America capta!

V stredu 17. februára zomrel v Spojených štátoch na rakovinu pľúc slávny pravicový rozhlasový komentátor Rush Limbaugh, ktorý počas svojej dlhej kariéry neúnavne bojoval s progresívcami, feministkami, či  menšinami a mal aj veľký podiel na nástupe tak reaganizmu, ako aj trumpizmu. Jeho The Rush Limbaugh Show sa stal najpočúvanejším programom hovoreného slova v USA. Ale najpamätnejším sa možno stane pre svoj kontroverzný výrok po víťazstve demokrata Bidena. Vyzval totiž štáty, kde vyhral Trump, aby sa odtrhli od americkej únie. Politológ z Iowskej štátnej univerzity Steffan Schmidt na to reagoval slovami, že “ak ste fanúšikom občianskej vojny, práve takto sa k nej dopracujete”. Nuž, pán profesor asi zabudol, že po šokujúcom víťazstve Donalda Trumpa v roku 2016 sa chcela (aspoň verbálne) odtrhnúť liberálna a pôžitkárska Kalifornia (tzv. Calexit) a nikto z toho hrozbu nerobil. Avšak nielen Kalifornčania či zosnulý komentátor majú separatistické myšlienky.

V skutočnosti je v USA secesionistická scéna pomerne živá a pôsobí dlhodobo. A rovnako ako všetky impériá, aj USA čaká podľa neúprosných zákonov historického vývoja zo súčasného vrcholu už len jediná možná cesta – tá nadol. A tento devolučný vývoj môže mať celkom nečakane aj podobu postupného rozpadu severoamerickej únie. Ak sa vrátime ku spomínanej Kalifornii, už jej vlajka nám napovedá, že prípadná nezávislosť by pre ňu nebola až takou novinkou. Je na nej totiž nápis California Republic (Kalifornská republika), pripomínajúci kratučké obdobie nezávislosti, ktoré započalo jej odtrhnutím od Mexika (1846). Samostatnosť si užívala presne 28 dní a potom ju obsadila americká armáda. Súčasťou USA sa republika stala rok na to na základe zmluvy, ktorá ukončila mexicko-americkú vojnu.

Na politickej scéne presadzujú secesiu napríklad Kalifornská národná strana, Nezávislá strana Kalifornie či Iniciatíva za slobodnú Kaliforniu, ktorá už dokonca zostavila deklaráciu kalifornskej nezávislosti. Odmietajú federálnu vládu a jej zákony, pretože svojimi reguláciami poškodzujú ekonomiku štátu. Inšpiráciu nachádzajú aj v udalostiach v Británii: “Brexit je dôležitý moment… ukazuje ľuďom v Amerike, že tí, ktorí usilujú o nezávislosť, nemajú na mysli násilie alebo dokonca občiansku vojnu”, uviedol pre denník Washington Post vodca Kampane za nezávislosť Kalifornie Louis Marinelli. Ale nielen najbohatší štát USA má zajačie úmysly. Pôvodní obyvatelia amerického Havaja dodnes oslavujú Deň havajskej nezávislosti. Ten pripadá na 28. november, kedy v roku 1843 britská kráľovná Viktória a francúzsky kráľ Ľudovít Filip podpísali deklaráciu uznávajúcu Havajské kráľovstvo za nezávislý štát. Avšak túto zmluvu nemienili uznať americkí plantážnici, ktorí o päťdesiat rokov neskôr zvrhli kráľovnú Liliuokalani. Krátko na to sa na súostroví vylodila americká námorná pechota a v roku 1898 začlenili Američania kráľovstvo pod svoju zvrchovanosť. Nezávislosť Havaja v súčasnosti presadzuje hneď niekoľko separatistických skupín. Jednou z nich je Havajské kráľovstvo, ktorého webové stránky vítajú návštevníka slovami: “Vítame vás na stránkach Havajského kráľovstva, ktoré pôsobí na ostrovoch okupovaných Spojenými štátmi”. Stúpenci nezávislosti dokonca požiadali Najvyšší súd USA, aby anexiu súostrovia vyhlásil za vynútenú a teda neplatnú. Aj oni sa odvolávajú na Brexit, ako to uviedol Francis Boyle, ktorý pôsobí ako poradca havajských separatistov: “Akýkoľvek rozpad imperiálnej entity ako Európska únia je pre hnutie presadzujúce havajskú nezávislosť povzbudením”. Otázne však je, ako by sa súostroviu darilo pod vládou domorodcov. V každom prípade sú už teraz vzťahy medzi nimi a bielymi obyvateľmi napäté a čoraz viac rodičov odhlasuje svoje deti zo škôl s prevahou domorodých študentov, aby ich ochránili pred šikanovaním. Obávam sa, že po získaní nezávislosti by sa Havaju darilo asi tak ako ostatným dekolonizovaným územiam po odchode “bielych imperialistov”.

Ďalšími nezlomnými separatistami sú Texasania. Aj Štát osamelej hviezdy má svoju skúsenosť s nezávislosťou, aj keď trvala iba deväť rokov (1836-1845). Vojna za nezávislosť od Mexika ho ekonomicky vyčerpala a enormne zadĺžila. Vláda vo Washingtone splatila za Texas dlhopisy a následne ho “nezištne” začlenila do svojej únie. Texasania na to nikdy nezabudli a odvtedy sú tam separatistické myšlienky pomerne rozšírené. Texaské národné hnutie (Texas Nationalist Movement) na svojom webe tvrdí, že má podporu viac ako štyristo tisíc obyvateľov a že: “Texasania vedú odlišný spôsob života než obyvatelia 49 štátov únie… odmietajú regulácie a dávajú prednosť obmedzenej vláde a nízkym daniam”. A aj tu je živý príklad Londýna a preto predseda hnutia Daniel Miller okrem iného uviedol: “Pre Texas je dôležité nazerať na Brexit ako na inšpiráciu a príklad, ako získať kontrolu nad svojim osudom”. Exit zvažujú aj na druhej strane únie. Skupina odbojných osadníkov vyhlásila ešte v roku 1777 nezávislosť na britskej monarchii a jej kolónii New York a založila nezávislý štát Nový Connecticut, neskôr premenovaný na Vermont (z fran. Mont – Vert, Zelená hora). Vermontská republika existovala štrnásť rokov ako zvrchovaný štát a až potom sa pridala k USA. A obnovu tohto štátneho útvaru presadzujú tamojší libertariáni, ktorí hlásajú, že federálna vláda je “príliš veľká, príliš centralizovaná, príliš mocná a príliš sa pletie do života ľuďom a malým komunitám”. Ich vodca Rob Williams, historik, decentralista a vermontský vlastenec si na webe Vermont Independent (Nezávislý Vermont) položil logickú otázku: “Po britskom referende dostávame mnoho dopisov s otázkou: Je na rade Vermont”? Ďalšou skupinou usilujúcou o nezávislosť štátu je Second Vermont Republic (Druhá Vermontská republika), ktorá vychádza z manifestu spísaného v roku 2003 ekonómom a filozofom Thomasom Naylorom.

V ňom sa píše: “Spojené štáty sa stali neriaditeľnou ríšou, v mnohom pripomínajúcou Sovietsky zväz”. Samozrejme sú tu aj radikálnejšie koncepcie, ako napr. Severozápadná republika už zosnulého belošského nacionalistu Harolda A. Covingtona, alebo plány Hispáncov z juhozápadu USA na vytvorenie republiky Aztlán. V oboch prípadoch by šlo o čisto etnické štáty, ktoré by vznikli ozbrojeným povstaním a následným násilným odtrhnutím od USA. Všetky tieto príklady nám ukazujú, že mnohí Američania majú s Washingtonom obdobný problém ako Európania s Bruselom. Je im príliš vzdialený (z kalifornského Sacramenta je to do metropoly únie 3820, z havajského Honolulu dokonca až 7680 kilometrov), takže Biely dom, Kongres a federálna vláda by mohli byť pre rančera z Texasu či horala zo Skalistých vrchov pokojne aj mimo Slnečnej sústavy. A zákony a regulácie, ktoré na planéte Washington vymýšľajú, mnohí Američania nepotrebujú a niekedy dokonca ani neakceptujú. Po boji o Kapitol, udalosti vskutku prelomovej, pri ktorej zahynuli štyria protestujúci občania (vrátane prípadu sprostej vraždy bývalej príslušníčky letectva Ashli Babbittovej) si začnú klásť logickú otázku, či vôbec chcú federálnu vládu ideologicky ovládanú akademickými liberálnymi fantastami odtrhnutými od reality.

Vidieť “zákonodarcov” krčiacich sa pod lavicami či vyrabovanú kanceláriu ultraliberálky Nancy Pelosiovej muselo navyše nemálo Američanom spôsobiť skutočné zadosťučinenie. Nie každý totiž prijal pochybné víťazstvo prakticky exkomunikovaného katolíka Bidena s porozumením. A aká administratíva nastupuje, to mohol celý svet vidieť na vlastné oči vďaka dúhovým vlajkám či čiernym vlajkám anarchistov, ktoré víťazoslávne zaviali na počesť nového prezidenta pred Bielym domom, nehovoriac už o výkone módnej  satanistky Lady Gaga, przniacej svojim “spevom” štátu hymnu počas inaugurácie. Máloktorý národ (či skôr ľud) na Zemi je tak polarizovaný, ako ten americký. A preto je dosť dobre možné, že čoraz viac obyvateľov jednotlivých štátov začne podporovať separatistické strany, poprípade sa môže únia rozpadnúť na dva kultúrne, etnicky a politicky rôznorodé celky, tak ako to vo svojom poslednom želaní vyjadril Rush Limbaugh.

Ak by k tomu naozaj došlo, neprebehlo by to určite pokojnou cestou. Potom by buď federálna vláda musela zasiahnuť silou proti jednému, či viacerým štátom usilujúcim o nezávislosť, alebo by sa Amerika dopracovala k druhej (možno rasovej) občianskej vojne. Je isté, že takýto konflikt by získal aj medzinárodný rozmer, pretože minimálne Rusko a Čína by okamžite využili príležitosť a podporili by tú stranu, ktorá by im pomohla oslabiť ich hlavného nepriateľa. Je naozaj otázne, ako by to všetko dopadlo. Keď bolo v roku 73 cisárom Vespasiánom a jeho synom Titom potlačené židovské povstanie, na pamiatku ich víťazstva v Ríme razili mince s nápisom Iudaea capta – porazená Judea. Ak by došlo v Texase či Vermonte, alebo inde k úspešnej rebélii, pri záľube Američanov v latinských heslách – by aj tam potom mohli pokojne vyraziť pamätné mince s obdobným textom –  America capta. Pretože aj zdanlivo nemožné sa môže zmeniť na realitu, ako sa to ostatne stalo už toľkokrát v dejinách.

Mgr. Miroslav Kuna

Špinavé vojny USA a Veľkej Británie

Sú dva národy čo sa dostali po sto rokoch do tej istej pozície veľmocenských a koloniálnych agresívnych plánov USA a Veľkej Británie. Búri v Druhej búrskej vojne (1899 – 1902 ) a agresia voči malému a slabému Srbsku od 24.3. 1999 štátmi NATO a USA bez povolenia bezpečnostnej rady OSN.

Celá Afrika bola kolonizovaná Veľkou Britániou, Francúzskom, Nemeckom, Portugalskom, Talianskom, Španielskom a Tureckom. Na východe si svoju nezávislosť uchovala jedine Etiópia, vtedy známa ako Habešské kráľovstvo, na juhu Afriky dve búrske republiky Oranžský slobodný štát a Transvaal.

Ako zomierajú civilizácie

57e0c6fae437d65ba469820b2609dbb5Zrejme si už každý vnímavý človek všimol, že zažívame súmrak našej civilizácie. Napriek tomu, že eurohujeri a progresívci prorokujú príchod najlepšieho obdobia, všetky príznaky skôr hovoria o opaku. Vznik a zánik väčšiny civilizácii totiž takmer vždy postupuje podľa rovnakého vzorca. Platí to hlavne ak porovnávame komunity, ktoré dosiahli približne rovnaký stupeň vyspelosti a väčšinou sú aj etnicky príbuzné. Je to spôsobené tým, že ľudia sa za rovnakých podmienok rozhodujú väčšinou rovnako. Keďže by sme sa z histórie ako učiteľky života mali poučiť pri každej dôležitej civilizačnej skúške (keby sme chceli), bolo by dobré hľadať odpovede na súčasné problémy aj v bližšej či vzdialenejšej minulosti. Potom by sme s prekvapením zistili, že za zánikom veľkých civilizácii väčšinou stoja faktory, ktoré sú aktuálne aj pre naše dni. Príkladov by bolo veľa. Pre potreby tohto článku  nám však ako hlavný predmet skúmania postačí jedna z najstarších a najvyspelejších starovekých kultúr.

Continue reading

Najlepšie obdobie

extinction-rebellion.1557015976
Žijeme v najlepšom období v dejinách. Ak ste si to doteraz nevšimli, liberálne celebrity ako publicista a “teológ” Michal Havran, prezidentka pätiny Slovákov a skládková aktivistka Zuzana Čaputová a režisér “protiextrémistického” filmu Nech je svetlo Marko Škop by Vás asi nepochválili. Oni ako aj ostatní liberáli sú o tom totiž skalopevne presvedčení. Presne tak totiž kopírujú hujerské ponímanie histórie, ktoré je vlastné celej liberálnej internacionále. Tento trend je o to zaujímavejší, že je v dejinách absolútnou novinkou. Predtým sa totiž civilizácie, ktoré v Európe vznikali a zanikali, takýmto arogantným presvedčením nikdy neriadili. Naopak, najlepšie obdobie videli väčšinou v dávnej minulosti, vychádzajúc zo sympatického presvedčenia, že predkovia sú vždy lepší ako potomkovia.

Continue reading

Ázijské storočie

Anti-Korean-racism-on-the-rise-in-Japan-filmmaker-says
Možno sa ešte dožijeme globálnej nadvlády Ázie. A svetu to zrejme nebude na škodu. Uvedomujem si, že tento článok už vďaka prvým vetám vyznie veľmi kontroverzne, ale dôvody ktoré uvediem na obhajobu takéhoto tvrdenia možno čitateľ nakoniec aspoň zváži. A nemyslím tým teraz len na vzostup Indie a Číny.

Continue reading

Boľševický vpád na Slovensko v roku 1919

SRR 1919

V týchto dňoch si pripomíname sté výročie vpádu maďarskej boľševickej armády na Slovensko a vytvorenie bábkového štátu – Slovenskej republiky rád (Slovenskej sovietskej republiky). Malo tak dôjsť k zmareniu snáh o vytvorenie fungujúceho česko-slovenského štátu. Príznačné je, že toto významné výročie médiá, politici i historici akosi prehliadajú. Náhoda, či zámer? A o čo vlastne šlo? Continue reading

20 rokov od “leteckej kampane”

srbinka

Takto eufemisticky nazvali pred 20 rokmi lídri NATO bombardovanie Juhoslovanskej zväzovej republiky. Výsledkom 78 dňových zničujúcich náletov bolo vymanenie sa Kosova z moci Belehradu a postupné kroky k úplnému odtrhnutiu sa. Kosovo vyhlásilo nezávislosť 17. februára 2008 odtrhnutím sa od Srbska. Srbsko túto skutočnosť odmieta uznať, naďalej považuje územie Kosova za svoju integrálnu súčasť, poukazujúc pritom na historicitu územia Kosova ako kolísky Srbskej štátnosti. Svetové spoločenstvo táto skutočnosť rozdeľuje – pokým USA a väčšina západných krajín uznala nezávislosť Kosova, naopak Rusko a Čína a časť krajín EÚ (medzi nimi Slovensko, Španielsko, Rumunsko, Grécko či Cyprus) hovoria o nezákonnom akte narušenia suverenity Srbska.

Pohnutá história

Na území Kosova žije približne 2 126 000 obyvateľov. Z tohto počtu až 88% tvoria etnickí kosovskí Albánci (momentálne nazývaní už aj ako „Kosovčania“). Srbov v Kosove žije zhruba 7%, zvyšných 5% pripadá na Cigánov, Bosniakov či Goranov. Kosovo má bohatú históriu, avšak vždy bolo srbským územím. Postupne sem však zo susedného Albánska začali prichádzať Albánci, ktorých počet vďaka silnej populačnej expanzii narastal. V rokoch druhej svetovej vojny bol región Kosova pripojený k tzv. Veľkému Albánsku, ktoré bolo faktickým protektorátom Talianska. Počas okupácie bolo vyhnaných množstvo Srbov a iných nealbáncov. Po ukončení 2. svetovej vojny sa Kosovo opäť stalo súčasťou Juhoslávie. V rámci nej získalo aj postavenie autonómnej oblasti, ako napríklad Vojvodina, postavenie samostatnej zväzovej republiky však nezískalo. V 80. rokoch začali prvé náznaky vzájomných národnostných treníc medzi Albáncami a Srbmi. Počas návštevy Kosovskej Mitrovice v roku 1989, keď sa miestni Srbi sťažovali na útlak a prenasledovanie zo strany Albáncov, prezident Slobodan Miloševič vyhlásil: „Už nik vás nebude biť!“

Continue reading

Emil z Bratislavy kontra pravá Európa

54411854_417908315636817_2218536851050856448_n
Možno aj Vás sčasti rozčúlil, sčasti pobavil infantilný, hysterický a maximálne afektovaný výstup fagana zo zbohatlíckej rodiny a nadšeného debatéra Emila Hodála. Mám samozrejme na mysli nenávistné príspevky, ktorými Pán študent Bilingválneho gymnázia C.S. Lewisa v Bratislave obohatil facebookovú skupinu “Slovenský národ, spamätaj sa!”. Tu odhalil vlastenecky orientovaných Slovákov, že nič nevedia a sú neúspešní a majú navyše tú drzosť obviňovať z tohto stavu USA, EÚ a mimovládky. Ďalej im pripomenul, že “žijú v dierach, obliekajú sa ako opice a živia sa vecami, ktoré oni, bohatí, dávajú prasatám”. Mladý chovateľ ošípaných je podľa všetkého tiež zástancom eugeniky, pretože im radí, aby sa radšej zabili a neplodili hlúpe deti. A samozrejme sľubuje zaostalým nacionalistom smrť, ak vyhrá Čaputová. Odvtedy stále očakávam vykonanie exekúcie na svojej osobe, ale čuduj sa svete, žiadny slniečkár sa ma zatiaľ nepokúsil zavraždiť.

Continue reading

Malá vojna spred 80. rokov

Mala_vojna_mapka

Dňa 23. marca 1939 v ranných hodinách napadlo Maďarské kráľovstvo vtedy len 9 dňový samostatný Slovenský štát. Využilo moment, keď zo Slovenska odchádzali poslední českí vojaci do Protektorátu a slovenská armáda bola len v stave zrodu. Zákerné prepadnutie nevídanou mierou zjednotilo národ a do prvých línií pri obrane vlasti sa hlásili dobrovoľníci. Nástup dobrovoľníkov a ich počet odvtedy neprekonala žiadna iná historická udalosť, ani dnes toľko protežované tzv. SNP. Vtedajší minister národnej obrany F. Čatloš vydal už v ranných hodinách 23. marca rozkaz pplk. gšt. A. Malárovi: „Obranou a vzápätí protiútokom odpovedať na nepriateľský postup!“  Continue reading