Keď nedávno bývalý náčelník generálneho štábu ozbrojených (či odzbrojených?) síl SR M. Maxim pri svojom televíznom vystúpení vojensky priamočiaro a lampasácky prostoreko zadefinoval vojenského nepriateľa nášho štátu, vyslúžil si veľkú mieru kritiky. Na jednej strane od rusofilov, ktorých je v našej populácii šokujúco veľa, na strane druhej od politikov a diplomatov typu Lajčáka, ktorí sa krútia ako hadi a jednej strane tvrdia jedno, druhej druhé, iné si myslia a iné konajú. No v tom pamätnom televíznom vystúpení generál Maxim hovoril aj o zbraniach proti všadeprítomnej ruskej propagande. Vyhlásil, že na to máme prostriedky. Jedným z nich ma byť aj “vymývanie mozgov.” Continue reading
Category Archives: Zaujalo nás
Neznáma história (2): 50 000 pozeralo na popravy
„V sobotu 13. mája 1945 okolo poludnia prišiel prezident Dr. Beneš do Prahy. K jeho pocte boli nemeckí muži stojaci v radoch zapálení ako živé fakle.“ Toto vypovedal lekár Dr. Hans Wagner, ktorý v tento deň ako zázrakom bol ešte na slobode. Bol zaistený až 14. mája 1945 .
Vypovedá : „Na okruhu starého mesta týčili sa k nebu začadené ruiny vyhorenej radnice a meštianskych domov. U „Svatého Pavla“, známej reštaurácie oproti divadlu viseli na kovovej železnej firemnej tabuli do polovice zhorené zvyšky nemeckého vojaka priviazaného za nohy do hora. Chýbala mu pravá ruka až po rameno. Pravdepodobne mu bola ruka amputovaná. Continue reading
Čas bojovať!
To, že modernita a zvlášť moderné umenie je skutočnou kolískou hnusu, netreba normálnemu človeku zvlášť vysvetľovať. Ale že jeho podstata je skutočne satanská je vidieť aj podľa scenára hry Naše násilí a vaše násilí, ktorá má byť uvedená v brnenskom divadle Husa na provázku v rámci festivalu Divadelný svět Brno. V nej je okrem iného obsiahnutá scéna, v ktorej herec predstavujúci Krista znásilní moslimskú ženu. Na výčitky o obludnosti celého predstavenia vedenie festivalu reagovalo zvyčajnými slabomyseľnými frázami o slobode umeleckého vyjadrovania a odporučilo protestujúcim ľuďom, aby na hru nešli, ak sa im nepáči. Tu sa priam núka otázka, či by sa podobnými argumentami dala obhájiť aj hra, kde by skupina sýrskych migrantov podobným spôsobom “kultúrne obohatila” nemeckú školáčku.
Prípad Havran
Dlhý čas som rozmýšľal, či mám napísať reakciu na tvorbu osoby tak deštruktívnej a sociopatickej, akou nepochybne je spisovateľ, komentátor a “teológ” Michal Havran. Či sa vôbec oplatí reagovať na jeho hysterické a afektované útoky na každého, kto nemá tak ako on homoerotické fantázie s utečencami, moslimami, či eurokraciou. Túto myšlienku som načas opustil ako zbytočnú stratu času, avšak pod vplyvom udalostí posledných týždňov som sa k danej téme predsa len vrátil.
Vražda #All for Jána a jeho priateľky totiž spôsobila masovú hystériu, ktorej plodom bolo konštatovanie, že “útok na novinárov je útokom na nás všetkých”, ako som si prečítal na jednom z transparentov na “spontánnych” zhromaždeniach. Opozícia, médiá a prezident Kiska už majú vinníka a to bez toho, aby prebehlo riadne vyšetrovanie, zadržanie páchateľov a súdny proces. Týmto sa nezastávam našej kozmeticky upravenej a skorumpovanej vlády, ani zahraničných kolonizátorov. Keby bolo po mojom, všetci by sa museli porúčať z Republiky, a to bez ohľadu na to či sú talianskeho, nemeckého, či kórejského pôvodu, lebo ani jeden sa u nás nedostal k majetku slušným, alebo aspoň férovým spôsobom. Avšak táto hystéria má za následok, že novinári začínajú byť považovaní za akýchsi sekulárnych svätcov, dobre že nie verejných činiteľov, a to nie je správne! Väčšina z nich totiž už roky za cudzie peniaze urputne vo svojich článkoch bojuje proti našej kultúre, náboženstvu a dejinám. Aj keď to možno nie je Kuciakov prípad, je dôležité tento trend demaskovať na príklade tak význačnom a symptomatickom, akým je práve Michal Havran. Continue reading
Parížske vyhlásenie: Európa, v ktorú môžeme veriť
V máji 2017 sa v Paríži zišla skupina konzervatívne orientovaných intelektuálov. Spájal ich spoločný záujem o súčasný stav európskej politiky, kultúry, spoločnosti – a predovšetkým stav európskeho myslenia a predstavivosti. Prostredníctvom klamstva, sebaklamu a ideologického prekrúcania Európa stráca svoje veľké civilizačné dedičstvo. Continue reading
Poľský holocaust
Keď nemáme problém, tak si ho vymyslíme, alebo vyrobíme. Aj tak sa môže zdať napohľad nezmyselná kauza, týkajúca sa nášho severného poľského suseda. Už celé týždne poľskú a svetovú verejnosť rozdeľuje novoprijatý poľský zákon, ktorý trestá za vyjadrenie sa o “poľských koncentračných táboroch”. Má to byť urážka poľského národa a štátu a Poľsko vyvíja nemalé úsilie celé roky, aby koncentračné tábory stojace na jeho území boli označované ako nemecké nacistické koncentračné tábory. Teda, aby nebola zjavná žiadna spojitosť s Poľskom, okrem geografickej polohy, a aby sa tak neevokovala spojitosť Poľska s nacistickými koncentračnými tábormi. Potiaľto by všetko bolo zrozumiteľné, aj keď nestranný pozorovateľ vyjadrí údiv, či toto je skutočne tak dôležitá téma, zasluhujúca si toľko diskusie a dokonca i zákonnú úpravu. Continue reading
Ecclesia militans, pápež František!
Počas svojej návštevy Čile zažil miláčik médií a liberálov sediaci v súčasnosti na Petrovom stolci asi prvé veľké sklamanie svojho festivalového pontifikátu. Vítalo ho výrazne menej ľudí ako je zvykom, a mnoho Čiľanov (ako aj iných veriacich) zažíva krízu svojej katolíckej identity, spôsobenú sexuálnymi škandálmi miestnych duchovných. Nepomohol tomu ani pápež František ako mediálne pasovaný bojovník proti pedofílii v Cirkvi, keď krátko predtým vymenoval za biskupa kňaza zapleteného do týchto nechutných záležitostí. Čo je žiaľ pochopiteľné, tieto udalosti podstatnou mierou mätú či rovno odrádzajú od Rímskokatolíckej cirkvi aj ľudí a aktivistov s konzervatívnou či nacionálnou orientáciou. Celkom pochopiteľne sa totiž domnievajú, že nemožné excesy posledných pontifikov sú autentickým dedičstvom cirkevnej Tradície, alebo jej aspoň neodporujú. Nič ale nemôže byť vzdialenejšie od pravdy! Táto tragikomédia je len dôsledkom scestného vývoja, ktorý Cirkev zažíva od skutočného palácového prevratu menom Druhý vatikánsky koncil (1962-1965). Continue reading
Nepoučiteľní “začleňovači”
Najnovšie výsledky testovania žiakov z ich vedomostí ukázali nielen pokračujúci trend plazivej debilizácie spoločnosti, ale najmä sídelné rozdiely, kedy okresy najmä východného Slovenska obstáli v porovnaní so západnými priepastne zle. Konečne sa opatrne pripustilo, že za zlými výsledkami je najmä vysoký podiel žiakov z málo podnetného sociálneho prostredia (rozumej mladíkov a devuchy z osád) v daných školách. Po novoročnom odmäku, kedy aj MV SR začalo hovoriť otvorene o rómskej kriminalite na základe mapy kriminality podľa sídiel, je toto ďalšie zistenie na základe zakázanej etnickej príslušnosti. Teda, to čo je jasné každému zdravo uvažujúcemu človeku už desaťročia, teraz mienkotvorní analytici vynašli sťa teplú vodu. Neskoro, ale predsa! O to smiešnejšie však vyznieva ich zistenie, že za daný stav môžu – učitelia! Continue reading
Ďalšie dejstvo Romathanu
Nekonečné riešenie rómskej otázky, či nové dejstvo tragikomédie? V Novom roku do útoku zavelil nekompromisný minister Kaliňák so svojím policajným prezidentom Gašparom a vydali sa aj so svojimi ostrými “hochmi” na skusy do cigánskych osád. Až človek nadobudol dojem, že tieto miesta sú poslednými vernými baštami škandálmi otriasaného, no zo stoličky neotrasiteľného ministra, súdiac podľa familiárnych pokrikovaní medzi osadníkmi a ministerskou delegáciou. Každopádne, minister sem prišiel nie s dobrou zvesťou pre osadníkov, ale vraj pre tých, čo trpia “otravnou kriminalitou”. Čo robil od roku 2006 odkedy je prirastený k svojej ministerskej stoličke, vedia len v komplexe Bonaparte. Continue reading
Si v poriadku?
Kedysi sme sa veľmi smiali, keď v amerických filmoch zaznievala hláška: “Si v poriadku?” Pre dabujúcich rébus, pretože táto fráza nemá nejaký rozumný ekvivalent v slovenčine. Jeden čas sme sa zabávali tým, že sme počítali koľkokrát za film odznie. Je to niečo podobné ako anglická fráza “Ako sa máš?” hoci pýtajúceho sa to absolútne nezaujíma. Je to akési zdvorilostné klišé. Na túto smiešno-trápnu anglosaskú frázu som si spomenul práve dnes, pri vyznamenávaní osobností prezidentom Kiskom pri príležitosti 25. výročia vzniku Slovenskej republiky. Continue reading