Zo všetkých strán počúvame o tom, ako je naša spoločnosť v ekonomickej a hospodárskej kríze a ako sa jej koniec už-už blíži, aby vzápätí tí istí analytici nezabudli dodať, že nové kolo recesie je na obzore. No je to skutočne len kríza hospodárska a ekonomická? Aj oní vševediaci analytici razom dodajú, že ruka v ruke s krízou hospodárskou ide aj kríza morálna. Pre príklady netreba chodiť ďaleko,stačí sa pozrieť vôkol seba, na rozpady manželstiev v historicky rekordných počtoch, na počty samovrážd, na počty drogovo závislých (nielen od tvrdých drog), či zvyšujúce sa počty bezdomovcov, alebo ľudí na hranici chudoby a živorenia.

 

Tento smutný príbeh sa však nezačal písať niekedy v roku 2007, kedy oficiálne kríza vypukla, ale v prípade Slovenska po roku 1989. Heslá o dobehnutí západu za dva roky vyvolávali už vtedy úsmev na tvárach mnohých, no neskôr tragikomický úškľab, keď sme sa zbavili toho, čo za socializmu fungovalo a zo západu prevzali to, čo tam zavrhli. Všetko to bolo sprevádzané masívnym rozkrádaním štátneho majetku bratmi v zbrani – tzv. disidentmi a bývalými eštebákmi, ktorí pod novembrovými tribúnami pochopili, ako využiť “pravdu a lásku”. Holandské dražby, kupónové privatizácie, či tvorba “novej slovenskej kapitálotvornej vrstvy”, to boli synonymá organizovanej rozkrádačky storočia. Po konsolidácii stredo a východoeurópskeho priestoru sa v polovici 90.tych rokov v týchto končinách začínajú ujímať žezla víťazi studenej vojny. To so sebou prináša odovzdávanie strategických štátnych podnikov, alebo ich podielov do rúk cudzieho kapitálu. Nekonkurencie schopné a vykradnuté fabriky “slovenskej kapitálotvornej vrstvy” sa predávajú pod cenu do rúk zahraničiu, alebo vracajú zadĺžené FNM, pričom zamestnanci týchto fabrík končia v evidencii nezamestnaných. Zo svojich vrecák občania zaplatia ozdravenie bánk, či investičné stimuly, aby sa tu cudzí kapitál cítil ako v bavlnke a keď sa mu uráči, vzal za almužny do práce niekoľko tisíc ľudí. Tu začína prvá fáza krízy a rozvratu hodnôt, predfáza po páde socializmu totiž zasiahla zväčša “prirodzene nezamestnaných” (v socializme označovaných ako asociálov, fluktuantov či absentérov), ktorých je v spoločnosti vždy okolo 4-6%.

K moci sa dostávajú služobníci západného veľkokapitálu, vydávajúci im krajinu napospas, za sladkých rečí o dvojnásobných platoch. Na prelome tisícročí prácu nemá 20% ľudí. Zbedačenú krajinu potom možno ľahko vtiahnuť do molocha s názvom EÚ. A skutočne, v prvých rokoch po vstupe si prácu v zahraničí nachádzajú státisíce ľudí, síce zväčša podradnú, no neporovnateľne lepšie platenú ako v SR a nezamestnanosť klesá na 7%, zárobky a životná situácia sa začína stabilizovať, aby už vzápätí prišla hospodárska kríza. A tak sa Slovensko začína ocitať čoraz hlbšie v područí korporácií, vydané na milosť a nemilosť nadnárodným koncernom a ich lénnym kniežatám a hovorcom z radov slovenských politikov. Kruh sa uzatvára, dielo je spečatené. Slovenský občan je dobrovoľne – nasilu vtiahnutý do experimentov európskych sociopatov, počnúc euroústavami, končiac eurovalmi. A nezmení na tom nič ani zafarbenie vlády do modra či červena, kde nič nie je, ani čert neberie. Ožobráčené Slovensko so svojimi obyvateľmi nemá inú alternatívu a ani dosť síl vzoprieť sa svojim tútorom, keď niečo podobné nedokážu ani oveľa väčšie a silnejšie štáty Európy.

Dnešné časy čoraz častejšie pripomínajú hrdinov poviedok Timravy, Tajovského či Jesenského z prelomu 19. a 20. storočia, kedy sa národ paholkov a slúžiek tiež nemohol striasť jarma upadajúcich šľachticov – sedmoslivkárov, ktorí nedokázali už ani hospodáriť so svojimi zbytkovými majetkami a odovzdávali ho do rúk správcov exotických mien, napájajúcich paholkov lacnou pálenkou a požičiavajúcich na nekresťanský úrok. V takomto svetle ani nečudo, že diela týchto klasikov sú na čiernych listinách.

Vyvstáva otázka – čia je to chyba? Sčasti doby a okolností, ktoré ovplyvniť nevieme a sčasti našej nemohúcnosti a podvoleniu sa systému – ale túto zložku ovplyvniť vieme. Veď nik nám nekáže zadlžovať sa pôžičkami na vianočné darčeky, brať si úvery na dovolenky, či míňať všetky zarobené peniaze. Ľudia si zvykli na nákladný a pohodlný konzumný spôsob života, postavený na pôžičkách, lízingoch a splátkach. Záhrady za domami, ale aj rozsiahle polia, sa v tom lepšom prípade menia na udržované trávniky, v horšom prípade ležia úhorom a pomaly zarastajú burinou a kermi. Ľuďom je už zaťažko vysadiť si záhon domácej zeleniny, radšej ju kupujú v hypermarketoch pochybnej kvality od kolonizátorov zo západu, štedro dotovaných domovskými štátmi, ktorým podvyživení slovenskí poľnohospodári s kvalitnejšími výrobkami môžu sotva konkurovať. Na zvyšovanie platov, či odkúpenie akcií plynárenského priemyslu, ktoré by znamenali reálnu možnosť ovplyvňovania cien energií štátom peniaze nie sú, na záchranu cudzích zadĺžených bánk a nadhodnoteného životného štandartu obyvateľov bohatších štátov eurozóny sa peniaze našli z večera na ráno, hoc i za cenu zvýšenia celkového dlhu Slovenska o 20%. Najmä, ak sa naše obyvateľstvo uspokojí s vysvetleniami typu “budeme zodpovední voči Európe”, ba dokonca “nebudeme natŕčať ruku ako žobráci”. Hlavne, že ju natŕčajú krajiny s priemernými mzdami niekoľkonásobne vyššími od našich a cenami porovnateľnými s tými našimi.

Cesta z tohto predpeklia nevedie cez zúfalé pokusy niektorých v dobrom mysliacich snílkov o “vzatí si krajiny späť” a to slušnou cestou. Je to ako dohovárať príslušníkom talianskej mafiánskej skupiny Commora, aby nevyberali výpalné a upustili od streľby. Cesta von zatiaľ jestvuje len vo forme osobného odpútania sa od súčasných trendov a odmietnutia vťahovania do kolotoča tejto hry. Pravidlá sú jasné a manévrovací priestor priúzky. No i tak musí každý začať predovšetkým od seba. V prvom rade udrieť kolaborantov tohto genocidiálneho šialenstva a to sa dá veľmi jednoducho. Nepozerať TV, nekupovať noviny, nemilovať markízáčikov, jojkárov a “verejnoprávnych” pisálkov a redaktorkov plniacich svoje čierne dielo. Ich neúprosný zákon trhu vraví jasne – nie je po tebe dopyt, si nepotrebný. A my ich skutočne k životu nepotrebujeme aj s ich stupiditami. Tiež nám nik nekáže nakupovať namarinádované zelenkavé mäso s chutnou poľskou posypovou soľou a podobné dobroty z hypermarketov, keď naši výrobcovia vedia ponúknuť kvalitu. Nepotrebujeme tiež kŕmiť bankárov s ich nehoráznymi bankovými poplatkami, keď platíme viac za poplatky, ako sú reálne úroky a pritom oni z našich peňazí vyrábajú bezdomovcov s exekúciami vďaka neľudským hypotékam. Alternatívou sú internetové banky s nulovými poplatkami. Takýchto ľudí k životu nepotrebujeme a jediným našim cieľom musí byť ich dôsledná eliminácia. Podobných príkladov možno nájsť desiatky. Musíme sa aj my začať správať trhovo, lebo to našich veľkokapitalistov bolí najviac. A potom môžu analytici a politológovia cudzokrajných mien a podozrivých výzorov nastúpiť k lopatám, lebo o ich “dobre mienené” rady už nestojíme.

To je len začiatok blokády, no i tak znamená viac, ako síce oprávnené, no účinkom sa míňajúce pokrikovanie po námestiach, či šarvátky s dobre platenými a v časoch všeobecných škrtov odmeňovanými, represívnymi zložkami. Treba si uvedomiť, že Slovensko, hoci je v područí nadnárodných koncernov, stále má možnosti, ako ich moc aspoň čiastočne eliminovať – aspoň zatiaľ. Už klimatické podmienky nás predurčujú k tomu, aby sme vedeli prežiť. Nedostatok pitnej vody, ktorý sa v nasledujúcich rokoch bude prejavovať v mnohých krajinách sveta, sa nás nedotkne, takisto úrodné nížiny, ale aj podhorské oblasti dokázali v minulosti zabezpečiť potravinovú sebestačnosť, ba dokonca presadiť sa i v exporte potravín. Aká je situácia dnes, vieme sami. Už teraz ale vznikajú prvé lastovičky v podobe gazdovských dvorov, na spôsob družstiev, ktoré dávajú prácu našim ľuďom a ktoré produkujú kvalitnú a cenovo veľmi výhodnú poľnohospodársku a živočíšnu výrobu. Zo životných potrieb totiž nikdy nevieme vylúčiť potrebu jedla a tekutín. Je preto priam samovražedné, ak pôdu dedov niektorí predávajú do rúk zahraničným vlastníkom, ktorí si jej bonitu, celistvosť výmery a ostatné faktory nevedia vynachváliť.

Energetická sebestačnosť vzhľadom k počtu slnečných dní sa dá poľahky zabezpečiť slnečnými kolektormi, a tak obísť dráčske zahraničné energetické monopoly, ktoré tu predvádzajú svoje nechutné Eldorádo. Zatepľovanie domov taktiež znižuje energetické náklady. Samozrejmosťou sa musí stať vymiznutá kolegialita pri stavbách či remeselných činnostiach – s jediným cieľom – práca pre našich ľudí, nie pre cudzie firmy! Dnes už vieme, kam nás vysmievanie sa heslu “kupujeme slovenské výrobky” priviedlo. Takže naším krédom musí byť – čelom vzad od pekelnej priepasti!

Nasledovať môže už len jediné – zvyšovanie daní z nehnuteľností – lebo ako sa naši múdri zákonodarcovia nechali počuť, máme tieto dane veľmi nízke. Čo to v praxi bude znamenať? Ak si niekto za socializmu svojpomocne postavil dom, ktorý dnes len-len, že vládze s platbami za energie a údržbu udržať, možno si domyslieť, čo spravia zvýšené dane. Exekútori si už mädlia ruky a zahraniční záujemcovia o polia, role, domy taktiež. Predávať dedovizeň sa rovná pomalej samovražde a zavŕšeniu ekonomickej genocídy, ktorá sa tu neprestajne deje od roku 1989. Táto kríza nie je len hospodárskou, ekonomickou či morálnou. Je predovšetkým krízou blahobytu, na ktorý sa tak ľahko privyká, a tak ťažko sa ho vzdáva. Masy sú schopné skandovať ako po páde Stalingradu, že chcú totálnu vojnu, len aby blahobyt ostal. Smola. Dnes je už len ilúziou a mocní to vedia. Preto usilovne tlačia svoje papieriky ďalej a premieňajú ich v reálne komodity, ako drahé kovy, pôda či iné suroviny. Čím prv to pochopí každý jednotlivec, tým menší úder pri páde na zem zažije.

Slavomír Hromada