. Našich Štúrovcov si získali návrhom ministra vnútra grófa Stadiona, ktorý chcel ríšu rozdeliť na etnické provincie, pričom jednou z nich malo byť aj Slovensko. To sa nakoniec nerealizovalo a za cisára pána bojujúce národy mali byť uchlácholené nič nehovoriacim princípom “rovnosti rás” (volksstämme). Kontrarevolúciou par excellence bola aj Španielska občianska vojna. Monarchisti z radov Karlistov, katolíci a nacionalisti z Falangy spojili svoje sily proti druhej Španielskej republike a jej ústave z roku 1931, ktorú videli ako revolučný dokument, bojujúci proti španielskej kultúre, tradícii a náboženstvu. Povstanie vedené Franciscom Frankom dokonca vyhlásili španielski biskupi za krížové ťaženie. Kontrarevolúciu viedla aj Biela armáda v revolučnom Rusku, ktorá sa pokúsila poraziť boľševikov rovnako, ako sa to podarilo nemeckým reakcionárom a Freikorps, ktorí rozdrvili nemecké červené revolúcie v rokoch 1918-1919.

A čo sa týka našich končín, čisto slovenským kontrarevolučným hnutím bola Slovenská ľudová strana (Neskôr Hlinkova SĽS), ktorá v zmenenej geopolitickej situácii dostala jedinečnú dejinnú príležitosť energicky napĺňať svoj reakčný program, o čom svedčí aj preambula Ústavy nového štátu: Slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou Jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný Slovenský štát. Nová republika mala byť stavovským štátom, ktorého myšlienku rozpracovali katolícki intelektuáli ako Donoso Cortéz, Hilairie Belloc či Othmar Spann a odporúčali hneď dve pápežské encykliky. A oporou nového režimu mala byť garda, koncipovaná ako slovenský rytiersky rád a jej členovia prisahali vernosť národu na relikviu Kristovej Krvi v pevnostnom kláštore v Hronskom Sv. Beňadiku. Hoci sa môže zdať, že tento stáročný konflikt je už rozhodnutý, zdanie môže klamať. V Amerike ide o stret, ktorý sa vyznačuje rastúcou intenzitou. Ak sa štáty udržujú pri živote tými princípmi, na základe ktorých vznikli, tak je tam tento konflikt vlastne nevyhnutný.

Americkí kolonisti totiž spočiatku vytvorili protestantskú náboženskú civilizáciu (puritáni, kvakeri) a vo veľkej časti amerických štátov sú tieto tradície dodnes živé. Najmä obyvatelia Bible beltu (Biblického pásu, štáty bývalej Konfederácie) by nemali problém sa definitívne rozísť s federálnou vládou. Terorizmus BLM a anarcho – socialistická administratíva prezidenta Bidena môže tento polčas rozpadu značne urýchliť. Ešte za nášho života teda môžeme byť svedkami secesie niektorých unijných štátov a ich premeny na teokratické biblické republiky, založené na kresťanskom  rekonštrukcionizme a filozofii tzv. Americkej vízie. A ako vraví Samuel Huntington vo svojej Zrážke civilizácii, ak dominantný štát nejakého kultúrneho okruhu prejde radikálnou zmenou, ostatné ho môžu čoskoro nasledovať. Západnej Európy sa to zrejme týkať nebude, tá sa skôr bude islamizovať. Ale u nášho severného suseda môže byť pohyb ešte zaujímavý. Víťazstvo koncepcie tzv. Štvrtej poľskej republiky, ktorá má byť postavená na nacionalizme, katolicizme a tradicionalizme, by bolo pre celý stredoeurópsky priestor úžasným povzbudením. Na podobných základoch by mohlo stáť aj budúce Intermarium. Ale ak pripustíme víťazstvo opačného tábora, odovzdáme naše domoviny do rúk liberálom, na ktorých sa inak dokonale hodí výrok antického filozofa Celsa: “Je to nová rasa neskúsených ľudí bez vlasti a tradícii, ktorí sa spolčili proti všetkým náboženským a občianskym inštitúciám”. My všetci sme dedičmi tohto konfliktu a je na nás, na ktorú stranu sa pridáme. Či to bude  – podľa delenia tatíčka –  “teokracia”, čiže spoločnosť založená na národnom živote, alebo “demokracia”, ktorá žiadne základy nemá. 

Mgr. Miroslav Kuna

Deus ex machina

Špeciálne efekty pri rôznych predstaveniach nie sú niečím, čo by priniesla moderná doba. Aj ľudia v antike mali radi podobné vychytávky. V gréckych a neskôr rímskych divadlách na to slúžili zariadenia nazývané v latinčine deus ex machina, doslova “boh zo stroja”, čo boli akési plošiny či žeriavy, ktoré na javisko zložili herca predstavujúceho nejaké božstvo, ktoré malo zázračným spôsobom vyriešiť konkétnu, na prvý pohľad neriešiteľnú situáciu. V modernej terminológii je to osoba, udalosť, či vec, ktorá sa javí ako rovnako božské, všetko zachraňujúce riešenie. A tak, ako v antike bola potrebná “machina” na príchod zázračných riešení, sú dnes stroje a programy, ktoré stroje ovládajú, považované za rovnaké úspešné riešenia všetkých boľačiek civilizácie. Aj preto dnes moderný svet rezignoval na akúkoľvek prirodzenosť a úplne sa ododal svojej najobľúbenejšej umelej hračke – technológiám.

Inteligentné telefóny, autonómne autá, doba gigová, umelá inteligencia či high tech, ktorá má okrem iného čo najrýchlejšie pomôcť nájsť liek na covid. Všetko za nás vyriešia stroje. Veď na to sme ich zostavili a neustále zdokonaľovali, či nie? Že sa to deje na úkor prírody, to už je pomaly otrepaná fráza. Ale deje sa to aj na úkor ľudských životov a to už by malo znieť alarmujúco. V dôsledku znečistenia spôsobeného priemyslom a automobilizmom zomrie ročne na svete každý piaty človek. Za posledných päťdesiat rokov vyhynulo 58% živočíchov. Roboty hrozia celosvetovo neúmerne zvýšiť nezamestnanosť tak ako to urobila strojná výroba v 19. storočí. Vďaka štvrtej priemyselnej revolúcii a aizácii je len na Slovensku ohrozených 70% pracovných miest. Podľa správy britského Legatum institute a skupiny Ernste z roku 2019 je dokonca Slovensko považované za najohrozenejšiu krajinu na svete!

Mladí nahnevaní muži

V roku 2014 zastrelil v Kalifornii 22-ročný Elliot Rodger šesť ľudí a napokon spáchal samovraždu. Za motív svojho besnenia označil v manifeste, ktorý predtým zavesil na internet, príslušnosť k hnutiu incelov, čo je skratka anglického slovného spojenia “involuntary celibate” – nedobrovoľný celibát. Ide o mužov, ktorí sú depresívni, naštvaní a potenciálne nebezpeční. A ktorých zrodil moderný svet. Monika Mikulcová z bulváru par excellence Plus sedem dní o nich píše (č. 26 z 25. júna 2020) ako o tragikomických obetiach, ktoré nedokážu empaticky obhajovať ženské práva.

Najlepšie obdobie

extinction-rebellion.1557015976
Žijeme v najlepšom období v dejinách. Ak ste si to doteraz nevšimli, liberálne celebrity ako publicista a “teológ” Michal Havran, prezidentka pätiny Slovákov a skládková aktivistka Zuzana Čaputová a režisér “protiextrémistického” filmu Nech je svetlo Marko Škop by Vás asi nepochválili. Oni ako aj ostatní liberáli sú o tom totiž skalopevne presvedčení. Presne tak totiž kopírujú hujerské ponímanie histórie, ktoré je vlastné celej liberálnej internacionále. Tento trend je o to zaujímavejší, že je v dejinách absolútnou novinkou. Predtým sa totiž civilizácie, ktoré v Európe vznikali a zanikali, takýmto arogantným presvedčením nikdy neriadili. Naopak, najlepšie obdobie videli väčšinou v dávnej minulosti, vychádzajúc zo sympatického presvedčenia, že predkovia sú vždy lepší ako potomkovia.

Continue reading

Emil z Bratislavy kontra pravá Európa

54411854_417908315636817_2218536851050856448_n
Možno aj Vás sčasti rozčúlil, sčasti pobavil infantilný, hysterický a maximálne afektovaný výstup fagana zo zbohatlíckej rodiny a nadšeného debatéra Emila Hodála. Mám samozrejme na mysli nenávistné príspevky, ktorými Pán študent Bilingválneho gymnázia C.S. Lewisa v Bratislave obohatil facebookovú skupinu “Slovenský národ, spamätaj sa!”. Tu odhalil vlastenecky orientovaných Slovákov, že nič nevedia a sú neúspešní a majú navyše tú drzosť obviňovať z tohto stavu USA, EÚ a mimovládky. Ďalej im pripomenul, že “žijú v dierach, obliekajú sa ako opice a živia sa vecami, ktoré oni, bohatí, dávajú prasatám”. Mladý chovateľ ošípaných je podľa všetkého tiež zástancom eugeniky, pretože im radí, aby sa radšej zabili a neplodili hlúpe deti. A samozrejme sľubuje zaostalým nacionalistom smrť, ak vyhrá Čaputová. Odvtedy stále očakávam vykonanie exekúcie na svojej osobe, ale čuduj sa svete, žiadny slniečkár sa ma zatiaľ nepokúsil zavraždiť.

Continue reading

Fascinujúci fašizmus?

archeofuturism (1)
“Bojujte za Európu, lebo ničitelia ju zničia!” Nie, to nie je apel na zastavenie nelegálnej migrácie či dokonca vypovedanie neeurópskeho obyvateľstva mimo územie Únie. Tak zhruba pred mesiacom hrmela zo všetkých médii výzva podpísaná tridsiatimi európskymi intelektuálmi. Týmto všeumelcom totiž robí veľké starosti fakt, že čoraz viac Európanov je pripravených hľadať stratenú totožnosť a duchovnú podstatu svojich národov. Doslova a menovite v nej útočia na nacionalistov a identitárov a majú skutočné obavy, že v májových voľbách do europarlamentu by tieto sily mohli získať významné zastúpenie. Zdrojom úžasnej a neutíchajúcej zábavy je pre každého súdneho človeka zistenie, že medzi “európskych intelektuálov” sú zaradení aj Salman Rushdie, Anne Applebaum, David Grossman (žijúci v Jeruzaleme!), či Leila Slimani. Vyhlasujú sa za európskych vlastencov a hlásia sa k dedičstvu Erazma Rotterdamského či Johanna Wolfganga Goetheho. Je vlastne logické, že sa táto karavána veľkomestských nomádov nehlási k svojim mŕtvym či podradným koreňom, ale k najväčšej civilizácii v dejinách. A keďže zjavne postrádajú pocit domova, prichádzajú s myšlienkou akéhosi imaginárneho európskeho národa. To zrejme viedlo aj iránskeho spisovateľa Rushdieho, aby sa odvolal na Ghoeteho a nie na Balchí Rúmíma, zrejme najväčšieho perzského básnika. Samozrejme na toto prehlásenie musela reagovať aj naša politická scéna. Poslanec Beblavý vyzval na spájanie sa proti populistom kandidujúcim do eurovolieb a bývalá ministerka Lucia Žitňanská chce ľuďom “vysvetľovať, vysvetľovať, vysvetľovať a hovoriť, hovoriť a hovoriť”, ako majú voliť.

Continue reading

Ripov spánok

indexDali ste si nejaké novoročné predsavzatie? A vydržalo Vám aspoň do konca januára? Ak nie, bol by tu jeden tip. Sú totiž veci, ktoré si človek predsavziať môže a sú užitočné a nie až tak náročné zároveň. O tom bude nasledujúcich zopár riadkov. A keďže sme tu nedávno mali čas vianočný, čas zázračný, pomôžeme si celkom netradične malou fantazijnou alegóriou. Asi každý Američan pozná príbeh Ripa Van Winkla. V Európe ho počul málokto, ale je skutočne poučný aj pre našu dobu.

Continue reading