54411854_417908315636817_2218536851050856448_n
Možno aj Vás sčasti rozčúlil, sčasti pobavil infantilný, hysterický a maximálne afektovaný výstup fagana zo zbohatlíckej rodiny a nadšeného debatéra Emila Hodála. Mám samozrejme na mysli nenávistné príspevky, ktorými Pán študent Bilingválneho gymnázia C.S. Lewisa v Bratislave obohatil facebookovú skupinu “Slovenský národ, spamätaj sa!”. Tu odhalil vlastenecky orientovaných Slovákov, že nič nevedia a sú neúspešní a majú navyše tú drzosť obviňovať z tohto stavu USA, EÚ a mimovládky. Ďalej im pripomenul, že “žijú v dierach, obliekajú sa ako opice a živia sa vecami, ktoré oni, bohatí, dávajú prasatám”. Mladý chovateľ ošípaných je podľa všetkého tiež zástancom eugeniky, pretože im radí, aby sa radšej zabili a neplodili hlúpe deti. A samozrejme sľubuje zaostalým nacionalistom smrť, ak vyhrá Čaputová. Odvtedy stále očakávam vykonanie exekúcie na svojej osobe, ale čuduj sa svete, žiadny slniečkár sa ma zatiaľ nepokúsil zavraždiť.

Spomínaná škola sa navyše drzo pomenovala po Clive Staplesovi Lewisovi, autorovi sedemdielneho zväzku Kroniky Narnie, najlepšom Tolkienovom priateľovi a veľkom kresťanskom apologétovi. Lewis by sa určite zhrozil, keby videl, čo jeho meno zaštíťuje. Ale čo sa čudujeme, keď na tejto protestantskej škole učí aj “navždy náš arcibiskup” a  vplyvný člen vatikánskej homolobby Bezák? Teraz sa logicky natíska otázka, ako bol mladý hrdina za svoj nenávistný príspevok potrestaný. Odpoveď – koberček u riaditeľa gymnázia Dušana Jaura, manžela podpredsedníčky slniečkárskej strany Progresívne Slovensko Zory Jaurovej. Nič viac. Pravda, prípadom sa akože začala zaoberať aj polícia, ale môžeme si byť už teraz istí, že táto “kauza” vyšumí do stratena. Pamätáme sa ešte na prípad Dávida Kurňavu z Čadce, ktorý v roku 2015 ponúkal cez internet 25 eur za každého zastreleného migranta? Toho vláčili po súdoch, hlavné médiá ho nemilosrdne lynčovali a dostal tri roky podmienečne. Hoci niekoľkokrát zopakoval, že sa jednalo o vtip, nepomohlo mu to. Emil povedal o svojich statusoch to isté a tým to končí.
Niektoré mainstrieamové média, ak o tomto prípade vôbec informovali, sa už nechali počuť, že to bola celkom vtipná reakcia na hejtovanie extrémistov. Dvojitejší meter si ani nemožno predstaviť. Mňa však hlavne zaujali posledné Emilove výkriky do tmy v jeho statuse: “Nech žije EÚ! Nech žije Zuzana! Nech skape slovenská štátnosť a samostatnosť!” Pritom si môžeme byť istí, že tento budúci progresívny politik zrejme pri svojom odvolávaní sa na slávu Európskej únie nemyslí naše zaostalé končiny. Pravdepodobne má na mysli exkluzívne regióny ako odchádzajúcu Veľkú Britániu (keďže chodí do školy pomenovanej po Lewisovi) či sladké Francúzsko, hlavného garanta “tvrdého jadra”. Aké by však bolo jeho prekvapenie, keby zistil, že to, čo predstavuje politika týchto krajín posledných 50 rokov, nemá s ich duchovnou a národnou podstatou nič spoločné. Pretože pravda je taká, že skutočnú galskú civilizáciu predstavuje la France profonde, alebo tzv. “hlbinné Francúzsko” a skutočnú Britániu Merrie England, čiže Veselé Anglicko. Poďme si teda tieto dva piliere západnej civilizácie v stručnosti predstaviť.
1980
Hlbinné Francúzsko je absolútnym, aj keď skrytým základom duše francúzskeho národa. V súčasnosti prežíva doslova v katakombách, pretože je v príkrej opozícii voči všetkému, čo predstavuje súčasná Piata republika. S veľkými ťažkosťami ho môžeme nájsť v stredovekých provinčných mestečkách, na odľahlom vidieku a v regiónoch dostatočne geograficky a kultúrne vzdialených od centra, ako je napr. Bretónsko. Je vnímané ako lokálne a vo večnej opozícii voči globálnej masovej popkultúre. A je tradične nepriateľsky naladené voči Parížu, ktorý je už od sedemnásteho storočia centrom revolúcii voči všetkému národnému a duchovnému. Pritom to nie je tak dávno, čo nebol tento prúd národného života tak veľmi zaznávaný, ale rozhodne dominantný a to dokonca na celoštátnej úrovni. Bolo to v časoch existencie Francúzskeho štátu (État Francais), ktorý je skôr známy pod názvom Vichystické Francúzsko. Hneď na začiatku si povedzme, že napriek zjednodušeným hodnoteniam učebníc a ľavicových historikov to nebol štát dominantne fašistický, ale skôr tradicionalistický, podobne ako napr. Francovo Španielsko. Nebol to ani produkt víťazného Nemecka, tak ako nebola Nemecká weimarská republika produktom víťazného Francúzska. Áno, je pravda že veľká časť krajiny bola okupovaná Nemeckom, ale to bola aj v roku 1871 a Francúzsko ani vtedy nezaniklo. Redukovať Vichy na obyčajný satelit Tretej ríše by bolo neprofesionálne.
Nová vláda na čele s vojnovým hrdinom z Prvej svetovej vojny maršalom Philippe Pétainom (1856-1951) bola navyše diplomaticky uznaná aj takými veľmocami ako boli Spojené štáty americké, Sovietsky zväz či Veľká Británia. Navyše sa nestala automaticky spojencom Nemecka, ale spočiatku zachovávala ozbrojenú neutralitu. Do vojny proti západným spojencom sa zapojila až po tom, čo Briti zničili francúzsku vojnovú flotilu kotviacu v Mers el Kébir v Alžírsku a začali napádať vichystickou vládou spravované územia v Libanone, Sýrii a jej kolónie Senegal, Francúzske Somálsko a Madagaskar. Nás však zaujíma vládnuca ideológia nového režimu, pretože po stáročiach útlaku (po “veľkej” francúzskej revolúcii) ju možno naozaj označiť za skutočne národnú a napojenú na hlbinné Francúzsko. Bola totiž založená na antimodernej kontrarevolúcii. Vyžadovala návrat k tradičným a náboženským hodnotám, ktoré mala zaštítiť autoritatívna vláda ako protiváha predvojnovej republiky. Preto Vichy spustilo program Národnej revolúcie (Révolution nationale) ako radikálny rozchod s Treťou republikou, ktorej obdobie bolo označené ako la dekadencie (dekadencia). Bola to totiž doba morálnej degenerácie a úpadku, kedy vládla ideológia politického a ekonomického liberalizmu, individualizmu a pôžitkárstva. Maršál Pétain hovoril o potrebe autoritatívnej vlády, aby sa obnovila národná jednota a tradičná morálka, na ktorú Francúzi zabudli. A to sa malo dosiahnuť práve pomocou la France profonde ako skutočného základu francúzskej kultúry, pretože tá predstavovala pravú francúzsku identitu. Súčasťou tohto veľkého úsilia bol program Národnej regenerácie, ktorý mal v spolupráci s cirkevnou hierarchiou obnoviť civilizáciu založenú na tradičnom katolicizme.
220px-Imagerie_de_la_Révolution_nationale
Preto bola znovu zavedená výučba katolíckeho náboženstva na štátnych školách. K tomu bola prijatá doktrína “uzavretia sa do seba”, čiže stiahnutie sa zo sveta ako miesta nebezpečného a nepriateľského voči vlasti. Témou dňa sa stalo vidiecke Francúzsko (la France des villages) ako pravá pokladnica národnej kultúry a zároveň opozícia voči rozkladnému vplyvu veľkých miest ako centier nerestí, zločinnosti a brlohov obývaných cudzincami. Samotný maršal Pétain túto snahu podporil slovami: “Francúzsko nedosiahne bývalú veľkosť, kým vlci nebudú vyť za humnami našich dedín.” Francúzska verejnosť prijala tento program národnej obrody s nadšením a úľavou, pretože bola unavená vojnou a získaná snahou o odpútanie sa od vyčerpávajúcich svetových povinností. Po období rozdelenia a sebectva (Tretia republika) malo prísť morálne a sociálne znovuzrodenie národa skrze nadšenie a vieru. Vichy začalo s politikou dotovaných rodinných prídavkov, čoho výsledkom bol nárast populácie, pričom dovtedy, konkrétne za posledné storočie, počet Francúzov neustále klesal.
Mnoho prostriedkov sa venovalo aj na vzdelávanie a šport, takže v Pétainovom Francúzsku existovalo v roku 1943 tristo profesionálnych futbalových klubov oproti tridsiatim za Tretej republiky. Charakteristickým rysom režimu boli stavby mládeže (Chantiers de la Jeunesse), ktoré boli súčasťou vládou propagovaných cieľov omladenia Francúzska. Minister financií Pétainovej vlády Paul Marion to vyjadril slovami: “Našou zásluhou Francúzsko pestujúce táborenie, športy, cestovanie (po vlasti) a skupinové výlety vytlačí Francúzsko aperitívov, fajčiarní, politických schôdzí a zlého trávenia”. S tým súviselo aj rozdielne nazeranie na postavenie žien. Emancipácia bola rozhodne zavrhnutá v prospech prinavrátenia ženy domovu a “suka” Marianne ako symbol Tretej (aj súčasnej) republiky bola nahradená sv. Janou z Arku ako synonymum tohto veľkého “návratu vpred”. Potraty boli znemožnené a rozvody značne obmedzené. Tiež sa kládol veľký dôraz na ozdravenie národa, ktoré v spojení s vládou riadila Francúzska nadácia pre štúdium ľudských problémov na čele s eugenikmi Alexisom Carrelom a Jacquesom Doriotom. Okrem iného stála za zavedením predmanželského osvedčenia, ktoré museli mať páry pred vstupom do manželstva, aby sa do budúcnosti zaistilo zdravé potomstvo. V ekonomike Vichy vyzdvihovalo malé farmy, podniky a kvalifikovaného robotníka. Rozsiahly záujem vzbudzovali myšlienky korporativizmu. Veľké hospodárske plány sa však vo vojnovej realite nepodarilo realizovať. V tichosti a s úspechom ich potom  prevzalo povojnové Francúzsko. Plán obnovy navrhnutý “otcom” Európskej únie Jeanom Monnetom bol okopírovaný práve z plánov Vichy. Dnes je hlbinné Francúzsko súčasťou protisystémového hnutia žltých viest. A najnovší román Serotonín spisovateľa Michela Houellebecqua tiež môžeme považovať za vyobrazenie konfliktu medzi moderným (Paríž) a tradičným (Normandia) Francúzskom. V knihe je vyobrazená skupina tradične hospodáriacich normandských roľníkov, ktorí bojujú proti globalizácii, veľkému agrobiznisu a Európskej únii. Ich stret so štátnou mocou si nakoniec vyžiada jedenásť mŕtvych. A už spomínaná revolta žltých viest nám dáva tušiť, že otvorený boj medzi starou Galiou a modernou Republikou možno prestane byť fikciou.
1104-primary-0-nativeres
Podobným archetypom ako Hlbinné Francúzsko je aj Merrie olde England, alebo niekedy práve podľa francúzskeho vzoru nazývané tiež Deep England (Hlbinné Anglicko). Je založený na koncepcii anglickej spoločnosti a kultúry, odkazujúcej na idylický pastorálny spôsob života charakterizovaný malebnými anglickými dedinami, vidieckymi panstvami a starými gotickými kostolmi. V súčasnosti je považovaná za vizionársku a skôr vysnenú krajinu, za domov elfov a víl žijúcich uprostred sadov a záhrad Veselého Anglicka. Moderní historici preto hovoria o krajine, ktorá v skutočnosti nikdy neexitovala. Ale to je veľký omyl! Existovala od stredoveku až do priemyselnej revolúcie, pričom v tomto období bola dotvorená anglická národná identita, klasická angličtina a žilo sa podľa starých spôsobov. Pojem Veselé Anglicko teda vznikol v časoch, keď bolo kráľovstvo ešte súčasťou katolíckej civilizácie. Za tvorcu tohto názvu môžeme považovať Henricha z Huntingtonu, ktorý ako prvý použil v roku 1150 výraz Anglia plena jocis – Anglicko plné hier. Bolo to hodnotenie vychádzajúce z faktu, že Angličania venovali veľa času rôznym hrám, ako aj sviatočným pochodom a nočným slávnostiam na počesť svätých, táborom ľudu okolo pútnických miest a mystériám (náboženským hrám) ako súčasti liturgického roka. V kalendári bolo okrem nedieľ asi 50 svätených dní, kedy sa nepracovalo (oproti pätnástim našim) a to bola príležitosť na komunitné alebo cechové oslavy, hry (napríklad futbal, ktorý vtedy v Anglicku vznikol), zápasenie vo voľnom štýle, sezónne veselice v prírode (majáles, juniáles), rybačku či jednoduché posedenia v krčmách. Dobrú náladu podfarbovali rôzne kočovné spoločnosti hercov, cirkusantov či dokonca univerzitných študentov, ktorí za korbeľ piva prednášali to čo sa naučili robotníkom v hostincoch. V neposlednom rade boli súčasťou tejto národnej atmosféry aj “veselí chlapci” Robina Hooda zo Sherwoodskeho lesa.
Protestantská reformácia tento životný štýl z veľkej časti zničila a obraz vidieckych slávností, zvykov a folklóru upadol do zabudnutia. Kráľ Henrich VIII. ktorý odtrhol Anglicko od Ríma, zrušil v rámci svojho ťaženia proti Katolíckej cirkvi mnohé svätené dni a spolu s narastajúcimi ekonomickými ťažkosťami, postihujúcimi najmä vidiek, éru Veselého Anglicka v podstate ukončil. Preto sa naň odvolávali aj účastníci roľníckych vzbúr, ktorí vyzdvihovali ideálnu minulosť, keď pred príchodom Normanov žili Anglosasi v rovnosti a slobode. Vo viktoriánskej ére prišli snahy o obnovu dávno strateného sveta a to najmä skupinou Young England, ktorá združovala skupinu mladých zemanov stavajúcich sa nepriateľsky k poriadku zavedenému priemyselnou revolúciou, čiže k oligarchickej demokracii. Tiež sa k odkazu Merrie England hlásila katolícka menšina, lebo ju oprávnene považovala za svoje autentické dedičstvo. To sa týkalo najmä spisovateľov Gilbertha Keitha Chestertona, ktorý túto ideu prispôsobil mestskému prostrediu a samozrejme J.R.R. Tolkiena, milovníka anglického vidieka, najmä oblasti West Midlands. Jeho názory dobre dokumentuje domov Hobitov – Kraj – ktorý so svojimi chalupami, poliami, záhradami, lesmi a kopcami predstavuje príklad bezpečnej krajiny oproti divokým okolitým oblastiam, ktoré sú nebezpečné. Hobiti milujú svoj domov a majú odpor voči všetkému cudziemu a neprirodzenému. Tak ako Pán prsteňov, tak aj vízia Veselého Anglicka sa odvoláva na antimodernú, predindustriálnu a agrárnu ideu. Všeobecne preferuje pastorálny životný štýl v  malých vidieckych komunitách oproti priemyselnému kapitalizmu a intenzívnej výrobe. Vyjadruje nesúhlas s modernizmom a industrializáciou a preferuje hlboko zakorenené a sebestačné kultúry. Preto je na Ostrovoch celkom prirodzene súčasťou agendy rôznych konzervatívnych prúdov, ako je napr. strana UKIP – Strana nezávislosti Spojeného kráľovstva. A preto bol aj dôležitou témou kampane počas referenda o Brexite.
Samozrejme, nielen Veľká Británia či Francúzsko má svoje hlbinné, národné podvedomie. Podobný pohyb bol veľmi silný aj v Nemecku 19. storočia, kedy vzniklo tzv. ľudové romantické hnutie. To zdôrazňovalo ľud (Volk), ľudový folklór a prírodné prostredie nemeckej krajiny. Bolo stelesnené víziami hlbokých lesov obývanými hrdinami, úhľadnými dedinkami v tieni starobylých hradov a záhradnými mestami, ktoré vzniknú na miestach bývalých get. Vzniklo ako ľudová reakcia na násilie napoleonských vojsk. Bolo hlboko xenofóbne a antimoderné a už vtedy ničilo všetko, čo kazilo ľudovú kultúru. Neskôr bojovalo proti odcudzeniu a krutosti modernej priemyselnej spoločnosti stelesnenej veľkomestami ako cintorínmi germánstva. Tieto myšlienky vyvolali obrovskú vlnu tvorby “roľníckych” románov, ako bol najmä Der Wehrwolf (Vlkolak) Hermana Lönsa (1910), ktorý sa odohráva počas Tridsaťročnej vojny a predstavuje sedliakov, ako sa vrhajú na svojich utlačovateľov z miest (najmä židovských priekupníkov) ako vlci. A toto ľudové hnutie žije dodnes, pričom pravú renesanciu zažíva najmä v bývalom východnom Nemecku.
Všetky európske národy, od Herculových stĺpov (poarabštene Gibraltáru) až po Ural, majú vo svojej duši rovnakú prapodstatu. U nás na Slovensku sa jej venovali najmä tvorcovia naturalistickej literatúry. Ale to Emila nezaujíma. Táto základná esencia, toto podvedomie (psyché) národov, stále žije pod tenkým náterom modernistickej civilizácie a čaká, kým sa objaví trhlina, aby so všetkou divokosťou a nespútanou energiou vyrazila von! Toho by sa Emil určite úprimne zdesil, pretože následný príval by strhol pomätené hlavy a materialistické podstaty ako on do naozaj pekelného víru. Ak konečne začneme chápať národ ako živý organizmus, tak rovnako ako u človeka, aj v tomto prípade je podvedomie nekonečne rozsiahlejšie ako vedomie. Je teda načase, aby znovu a všade prevzalo kontrolu nad národným organizmom a my sa potom snáď konečne dočkáme starej, dobrej a veselej Európy. Alebo ešte výstižnejšie slovami Evanjelia, je načase “zatiahnuť na hlbinu.”
Mgr. Miroslav Kuna