Máme vraj šetriť, lebo vojna, lebo závislosť od ropy a plynu a taktiež kvôli klimatickej katastrofe. O tom všetkom by sa dalo popísať veľa (a aj sa píše), ale nás bude teraz zaujímať to posledné. Zelené témy sú dnes jednoducho in. Stoja za nimi nemalé peniaze a nabaľuje sa na nich množstvo rôznych expertov. Mediálny priestor dostávajú tí najhlučnejší či najexotickejší a jeden z nich to u nás dokonca dotiahol až do spálne prezidentského paláca. Vytvára sa tu akási dymová clona jednotného zeleného frontu, nejaká predstava o tretej sile popri tradičnej pravici a ľavici. Avšak rovnako, ako má politická fauna v demokracii rôzne odtiene, aj zelená politika sa delí na množstvo súperiacich prúdov. O tom však laická verejnosť väčšinou nevie a preto ju môže zaskočiť rozkol v tomto doteraz jednotne pôsobiacom hnutí.
Už nejaký čas je viditeľný podobný pohyb aj uprostred svetovej environ scény. Kto sa trochu pozrel za oponu, vie, že to nebolo vždy len o názoroch Grétky a jej pajtášov s hnutia Extinction Rebellion. A kniha Michaela Shellenbergera Apokalypsa nehrozí je toho jasným dôkazom. Na rozdiel od alarmistov v nej tvrdí, že svet sa nerúti do záhuby a riešením naozaj nie sú predražené elektrické autá: “Neexistujú vedecké dôkazy o tom, že by konkrétny klimatický bod zlomu mohol nastať pravdepodobnejšie, ako iné potenciálne katastrofické udalosti, ovplyvňujúce osud našej planéty, napríklad dopad asteroidu, výbuch supervulkánu alebo pandémia smrtiaceho vírusu”. A tiež nie všetky zelené riešenia sú skutočne zelené: “Mnohé informácie, ktoré sa dnes verejnosť dozvedá o životnom prostredí a podnebí, nie sú pravdivé. Preháňania, alarmizmu a extrémizmu už bolo dosť. Miesto vyplakávania potrebujeme pozitívnu, humanistickú a racionálnu ekológiu”. Kniha je tak vlastne odpoveďou na hystériu, ktorú tu rozpútala Gréta a jej kamaráti. Na Západe už ľudia začali celkom vážne považovať ekologické problémy za príznaky končiaceho sa sveta a rátajú s takými desiatimi rokmi života, kým sa klíma nezrúti a nezomrú miliardy ľudí. A podľa prieskumu vykonanému vo Veľkej Británii z roku 2020 malo každé piate dieťa nočné mory o klimatickej zmene. Takže hnutie sa nám rozpadlo do dvoch hlavných prúdov – ekoaktivistov, ktorých tvárou je švédska záškoláčka, a ekomodernistov, ktorí sú však len ich umiernenejšou odnožou.
Tvrdia totiž, že vývoj nových technológii môže smerovať k výraznému zlepšeniu ekonomických faktorov, a tým aj k lepším životným podmienkam a následne k ochrane prírody. Krkolomné? Určite. A aj rovnako realistické. Ale poďme ďalej. Ekomodernisti okrem iného tvrdia, že napríklad poľnohospodárstvo má využívať technologicky najnovšie hnojivá a geneticky modifikované potraviny, pretože sú rezistentnejšie voči škodcom a prinášajú aj väčšie výnosy. Už vidím, ako si ich môže dovoliť taký roľník v Bangladéši. Avšak kniha prináša aj rozhodne zaujímavé fakty, ktoré demaskujú nové náboženstvo zvané environmentalizmus. Hneď na úvod sú spomenuté mediálne manipulácie, ako napr. hystéria okolo horiaceho amazonského pralesa, toľko velebených pľúc modrej planéty, ktorá nenechala chladnými ani Lea DiCapria či Madonnu. Ako autor upozorňuje, mnohé snímky, ktoré mali ukazovať hektáre horiaceho pralesa, ani neboli z Amazónie, alebo boli staré tridsať rokov. Navyše sú tieto požiare v danej oblasti bežné a nestoja za nimi vždy drevorubači, ani “fašistický” prezident Bolsonaro. Oheň totiž potrebuje k svojmu životu aj amazonský prales, aj austrálsky buš, aj kalifornské lesy a veselo v nich horelo aj pred dvesto rokmi. Navyše vyvracia dogmu o tom, že amazonský dažďový prales sú zelené pľúca planéty, pretože síce produkuje množstvo kyslíka, ale zhruba rovnaké množstvo aj spotrebuje (rastliny totiž v noci kyslík “dýchajú”), takže sa v ňom neukladá 25% CO2, ako tvrdia aktivisti. Navyše sme za posledných 35 rokov vysadili viac stromov ako vyrúbali a tie rastú nečakane rýchlo – práve vďaka vyššiemu počtu teplých dní a vyššej koncentrácii CO2.
Dokonca aj samotná OSN popiera alarmistické správy o tom, že nám v blízkej budúcnosti hrozí hladomor, pretože výnosy plodín budú vyššie a to pri všetkých možných scenároch klimatickej zmeny. Tým inak odpadá argument tých, čo chcú presťahovať hladujúcich z chudobného juhu na bohatý sever planéty. Čo je však pre ekoaktivistov skutočným šokom, Shellenberger, tvrdí, že industrializácii krajín tretieho sveta netreba brániť, práve naopak. Treba im pomôcť prejsť od extenzívneho poľnohospodárstva k modernejším formám ekonomiky. Snaha zapojiť Afričanov do mzdového hospodárstva je chvályhodná, dokonca je to jediné riešenie, ako potlačiť ekonomickú migráciu. Avšak s myšlienkou, že snaha zachovať tradičnú spoločnosť je ustrnutie v čase, sa žiadny tradicionalista stotožniť nemôže, a preto ju nemožno považovať za univerzálnu. Naopak, s čím sa stotožniť dá, je autorov komentár o tom, odkiaľ pochádzajú peniaze, ktoré držia pri živote environmentálne hnutie. Pretože, čuduj sa svete, je financované práve tými nadnárodnými korporáciami, proti ktorých bezohľadnosti a ziskužravosti údajne bojuje. Pripravujú si tak premenu vlastnej produkcie na nové riešenia, z ktorej im potečú nové gigantické zisky, vhodne previazané s robotizáciou a aizáciou. Medzi ne patrí aj toľko velebená elektromobilita. Nuž, ale keď sa aj tá rozmení na drobné, až taká zelená nie je, počnúc ťažbou lítia do batérii, až po prepravu po celom svete mamutími loďami, ktoré len na jednu plavbu vytvoria rovnaké znečistenie ako stredne veľké mesto.
Už asi ani netreba hovoriť o neefektívnosti ekonomickej. Po kúpe elektromobilu je totiž po piatich rokoch potrebný vklad ďalších 20 000 eur za batériu, aby dosiahla predpokladanú životnosť 10 rokov. Ak sa máme baviť o naozaj ekologických riešeniach, prečo nezaviesť štvordňový pracovný týždeň, ktorý testovali v rokoch 2015-19 na Islande a teraz ho už má 85% obyvateľov ostrova? Pracujú 35-36 hodín namiesto štyridsiatich od pondelka do štvrtka, bez zníženia platov. Ich výkonnosť pritom zostala nezmenená, v niektorých segmentoch sa dokonca mierne zvýšila. Táto zmena sa tiež celkom prirodzene prejavila v znížení stresu, pocitu vyhorenia a v lepšej rovnováhe medzi pracovným a osobným životom. A ako ukázala britská štúdia, ktorú financovala Nadácia Alexandra Ferryho, keby sa v Británii pracovalo o jeden deň menej, do roku 2025 by sa tamojšia uhlíková stopa zmenšila o viac ako pätinu, čo predstavuje objem emisii, ktorý ročne vyprodukuje Švajčiarsko. A tiež by odpadol jeden z hlavných dôvodov znečistenia – automobilizmus. V predmetnej štúdii sa píše, že každý nepracovný deň by znamenal o 893 miliónov najazdených kilometrov menej. Nemenej významné by bolo, že by sa na pracoviskách minulo menej energii. Ľudia by tiež získali viac času na pohybové aktivity, čo by prospelo ich zdraviu, ako aj na komunitné aktivity, ktoré by mohli byť zamerané práve na ochranu životného prostredia. To by sme však nemohli byť otrokmi v robotárňach zahraničných investorov, orientovaných predovšetkým na maximalizáciu zisku a nie ekológiu.
Nemal pritom práve technologický pokrok priniesť nárast voľného času, ten závideniahodný dar, ktorý si vysoko cenili už antickí autori? Ale my ideme cestou presne opačnou, keďže všade sa počty odpracovaných hodín navyšujú a spomienka na zavedenie osemhodinového pracovného času, za ktorý sa bojovalo pred sto rokmi, vyvoláva už len žlčovitú pachuť v ústach. A tak sa skutočne ekologické riešenia budú odkladať v prospech zálohovania plastových fliaš, kontroly samospráv, či separujú odpad po ukrajinských utečencoch, manuálu ministra Sulíka o varení a podobných taľafatiek, ktoré nič reálne neriešia. A asi aj preto sa do predmetnej knihy zúrivo pustil aj Tomáš Grečko z Denníka N. Jeho nasadenie by mu mohli stredovekí inkvizítori len ticho závidieť. Liberalizmus a veľký kapitál budú totiž vždy už zo svojej podstaty proti prírode, akokoľvek “zelené” riešenia budú ponúkať.
Mgr. Miroslav Kuna
