Pre každého útočníka je vždy ošemetné obhájiť agresiu, ale ako povedal istý pán so sloňou nohou, stokrát opakovaná lož… Stačí len nájsť uši ochotné počúvať a lož prijať za pravdu. O to sa snaží aj Vladimír Putin a jeho diplomatická služba. A keďže medzi krajinami európskeho kultúrneho okruhu veľa šancí nemá, mieri nižšie. Nielen morálne. A preto bude kvôli lepšej orientácii asi vhodnejšie napísať – južnejšie. Pre spresnenie si v rýchlosti pripomeňme, že svet je dnes nekompromisne rozdelený na bohatý Sever a chudobný Juh. Na severe (kam sa ráta aj Austrália a Nový Zéland, predtým tiež Južná Afrika), s bohatstvom vytvoreným usilovnosťou a dôvtipom, žijú hlavne ľudia európskeho pôvodu a Japonci. No a Juh… tak ten sa vyznačuje politickou nestabilitou, diktatúrami, rúcajúcimi sa ekonomikami, nekontrolovateľne rastúcou populáciou, hladom, nekompetentnosťou, fanatizmom, kriminalitou a biedou. A práve na túto pologuľu zúfalstva a beznádeje najnovšie upiera svoje hladové pohľady Moskva.
Výborným príkladom je Uganda. Churchill ju kedysi nazval rozprávkou. To bolo samozrejme počas striebornej éry Britského impéria a pred vládou kanibala Amina. Veľvyslancom Ruskej federácie je tam istý Vladlen Semivolos a jeho ambasáda usilovne šíri ruskú propagandu. Majstrovsky pritom využíva resentiment z čias studenej vojny, kedy Sovietsky zväz aktívne vystupoval ako hlavný motor dekolonizácie. Semivolos na svojom twitterovom účte navyše otvorene klamal, keď tvrdil, že práve Rusko sa nikdy nepoškvrnilo otrokárstvom a kolonializmom. Tým samozrejme hrá na citlivú strunu všetkým Afričanom. Tí si však už neuvedomujú, že to Rusko možno nerobilo v Afrike (aj to len preto, že ho tam západné mocnosti nepustili), ale v strednej Ázii, na Kaukaze, v Pobaltí a aj na tej nešťastnej Ukrajine už áno! Režim v Kampale však Rusko kritizovať nebude aj pre výhodný dovoz ruských zbraní a na ugandských sociálnych sieťach je skôr vnímané ako garant antikolonializmu. Aj keď teraz to isté Rusko vedie imperiálnu vojnu par excellence.
Bývalé kolónie, ktoré predvádzajú svoju neschopnosť si vládnuť samé už stovky (indiánske republiky strednej a južnej Ameriky), alebo aspoň posledných 60 rokov (Afrika), boli doteraz na periférii sveta. Predtým to tak ale nebolo a za čias studenej vojny to boli oblasti, kde sa oba antagonistické tábory snažili získať, či rozšíriť svoj vplyv a záujmové oblasti. A keďže sme sa dostali do novej studenej vojny, zaznávaný Juh je znova v centre záujmu. Ten pre koloniálnu minulosť nie je rozhodne naklonený Západu a ruská snaha odpútať sa od diktatúry dolára a zvyšujúce sa ceny potravín môžu v konečnom dôsledku rozhodnúť, koho bude počúvať. Vojna na východe zásobovanie cenovo dostupnými potravinami totiž už teraz komplikuje. Rusko a Ukrajina sú najväčšími vývozcami pšenice na svete. Jej cena stúpla vo februári medziročne o 50% a v marci dokonca o 80%. Pre viac ako tretinu svetovej populácie pritom predstavuje základnú zložku stravy. A keďže globálne trhy sú prepojené, výrazne stúpnuť môže čoskoro aj cena ryže, sóje a kukurice (základná zložka stravy Afričanov).
Putin tak svojim konaním priamo vytvára veľkú potravinovú krízu, ktorá sa môže skončiť novým sťahovaním národov, oproti ktorému bola migračná kríza z roku 2015 len taký šuviks. Napriek tomu (alebo práve preto) má na Juhu veľa sympatizantov. Veď už teraz bolo viac ako symptomatické hlasovanie o rezolúcii OSN, odsudzujúcej nevyprovokovanú agresiu voči Ukrajine. Výsledok síce vyzeral jednoznačne (zo 193 krajín ju podporilo 140, zdržalo sa asi 40 a proti bolo 5), ale treba sa pozrieť aj na to, čo v skutočnosti politici Juhu hovoria na domácej pôde. Ak ho rozdelíme na regióny, tak za Ukrajinou stojí len Oceánia (okrem Vanuatu) so svojimi bezvýznamnými ostrovnými štátikmi. V Afrike však Kyjev podporuje len každá druhá krajina. Tu sa dá vyložene konštatovať, že čím je krajina zaostalejšia, tým skôr podporuje Rusko. Aj v štátoch Latinskej Ameriky, kde prevláda domorodé či zmiešané obyvateľstvo, ako aj v v ázijských krajinách okolo rovníka, môžeme vidieť vzorec známy aj z našich šírok v podobe Orbána – ich predstavitelia hovoria niečo iné doma a niečo iné v zahraničí. Thajsko, napríklad, síce hlasovalo za rezolúciu OSN, ale nedovolilo protivojnovým demonštrantom rozvinúť ukrajinskú zástavu pred ruskou ambasádou. Súčasný thajský premiér sa navyše k moci dostal pučom a preto si prirodzene hľadá práve takých spojencov ako je cár Putin. Tak isto Nigéria – rezolúciu podporila, ale vojnu považuje za konflikt medzi USA a Ruskom. Na sociálnych sieťach však obyvateľstvo vyjadruje otvorene protiukrajinské postoje a to vraj pre zlé zaobchádzanie s nigérijskými študentami, ktorí zostali zaseknutí vo vojne. A niekedy je to len (s)prostý pud sebazáchovy, ako je to v prípade Tadžikistanu. Táto bývala ruská kolónia podporuje snahy Moskvy, pretože sa obáva revanšu v podobe deportácie más Tadžikov žijúcich v Rusku, ktorých návrat by spôsobil v krajine chaos.
V skutočnosti sa vlády Juhu zmietajú v starej dobrej nenávisti voči všetkému, čo i len trochu zaváňa západnou civilizáciou. A nemýľme sa, bez ohľadu na náš názor tam rátajú aj strednú Európu. V tom sú však s Ruskom zajedno. Na ruských sociálnych sieťach sa totiž bežne hovorí o “špeciálnej operácii” proti Ukrajine ako o krížovom ťažení pravoslávia proti západným homosexuálom. Že ju však realizujú o.i. snahou o genetické obohatenie Ukrajiniek prostredníctvom neruských a neortodoxných hrdlorezov v ruských uniformách, pozbieraných z tých najdivokejších kútov ich impéria (aj mimo neho), v tom už nikto z nich rozpor nevidí. A to je tiež jeden z faktorov, ktorý Moskvu približuje k Juhu. Ale o to jej práve ide. Rusko sa snaží zbaviť nálepky regionálnej veľmoci a spojenectvo mnohomiliardového globálneho Juhu mu môže len zvýšiť sebavedomie, pretože obaja aktéri sú k nám naladení nepriateľsky. Rusi sa totiž už ani neidentifikujú ako Európania, takže sa tu nemožno spoliehať ani na známe volanie krvi. Kde sa ruský establišment vlastne vidí, to krásne vyjadrila riaditeľka Russia Today Margarita Simonianová: “Chcem, aby sme boli ako Čína. Snívam o tom, aby sme boli Čína”. Nuž, vzhľadom na to, ako lačne sa Peking díva na ruský Ďaleký východ a Sibír, sa jej toto želanie možno časom aj splní. Vplyvný moderátor Vladimír Solovjov vo svojej show v spoločnosti rozličných odborníkov na alternatívnu históriu a znalcov paralelných svetov v priamom prenose estrádnym spôsobom a akosi na diaľku zasa z Ukrajincov vyháňa diabla. To by určite oslovilo šamanský a poverčivý Juh. Tiež otvorene hovorí, že po Ukrajine je na rade Poľsko, Švédsko, Rumunsko a aj Slovensko, aby sa domáci putinofili necítili odstrčení. Alexander Dugin, tento nový Rasputin, nazýva snahu o dosiahnutie týchto cieľov “konštruktívnou deštrukciou”, čo je asi také morálne a zrozumiteľné, ako kedysi Vaškove humanitárne bombardovanie. Putin skrátka Juh potrebuje. Otázne je, prečo politici Juhu podporujú Putina. Nikto ich zrejme nebude podozrievať zo schopnosti brilantne zhodnotiť zahraničnopolitické reálie, ale mohli by si aspoň spomenúť na rok 2014, kedy anexiu Krymu ruský prezident obhajoval jazykovým imperializmom.
Tak aspoň káže logika. Ak by svet fungoval podľa Putina, tak by sa štáty Juhu vrátili do starých koloniálnych ríš. Portugalsko by napr. dostalo späť Angolu, Mozambik a s Brazíliou by vytvorilo aspoň úniu. Alebo by skôr Brazília pohltila ostatné menované, veď už teraz celkom úspešne preniká do Afriky. Zvyšok čierneho kontinentu by si podelili Paríž s Londýnom, väčšinu Latinskej Ameriky (bez Brazílie a Guayán) by získalo späť Španielsko. V skutočnosti by to bolo ale presne naopak a práve preto v tom elity farebných národov rozpor nevidia! Vďaka rozšíreniu civilizovaných jazykov počas koloniálnej éry nie je problém pre domorodcov z pralesov Afriky a južnej Ameriky usadiť sa na Severe. A vďaka svojej natalite a živočíšnej energii by podľa putinovského jazykového kľúča naopak oni ovládli nás! Nuž a asi preto je tam kremeľské videnie sveta také populárne. V 19. storočí Európa vpadla do Afriky a väčšinu kolonizovala. V 21. storočí Afrika kolonizuje Európu. Tragédiou nášho moderného sveta je, že Juh, ktorý zohráva čoraz väčšiu úlohu v medzinárodnom vývoji (či skôr úpadku), je stále viac naklonený Putinovi, v súčasnosti najväčšiemu imperialistovi. Dôvody sú tam tiež samozrejme zištné, o tom netreba pochybovať. Ruské obilie je pre bezodný žalúdok Južanov veľkým lákadlom, rovnako ako spomínané ruské zbrane, ktoré im Putin predáva a nemá zbytočné otázky. Oveľa väčšou tragédiou je, že novodobý cár sa tak pridáva k našim dedičným nepriateľom, ktorí sa už trasú na to, aby nás mohli vymeniť v našich domovoch. Úspešne tak sabotuje budúce možné spojenie Severu proti latentnej hrozbe z Juhu. Myslí si, že keď premenil Rusko na uzavreté geto, tak mu nijaké nebezpečenstvo nehrozí. Ale to sa mýli. Ak sa v nasledujúcich desaťročiach vďaka nedostatku potravín, rozširovaniu púští a populačnej explózii pohnú na sever milióny ľudí, nikto nebude uchránený. Neodvráti to ani epidémia typu covid, AIDS, ani nekonečné kmeňové vojny. Južania sú stále schopní straty nahradiť. Jedinou záchranou by bolo vytvorenie nového Limes Romanus na hraniciach Severu, čoho prvou lastovičkou bol Trumpov múr. Ale to sa nestane. Trump je preč, Macron je znovu prezidentom a Boris Johnson absolútne nevyužil obrovský potenciál, ktorý mu ponúkal Brexit. Príčinou je aj sám slovutný Vladimír Putin – dekolonizátor, ktorý sa spojil s Juhom proti najhodnotnejšej časti ľudstva, produkujúcej väčšinu globálneho blahobytu. Spojil sa s nimi proti vlastným. To píšem pre tých, ktorí v ňom vidia alternatívu voči willkommennskultur Západu. A nie je to len jeho osobná tragédia.
Mgr. Miroslav Kuna