Pôvodne som chcel tento článok začať vetou “Smrtiaci stisk čeľustí osamelého vlka…”, ale potom som si to rozmyslel. Človek musí byť v dnešných časoch dúhovej psychózy dvojnásobne opatrný, keďže sa jedná (teraz už) o teroristický čin. Ideopolícia by to mohla totiž vyhodnotiť ako jeho schvaľovanie. A momentálne mi ani nevyhovuje byť “zabásnutý”, keďže ešte musím zrýľovať záhradu. Začnem teda inak. Udalosti okolo gay baru Tepláreň vyvolali silnú odozvu tak v časti verejnosti (v skutočnosti oveľa menšej, ako prezentujú médiá), ako aj u politikov naprieč celým spektrom. Je zábavné sledovať najmä pri tzv. demokratických politikoch, ktorí mali roky homofóbne vyjadrenia, ako sa teraz pretekajú v odsúdení tohto činu. A mali sme tu niečo ako dúhový pochod 2 a morbídne obézni gayovia nám všetkým, čo nesúhlasíme s agendou LGBTI+ (- x %) z pódia pred Národnou radou odkázali, že máme na rukách krv. Apropos, je možné a beztrestné len tak niekoho obviniť, že sa podieľal na vražde? Ale poďme ďalej. Zo všetkých tých mainstreamových pokryteckých sústrastných výlevov, zameraných vždy nakoniec proti slovenskému národu, ma zaujal ten od Magdy Vášaryovej, ktorý zverejnil neomarxistický denník Sme(na) v čísle 198/2022. Nikto asi nebude túto dámu podozrievať z nejakej prenikavej inteligencie a brilantného úsudku, avšak to, čo zosmolila v predmetnom článku, si jednoducho vyžaduje reakciu. A to som k streľbe pred Teplárňou pôvodne nechcel napísať nič, ale nedalo sa inak.
Pani Magda v článku s názvom “Sme v hlbokej kríze identity” pokračuje v nedávno začatej tradícii, ktorú na TA3 spustil redaktor Richard Dírer (starý gay), keď začiatok relácie “V politike” začal zhodnotením typického Slováka ako zanedbaného “foša”, ktorý sa ožerie v krčme a potom po návrate domov zbije a znásilní tak svoju ženu, ako aj nevestu (syna nespomínal, asi mukluje v zahraničí, aby ich všetkých uživil). Pokračoval v tom v tej istej relácii redaktor Rasťo Iliev (nový gay), ktorý tentoraz rovnako naložil politickým elitám a niekoľko nekonečných minút čítal ich ideozločiny, ktorých sa dopustili voči dúhovej komunite. Článok pani Magdy môžeme teda považovať za pomyslenú korunu, ktorú si podobné indivídua teraz nasadzujú na hlavu. A keď už spomínam korunu, napriek na prvý pohľad výstižnému názvu začína lamentáciou nad tým, že sme sa rozlúčili s cisárskou Viedňou a osemstoročným (?) Uhorským kráľovstvom. Doslova uvádza, ako “rýchlo sme zabudli na pompéznosť, na pravidlá a habsburský protokol. Posadili sme sa symbolicky na roľu, trochu sa pripili, aby sme sa nebáli, a strčili bosé nohy do chladnúceho popola”. A ešte, že “vznešenosť kráľovstva sme zavrhli”. Zjavne neuznala za hodné do tejto neplodnej pozlátenej sofistiky zahrnúť genocídnu maďarizačnú politiku uhorskej vlády, ani to, že Habsburgovci nás zradili VŽDY, keď sme od nich očakávali pomoc (takí štúrovci by vedeli rozprávať), na hlad, ktorý vyhnal státisíce našincov za veľkú mláku, na odnárodňovaniu činnosť spolku FEMKE, na únosy slovenských detí na Dolnú zem, aby sa popri otročení na tamojších statkoch konečne naučili po maďarsky… Kritizuje tiež, že sme boli vazalmi Sovietskeho zväzu (akoby konkrétne Slováci mali vtedy na výber, že?) a označuje ho za pokračovanie Ruského impéria, len už nie na čele s cármi bielymi, ale červenými.
Tu jej pôvodná monarchistická despocia zjavne vadí, ale stále by bola najradšej, keby “osud trónu Habsburského, bol aj naším osudom”. A v inak správne identifikovanej kríze identity, patriotizmu a tradičnej kultúry nevidí cestu z nej v návrate k ich rýdzej podobe, ale naopak. Hlása novú, sterilnú, multifarebnú, nihilistickú a mechanistickú európsku identitu. Teda niečo také, ako si vysnívali v jednom pamätnom rozhovore Václav Havel s jej zosnulým manželom Milanom Lasicom. A niečo rovnako užitočné, keďže sa predmetný rozhovor končil (končil?) nezabudnuteľným “hovno preskočíš”. Potom už nasleduje povinná mantra o židovskej komunite ako ľuďoch mesta, obchodu a financií, ako o dôležitej súčasti multikultúrneho Slovenska. Namiesto nich prišli ľudia “pastorálnej symfónie”, ktorým ešte “mamka v detstve na holi vši vyberala”, vidiečania bez vzdelania a mestskej kultúry (rozumej kaviarne a nevestince). Čiže, “obyčajní Slováci”. A preto rezolútne žiada zničenie závislosti od myslenia 19. storočia a plamenného nacionalizmu, pretože “sme niktoši, no nie v materiálnom, ale v kultúrnom zmysle”. No, nie niktoši, ale minimálne chudáci sú niektorí už aj v materiálnom, ale to si táto príslušníčka bratislavskej elity, “herečka a diplomatka” ako sa sama podpisuje, sotva všimla. Áno, máme tu krízu identity. Povedzme si pravdu, sami sa ešte ako národ hľadáme. Niekedy sa tvárime, že sme sa tu ocitli až v roku 1993. Pamiatky chátrajú, pamätníky chátrajú (česť výnimkám), lokálna história je zabudnutá, bežnej populácii nič nehovoria ani najdôležitejšie dátumy našich dejín. Liberáli a progresívci to dobre vedia a ťažia z toho, pretože z človeka bez identity môžete mať čokoľvek. Marián Repa, bývalý šéf predvolebnej kampane Zuzany Čaputovej, o nás hovorí ako o chorej spoločnosti. A že Slovensko potrebuje liečbu. Vieme, čo si pod tým on a jemu podobní predstavujú. A tak im tento po novom teroristický útok neskutočne nahral do karát. Vidno to aj na expresných snahách legalizovať registrované partnerstvá ako prvý krok k homosexuálnym manželstvám. LGBTI+ tiež maximálne využijú svoju šancu, drukuje do toho najnovšie aj smutno-smiešny hrdina dnešných dní Roman Samotný, majiteľ Teplárne. Ten sa už v očakávaní skorého víťazstva vyjadril nasledovne: “Oceňujem, ak životné partnerstvá v nejakej zmysluplnej podobe prejdú, ale tých požiadaviek máme viac”. Vníma to ako povinné odškodné za nenávisť, ktorú tu podľa neho “šírili systematicky a vedome zo všetkých katolíckych kazateľníc”. A hoci registrované partnerstvá ani neprešli do druhého čítania, “sestry večnej bezuzdnosti” si môžu rýchlo pripomenúť slová progresívca a europoslanca Šimečku: “A môžeme realisticky predpokladať, že to nebude len o dohľade nad policajným vyšetrovaním, ale dôjde k ideologickému nátlaku a v rámci EÚ”.
Pán poslanec sa teda ani netají predstavou, že na policajné vyšetrovanie treba dohliadať, aby prinieslo tie správne výsledky (zatváranie vlastencov?), a že nás aj globálna dúhová superveľmoc dá do laty, ak sa nebude v našom národnom parlamente hlasovať tak, ako treba. Spoločnosť je chorá, ale nie tá väčšinová. Chorí sú tí, čo stoja za takýmito nápadmi. A preto, ako sa nevrátime k našim prazákladom, identite, krvi a cti, “roli a popolu”, ak za to nebudeme bojovať, bude náš osud určovať chorá menšina. A to dúfam dopustiť nechceme.
Mgr. Miroslav Kuna