K napísaniu tohto článku motivoval autora neskutočný diletantizmus väčšiny našej národnej scény, “jedinej skutočnej” (aj tej neskutočnej) opozície a rôznych iných ezoterických prúdov, ktoré svojim postojom kontaminovali celé vnímanie vojny na východe. Ak niekto naozaj ide obhajovať Putina, ktorý okrem iného drzo tvrdí, že denacifikuje Ukrajinu, na čele ktorej stojí žid Zelenskyj (zjavný rozpor zostáva nepovšimnutý), tak potom je strata času mu čokoľvek vysvetľovať. Napriek tomu sa o to posledný krát pokúsim. A dopredu upozorňujem, že nebudem diplomatický.
Začnem tým, že chránenec opilca Jeľcina vybudoval štátno-oligarchický rodinkársky kapitalizmus s najväčšími majetkovými a sociálnymi rozdielmi (minimálne) vo vyspelom svete! Je naozaj hodné “obdivu”, že v roku 2016 (a nemyslím, že sa odvtedy niečo zmenilo) ovládalo v Rusku jedno percento ľudí 74% bohatstva krajiny, pričom v takých USA to zlaté jedno percento vlastní 42% národného bohatstva. A to ezoterickým slovenským nacionalistom pripomínam, že v tom percente nie sú len etnickí Rusi (ak vôbec sú), ale persóny s priezviskami ako Abramovič, alebo Fridman. Oligarchia v Rusku vznikla zo 75% vďaka politickým a rodinným konexiám. Ešte aj v konfuciánskej Číne, ktorá si potrpí na patriarchálne videnie a vedenie spoločnosti, bolo takýchto oligarchov len 10%. A keď už sme v tejto formálne marxistickej krajine, tak tam si 65% boháčov založilo vlastné podniky a tak získalo svoj majetok. V Rusku to bolo rovných 10% podnikateľov. Ruské hospodárstvo, ktoré postráda čo i len elementárny sociálny či ekologický rozmer, produkuje takú polarizáciu extrémneho bohatstva a chudoby, že dokonca aj bývalý oligarcha Michail Chodorkovskij vyzýval na ľavicový prevrat!
Svätá Rus je v súčasnosti krajinou, kde má 80% obyvateľstva problém vyžiť z výplaty, ako to publikoval oficiálny štatistický úrad Rosstat. A podľa prieskumov vykonaných za posledné roky si tretina Rusov nemôže dovoliť kúpiť raz ročne nový pár topánok, takmer polovica domácností si nemôže dovoliť týždennú rodinnú dovolenku, 10% opýtaných si nemôže dovoliť jesť mäso, alebo ryby aspoň trikrát do týždňa a vyše 12% domácností musí využívať spoločnú toaletu, alebo vonkajšie záchody. Na vidieku to je 38%. Skoro 53% sa nevie vyrovnať z nečakanými výdavkami. Vďaka dobyvačným dobrodružstvám cára Putina budú tieto čísla nepochybne ešte rásť. A ako je vládnuca elita odrhnutá od vlastných ľudí je zrejmé aj z toho, že hovorca Kremľa Dimitrij Peskov musel podľa vlastných slov “bojovať”, aby tieto výsledky pochopil. Putin tak vytvoril krajinu, kde vnikla vrstva extrémne bohatých, ktorá stojí voči drvivej väčšine tých, čo majú málo, alebo takmer nič. Putinovo Rusko je oligarchickým, skorumpovaným a represívnym režimom na čele s novodobým cárom, ktorý na ochranu svoju a svojich ľudí zneužíva celý policajný a súdny aparát. Ten býva používaný nielen proti exotom typu Navaľnyj, ale aj voči obyčajným Rusom, a to v takom meradle, že sa proti tomu ozval aj posledný prezident totalitného Sovietskeho zväzu. Je jasné, že mainstreamové nacionálne prúdy našej proveniencie tieto fakty vidieť nechcú. Vnímajú iba systematické pestovanie nacionalistickej ideológie “ruského miru”, ktorý sa opiera o extrémne prúdy politickej filozofie, ako je napr. eurazianizmus Alexandra Dugina.
Zároveň je v Rusku veľmi pozitívne vnímaný Stalin, čo tiež patrí k tamojšiemu schizofrenickému postoju k vlastným dejinám. Politici sa vyhýbajú odsúdeniu jeho zločinov, čoho sa nebál už spomínaný Gorbačov, a hovoria len o “chybách” v jeho vládnutí. V podobnom duchu je na školách vychovávaná aj budúca generácia. A čo je zarážajúce, vládu cudzinca Džugašviliho vnímalo podľa výsledkov výskumného centra Levada z roku 2019 pozitívne až 70% Rusov. Ďalším faktorom, ktorý naši ufoslovania vidieť nechcú, je zjavný revizionizmus kremeľského režimu. Začalo to rozdávaním pasov príslušníkom ruských menšín v štátoch bývalého Sovietskeho zväzu a pokračovalo a pokračuje to nepriamym (Podnestersko, Abcházko, Južné Osetsko), či priamym (Krym, Doneck, Luhansk) anektovaním území susedných štátov. Ruský revizionizmus tak prerástol do otvoreného imperializmu, ktorý sa zaodieva nehoráznym spochybňovaním Ukrajiny, jej štátnosti, osobitosti a histórie. Práve Slovensko a práve jeho národná scéna by mala mať najmenšiu radosť z prepisovania hraníc silou, lebo ruský revizionizmus veľmi nabudil revizionizmus maďarský, turecký a iný. O tom však nabudúce. Putin tiež minimálne na sto rokov sabotoval sen o nejakej slovanskej vzájomnosti. Stúpenci Slovanského zväzu sa môžu uložiť k dlhej hibernácii. Čo však jednoznačne dokázal je to, že ak sa obyvatelia jednotlivých regiónov Ukrajiny doteraz nedokázali celkom identifikovať ako Ukrajinci, tak teraz sa tak jednoznačne definujú. A ak cár Vladimír tvrdil, že ukrajinský národ ani neexistuje, tak teraz ho vytvoril!
Je zarážajúce, že napriek týmto ľahko dostupným údajom ešte stále na Slovensku také množstvo ľudí verí v ruský mesianizmus, ktorý nás definitívne zachráni. Ak si nemálo občanov Slovenskej republiky kladie Moskvu za vzor, nech sa potom odhodlá žiť v podobnom raji, ako som popísal vyššie. Nech sa páči, ruské roviny sú nekonečné, je sa kde usadiť. Lebo hoci sa to niekomu páči alebo nie, odhliadnuc od vesmírneho a zbrojného programu, nie je súčasné Rusko ničím iným ako krajinou tretieho sveta. A ak by naozaj obnovilo svoju hegemóniu nad strednou Európou, tak potom sa na dzurindovské uťahovanie opaskov bude spomínať ako na zlatú éru. Samozrejme uznávam, že ani my sa nemáme čím chváliť, ale na ruskú realitu našťastie nemáme. Zatiaľ. Je vskutku tragické, že napriek súčasnej dejinnej skúsenosti to stále nemalú časť obyvateľstva a politickej reprezentácie Slovenska ťahá nielen na Západ, ale aj na územie zlatej hordy. Rusko nevedie civilizačný zápas, už si to uvedomme, tak ako Ukrajinci nebojujú za LGBTI a iné západné “hodnoty”, ani za svoju tatársku oligarchiu. Je to koristnícka vojna, do ktorej okrem iného ruská vláda najala aj tisíce moslimských hrdlorezov. Záchrana je vo vytvorení vlastnej korporácie, ku ktorej by sa Ukrajina po tomto všetkom raz určite veľmi rada pridala. Ale to by sme sa museli oprostiť od našej poddanskej nátury, ktorá si vyžaduje mať nad sebou vždy nejakého pána.
Mgr. Miroslav Kuna