Inter arma silent musae – keď zbrane rinčia, múzy mlčia. A nielen múzy. Kým na východe Ukrajiny sa už štrngá automatickými šabličkami, všetko ostatné akoby bolo prehlušené trúbením raketových poľníc. Sporadicky sa objavujú vyhrážky najmä zo strany Bruselu, že v prípade ruskej invázie uvalí na Moskvu brutálne ekonomické sankcie. Povedzme si otvorene, že na nič iné sa aj tak nezmôže. Európska únia sa síce prezentuje ako nastupujúca superveľmoc, ale ekonomický potenciál nemá ako podporiť vojenskou silou, čo je vlastne len dobre. Rusko majú tieto hrozby odradiť od výbojných plánov, pretože ešte drastickejšie zníženie životnej úrovne obyčajných ľudí by mohlo destabilizovať Putinov režim. Naozaj? V skutočnosti sa absolútny pán Kremľa poučil už zo sankcií z roku 2014 a odvtedy sa mu podarilo vybudovať zo svojej krajiny ekonomickú pevnosť, snažiac sa tak znížiť závislosť svojej krajiny od Západu. Jeho tromfom sú rastúce zásoby devíz centrálnej banky, ktoré sú zvyčajne určené na financovanie zahraničného obchodu a dlhov. Od roku 2015 ich Rusko vďaka príjmom z ropy a zemného plynu zdvojnásobilo. V prepočte ide o neuveriteľných 634 miliárd dolárov, čo predstavuje tretinu hrubého domáceho produktu. Sú to štvrté najväčšie devízové rezervy na svete. Na prvom mieste je ruský spojenec Čína. Kedysi dominantný dolár tvorí v devízových rezervách Ruskej federácie len 16 percent. Americkú menu nahradila Moskva eurami, zlatom a čínskym jüanom. V zlate samotnom má pätinu devízových rezerv v hodnote 132 miliárd dolárov. Viac tohto drahého kovu majú len USA, Nemecko a Taliansko. Štít devízových rezerv slúži ako poistka na zabezpečenie vonkajších potrieb štátu v nepriaznivých obdobiach a využíva sa ako nástroj na ovplyvňovanie kurzu rubľa.
Putin sa teda pripravil, pretože anexia Krymu v roku 2014 spôsobila, že sa Rusko muselo tri roky spamätávať z vysokej inflácie, ekonomickej recesie a znižovania investičných ratingov. Práve preto stavilo na dedolarizáciu ekonomiky. Iste, Rusko má obrovské zásoby ropy a plynu. Len ropa mu vynáša 600 miliónov dolárov denne, plyn zasa 400 miliónov. Avšak Rusi sa tieto príjmy snažia prioritne zhodnotiť v eurách, jüanoch či domácich rubľoch. Putinovým snom je vyradiť dolár z pozície svetovej meny číslo jeden. Rusko preto múdro uzavrelo bilaterálne obchodné dohody s Čínou, Indiou, Tureckom a ostatnými členmi Eurázijskej ekonomickej únie (Arménsko, Bielorusko a Kazachstan) o uprednostňovaní národných mien vo vzájomnom obchode. Tieto iniciatívy zmenili menovú štruktúru ruského obchodu. A tak bola v roku 2020 približne len desatina ruského exportu do krajín BRICS (Brazília, Rusko, India, Čína, Južná Afrika) fakturovaná v amerických dolároch. V roku 2013 to bolo 93 percent.
A čo je najdôležitejšie, Rusko sa cieľavedome pripravuje na odpojenie od finančného systému Swift, cez ktorý banky na celom svete komunikujú pri svojich transakciách. Vlastne to chcelo urobiť už v roku 2014. Preto si vytvorilo vlastný systém SPFS (v preklade Systém pre prenos finančných správ), ktorý už používa približne 400 finančných inštitúcii. Navyše západné krajiny musia nakupovať ruské komodity, či chcú alebo nie. V prípade odpojenia Ruska od Swiftu by tak mohol byť pre ne SPFS o to zaujímavejší. Z dlhodobého hľadiska by vyšachovanie Ruska z bankových trhov znamenalo oslabenie dôvery v západný finančný systém. Alternatívu Swiftu si vybudovala tiež Čína. Jej medzibankový platobný systém CIPS, ktorý využívajú aj niektoré veľké zahraničné banky, umožňuje posielanie a prijímanie informácii na prevod peňazí v čínštine a angličtine. Priemerný denný objem transakcii cez CIPS v súčasnosti dosahuje 310 miliárd jüanov, v prepočte 50 miliárd dolárov. Ruská snaha o sebestačnosť priniesla už aj výsledky, keď si neočakávane vysoké zisky z ropy a iných komodít odkladá na horšie časy a rozpočet vlani dosiahol prebytok 0,4 percenta HDP a štátny dlh sa ustálil na 18 percentách (pred pandémiou 14%).
Keby sa Putin neustále nepúšťal do nezodpovedných dobrodružstiev, mohli by sa tieto peniaze investovať do rozvoja infraštruktúry, zdravotníctva, či na citeľné zvýšenie životnej úrovne obyčajných Rusov. Ale to je už iná téma. Pre nás je zaujímavý práve ekonomicko-politický model, ktorý na počudovanie mnohých naozaj funguje. A tým je v súčasnosti Ruskom a Čínou presadzovaná autarkia (sebestačnosť). Ak sme nedávno písali o nevyhnutnosti zabezpečiť si vlastnú obranyschopnosť, ekonomická bezpečnosť s ňou musí byť logicky previazaná. A tu opakujem nejde o vízie nejakých ekonomických snílkov. Pre Slovenskú republiku by mala byť samozrejmosťou snaha o potravinovú a energetickú sebestačnosť. Bez toho nemôžeme dosiahnuť plnú bezpečnosť štátu, ani náhodou. Ale vyššie uvedený príklad cieľavedomého šetrenia finančných prostriedkov na rozdiel od nášho nezodpovedného rozhadzovania na strane jednej, až po neustále zadlžovanie na strane druhej, je tiež nesmierne zaujímavý.
A ak by v budúcnosti mala vzniknúť medzinárodná organizácia, či už to bude zo začiatku integrujúca sa V4 a následne Intermárium, mala by sa rozhodne vydať cestou súčasného Ruska a Číny, ak chce byť v budúcnosti naozaj dôležitým hráčom, a nie príveskom vhodným na vyciciavanie zahraničnými bankami. Rozhodne by mala mať aj vlastný finančný model podobný ruskému SPFS, či čínskemu CIPS. To umožňuje týmto krajinám sa pomaly odpájať od svetového anglosaského systému, a to je pre nás vzor viac než napodobenia hodný. Rovnako je veľmi zaujímavá snaha týchto a im naklonených krajín priorizovať obchodné transakcie v národných menách. Tiež to funguje, ako znervózňujúca odpoveď všetkým obhajcom eura či dominancie jednej svetovej meny. Súčasné extrémne zdražovanie a inflácia buď dôkazom, že žiadny štít nadnárodnej meny nás neochráni. Aj keď je autor tohto článku izolacionistom, Slovensko si autarkiu zabezpečiť nateraz nedokáže, aspoň nie bez rizika citeľného poklesu kvality života jeho občanov. Avšak už teraz by si V4 dokázala zabezpečiť potravinovú sebestačnosť a energetická by mohla nasledovať. A to už nehovorím o Intermáriu s komoditným a strojárskym gigantom ako Ukrajina s riadnym členstvom. Práve Intermárium môže byť potom veľmi úspešným svetovým hráčom, s vlastnými rezervami devíz a zlata, využívanými na podporou menej úspešných členov, na financovanie rozvoja a v neposlednom rade obranyschopnosti tohto spolku. A vlastné meny a vlastná banková asociácia, odstrihnutá od tých zopár vlastníkov súčasných najväčších bankových domov a hegemónie dolára, by mohla túto politiku bez problémov financovať. Tým by sa Intermárium nestalo iba konzervatívno-kultúrnou úniou a vojenskou alianciou, ale aj ekonomickou veľmocou, akou je dnes Európska únia. A to je vízia, ktorá by pre malé a nateraz bezvýznamné krajiny nášho regiónu mala byť už z princípu jediným životným cieľom!
Mgr. Miroslav Kuna