Category Archives: Politika

Vladimír Putin – dekolonizátor

Posted on by

Pre každého útočníka je vždy ošemetné obhájiť agresiu, ale ako povedal istý pán so sloňou nohou, stokrát opakovaná lož… Stačí len nájsť uši ochotné počúvať a lož prijať za pravdu. O to sa snaží aj Vladimír Putin a jeho diplomatická služba. A keďže medzi krajinami európskeho kultúrneho okruhu veľa šancí nemá, mieri nižšie. Nielen morálne. A preto bude kvôli lepšej orientácii asi vhodnejšie napísať – južnejšie. Pre spresnenie si v rýchlosti pripomeňme, že svet je dnes nekompromisne rozdelený na bohatý Sever a chudobný Juh. Na severe (kam sa ráta aj Austrália a Nový Zéland, predtým tiež Južná Afrika), s bohatstvom vytvoreným usilovnosťou a dôvtipom, žijú hlavne ľudia európskeho pôvodu a Japonci. No a Juh… tak ten sa vyznačuje politickou nestabilitou, diktatúrami, rúcajúcimi sa ekonomikami, nekontrolovateľne rastúcou populáciou, hladom, nekompetentnosťou, fanatizmom, kriminalitou a biedou. A práve na túto pologuľu zúfalstva a beznádeje najnovšie upiera svoje hladové pohľady Moskva.

Výborným príkladom je Uganda. Churchill ju kedysi nazval rozprávkou. To bolo samozrejme počas striebornej éry Britského impéria a pred vládou kanibala Amina. Veľvyslancom Ruskej federácie je tam istý Vladlen Semivolos a jeho ambasáda usilovne šíri ruskú propagandu. Majstrovsky pritom využíva resentiment z čias studenej vojny, kedy Sovietsky zväz aktívne vystupoval ako hlavný motor dekolonizácie. Semivolos na svojom twitterovom účte navyše otvorene klamal, keď tvrdil, že práve Rusko sa nikdy nepoškvrnilo otrokárstvom a kolonializmom. Tým samozrejme hrá na citlivú strunu všetkým Afričanom. Tí si však už neuvedomujú, že to Rusko možno nerobilo v Afrike (aj to len preto, že ho tam západné mocnosti nepustili), ale v strednej Ázii, na Kaukaze, v Pobaltí a aj na tej nešťastnej Ukrajine už áno! Režim v Kampale však Rusko kritizovať nebude aj pre výhodný dovoz ruských zbraní a na ugandských sociálnych sieťach je skôr vnímané ako garant antikolonializmu. Aj keď teraz to isté Rusko vedie imperiálnu vojnu par excellence.

Bývalé kolónie, ktoré predvádzajú svoju neschopnosť si vládnuť samé už stovky (indiánske republiky strednej a južnej Ameriky), alebo aspoň posledných 60 rokov (Afrika), boli doteraz na periférii sveta. Predtým to tak ale nebolo a za čias studenej vojny to boli oblasti, kde sa oba antagonistické tábory snažili získať, či rozšíriť svoj vplyv a záujmové oblasti. A keďže sme sa dostali do novej studenej vojny, zaznávaný Juh je znova v centre záujmu. Ten pre koloniálnu minulosť nie je rozhodne naklonený Západu a ruská snaha odpútať sa od diktatúry dolára a zvyšujúce sa ceny potravín môžu v konečnom dôsledku rozhodnúť, koho bude počúvať. Vojna na východe zásobovanie cenovo dostupnými potravinami totiž už teraz komplikuje. Rusko a Ukrajina sú najväčšími vývozcami pšenice na svete. Jej cena stúpla vo februári medziročne o 50% a v marci dokonca o 80%. Pre viac ako tretinu svetovej populácie pritom predstavuje základnú zložku stravy. A keďže globálne trhy sú prepojené, výrazne stúpnuť môže čoskoro aj cena ryže, sóje a kukurice (základná zložka stravy Afričanov).

Putin tak svojim konaním priamo vytvára veľkú potravinovú krízu, ktorá sa môže skončiť novým sťahovaním národov, oproti ktorému bola migračná kríza z roku 2015 len taký šuviks. Napriek tomu (alebo práve preto) má na Juhu veľa sympatizantov. Veď už teraz bolo viac ako symptomatické hlasovanie o rezolúcii OSN, odsudzujúcej nevyprovokovanú agresiu voči Ukrajine. Výsledok síce vyzeral jednoznačne (zo 193 krajín ju podporilo 140, zdržalo sa asi 40 a proti bolo 5), ale treba sa pozrieť aj na to, čo v skutočnosti politici Juhu hovoria na domácej pôde. Ak ho rozdelíme na regióny, tak za Ukrajinou stojí len Oceánia (okrem Vanuatu) so svojimi bezvýznamnými ostrovnými štátikmi. V Afrike však Kyjev podporuje len každá druhá krajina. Tu sa dá vyložene konštatovať, že čím je krajina zaostalejšia, tým skôr podporuje Rusko. Aj v štátoch Latinskej Ameriky, kde prevláda domorodé či zmiešané obyvateľstvo, ako aj v v ázijských krajinách okolo rovníka, môžeme vidieť vzorec známy aj z našich šírok v podobe Orbána – ich predstavitelia hovoria niečo iné doma a niečo iné v zahraničí. Thajsko, napríklad, síce hlasovalo za rezolúciu OSN, ale nedovolilo protivojnovým demonštrantom rozvinúť ukrajinskú zástavu pred ruskou ambasádou. Súčasný thajský premiér sa navyše k moci dostal pučom a preto si prirodzene hľadá práve takých spojencov ako je cár Putin. Tak isto Nigéria – rezolúciu podporila, ale vojnu považuje za konflikt medzi USA a Ruskom. Na sociálnych sieťach však obyvateľstvo vyjadruje otvorene protiukrajinské postoje a to vraj pre zlé zaobchádzanie s nigérijskými študentami, ktorí zostali zaseknutí vo vojne. A niekedy je to len (s)prostý pud sebazáchovy, ako je to v prípade Tadžikistanu. Táto bývala ruská kolónia podporuje snahy Moskvy, pretože sa obáva revanšu v podobe deportácie más Tadžikov žijúcich v Rusku, ktorých návrat by spôsobil v krajine chaos.

V skutočnosti sa vlády Juhu zmietajú v starej dobrej nenávisti voči všetkému, čo i len trochu zaváňa západnou civilizáciou. A nemýľme sa, bez ohľadu na náš názor tam rátajú aj strednú Európu. V tom sú však s Ruskom zajedno. Na ruských sociálnych sieťach sa totiž bežne hovorí o “špeciálnej operácii” proti Ukrajine ako o krížovom ťažení pravoslávia proti západným homosexuálom. Že ju však realizujú o.i. snahou o genetické obohatenie Ukrajiniek prostredníctvom neruských a neortodoxných hrdlorezov v ruských uniformách, pozbieraných z tých najdivokejších kútov ich impéria (aj mimo neho), v tom už nikto z nich rozpor nevidí. A to je tiež jeden z faktorov, ktorý Moskvu približuje k Juhu. Ale o to jej práve ide. Rusko sa snaží zbaviť nálepky regionálnej veľmoci a spojenectvo mnohomiliardového globálneho Juhu mu môže len zvýšiť sebavedomie, pretože obaja aktéri sú k nám naladení nepriateľsky. Rusi sa totiž už ani neidentifikujú ako Európania, takže sa tu nemožno spoliehať ani na známe volanie krvi. Kde sa ruský establišment vlastne vidí, to krásne vyjadrila riaditeľka Russia Today Margarita Simonianová: “Chcem, aby sme boli ako Čína. Snívam o tom, aby sme boli Čína”. Nuž, vzhľadom na to, ako lačne sa Peking díva na ruský Ďaleký východ a Sibír, sa jej toto želanie možno časom aj splní. Vplyvný moderátor Vladimír Solovjov vo svojej show v spoločnosti rozličných odborníkov na alternatívnu históriu a znalcov paralelných svetov v priamom prenose estrádnym spôsobom a akosi na diaľku zasa z Ukrajincov vyháňa diabla. To by určite oslovilo šamanský a poverčivý Juh. Tiež otvorene hovorí, že po Ukrajine je na rade Poľsko, Švédsko, Rumunsko a aj Slovensko, aby sa domáci putinofili necítili odstrčení. Alexander Dugin, tento nový Rasputin, nazýva snahu o dosiahnutie týchto cieľov “konštruktívnou deštrukciou”, čo je asi také morálne a zrozumiteľné, ako kedysi Vaškove humanitárne bombardovanie. Putin skrátka Juh potrebuje. Otázne je, prečo politici Juhu podporujú Putina. Nikto ich zrejme nebude podozrievať zo schopnosti brilantne zhodnotiť zahraničnopolitické reálie, ale mohli by si aspoň spomenúť na rok 2014, kedy anexiu Krymu ruský prezident obhajoval jazykovým imperializmom.

Tak aspoň káže logika. Ak by svet fungoval podľa Putina, tak by sa štáty Juhu vrátili do starých koloniálnych ríš. Portugalsko by napr. dostalo späť Angolu, Mozambik a s Brazíliou by vytvorilo aspoň úniu. Alebo by skôr Brazília pohltila ostatné menované, veď už teraz celkom úspešne preniká do Afriky. Zvyšok čierneho kontinentu by si podelili Paríž s Londýnom, väčšinu Latinskej Ameriky (bez Brazílie a Guayán) by získalo späť Španielsko. V skutočnosti by to bolo ale presne naopak a práve preto v tom elity farebných národov rozpor nevidia! Vďaka rozšíreniu civilizovaných jazykov počas koloniálnej éry nie je problém pre domorodcov z pralesov Afriky a južnej Ameriky usadiť sa na Severe. A vďaka svojej natalite a živočíšnej energii by podľa putinovského jazykového kľúča naopak oni ovládli nás! Nuž a asi preto je tam kremeľské videnie sveta také populárne. V 19. storočí Európa vpadla do Afriky a väčšinu kolonizovala. V 21. storočí Afrika kolonizuje Európu. Tragédiou nášho moderného sveta je, že Juh, ktorý zohráva čoraz väčšiu úlohu v medzinárodnom vývoji (či skôr úpadku), je stále viac naklonený Putinovi, v súčasnosti najväčšiemu imperialistovi. Dôvody sú tam tiež samozrejme zištné, o tom netreba pochybovať. Ruské obilie je pre bezodný žalúdok Južanov veľkým lákadlom, rovnako ako spomínané ruské zbrane, ktoré im Putin predáva a nemá zbytočné otázky. Oveľa väčšou tragédiou je, že novodobý cár sa tak pridáva k našim dedičným nepriateľom, ktorí sa už trasú na to, aby nás mohli vymeniť v našich domovoch. Úspešne tak sabotuje budúce možné spojenie Severu proti latentnej hrozbe z Juhu. Myslí si, že keď premenil Rusko na uzavreté geto, tak mu nijaké nebezpečenstvo nehrozí. Ale to sa mýli. Ak sa v nasledujúcich desaťročiach vďaka nedostatku potravín, rozširovaniu púští a populačnej explózii pohnú na sever milióny ľudí, nikto nebude uchránený. Neodvráti to ani epidémia typu covid,  AIDS, ani nekonečné kmeňové vojny. Južania sú stále schopní straty nahradiť. Jedinou záchranou by bolo vytvorenie nového Limes Romanus na hraniciach Severu, čoho prvou lastovičkou bol Trumpov múr. Ale to sa nestane. Trump je preč, Macron je znovu prezidentom a Boris Johnson absolútne nevyužil obrovský potenciál, ktorý mu ponúkal Brexit. Príčinou je aj sám slovutný Vladimír Putin – dekolonizátor, ktorý sa spojil s Juhom proti najhodnotnejšej časti ľudstva, produkujúcej väčšinu globálneho blahobytu. Spojil sa s nimi proti vlastným. To píšem pre tých, ktorí v ňom vidia alternatívu voči willkommennskultur Západu. A nie je to len jeho osobná tragédia. 

Mgr. Miroslav Kuna

Mladá garda

Posted on by

Aj mládež, tá držiteľka rána... ešte si možno niektorí z nás vybavia precítenú recitáciu týchto veršov v podaní komunistickej poslankyne Dagmar Bollovej, prednesených pri príležitosti nečakaného prieniku jej strany do Národnej rady (2002). Ako sa zdá, môže to byť maximálne len želanie, pretože kto sa díva na generáciu dnešných mileniánov a snehových vločiek, sotva očakáva nejaké iné ako “ružové” ráno. Ale tu môže prvý pohľad v mnohom naozaj klamať, ako nedávno zaznamenala aj Nadácia Friedricha Eberta (Friedrich Ebert Stiftung, pomenovaná po socialistickom prezidentovi Weimarskej republiky), ktorá skúmala názory a hodnotové nastavenie mladých ľudí v krajinách V4 a v troch pobaltských republikách za rok 2021.

Výsledky medzi slovenskými mladými boli jednak povzbudivé – skeptický postoj k Európskej únii, ale aj na prvý pohľad znepokojujúce – narastajúci príklon k individualizmu či nezáujem o spoločenské dianie. Ďalej sa vo výsledkoch štúdie uvádza, že “štrukturálne podmienky pre rozvoj mladých na Slovensku (kvalita školstva, pracovné príležitosti pre mladých) sú horšie než v iných krajinách V4”. Napriek tomu – a to je povzbudivé – je túžba mladých Slovákov emigrovať najnižšia z krajín Vyšehradskej skupiny (len asi 7%). Za výborné je tiež možné považovať zistenie, že “na Slovensku je najväčší počet mladých za vystúpenie z EÚ, najvyššia nedôvera k EÚ a ako v jedinej skúmanej krajine prevláda negatívne hodnotenie vplyvu členstva na politický systém”. Ďalším zo zistení výskumu je spomínaný príklon slovenskej mládeže k individualizmu, ktorý sa prejavuje jednak v odďaľovaní zakladania rodín, jednak v priorite v skutočnosti podružných snov, ako je rôznorodá sebarealizácia, cestovanie, či kariérny rast.

 “Aktivizmus zameraný na spoločnosť patrí medzi aktivity, na ktorých mládeži záleží najmenej a do ktorých sa poväčšine nezapája”, uvádzajú na upresnenie autori štúdie. Len päť percent mladých považuje za dôležité zúčastňovať sa na rozvoji spoločnosti, v prípade zapájania sa do politiky sú to len tri percentá. To je v skutočnosti vysvedčenie demoliberálneho systému, či už červeného, modrého, či dúhového zafarbenia. Ale zároveň – a to je dôležité si uvedomiť – vystihuje želaný a prirodzený stav, kedy správa spoločnosti všetkými jej členmi skutočne platí len za demokratickú ilúziu a približne správne identifikuje (spolu so zástupcami komunálnych, regionálnych, či stavovských samospráv, atď.) pytagorejských aristokratov, herakleitovských skrytých vodcov či spannovský štátny stav. Preto som na začiatku písal, že je to jav znepokojujúci len na prvý pohľad. S tým súvisí aj správa vecí verejných, kde nízky záujem prekonáva len ochota zapojiť sa do petičných akcii (41% to už v minulosti urobilo), pričom ďalších 18% by tomu bolo naklonených. To je v skutočnosti všetko, čo je naozaj potrebné v inej ako demoliberálnej spoločnosti, aby jej vodcovia dokázali komunikovať nároky ľudu. Tiež je správou z kategórie tých lepších zistenie, že “najmenej akceptovanou formou participácie je práca pre politickú stranu alebo skupinu, ktorú odmietajú necelé dve tretiny mladých ľudí”. Dá sa z toho usudzovať, že dnešná mladá generácia je ochotná prekonať partokraciu? A skutočne, “ich  nespokojnosť a obavy z budúcnosti súviseli s vnímaným nedostatočným pokrokom v politickej rovine”. Tak pre autorov štúdie vzniká zjavný nesúlad medzi nezáujmom o veci verejné na jednej strane, a  pocitom politickej marginalizácie na strane druhej. Ako liberáli zjavne nemôžu pochopiť, že súčasný politický systém nedokáže spĺňať nároky mladej generácie na politickú reprezentáciu a jej predstavy o budúcnosti.

Taktiež štúdia potvrdzuje trend čiastočného príklonu mladých ľudí k anti-multikultúrnym či anti-pluralitným postojom. Až 43% by si neželalo za susedov cigáňov, 31% moslimov a 52% nedôveruje mainstreamovým médiám. Ale ako vyplynulo z vyššie uvedeného, tieto postoje mladí nereflektujú pri voľbách a podpora nacionalistických strán medzi nimi dokonca oproti roku 2016 klesla. Je to jednak pre nezrozumiteľnosť “jedinej skutočnej opozície”, jednak preto, že mladí už tomuto systému jednoducho neveria. A to možno považovať za povzbudenie pre možnú budúcu prestavbu spoločnosti. Zato sa však naši miléniami najviac obávajú o stav životného prostredia a katastrofy spôsobené klimatickými zmenami. A rastúcu tendenciu majú žiaľ aj progresívno-liberálne prúdy a čo sa týka “práv” sexuálnych menšín, sú mladí o niečo tolerantnejší ako ostatná populácia, avšak nie o veľa, čo je ešte stále dobrá správa. Hlavnou výzvou pre národnú scénu je práve zahľadenie sa mladej generácie do seba, jej prílišný individualizmus a správne investovanie sociálneho kapitálu do vytvárania vzájomných väzieb. A keďže len 20% respondentov vidí svoju budúcnosť pozitívne, sú prirodzene pripravení prijať novú víziu. Vlastne, aj odpor mládeže k masovosti a priemernosti môže byť výhodou, s ktorou sa dá pracovať. Najmä ak demokrati nedokážu triezvo komunikovať, tak ako ultraliberál Martin Šimečka, ktorý nazýva svojich názorových oponentov “luzou” a vyzýva na boj proti tým, ktorých “mozgy nie sú v poriadku”. O jeho schopnosti brilantne argumentovať svedčí aj jeho výrok, že “pre nás je lepšie, keď sme na tom Západe, je to jednoducho lepšie a hotovo, dosť, niet o čom debatovať”. Korunu podobným úchvatným víziám nasadila aj Mária Kolíková: “Vláda určuje ľuďom, ako majú žiť, či sa nám to páči, alebo nepáči”. S takýmito mentálnymi kapacitami nie je potom ani ťažké pustiť sa do boja o našu mládež, o našu budúcnosť. Hlavne ak sa mladí sami identifikujú predovšetkým so Slovenskom. Liberálny komentátor Peter Švík to nazval nebezpečenstvom klanovej identity: “Mentalita klanovej spoločnosti je sformovaná tisícročiami väzieb na rod, sídlo a jeho najbližšie okolie. To, čo prichádza zvonka, bolo vnímané ako nebezpečné a akákoľvek inakosť v rámci komunity bola zväčša potláčaná z dôvodu narušenia jej homogenity”. Napriek tomu, že sa môže zdať naša mládež stratená, jej väčšia časť je naladená na práve takýto druh mentality.

Skepsu voči EÚ môžeme vnímať ako pocit onoho nebezpečia pochádzajúceho zvonka a neochota emigrovať napriek všetkému, čo sa v krajine deje, zasa na väzbu na vlasť, ono rozšírené “bezprostredné okolie”. Treba mať na pamäti, že dnešní respondenti za dvadsať-tridsať rokov prevezmú tento štát. A keďže zásadné životné postoje sa formujú v ich veku, potom už bude reálne možné očakávať, že prípadná zmena by nebola až taká nepriechodná. A to je dobrá správa a možné zadosťučinenie pre tých, ktorí sa v období dekadencie drobnou mravenčou prácou pripravovali na pád systému.

Mgr. Miroslav Kuna  

Zlatý úsvit Západu?

Posted on by

Dnes sú veľké štáty na západe a juhu starého kontinentu vnímané najmä ako hráči vo veľkej východnej kríze, hráči, ktorých pôsobenie nemalá časť slovenskej verejnosti vníma negatívne. Treba však tiež podotknúť, že tento región zároveň zažíva nebývalú polarizáciu, o ktorej sa zo slovenských médií väčšinou nedozviete. Spoločnosť sa aj tam štiepi na tábory, ktoré si prestávajú rozumieť aj v takej základnej otázke, akou je prežitie liberálnej demokracie. Hlavne vo Francúzsku a Taliansku začína politická scéna z tohto hľadiska vykazovať až nádejne veľkú nestabilitu. Liberálny historik Martin Horička v denníku SME dokonca parafrázoval Lenina, keď hovoril o revolučnej situácii. Francúzska politická scéna bola ako-tak stabilná vďaka Charlesovi de Gaullovi, ktorý ťažkopádny systém Štvrtej republiky nahradil prezidentským modelom.

Avšak meniaca sa spoločnosť v krajine galského kohúta môže čoskoro prekonať aj túto zábezpeku. Už v roku 2017 sa šokujúco dostala do druhého kola Marine Le Penová, pričom šlo o voľby, kde bola najnižšia účasť voličov za polstoročie a neplatných lístkov bolo rekordných 12%. Blížia sa ďalšie prezidentské voľby a Macron je neobľúbený, takže voliť sa bude nie za neho, ale proti ostatným. Súčasný prezident má totiž až troch potenciálnych vyzývateľov z prostredia silnejúcej pravice. Na čele je opäť až do omrzenia Marine Le Penová, ktorá sa snaží hrať na političku stredu, Valérie Péscresse ako kandidátka stredopravých Republikánov a politický komentátor a hlas intelektuálnej pravice Éric Zemmour. Na druhom konci tejto komickej opery sa opäť nachádza jakobín Jean-Luc Mélenchon, líder krajnej ľavice. Je zaujímavé a povzbudivé, že toto spektrum vôbec nereflektuje ekonomické otázky, ale hlavnou témou diskusii sa stalo prisťahovalectvo, islamizmus a z nich plynúca kriminalita. A teraz už aj vojna. Nás však tieto politické tančeky na pobavenie apatických más zaujímať nebudú. Oveľa dôležitejší je nedávny prieskum vysokej školy Sciences, podľa ktorého sa francúzska spoločnosť posúva doprava a pribúda ľudí, ktorí sa identifikujú ako krajní pravičiari.

Až 63% Francúzov je presvedčených, že krajina hostí priveľa migrantov a 57% zasa verí, že sociálnu spravodlivosť možno nastoliť len prerozdelením kapitálu. Skutočným varovným prstom bol však otvorený list generálov a zhruba 26-tisíc vojakov v zálohe, ktorý vlani nepríjemne zaskočil vládu. Jeho signatári sa domnievajú, že ak sa rázne nezakročí proti spomínaným vnútorným problémom, hrozia násilné občianske nepokoje. S ich závermi súhlasí 58 % Francúzov a 49% sa domnieva, že v prípade rúcajúceho sa spoločenského poriadku by mala prevziať moc armáda. Aj keď Macron pravdepodobne vyhrá aj tieto voľby, nebyť väčšinového volebného systému, politike by dominoval “extrém”. Ale čo nebolo, môže byť. Možno aj zmenou ústavy, ako to urobil svojho času de Gaulle. Ešte zaujímavejší je pohyb v Taliansku. Krajina je od 90.-tych rokov v recesii a vyhliadky do budúcnosti nie sú lepšie. V posledných parlamentných voľbách zvíťazilo ľavicovo-populistické Hnutie piatich hviezd, avšak druhou najsilnejšou stranou sa stala (vraj) krajne pravicová Liga Mattea Salviniho. Celkový počet hlasov pre “populistov” sa tak zvýšil z 30% v roku 1994 na neuveriteľných 70% v roku 2018. Avšak absolútnym šokom pre liberálnu demokraciu by mohli byť voľby v prvej polovici budúceho roka.

Podľa prieskumov je totiž na čele radikálna strana Bratia Talianska, dedička národno-konzervatívnej tradície (dokonca sa k nim pridal aj pravnuk Benita Mussoliniho, keď za ňu kandidoval do europarlamentu v roku 2019). Momentálne by ju volilo 21% voličov. Rovnaké percento by chcelo voliť aj Ligu. Takto vyvstáva veľká nádej, že Bratia Talianska spolu s Ligou zostavia nacionalistickú vládu. Taliansko je dobre známe politickou nestabilitou, veď od roku 1945 malo až 66 vlád. Mnoho Talianov preto vidí ako východisko z ekonomickej, politickej a sociálnej krízy len radikálne riešenia. Na západe tak pomaly, ale isto dochádza k politickej kríze elít, ktoré čoraz ťažšie dokážu udržať status quo a stoja na čele národov, ktoré už nie sú ochotné žiť v doterajšom systéme. Pandémia, či práve vojna na východe môžu byť onou rozbuškou, ktorá celú stavbu tamojšej spoločnosti nadobro rozmetá. A je to práve “krajná pravica” zaštítená nacionalizmom, ktorá môže byť hybnou silou a počiatkom kontrarevolučných zmien.

Budúci vývoj Francúzska a Talianska je dôležitý aj pre budúcnosť Európskej únie. Ak by tam vyhrali odstredivé sily, je jasné, že prvý by z nej vystúpil Paríž. Francúzi úniu nikdy nemali radi a Taliani by takémuto scenáru len ťažko dokázali odolať pre jeho prílišnú príťažlivosť. Briti sú už slobodní a Španielsko sa zmieta vo vnútornom chaose prakticky od smrti caudilla Franca a nástupu nehodného kráľa a krivoprísažníka Juana Carlosa I. Európska únia by sa tak reálne scvrkla na Nemecko a jeho hegemóniu nad členmi toľko velebeného jadra, čo by mu možno ani tak celkom nevadilo (modifikovaná Mitteleuropa). Rozpad únie by tým pádom mohol viesť k vytvoreniu prirodzených regiónov, medzi ktoré by patrila aj V4. A kontinent by navyše mohla zasiahnuť pod vedením nacionalistických vlád vlna skutočnej obrody, aj keď očakávanie Reconquisty by bolo zrejme prehnané a predčasné. To všetko samozrejme znovu s výnimkou environ a villkommenskultur Berlína. Ale nemeckí voliči si za svoj etnomasochizmus žiaľ nezaslúžia lepší osud, ako ten, čo si sami pripravili.

Ľutovať môžeme len východných Nemcov, ktorí sú národne uvedomelejší a väčšinou nesúhlasia s politikou vládneho establišmentu. Ale kto vie, keď už teraz existujú dva nemecké štáty (NSR a Rakúsko), možno sa dožijeme aj znovuzrodenia Pruska. Najbližšia doba ukáže, kde sa veľké európske štáty na svojej evolučnej (či devolučnej) ceste vlastne posunú. Pre nás je dôležité ponaučenie, že v prípade zásadného obratu ich vnútorných politík by následné rozkolísanie európskeho priestoru mohlo byť toľko očakávaným zlatým úsvitom. Ten je možno nakoniec už za rohom, akokoľvek sa to z pohľadu súčasnej beznádeje zdá nereálne. Dejiny by si nakoniec takéto prekvapenie nepripravili po prvý raz.  

Mgr. Miroslav Kuna 

Svätá Rus

Posted on by

K napísaniu tohto článku motivoval autora neskutočný diletantizmus väčšiny našej národnej scény, “jedinej skutočnej” (aj tej neskutočnej) opozície a rôznych iných ezoterických prúdov, ktoré svojim postojom kontaminovali celé vnímanie vojny na východe. Ak niekto naozaj ide obhajovať Putina, ktorý okrem iného drzo tvrdí, že denacifikuje Ukrajinu, na čele ktorej stojí žid Zelenskyj (zjavný rozpor zostáva nepovšimnutý), tak potom je strata času mu čokoľvek vysvetľovať. Napriek tomu sa o to posledný krát pokúsim. A dopredu upozorňujem, že nebudem diplomatický.

Začnem tým, že chránenec opilca Jeľcina vybudoval štátno-oligarchický rodinkársky kapitalizmus s najväčšími majetkovými a sociálnymi rozdielmi (minimálne) vo vyspelom svete! Je naozaj hodné “obdivu”, že v roku 2016 (a nemyslím, že sa odvtedy niečo zmenilo) ovládalo v Rusku jedno percento ľudí 74% bohatstva krajiny, pričom v takých USA to zlaté jedno percento vlastní 42% národného bohatstva. A to ezoterickým slovenským nacionalistom pripomínam, že v tom percente nie sú len etnickí Rusi (ak vôbec sú), ale persóny s priezviskami ako Abramovič, alebo Fridman. Oligarchia v Rusku vznikla zo 75% vďaka politickým a rodinným konexiám. Ešte aj v konfuciánskej Číne, ktorá si potrpí na patriarchálne videnie a vedenie spoločnosti, bolo takýchto oligarchov len 10%. A keď už sme v tejto formálne marxistickej krajine, tak tam si 65% boháčov založilo vlastné podniky a tak získalo svoj majetok. V Rusku to bolo rovných 10% podnikateľov. Ruské hospodárstvo, ktoré postráda čo i len elementárny sociálny či ekologický rozmer, produkuje takú polarizáciu extrémneho bohatstva a chudoby, že dokonca aj bývalý oligarcha Michail Chodorkovskij vyzýval na ľavicový prevrat!

Svätá Rus je v súčasnosti krajinou, kde má 80% obyvateľstva problém vyžiť z výplaty, ako to publikoval oficiálny štatistický úrad Rosstat. A podľa prieskumov vykonaných za posledné roky si tretina Rusov nemôže dovoliť kúpiť raz ročne nový pár topánok, takmer polovica domácností si nemôže dovoliť týždennú rodinnú dovolenku, 10% opýtaných si nemôže dovoliť jesť mäso, alebo ryby aspoň trikrát do týždňa a vyše 12% domácností musí využívať spoločnú toaletu, alebo vonkajšie záchody. Na vidieku to je 38%. Skoro 53% sa nevie vyrovnať z nečakanými výdavkami. Vďaka dobyvačným dobrodružstvám cára Putina budú tieto čísla nepochybne ešte rásť. A ako je vládnuca elita odrhnutá od vlastných ľudí je zrejmé aj z toho, že hovorca Kremľa Dimitrij Peskov musel podľa vlastných slov “bojovať”, aby tieto výsledky pochopil. Putin tak vytvoril krajinu, kde vnikla vrstva extrémne bohatých, ktorá stojí voči drvivej väčšine tých, čo majú málo, alebo takmer nič. Putinovo Rusko je oligarchickým, skorumpovaným a represívnym režimom na čele s novodobým cárom, ktorý na ochranu svoju a svojich ľudí zneužíva celý policajný a súdny aparát. Ten býva používaný nielen proti exotom typu Navaľnyj, ale aj voči obyčajným Rusom, a to v takom meradle, že sa proti tomu ozval aj posledný prezident totalitného Sovietskeho zväzu. Je jasné, že mainstreamové nacionálne prúdy našej proveniencie tieto fakty vidieť nechcú. Vnímajú iba systematické pestovanie nacionalistickej ideológie “ruského miru”, ktorý sa opiera o extrémne prúdy politickej filozofie, ako je napr. eurazianizmus Alexandra Dugina.

Zároveň je v Rusku veľmi pozitívne vnímaný Stalin, čo tiež patrí k tamojšiemu schizofrenickému postoju k vlastným dejinám. Politici sa vyhýbajú odsúdeniu jeho zločinov, čoho sa nebál už spomínaný Gorbačov, a hovoria len o “chybách” v jeho vládnutí. V podobnom duchu je na školách vychovávaná aj budúca generácia. A čo je zarážajúce, vládu cudzinca Džugašviliho vnímalo podľa výsledkov výskumného centra Levada z roku 2019 pozitívne až 70% Rusov. Ďalším faktorom, ktorý naši ufoslovania vidieť nechcú, je zjavný revizionizmus kremeľského režimu. Začalo to rozdávaním pasov príslušníkom ruských menšín v štátoch bývalého Sovietskeho zväzu a pokračovalo a pokračuje to nepriamym (Podnestersko, Abcházko, Južné Osetsko), či priamym (Krym, Doneck, Luhansk) anektovaním území susedných štátov. Ruský revizionizmus tak prerástol do otvoreného imperializmu, ktorý sa zaodieva nehoráznym spochybňovaním Ukrajiny, jej štátnosti, osobitosti a histórie. Práve Slovensko a práve jeho národná scéna by mala mať najmenšiu radosť z prepisovania hraníc silou, lebo ruský revizionizmus veľmi nabudil revizionizmus maďarský, turecký a iný. O tom však nabudúce. Putin tiež minimálne na sto rokov sabotoval sen o nejakej slovanskej vzájomnosti. Stúpenci Slovanského zväzu sa môžu uložiť k dlhej hibernácii. Čo však jednoznačne dokázal je to, že ak sa obyvatelia jednotlivých regiónov Ukrajiny doteraz nedokázali celkom identifikovať ako Ukrajinci, tak teraz sa tak jednoznačne definujú. A ak cár Vladimír tvrdil, že ukrajinský národ ani neexistuje, tak teraz ho vytvoril! 

Je zarážajúce, že napriek týmto ľahko dostupným údajom ešte stále na Slovensku také množstvo ľudí verí v ruský mesianizmus, ktorý nás definitívne zachráni. Ak si nemálo občanov Slovenskej republiky kladie Moskvu za vzor, nech sa potom odhodlá žiť v podobnom raji, ako som popísal vyššie. Nech sa páči, ruské roviny sú nekonečné, je sa kde usadiť. Lebo hoci sa to niekomu páči alebo nie, odhliadnuc od vesmírneho a zbrojného programu, nie je súčasné Rusko ničím iným ako krajinou tretieho sveta. A ak by naozaj obnovilo svoju hegemóniu nad strednou Európou, tak potom sa na dzurindovské uťahovanie opaskov bude spomínať ako na zlatú éru. Samozrejme uznávam, že ani my sa nemáme čím chváliť, ale na ruskú realitu našťastie nemáme. Zatiaľ. Je vskutku tragické, že napriek súčasnej dejinnej skúsenosti to stále nemalú časť obyvateľstva a politickej reprezentácie Slovenska ťahá nielen na Západ, ale aj na územie zlatej hordy. Rusko nevedie civilizačný zápas, už si to uvedomme, tak ako Ukrajinci nebojujú za LGBTI a iné západné “hodnoty”, ani za svoju tatársku oligarchiu. Je to koristnícka vojna, do ktorej okrem iného ruská vláda najala aj tisíce moslimských hrdlorezov. Záchrana je vo vytvorení vlastnej korporácie, ku ktorej by sa Ukrajina po tomto všetkom raz určite veľmi rada pridala. Ale to by sme sa museli oprostiť od našej poddanskej nátury, ktorá si vyžaduje mať nad sebou vždy nejakého pána.

Mgr. Miroslav Kuna

Pár poznámok k článku

Posted on by

Uprostred týždňa mi zazvonil telefón. Na linke som mal dobrého priateľa z čias študentského aktivizmu. Tentoraz to ale nebol bežný rozhovor medzi starými kamarátmi. Dôvodom bol môj článok z 26.februára 2022 :http://meapatria.sk/zaujalo-nas/podpora-ukrajiny-z-neliberalnych-pozicii/

Môj kamarát – stranícky funkcionár mi povedal, že nebolo z mojej strany férové naznačiť, že strana Kotlebovci-ĽSNS má veľké sympatie pre politiku Moskvy. Upozornil ma na vyhlásenie z 25. februára 2022, kde predseda strany zaujíma stanovisko k vojne (v ich žargóne konfliktu) na Ukrajine. Toto prehlásenie som v čase dopísania článku nemal k dispozícii. Pozorne som si ho preto dodatočne niekoľko krát vypočul.

Je to zmes rôznych názorov a myšlienok. S niektorými sa plne stotožňujem, niektoré sú diskutabilné a iné sú alibistické a úplne jednostranné, tak ako sme všeobecne v politike zvyknutí.

Jadrom oznámenia bolo apelovanie na zavedenie neutrality Slovenska. Okrem toho to bola výzva na neangažovanie sa Slovenska do tohto konfliktu (!). Nezaškodí pár kratších citátov z daného vyhlásenia: „ľudová strana dlhodobo presadzuje Slovenskú republiku ako štát neutrálny“ alebo „ Odmietame prítomnosť akýchkoľvek cudzích vojsk na území Slovenskej republiky“, či „vyzývame prezidentku Slovenskej republiky Zuzanu Čaputovú a vládu Slovenskej republiky, aby sa zbytočne nemiešali do ukrajinsko-ruského konfliktu“.

Nuž, prvý spomenutý bod znie lákavo ale ako ja, tak aj predseda danej strany veľmi dobre vie, že je to maximálne nereálne. Krajina o našej veľkosti, počte obyvateľov, výkonnosti ekonomiky a sile armády jednoducho nemôže byť neutrálna. Naša neutralita by bola považovaná akurát za zdroj dobrej zábavy. Preto daný bod nemôžem vnímať inak ako klasické politické lavírovanie.

Odmietanie prítomnosti cudzích vojsk na území SR je bod s ktorým sa absolútne a bez debaty stotožňujem. Toto je zároveň jediný bod v celom prejave kde sa odmieta imperiálna moc ako Západu tak aj Východu. Žiaľ prítomnosti cudzích vojsk sme dnes podstatne bližšie ako pred pár týždňami. Rozhodne to nie je len pre zradnú dohodu o využívaní našich základní jednotkami USA. Ako fantastická zámienka poslúži práve invázia Ruska na Ukrajinu.

Najzaujímavejší je tretí bod o nemiešaní sa SR do konfliktu (!). Tu by ma skutočne zaujímala predstava vedenia strany, ako by náš štát mal postupovať. Zavrieť hranice a tváriť sa, že sa nič nedeje. Alebo z predstieranej humanity poslať lieky či potraviny a pozerať sa na raketové a letecké útoky na ukrajinské mestá. Vyslať vojenskú poľnú nemocnicu, nesmrtiacu vojenskú výstroj, alebo čo vlastne?

Ďalšia vec. Je správne poukázať na nemorálne vojenské zásahy USA, no keď sa povie pomyselné „A“ malo by sa povedať aj „B“. Alebo sa Ruská federácia podľa vedenia strany za posledné dve desaťročia vždy správala morálne a v súlade s medzinárodným právom? Ak sa teda to pomyselné „B“ nepovie, nečudujte sa, že to vyvoláva oprávnený dojem zaujatosti a nadržovania jednej strane.

Za druhé. Označovať otvorenú vojnu s nasadením tisícov kusov ťažkej techniky a viac než stotisíc vojakov ako konflikt (!) nie je slovným prešľapom, ale vedomým bagatelizovaním daného stavu.

Aby som zbytočne nemárnil čas čitateľom, nebudem tu dišputovať o geopolitickom pozadí aktuálnej vojny. Podľa rétoriky mnohých by mali zrejme brániaci sa Ukrajinci okamžite zložiť zbrane a vydať napospas svoje ženy, deti a celú krajinu útočníkovi. Dôvod je jasný – ich sa to predsa netýka, veď je to vojna medzi Ruskom a USA.

Spomínam to zámerne. Presne takúto logiku veci totiž počúvam najčastejšie od členov a sympatizantov ĽSNS (aj Republiky). Takže z ľudského hľadiska oceňujem, že predseda strany odsúdil konflikt (!) ako taký. Dokonca mi môže byť aj sympatická jeho politicky nereálna výzva na neutralitu.

Ak by v danom vyhlásení bol rozvinutý práve sľubný bod o odmietaní cudzích armád bez ohľadu na to, či prídu z USA alebo Ruska, všetko by bolo v poriadku. Takto tam zostala len pachuť neurčitosti, ktorú si každý volič vysvetlí po svojom. Súhlasím, že z tejto vojny nevznikne nič dobré, ako pre Ukrajincov, tak pre Rusov. Čo ma na vyhlásení ruší je fakt, že útočník sa alibisticky nepomenuje. Ešte horšie sú reči o medzinárodnom spiknutí, ktoré Moskvu vmanévrovalo do bratovražednej vojny. Robiť z útočníka obeť je nielen nechutné, ale sa tým naznačuje, že v Kremli sú všetci kompletne neschopní babráci, ak by niečo také neprehliadli a nezabránili tomu.

Ak sa teda vo svojom článku v hodnotení skutočne mýlim, ako mi tvrdí môj kamarát (čo pripúšťam), potom by bolo namieste keby vedenie strany vysielalo jasnejšie signály a nie vágne prehlásenia a najmä začalo intenzívne pracovať s členskou základňou. Pretože v tej je mimoriadne početná skupina vyznačujúca sa iracionálnym putinofilstvom, tak ako u liberálov a iných slušnoslovákov je to prešpikované fanatickou vierou v jedinú správnu liberálnu morálku Západu.

Ja nemienim hrať túto hru na dobrý Západ a zlý Východ a naopak. My totiž nepatríme kultúrne a civilizačne ani na jednu z týchto strán barikády.

Na záver ešte jedna vec. Dotyčný kamarát mi vysvetľoval, že práve poslanec Medvecký ako jeden z aktérov danej scénky v parlamente rozhodne netrpí nekritickým obdivom k súčasnej ruskej politike a že svoj skutok oľutoval. Ak je to skutočne pravda, potom sa úprimne danému poslancovi ospravedlňujem. Sme ľudia a dokážem pochopiť, že človeku môžu prasknúť nervy. Najmä v prítomnosti prudko „intelektuálnej“ liberálnej úderky. Ako politik by si na to ale mal dávať pozor. Reprezentuje totiž nielen svoju stranu, ale aj celý štát a národ.

Myslím, že toľko na vysvetlenie bohato stačí. Pointou toho článku bolo totiž niečo celkom iné ako polemika s konkrétnou politickou stranou. Stačí len čítať s porozumením. Žiaľ, práve to je na rozdelenom Slovensku problém. Zdravý rozum prehráva a víťazí propaganda.

Môjho kamaráta som asi nepotešil, ale toto nie je súťaž v popularite. Tu sa jedná o dušu a budúcnosť nášho národa. Práve preto ma tento súčasný stav nesmierne mrzí. Ako národ sme mali totiž vždy sympatie voči ďalším malým národom trpiacim pod čižmou veľmocí. Len si spomeňte na štúrovcov. Čo sa s nami stalo, že dnes sa skôr pozeráme na záujmy, „práva a pravdy“ týchto veľmocí?

Mgr. Peter Legény

Podpora Ukrajiny z neliberálnych pozícií

Posted on by

Slovensko má za sebou tragikomickú frašku v parlamente. Na jednej strane sa tu prezentovala žalostná liberálna skupinka, ktorá deklarovala svoju podporu Ukrajine ich obrátenou štátnou vlajkou. O ich úprimnom postoji môžeme bezpečne pochybovať. Ich motiváciou bolo, je a bude sa iba zapáčiť chlebodarcom z Washingtonu a Bruselu. Zdatne im ale kontrovali takzvaní slovenskí nacionalisti obdivne vzhliadajúci ku spasiteľom slovanstva, Európy, planéty a priľahlých galaxií z Moskvy. Tí sa na oplátku prezentovali oblievaním nielen svojich politických protivníkov, ale aj vlajky nášho ťažko skúšaného suseda.

A potom to prišlo. Slovo, ktoré mnohí považovali za nemožné. Invázia. Masívna ruská vojenská invázia na územie susedného slovanského národa. Presne pred dvomi rokmi sme na svätý týždeň navštívili Kyjev. Dnes je toto mesto pod ťažkým útokom veľkého slovanského brata.

Na mieste je otázka prečo by mal uvedomelý Slovák podporovať Ukrajincov. Dôvodov je viacero. Tak ako my, aj Ukrajina získala nezávislosť po páde komunizmu takmer zázrakom. Tak ako u nás, aj na Ukrajine sa k moci dostali oligarchovia, ktorí nemilosrdne dlhé roky vyciciavali národné hospodárstvo, až ho zruinovali. Tak ako nás niektorí susedia takmer nepovažujú za národ, ale za nejaký umelý výtvor, presne tak sa roky správa vrcholná ruská politika k Ukrajincom. Tak ako my máme desaťročia pri koryte len profesionálnych politických vydriduchov a nie štátnikov pracujúcich pre národ, taká istá bola vždy situácia u našich východných susedov.

Naši ukrajinskí susedia majú ale niečo, čo nám Slovákom chýba . Hrdosť a ochotu zabojovať o lepšiu budúcnosť. Práve preto vznikla roku 2014 Revolúcia dôstojnosti. Iste, spočiatku sme sa aj my ťažko orientovali, kto ťahá za aké nitky a kto je v práve. Faktom ale je, že ani miliardy dolárov by toľko ľudí nedostalo na námestia, keby to sami vnútorne necítili ako nutnosť. Naopak Východ sa zachoval ako pravý ázijský koristník. Využil chaos a ponáhľal sa zabrať ďalšie územia.

Ukrajinská revolúcia mala zbaviť krajinu nenažranej vlády doslova kšeftujúcej s národnými záujmami v kabinetoch medzi Moskvou a Bruselom. Dokonale to bolo vidno na luxusnej haciende vtedajšieho prezidenta Janukoviča. Revolúcia žiaľ tento cieľ nesplnila aj napriek viac než stovke doslova zavraždených demonštrantov rukami provládnych síl. Starí oligarchovia utiekli, no nahradili ich noví. Tak ako nás dodnes brzdí mor korupcie a papalášstva, tak je to problémom v celom postkomunistickom svete. Ukrajina však ani nedostala šancu na zmenu. Tento pokus hneď zabrzdili zelení mužíčkovia na Kryme a Moskvou platení separatisti na Donbase. Problém separatizmu je ďalší podobný bod, ktorý nás spája s Ukrajinou. Treba si len spomenúť na deväťdesiate roky a výčiny maďarskej iredenty. Čo revolúcia a žiaľ následná vojna naplnila je, že občania sú si vedomí ceny nezávislosti štátu. Pochopenie, že nezávislosť nie je samozrejmosťou robí z ľudí aktívnejších občanov.

U nás sa medzitým spoločnosť rozdelila na dva tábory. Jedny vidia našu budúcnosť v slepom nasledovaní liberálneho Západu. S tým ide prijímanie čoraz zvrhlejšej politickej korektnosti a bezohľadného voľného trhu.

Druhý tábor tieto veci inštinktívne odmieta. Miesto toho aby v rámci obmedzených možností išiel vlastnou, slovenskou cestou upiera svoj pohľad na Východ s jeho agresívnym imperializmom okoreneným tvrdým kapitalizmom a starými boľševickými maniermi.

My v tejto podpore nestojíme v jednom rade s liberálnymi komediantami a kaviarenskými pseudointelektuálmi, ktorým nezáleží ani na Slovensku, nieto ešte na Ukrajine, ako sa občanov dojemne snažia presviedčať. Na druhej strane sa nevieme prestať čudovať ľuďom, ktorí dodnes veria úplne primitívnej, lživej propagande Kremľa. Sú to ľudia, ktorí jedným dychom budú obhajovať bombardovanie, nasadenie čečenských žoldnierov a zároveň hlásať panslovanské heslá. Napriek rozdielom na prvý pohľad sú si obe skupiny podobné. Sú to dve strany tej istej totalitnej mince.

Náš záujem pomôcť Ukrajincom je úprimný a pramení z hlbokého morálneho presvedčenia. Presvedčenia o práve národa na slobodný život. Práve národa žiť svoj život bez zdierania oligarchami, nadnárodnými korporáciami a agresívnou imperiálnou politikou.

Tak ako sme pred viac než desaťročím intenzívne prežívali na námestiach krivdu na bratskom srbskom národe spôsobenou Západom, tak dnes cítime potrebu vyjadriť sympatie bratskému ukrajinskému národu atakovanému zo strany Ruska.

Pravdou je, že náš názor je menšinový. Doslova sa stráca medzi dvomi hlavnými prúdmi spomenutými vyššie. Mnohí nás považujú za nerealistických bláznov popierajúcich geopolitickú realitu. Opak je však pravdou. Tejto reality, pre taký malý národ ako sme my, sme si plne vedomí. Nemienime byť ale fatalistami. Dejiny utvárali práve skupiny, ktoré sa nezmierili s neúprosnou realitou. Takí Íri by o tom mohli rozprávať. Práve teraz, možno na dlhý čas prichádza jediná šanca kedy stredo-východná Európa môže nájsť svoju vlastnú, špecifickú cestu. Na Ukrajine sa totiž nebojuje len o ňu, ale o celý náš geopolitický priestor. Priestor s vlastnou osobitou kultúrou a dejinnou skúsenosťou. 

Akokoľvek má totiž RF zdrvujúcu vojenskú prevahu, odhodlanie Ukrajincov bojovať, vzbudzuje obdiv na celom svete. A práve tu sa pri troche šťastia a hlavne rýchlych vojenských dodávkach môže stať zázrak. Zázrak ako v roku 1920 na Visle či vynútený ruský ústup v prvej čečenskej vojne. Presne taký scenár by už geopolitickú situáciu menil. Preto buďme idealistami a nevyberajme si medzi americkými základňami a budúcnosťou ruskej gubernie. Ukážme, že existuje aj tretia cesta. Solidaritu s Ukrajinou priatelia!

Mgr. Peter Legény

Nevyhnutnosť autarkie

Posted on by

Inter arma silent musae – keď zbrane rinčia, múzy mlčia. A nielen múzy. Kým na východe Ukrajiny sa už štrngá aickými šabličkami, všetko ostatné akoby bolo prehlušené trúbením raketových poľníc. Sporadicky sa objavujú vyhrážky najmä zo strany Bruselu, že v prípade ruskej invázie uvalí na Moskvu brutálne ekonomické sankcie. Povedzme si otvorene, že na nič iné sa aj tak nezmôže. Európska únia sa síce prezentuje ako nastupujúca superveľmoc, ale ekonomický potenciál nemá ako podporiť vojenskou silou, čo je vlastne len dobre. Rusko majú tieto hrozby odradiť od výbojných plánov, pretože ešte drastickejšie zníženie životnej úrovne obyčajných ľudí by mohlo destabilizovať Putinov režim. Naozaj? V skutočnosti sa absolútny pán Kremľa poučil už zo sankcií z roku 2014 a odvtedy sa mu podarilo vybudovať zo svojej krajiny ekonomickú pevnosť, snažiac sa tak znížiť závislosť svojej krajiny od Západu. Jeho tromfom sú rastúce zásoby devíz centrálnej banky, ktoré sú zvyčajne určené na financovanie zahraničného obchodu a dlhov. Od roku 2015 ich Rusko vďaka príjmom z ropy a zemného plynu zdvojnásobilo. V prepočte ide o neuveriteľných 634 miliárd dolárov, čo predstavuje tretinu hrubého domáceho produktu. Sú to štvrté najväčšie devízové rezervy na svete. Na prvom mieste je ruský spojenec Čína. Kedysi dominantný dolár tvorí v devízových rezervách Ruskej federácie len 16 percent. Americkú menu nahradila Moskva eurami, zlatom a čínskym jüanom. V zlate samotnom má pätinu devízových rezerv v hodnote 132 miliárd dolárov. Viac tohto drahého kovu majú len USA, Nemecko a Taliansko. Štít devízových rezerv slúži ako poistka na zabezpečenie vonkajších potrieb štátu v nepriaznivých obdobiach a využíva sa ako nástroj na ovplyvňovanie kurzu rubľa.

Putin sa teda pripravil, pretože anexia Krymu v roku 2014 spôsobila, že sa Rusko muselo tri roky spamätávať z vysokej inflácie, ekonomickej recesie a znižovania investičných ratingov. Práve preto stavilo na dedolarizáciu ekonomiky. Iste, Rusko má obrovské zásoby ropy a plynu. Len ropa mu vynáša 600 miliónov dolárov denne, plyn zasa 400 miliónov.  Avšak Rusi sa tieto príjmy snažia prioritne zhodnotiť v eurách, jüanoch či domácich rubľoch. Putinovým snom je vyradiť dolár z pozície svetovej meny číslo jeden. Rusko preto múdro uzavrelo bilaterálne obchodné dohody s Čínou, Indiou, Tureckom a ostatnými členmi Eurázijskej ekonomickej únie (Arménsko, Bielorusko a Kazachstan) o uprednostňovaní národných mien vo vzájomnom obchode. Tieto iniciatívy zmenili menovú štruktúru ruského obchodu. A tak bola v roku 2020 približne len desatina ruského exportu do krajín BRICS (Brazília, Rusko, India, Čína, Južná Afrika) fakturovaná v amerických dolároch. V roku 2013 to bolo 93 percent.

A čo je najdôležitejšie, Rusko sa cieľavedome pripravuje na odpojenie od finančného systému Swift, cez ktorý banky na celom svete komunikujú pri svojich transakciách. Vlastne to chcelo urobiť už v roku 2014. Preto si vytvorilo vlastný systém SPFS (v preklade Systém pre prenos finančných správ), ktorý už používa približne 400 finančných inštitúcii. Navyše západné krajiny musia nakupovať ruské komodity, či chcú alebo nie. V prípade odpojenia Ruska od Swiftu by tak mohol byť pre ne SPFS o to zaujímavejší. Z dlhodobého hľadiska by vyšachovanie Ruska z bankových trhov znamenalo oslabenie dôvery v západný finančný systém. Alternatívu Swiftu si vybudovala tiež Čína. Jej medzibankový platobný systém CIPS, ktorý využívajú aj niektoré veľké zahraničné banky, umožňuje posielanie a prijímanie informácii na prevod peňazí v čínštine a angličtine. Priemerný denný objem transakcii cez CIPS v súčasnosti dosahuje 310 miliárd jüanov, v prepočte 50 miliárd dolárov. Ruská snaha o sebestačnosť priniesla už aj výsledky, keď si neočakávane vysoké zisky z ropy a iných komodít odkladá na horšie časy a rozpočet vlani dosiahol prebytok 0,4 percenta HDP a štátny dlh sa ustálil na 18 percentách (pred pandémiou 14%).

Keby sa Putin neustále nepúšťal do nezodpovedných dobrodružstiev, mohli by sa tieto peniaze investovať do rozvoja infraštruktúry, zdravotníctva, či na citeľné zvýšenie životnej úrovne obyčajných Rusov. Ale to je už iná téma. Pre nás je zaujímavý práve ekonomicko-politický model, ktorý na počudovanie mnohých naozaj funguje. A tým je v súčasnosti Ruskom a Čínou presadzovaná autarkia (sebestačnosť). Ak sme nedávno písali o nevyhnutnosti zabezpečiť si vlastnú obranyschopnosť, ekonomická bezpečnosť s ňou musí byť logicky previazaná. A tu opakujem nejde o vízie nejakých ekonomických snílkov. Pre Slovenskú republiku by mala byť samozrejmosťou snaha o potravinovú a energetickú sebestačnosť. Bez toho nemôžeme dosiahnuť plnú bezpečnosť štátu, ani náhodou. Ale vyššie uvedený príklad cieľavedomého šetrenia finančných prostriedkov na rozdiel od nášho nezodpovedného rozhadzovania na strane jednej, až po neustále zadlžovanie na strane druhej, je tiež nesmierne zaujímavý.

A ak by v budúcnosti mala vzniknúť medzinárodná organizácia, či už to bude zo začiatku integrujúca sa V4 a následne Intermárium, mala by sa rozhodne vydať cestou súčasného Ruska a Číny, ak chce byť v budúcnosti naozaj dôležitým hráčom, a nie príveskom vhodným na vyciciavanie zahraničnými bankami. Rozhodne by mala mať aj vlastný finančný model podobný ruskému SPFS, či čínskemu CIPS. To umožňuje týmto krajinám sa pomaly odpájať od svetového anglosaského systému, a to je pre nás vzor viac než napodobenia hodný. Rovnako  je veľmi zaujímavá snaha týchto a im naklonených krajín priorizovať obchodné transakcie v národných menách. Tiež to funguje, ako znervózňujúca odpoveď všetkým obhajcom eura či dominancie jednej svetovej meny. Súčasné extrémne zdražovanie a inflácia buď dôkazom, že žiadny štít nadnárodnej meny nás neochráni. Aj keď je autor tohto článku izolacionistom, Slovensko si autarkiu zabezpečiť nateraz nedokáže, aspoň nie bez rizika citeľného poklesu kvality života jeho občanov. Avšak už teraz by si V4 dokázala zabezpečiť potravinovú sebestačnosť a energetická by mohla nasledovať. A to už nehovorím o Intermáriu s komoditným a strojárskym gigantom ako Ukrajina s riadnym členstvom. Práve Intermárium môže byť potom veľmi úspešným svetovým hráčom, s vlastnými rezervami devíz a zlata, využívanými na podporou menej úspešných členov, na financovanie rozvoja a v neposlednom rade obranyschopnosti tohto spolku. A vlastné meny a vlastná banková asociácia, odstrihnutá od tých zopár vlastníkov súčasných najväčších bankových domov a hegemónie dolára, by mohla túto politiku bez problémov financovať. Tým by sa Intermárium nestalo iba konzervatívno-kultúrnou úniou a vojenskou alianciou, ale aj  ekonomickou veľmocou, akou je dnes Európska únia. A to je vízia, ktorá by pre malé a nateraz bezvýznamné krajiny nášho regiónu mala byť už z princípu jediným životným cieľom! 


Mgr. Miroslav Kuna

Spodné prúdy

Posted on by

Slovensko starne, pribudlo ateistov. Takéto a podobné hodnotenia sa prehnali naprieč médiami po zverejnení výsledkov minuloročného sčítania obyvateľstva. Najviac, 55,8 % (3,04 milióna) si uviedlo rímskokatolícke náboženské vyznanie. Pamätám si časy nie až tak dávne, keď sa tie percentá začínali sedmičkou. Naopak, výrazne pribudol počet ľudí bez vyznania – 23,8% (1,3 milióna). Liberáli a médiá samozrejme jasali nad poklesom počtu veriacich a stretnutie predstaviteľov cirkví a náboženských spoločností u prezidentky pripomínalo skôr kar. Biskupi brali výsledky športovo, usmievajúc sa nad tým, že čakali horšie. Optimizmus tu však nebol na mieste, čo podčiarkla aj ironicky podfarbená otázka Gabriely Kajtárovej z Markízy, že čo s tým chce arcibiskup Zvolenský urobiť. Kto by čakal odpoveď typu “No viesť s vami vyhladzovaciu vojnu moja milá, kým nezískame dušu národa späť”, by sa rozhodne mýlil. A to pritom náš klérus drží ešte pomerne konzervatívnu líniu, na rozdiel od Vatikánu, či biskupských konferencii vo “vyspelom” svete.

Nepriateľovi to však stačiť nebude. Príkladom buď “tvorba” scenáristky a spisovateľky Mariany Čengel Solčanskej. O jej ideologickej orientácii svedčí aj to, že príbeh Juraja Jánošíka nechala prerozprávať Beneša (!) a z kňaza Vrtíka, jedinej známej obeti Jánošíkovej skupiny, urobila pedofila, hoci sama priznáva, že na to nemá žiadane dôkazy. Spoločenská objednávka je však jasná, dala by sa dokonca zhodnotiť heslom “čo kňaz, to pedofil”. Vidíme to najmä v mainstreamovom spravodajstve, kde sa už bez toho neobídu ani jedny správy. Cieľ je jasný. Na západe už strhávaniu sôch hrdinov robia kulisu horiace kostoly. Kto sa tomu všetkému teší, nech si uvedomí, že sa teší spolu s liberálmi a progresívcami a že to, čo chcú zničiť, budú chcieť nahradiť gejprájdmi a pártystanmi. To ostane potvrdili aj Svedkovia Liehovovi, ku ktorým sa prihlásilo 14 000 … ľudí. Tí chcú byť registrovaní ako riadna cirkev a peniaze od štátu venovať na kultúru, odkiaľ ich vraj cirkvi berú.

O tom, že cirkvi tie peniaze venujú v nemalej miere na udržiavanie chrámov a sakrálnych pamiatok, ktoré samé o sebe produkujú čistú stratu a pritom často patria medzi najúžasnejšie skvosty architektúry na Slovensku, o tom už médiá mlčia. A akú kultúru chcú títo recesisti podporovať? Fetujúcu mládež na letných festivaloch? Či divadelné hry a filmové produkcie pretekajúce obscénnosťou? Iste, pravda je tiež taká, že cirkvi si za tieto problémy môžu čiastočne sami. Ich snaha hneď po revolúcii reštituovať zhabané majetky a nie nanovo evanjelizovať dezorientovanú populáciu doslova klala oči. Ľudia preto neprijímajú s pochopením, že fary vyzerajú ako vily, že kňazi jazdia na drahých autách, kým väčšina si môže dovoliť jedine tak autá ojazdené, a že často cestujú na zahraničné dovolenky, samozrejme organizované cirkevnými cestovkami. Ale opäť, ako pri tých pedofiloch, netýka sa to všetkých. Sám mám osobnú skúsenosť s kňazom hlásiacim sa ku tradičnému katolicizmu a latinskému rítu, ktorý žil vo fare, kde si kúril drevom v kachliach, pri stenách sa nedalo rozoznať, či sú tak zájdené, alebo je to taká farba, a farská záhrada snáď desaťročia nepocítila ruky záhradníka. Keď ho preložili, prišiel bezákovec z Trnavy, ktorý ako prvú objednal nákladnú rekonštrukciu. Kým prvý kňaz hovoril v kázňach o neprijateľných veciach, ktoré sa píšu v Talmude, druhý útočil na tisícročnú tradíciu (a tým aj na svojho predchodcu) a velebil Františka. Prečo spomínam tento príklad?

Pretože aj inteligentnejší liberáli (napr. sociológ Miroslav Tížik) si uvedomili, že radosť zo zverejnených čísiel je predčasná. Pochopili totiž, že hoci počet ľudí, ktorí sa nehlásia k žiadnemu náboženstvu, výrazne stúpol, zároveň pribudlo zastúpenie silne nábožensky založených politikov v Národnej rade. A teraz nemám na mysli zrovna Hegera. Preto rôzne kresťansky a eticky vyhranené skupiny spolu s vyznávačmi menších registrovaných cirkví, ale aj okrajových prúdov v tej katolíckej, zjavne preukazujú oveľa silnejšiu schopnosť politickej mobilizácie a prieniku do najvyšších sfér politiky v pomere k ich počtu. A hoci môže časom dôjsť k prerušeniu prepojenia cirkevných štruktúr a politiky, v skutočnosti to neznamená to želané posilnenie sekulárnych základov štátu. Naopak, antiklerikálna politika môže výrazne radikalizovať verejnú debatu a oveľa tvrdšie presadzovať náboženské hodnoty do politiky štátu. Navyše prostredie menších náboženských skupín je politicky a mobilizačne schopnejšie a ochotnejšie konať na rozdiel od oveľa väčšej a výrazne rastúcej skupiny ľudí bez vyznania.

Ak veľké cirkvi a náboženské spoločnosti z toho či onoho dôvodu bojovať otvorene nechcú, malé skupiny, predovšetkým tradiční katolíci, ale aj protestantskí fundamentalisti, či príslušníci iných, nacionálne orientovaných náboženských skupín, musia tento zápas podstúpiť. Potom by to, čo zdanlivo pôsobí ako víťazstvo religiózne a názorovo sterilného štátu, mohlo viesť k mobilizácii rastúcej skupiny nábožensky horlivých ľudí. Ich spojenie s autentickými vlastencami by mohlo pomôcť k vzniku možno síce nie politicky, ale určite morálne nadradeného bloku. A to v súčasnej vyprázdnenej spoločnosti, ktorá potrebuje nanovo definovať svoje hodnoty, rozhodne nie je málo! Plávanie v pokojnom mori je príjemné a nikoho neohrozuje. Tak by chcela fungovať aj moderná spoločnosť, založená na ateistickom materializme. Avšak stačí ju trochu zaťahať za nohu tam, kde prevládajú spodné prúdy, a bude rýchlo po nej. Akademička a sinologička Marína Čarnogurská, jedna z tých, čo uprednostnila štúdium cudzej kultúry pred vlastnou hovorí, že kto sa dostane k moci, stáva sa veľmi nebezpečným. Nebojme sa preto usilovať o moc a stať sa nebezpečnými pre tých, ktorí dnes ohrozujú nás!

Mgr. Miroslav Kuna   

Eastern

Posted on by

Priznám sa bez mučenia, že neznášam westerny. Heroizácia inak absolútne nezaujímavého pištoľníckeho obdobia v dejinách osídľovania západu severoamerického kontinentu, ktoré trvalo najviac tridsať rokov, je skutočne smiešna. Nikdy som nerozumel, čo také úžasné je na súboji dvoch ožratých kovbojov uprostred prašného “mesta” s populáciou do 25 obyvateľov, ku ktorému so železnou pravidelnosťou nakoniec vždy dôjde. A ešte menej zrozumiteľný je pohyb na dnešnom východe. Jeho hlavný aktéri – Rusko a Ukrajina – svorne deklarujú, že vojnu nechcú. Ukrajinský prezident už dokonca požiadal západných politikov a médiá, “aby prestali s vytváraním paniky kvôli situácii na ukrajinskej hranici”. Podobne ako Zelenskyj sa vyjadril aj tajomník ukrajinskej Rady národnej bezpečnosti Olexij Danilov na adresu zahraničných mainstreamových médií ktoré “v posledných dňoch priniesli veľa polovojenskej beletristiky”. Donekonečna sa hovorí o sto a viac (tento “presný” údaj je z denníka SME) tisíc ruských vojakoch na hraniciach nášho východného suseda.

Ale Ukrajina má rovnaké množstvo vojakov na opačnej strane a prezident Zelenskyj už vydal dekrét o navýšení stavu ozbrojených síl o ďalších stotisíc vojakov. Stavia to teraz Ukrajinu do úlohy agresora? Tu totiž ide o niečo úplne iné. Rusko-ukrajinský konflikt je v skutočnosti veľkou hrou Moskvy a Washingtonu. A podľa toho vyzerajú aj stávky, kedy sa zo začiatku vždy prihadzujú vysoké sumy. Rusi žiadajú návrat vojenských štruktúr k roku 1997, Washington zasa podporuje členstvo Kyjeva v NATO. Moskva je pragmatická, žiada veľa, aby mohla potom zľavovať. USA sú emotívne a nevyspytateľné, tak ako ostatne vždy vo svojej histórii. Hrozenie konfliktom je nateraz len záležitosťou západných a našich médií, čo však netreba podceňovať. Keď v roku 1899 vybuchol v havanskom prístave krížnik Main, americké médiá z toho okamžite obvinili španielske úrady. To viedlo k vojne, vďaka ktorej Španielsko prišlo o posledné zvyšky svojho amerického impéria. V súčasnosti sa väčšina serióznych historikov prikláňa k názoru, že sa jednalo o nehodu. Problémom je, že dnes sú západní politici opäť pripravení radšej počúvať médiá, ako samotných aktérov krízy. Pretože ako to je v posledných dekádach už zvykom, každej vojne predchádzala kampaň v médiách.

Ale OK, poďme ďalej a povedzme, že vďaka 5000 americkým vojakom odhodlanie Ruska skolabuje, stiahne chvost a Ukrajina sa za pár rokov stane členom NATO. Ale čo ak príde vytriezvenie väčšiny tamojšej verejnosti, ktorá zistí, že zázraky nasľubované ich prezidentom-komediantom sa nedejú a ani sa diať nebudú? Čo ak tam potom zvíťazí proruský kandidát? A k tomu vytriezveniu dôjde, tak ako sa to stalo aj u nás. Ono s hercami na najvyšších postoch je vždy problém. Pripomína to starý reaganovský vtip: “Aký je rozdiel medzi prezidentom a hercom? Jeden robí všetko podľa scenára, ktorý mu napísal niekto iný, a ten druhý točí filmy.” Rusko má pritom oveľa ambicióznejšie ciele. Je to okrem iného aj Arktída so svojimi obrovskými zásobami surovín, ktoré budú vďaka globálnemu otepľovaniu čoraz dostupnejšie. A o ďaleký sever Moskva s USA súperí už teraz, a preto si nemôže dovoliť postup NATO k svojim hraniciam. Rusko pochopilo, že na Západe si preto kamarátov nikdy nenájde a obracia sa na východ. Bolo by zaujímavé vidieť, čo by ospalý Joe Biden urobil, keby Rusko naozaj zaútočilo na východ Ukrajiny a zároveň Čína na Tchaj-wan. Vybrať si, kam prv zasiahnuť, by bol potom problém. Ale košeľa je naozaj bližšia ako kabát a preto teraz opusťme piesoček veľmocí a vráťme sa domov.

Vynechajme unavujúce a iracionálne vojnové štvanie nového celebritného mileneckého páru Korčok-Naď a povedzme si, čo vlastne celá situácia znamená pre nás. Mnoho ľudí totiž žije v klamnom presvedčení, že vďaka štítu NATO nám nič nehrozí. Omyl! Sociológ Ivan Kusý správne napísal, že naši západní spojenci nás už raz zradili v roku 1938, hoci sme boli v práve a bez akýchkoľvek problémov to urobia znova, pretože vlastné záujmy im budú vždy prednejšie ako záujmy nejakých bezvýznamných spojencov. A pokračuje ďalej v dosť kritickom tóne: “Chceme naďalej patriť k Západu? A patríme? V ktorých zásadných aspektoch?” Ak by naozaj došlo k nemysliteľnému a vypukla by vojna medzi NATO a Ruskom, podporovaným Čínou, čo nás zachráni pred vojnovým ničením? V skutočnosti by nás ochránila jedine ozbrojená neutralita, alebo keby sa NATO naozaj stiahlo za líniu z roku 1997, lebo tu by už vznikol nový pakt. Kým budeme v aliancii, budeme vždy aj cieľom.

Ruské a bieloruské vojská by totiž po prekonaní ukrajinského odporu pokračovali na poľské a maďarské roviny, vhodné pre ich motorizované jednotky. Keby sme boli neutrálni, jednoducho by nás obišli. To bol mimochodom aj plán Červenej armády v roku 1944, keby nevypuklo SNP. Dobývať našu hornatú krajinu bez dostatočne vybudovanej infraštruktúry by bola neľahká a neslávna úloha. Ale byť neutrálny nestačí, je potrebné byť aj pripravený. V roku 1993 mala slovenská armáda viac ako 50-tisíc vojakov, takmer tisíc tankov, 1300 bojových vozidiel pechoty a 146 bojových lietadiel a helikoptér. K tomuto stavu by sme sa mali vrátiť, v záujme vlastnej bezpečnosti. Peniaze investované do obrany nie sú nikdy stratené, naopak by boli účelnejšie ako očkovacia lotéria či celoplošné t(r)esty. Maličký mestský štát Singapur investuje do svojej obrany viac ako susedná štvrť miliardová Indonézia. Dnes máme vojakov ledva 20-tisíc, o tých pár bojaschopných tankoch a lietadlách radšej pomlčím. Navýšenie počtu živej sily by sa mohlo dosiahnuť tiež vytvorením Domobrany a Národnej gardy, ak by chýbali peniaze na profesionálov.

Zabezpečenie vlastnej obrany je prvoradou úlohou každého národa, ktorý ešte nestratil pud sebazáchovy. Ďalším logickým krokom by malo potom byť prehĺbenie bezpečnostnej spolupráce s najbližšími susedmi. Ale kým k nemu dôjde, musíme dať hocakému potencionálnemu nepriateľovi vďaka navýšeniu bojových kapacít najavo, že nás síce môže poraziť a aj obsadiť, ale náklady a straty s tým spojené by vysoko prevyšovali zisky. Takto už desaťročia funguje štát Izrael. Pretože, ak by raz naozaj došlo k najhoršiemu, bude neskoro kričať na politikov, že nás vývoj situácie nepríjemne zaskočil. Keď bude táto kríza prekonaná, tak príde ďalšia, a ďalšia, tak ako po Kryme prišiel Doneck a Luhansk a po ňom súčasný stav. Pretože až do skončenia sveta bude platiť to nadčasové – si vis pacem, para bellum – keď chceš mier, pripravuj sa na vojnu! Alebo po našom – šťastie praje pripraveným! 

Mgr. Miroslav Kuna

Rok na hrane noža

Posted on by


Nie, nebude to znovu o pandémii aj keď úplne sa tomu vyhnúť nedá. Zameriame sa na ďalšie udalosti, ktoré bezprostredne ovplyvňujú náš život.

Na domácej scéne treba spomenúť hlavne sociálne otázky, napríklad v podobe kolektívnych vyjednávaní.

Tieto vyjednávania u nás neboli jednoduché ani za minulej, tzv. sociálnej vlády. No bolo to práve uplynulý rok, ktorý bol v znamení totálneho úpadku v sociálnom dialógu zo strany vlády. Po lopate povedané – s odborármi sa takmer nediskutovalo. Teda aspoň vo vecnej rovine. Vlajkovou loďou ministra financií a skutočného premiéra sa stala jeho Daňovo-odvodová revolúcia. Na prvé počutie sa niektoré jej body zdajú príťažlivé, no po prerátaní každý zistí, že zamestnanci s menšou ako priemernou mzdou v národnom hospodárstve budú ešte viac stratoví. Hlavne sa ale o ničom nediskutuje v rámci tripartity vláda-zamestnávatelia-zamestnanci. Výrazne priplatiť by si mali živnostníci, aký benefit z toho budú mať je reálne vo hviezdach. Naopak spokojné môžu byť nadnárodné koncerny pôsobiace u nás, ktoré môžu ďalej za smiešny peniaz využívať našu lacnú pracovnú silu. Nemusíte mať ekonomické vzdelanie aby ste denne pri bežnom nákupe pocítili, že za tejto vlády sme sa v rámci kúpnej sily prepadli na dno krajín EÚ. Pokiaľ ste si práve založili rodinu a plánujete zakúpiť či postaviť nehnuteľnosť, ceny všetkého vám vtisnú do očí slzy hnevu. Tieto pocity v populácii umocnili politici koncom roku vyhlásením o očakávanom zdražovaní cien energií. Z ekonomického hľadiska sa teda väčšia časť populácie môže cítiť ako nahý vo víchrici.

Čomu sa naopak u nás venovala zvýšená pozornosť je propaganda. Veľmi radi politici, médiá a podobne v každej tretej vete hovoria o ľudských právach, no zároveň je vedená agresívna psychologická kampaň voči polovici populácie, ktorá má z tých či oných príčin problém s očkovaním. Pokiaľ od súkromných televízií, či rádií sa jednostranné posudzovanie tohto problému dalo očakávať, doslova hanebnú propagandu spustila štátna RTVS od ktorej by sme právom očakávali vyváženejšie spravodajstvo. Minimálne z dôvodu, že je platená všetkými občanmi.

Hneď po sociálne ekonomických témach je najtragickejším výsledkom tejto vlády za minulý rok zahraničná politika.

Ešte v priebehu roka sa národ dozvedel v záplave kovidových aktualít o tom, ako náš problematický južný sused skupuje u nás pôdu a nehnuteľnosti. Odpoveď zo strany Ministerstva zahraničia síce prišla, no ich reakcia do Budapešti bola mimoriadne umiernená až impotentná.

Koniec roku naopak priniesol pikantné prekvapenie v podobe Dohody o obrannej spolupráci s USA. Tých, ktorí trochu politiku sledujú, to neprekvapilo. Jeden pokus tu už bol za minulej vlády a stopol sa až na tlak koaličnej SNS. O tom, ako silno niekto túži po uzavretí tejto zmluvy, hovorí načasovanie. Oficiálne sa ohlásila tesne pred vianočnými sviatkami a na pripomienkovanie bolo doslova pár dní. Extrémne zrýchlené konanie na takto závažný dokument. Tých málo osôb, čo vyjadrilo konkrétne námietky na čele s generálnym prokurátorom, sú dnes pranierovaní médiami ako spiatočníci a podvratné živly.

Vláda môže používať akúkoľvek rétoriku, no podstata tejto dohody sa nemení. Je ňou aktívne využívanie našich základní americkou armádou, ktorej príslušníci by navyše nepodliehali slovenským zákonom. Aj tie úbohé zvyšky štátnej suverenity na aké má krajina našej veľkosti nárok, vyletia hore komínom. Asi už nikoho neprekvapí, že okrem dvíhačov rúk z OĽANO mali najmenší problém s týmto vazalským sľubom liberáli z SaS.

Téma využívania našich základní americkou armádou má niekoľko rovín pohľadu. Ešte nikdy som si nebol tak istý jednou vecou. V prípade, ak by parlament a slovutná pani prezidentka odsúhlasili potenciálne referendum o tejto otázke, bolo by historicky prvé úspešné. Málo čo v súčasnosti totiž tak spája národ ako nechuť k prítomnosti cudzích vojsk na Slovensku. Treba dúfať nielen v referendum, ale aj v to, že občania si uvedomia zásadnú vec. Ak totiž nechceme mať na svojom území cudzie vojská, musíme konečne budovať primerane silnú armádu. To znamená prestať frfľať pri každej tak vzácnej modernizácii armádneho vybavenia. Naopak, morálne podporovať modernizáciu slovenskej armády a zvyšovanie jej schopností.

Čo dodať na záver. Snáď len toľko, že pri pohľade na zloženie a výkony súčasnej vlády (ale aj parlamentu) premýšľam, či by sa v ňom našlo reálne aspoň tridsať maturít. Úprimne, treba ale dodať, čo vravel už náš velikán Ľudovít Štúr, že vlády sú len odrazom kvalít národa. Žiaľ je to tak. Príliš rýchlo sa podriaďujeme nezmyselným nariadeniam a nebránime dostatočne svoje slobody. Kritické myslenie na Slovensku dostáva jednu facku za druhou. Odborníci s iným ako oficiálnym názorom sú mediálne likvidovaní. Cieľavedome sa tu presadzuje epidémia strachu, kultúra udávania, narastá nám chudoba a ľudská zloba. Nie je to žiaden experiment s provokatívnymi myšlienkami, ale zákerný, zakrádajúci sa nástup autoritatívnej moci, ktorá nestrpí žiadne prejavy nesúhlasu. Je tu doba v ktorej tí, ktorí ešte neupadli do občianskej pasivity podobnej kóme, by mali znovu začať čítať knihy od Solženicyna či Orwella a hlavne odísť zo svojej ružovej bubliny.

Mgr. Peter Legény