Category Archives: Politika

Kríza identity

Posted on by

Pôvodne som chcel tento článok začať vetou “Smrtiaci stisk čeľustí osamelého vlka…”, ale potom som si to rozmyslel. Človek musí byť v dnešných časoch dúhovej psychózy dvojnásobne opatrný, keďže sa jedná (teraz už) o teroristický čin. Ideopolícia by to mohla totiž vyhodnotiť ako jeho schvaľovanie. A momentálne mi ani nevyhovuje byť “zabásnutý”, keďže ešte musím zrýľovať záhradu. Začnem teda inak. Udalosti okolo gay baru Tepláreň vyvolali silnú odozvu tak v časti verejnosti (v skutočnosti oveľa menšej, ako prezentujú médiá), ako aj u politikov naprieč celým spektrom. Je zábavné sledovať najmä pri tzv. demokratických politikoch, ktorí mali roky homofóbne vyjadrenia, ako sa teraz pretekajú v odsúdení tohto činu. A mali sme tu niečo ako dúhový pochod 2 a morbídne obézni gayovia nám všetkým, čo nesúhlasíme s agendou LGBTI+ (- x %) z pódia pred Národnou radou odkázali, že máme na rukách krv. Apropos, je možné a beztrestné len tak niekoho obviniť, že sa podieľal na vražde? Ale poďme ďalej. Zo všetkých tých mainstreamových pokryteckých sústrastných výlevov, zameraných vždy nakoniec proti slovenskému národu, ma zaujal ten od Magdy Vášaryovej, ktorý zverejnil neomarxistický denník Sme(na) v čísle 198/2022. Nikto asi nebude túto dámu podozrievať z nejakej prenikavej inteligencie a brilantného úsudku, avšak to, čo zosmolila v predmetnom článku, si jednoducho vyžaduje reakciu. A to som k streľbe pred Teplárňou pôvodne nechcel napísať nič, ale nedalo sa inak. 

Pani Magda v článku s názvom “Sme v hlbokej kríze identity” pokračuje v nedávno začatej tradícii, ktorú na TA3 spustil redaktor Richard Dírer (starý gay), keď začiatok relácie “V politike” začal zhodnotením typického Slováka ako zanedbaného “foša”, ktorý sa ožerie v krčme a potom po návrate domov zbije a znásilní tak svoju ženu, ako aj nevestu (syna nespomínal, asi mukluje v zahraničí, aby ich všetkých uživil). Pokračoval v tom v tej istej relácii redaktor Rasťo Iliev (nový gay), ktorý tentoraz rovnako naložil politickým elitám a niekoľko nekonečných minút čítal ich ideozločiny, ktorých sa dopustili voči dúhovej komunite. Článok pani Magdy môžeme teda považovať za pomyslenú korunu, ktorú si podobné indivídua teraz nasadzujú na hlavu. A keď už spomínam korunu, napriek na prvý pohľad výstižnému názvu začína lamentáciou nad tým, že sme sa rozlúčili s cisárskou Viedňou a osemstoročným (?) Uhorským kráľovstvom. Doslova uvádza, ako “rýchlo sme zabudli na pompéznosť, na pravidlá a habsburský protokol. Posadili sme sa symbolicky na roľu, trochu sa pripili, aby sme sa nebáli, a strčili bosé nohy do chladnúceho popola”. A ešte, že “vznešenosť kráľovstva sme zavrhli”. Zjavne neuznala za hodné do tejto neplodnej pozlátenej sofistiky zahrnúť genocídnu maďarizačnú politiku uhorskej vlády, ani to, že Habsburgovci nás zradili VŽDY, keď sme od nich očakávali pomoc (takí štúrovci by vedeli rozprávať), na hlad, ktorý vyhnal státisíce našincov za veľkú mláku, na odnárodňovaniu činnosť spolku FEMKE, na únosy slovenských detí na Dolnú zem, aby sa popri otročení na tamojších statkoch konečne naučili po maďarsky… Kritizuje tiež, že sme boli vazalmi Sovietskeho zväzu (akoby konkrétne Slováci mali vtedy na výber, že?) a označuje ho za pokračovanie Ruského impéria, len už nie na čele s cármi bielymi, ale červenými.

Tu jej pôvodná monarchistická despocia zjavne vadí, ale stále by bola najradšej, keby “osud trónu Habsburského, bol aj naším osudom”. A v inak správne identifikovanej kríze identity, patriotizmu a tradičnej kultúry nevidí cestu z nej v návrate k ich rýdzej podobe, ale naopak. Hlása novú, sterilnú, multifarebnú, nihilistickú a mechanistickú európsku identitu. Teda niečo také, ako si vysnívali v jednom pamätnom rozhovore Václav Havel s jej zosnulým manželom Milanom Lasicom. A niečo rovnako užitočné, keďže sa predmetný rozhovor končil (končil?) nezabudnuteľným “hovno preskočíš”. Potom už nasleduje povinná mantra o židovskej komunite ako ľuďoch mesta, obchodu a financií, ako o dôležitej súčasti multikultúrneho Slovenska. Namiesto nich prišli ľudia “pastorálnej symfónie”, ktorým ešte “mamka v detstve na holi vši vyberala”, vidiečania bez vzdelania a mestskej kultúry (rozumej kaviarne a nevestince). Čiže, “obyčajní Slováci”. A preto rezolútne žiada zničenie závislosti od myslenia 19. storočia a plamenného nacionalizmu, pretože “sme niktoši, no nie v materiálnom, ale v kultúrnom zmysle”. No, nie niktoši, ale minimálne chudáci sú niektorí už aj v materiálnom, ale to si táto príslušníčka bratislavskej elity, “herečka a diplomatka” ako sa sama podpisuje, sotva všimla. Áno, máme tu krízu identity. Povedzme si pravdu, sami sa ešte ako národ hľadáme. Niekedy sa tvárime, že sme sa tu ocitli až v roku 1993. Pamiatky chátrajú, pamätníky chátrajú (česť výnimkám), lokálna história je zabudnutá, bežnej populácii nič nehovoria ani najdôležitejšie dátumy našich dejín. Liberáli a progresívci to dobre vedia a ťažia z toho, pretože z človeka bez identity môžete mať čokoľvek. Marián Repa, bývalý šéf predvolebnej kampane Zuzany Čaputovej, o nás hovorí ako o chorej spoločnosti. A že Slovensko potrebuje liečbu. Vieme, čo si pod tým on a jemu podobní predstavujú. A tak im tento po novom teroristický útok neskutočne nahral do karát. Vidno to aj na expresných snahách legalizovať registrované partnerstvá ako prvý krok k homosexuálnym manželstvám. LGBTI+ tiež maximálne využijú svoju šancu, drukuje do toho najnovšie aj smutno-smiešny hrdina dnešných dní Roman Samotný, majiteľ Teplárne. Ten sa už v očakávaní skorého víťazstva vyjadril nasledovne: “Oceňujem, ak životné partnerstvá v nejakej zmysluplnej podobe prejdú, ale tých požiadaviek máme viac”. Vníma to ako povinné odškodné za nenávisť, ktorú tu podľa neho “šírili systematicky a vedome zo všetkých katolíckych kazateľníc”. A hoci registrované partnerstvá ani neprešli do druhého čítania, “sestry večnej bezuzdnosti” si môžu rýchlo pripomenúť slová progresívca a europoslanca Šimečku: “A môžeme realisticky predpokladať, že to nebude len o dohľade nad policajným vyšetrovaním, ale dôjde k ideologickému nátlaku a v rámci EÚ”.

 Pán poslanec sa teda ani netají predstavou, že na policajné vyšetrovanie treba dohliadať, aby prinieslo tie správne výsledky (zatváranie vlastencov?), a že nás aj globálna dúhová superveľmoc dá do laty, ak sa nebude v našom národnom parlamente hlasovať tak, ako treba. Spoločnosť je chorá, ale nie tá väčšinová. Chorí sú tí, čo stoja za takýmito nápadmi. A preto, ako sa nevrátime k našim prazákladom, identite, krvi a cti, “roli a popolu”, ak za to nebudeme bojovať, bude náš osud určovať chorá menšina. A to dúfam dopustiť nechceme.

Mgr. Miroslav Kuna

Grazie Italia!

Posted on by
  • From left, The League’s Matteo Salvini, Forza Italia’s Silvio Berlusconi, Brothers of Italy’s Giorgia Meloni, and Noi Con l’Italia’s Maurizio Lupi, attend the center-right coalition closing rally in Rome Thursday, Sep. 22, 2022. Italians will vote on Sunday in what is billed as a crucial election on a continent reeling from the repercussions of the war in Ukraine. For the first time in Italy since the end of World War II, the balloting’s outcome could propel into the premiership Giorgia Meloni, a leader with a far-right agenda. (AP Photo/Gregorio Borgia)

“Som žena, matka, Talianka a kresťanka a nik mi to nevezme”. Pred troma rokmi vystúpila vtedy takmer neznáma Giorgia Meloniová s týmto sympatickým vyznaním. Výrok následne zremixovala skupina dídžejov, aby ju zosmiešnila. Dosiahli však pravý opak. Hejterské video si pozrelo 11 miliónov ľudí a bolo nakoniec jedným zo stupienkov, po ktorých sa Meloniová dostala do širšieho povedomia verejnosti (odkaz pre Zomri! a pod: hejtujte nás prosím aj naďalej). Už sme na našej stránke nie raz písali o pomalom, ale istom obrate, ktorý na tradične liberálnom Západe nastáva. A hoci nemožno mať veľké očakávania, je zábavné sledovať, akú paniku chytajú progresívni komentátori. Tak napr. Marián Repa z postkomunistickej Pravdy víťazstvo Švédskych demokratov a teraz pravicového bloku v Taliansku zhodnotil tak, že “Európa hnedne, a my nie sme výnimkou”.Kritika vlády, Bruselu a xenofilnej imigračnej politiky talianskej pravici pomohla a v Ríme budú mať historicky pravdepodobne prvú premiérku.

Tu je inak ďalší zábavný moment – neomarxisti a progresívci roky vyplakávajú nad nízkym počtom žien v politike a chceli dokonca zaviesť povinné kvóty pre nežné pohlavie v poslaneckých laviciach. A čuduj sa svete, najväčšími “extrémistami” v únii sú práve dve ženy – Marine Le Penová a teraz už aj Giorgia Meloniová. Avšak obe dámy sú napriek liberálnym pľuvancom predsa len niekde inde ako napr. zápasníčky vo voľnom štýle Tabák s Bittó – Cigánikovou. Mainstream nám tiež nezabudol pripomenúť, že ako mladá aktivistka Meloniová vychvaľovala vládu Benita Mussoliniho a aj terajšie jej názory nie sú eurokratom pochuti, aj keď sa od spájania s fašizmom dištancuje. Na to stihla zareagovať aj šéfka európskej rady ľudových komisárov Van der Leyenová, ktorá ešte pred voľbami (!) vyhlásila, že v prípade “odklonu Talianska od demokratických hodnôt” (rozumej LGBT+, potraty, migrácia), má únia nástroje pre vyvinutie tlaku na neposlušnú provinciu.

Tu sa EÚ opäť raz krásne demaskovala a vlastne nám ukázala, že medzi ňou a Ruskom nie je až taký rozdiel, pretože kým cár Východu vyvíja tlak zabíjaním a anexiami, cisárovná Západu je pripravená odpojiť Rím od plánu obnovy, ak sa odváži konečne zdvihnúť hlavu. No nepomohlo to, práve naopak. Kým v predošlých voľbách získala Meloniovej strana Bratia Talianska len 4% hlasov, teraz v koalícii s Ligou severu Mattea Salviniho a Forza Italia Silvia Berluconiho dosiahli krásnych 43,8%, pričom Bratia z toho dostali celých 26%. Ľavicové zoskupenie vedené Demokratickou stranou dosiahlo len 19% hlasov. Tretej najväčšej ekonomike v únii  tak bude vládnuť stabilná koalícia zložená z troch euroskeptických a národne-konzervatívnych strán. A to nie je málo, keď si uvedomíme, že povojnové Taliansko malo 66 vlád, ktorých priemerná životnosť bola 13 mesiacov. A aké budú prvé kroky novej vlády?

Pred ôsmimi rokmi Meloniová žiadala odstúpenie od eura a neskôr kritizovala vládu vedenú antisystémovým Hnutím piatich hviezd, že sa podvolila byrokratom z Bruselu. Aj keď rétoriku zmiernila (čo sa stáva zo železnou pravidelnosťou všetkým “extrémistom”), dá sa očakávať, že bude viac presadzovať národné záujmy ako eurobankár Mario Draghi. Svedčí o tom aj jej výrok: “Demokratická suverenita spočíva predovšetkým v národných štátoch. Dať legislatívnu iniciatívu nevoleným európskym byrokratom v konečnom dôsledku zraňuje demokraciu”. Ostatní lídri už tiež vyjadrili “obavy”. Španielsky minister zahraničných vecí José Manuel Albares jej už odkázal, že “populizmus sa vždy končí katastrofou”. Diplomatickejšia bola francúzska premiérka Elisabeth Borneová – nechce komentovať demokratickú voľbu talianskeho ľudu. Vie prečo. V jej krajine tiež rastie “extrém” a euroskepticizmus. Zároveň však uviedla, že EÚ bude pozorne sledovať dodržiavanie ľudských práv, medzi ktoré ráta aj prístup žien k interrupciám. Tu totiž plánuje víťazka volieb zmenu legislatívy, ktorá by pomohla obmedziť genocídu talianskeho národa. Zároveň chce pravicová koalícia presadiť nízke dane, zastaviť masovú imigráciu, podporovať tradičnú rodinu, či dať stopku rozširovaniu “práv” LGBT+. Uvidíme, ako sa novej talianskej vláde bude dariť.

Prehnaný optimizmus však nie je namieste. Vždy treba byť ostražitý pred politikmi, ktorí majú po dosiahnutí moci vo zvyku svoju rétoriku “mierniť”. Meloniovej tiež nebudú situáciu uľahčovať Salvini s Berlusconim, ktorí majú slabosť pre Putina, kým ona jednoznačne podporuje Ukrajinu a skepticky sa stavia aj k Číne. A hoci chce prehĺbiť vzťahy s Poľskom a Maďarskom, a tak vytvoriť v rámci únie akúsi konzervatívnu protiváhu, netreba očakávať, že sa niečo výraznejšie zmení. Toto ešte nie je kontrarevolúcia, dokonca ani jej začiatok. Môže to však byť prvý krok k nej. A preto sa hádam smieme dívať na volebné víťazstvá “extrémistov” naprieč Európou s opatrnou nádejou. 

Mgr. Miroslav Kuna  

Colourexit

Posted on by


Sedemdesiat rokov “vlády” britskej kráľovnej Alžbety II. ukončila jediná istota v živote, ktorá má tak málo úcty ešte aj k modrej krvi. Svet spomína na jej panovanie ako na vcelku úspešnú, takmer pohodovú éru, podobajúcu sa pestrej vianočnej pohľadnici. Kondolencie vyjadruje a píše celý svet, aj Slováci tak môžu urobiť v Bratislave. Veď ako sa vyjadril istý člen Snemovne lordov, Alžbeta nebola len kráľovnou Veľkej Británie a severného Írska, či Commonwealth realm, ale vraj celého sveta. Exaltovanejšie hodnotenia radšej opakovať nebudem.”O mŕtvych len dobre” hovorí staré slovenské príslovie. Keď však zomrie niekto známy, zvykne sa k jeho nekrológu pripojiť aj hodnotenie, či bol jeho životný príbeh úspešný.

Nuž a to tu so zosnulou panovníčkou nevyzerá veľmi ružovo. Veď ktorý monarcha by sa chcel chváliť tým, že sa za jeho éry stalo jemu poddané impérium z najväčšieho najmenším, že Britské ostrovy zaplavili a zaplavujú alogénni prisťahovalci, že monarchia je v úpadku po všetkých stránkach? Iste, niekto môže povedať, že britský panovník nemá žiadnu reálnu moc, a tak nemohla nič ovplyvniť. A že sa dokonca ani nesmela k ničomu vyjadrovať. Načo je potom taká monarchia a ako teda mala pôsobiť na národ? Možno by mohla byť kráľovská rodina, ktorá je už zo svojej podstaty živým symbolom štátu, aspoň vzorom cností. Avšak podľa toho, čo doteraz Windsorovci postvárali, toto tiež nebude výkladná skriňa monarchie. Takisto nevesty boli pekné kvietka, pravda až na sekulárnu sväticu Dianu. Tá je taká nedotknuteľná, že sa cudne prechádza aj jej škandalózny vzťah s egyptským moslimom.

Zosnulá kráľovná nemala veľmi čo ukázať ani dokázať, a asi jej to tak aj vyhovovalo. Byť živou, uctievanou fotografiou a obývať rozprávkové zámky ako Windsor či Balmoral sa len tak nezunuje. Ani užívať si majetok, o ktorý jej predkovia okradli okrem iných aj Katolícku cirkev + dostávať štedrú dotáciu (vyše 300 miliónov libier ročne) z daní poddaných. A to ešte ako princezná v jednom rozhovore uviedla, že stať sa kráľom iba na základe toho, že sa človek narodí do správnej rodiny, je “hanebné”. Po korunovácii ju tento ostych zrejme opustil. Keď nič iné, Alžbetini obhajcovia často tvrdia, že kráľovná fungovala v britskej verejnosti ako akýsi rozhodca vkusu. Aj preto si mnoho ľudí napríklad vyberali publikácie na čítanie podľa tých, ktoré si kráľovná pripravila na leto. Jednou z nich bola v osemdesiatych rokoch napríklad aj kniha o kruhoch v obilí vytváraných mimozemšťanmi, takže názor na to, ako jej to v určovaní vkusu šlo, nech si urobí čitateľ sám. A jej nástupca Karol, toho mena tretí, ktorý svoju fundovanosť prejavil environmentálnymi názormi a ešte tým, že sa rozpráva so svojou zeleninou, zas a znova potvrdzuje zbytočnosť monarchie.

Ostatne, ako politická inštitúcia bola zastaraná už v antike. Preto s ňou Rimania a Aténčania veľmi rýchlo skoncovali už na úsvite svojich dejín. Respektíve, úrad samotný zachovali vo forme rex sacrorum v Ríme a archón basileus v Aténach. Avšak tieto úrady nemali absolútne žiadnu moc okrem náboženskej a ambicióznejší jedinci sa im preto oblúkom vyhli. A takýto živý skanzen je aj britská monarchia súčasnosti. Len s tým rozdielom, že Rimania a Aténčania prísne dbali na to, aby ho zastával človek mravne dokonalý a navyše bol volený.   Nuž ale vráťme sa k podstate. S Alžbetou skončila jedna éra, aspoň formálne. Aký je jej odkaz? Stačí sa pozrieť na súčasnú britskú vládu. Národ, ktorý sa pred vyše sto rokmi hrdo označoval za “britskú rasu” a volil Splendid isolation (Skvelú osamotenosť), má dnes najdôležitejšie úrady obsadené potomkami neeurópskych prisťahovalcov.

A tak je ministrom financií pán s ghanskými koreňmi Kwasi Kwarteng, šéfom diplomacie je James Cleverly, ktorého matka pochádza zo Sierry Leone, kam kedysi Briti vyvážali oslobodených otrokov z Ameriky, no a ministerkou vnútra je madame Suella Bravermanová, ktorej rodičia majú pre zmenu indický pôvod. A podotýkam, že sú to ministri za Konzervatívnu stranu, ktorej 97% členov je bielych. To považuje za potrebné zmeniť aj Samuel Kasumu, bývalý poradca expremiéra Borisa Johnsona pre otázky rasy : “Zloženie nového kabinetu je ďalšou pripomienkou, kam sa až môžu v rámci Konzervatívnej strany dostať ľudia, ktorí pochádzajú z rôznych prostredí. Výzvou pre nás je, aby sa táto rozmanitosť odrážala medzi tými, čo nás volia. Bude to kľúčové pre budúci úspech strany”. Pán Kasumu teda považuje za nevyhnutnú politickú aktivizáciu etnických menšín v rámci hlavných strán. Pretože nielen konzervatívci sú “príliš bieli”. Prakticky rovnako je na tom aj ľavicová Labour Party a Liberálna strana (v oboch je 96% členov bielych).

Otázne je, prečo príslušníci menšín, ktorí sa nezaujímajú o politické dianie v hostiteľskej krajine, majú také silné zastúpenie vo vládnom kabinete. Ale konzervatívci sú ešte progresívnejší, pretože uctievajú aj rodovú rovnosť. Veď už vyprodukovali tri premiérky, popri súčasnej Lizz Trussovej to bola Margaret Thatcherová a Theresa Mayová. Hoci, mohlo to dopadnúť aj inak, keby tých 97% bielych konzervatívcov nezvolilo Lizz, ale Rishiho Sunaka s indickými koreňmi. Potom by boli “farebné” všetky najdôležitejšie úrady v štáte. Iste k tomu konzervatívcov viedol ich rasistický pud! Mohlo by sa nad tým prižmúriť oko, keby ešte existovalo Britské impérium a vládny kabinet by vlastne reflektoval všetky jeho časti. Ale to už neexistuje. Prečo sa teda presadzujú v britskej politike príslušníci národov, ktoré v ňom žiť nechceli? A práve toto je autentické dedičstvo práve skončenej druhej alžbetínskej éry. Nemyslime si, že Elizabeth Regina s tým mala nejaký problém, hoci vraj svojho času riešila farbu pleti vnuka Archieho. Kráľovná, ktorá bez problémov povýšila do šľachtického stavu aj takého Eltona Johna, v tom rozpor vidieť nemohla. Nepomohol tomu ani Brexit, akékoľvek nádeje sa doňho vkladali. Práve naopak sa zdá, že Británia si zvolila skôr colourexit. Ktovie, či pri korunovácii Karola, toho mena tretieho, zaznejú aj slová vlasteneckej piesne Rule, Britannia! (Vládni, Británia!). Možno áno, ale obávam sa, že skôr nie. Veď by to ani nebolo korektné. A nielen politicky. Británia už totiž nevládne ani moriam, ani ríši, nad ktorou slnko nezapadá. A momentálne Briti nevládnu už ani vlastnému ostrovu.

Mgr. Miroslav Kuna  

Prípad Rushdie

Posted on by

Celý svet na chvíľu zastal, keď sa “anglický” spisovateľ indického pôvodu a moslimského vierovyznania v New Yorku konečne postavil zoči voči vykonávateľovi fatvy. Myslel si, že už môže žiť “normálne”. Ale po 33 rokoch sa predsa len dočkal. Zrejme príde o oko, ale už vraj znova žartuje. A človek by si myslel, že mu tie päste a nôž zmažú ten arogantný úsmev z tváre, keďže si v danej chvíli musel uvedomiť, že rozsudku smrti nikdy v živote neunikne.

Aby čitateľ nebol na pochybách, nepodporujem šiítsku formu islamu (ani nijakú jeho formu) a nie som ani obdivovateľom ajatolláha Chomejního – toho skôr považujem za jedného z malých antikristov, ktorí majú predchádzať príchodu toho veľkého. Veď to bol práve on, kto vyzýval moslimov na dobývanie krajín obývaných “neveriacimi”, kým na celom svete nebude nastolený islam. Samozrejme, šiítsky. Avšak v prípade Rushdieho sa bavíme o človeku, ktorý v roku 2019 spolu s ďalšími zhruba tridsiatimi “intelektuálmi” podpísal výzvu: “Bojujte za Európu, lebo ničitelia ju zničia!” Tá bola namierená konkrétne proti vlastencom a identitárom v európskych krajinách. A  samozrejme sa k tomu potrebovala vyjadriť aj liberálna internacionála, ako aj jej domáca odnož, vrátane dementissime femine našej “kultúrnej” scény Mariany Čengel-Solčanskej (režisérky a neviem čo ešte). Tá vo svojom pravidelnom stĺpčeku v neomarxistickom denníku SME (č. 157/2022) označila Rushdieho za nesmrteľného a parafrázovaním jeho výroku “sloboda slova je život sám” spochybnila, či by v modernej krajine (rozumej u nás) mal byť vôbec v Trestnom zákonníku paragraf postihujúci hanobenie náboženstva.

Ale ďalej ju budem radšej citovať: “Nemáme azda právo posmievať sa akejkoľvek transcendentnej bytosti, akú len bola schopná ľudská fantázia vyfabulovať? Nemáme právo znevažovať krutých bohov, pomstychtivé a zakomplexované entity bez tela, ktoré nám skrze bigotné mysle diktujú knihy a zákony? Nemáme právo spochybňovať každého, kto sa považuje za proroka a médium záhrobných hlasov? Nemáme právo kresliť a písať karikatúry zákonodarcov, ktorí argumentujú božou vôľou? To by predsa v dvadsiatom prvom storočí nemalo byť iba právom, ale celospoločensky chápanou povinnosťou”. A svoju akútnu verbálnu hnačku zavŕšila spisovateľovým výrokom “… v smrti a v živote obhajovať vec pravdy a rozprášiť ilúziu do vetra”. Myslím, že by sme museli dlho hľadať, aby sme podobné, vulgárno-ateistické výroky našli v tlači spred roka ´89. Komunistickí ideológovia sa snažili ísť na vec mazane a podkopať náboženstvo narúšaním jeho základov. Toto je však hodenie granátu rovno na oltár. Pretože je zrejmé, že jej výroky neboli namierené len proti viere ajatolláhov, ale proti všetkým náboženstvám. A nič z toho pani režisérka mať nebude, paragraf-neparagraf. Je smelá, pretože tu jej za takéto výroky nikto nožom na tvári trvalý úsmev nevyčarí.

Som zvedavý, či by sa s rovnakou benevolenciou prehliadli aj výroky, podobne hodnotiace LGBTQI+ komunitu, demokratov, liberálov, ateistov atď. Vskutku, mohol by niekto v mienkotvornom médiu napr. napísať, že máme právo znevažovať “hrdinov”, ako sú Nelson Mandela či Martin Luther King (ktorí boli všetko len nie svätí), že máme právo znevažovať zakomplexované a pomstychtivé indivídua, ktoré sa necítia doma ani vo svojom vlastnom tele, že máme právo kritizovať šialených liberálov, ktorí nám skrze svoju sociopatiu diktujú zákony a to, aké môžeme čítať knihy a periodiká? Každému súdnemu človeku je zrejmé, že Rushdie slúži liberálom len ako zásterka. Pochybujem, že Satanské verše väčšina z nich vôbec čítala. Autor tohto článku to skúšal, ale je to naozaj taká neuveriteľne nudná záležitosť, že mám chuť vyhlásiť súťaž o hodnotné ceny pre každého, kto ju dočíta do konca. Samotný Rushdie sa najprv vyjadril, že jeho kniha neuráža islam, avšak po tom, čo v islamskom svete spôsobila, otočil. Odvtedy vravieval, že také náboženstvo sa nedá nekritizovať. A preto ho liberáli teraz vyťahujú z nemocničného lôžka, pretože im tento vykorenený človek opäť poslúži v úlohe užitočného idiota na splnenie cieľa, ktorý naznačila už pani Čengel-Solčanská – spraviť z náboženstva fackovacieho panáka, ako prvý krok k jeho zničeniu.

Preto už nemá byť trestné ho hanobiť. Preto sa účelovo vyťahuje Taliban a život v Afganistane “rok po” (lebo vraj podobne by to raz vďaka katolibacom mohlo vyzerať aj u nás). Preto transvestitka Matia Lecká (dídžejka a neviem čo ešte) pri velebení pražského prajdu uviedla, že “omnipotentná entita ovládajúca prírodu a svet si nevyberá”. To len ľudia všetko prekrútia. V slušnej spoločnosti to však prípustné nie je. Veľký politický filozof Roger Scruton vo svojej knihe Zmysel konzervativizmu vyslovene uvádza, že sloboda slova nemôže chrániť vulgárnosť, rúhanie, nactiutŕhanie a všetky podobné útoky na osobnú integritu človeka. V slušnej spoločnosti to ľudia vedia. Nevedia to ale zjavne tí zo “slušného Slovenska”. Ale potom sa nečudujme, že ak sa tu selektívne nedodržujú zákony, tak v atmosfére narastajúcej nervozity a agresivity sa im časom niekto pokúsi otvoriť oči. Trebárs aj nožom.

Mgr. Miroslav Kuna 

Kalergiho plán

Posted on by

Slová maďarského premiéra, ktoré vyslovil na tzv. Letnej univerzite Maďarov v rumunskom Sedmohradsku, vyvolali divokú reakciu naprieč celou západnou civilizáciou a vo všetkých mimovládkach. Slová, ako “nechceme byť miešancami zmiešanými s Neeurópanmi”, či tvrdenia o tom, že na Západe sú vďaka rasovému miešaniu už len konglomeráty národov, a nie národy, očividne zaťali do živého. Zastal sa ho iba rakúsky kancelár Karol Nehammer, ktorý si za to tiež okamžite zlízol svoju dávku blenu. A hoci Orbán opäť predviedol grandióznu flexibilitu svojej chrbtovej kosti, keď sa vyjadril v tom zmysle, že niekedy niečo inak povie, ako to myslí, treba mu za jeho výroky vlastne poďakovať.

Vojna na Ukrajine, zdražovanie a hrozba naozaj studených zím (napriek klimatickej zmene) totiž úplne zatlačili do úzadia problém masovej nelegálnej migrácie, ktorej intenzita sa nezmenšuje. Práve naopak, ako ukázali posledné udalosti na ostrove Lampedusa. A tiež nie je otázkou náhody, ale je riadená podľa konkrétneho plánu. Nie, nebudem písať o strýkovi Sorosovi, aj keď v tom hrá nezastupiteľnú úlohu. Budem písať o takmer sto rokov starom pláne na postupnú likvidáciu tradičných európskych národov. Richard Mikuláš gróf Coudenhove-Kalergi (1894-1972) bol rakúsky šľachtic zmiešaného pôvodu. Jeho otec Heinrich, c. a k. vyslanec u japonského cisárskeho dvora, sa behom svojej diplomatickej misie oženil s dcérou významného obchodníka Micuko Aojamou. Richard Mikuláš (jeho japonské meno bolo Eijiro) sa tak narodil v Tokiu, vyrastal v Rakúsko-Uhorsku, jeho domovom bolo Francúzsko a mal československé občianstvo. Vynikajúca vizitka vykorenenosti budúceho duchovného otca zjednotenia Európy, ktorého predkovia z otcovej strany pochádzali z Brabantu a zúčastnili sa prvej krížovej výpravy! S nápadom celoeurópskej federácie prišiel po hrôzach prvej svetovej vojny.

Chcel prepojiť európske štáty ekonomickými, politickými a hospodárskymi väzbami, ktoré by zabránili ďalšej vojne. To je dodnes ako vieme proklamovaný cieľ Európskej únie. V roku 1922, respektíve 1923 preto zakladá hnutie s názvom Paneurópska únia, ktorej cieľom bolo zjednotenie európskych krajín do Spojených štátov európskych, ktoré si predstavoval ako rozšírené Rakúsko-Uhorsko. Avšak stal sa neslávne známym najmä svojimi nadčasovými úvahami o budúcom usporiadaní Európy, ktoré chcel dosiahnuť najmä vďaka miešaniu Európanov s príslušníkmi afrických a blízkovýchodných etník. A prečo takýto spôsob? Uvedomil si, že prinútiť hrdé a nezávislé európske národy k rozpusteniu v novom superštáte bude príliš zložité, ak nie nemožné. Preto sa rozhodol, že práve rasové miešanie povedie k vytvoreniu úplne novej identity, ktorá už nebude natoľko lipnúť na tradičných hodnotách.

Vo svojej knihe Praktický idealizmus (1925) dokonca predstavuje túto rasu budúcnosti, ktorú budú tvoriť jedinci zmiešaní zo všetkých rás, a tí nahradia etnickú jedinečnosť a rozmanitosť národov a osudové spoločenstvo vykorenenými, egoistickými jednotlivcami: “Rasa budúcnosti, negroidno-euroázijská, vzhľadu podobného starovekému Egyptu, nahradí množstvo národov množstvom osobností.” Jeho vysnívaní mestici, čo sa vlastností týka, majú kombinovať nedostatok charakteru, absenciu zábran, slabosť vôle, nestálosť, bezbožnosť a neveru s objektivitou, všestrannosťou, duchovnou bdelosťou, absenciou predsudkov a rozmanitosťou. Táto nová, vykorenená rasa bez vlasti a viery má byť ovládaná starou feudálnou šľachtou, ku ktorej sám patril. Príslušníkov európskych šľachtických domov preto vyzýva, aby sa stali “novou medzinárodnou a intersociálnou šľachtickou rasou zajtrajška”. Tá má vládnuť pomocou nových ľudí, “najlepších mužov a žien”, ktorí sa budú podieľať na rozvrátení tradičnej rodiny pomocou voľných zväzkov a promiskuity. Tento postup označil za “božské zákony erotickej eugeniky”. Takisto filozofuje nad antagonistickými svetmi vidieka a mesta, pričom sa otvorene vysmieva z rustikálneho spôsobu života založenom na viere, konzervativizme, tradicionalizme a úcte k miestnemu dedičstvu, ktoré označuje za výsledok príbuzenského kríženia. Naopak, mestský človek má mať podľa neho ideálne vlastnosti – skepticizmus, racionalizmus, ateizmus a modernizmus. 

V príhovore na prvom paneurópskom kongrese (1926) zasa vyzýval hospodársky a politicky zvýhodňovať židovské obyvateľstvo, hoci predtým sa proti nemu vymedzoval. Zmena postoja zrejme súvisela s jeho priateľstvom s barónom Louisom de Rotschildom, či americkými finančníkmi Maxom Warburgom a Bernardom Baruchom, ktorí nemalými čiastkami financovali jeho hnutie. Veľkú podporu mal aj medzi slobodomurármi a lóžovým bratom sa stal už v roku 1921, kedy vstúpil do viedenskej Humanitas. A na svoju stranu si časom získal také “kvalitné” osobnosti, ako boli Aristide Briand (francúzsky anarchista, neskôr socialistický politik), Sigmund Freud, Otto von Habsburg či Edvard Beneš. Avšak Eijirove ambície presahovali ešte aj hranice starého kontinentu. Okrem Spojených štátov európskych, do ktorých mali patriť aj ich africké a ázijské kolónie (zrejme kvôli ľahšiemu dovozu “materiálu” na miešanie) mali vzniknúť, alebo pokračovať ešte ďalšie štyri superštáty – Panamerická únia (celý americký kontinent), Britské impérium, vtedy ešte najväčšie na svete, ktoré už rozmanitosťou trpelo, Sovietsky zväz a Panázijská únia skladajúca sa predovšetkým z Číny a Japonska. Medzinárodným komunikačným jazykom mala byť angličtina (čo sa splnilo) a keď sa vrátime k Pan-Európe, o jeho politickej naivite svedčí aj fakt, že mala byť založená na prekonaní rozporov medzi individualizmom a socializmom a kapitalizmus a komunizmus sa mali navzájom obohacovať.

Nuž ale dajme si logickú otázku – nedeje sa práve toto na ideologickej rovine aj v súčasnej únii? Nie je tu jasný príklon k liberalizmu, ľavicovému environmentalizmu a spolupráci oligarchických štruktúr s neomarxizmom? Možno to všetko znie ako konšpiračná teória, avšak len dovtedy, kým si neuvedomíme, že súčasná únia krok za krokom plní aj ďalšie plány veľkého kozmopolitu. Už v roku 1955 napríklad navrhol Beethovenovu Ódu na radosť ako hymnu Európy, čo sa o 16 rokov neskôr aj realizovalo a vymyslel tiež Deň Európy (v súčasnosti 9. máj) a jeho návrh európskej vlajky je veľmi podobný tej únijnej. Podľa jeho predstáv sa neskôr vytvárali európske spoločenstvá, či Európsky parlament. Tiež sa realizovali Eijirove vízie spoločnej meny, hospodárskej únie a v súčasnosti urýchlene smerujeme k plnohodnotnej politickej únii. Keď sa teda realizovalo toto všetko, vyzerá ako náhoda, že migračná katastrofa z roku 2015 prebiehala ako prebiehala? Začala sa tým ďalšia fáza “zjednocovania” Európy, kedy starý kontinent otvoril brány miliónom utečencov, ktorí neutekali pred vojnou, chudobou a hladom (stačí len spomenúť sumy platené prevádzačom), ale s cieľom stať sa bez práce súčasťou európskeho blahobytu?

    A jediné, čo architekti willkomenskultur za to od nich požadujú, je etnické “obohatenie”? Iste, príliv alogénnych prisťahovalcov trvá na západe kontinentu už desaťročia, ale jeho finalizáciu zažívame očividne v našich časoch. Podľa niektorých odhadov majú byť do konca storočia zlikvidované národné štáty a nastoleniu novej politickej a etnickej reality už nebude stáť nič v ceste. Nenechajme sa učičíkať tým, že je to ešte ďaleko, že máme čas. Dedičia grófovej vízie čakali na urýchlenú realizáciu tohto bodu celých sto rokov! Coudenhove-Kalergi zomrel podľa správy zverejnenej slobodomurármi (!) na mozgovú mŕtvicu. Jeho sekretárka však naznačila, že pravdepodobne spáchal samovraždu. Ututlalo sa to, aby jeho obdivovatelia neboli sklamaní. Zdá sa to nelogické, lebo v živote dosiahol všetko čo chcel a jeho plány sa dodnes očividne realizujú. Ktovie, akú úlohu v tomto skratovitom rozhodnutí hral ochromujúci pocit zžieravej vykorenenosti. Stálo by to za serióznu sociobiologickú štúdiu.

    Predsedníctvo Paneurópskej únie, tejto liahni zvrhlých nápadov pre naše spoločné smerovanie, prebral po ňom dedič ďalšieho spustnutého domu – Otto von Habsburg. Ale je vlastne jedno, kto bude stáť na čele (v súčasnosti Alain Terrenoire, autor francúzskeho antirasistického zákona z roku 1972). Dôležité je, že Kalergiho plán úspešne pokračuje.

    Mgr. Miroslav Kuna    

    IO TRIUMPHE!

    Posted on by


    Aká to slasť počúvať rozhorčené výkriky liberálov! Aká to rajská hudba, tá všadeprítomná kvílivá symfónia feministiek! Najvyšší súd USA 24. júna 2022 zasadil svetovému progresivizmu zásadnú ranu. A teraz nepreháňam, pretože už Samuel Hutchinson vo svojej knihe Zrážka civilizácii píše, že ak dominantný štát konkrétneho civilizačného okruhu urobí nejaký obrat v dovtedajšom nastavení, ostatné štáty daného okruhu ho budú pravdepodobne nasledovať. A keby aj nie, Amerika je týmto pádom bližšie k novému rozdeleniu, rovnako aj Európska únia. A to tiež nie je na škodu. Toto nebezpečenstvo si nepriateľ uvedomil príliš neskoro a zjavne ho podcenil. Tak veľmi sa svetový liberalizmus zameral na porážku Trumpa, Le Penovej a iných, že úplne zanedbal hrozbu narastajúcu na zabudnutom fronte. Kresťanská pravica v Amerike sa poučila a pochopila, že musí napodobniť úspech ľavice.

    Dlhý pochod inštitúciami sa začal práve menovaním konzervatívnych sudcov Najvyššieho súdu, ktorí sa nebáli podniknúť rozhodujúci, kontrarevolučný protiútok. A Najvyšší súd v ťažení pokračuje neochvejne ďalej, keď jeho člen Clarence Thomas uviedol, že sa teraz pozrú aj na rozsudky, ktoré povolili homosex, či zväzky párov rovnakého pohlavia. Skutočne sa musí tlieskať odvahe týchto zástancov prirodzeného zákona a buďme vďačný už za to, že sa na začiatok podarilo prelomiť kúzlo Roe verzus Wade z roku 1973. Keď už sme pri tom, tento rozsudok nemal byť nikdy vydaný, pretože bol založený na podvode. Jane Roe alias Norma McCorvey totiž žiadala podstúpiť legálny potrat kvôli tomu, že otehotnela po znásilnení. Bola to lož a navyše bezpredmetná, pretože kým súd vydal toto kontroverzné rozhodnutie, bolo už dieťa na svete. Viac som písal o tom tuná:

    Roe verzus Wade – symbol genocídy

    Dúfam, že tu pre nikoho netreba opakovať známy fakt, že to nikdy nebolo o “my body, my choice”, keďže nenarodené dieťa už má vlastnú DNA a aj krvnú skupinu, ktorá býva často iná ako krvná skupina matky, a preto tu ani omylom nemožno hovoriť o nejakej časti ženského tela, ktoré sa dá odstrániť ako vlas či necht, keď sa to žene akurát teraz “nehodí”. Hovoríme tu o plnohodnotnom, autonómnom ľudskom organizme. Navyše sa na území USA (žiaľ) nezakazuje výkon interrupcii celoplošne, ale legislatíva okolo nich sa vracia jednotlivým štátom a ich voleným zástupcom. V najbližších dňoch či týždňoch sa dá očakávať, že z 50 štátov únie zakáže interrupcie asi polovica.

    Okamžite po zverejnení rozsudku to v rôznej miere urobilo desať štátov a ďalších 26 bude čoskoro nasledovať. V čase verdiktu malo už 22 štátov schválenú predmetnú legislatívu, medzi prvými napr. Utah. V Arkansase teraz hrozí za vykonanie potratu desať rokov väzenia a pokuta 100-tisíc dolárov. Guvernér Oklahomy Kevin Stitt podpísal hneď po vyhlásení rozsudku jeden z najprísnejších zákonov proti potratom v USA. Texaský minister spravodlivosti Ken Paxton zasa prišiel so sympatickým nápadom vyhlásiť 24. jún za štátny sviatok. V konzervatívnych štátoch boli zo dňa na deň tiež uzavreté interrupčné kliniky. Tieto miesta genocídy predovšetkým ľudí európskeho pôvodu by mohli byť odteraz aj cieľom edukatívnych školských výletov, podobne ako to máme naordinované v prípade Osvienčimu.

    Samozrejme sa k tomu museli vyjadriť aj najvyšší predstavitelia. “Katolík” Joe Biden sa nechal počuť, že “je to smutný deň pre súd a pre krajinu” a premiér americkej “štrnástej kolónie” Kanady a ďalší “katolík” Trudeau zasa vyjadril obavy, že po umelých potratoch sú na rade homozväzky. Škoda len, že s rovnakou vehemenciou nekomentuje aj fakt, že vyvražďovanie a znásilňovanie domorodých detí v katolíckych internátnych školách bolo nedávno definitívne vyvrátené ako výmysel. A samozrejme sa k tomu cítili potrebu vyjadriť aj tragikomické postavičky našej podhorskej občiny. Predovšetkým to bola Oľga Pietruchová, ktorá sa sama kvalifikuje ako “odborníčka na práva žien”, avšak priliehavejší by bol titul Prvá obluda republiky. Tá už vidí Ameriku ako nový Gileád, narážajúc tak na idiotský seriál Príbeh služobníčky, ktorý inak takto vysiela aj naša štátna televízia, žijúca z našich koncesionárskych poplatkov. Podľa jej slov zákaz potratov znamená obnovenie otrokárstva, tentoraz nie nad jednou rasou, ale nad jedným pohlavím. Avšak pozor! Liberáli nie sú hlúpi a nevzdajú sa tak ľahko. V novembri sa uskutočnia voľby do Kongresu a ak získajú v oboch komorách demokrati väčšinu, je pravdepodobné, že obnovia Roe vs. Wade ako zákon na federálnej úrovni.

    • WASHINGTON, DC – JUNE 24: Abortion rights demonstrator Elizabeth White leads a chant in response to the Dobbs v Jackson Women’s Health Organization ruling in front of the U.S. Supreme Court on June 24, 2022 in Washington, DC. The Court’s decision in Dobbs v Jackson Women’s Health overturns the landmark 50-year-old Roe v Wade case and erases a federal right to an abortion. (Photo by Brandon Bell/Getty Images)

    To inak ukazuje na ďalšiu zákernosť demokracie, pretože nielenže umožňuje hlasovať o hodnotách, ale ich aj podrobuje momentálnemu diktátu väčšiny.  Aj preto filozofka Elizabeth Baker bez hanby hovorí, že medzi rodinnými hodnotami a demokratickým hlasovaním môže pretrvávať latentné napätie. Od čias Aristotela platila ustálená definícia, že základom spoločnosti je tradičná rodina. Základom moderného demokratického štátu však už rodina nie je. Je ňou atomizovaný, egoistický jedinec – volič. A kým v Amerike “napravia” rozhodnutie súdu v Kongrese, zrejme umožnia vykonávať potraty aj na území konzervatívnych štátov, a to vo federálnych budovách. A tiež by sa mohli pokúsiť rozšíriť rady sudcov Najvyššieho súdu, ktorých počet ústava neurčuje. Šesť z deviatich sudcov sú totiž konzervatívci vymenovaní do úradu republikánskymi prezidentmi (v USA sú členovia NS menovaní doživotne) a Biden by ich mohol teraz doplniť liberálmi najtvrdšieho kalibru. A progresívci navyše začali tiež s pomerne šikovnou taktikou, ktorou chcú vyplašiť svojich oponentov. Vraj bohatšie biele ženy si aj tak prístup k potratom zabezpečia buď vycestovaním do liberálnejších štátov, alebo objednaním potratových tabletiek, takže viac detí budú mať chudobnejšie Afroameričanky a Hispánky, ktoré si takýto postup nebudú môcť dovoliť. Týmto sa však nemožno nechať obalamutiť. Len v USA bolo od roku 1973 vykonaných 50 miliónov potratov a ani zďaleka ich všetky nevykonali príslušníčkam farebných menšín. Na Slovensku to bolo od roku 1957 vyše milióna navždy stratených súkmeňovcov. Tiež si treba uvedomiť, že interrupcie sú povolené najmä v krajinách obývaných ľuďmi europoidnej rasy. Na globálnom Juhu sú obmedzené či priamo zakázané, aj keď napr. v južnej Amerike už vidieť liberalizačné tendencie.

    U našich dedičných moslimských protivníkov sú tiež väčšinou nedostupné. A pri tempe, akým vymiera naša rasa, si jednoducho nemôžeme dovoliť prísť o ďalších ľudí. Príliv alogénnych prisťahovalcov a potraty na požiadanie spolu totiž úzko súvisia. V krajinách európskeho kultúrneho okruhu boli vyhladené desiatky miliónov ľudí ešte pred narodením a tí tu teraz chýbajú. A majú byť nahradení ľuďmi z krajín, kde populácia nechýba a kde potraty na požiadanie prakticky neexistujú. Architekti nového svetového poriadku nám to hovoria bez obalu – Dolce vita za milióny Mobutuov a Mohamedov. Je načase si uvedomiť, že aj toto je klamstvo, že to takto fungovať nebude. Veľká výmena, ktorá je jedným z priamych dôsledkov legalizácie umelých potratov, totiž vysoký životný štandard nášmu ľudu určite nezabezpečí. Sladký život sa tak navždy skončí, nie preruší. Tak ako ľudský život pri interrupcii.

    Mgr. Miroslav Kuna

    Auctoritas!

    Posted on by

    Nedávno som písal o výsledkoch prieskumu verejnej mienky organizácie Globsec za rok 2020, ktorá k nám už nejaký ten piatok dováža demoliberálne a euroatlantické videnie sveta. Prieskumu, ktorý tak veľmi rozhorčil neprekonateľného Mikloša. Nádejali sa liberáli, že minimálne vďaka ruskej invázii sa čísla, ktoré vtedy vôbec nevyzneli pre liberálnu demokraciu lichotivo, nachýlia v prospech jediného správneho videnia sveta. Nuž, čakala ich studená sprcha v podobe Globsec Trends 2022 (prieskum verejnej mienky v strednej a východnej Európe), ktorá ukázala, že Slováci sú zjavne “nepoučiteľní”.

    Najskôr ich zrejme potešil údaj, že sa oproti roku 2021 cítia byť respondenti viac súčasťou Západu (34% oproti 26%). Avšak nás zasa môže tešiť fakt, že 51% Slovákov sa vidí kdesi “uprostred”, čo je jedna zo základných charakteristík Intermária. Takisto sa približne polovica Slovákov domnieva, že národná identita a tradičné hodnoty sú ohrozované Západom a alogénnou migráciou. A stále vyše polovica (55%) občanov verí, že na dianie vo svete majú zásadný vplyv tajné spolky a záujmové skupiny (Bilderberg, Trilaterálna komisia, Rímsky klub, Bohemian grove a pod.) Súčasne bolo napriek bezpečnostnej hrozbe z východu zaznamenané spomalenie rastu podpory NATO (okrem Bulharska), avšak vnímanie Ruska ako hrozby sa u našincov zvýšilo z 20% spred dvoch rokov na terajších 62%, takže putinovci pomaly strácajú pozície. Zato členstvo v Európskej únii považuje za dobrú vec iba 39% Slovákov. S tým všetkým zjavne súvisí aj nedôvera našich ľudí voči mainstreamovým médiám (verí im len 26% opýtaných). Absolútnym šokom pre autorov prieskumu však bolo zistenie, že obyvateľov našej vlasti to ťahá k autokracii. Mať na čele krajiny silného lídra, ktorý sa nemusí zaťažovať parlamentom a voľbami, si želá až 49% Slovákov!

      Opäť sa niet čo diviť. Je to výsledok nekompetentnosti samotných demokratov. Najmä súčasná vláda svojim amaterizmom a neschopnosťou jasne dokazuje to, čo tvrdil už Winston Churchill – že demokracia nie je model vhodný pre každého. Ak sa štáty a národy udržujú tými princípmi, na základe ktorých vznikli, tak potom je pre Slovensko parlamentná demokracia vlastne nevhodná od samého začiatku. Náš národ zažíval skutočný progres len pod vedením výnimočných jedincov, či to už boli vojenskí vodcovia (kráľ Samo, kráľ Svätopluk, generál Štefánik), duchovní vodcovia (kňaz Slavomír, Sv. Cyril a Metod, Andrej Hlinka), či intelektuálna elita (Štúr, Hurban, Hodža, Polakovič). Tento fakt sa veľmi úspešne zatláča do úzadia, čoho dôkazom boli aj pôrodné bolesti, v akých sa rodil lex Hlinka. A po tridsiatich rokoch vlád rôznych pokrytcov, zlodejov, chrapúňov a komediantov sami ľudia cítia, že sa národ musí vrátiť k svojej prapodstate. Médiá a tretí sektor kvôli týmto náladám v spoločnosti bijú na poplach, ale prečo vlastne? Je vláda založená na autorite a poriadku naozaj takým strašiakom? Je lepšia vláda zložená z veľkopodnikateľa a daňového podvodníka, ideológa veľkého kapitálu a veľkopodnikateľa a mafiána? Ľudia v tejto krajine volia “menšie zlo” prakticky od jej vzniku, a preto sa im nemožno čudovať, že je na tento systém polovica populácie pripravená rezignovať.

      Už veľký politický filozof Othmar Spann požadoval vytvorenie štátneho stavu, z ktorého bude starostlivo vybraný vodca. Ako Rakúšan čerpal z rovnakého stredoeurópskeho dedičstva, a preto sú jeho myšlienky vhodné ako inšpirácia aj pre nás. Tu rozhodne nemám na mysli nejakú modrú krv, či niekoho, kto sa bude oháňať “božským” právom. Toto Slováci nikdy nemali radi, a keď už museli ohnúť chrbát pred pánom zemepánom, vždy mali za chrbtom valašky. Podobné monarchistické fantasmagórie našťastie u nás vyznáva iba malá časť konzervatívneho spektra, hoci pretendentov na slovenský “trón” by sa našlo iste dosť. Náš národný hlásnik Janko Kráľ, poznajúc túto črtu slovenského ľudového charakteru, preto rovno vyhlásil,  že “v tom slovenském kraji nebude dobře, dokud všechny zámky nebudou vypáleny a všichni zemani zařezáni.“ (písomné svedectvo o tom podal J. L. Píč). Naopak, človek, ktorý by chcel slúžiť verejnosti, musí byť muž z ľudu, no zároveň musí byť vybraný spomedzi aristokratov ducha.

      To je jediný druh aristokracie, ktorý náš národ vždy uznával a to mimochodom svedčí aj o jeho morálnej vyspelosti. Prechod od demokracie k vyššiemu a kultúrnejšiemu spôsobu politického života by mohol byť podobný spôsobu, akým krízu republikánskeho režimu prekonali starí Rimania. Všetkým veľkým hráčom vtedajšej politiky bolo zrejmé, že systém založený na volených politikoch je mŕtvy. A hoci nový samovládca Octavianus Augustus bol neobmedzeným hegemónom, nebol tyranom. Odmietol prijať kráľovské pocty a uspokojil sa so skromným titulom Prvý občan. A podľa dobových záznamov žil v dome, “ktorý zväčša nevyhovuje ani požiadavkám súkromníka”, nosil doma tkané odevy a preukazoval náležitú úctu formálnej hlave štátu, ktorou bol rímsky Senát. Sám o tom vo svojom politickom testamente Res Gestae (Skutky) hovorí: “v ničom som nebo väčší od svojich kolegov, prevyšoval som ich len svojou autoritou (auctoritas)”. Niet preto divu, že neskoršie generácie spomínali na jeho vládu ako na “zlatú dobu Augustovu” a jeho súčasníkom vôbec nechýbalo ovzdušie politického chaosu a terorizmu, ktoré sprevádzalo každoročné voľby, ani občianske vojny, ktoré do Octavianovho nástupu ničili Rím a ríšu celých sto rokov. Pozor, nemám teraz na mysli čistokrvnú diktatúru. Parlamentarizmus je autentickým a jedinečným dedičstvom európskej civilizácie (iné civilizačné okruhy k nemu samé nikdy nedospeli), avšak nemôže byť naďalej založený na partokracii. Možný spôsob kreovania zastupiteľského zboru nám načrtol už Ľudovít Štúr vo svojom spise Slovanstvo a svet budúcnosti, podľa ktorého má byť slovenský snem zložený zo zástupcov obnovených vidieckych a mestských občín.

      Iste, sú tu isté naliehavé otázniky, napr. ako hlavu štátu zosadiť v prípade zlyhania. V skutočnosti je tu hneď niekoľko riešení, napr. by to mohla mať v kompetencii akási Ústavná či Štátna rada, zložená z najzaslúžilejších občanov a najvynikajúcejších vlastencov. Podobnú zábezpeku navrhoval už veľký antický filozof Platón vo svojom diele Zákony (Nómoi). Predovšetkým sa však netreba báť realizovať želania veľkej časti národa hneď, ako sa k tomu naskytne vhodná dejinná príležitosť (ako tomu bolo napr. v roku 1938), a to pre blaho občanov, so súhlasom občanov a v spolupráci s občanmi. Potom si snáď častejšie spomenieme na veľkých synov národa a v ich živote a diele budeme hľadať lieky na choroby dneška. A kto vie, možno potom k už uznanému Pater patriae Andrejovi Hlinkovi pribudne bez odporu aj Praesident aeternus.

      Mgr. Miroslav Kuna 

      Mimoni

      Posted on by

      Sme mimoni. Nevedeli ste o tom? Ale áno, sme! A to netvrdím ja, ale bývalý vicepremiér, financminister, guru neziskoviek, reformátor Ukrajiny, bilderberský besedník a najsamsuper odborník na všetko a bruselský a galaktický tajný radca Ivan Mikloš, takže na tom musí niečo byť! Nemôžem si pomôcť, ja jednoducho milujem bývalé marxistické a súčasné neomarxistické denníky Pravda a SME(na)! Výrobky z ich duševnej dielne sú pravidelným útokom na moju bránicu, no zároveň sú pre mňa aj veľkým zdrojom inšpirácie. A hoci si človek od tejto asylum partie už zvykol asi na všetko, článok Ivana Mikloša s názvom “Rusi a my. Líšime sa až tak veľmi?” (SME, č. 66/2022) zdvihol zo stoličky aj mňa. Rozhorčuje sa v ňom nad tým, akí sú vraj Slováci veľkí konšpirátori. To inak najnovšie tvrdia aj americkí kongresmani, ktorí chcú riešiť náš slovenský facebook aj s Marekom Cukorkopcom. Ale vráťme sa k spomínanému článku. Záver budem radšej citovať, lebo fakt stojí zato: “Bol som pri vstupe Slovenska do EÚ a NATO, chodil som na ich rokovania na vysokej úrovni, bol som (asi) jediný Slovák, ktorý sa viackrát zúčastnil na zasadnutí skupiny Bilderberg (to je tá, čo má podľa vás riadiť svet), bol som a som činný v neziskovom sektore, chodil som na protesty proti Ficovej vláde, žil som na Ukrajine a pomáhal som Ukrajine s reformami a s ich euroatlantickými ambíciami. Podľa vás som teda určite zosobnením vašich fóbii a predstáv o tom, ako funguje svet. Ale zase sa mýlite. V skutočnosti som ten, ktorý s istotou, z prvej ruky a z osobnej skúsenosti vie, že ste mimo. Obávam sa, že úplne, definitívne a beznádejne mimo. Ste jednoducho mimoni”. Vidíte? Vravel som to! Teda, platí to za logického predpokladu, že čítate naše články a články iných spriaznených webov, pretože je Vám ich posolstvo sympatické. Ale čo bolo také hrozné, čo najsamsuper Mikloša takto vyvredilo?

      Nuž, bola to správa platformy Globsec z roku 2020, ktorá okrem iného merala aj vieru v konšpiračné teórie v krajinách strednej a juhovýchodnej Európy. Výsledky boli (podľa Ivana) pre Slovensko doslova alarmujúce, pretože kým v takej Litve verí konšpiračným teóriám 17% ľudí, na Slovensku je to až 56% respondentov. Najobľúbenejšie a najrozšírenejšie je presvedčenie o diktáte Bruselu, ktorý musíme znášať (67%), že základne NATO sú pre zvrchovanú krajinu neprijateľné (65%), že svet riadia tajné spolky (60%) a že neziskové organizácie sú predĺženou rukou západných mocností (58%). A čuduj sa svete, všetci títo respondenti by vymenili milovanú demokraciu za silného vodcu a bezpečnosť, slušný príjem a tradičné hodnoty. A to je pretrvávajúci problém aj v roku 2022 a preto si na našu miniatúrnu krajinu chce konečne posvietiť aj samotná Snemovňa reprezentantov Spojených štátov amerických.

      Nuž, čo k tomu dodať. To, že v diskusiách na sociálnych sieťach sa používa slovník štvrtej cenovej a priania skorej smrti, na to sme si už ako tak zvykli. To, že sa to objavuje už aj v médiách, len učesanejšie… no… čo už, vieme čo sú za materiál. Vždy pre nich budeme vulgárni bruchatí pivári, dezoláti, budeme vždy tí, čo si pred demonštráciou dajú na raňajky slaninu a borovičku, či tí, čo chodia po dvore v teplákoch. Symptomatické však je podľa mňa skôr to, že sa už aj zástupcovia politických a ekonomických think-tankov ako je napr. Martin Šimečka, alebo tuto veľkomožný pán, zjavne rozhodli namiesto predstierania demokratickej diskusie a súboja argumentov uchýliť k zhadzovaniu a urážaniu protivníkov. Áno, to sú tí, čo boli za “slušné Slovensko”, všetci tí progresívci a vizionári, tí milovníci slobody, rozmanitosti a diskusie a zmeny. Alebo aj nie. Zjavne sa liberáli a demokrati rozhodli tvárou v tvár neúspešnému dovozu revolúcie uchýliť k maštaľným argumentom, vlastne k žiadnym argumentom. Len hlúpym, osobným útokom, poukazovaním na nedostatok inteligencie, či rovno fašizoidné tendencie u ich názorových oponentov, sem tam okorenené narážkami na ich sexuálnu orientáciu (tu už byť gayom zjavne IN nie je). Skutočnou ambíciou progresívneho intelektuála ale nikdy ani nebola snaha pomocou súboja ideí na modernej Agore dospieť k nejakému prijateľnému kompromisu, ale zničiť osobnú integritu protivníka a znemožniť ho tak, aby navždy zmizol, vyparil sa ako Sauron z Mordoru.

      Ale ako sa dá takto fungovať ďalej? Ako z toho von? Mám nápad, vážení progresívni oponenti. Rozdeľme si Slovensko! Nie, vážne! Vy nepresvedčíte nás, my zasa vás, tak načo sa zbytočne jedovať? Spoločnosť je nevyliečiteľne polarizovaná, v podstate žijeme v stave  studenej občianskej vojny. Už je možné len násilné riešenie, tak sa dohodnime, kým je čas. Maďarská iredenta už desiatky rokov požaduje (zatiaľ) kultúrnu autonómiu, tak prečo neskúsiť niečo podobné? Máme tu na začiatok čísla vášho milovaného Globsecu, s tými sa dá pracovať. Podľa vyššie uvedených údajov to vidím tak, že naša strana má nadpolovičnú väčšinu. Budeme nekompromisní, veď sme vo vojne, takže to zaokrúhlime a zaberieme si sedemdesiat percent krajiny, ok? Veď tie vaše nápady mimo Bratislavskej žu(m)py aj tak veľkú podporu nemajú. A potom si zariadime život každý po svojom a na svojom. Vy si môžete bez akýchkoľvek protivenstiev rozvíjať svoju milovanú občiansku spoločnosť, založenú na nekompromisnom liberalizme a progresivizme. Už vás nikto nebude obťažovať s takými hlúposťami, ako je obmedzenie (či nebodaj úplný zákaz) potratov, alebo eutanázie. Môžete si nerušene zavádzať vaše pokrokové idey, ako je sexuálna výchova v škôlkach, môžete konečne legalizovať mäkké drogy, alebo aj všetky psychotropné látky. Gejprájd a Let´s dance môžu byť každý deň (aj s povinným kvórom homosexuálnych a transgender tanečníkov či rozhodcov v druhom menovanom). Samozrejmosťou musia byť rovnocenné zväzky príslušníkov sexuálnych menšín – muž s mužom, žena so psom, intersexuál s poltergeistom. Časom môžu byť samozrejme aj zákonom preferované. Milujete rozmanitosť, tak nezabudnite na dovoz všetkých prenasledovaných a hladných, čiže na vašu predstavu propopulačnej politiky. Celebrity a herci vám ukážu, ako má vyzerať harmonický rodinný život. Môžete im vyhradiť aj kreslá vo vašom parlamente, veď už teraz kecajú do politiky. Nezabudnite na environmentálne riešenia, noste so sebou všade prenosný kompostér a latrínu a pripravte sa na pravidelný zimný blackout. Budete môcť voliť do nekonečna tie isté politické mafie a pritom mať pocit, že ste hlasovali za zmenu. A taký zákonník práce? Prežitok, bro! Budete pracovať, kým nepadnete, či už za pásom, alebo v office. Veď kapitalista (najlepšie zahraničný) je taký láskavý, že vám dáva prácu, tak držím hubu a krok! Môžete sa naďalej predávať do úverového otroctva, aby ste si kúpili dom či byt, ktorý budete celý život splácať a robiť prácu, ktorú nenávidíte, aby ste ho mohli splácať. A ak budete mať ako všetci moderní ľudia sem tam nejaké tie pocity vykorenenosti a beznádeje, vláda sa postará. Prvá pomoc v podobe bezplatnej núdzovej dávky drogy a kondómu bude na každom rohu. Aj s tabletkou “deň po”. Pre istotu. To mi pripomína – zrušte manželstvo, to “väzenie” pre ženy, ako aj každý záväzok a povinnosť a nezabudnite na ópium ľudstva! Urobte toto všetko a ešte viac a uvidíme, dokedy sa tam u vás bude dať žiť. My si to zatiaľ zariadime presne opačne. Ste za? Alebo už konečne vytriezviete?

      Mgr. Miroslav Kuna   

      Zelené vojny

      Posted on by

      Máme vraj šetriť, lebo vojna, lebo závislosť od ropy a plynu a taktiež kvôli klimatickej katastrofe. O tom všetkom by sa dalo popísať veľa (a aj sa píše), ale nás bude teraz zaujímať to posledné. Zelené témy sú dnes jednoducho in. Stoja za nimi nemalé peniaze a nabaľuje sa na nich množstvo rôznych expertov. Mediálny priestor dostávajú tí najhlučnejší či najexotickejší a jeden z nich to u nás dokonca dotiahol až do spálne prezidentského paláca. Vytvára sa tu akási dymová clona jednotného zeleného frontu, nejaká predstava o tretej sile popri tradičnej pravici a ľavici. Avšak rovnako, ako má politická fauna v demokracii rôzne odtiene, aj zelená politika sa delí na množstvo súperiacich prúdov. O tom však laická verejnosť väčšinou nevie a preto ju môže zaskočiť rozkol v tomto doteraz jednotne pôsobiacom hnutí.

      Už nejaký čas je viditeľný podobný pohyb aj uprostred svetovej environ scény. Kto sa trochu pozrel za oponu, vie, že to nebolo vždy len o názoroch Grétky a jej pajtášov s hnutia Extinction Rebellion. A kniha Michaela Shellenbergera Apokalypsa nehrozí je toho jasným dôkazom. Na rozdiel od alarmistov v nej tvrdí, že svet sa nerúti do záhuby a riešením naozaj nie sú predražené elektrické autá: “Neexistujú vedecké dôkazy o tom, že by konkrétny klimatický bod zlomu mohol nastať pravdepodobnejšie, ako iné potenciálne katastrofické udalosti, ovplyvňujúce osud našej planéty, napríklad dopad asteroidu, výbuch supervulkánu alebo pandémia smrtiaceho vírusu”. A tiež nie všetky zelené riešenia sú skutočne zelené: “Mnohé informácie, ktoré sa dnes verejnosť dozvedá o životnom prostredí a podnebí, nie sú pravdivé. Preháňania, alarmizmu a extrémizmu už bolo dosť. Miesto vyplakávania potrebujeme pozitívnu, humanistickú a racionálnu ekológiu”. Kniha je tak vlastne odpoveďou na hystériu, ktorú tu rozpútala Gréta a jej kamaráti. Na Západe už ľudia začali celkom vážne považovať ekologické problémy za príznaky končiaceho sa sveta a rátajú s takými desiatimi rokmi života, kým sa klíma nezrúti a nezomrú miliardy ľudí. A podľa prieskumu vykonanému vo Veľkej Británii z roku 2020 malo každé piate dieťa nočné mory o klimatickej zmene. Takže hnutie sa nám rozpadlo do dvoch hlavných prúdov – ekoaktivistov, ktorých tvárou je švédska záškoláčka, a ekomodernistov, ktorí sú však len ich umiernenejšou odnožou.

      Tvrdia totiž, že vývoj nových technológii môže smerovať k výraznému zlepšeniu ekonomických faktorov, a tým aj k lepším životným podmienkam a následne k ochrane prírody. Krkolomné? Určite. A aj rovnako realistické. Ale poďme ďalej. Ekomodernisti okrem iného tvrdia, že napríklad poľnohospodárstvo má využívať technologicky najnovšie hnojivá a geneticky modifikované potraviny, pretože sú rezistentnejšie voči škodcom a prinášajú aj väčšie výnosy. Už vidím, ako si ich môže dovoliť taký roľník v Bangladéši. Avšak kniha prináša aj rozhodne zaujímavé fakty, ktoré demaskujú nové náboženstvo zvané environmentalizmus. Hneď na úvod sú spomenuté mediálne manipulácie, ako napr. hystéria okolo horiaceho amazonského pralesa, toľko velebených pľúc modrej planéty, ktorá nenechala chladnými ani Lea DiCapria či Madonnu. Ako autor upozorňuje, mnohé snímky, ktoré mali ukazovať hektáre horiaceho pralesa, ani neboli z Amazónie, alebo boli staré tridsať rokov. Navyše sú tieto požiare v danej oblasti bežné a nestoja za nimi vždy drevorubači, ani “fašistický” prezident Bolsonaro. Oheň totiž potrebuje k svojmu životu aj amazonský prales, aj austrálsky buš, aj kalifornské lesy a veselo v nich horelo aj pred dvesto rokmi. Navyše vyvracia dogmu o tom, že amazonský dažďový prales sú zelené pľúca planéty, pretože síce produkuje množstvo kyslíka, ale zhruba rovnaké množstvo aj spotrebuje (rastliny totiž v noci kyslík “dýchajú”), takže sa v ňom neukladá 25% CO2, ako tvrdia aktivisti. Navyše sme za posledných 35 rokov vysadili viac stromov ako vyrúbali a tie rastú nečakane rýchlo – práve vďaka vyššiemu počtu teplých dní a vyššej koncentrácii CO2.

      Dokonca aj samotná OSN popiera alarmistické správy o tom, že nám v blízkej budúcnosti hrozí hladomor, pretože výnosy plodín budú vyššie a to pri všetkých možných scenároch klimatickej zmeny. Tým inak odpadá argument tých, čo chcú presťahovať hladujúcich z chudobného juhu na bohatý sever planéty. Čo je však pre ekoaktivistov skutočným šokom, Shellenberger, tvrdí, že industrializácii krajín tretieho sveta netreba brániť, práve naopak. Treba im pomôcť prejsť od extenzívneho poľnohospodárstva k modernejším formám ekonomiky. Snaha zapojiť Afričanov do mzdového hospodárstva je chvályhodná, dokonca je to jediné riešenie, ako potlačiť ekonomickú migráciu. Avšak s myšlienkou, že snaha zachovať tradičnú spoločnosť je ustrnutie v čase, sa žiadny tradicionalista stotožniť nemôže, a preto ju nemožno považovať za univerzálnu. Naopak, s čím sa stotožniť dá, je autorov komentár o tom, odkiaľ pochádzajú peniaze, ktoré držia pri živote environmentálne hnutie. Pretože, čuduj sa svete, je financované práve tými nadnárodnými korporáciami, proti ktorých bezohľadnosti a ziskužravosti údajne bojuje. Pripravujú si tak premenu vlastnej produkcie na nové riešenia, z ktorej im potečú nové gigantické zisky, vhodne previazané s robotizáciou a aizáciou. Medzi ne patrí aj toľko velebená elektromobilita. Nuž, ale keď sa aj tá rozmení na drobné, až taká zelená nie je, počnúc ťažbou lítia do batérii, až po prepravu po celom svete mamutími loďami, ktoré len na jednu plavbu vytvoria rovnaké znečistenie ako stredne veľké mesto.

      Už asi ani netreba hovoriť o neefektívnosti ekonomickej. Po kúpe elektromobilu je totiž po piatich rokoch potrebný vklad ďalších 20 000 eur za batériu, aby dosiahla predpokladanú životnosť 10 rokov. Ak sa máme baviť o naozaj ekologických riešeniach, prečo nezaviesť štvordňový pracovný týždeň, ktorý testovali v rokoch 2015-19 na Islande a teraz ho už má 85% obyvateľov ostrova? Pracujú 35-36 hodín namiesto štyridsiatich od pondelka do štvrtka, bez zníženia platov. Ich výkonnosť pritom zostala nezmenená, v niektorých segmentoch sa dokonca mierne zvýšila. Táto zmena sa tiež celkom prirodzene prejavila v znížení stresu, pocitu vyhorenia a v lepšej rovnováhe medzi pracovným a osobným životom. A ako ukázala britská štúdia, ktorú financovala Nadácia Alexandra Ferryho, keby sa v Británii pracovalo o jeden deň menej, do roku 2025 by sa tamojšia uhlíková stopa zmenšila o viac ako pätinu, čo predstavuje objem emisii, ktorý ročne vyprodukuje Švajčiarsko. A tiež by odpadol jeden z hlavných dôvodov znečistenia – automobilizmus. V predmetnej štúdii sa píše, že každý nepracovný deň by znamenal o 893 miliónov najazdených kilometrov menej. Nemenej významné by bolo, že by sa na pracoviskách minulo menej energii. Ľudia by tiež získali viac času na pohybové aktivity, čo by prospelo ich zdraviu, ako aj na komunitné aktivity, ktoré by mohli byť zamerané práve na ochranu životného prostredia. To by sme však nemohli byť otrokmi v robotárňach zahraničných investorov, orientovaných predovšetkým na maximalizáciu zisku a nie ekológiu.

      Nemal pritom práve technologický pokrok priniesť nárast voľného času, ten závideniahodný dar, ktorý si vysoko cenili už antickí autori? Ale my ideme cestou presne opačnou, keďže všade sa počty odpracovaných hodín navyšujú a spomienka na zavedenie osemhodinového pracovného času, za ktorý sa bojovalo pred sto rokmi, vyvoláva už len žlčovitú pachuť v ústach. A tak sa skutočne ekologické riešenia budú odkladať v prospech zálohovania plastových fliaš, kontroly samospráv, či separujú odpad po ukrajinských utečencoch, manuálu ministra Sulíka o varení a podobných taľafatiek, ktoré nič reálne neriešia. A asi aj preto sa do predmetnej knihy zúrivo pustil aj Tomáš Grečko z Denníka N. Jeho nasadenie by mu mohli stredovekí inkvizítori len ticho závidieť. Liberalizmus a veľký kapitál budú totiž vždy už zo svojej podstaty proti prírode, akokoľvek “zelené” riešenia budú ponúkať. 

      Mgr. Miroslav Kuna

      Pyrrhovo víťazstvo

      Posted on by

      Na oslavách svojho triumfu pod Eiffeovou vežou urobil Emmanuel Macron naoko frajerské gesto, keď vyzval svojich podporovateľov, aby nepískali a vôbec sa hanlivo nevyjadrovali na adresu voličov Le Penovej, ktorých si chce vraj po voľbách získať. To je naozaj lichotivé, pretože doteraz sa snažil získať si najmä domácu oligarchiu, ono povestné jedno percento. Že by chcel napodobniť prezidenta Adolphe Thiersa z druhej polovice 19. storočia a jeho slogan “Francúzi, buďte bohatí?” Nie, nebudeme ho upodozrievať z úsilia zmeniť svoje presvedčenie a politický kurz a priblížiť životnú úroveň onému zlatému percentu, v prospech ktorého zrušil daň z hnuteľného majetku a zaviedol rovnú daň. Macron naopak bude ešte dôslednejšie presadzovať svoju víziu liberalizmu a veľkého kapitálu, pretože už kandidovať nemôže, a tak sa nebude cítiť limitovaný ohľadom na budúce voľby.

      Je viac než pravdepodobné, že hlboké sociálne rozdiely, ktoré polarizujú francúzsku spoločnosť, sa ešte prehĺbia. Relatívna väčšina hlasov, ktorú Macron získal, nezodpovedá sociologickej väčšine radikalizujúcej sa spoločnosti. Staronový prezident vyhral už druhé voľby iba preto, že sa hlasovalo hlavne proti Le Penovej. Avšak tento republikánsko-sekulárny front postupne slabne. Kým Jacques Chirac vyhral v roku 2002 proti Jean-Marimu Le Penovi s 82% hlasov, Macron proti jeho dcére v roku 2017 už iba s 66% a tohtoročné výsledky tento trend len potvrdzujú (58,5% proti 41,4% u Le Penovej). Hlasovať neustále, už desiatky rokov za “menšie zlo”, vyvoláva u Francúzov oprávnené otázky ohľadom reprezentatívnosti vládnuceho establišmentu. Tie sa môžu pretaviť do frustrácie z demokracie, ktorá sa bude filtrovať iným spôsobom, akým bolo napr. povstanie žltých viest.

      A potom je tu ešte jeden dôležitý moment, naznačený v úvode. Francúzi si vždy potrpeli na sociálne výhody, ktoré sú vďaka súčasnému prezidentovi pomaly demontované. Sociálny rozmer by sme mohli dokonca vyhodnotiť ako určujúci, čo sa týka prevratných zmien vo francúzskej spoločnosti. Dobrým príkladom je aj tá nešťastná francúzska revolúcia. Stačili dva roky neúrody, proti čomu nemohol urobiť nič ani absolutistický kráľ Ľudovít XVI. a ulica na čele s kaviarenskými intelektuálmi zvrhla tisícročný trón. Po revolúcii nasledoval síce ešte väčší hlad, inflácia a teror, pri ktorom bledlo aj vraždenie hugenotov počas Bartolomejskej noci, ale to už si dnešní Frankovia s takou slávou nepripomínajú. Krajina galského kohúta sa v súčasnosti delí na tri veľké skupiny, ktoré sú čo do početnosti porovnateľné. Prvou je krajná pravica okolo Marine Le Penovej, Érica Zemmoura a Nicolasa Duponta-Aignana, ktorá do verejnej diskusie prináša otázky identity, kriminality a alogénneho prisťahovalectva. Táto skupina teda napreduje, aj keď s veľkými ťažkosťami. Druhou je skupina, ktorá reprezentuje vládnuce elity a pre ktorú je charakteristická viera v kapitalizmus a liberálne hodnoty. V tomto balíku je nesúrodá zmes pravicových Republikánov, politikov Socialistickej strany, ako aj Macronovho hnutia Republika v pohybe. A potom je tu posledná skupina, ktorá sa zameriava na sociálne problémy, ako aj čoraz podsúvanejšie otázky environmentálne. Na jej čele stojí jakobín Jean-Luc Mélenchon, líder strany Nepoddajné Francúzsko. Do druhého kola mu chýbalo 420-tisíc hlasov, čo nie je až tak veľa. Preto si verí natoľko, že sa po júnových parlamentných voľbách už vidí na poste premiéra. A preto okolo svojho programu Ľudovej únie usilovne zhromažďuje komunistov, krajnú ľavicu, odštiepených socialistov a radikálnych environmentalistov. A že to Macron nemusí mať v úrade ľahké, to dokazuje aj prieskum agentúry Ipsos-Sopra Storia, podľa ktorého si až 63% opýtaných želá, aby Macronova strana prehrala parlamentné voľby. Je tu aj otázka volebnej mobilizácie. Práve sociálne témy môžu rozhodnúť, pretože Le Penová obranou sociálneho štátu a verejných služieb dokázala pritiahnuť veľkú časť neelitných hlasov: 36% zamestnancov a robotníkov a 29% nezamestnaných. Mélenchon z toho urobil svoju hlavnú tému a pritiahol 25% zamestnancov a 34% nezamestnaných.

      Zaujímavé je aj vekové zloženie voličov “extrému”. Marine Le Penová vedie medzi voličmi od 35 do 59 rokov, Mélenchon u voličov do 35 rokov. Macrona napodiv podporujú hlavne voliči nad 60 rokov, ale to zrejme súvisí s ich zvykom voliť tradičné strany, ktoré prezidenta tradične podporujú. Iste nie s ich oslnivou životnou úrovňou. Pri súčasnom rozložení preferenčných síl je dosť dobre možné, že sa bude po voľbách parížsky parlament skladať z veľkej časti zo strán so značne radikálnou rétorikou a programom. A hlavne nepriateľsky naladených voči Macronovi. A potom by bolo vlastne jedno, či si do premiérskeho kresla sadne Marine alebo Jean-Luc. Dôležitejšie by bolo, že by sa Francúzsko dostalo do fázy kohabitácie (politický stav v poloprezidentských republikách, kedy sú prezident a premiér z proti sebe stojacich politických strán), a tak by si navzájom blokovali zákony. Mohla by z toho dokonca vzniknúť permanentná kríza, ktorú by Macron nasledujúcich päť rokov vďaka svojim rozsiahlym právomociam, ktoré mu poskytuje ústava, mohol nejako uhrať, ale ak by sa po ňom mala stať súčasťou stáleho politického života republiky, pri troche šťastia by mohla vyústiť do zmeny ústavy samotnej. Vďaka podobnej nezvládnuteľnej kríze De Gaulle odpravil štvrtú republiku a urobil zo seba v podstate absolútneho vládcu. A francúzska spoločnosť sa všeobecne posúva doprava, ako sme o tom nedávno písali:

      Zlatý úsvit Západu?

      A bolo by to aj šťastím pre Európanov. Aj “filozof” a bývalý europoslanec Boris Zala si všimol, že francúzske prezidentské voľby boli súčasťou širšieho zápasu medzi národným konzervativizmom a progresívnym univerzalizmom. A aj vďaka Putinovi a iným faktorom dnes moc Bruselu prudko rastie na úkor národných štátov a Macron sa vidí na čele tohto procesu. Preto bolo priam symbolické, že svoju víťaznú reč predniesol za tónov hymny EÚ. V podstate je zmena francúzskej politickej sústavy jedinou možnosťou, ako zabrániť Európskej únii v totálnom prepade do liberálneho predpeklia (nie je to napr. tak dávno, čo chcel Macron v EÚ zaviesť potrat ako “ľudské právo”). A aj tomu, aby mohla objaviť svoj “africký rozmer”, čo chcel odštartovať ešte prezident Sarkozy v podobe Mediteránskej únie, ktorá by zahŕňala aj severoafrické štáty. Môžeme len dúfať, že večne neposední Galovia tomuto scenáru zabránia sami. Ak nezabránia, o to viac je pre krajiny minimálne v rámci V4, snaha zintenzívniť hľadanie nových alternatív, otázkou prežitia. Vlastne sú len dve. Buď to bude Eurázijská únia, ktorú na východe buduje cár Vladimír I., alebo Intermárium. Myslím, že voľba je jasná, ak teda niekto nechce byť v jednom klube so štátmi ako Kazachstan, či Kirgizsko. To by mohlo prebudiť aj našich putinovcov, aj keď autor tohto článku ohľadom toho nemá žiadne ilúzie. V každom prípade, Emmanuel Macron dosiahol ukážkové Pyrrhovo víťazstvo.  

      Mgr. Miroslav Kuna