Toľko teda príkladov, ktoré by sa dali vyťahovať zo všetkých kontinentov asi do nekonečna. Nasleduje logická otázka: koho je možné za toto štvanie či rovno útoky brať na zodpovednosť? Bolo by veľmi krátkozraké obviňovať len umeleckú scénu, médiá či homolobby aktivistov. Zodpovedné sú vždy a predovšetkým štáty a vlády, ktoré buď nerobia žiadne kroky na ich zastavenie, alebo ich dokonca priamo iniciujú svojim zákonodarstvom! Navždy bude platiť, že história je učiteľkou života. Pozrime sa teda na príklady z minulosti, ako sa zachovali predošlé generácie, keď sa im štátna moc pokúsila narušiť takú intímnu sféru bytia, akou je náboženstvo.
Keď sa mladá Francúzska republika rozhodla zatočiť s Katolíckou cirkvou, postavili sa na jej obranu roľníci a aristokrati z kraja Vendée a tak vypukla Prvá vendéejska vojna (1793-1795). Revolučné vojská utrpeli niekoľko ťažkých porážok a povstalci sa jeden čas dostali len asi na 120 km od Paríža. Rozhodli sa však, že na hlavné mesto nepotiahnu, ale zamerajú sa primárne na obranu svojich území. Ak by sa rozhodli inak, koleso dejín sa mohlo vrátiť späť do správnych koľají. O ich statočnosti a vysokej morálke svedčí fakt, že aj sám Napoleon sa neskôr vyjadril, že by mu bolo cťou nazývať sa Vendéenčanom. Povstanie bolo nakoniec potlačené a jakobínsky teror prakticky vymazal tento department z povrchu zeme. Mnohí historici označujú dobytie Vendée za prvú štátom riadenú genocídu v moderných dejinách. Vládne sily si počínali nesmierne brutálne a to najmä príslušníci tzv. colones infernales, pekelných kolón. Zajaté ženy povstalcov boli upaľované na obrovských roštoch a tuk z ich tiel bol použitý na druhotné spracovanie. Boli tiež zaznamenané prípady, kedy boli obete stiahnuté z kože a tá bola následne spracovaná na výrobu rukavíc. Pomstychtivosť jakobínov bola taká zvrátená, že okrem miest a dedín vypaľovali ešte aj lesy a sady a vyháňali divú zver do iných departmentov, len aby revoltujúci kraj zmenili na neobývateľnú púšť. Znásilnenie Vendée vyvolalo preto ďalšie štyri revolty, ktoré nakoniec prispeli k zmierneniu proticirkevných zákonov. Na toto povstanie nadviazalo hnutie Chouanov v provinciách Bretónsko a Maine. Táto partizánska vojna trvala od roku 1794 do 1800 a niesla sa tiež v znamení boja za ochranu náboženstva, nebojme sa povedať svätej vojny, keďže všetky tri spomínané provincie patrili medzi najkatolíckejšie regióny vo Francúzsku. Hoci sa týmto členom légie nesmrteľných nepodarilo zvrhnúť krvavý revolučný režim, ich boj aspoň dosiahol, ako už bolo spomenuté, zastavenie najhoršieho prenasledovania Cirkvi, počnúc nástupom Napoleona k moci a uzatvorením konkordátu (dohody o právach Cirkvi a štátu) medzi Parížom a Rímom.
Nie je nutné utiekať sa k takýmto skvelým príkladom na druhý koniec Európy. Podobné udalosti sa odohrali aj u našich juhozápadných susedov, konkrétne v Tirolsku. To sa počas napoleonských vojen dostalo pod nadvládu Bavorska a dokonca prišlo aj o svoj starobylý názov. Po novom sa malo totiž volať “Južné Bavorsko”. Tirolčania trpezlivo znášali bremená svojich nových pánov a šikanovanie bavorsko-francúzskych okupantov. Keď však bavorská vláda na čele s ministerským predsedom Montgelasom zasiahla do náboženského života horalov, zhabala cirkevné pokladnice, zrušila sviatky, či preložila polnočnú Omšu na ráno druhého dňa, vtedy duša ľudu po prvý krát zovrela. Tirolčania si však uvedomovali, že by bez podpory rakúskeho cisára ťažko obstáli proti v boji zoceleným francúzskym vojakom. Vyslali preto do Viedne delegáciu na čele so sandským krčmárom Andreasom Hoferom s ponukou pripojiť sa k Rakúšanom v ich boji s Napoleonom. Arcivojvoda Karol ponuku s radosťou prijal. Plán žiaľ nezostal utajený. V predvečer vzbury sa dva francúzske pluky (asi 5000 vojakov) pohli zo severného Talianska proti Tirolsku. Hofer dal preto svojej domobrane rozkaz:“Chlapi, je čas! Zajtra vytiahneme za Boha, za cisára a za vlasť a každému pripomínam, aby do toho poriadne udrel!” Tirolčania porazili Francúzov v troch bitkách pri Bergiseli (11.4, 25.5. a 13.8. 1809). V štvrtej bitke 1. novembra 1809 boli však vo vražednom boji porazení, keďže pomoc z Viedne neprišla. Cisárske vojská totiž utrpeli ešte 6. júla ťažkú porážku pri Wagrame. Andreas Hofer sa stiahol na Sandhof. Cisár František I. získal pre Tirolčanov všeobecnú amnestiu, avšak vodca povstalcov ju neprijal. Chcel bojovať ďalej. Medzitým 56 000 Francúzov prečesávalo krajinu a hľadalo bývalých rebelov. Hofer ušiel na Pfandlerov salaš, kde sa zrejme zmieril s osudom, lebo hoci mal dostatok príležitostí, aby ušiel do Rakúska, neurobil to. A tak vďaka pomoci zradcu 28. januára 1810 francúzski a talianski vojaci statočného rebela chytili a 20. februára 1810 v Mantove popravili. Napoleon zamietol žiadosť rakúskeho kancelára Metternicha o milosť, ba aj žiadosť svojho nevlastného syna Eugena, vicekráľa Itálie. Chcel Hofera použiť ako exemplárny príklad pre ostatných vodcov rebélii, lebo iný bojovník za slobodu, Dr. Anton Schneider z Voralbergska, mu unikol.
Dajme si v tento moment rečnícku otázku, ako by asi reagovali vodcovia Vendénčanov, Chouani či Hofer na sprosté provokácie a útoky popísané vyššie. Myslím, že napr. v prípade Charlie Hebdo by nemusel prísť barbar z nejakej bývalej kolónie, aby ich hniezdo zničil. A neobstojí tu ani stokrát zneužitý argument večne usmievavých kostolných pokrytcov, či rumencom zaliatych duchovných o “nastavovaní druhej tváre.” Toto vždy platilo a platí pri súkromných sporoch, pri ktorých má kresťan povinnosť prvý hľadať cestu zmierenia. Vonkoncom sa netýka vecí náboženstva! Preto je oveľa bližší k súčasnej situácii výrok z Knihy Kazateľovej, kapitola 3: “Všetko má určenú chvíľu a každá záležitosť pod nebom má vhodný čas: je čas narodiť sa a čas zomrieť, čas sadiť a vytŕhať zasadené, čas zabíjať a čas liečiť, čas rúcať a čas stavať, čas plakať a smiať sa, čas žialiť a čas tancovať, čas rozhadzovať kamene a čas zbierať kamene, čas objímať a čas zanechať objímanie, čas hľadať a čas strácať, čas uschovávať a čas odhadzovať, čas trhať a čas zošívať, čas mlčať a čas hovoriť, čas milovať a čas nenávidieť, čas vojny a čas mieru!”
Mgr. Miroslav Kuna