pfitzner_vazen

„V sobotu 13. mája 1945 okolo poludnia prišiel prezident Dr. Beneš do Prahy. K jeho pocte boli nemeckí muži stojaci v radoch zapálení ako živé fakle.“ Toto vypovedal lekár Dr. Hans Wagner, ktorý v tento deň ako zázrakom bol ešte na slobode. Bol zaistený až 14. mája 1945 .

Vypovedá : „Na okruhu starého mesta týčili sa k nebu začadené ruiny vyhorenej radnice a meštianskych domov. U „Svatého Pavla“, známej reštaurácie oproti divadlu viseli na kovovej železnej firemnej tabuli do polovice zhorené zvyšky nemeckého vojaka priviazaného za nohy do hora. Chýbala mu pravá ruka až po rameno. Pravdepodobne mu bola ruka amputovaná.

Pred hlavným vchodom na Wilsonovu železničnú stanicu sa ozval výkrik. Videl som ako množstvo ľudí atakovalo jednu blondínu. Napriek tomu, že sa obhajovala perfektnou češtinou, bola obkľúčená davom a boli z nej strhnuté šaty. Nahá a krvácajúca ležala na zemi a bola ďalej „spracovávaná“. Práve prechádzal okolo ťažký voz ťahaný koňmi, ktorý rozvážal pivo. Zberba vypriahla kone. Nohy ženy priviazali ku koňom a v protismere roztiahli. Žena strašne kričala. Telo bolo roztrhnuté na dve časti.“

„V jedno nedeľné popoludnie prišla revolučná garda do dvojitej cely nášho oddelenia, kde bolo zatvorených 25 mladých chlapcov vo veku od 14 do 16 rokov. Pochádzali z okolia Liberca /Reichenberg/ a podľa obvinenia mali byť vlkodlakmi. Boli vyvedení z cely a postavení pred naše dvere. Museli sa postaviť v dvoch radoch oproti sebe. Najprv museli prevádzať „kohútie zápasy“, potom kričať „Heil Hitler“ a navzájom sa fackovať. Od dozorcov a prizerajúcich boli k tomu povzbudzovaní a pomáhali im aj údermi obuškov. Táto „hra“ vyústila do prelievania krvi. Mladiství museli potom olizovať krv z dlaždíc. Keď to niektorý nechcel robiť, bol bitý. Niektoré z detí zvracali a iné – museli vyvracané skonzumovať. Delikventi boli donútení sa donaha zobliecť, jeden po druhom si ľahnúť na stôl, kde boli tak dlho bičovaní dokiaľ im mäso ako zdrapy neviselo na kostiach. Mučitelia sa pritom zabávali na hlúpych oplzlých vtipoch, viedli nehanebné reči a nevedeli sa zdržať od smiechu. Keď boli všetci mladí takto zmučení, odtiahli ich do pivnice a tí, ktorí ešte preukazovali znaky života boli zavesení na háky na stene a tak definitívne likvidovaní.“

„V mojej cele ležal český člen závodnej stráže Cink, ktorý pracoval v automobilovom a leteckom závode Walter, z Jinonice u Prahy. /Jinonic bei Prag/ s vysokou horúčkou. Diagnóza : Onemocnenie ľadvín. V jednej noci spadol v delíriu z postele a ostal v bezvedomí ležať na zemi. Keď som deku z jeho postele stiahol, aby som ho ňou prikryl, obsypal som sa takmer celý výkalmi. Nebola pre neho ani fľaša na močenie, ani nočník a tak všetko bolo pod ním. Zomierajúci bol vzatý do nemocnice. V jeden pekný septembrový večer bol na námestí pred Pankráckou súdnou budovou nepokojný zhluk ľudí. Časť priestoru na ktorý som na zakázaný spôsob z cely videl bolo našpikované chodcami a autami. Matky s kočíkmi sa prechádzali a školská mládež sa vyškriabala na strechy áut. Nastal neutíchajúci aplauz. Prof. Dr. Josef Pfitzner, starosta mesta Prahy bol obesený na prostrednej z troch vysokých šibeníc, ktoré stáli na čierno odenom pódiu. Pfitznera nasledovala celá rada ďalších osobností. Popravy trvali celé hodiny. 50.000 Čechov sa náruživo na tieto popravy pozeralo.

poprava_pfitzner_josef

poprava_pfitzner

PO MUČENÍ, V JAME ZASTRELENÍ

“Zo zdvihnutými rukami museli nemeckí muži z Lanškrouna /Landskron/ 17. mája 1945 nastúpiť pred revolučný tribunál”, vypovedá Július Friedel. “Prvý v každej rade musel niesť Hitlerov obraz, ktorý bol poliaty výkalmi a vedľa neho stojaci muž na rozkaz musel obraz oblizovať. Posledných 20 až 30 krokov ku stolu sudcu museli prejsť na kolenách. Pred sudcovským stolom bol každému oznámený jeho rozsudok. Potom nastal strašný vojenský trest. Nemeckí muži museli utekať cez kordón vojakov, ktorí ich počas behu neľútostne bili. Mnohí boli utopení v jazere, ktoré slúžilo ako nádrž na hasenie požiarov. Karl Piffl, stolársky majster bol polomŕtvy vytiahnutý z jazera, k smrti dobitý a na kašu rozšliapaný. Dielenský majster Reichstädter, bol do nepoznania dobitý, postavený k múru obecného úradu a zastrelený . Vrieskajúci Česi v pokluse dohnali z ulice, ktorá viedla k väzeniu, Ing. Josefa Neugebauera. Bol tak isto so zdvihnutými rukami postavený k múru. Otočenou a mlčanlivou tvárou padol skrze vystrelené guľky z automatických zbraní.”

Podobným spôsobom bol ukončený aj život Ing. Otto Dietricha. Roľník Viktor Beneš skončil na tom samom mieste s odstrelenou hornou časťou lebky. To boli ľudia, ktorých som osobne poznal. Bolestivé výkriky krvácajúcich ľudí prehlušovali všetko dianie. Mŕtvi ležali v húfoch naokolo. 18. mája boli preživší znovu zhromaždení na námestie. V príšernom mučení bolo pokračované. Inštalatérsky majster Josef Jurenka si musel po mučení na jednom kandelábri sám položiť oprátku na krk. Tak isto skončil i úradník Robert Schwab z Horní Třešňové /Ober Johnsdorf/. Títo obaja obesení museli byť udržovaní sústavne v kolísavom pohybe. Ing. Köhler, ktorý pochádzal z Nemecka bol s veľkým hulákaním a palicami dobitý. Hrozné výkriky sa niesli po celý deň cez ináč tiché a pokojné námestie. Po tomto dni začali prevádzať Nemci masové samovraždy.

Z Chomutova / Komotau/ oznamuje Ottokar Kremer: “Strašným spôsobom boli mučení vojaci, ktorí patrili k obranným jednotkám SS. Tí, ktorí už boli dvakrát, alebo trikrát bití mali hnisajúce rany. Hnis tiekol cez košeľu a kabáty. Chrbty bezbranných ľudí boli oblepené muchami a strašne smrdeli. Týchto ľudí dávali samostatne do malej miestnosti, zvanej “Maródka”. Ak ležalo osem až desať osôb na takej “Maródke”, museli dobití, ktorí sa len ťažko pohybovali, vykopať dva metre hlbokú a 60 centimetrov širokú dieru. Večer, keď bola diera vykopaná, boli privedení k diere. Prvý si musel do vykopanej diery ľahnúť a bol z hora zastrelený. Na tohto mŕtveho si musel ľahnúť druhý, ktorý bol tak isto zastrelený. Tak to pokračovalo ďalej, dokiaľ nebola jama plná.

Raz, keď bolo ešte voľné miesto, priviedli tam starú ženu, ktorá mala 67 rokov. Ostrihali jej vlasy. Bola mučená, ale napriek tomu neprezradila, kde sa nachádza jej syn. Musela si ľahnúť na zastrelených do jamy. Potom dostala smrteľný zásah. Nenachádzam slová k vyjadreniu ako vyzerali ľudia, ktorí boli dvakrát bití . Videl som jedného príslušníka jednotiek ochranných oddielov SS, ktorý bol už dvakrát bitý. Nehľadiac na telo, ktoré bolo úplne dobité, jeho pohlavný úd bol v priemere asi 9 centimetrov napuchnutý a úplne podliaty krvou. Semenník hnisal a až ku análnému otvoru bolo všetko plné hnisu. Strašne smrdel. Denne takýchto obetí bolo viac a viac. Bezpečnostná stráž prinášala ľudí z vonku do lágru už polomrtvých. Potom prišiel deň masových vrážd v Postoloprtoch / Postelberg/. Veľké skupiny až do počtu 80 mužov boli zhromaždení a odvedení. Muži vedeli, čo sa im stane a čo ich čaká. Kráčali nebojácne s kamenným výrazom tváre okolo tých, ktorí ešte zostali. Ani jeden z nich neprosil o svoj život.

Poznámka : SS = Schutztaffel,- jednotka pôvodne určená k bezprostrednej ochrane Adolfa Hitlera, neskôr sa značne rozrástla a ovládla zvlášť políciu, gestapo a centrálne bezpečnostné zložky. V roku 1935 vznikli i vojenské jednotky SS, ktoré boli premenované v roku 1939 na Waffen SS.

 

Prečítajte si aj:

Neznáma história: Ako to bolo s oslobodením Prahy?

 

 

 

Preložil z nemčiny: Jozef Vaškovič

Projekt Neznáma história bude pravidelne prinášať málo známe, zabudnuté a zatajované skutočnosti, ako protiváhu v súčasnosti zamlčiavaným historickým faktom.