V časoch stredovekej Christianitas prakticky neexistoval individualizmus. Nebolo to ani možné, pretože človek niečo znamenal iba ako súčasť nejakej korporácie – mestskej samosprávy, remeselníckeho cechu, roľníckej občiny, obchodnej gildy, alebo keď bol šľachticom či duchovným. Na podobnom princípe vznikli aj univerzity (prvá v r. 1088 v Bologni) ako spoločenstvo učiteľov a žiakov – universitas magistrorum et scholarium. Mali vlastnú samosprávu na čele s voleným rektorom, hoci formálne patrili pod právomoc Cirkvi a všetci profesori boli zároveň kňazmi. Univerzity sa delili obvykle na štyri “národy” podľa teritoriálneho pôvodu študentstva a až potom na jednotlivé fakulty. Pred okolitým svetom však tvorili zvláštny stav, samostatný “ľud”, obohatený právami a povinnosťami. Tento prirodzený poriadok sa začal rúcať s nástupom osvietenstva a skončil sa na Západe prakticky rokom 1968, kedy boli odstránené posledné “stredoveké” pravidlá univerzitného života na parížskej Sorbonne. A práve tento rok znamenal zlomový moment aj v dejinách pôsobenia študentstva na politiku. Aby sme sa nemýlili, študenti (a nielen univerzitní) sa zapájali do celospoločenských pohybov aj v minulých historických obdobiach. Avšak vtedy stály väčšinou na správnej strane dejín, keď napr. v meruôsmych rokoch bojovali za národ (Štúrovci), proti feudalizmu, za politické práva a pod. Avšak rok 1968 bol výnimočný tým, že sa študentstvo zapojilo do boja za ideológie, ktoré si za cieľ vytýčili deštrukciu celých národov a spoločností ako takých.
