27751741_1851599804871146_3436656073167431499_n

Predstavenie skončilo. Teda ono skončilo pre väčšinu voličov už pred dvoma týždňami, lebo cez víkend išlo vyslovene o formalitu. Nebudeme rozoberať úspešnú taktiku a ťah na bránku eseťáckych progresívcov, ktorý dobre funguje a osvedčil sa ako u Valla, tak i Hattasa a teraz Čaputovej. My sa pozrieme na výsledky porazených. Na konzervatívnej scéne vzniklo zdesenie už pred dvoma týždňami a obviňovaniu sa všemožných táborov zo zrady a zlyhaní nie je podnes koniec. Ide najmä o konflikt medzi voličmi Harabina a Kotlebu, ktorí sa vzájomne napádajú. Je však na to dôvod?

Pripustime teda omieľaný argument, že ak by sa Kotleba vzdal v prospech Harabína, že ten by postúpil do druhého kola. Nie je vôbec isté, či by ortodoxní voliči Kotlebu skutočne volili Harabina, alebo by volili niekoho iného. Isté je, že tých Kotlebových 10% by si Harabin určite nepripísal. Napokon, voliči mali možnosť kalkulovať či voliť tak ako voliči Bugára, ktorí uprednostnili Čaputovú a Bélovi sa tak ušiel výprask podobný Figeľovi, ktorý ako kandidát opozície v minulých voľbách získal tiež len 3% hlasov, hoci ho podporovali strany, ktoré v súčte mali cez 20% voličskej podpory.

Ale poďme špekulovať ďalej. Ak by nebolo Kotlebovej kandidatúry, tak by Harabín dajme tomu naozaj získal potrebných 5% z jeho hlasov a postúpil by do druhého kola s Čaputovou. Je isté, čo by nastalo. Mediálna hystéria, mobilizácia a niečo podobné, ako sme tu zažili na jeseň 2017 pri voľbách župana v Banskej Bystrici. Harabin by sa dostal do druhého kola, no s najväčšou pravdepodobnosťou by získal podobný, alebo ešte slabší výsledok ako Ševčovič. Teda prehra by sa konala nie pred dvoma týždňami, ale tento víkend. Preto útoky harabinovcov a rozčarovanie národnej scény nie sú namieste. Jednoducho, dnes na Slovensku nie je voličský potenciál, ktorý by prevalcoval slušniacko-progresívno-liberálnu kliku.

Výsledky volieb (snáď okrem účasti) jasne kopírujú výsledky prvej priamej voľby prezidenta pred 20 rokmi. Vtedy na konci mája 1999 dostal Schuster 57% a Mečiar 43% hlasov, čiže rozloženie táborov bolo skoro navlas rovnaké ako dnes. Podotýkam, že to bolo v čase, kedy Dzurindova vláda začala s bolestivými úspornými opatreniami, keď nezamestnanosť prudko stúpla, keď došlo k nárastu cien, a keď vláda proti vôli väčšiny ľudí schválila prelety vraždiacich bombardérov ponad Slovensko na zrovnanie Juhoslovanskej zväzovej republiky so zemou. Nič sa nezmenilo. Vtedy sa ľudia účtovali s Mečiarom a jeho systémom vlády, dnes sa účtujú s Ficom a jeho systémom. Čaputová nevyhrala preto, že by ľudia fandili jej liberálnym názorom, ona vyhrala preto, že ľudia uverili, že jej víťazstvom uškodia Smeru a zbavia sa Fica. Koniec koncov, práve preto zvíťazil pred 5 rokmi Kiska. Za zvolenie ako Kisku tak i Čaputovej nenesie nik zodpovednosť väčšiu ako práve Fico so svojím systémom.

Jediným spôsobom ako sa mohol stať Harabin prezidentom by bolo, ak by do druhého kola postúpil s Kotlebom. Pretože vtedy by ho prišli voliť aj jeho zarytí odporcovia. Akýkoľvek iný scenár by skončil prehrou. To žiaľ mnohí podporovatelia Harabina nechcú počuť či pochopiť. Ako i to, že v prípade víťazstva Harabina by sa rýchlosťou svetla našlo v parlamente 90 hlasov na zmenu Ústavy SR v tom smere, aby prezidentovi boli výrazne oklieštené právomoci. Namiesto vzájomnej nevraživosti či osočovania by si mali oba tábory uvedomiť, že disponujú nezanedbateľným, až 25%-ným potenciálom. Ak by sa pretavil do zloženia budúcoročného parlamentu, znamenalo by to hlavybôľ pre progresívcov väčší, ako v nedeľné ráno po skončení bujarej oslavy ich kandidátky.

Mgr. Slavomír Hromada