extinction-rebellion.1557015976
Žijeme v najlepšom období v dejinách. Ak ste si to doteraz nevšimli, liberálne celebrity ako publicista a “teológ” Michal Havran, prezidentka pätiny Slovákov a skládková aktivistka Zuzana Čaputová a režisér “protiextrémistického” filmu Nech je svetlo Marko Škop by Vás asi nepochválili. Oni ako aj ostatní liberáli sú o tom totiž skalopevne presvedčení. Presne tak totiž kopírujú hujerské ponímanie histórie, ktoré je vlastné celej liberálnej internacionále. Tento trend je o to zaujímavejší, že je v dejinách absolútnou novinkou. Predtým sa totiž civilizácie, ktoré v Európe vznikali a zanikali, takýmto arogantným presvedčením nikdy neriadili. Naopak, najlepšie obdobie videli väčšinou v dávnej minulosti, vychádzajúc zo sympatického presvedčenia, že predkovia sú vždy lepší ako potomkovia.

V starovekom Grécku toto obdobie charakterizovala predstava o vláde prvotného boha Krona, ktorý v dávnoveku kraľoval ľuďom a tí jeho vládu považovali za skutočný zlatý vek. Veľký básnik a roľník Hesiodos vo svojom diele Práce a dni charakterizoval život vtedajšieho ľudstva nasledovne:
“Oni žili v tom čase, keď na nebi kraľoval Kronos
nie inak žili ako bohovia a nemali starosti v srdci
ďaleko od lopoty, ďaleko od trýzne, ba starobu vetchú nepoznali”
Romanelli_Chronos_and_his_child
Aj v čase vrcholnej slávy Atén a Sparty, ako aj celej gréckej civilizácie, vzhliadali vtedajší občania s láskou k hérojskému veku, kedy bohovia zostupovali na Zem a hrdinovia ako aténsky kráľ Theseus či Iason so svojimi Argonautmi čistili svet od zvyškov pravekej fauny, tyranov a násilníkov. Dramatici ako Sofokles či Euripides písali hry oslavujúce tento “temný” dávnovek a nie demokratické zriadenie, v ktorom žili, hoci podľa dnešného hodnotenia nielen historikov to bolo ich najlepšie obdobie. Práve naopak, v starovekom Grécku bolo vždy v móde vracať sa k spôsobom a zriadeniu predkov, ktoré sa časom akosi naštrbili. Preto sa jeho obyvatelia snažili počas revolúcii či politických prevratov o “návrat vpred”, hľadajúc inšpiráciu v dobách, keď na hrade Tíryns (inak najmohutnejšie opevnenom hrade na svete) vládol najslávnejší hrdina gréckych mýtov Herakles a kráľ Agamemnón zo “zlatom bohatých Mykén” viedol stotisíc Achájcov, aby zničil Tróju. A dokonca aj v časoch, keď achájske hrady obsadili pomocou sivého železa Dórovia vedení Heraklovými potomkami, aby neskôr až naveky vyzdvihli slávu dórskej Sparty.
Aj starí Rimania mali svoj zlatý dávnovek. V ňom nevládol Kronos, ale starý roľnícky boh Saturn, s ktorým ho neskôr stotožnili. Vtedy dostal aj nové meno, Chronos, čiže Čas. Za jeho vlády vraj nebolo otrokov ani pánov a v Ríme si toto najlepšie obdobie pripomínali každoročnými, týždeň trvajúcimi bujarými oslavami, zvanými saturnálie. Vtedy si otroci a páni na jeden deň symbolicky vymenili svoje role a druhí menovaní obsluhovali tých prvých. Takto o tomto najlepšom období píše rímsky básnik Publius Ovidius Naso vo svojom diele Premeny:
“Prvý sa zrodil vek zlatý, čo nepoznal zákony, súdy
človek sám do seba ctil si i vernosť i právo i ľudí”
Ani v časoch Rímskeho cisárstva a kultu vládnucich či zosnulých panovníkov sa nepovažovalo ich obdobie za najlepšie. Práve naopak, oficiálna politika prvého cisára Augusta nariaďovala laudatio temporis acti, čiže velebenie starých časov. A to napriek tomu, že súčasný historici nazvali jeho vládu “zlatou dobou Augustovou” a jeho súčasníci ako “éru Apollóna”, čiže obdobím svetla. V súlade s cisárovým želaním historik Titus Livius v diele Ab Urbe condita (Od založenia Mesta) vykresľuje dejiny Rimanov od úteku ich praotca Aenea z horiacej Tróje, cez jeho usadenie sa v Itálii, éru prvých šiestich hrdinských kráľov a vyhnanie toho siedmeho, až po obdobie Republiky a dobu Augustovu.
Aj stredoveká Christianitas mala svoj najlepší vek v časoch prvých ľudí žijúcich v záhrade Eden. Ale oproti večne pesimistickým starovekým spoločnostiam prišlo s niečim novým a povzbudivým. Tento zlatý vek sa mal vrátiť po druhom príchode Krista, kedy dôjde k náprave sveta a dokonca aj prírody:
“Zem udrie prútom svojich úst a dychom svojich perí usmrtí bezbožníka…
Vlk bude bývať s baránkom, leopard si ľahne vedľa kozliatka…
Nik nebude škodiť ani pustošiť na mojom svätom vrchu…” (Izaiáš 11, 1-10)
800px-Armoiries_de_Jérusalem.svgPredchádzať mu malo však samozrejmé úsilie o zdokonaľovanie tak celých národov ako aj každého jednotlivca. Králi a pápeži viedli ľud do bitiek proti všetkému, čo tento ideál ohrozovalo zvonka či zvnútra. V súlade s ním zažili rozmach duchovné a rytierske rády a vlny ozbrojených pútnikov (pôvodný názov križiakov) tiahli na východ, aby tam založili a udržali idealizovaný kresťanský štát – Jeruzalemské kráľovstvo.
Ešte aj komunisti nevyhlasovali dobu, v ktorej sa rozšírili do štyroch kontinentov, za najlepšie obdobie. Za také bolo z ich pohľadu považované jednak prvotno-pospolné zriadenie praveku, predstavujúce vraj akýsi pôvodný komunizmus a potom samozrejme bližšia či vzdialenejšia budúcnosť, kedy červená ideológia zvíťazí na celej Zemi. Tento vývoj mal byť zavŕšený vytvorením celosvetovej “Poslednej republiky”, ako o tom fantazíroval sovietsky básnik Valentin Lozin vo svojej zbierke Básne o budúcnosti. Ba ani nacisti nepovažovali za najlepšie obdobie nástup Hitlera k moci v roku 1933. To malo prísť až po konečnom víťazstve nemeckých zbraní a vytvorení tisícročnej ríše, oficiálne Veľkogermánskej ríše nemeckého národa.
Na základe čoho teda liberalizmus buduje tento anomálny a neortodoxný obraz sveta?  Aké sú jeho kritériá na toto nehorázne pozitivistické hodnotenie? Odpoveď asi nebude v jeho odvolávaní sa na hrdinskú minulosť, pretože žiadnu nemá. Ani na vysokú kultúru, túžbu po národnej veľkosti či budovaní impéria. Jeho jedinými kritériami, podľa ktorých hodnotí súčasný stav ako najlepší v dejinách, sú úprimne povedané ľahko dostupné prežieranie, zrútenie všetkých morálnych zábran a častý pohlavný styk (samozrejme oddelený od rodičovstva, či dokonca od heterosexuality). Čiže to, pod čím chápeme tzv. konzumný spôsob života a pôžitkárstvo (hedonizmus). A čo v skutočnosti znamená toto “najlepšie obdobie v dejinách” pre spoločnosť?
obezita-1Podľa výsledkov Eurostatu z roku 2014 malo v rámci Európskej únie 51,6% ľudí nad 18 rokov nadváhu, 35,7 % bolo na hranici obezity a 15,9% bolo obéznych. Na obezitu v skutočnosti umiera trikrát viac ľudí ako od hladu. A na cukrovku zomrelo len v roku 2012 okolo 1,5 milióna ľudí. Hedonistický spôsob života tiež zjavne nenapĺňa ľudí duševnou pohodou. Tak v spomínanom roku 2012 zomrelo na samovraždy viac ľudí (800 tis.), ako na následky násilia (vojny 120 tis., kriminalita 500 tis.). Každých štyridsať sekúnd niekto na svete ukončí svoj život vlastnou rukou. Každoročne je to asi milión ľudí. Ak predpokladáte, že najviac samovrážd sa spácha v krajinách ako Sýria či Afganistan, mýlite sa. Medzi top 10 v rebríčku patria aj štáty Európy a medzi nimi na prvom mieste Litva. V rámci EÚ činí priemer 10,91 samovrážd na 100 000 obyvateľov. V roku 2015 zaznamenali najviac samovrážd v Nemecku (10 166), najmenej potom na katolíckej Malte (38). Na Slovensku to bolo 480 osôb. A čo nietzscheovské “prehodnotenie všetkých hodnôt”? To prinieslo degenerované umenie a filmové či divadelné produkcie pretekajúce obscénnosťou.
tapiz-del-guernica-expuesto-en-la-onu
Znova podľa konkrétneho plánu, ako sa o tom vyjadril už Pablo Picasso: “Umenie nie je k výzdobe bytu, umenie je revolučná zbraň”. Asi preto na podporu španielskych komunistov namaľoval odporný obraz Guernica. Ešte otvorenejšie sa vyjadril americký sochár Wheeler Williams:“zmyslom moderného umenia je ničiť vieru človeka vo svoje kultúrne dedičstvo”. To sa podarilo. V roku 2001 hostilo Brooklynské múzeum výtvor Yo Mamas Last Supper (Posledná večera tvojej matky) černošskej “umelkyne” a feministky Renee Coxovej, ktorý ju predstavoval úplne nahú v úlohe Krista s jedenástimi černochmi ako apoštolmi a belochom ako Judášom. Revolucionárkou v umení je aj britská výtvarníčka turecko-cyperského pôvodu Tracey Emin so svojim výtvorom “Moja posteľ”. Ako už názov napovedá, celé dielo predstavuje predmetnú posteľ s krvavými škvrnami, použitými kondómami a cigaretovými ohorkami.

LONDON, ENGLAND - OCTOBER 06:  Artist Tracey Emin poses in front of her work as part of her 'The Last Great Adventure is You' Exhibition at the White Cube Gallery on October 6, 2014 in London, England. 'The Last Great Adventure is You' Exhibition is Emin's first in London for five years.  (Photo by Chris Jackson/Getty Images)

Podobných príkladov sú mraky. Sexuálna revolúcia, táto snaha o “oslobodenie ženy” a nerozlučné dvojča liberalizmu, našlo tiež svojich ideológov. Feministka Linda Gordonová to vyjadrila bez obalu: “Manželstvo musí byť zničené.” Viac práce si dala Andrea Dworkinová v knihe Pornografia: muži vlastniaci ženy. V nej prišla so strhujúcou myšlienkou, že manželstvo sa vyvinulo z únosu a znásilnenia ako praxe rozšírenej v pravekých spoločnostiach a že je to vlastne forma vlastníctva žien mužmi. To je čistý Marx. Valerie Solanisová, prezidentka Spoločnosti pre zosmiešňovanie mužov, to celé zaklincovala výrokom: “Mužské pohlavie urobilo zo sveta hromadu sračiek”.  Samozrejme s tým ruka v ruke ide pokles pôrodnosti a umelé potraty, ktoré majú byť tiež znakom tohto “oslobodenia”. Že to však znamená začiatok konca, to fundovane popísal historik William Durant vo svojej tretej knihe zo série Dejiny civilizácie v kapitolách o príčinách pádu starého Ríma: “Je možné, že antikoncepcia, potraty a vraždenie detí mali účinok na biologický vývoj i na počet ľudí. Najschopnejší ľudia sa ženili poslední, mali najmenej detí a umierali najskôr.” Prirodzene, liberalizmus nemôže byť kompletný bez programu ochrany chudákov zlúčených v LGBTI komunite. Keďže slovenská spoločnosť ešte stále z väčšej časti považuje homosexualitu za neprirodzenú a nemravnú, pôvod tohto “omylu” treba hľadať v predsudkoch, biblickej bigotnosti, náboženských dogmách a v dedičstve našej barbarskej minulosti a všetky tieto faktory je potrebné úplne vyhladiť. A samozrejme nemôžeme opomenúť ani odrazu objavenú ekológiu u liberálov. Veľký konzervatívny učenec Robert Nisbet to okomentoval výrokom, že ekológia, či lepšie povedané environmentalizmus je “vskutku na ceste stať sa treťou veľkou vlnou vykupiteľského zápasu v dejinách Západu, keď prvou bolo kresťanstvo a druhou moderný socializmus.” Že je to pravda, o tom nás takmer denne presviedčajú exoti z hnutia Extinction Rebellion (XR), inšpirovaní autistkou Gretou Thunbergovou. A asi preto si najlepšia prezidentka všetkých čias Čaputová nechala v paláci vymeniť plastové poháriky za sklenené a papierové obrúsky za uteráky. Liberalizmus žije vo svojom najlepšom období, pretože jeho plány sa už napĺňajú. A tie sú úplne zrejmé: cielené znižovanie počtu ľudí európskeho pôvodu spôsobené vojnou proti rodine, masové prisťahovalectvo cudzincov rôznych farieb pleti, vyznania a kultúr, ktorým vraj musia tento úbytok nahradiť, permanentný boj proti našim náboženstvám, tradíciám a morálke a nakoniec rozklad národných štátov a následné zbehnutie elít ku svetovej vláde. Aj napriek tomu nie je ešte všetko stratené. Liberál totiž nikdy nebude dôstojným protivníkom. Progresívci si myslia, že na nastolenie najlepšieho veku stačí obetovať raz za štyri roky polhodinku vo volebnej miestnosti a jednoducho si ho odhlasovať. Na ich predstavy to možno stačí. Ale nemýľme sa, od skutočných vlastencov, kresťanov a milovníkov európskej kultúry sa očakáva nepomerne viac. Nastolenie skutočne novej doby, stojacej proti predstavám liberálov, sa nezaobíde bez krvi, potu, sĺz a oddanosti. Doktor Samuel Francis, autor knihy Revolúcia strednej triedy, to vyjadril dokonale: “Prvou vecou, ktorú sa musíme naučiť, pokiaľ ide o víťazstvo v kultúrnej vojne je, že nebojujeme, aby sme niečo konzervovali, ale že bojujeme, aby sme niečo zvrhli”. Voľby našu krajinu ani civilizáciu nezachránia. Čaká nás boj, nevyberavý a prudký, vedený všetkými prostriedkami. Dnes to možno vyzerá, že je to márne a že sme dopredu prehrali. Ale tak to vyzeralo aj pre Angličanov pred bitkou pri Azicourte na deň sv. Krispína počas Storočnej vojny. Všetko hovorilo proti nim a v prospech Francúzov. William Shakespeare to geniálne opísal v diele Henrich V., kedy sa pred bitkou vyčerpaní vojaci zhromaždia okolo svojho kráľa. Ten ich do boja s presilou povzbudzuje slovami:

“Kto dnešok prežije a zdravý sa vráti,
dych zatají pri zmienke o tomto dni
a vzchopí sa, keď Krispín povie niekto.
Kto zostane nažive a zostarne,
vždy podvečer si pozve susedov
a povie im “Zajtra je Krispínov deň”
Potom rukáv vyhrnie a ukáže
svoje jazvy, povie: “Tieto rany v deň
som utŕžil svätého Krispína”!
Najlepšie obdobie ešte môže prísť. Nech je víťazstvo našou jedinou voľbou. S progresívcami a liberálmi je mier nemožný. Všetko zničia, ak im to dovolíme. Ich cieľom je premeniť Slovensko na Pártystan a Európu na Afriku.
alegoria-francoTreba sa pripraviť na možnosť, že raz tomuto zápasu bude potrebné obetovať všetko. Náš nepriateľ nie je nezničiteľný. Aj spomínaní španielski komunisti provokovali vojakov Francovej krížovej výpravy heslom No passarán! – Neprejdú! Avšak keď caudillo dobyl Madrid, mohol s uspokojením skonštatovať: Hemos pasado – Prešli sme!
Mgr. Miroslav Kuna