Počas svojej návštevy Čile zažil miláčik médií a liberálov sediaci v súčasnosti na Petrovom stolci asi prvé veľké sklamanie svojho festivalového pontifikátu. Vítalo ho výrazne menej ľudí ako je zvykom, a mnoho Čiľanov (ako aj iných veriacich) zažíva krízu svojej katolíckej identity, spôsobenú sexuálnymi škandálmi miestnych duchovných. Nepomohol tomu ani pápež František ako mediálne pasovaný bojovník proti pedofílii v Cirkvi, keď krátko predtým vymenoval za biskupa kňaza zapleteného do týchto nechutných záležitostí. Čo je žiaľ pochopiteľné, tieto udalosti podstatnou mierou mätú či rovno odrádzajú od Rímskokatolíckej cirkvi aj ľudí a aktivistov s konzervatívnou či nacionálnou orientáciou. Celkom pochopiteľne sa totiž domnievajú, že nemožné excesy posledných pontifikov sú autentickým dedičstvom cirkevnej Tradície, alebo jej aspoň neodporujú. Nič ale nemôže byť vzdialenejšie od pravdy! Táto tragikomédia je len dôsledkom scestného vývoja, ktorý Cirkev zažíva od skutočného palácového prevratu menom Druhý vatikánsky koncil (1962-1965).
Ten okrem viditeľných zmien, napríklad v liturgii, zaviedol aj iné, dovtedy nemysliteľné veci. Jednou z nich bolo aj povolenie pre homosexuálov, aby mohli vstupovať do seminárov a byť tak vysvätení na kňazov. Vyžadovalo sa od nich iba záväzné vyhlásenie, že svoju úchylku nebudú praktikovať. A to je vlastne aj prapríčina súčasných pedofilných škandálov. Keď si totiž zistíme, kedy k nim malo dochádzať, na 90% sa odohrali za posledných štyridsať rokov, teda od zavedenia tejto smernice do praxe.
O prepojení homosexuality a pedofílie by vedel fundovane rozprávať napríklad holandský psychológ Gerard van den Aardweg, ktorý sa tejto problematike dlhodobo venuje. Podľa jeho výskumov má 10 až 15% homosexuálov aj pedofilné kontakty a u mnohých hrá pedofília úlohu v ich odporných fantáziách. To však nič neznamená pre súčasného pápeža Františka, ktorý na margo homosexuálov vyhlásil, že “kto je on, aby ich súdil?” Akoby nikdy nečítal v Starom zákone state o zničení Sodomy, kde boli predchodcovia “dúhových” súdení ohňom a sírou! Okrem tohto závažného prešľapu sa ako hlavný politický program v pokoncilovej cirkvi presadilo takzvané “aggiornamento” , v preklade otvorenie okien. Znamenalo to nadviazanie spolupráce s inými náboženstvami, či nová komunikácia s nepriateľskými politickými režimami.
V súlade s touto líniou potom pápež Ján Pavol II. navštívil mešitu a bozkával Korán. Súčasný pápež zasa za veľkej pozornosti médií umýval nohy väzneným moslimským delikventom. A toto všetko sa deje navzdory záverom Štvrtého lateránskeho koncilu (1215), ktorý moslimom nariaďoval segregáciu do uzatvorených get, ak žijú v kresťanskej krajine, zvláštne oblečenie, aby boli ľahko rozpoznateľní a zakázal im tiež zastávať verejné funkcie (pre porovnanie viď napr. súčasného starostu Londýna). Len pripomínam, že závery všetkých ekumenických koncilov sú pre katolíkov (vrátane pápežov) záväzné navždy! Pápež František a Ján Pavol II., už v súčasnosti svätý, sa takto pritom správali v príkrom rozpore s množstvom ich predchodcov a svätcov, ktorí mu naprieč dejinami predchádzali. “Postavme sa tým bezbožným psom a zaistime si nehynúcu slávu na zemi, alebo večnú blaženosť v nebi!” Takto sa na margo našich moslimských “bratov” vyjadril jeden z nich, brilantný právnik, vynikajúci rečník, a tak ako súčasný pápež, člen františkánskeho rádu Sv. Ján Kapistrán (1386-1456). Okrem pastoračnej činnosti zakladal nemocnice a kláštory, bojoval proti prvým bankám, inicioval prenasledovanie židovských úžerníkov a viedol proti Turkom svoje vlastné vojsko! Jeho plamenné kázne namierené voči islamskej expanzii si prichádzali vypočuť tisíce veriacich. Len v talianskej Brescii ho fascinovane počúvalo takmer 130 tisíc ľudí. Navštívil aj České kráľovstvo, kde svoje pôsobivé rétorické schopnosti využíval na boj proti husitskej revolte. Aj tu zaznamenal úspech, keď len na Morave obrátil späť na katolícku vieru asi 16 000 husitov. Zrejme preto mu husitský kráľ Jiří z Poděbrad zakázal vstup do Prahy. V roku 1456 bol pápežom vyslaný na Balkán, aby tu v rámci krížovej výpravy duchovne posilnil obrancov Belehradu, jednej z posledných kresťanských bášt v tomto regióne. Sám pritom cestou zverboval niekoľko tisíc mužov, väčšinou sedliakov. Po štrnásťdennom obliehaní sa Osmanom podaril prielom v hradbách a ženúc pred sebou obrancov sa hrnuli do mesta. V kritický okamih sa Ján Kapistrán nesmierne vyznamenal. Pozdvihol zo zeme kresťanskú zástavu a so slovami “Náš Pán, ktorý dal vzniknúť svetu, sa postará aj o ich koniec!” viedol asi 2000 slabo vyzbrojených roľníkov do protiútoku a podarilo sa mu zahnať moslimov za hradby. To však rozvášnenému mníchovi nestačí, prenasleduje nepriateľa až do jeho tábora a tam mu uštedrí zdrvujúcu porážku! Záchrana Belehradu je tak hlavne jeho dielom.
A čo Sv. Jana z Arku (1412-1431), ktorá viedla Francúzov do národnooslobodzovacieho boja proti Angličanom? Myslí si snáď František či modernistickí cirkevní historici, že len kdesi z kopca pokrikovala rozkazy na svojich vojakov, a že si nikdy nenamočila meč v krvi nepriateľov? Pôsobenie tejto bojovnej svätice má inak vzťah aj k nášmu stredoeurópskemu priestoru. Poslala totiž list už vyššie spomínaným husitom, že ak by neviedla vojnu s Angličanmi, tiahla by proti nim a za ich prenasledovanie Cirkvi by ich “potrela železom a ohňom.” Sv. Bernard z Clairvaux (1090-1153) zasa vyvolal svojimi kázňami križiacke nadšenie po celej Európe a mal leví podiel na iniciovaní Druhej krížovej výpravy. Taktiež z poverenia cirkevného snemu v Troyes v roku 1128 spísal rehoľné pravidlá pre vojenský rád Templárov. Jedna z jeho početných sôch ho výstižne vyobrazuje ako žehná križiakom úlomkom meča v tvare kríža.
Títo hrdinovia Viery pritom nie sú svojim statočným pôsobením v panteóne svätcov nijakou výnimkou. Výnimkou je skôr Ján Pavol II.. A takisto nie sú v dejinách Cirkvi výnimočné ani turbulentné obdobia, kedy sa zdalo, že po takom alebo onakom škandále či udalosti sa už nikdy nepozviecha z úpadku. A dnes sú vernými strážcami odkazu jej ohnivej minulosti spoločenstvá tradičných katolíkov, ktoré sú rozšírené po celom svete. O ich životaschopnosti svedčí aj fakt, že nimi vedené semináre a kláštory sú preplnené, zatiaľ čo v pokoncilovej cirkvi zívajú prázdnotou. Hlavne na Západe sú takmer dokonale vyprázdnené aj kostoly, ale tento negatívny trend sa pomaly prejavuje aj u nás. O seminároch ani nehovorím. Adeptov na kňažstvo či zasvätený život je naozaj ako šafranu. Ale tak ako Cirkev zatiaľ vždy každú krízu prekonala a vyšla z nej posilnená, tak aj teraz táto Božsko-ľudská inštitúcia skôr či neskôr zvráti súčasný rozkladný trend a vráti sa k svojej hrdinskej podstate a dejinám. Teda do čias, kedy sa obradne nazývala Ecclesia militans, Cirkev bojujúca!
Mgr. Miroslav Kuna