srbinka

Takto eufemisticky nazvali pred 20 rokmi lídri NATO bombardovanie Juhoslovanskej zväzovej republiky. Výsledkom 78 dňových zničujúcich náletov bolo vymanenie sa Kosova z moci Belehradu a postupné kroky k úplnému odtrhnutiu sa. Kosovo vyhlásilo nezávislosť 17. februára 2008 odtrhnutím sa od Srbska. Srbsko túto skutočnosť odmieta uznať, naďalej považuje územie Kosova za svoju integrálnu súčasť, poukazujúc pritom na historicitu územia Kosova ako kolísky Srbskej štátnosti. Svetové spoločenstvo táto skutočnosť rozdeľuje – pokým USA a väčšina západných krajín uznala nezávislosť Kosova, naopak Rusko a Čína a časť krajín EÚ (medzi nimi Slovensko, Španielsko, Rumunsko, Grécko či Cyprus) hovoria o nezákonnom akte narušenia suverenity Srbska.

Pohnutá história

Na území Kosova žije približne 2 126 000 obyvateľov. Z tohto počtu až 88% tvoria etnickí kosovskí Albánci (momentálne nazývaní už aj ako „Kosovčania“). Srbov v Kosove žije zhruba 7%, zvyšných 5% pripadá na Cigánov, Bosniakov či Goranov. Kosovo má bohatú históriu, avšak vždy bolo srbským územím. Postupne sem však zo susedného Albánska začali prichádzať Albánci, ktorých počet vďaka silnej populačnej expanzii narastal. V rokoch druhej svetovej vojny bol región Kosova pripojený k tzv. Veľkému Albánsku, ktoré bolo faktickým protektorátom Talianska. Počas okupácie bolo vyhnaných množstvo Srbov a iných nealbáncov. Po ukončení 2. svetovej vojny sa Kosovo opäť stalo súčasťou Juhoslávie. V rámci nej získalo aj postavenie autonómnej oblasti, ako napríklad Vojvodina, postavenie samostatnej zväzovej republiky však nezískalo. V 80. rokoch začali prvé náznaky vzájomných národnostných treníc medzi Albáncami a Srbmi. Počas návštevy Kosovskej Mitrovice v roku 1989, keď sa miestni Srbi sťažovali na útlak a prenasledovanie zo strany Albáncov, prezident Slobodan Miloševič vyhlásil: „Už nik vás nebude biť!“


Následkom toho Kosovu bol i odňatý štatút autonómnej oblasti, čo sa medzi Albáncami stretlo s nevôľou. Začínajúca občianska vojna pri rozpade Juhoslávie v roku 1991 dala aj kosovským Albáncom možnosť realizovať sa na poli „národno-oslobodzovacieho“ hnutia. Avšak zo strany mocností nezískali sympatie, ani podporu, takže ich aktivity neboli úspešné.

srbsko_bombardovanie3

Vznik Kosovskej oslobodzovacej armády – UCK

Po ukončení vojny v Juhoslávii v polovici 90. rokov, začala v Kosove operovať tzv. Kosovská oslobodzovacia armáda (UCK). Keďže svojimi aktivitami terorizovala nealbánske obyvateľstvo, ale aj Albáncov lojálnych Srbsku, bola prehlásená za teroristickú organizáciu. Preslávila sa prepadmi policajných staníc a „čistením“ území od nealbáncov. V roku 1998 došlo k masakre v Račaku, pričom bolo zabitých viac ako 20 osôb. Keďže medzi zabitými boli Srbi i Albánci, obe strany sa vzájomne z masakru začali obviňovať. UCK vyhlasovala masakru za dielo srbských policajných jednotiek, srbská polícia naopak vinila UCK z pripravovanej provokácie. Masakra vyvolala reakciu Belehradu a do Kosova bola vyslaná srbská armáda na potlačenie činnosti UCK. Od tejto chvíle sa Kosovo stalo povstaleckou bojovou zónou a začal sa exodus Albáncov. UCK začala Srbsko obviňovať z genocídy, pričom sa jej podarilo do svetovej mienky implantovať dezinformáciu o 250 000 obetiach genocídy. Svetové spoločenstvo začalo s nátlakom na Srbsko, aby rešpektovalo požiadavky UCK a zastavilo represálie.

„Letecká kampaň“ či Havlovo „humanitárne bombardovanie“

Srbsko tento diktát odmietlo akceptovať, a tak po niekoľkých vyhrážkach začala Severoatlantická aliancia (NATO) s leteckým bombardovaním Srbska dňa 24.3.1999, pričom podľa dostupných údajov zahynulo cca 3500 civilov. Napokon sa Srbsko po 78 dňoch vzdorovania najsilnejším krajinám západu združeným v NATO, stiahlo z Kosova, a vydalo ho medzinárodným jednotkám. srbsko_bombardovanie5

Tie ho prakticky okupujú dodnes. So sťahujúcimi sa srbskými jednotkami utieklo z Kosova 206 000 srbských utečencov v obave pred albánskym terorom. Albánski utečenci sa naopak začali vracať späť do Kosova. Z údajných 250 000 obetí genocídy sa objavilo iba 13 500 obetí z radov Albáncov, Srbov a Cigánov. Čosi podobné, ako keď o pár rokov neskôr zrovnajú so zemou Irak a žiadne zbrane hromadného ničenia nenájdu. Srbské enklávy v Kosove museli byť a musia byť chránené medzinárodnými jednotkami, inak by sa stali terčom albánskych útokov. Srbské pravoslávne pamiatky, ako aj srbské domy sú vyhadzované do vzduchu. Známe sú prípady, ako keď v Prištine prehovoril na ulici poľský humanitárny pracovník po poľsky a bol zabitý, keďže miestni sa domnievali, že ide o Srba. Celkovo je v Kosove nebezpečné hovoriť akýmkoľvek slovanským jazykom. Svoje o tom vedia aj slovenskí dovolenkári, ktorí vyhľadajú pláže síce v severnom  Albánsku (Shengin a okolie), kde domáci proti nim nič nemajú, ale zo stránky tam dovolenkujúcich kosovských Albáncov im hrozí nebezpečie, ak zistia, že sa jedná o slovenských turistov. Je tomu tak aj preto, že väčšina slovanských krajín je na strane Srbska (okrem niektorých, ktoré samostatnosť Kosova uznali, medzi prvými napr. Chorvátsko). Medzinárodné organizácie mali za úlohu v Kosove nastoliť atmosféru porozumenia, zmierenia a multikulturalizmu. Malo sa tak stať zavedením prvkov demokratického riadenia.

srbsko_bombardovanie7Aký to však malo úspech vidno aj na tom, že nazasadnutie Kosovského parlamentu museli srbských poslancov eskortovať pomocou obrnených transportérov, aby sa nestali obeťami lynčujúceho davu. Hoci svetové spoločenstvo sa snažilo vytvárať dojem, že situácia sa normalizuje, prišli v marci roku 2004 krvavé pogromy pri ktorých zahynulo 28 Srbov, 900 bolo zranených a ďalšie tisíce vyhnané. Zámienkou na tento pogrom malo byť údajne nahuckanie psov na 2 albánskych chlapcov v Kosovskej Mitrovici, pričom boli zahnaní do rieky Iber, kde sa utopili. Pretrvávajúca nenávisť medzi Srbmi a Albáncami vylučuje možnosť bezproblémového spolužitia.

Súčasnosť

Najväčšia srbská enkláva sa nachádza práve v meste Kosovská Mitrovica, etnicky rozdelenom riekou Iber. Na jednej strane brehu je albánska časť mesta s 80 000 obyvateľmi, na strane druhej srbská časť mesta s 20 000 obyvateľmi. Ak by srbskú časť nestrážili medzinárodné jednotky, už dávno by došlo k jej vyplieneniu. Niekoľko srbských enkláv sa nachádza ešte na severe Kosova, priamo pri hraniciach so Srbskom. Po formálnej strate Kosova sa srbskí predstavitelia pokúšali aspoň o pripojenie severokosovských srbských enkláv k Srbsku, čo premiér Kosova Hashim Thaci (obvinený okrem iného z obchodovania s ľudskými orgánmi) odmietol so slovami, že nedovolí narúšať územnú celistvosť Kosova, hoci predtým so svojimi hrdlorezmi z UCK narušil územnú integritu Srbska. Srbsko sa stále nespamätalo so straty Kosova, aj keď zaznievajú hlasy, že ani o tak veľa neprišli. Zbavili sa totiž regiónu s 2 miliónmi Albáncov, ktorí s nimi odmietali žiť v jednom štáte a robili všetko pre jeho deštrukciu.

srbsko_bombardovanie

Navyše región Kosova bol ešte za čias Juhoslávie najviac zaostalým regiónom, hoci doňho prúdili dotácie zo všetkých ostatným zväzových republík. Takým je i dnes, poznačený vysokou kriminalitou, 45%-nou nezamestnanosťou, a dá sa povedať, že miestni žijú z veľkej časti z príjmov, ktoré im posielajú kosovskí Albánci žijúci a „pracujúci“ v krajinách západnej Európy. Riešenie problémov srbských enkláv predsa bude možné len korekciou hraníc v prospech Srbska. To sa však týka len prihraničných regiónov, ale neodpovedá na otázku, čo v prípade Kosovskej Mitrovice, ktorá sa nachádza hlboko vnútri Kosova. Je jasné, že medzinárodné jednotky nemôžu donekonečna strážiť 20 000 ľudí (aj keď v niektorých oblastiach sa tak deje aj 30 – 40 rokov – napr. Golanské výšiny, či Cyprus). Taktiež po ich odchode je vylúčené, aby si Srbi s Albáncami padli do náručia. Nenávisť prerástla už hlboko a nebude jednoduché, ak vôbec možné, ju odstrániť. Riešením by mohol byť vznik samostatného mesta – srbskej Kosovskej Mitrovice. Nie je to nič nové, veď stačí si spomenúť na Terst (teraz Trieste v Taliansku), či Danzig (teraz Gdaňsk v Poľsku), ktoré boli samostatnými slobodnými mestami, nepatriacimi do žiadneho štátu.

srbsko_bombardovanie6

Možno tu niekoho môže napadnúť podobnosť so západným a východným Berlínom. Ale takéto riešenie by mohlo byť kompromisným riešením. Aj na Slovensku máme „dvojmestá“, ktorých jedna časť sa nachádza na opačnej strane hraníc – Komárno/Komárom, Štúrovo/Esztergom, či Slovenské Nové Mesto/Sátoraljaújhely, ale i v zahraničí – Český Těšín/Cieszyn, či Gorizia/Nova Gorica. Tým by sa odstránilo etnické napätie, keďže Srbi by si vládli sami a necítili sa ohrození, či utláčaní Albáncami. Vznik samostatného parlamentu v Kosovskej Mitrovici, pre kosovských Srbov, je toho dôkazom, že Srbi sa neidentifikovali s Kosovskou štátnosťou a na druhej strane cítia určitý odpor voči Belehradu, ktorý podľa nich nespravil pre nich všetko čo mohol a mal.

Neradostná budúcnosť

Pripojenie Kosova k Srbsku je v momentálnej situácii, keď jeho samostatnosť garantujú také mocnosti ako USA, či väčšina krajín EÚ, nemožné. A tak sa Belehrad mstí aspoň vydávaním srbských pasov kosovským Albáncom, vďaka ktorým sa im jednoduchšie cestuje po EÚ ako na kosovské pasy, ktoré napr. Slovensko vôbec neuznáva. Zároveň sa tým snaží preukázať hlásenie sa „kosovčanov“ k srbskému štátu, čo je však iluzórne. Kosovský precedens bol onou Pandorinou skrinkou, ktorú dnes medzinárodné spoločenstvo kvári v prípade Južného Osetska, Abchádzska, Krymu či Donbasu a do budúcna aj doďalších problémových oblastí, v ktorých sa poľahky môže ocitnúť i Slovensko. srbsko_bombardovanie2Nie, vôbec to nemusí byť snaha ucelenej južnoslovenskej maďarskej komunity o autonómiu, pokojne to môže byť novovytvárajúca sa ucelená sídelná komunita tiahnuca sa Šarišom, Spišom a Gemerom, kde začína naberať silu a prevahu ako kosovskí Albánci onehdy, tiež vďaka svojej populačnej sile. Táto časovaná bomba môže v budúcnosti dobre poslúžiť na destabilizáciu Slovenska, či už vymyslenými represáliami či genocídou, ako sme tomu boli svedkami v Kosove a následným obsadením týchto území cudzími jednotkami. Srbi tvrdia, že oni budú čakať hoci i 100 rokov, ale Kosovo si vezmú späť. Žiaľ, pri ich katastrofálnom populačnom poklese a kosovskej populačnej explózii je do budúcna pravdepodobnejšie, že ich čaká skôr boj o prežitie a udržanie dnešného zvyškového Srbska. Čo napokon očakáva i nás v našej domovine.

Slavomír Hromada