Pár poznámok k článku

Uprostred týždňa mi zazvonil telefón. Na linke som mal dobrého priateľa z čias študentského aktivizmu. Tentoraz to ale nebol bežný rozhovor medzi starými kamarátmi. Dôvodom bol môj článok z 26.februára 2022 :http://meapatria.sk/zaujalo-nas/podpora-ukrajiny-z-neliberalnych-pozicii/

Môj kamarát – stranícky funkcionár mi povedal, že nebolo z mojej strany férové naznačiť, že strana Kotlebovci-ĽSNS má veľké sympatie pre politiku Moskvy. Upozornil ma na vyhlásenie z 25. februára 2022, kde predseda strany zaujíma stanovisko k vojne (v ich žargóne konfliktu) na Ukrajine. Toto prehlásenie som v čase dopísania článku nemal k dispozícii. Pozorne som si ho preto dodatočne niekoľko krát vypočul.

Je to zmes rôznych názorov a myšlienok. S niektorými sa plne stotožňujem, niektoré sú diskutabilné a iné sú alibistické a úplne jednostranné, tak ako sme všeobecne v politike zvyknutí.

Jadrom oznámenia bolo apelovanie na zavedenie neutrality Slovenska. Okrem toho to bola výzva na neangažovanie sa Slovenska do tohto konfliktu (!). Nezaškodí pár kratších citátov z daného vyhlásenia: „ľudová strana dlhodobo presadzuje Slovenskú republiku ako štát neutrálny“ alebo „ Odmietame prítomnosť akýchkoľvek cudzích vojsk na území Slovenskej republiky“, či „vyzývame prezidentku Slovenskej republiky Zuzanu Čaputovú a vládu Slovenskej republiky, aby sa zbytočne nemiešali do ukrajinsko-ruského konfliktu“.

Nuž, prvý spomenutý bod znie lákavo ale ako ja, tak aj predseda danej strany veľmi dobre vie, že je to maximálne nereálne. Krajina o našej veľkosti, počte obyvateľov, výkonnosti ekonomiky a sile armády jednoducho nemôže byť neutrálna. Naša neutralita by bola považovaná akurát za zdroj dobrej zábavy. Preto daný bod nemôžem vnímať inak ako klasické politické lavírovanie.

Odmietanie prítomnosti cudzích vojsk na území SR je bod s ktorým sa absolútne a bez debaty stotožňujem. Toto je zároveň jediný bod v celom prejave kde sa odmieta imperiálna moc ako Západu tak aj Východu. Žiaľ prítomnosti cudzích vojsk sme dnes podstatne bližšie ako pred pár týždňami. Rozhodne to nie je len pre zradnú dohodu o využívaní našich základní jednotkami USA. Ako fantastická zámienka poslúži práve invázia Ruska na Ukrajinu.

Najzaujímavejší je tretí bod o nemiešaní sa SR do konfliktu (!). Tu by ma skutočne zaujímala predstava vedenia strany, ako by náš štát mal postupovať. Zavrieť hranice a tváriť sa, že sa nič nedeje. Alebo z predstieranej humanity poslať lieky či potraviny a pozerať sa na raketové a letecké útoky na ukrajinské mestá. Vyslať vojenskú poľnú nemocnicu, nesmrtiacu vojenskú výstroj, alebo čo vlastne?

Ďalšia vec. Je správne poukázať na nemorálne vojenské zásahy USA, no keď sa povie pomyselné „A“ malo by sa povedať aj „B“. Alebo sa Ruská federácia podľa vedenia strany za posledné dve desaťročia vždy správala morálne a v súlade s medzinárodným právom? Ak sa teda to pomyselné „B“ nepovie, nečudujte sa, že to vyvoláva oprávnený dojem zaujatosti a nadržovania jednej strane.

Za druhé. Označovať otvorenú vojnu s nasadením tisícov kusov ťažkej techniky a viac než stotisíc vojakov ako konflikt (!) nie je slovným prešľapom, ale vedomým bagatelizovaním daného stavu.

Aby som zbytočne nemárnil čas čitateľom, nebudem tu dišputovať o geopolitickom pozadí aktuálnej vojny. Podľa rétoriky mnohých by mali zrejme brániaci sa Ukrajinci okamžite zložiť zbrane a vydať napospas svoje ženy, deti a celú krajinu útočníkovi. Dôvod je jasný – ich sa to predsa netýka, veď je to vojna medzi Ruskom a USA.

Spomínam to zámerne. Presne takúto logiku veci totiž počúvam najčastejšie od členov a sympatizantov ĽSNS (aj Republiky). Takže z ľudského hľadiska oceňujem, že predseda strany odsúdil konflikt (!) ako taký. Dokonca mi môže byť aj sympatická jeho politicky nereálna výzva na neutralitu.

Ak by v danom vyhlásení bol rozvinutý práve sľubný bod o odmietaní cudzích armád bez ohľadu na to, či prídu z USA alebo Ruska, všetko by bolo v poriadku. Takto tam zostala len pachuť neurčitosti, ktorú si každý volič vysvetlí po svojom. Súhlasím, že z tejto vojny nevznikne nič dobré, ako pre Ukrajincov, tak pre Rusov. Čo ma na vyhlásení ruší je fakt, že útočník sa alibisticky nepomenuje. Ešte horšie sú reči o medzinárodnom spiknutí, ktoré Moskvu vmanévrovalo do bratovražednej vojny. Robiť z útočníka obeť je nielen nechutné, ale sa tým naznačuje, že v Kremli sú všetci kompletne neschopní babráci, ak by niečo také neprehliadli a nezabránili tomu.

Ak sa teda vo svojom článku v hodnotení skutočne mýlim, ako mi tvrdí môj kamarát (čo pripúšťam), potom by bolo namieste keby vedenie strany vysielalo jasnejšie signály a nie vágne prehlásenia a najmä začalo intenzívne pracovať s členskou základňou. Pretože v tej je mimoriadne početná skupina vyznačujúca sa iracionálnym putinofilstvom, tak ako u liberálov a iných slušnoslovákov je to prešpikované fanatickou vierou v jedinú správnu liberálnu morálku Západu.

Ja nemienim hrať túto hru na dobrý Západ a zlý Východ a naopak. My totiž nepatríme kultúrne a civilizačne ani na jednu z týchto strán barikády.

Na záver ešte jedna vec. Dotyčný kamarát mi vysvetľoval, že práve poslanec Medvecký ako jeden z aktérov danej scénky v parlamente rozhodne netrpí nekritickým obdivom k súčasnej ruskej politike a že svoj skutok oľutoval. Ak je to skutočne pravda, potom sa úprimne danému poslancovi ospravedlňujem. Sme ľudia a dokážem pochopiť, že človeku môžu prasknúť nervy. Najmä v prítomnosti prudko „intelektuálnej“ liberálnej úderky. Ako politik by si na to ale mal dávať pozor. Reprezentuje totiž nielen svoju stranu, ale aj celý štát a národ.

Myslím, že toľko na vysvetlenie bohato stačí. Pointou toho článku bolo totiž niečo celkom iné ako polemika s konkrétnou politickou stranou. Stačí len čítať s porozumením. Žiaľ, práve to je na rozdelenom Slovensku problém. Zdravý rozum prehráva a víťazí propaganda.

Môjho kamaráta som asi nepotešil, ale toto nie je súťaž v popularite. Tu sa jedná o dušu a budúcnosť nášho národa. Práve preto ma tento súčasný stav nesmierne mrzí. Ako národ sme mali totiž vždy sympatie voči ďalším malým národom trpiacim pod čižmou veľmocí. Len si spomeňte na štúrovcov. Čo sa s nami stalo, že dnes sa skôr pozeráme na záujmy, „práva a pravdy“ týchto veľmocí?

Mgr. Peter Legény

Podpora Ukrajiny z neliberálnych pozícií

Slovensko má za sebou tragikomickú frašku v parlamente. Na jednej strane sa tu prezentovala žalostná liberálna skupinka, ktorá deklarovala svoju podporu Ukrajine ich obrátenou štátnou vlajkou. O ich úprimnom postoji môžeme bezpečne pochybovať. Ich motiváciou bolo, je a bude sa iba zapáčiť chlebodarcom z Washingtonu a Bruselu. Zdatne im ale kontrovali takzvaní slovenskí nacionalisti obdivne vzhliadajúci ku spasiteľom slovanstva, Európy, planéty a priľahlých galaxií z Moskvy. Tí sa na oplátku prezentovali oblievaním nielen svojich politických protivníkov, ale aj vlajky nášho ťažko skúšaného suseda.

A potom to prišlo. Slovo, ktoré mnohí považovali za nemožné. Invázia. Masívna ruská vojenská invázia na územie susedného slovanského národa. Presne pred dvomi rokmi sme na svätý týždeň navštívili Kyjev. Dnes je toto mesto pod ťažkým útokom veľkého slovanského brata.

Na mieste je otázka prečo by mal uvedomelý Slovák podporovať Ukrajincov. Dôvodov je viacero. Tak ako my, aj Ukrajina získala nezávislosť po páde komunizmu takmer zázrakom. Tak ako u nás, aj na Ukrajine sa k moci dostali oligarchovia, ktorí nemilosrdne dlhé roky vyciciavali národné hospodárstvo, až ho zruinovali. Tak ako nás niektorí susedia takmer nepovažujú za národ, ale za nejaký umelý výtvor, presne tak sa roky správa vrcholná ruská politika k Ukrajincom. Tak ako my máme desaťročia pri koryte len profesionálnych politických vydriduchov a nie štátnikov pracujúcich pre národ, taká istá bola vždy situácia u našich východných susedov.

Naši ukrajinskí susedia majú ale niečo, čo nám Slovákom chýba . Hrdosť a ochotu zabojovať o lepšiu budúcnosť. Práve preto vznikla roku 2014 Revolúcia dôstojnosti. Iste, spočiatku sme sa aj my ťažko orientovali, kto ťahá za aké nitky a kto je v práve. Faktom ale je, že ani miliardy dolárov by toľko ľudí nedostalo na námestia, keby to sami vnútorne necítili ako nutnosť. Naopak Východ sa zachoval ako pravý ázijský koristník. Využil chaos a ponáhľal sa zabrať ďalšie územia.

Ukrajinská revolúcia mala zbaviť krajinu nenažranej vlády doslova kšeftujúcej s národnými záujmami v kabinetoch medzi Moskvou a Bruselom. Dokonale to bolo vidno na luxusnej haciende vtedajšieho prezidenta Janukoviča. Revolúcia žiaľ tento cieľ nesplnila aj napriek viac než stovke doslova zavraždených demonštrantov rukami provládnych síl. Starí oligarchovia utiekli, no nahradili ich noví. Tak ako nás dodnes brzdí mor korupcie a papalášstva, tak je to problémom v celom postkomunistickom svete. Ukrajina však ani nedostala šancu na zmenu. Tento pokus hneď zabrzdili zelení mužíčkovia na Kryme a Moskvou platení separatisti na Donbase. Problém separatizmu je ďalší podobný bod, ktorý nás spája s Ukrajinou. Treba si len spomenúť na deväťdesiate roky a výčiny maďarskej iredenty. Čo revolúcia a žiaľ následná vojna naplnila je, že občania sú si vedomí ceny nezávislosti štátu. Pochopenie, že nezávislosť nie je samozrejmosťou robí z ľudí aktívnejších občanov.

U nás sa medzitým spoločnosť rozdelila na dva tábory. Jedny vidia našu budúcnosť v slepom nasledovaní liberálneho Západu. S tým ide prijímanie čoraz zvrhlejšej politickej korektnosti a bezohľadného voľného trhu.

Druhý tábor tieto veci inštinktívne odmieta. Miesto toho aby v rámci obmedzených možností išiel vlastnou, slovenskou cestou upiera svoj pohľad na Východ s jeho agresívnym imperializmom okoreneným tvrdým kapitalizmom a starými boľševickými maniermi.

My v tejto podpore nestojíme v jednom rade s liberálnymi komediantami a kaviarenskými pseudointelektuálmi, ktorým nezáleží ani na Slovensku, nieto ešte na Ukrajine, ako sa občanov dojemne snažia presviedčať. Na druhej strane sa nevieme prestať čudovať ľuďom, ktorí dodnes veria úplne primitívnej, lživej propagande Kremľa. Sú to ľudia, ktorí jedným dychom budú obhajovať bombardovanie, nasadenie čečenských žoldnierov a zároveň hlásať panslovanské heslá. Napriek rozdielom na prvý pohľad sú si obe skupiny podobné. Sú to dve strany tej istej totalitnej mince.

Náš záujem pomôcť Ukrajincom je úprimný a pramení z hlbokého morálneho presvedčenia. Presvedčenia o práve národa na slobodný život. Práve národa žiť svoj život bez zdierania oligarchami, nadnárodnými korporáciami a agresívnou imperiálnou politikou.

Tak ako sme pred viac než desaťročím intenzívne prežívali na námestiach krivdu na bratskom srbskom národe spôsobenou Západom, tak dnes cítime potrebu vyjadriť sympatie bratskému ukrajinskému národu atakovanému zo strany Ruska.

Pravdou je, že náš názor je menšinový. Doslova sa stráca medzi dvomi hlavnými prúdmi spomenutými vyššie. Mnohí nás považujú za nerealistických bláznov popierajúcich geopolitickú realitu. Opak je však pravdou. Tejto reality, pre taký malý národ ako sme my, sme si plne vedomí. Nemienime byť ale fatalistami. Dejiny utvárali práve skupiny, ktoré sa nezmierili s neúprosnou realitou. Takí Íri by o tom mohli rozprávať. Práve teraz, možno na dlhý čas prichádza jediná šanca kedy stredo-východná Európa môže nájsť svoju vlastnú, špecifickú cestu. Na Ukrajine sa totiž nebojuje len o ňu, ale o celý náš geopolitický priestor. Priestor s vlastnou osobitou kultúrou a dejinnou skúsenosťou. 

Akokoľvek má totiž RF zdrvujúcu vojenskú prevahu, odhodlanie Ukrajincov bojovať, vzbudzuje obdiv na celom svete. A práve tu sa pri troche šťastia a hlavne rýchlych vojenských dodávkach môže stať zázrak. Zázrak ako v roku 1920 na Visle či vynútený ruský ústup v prvej čečenskej vojne. Presne taký scenár by už geopolitickú situáciu menil. Preto buďme idealistami a nevyberajme si medzi americkými základňami a budúcnosťou ruskej gubernie. Ukážme, že existuje aj tretia cesta. Solidaritu s Ukrajinou priatelia!

Mgr. Peter Legény

Nevyhnutnosť autarkie

Inter arma silent musae – keď zbrane rinčia, múzy mlčia. A nielen múzy. Kým na východe Ukrajiny sa už štrngá automatickými šabličkami, všetko ostatné akoby bolo prehlušené trúbením raketových poľníc. Sporadicky sa objavujú vyhrážky najmä zo strany Bruselu, že v prípade ruskej invázie uvalí na Moskvu brutálne ekonomické sankcie. Povedzme si otvorene, že na nič iné sa aj tak nezmôže. Európska únia sa síce prezentuje ako nastupujúca superveľmoc, ale ekonomický potenciál nemá ako podporiť vojenskou silou, čo je vlastne len dobre. Rusko majú tieto hrozby odradiť od výbojných plánov, pretože ešte drastickejšie zníženie životnej úrovne obyčajných ľudí by mohlo destabilizovať Putinov režim. Naozaj? V skutočnosti sa absolútny pán Kremľa poučil už zo sankcií z roku 2014 a odvtedy sa mu podarilo vybudovať zo svojej krajiny ekonomickú pevnosť, snažiac sa tak znížiť závislosť svojej krajiny od Západu. Jeho tromfom sú rastúce zásoby devíz centrálnej banky, ktoré sú zvyčajne určené na financovanie zahraničného obchodu a dlhov. Od roku 2015 ich Rusko vďaka príjmom z ropy a zemného plynu zdvojnásobilo. V prepočte ide o neuveriteľných 634 miliárd dolárov, čo predstavuje tretinu hrubého domáceho produktu. Sú to štvrté najväčšie devízové rezervy na svete. Na prvom mieste je ruský spojenec Čína. Kedysi dominantný dolár tvorí v devízových rezervách Ruskej federácie len 16 percent. Americkú menu nahradila Moskva eurami, zlatom a čínskym jüanom. V zlate samotnom má pätinu devízových rezerv v hodnote 132 miliárd dolárov. Viac tohto drahého kovu majú len USA, Nemecko a Taliansko. Štít devízových rezerv slúži ako poistka na zabezpečenie vonkajších potrieb štátu v nepriaznivých obdobiach a využíva sa ako nástroj na ovplyvňovanie kurzu rubľa.

Putin sa teda pripravil, pretože anexia Krymu v roku 2014 spôsobila, že sa Rusko muselo tri roky spamätávať z vysokej inflácie, ekonomickej recesie a znižovania investičných ratingov. Práve preto stavilo na dedolarizáciu ekonomiky. Iste, Rusko má obrovské zásoby ropy a plynu. Len ropa mu vynáša 600 miliónov dolárov denne, plyn zasa 400 miliónov.  Avšak Rusi sa tieto príjmy snažia prioritne zhodnotiť v eurách, jüanoch či domácich rubľoch. Putinovým snom je vyradiť dolár z pozície svetovej meny číslo jeden. Rusko preto múdro uzavrelo bilaterálne obchodné dohody s Čínou, Indiou, Tureckom a ostatnými členmi Eurázijskej ekonomickej únie (Arménsko, Bielorusko a Kazachstan) o uprednostňovaní národných mien vo vzájomnom obchode. Tieto iniciatívy zmenili menovú štruktúru ruského obchodu. A tak bola v roku 2020 približne len desatina ruského exportu do krajín BRICS (Brazília, Rusko, India, Čína, Južná Afrika) fakturovaná v amerických dolároch. V roku 2013 to bolo 93 percent.

A čo je najdôležitejšie, Rusko sa cieľavedome pripravuje na odpojenie od finančného systému Swift, cez ktorý banky na celom svete komunikujú pri svojich transakciách. Vlastne to chcelo urobiť už v roku 2014. Preto si vytvorilo vlastný systém SPFS (v preklade Systém pre prenos finančných správ), ktorý už používa približne 400 finančných inštitúcii. Navyše západné krajiny musia nakupovať ruské komodity, či chcú alebo nie. V prípade odpojenia Ruska od Swiftu by tak mohol byť pre ne SPFS o to zaujímavejší. Z dlhodobého hľadiska by vyšachovanie Ruska z bankových trhov znamenalo oslabenie dôvery v západný finančný systém. Alternatívu Swiftu si vybudovala tiež Čína. Jej medzibankový platobný systém CIPS, ktorý využívajú aj niektoré veľké zahraničné banky, umožňuje posielanie a prijímanie informácii na prevod peňazí v čínštine a angličtine. Priemerný denný objem transakcii cez CIPS v súčasnosti dosahuje 310 miliárd jüanov, v prepočte 50 miliárd dolárov. Ruská snaha o sebestačnosť priniesla už aj výsledky, keď si neočakávane vysoké zisky z ropy a iných komodít odkladá na horšie časy a rozpočet vlani dosiahol prebytok 0,4 percenta HDP a štátny dlh sa ustálil na 18 percentách (pred pandémiou 14%).

Keby sa Putin neustále nepúšťal do nezodpovedných dobrodružstiev, mohli by sa tieto peniaze investovať do rozvoja infraštruktúry, zdravotníctva, či na citeľné zvýšenie životnej úrovne obyčajných Rusov. Ale to je už iná téma. Pre nás je zaujímavý práve ekonomicko-politický model, ktorý na počudovanie mnohých naozaj funguje. A tým je v súčasnosti Ruskom a Čínou presadzovaná autarkia (sebestačnosť). Ak sme nedávno písali o nevyhnutnosti zabezpečiť si vlastnú obranyschopnosť, ekonomická bezpečnosť s ňou musí byť logicky previazaná. A tu opakujem nejde o vízie nejakých ekonomických snílkov. Pre Slovenskú republiku by mala byť samozrejmosťou snaha o potravinovú a energetickú sebestačnosť. Bez toho nemôžeme dosiahnuť plnú bezpečnosť štátu, ani náhodou. Ale vyššie uvedený príklad cieľavedomého šetrenia finančných prostriedkov na rozdiel od nášho nezodpovedného rozhadzovania na strane jednej, až po neustále zadlžovanie na strane druhej, je tiež nesmierne zaujímavý.

A ak by v budúcnosti mala vzniknúť medzinárodná organizácia, či už to bude zo začiatku integrujúca sa V4 a následne Intermárium, mala by sa rozhodne vydať cestou súčasného Ruska a Číny, ak chce byť v budúcnosti naozaj dôležitým hráčom, a nie príveskom vhodným na vyciciavanie zahraničnými bankami. Rozhodne by mala mať aj vlastný finančný model podobný ruskému SPFS, či čínskemu CIPS. To umožňuje týmto krajinám sa pomaly odpájať od svetového anglosaského systému, a to je pre nás vzor viac než napodobenia hodný. Rovnako  je veľmi zaujímavá snaha týchto a im naklonených krajín priorizovať obchodné transakcie v národných menách. Tiež to funguje, ako znervózňujúca odpoveď všetkým obhajcom eura či dominancie jednej svetovej meny. Súčasné extrémne zdražovanie a inflácia buď dôkazom, že žiadny štít nadnárodnej meny nás neochráni. Aj keď je autor tohto článku izolacionistom, Slovensko si autarkiu zabezpečiť nateraz nedokáže, aspoň nie bez rizika citeľného poklesu kvality života jeho občanov. Avšak už teraz by si V4 dokázala zabezpečiť potravinovú sebestačnosť a energetická by mohla nasledovať. A to už nehovorím o Intermáriu s komoditným a strojárskym gigantom ako Ukrajina s riadnym členstvom. Práve Intermárium môže byť potom veľmi úspešným svetovým hráčom, s vlastnými rezervami devíz a zlata, využívanými na podporou menej úspešných členov, na financovanie rozvoja a v neposlednom rade obranyschopnosti tohto spolku. A vlastné meny a vlastná banková asociácia, odstrihnutá od tých zopár vlastníkov súčasných najväčších bankových domov a hegemónie dolára, by mohla túto politiku bez problémov financovať. Tým by sa Intermárium nestalo iba konzervatívno-kultúrnou úniou a vojenskou alianciou, ale aj  ekonomickou veľmocou, akou je dnes Európska únia. A to je vízia, ktorá by pre malé a nateraz bezvýznamné krajiny nášho regiónu mala byť už z princípu jediným životným cieľom! 


Mgr. Miroslav Kuna

Spodné prúdy

Slovensko starne, pribudlo ateistov. Takéto a podobné hodnotenia sa prehnali naprieč médiami po zverejnení výsledkov minuloročného sčítania obyvateľstva. Najviac, 55,8 % (3,04 milióna) si uviedlo rímskokatolícke náboženské vyznanie. Pamätám si časy nie až tak dávne, keď sa tie percentá začínali sedmičkou. Naopak, výrazne pribudol počet ľudí bez vyznania – 23,8% (1,3 milióna). Liberáli a médiá samozrejme jasali nad poklesom počtu veriacich a stretnutie predstaviteľov cirkví a náboženských spoločností u prezidentky pripomínalo skôr kar. Biskupi brali výsledky športovo, usmievajúc sa nad tým, že čakali horšie. Optimizmus tu však nebol na mieste, čo podčiarkla aj ironicky podfarbená otázka Gabriely Kajtárovej z Markízy, že čo s tým chce arcibiskup Zvolenský urobiť. Kto by čakal odpoveď typu “No viesť s vami vyhladzovaciu vojnu moja milá, kým nezískame dušu národa späť”, by sa rozhodne mýlil. A to pritom náš klérus drží ešte pomerne konzervatívnu líniu, na rozdiel od Vatikánu, či biskupských konferencii vo “vyspelom” svete.

Nepriateľovi to však stačiť nebude. Príkladom buď “tvorba” scenáristky a spisovateľky Mariany Čengel Solčanskej. O jej ideologickej orientácii svedčí aj to, že príbeh Juraja Jánošíka nechala prerozprávať Beneša (!) a z kňaza Vrtíka, jedinej známej obeti Jánošíkovej skupiny, urobila pedofila, hoci sama priznáva, že na to nemá žiadane dôkazy. Spoločenská objednávka je však jasná, dala by sa dokonca zhodnotiť heslom “čo kňaz, to pedofil”. Vidíme to najmä v mainstreamovom spravodajstve, kde sa už bez toho neobídu ani jedny správy. Cieľ je jasný. Na západe už strhávaniu sôch hrdinov robia kulisu horiace kostoly. Kto sa tomu všetkému teší, nech si uvedomí, že sa teší spolu s liberálmi a progresívcami a že to, čo chcú zničiť, budú chcieť nahradiť gejprájdmi a pártystanmi. To ostane potvrdili aj Svedkovia Liehovovi, ku ktorým sa prihlásilo 14 000 … ľudí. Tí chcú byť registrovaní ako riadna cirkev a peniaze od štátu venovať na kultúru, odkiaľ ich vraj cirkvi berú.

O tom, že cirkvi tie peniaze venujú v nemalej miere na udržiavanie chrámov a sakrálnych pamiatok, ktoré samé o sebe produkujú čistú stratu a pritom často patria medzi najúžasnejšie skvosty architektúry na Slovensku, o tom už médiá mlčia. A akú kultúru chcú títo recesisti podporovať? Fetujúcu mládež na letných festivaloch? Či divadelné hry a filmové produkcie pretekajúce obscénnosťou? Iste, pravda je tiež taká, že cirkvi si za tieto problémy môžu čiastočne sami. Ich snaha hneď po revolúcii reštituovať zhabané majetky a nie nanovo evanjelizovať dezorientovanú populáciu doslova klala oči. Ľudia preto neprijímajú s pochopením, že fary vyzerajú ako vily, že kňazi jazdia na drahých autách, kým väčšina si môže dovoliť jedine tak autá ojazdené, a že často cestujú na zahraničné dovolenky, samozrejme organizované cirkevnými cestovkami. Ale opäť, ako pri tých pedofiloch, netýka sa to všetkých. Sám mám osobnú skúsenosť s kňazom hlásiacim sa ku tradičnému katolicizmu a latinskému rítu, ktorý žil vo fare, kde si kúril drevom v kachliach, pri stenách sa nedalo rozoznať, či sú tak zájdené, alebo je to taká farba, a farská záhrada snáď desaťročia nepocítila ruky záhradníka. Keď ho preložili, prišiel bezákovec z Trnavy, ktorý ako prvú objednal nákladnú rekonštrukciu. Kým prvý kňaz hovoril v kázňach o neprijateľných veciach, ktoré sa píšu v Talmude, druhý útočil na tisícročnú tradíciu (a tým aj na svojho predchodcu) a velebil Františka. Prečo spomínam tento príklad?

Pretože aj inteligentnejší liberáli (napr. sociológ Miroslav Tížik) si uvedomili, že radosť zo zverejnených čísiel je predčasná. Pochopili totiž, že hoci počet ľudí, ktorí sa nehlásia k žiadnemu náboženstvu, výrazne stúpol, zároveň pribudlo zastúpenie silne nábožensky založených politikov v Národnej rade. A teraz nemám na mysli zrovna Hegera. Preto rôzne kresťansky a eticky vyhranené skupiny spolu s vyznávačmi menších registrovaných cirkví, ale aj okrajových prúdov v tej katolíckej, zjavne preukazujú oveľa silnejšiu schopnosť politickej mobilizácie a prieniku do najvyšších sfér politiky v pomere k ich počtu. A hoci môže časom dôjsť k prerušeniu prepojenia cirkevných štruktúr a politiky, v skutočnosti to neznamená to želané posilnenie sekulárnych základov štátu. Naopak, antiklerikálna politika môže výrazne radikalizovať verejnú debatu a oveľa tvrdšie presadzovať náboženské hodnoty do politiky štátu. Navyše prostredie menších náboženských skupín je politicky a mobilizačne schopnejšie a ochotnejšie konať na rozdiel od oveľa väčšej a výrazne rastúcej skupiny ľudí bez vyznania.

Ak veľké cirkvi a náboženské spoločnosti z toho či onoho dôvodu bojovať otvorene nechcú, malé skupiny, predovšetkým tradiční katolíci, ale aj protestantskí fundamentalisti, či príslušníci iných, nacionálne orientovaných náboženských skupín, musia tento zápas podstúpiť. Potom by to, čo zdanlivo pôsobí ako víťazstvo religiózne a názorovo sterilného štátu, mohlo viesť k mobilizácii rastúcej skupiny nábožensky horlivých ľudí. Ich spojenie s autentickými vlastencami by mohlo pomôcť k vzniku možno síce nie politicky, ale určite morálne nadradeného bloku. A to v súčasnej vyprázdnenej spoločnosti, ktorá potrebuje nanovo definovať svoje hodnoty, rozhodne nie je málo! Plávanie v pokojnom mori je príjemné a nikoho neohrozuje. Tak by chcela fungovať aj moderná spoločnosť, založená na ateistickom materializme. Avšak stačí ju trochu zaťahať za nohu tam, kde prevládajú spodné prúdy, a bude rýchlo po nej. Akademička a sinologička Marína Čarnogurská, jedna z tých, čo uprednostnila štúdium cudzej kultúry pred vlastnou hovorí, že kto sa dostane k moci, stáva sa veľmi nebezpečným. Nebojme sa preto usilovať o moc a stať sa nebezpečnými pre tých, ktorí dnes ohrozujú nás!

Mgr. Miroslav Kuna   

Eastern

Priznám sa bez mučenia, že neznášam westerny. Heroizácia inak absolútne nezaujímavého pištoľníckeho obdobia v dejinách osídľovania západu severoamerického kontinentu, ktoré trvalo najviac tridsať rokov, je skutočne smiešna. Nikdy som nerozumel, čo také úžasné je na súboji dvoch ožratých kovbojov uprostred prašného “mesta” s populáciou do 25 obyvateľov, ku ktorému so železnou pravidelnosťou nakoniec vždy dôjde. A ešte menej zrozumiteľný je pohyb na dnešnom východe. Jeho hlavný aktéri – Rusko a Ukrajina – svorne deklarujú, že vojnu nechcú. Ukrajinský prezident už dokonca požiadal západných politikov a médiá, “aby prestali s vytváraním paniky kvôli situácii na ukrajinskej hranici”. Podobne ako Zelenskyj sa vyjadril aj tajomník ukrajinskej Rady národnej bezpečnosti Olexij Danilov na adresu zahraničných mainstreamových médií ktoré “v posledných dňoch priniesli veľa polovojenskej beletristiky”. Donekonečna sa hovorí o sto a viac (tento “presný” údaj je z denníka SME) tisíc ruských vojakoch na hraniciach nášho východného suseda.

Ale Ukrajina má rovnaké množstvo vojakov na opačnej strane a prezident Zelenskyj už vydal dekrét o navýšení stavu ozbrojených síl o ďalších stotisíc vojakov. Stavia to teraz Ukrajinu do úlohy agresora? Tu totiž ide o niečo úplne iné. Rusko-ukrajinský konflikt je v skutočnosti veľkou hrou Moskvy a Washingtonu. A podľa toho vyzerajú aj stávky, kedy sa zo začiatku vždy prihadzujú vysoké sumy. Rusi žiadajú návrat vojenských štruktúr k roku 1997, Washington zasa podporuje členstvo Kyjeva v NATO. Moskva je pragmatická, žiada veľa, aby mohla potom zľavovať. USA sú emotívne a nevyspytateľné, tak ako ostatne vždy vo svojej histórii. Hrozenie konfliktom je nateraz len záležitosťou západných a našich médií, čo však netreba podceňovať. Keď v roku 1899 vybuchol v havanskom prístave krížnik Main, americké médiá z toho okamžite obvinili španielske úrady. To viedlo k vojne, vďaka ktorej Španielsko prišlo o posledné zvyšky svojho amerického impéria. V súčasnosti sa väčšina serióznych historikov prikláňa k názoru, že sa jednalo o nehodu. Problémom je, že dnes sú západní politici opäť pripravení radšej počúvať médiá, ako samotných aktérov krízy. Pretože ako to je v posledných dekádach už zvykom, každej vojne predchádzala kampaň v médiách.

Ale OK, poďme ďalej a povedzme, že vďaka 5000 americkým vojakom odhodlanie Ruska skolabuje, stiahne chvost a Ukrajina sa za pár rokov stane členom NATO. Ale čo ak príde vytriezvenie väčšiny tamojšej verejnosti, ktorá zistí, že zázraky nasľubované ich prezidentom-komediantom sa nedejú a ani sa diať nebudú? Čo ak tam potom zvíťazí proruský kandidát? A k tomu vytriezveniu dôjde, tak ako sa to stalo aj u nás. Ono s hercami na najvyšších postoch je vždy problém. Pripomína to starý reaganovský vtip: “Aký je rozdiel medzi prezidentom a hercom? Jeden robí všetko podľa scenára, ktorý mu napísal niekto iný, a ten druhý točí filmy.” Rusko má pritom oveľa ambicióznejšie ciele. Je to okrem iného aj Arktída so svojimi obrovskými zásobami surovín, ktoré budú vďaka globálnemu otepľovaniu čoraz dostupnejšie. A o ďaleký sever Moskva s USA súperí už teraz, a preto si nemôže dovoliť postup NATO k svojim hraniciam. Rusko pochopilo, že na Západe si preto kamarátov nikdy nenájde a obracia sa na východ. Bolo by zaujímavé vidieť, čo by ospalý Joe Biden urobil, keby Rusko naozaj zaútočilo na východ Ukrajiny a zároveň Čína na Tchaj-wan. Vybrať si, kam prv zasiahnuť, by bol potom problém. Ale košeľa je naozaj bližšia ako kabát a preto teraz opusťme piesoček veľmocí a vráťme sa domov.

Vynechajme unavujúce a iracionálne vojnové štvanie nového celebritného mileneckého páru Korčok-Naď a povedzme si, čo vlastne celá situácia znamená pre nás. Mnoho ľudí totiž žije v klamnom presvedčení, že vďaka štítu NATO nám nič nehrozí. Omyl! Sociológ Ivan Kusý správne napísal, že naši západní spojenci nás už raz zradili v roku 1938, hoci sme boli v práve a bez akýchkoľvek problémov to urobia znova, pretože vlastné záujmy im budú vždy prednejšie ako záujmy nejakých bezvýznamných spojencov. A pokračuje ďalej v dosť kritickom tóne: “Chceme naďalej patriť k Západu? A patríme? V ktorých zásadných aspektoch?” Ak by naozaj došlo k nemysliteľnému a vypukla by vojna medzi NATO a Ruskom, podporovaným Čínou, čo nás zachráni pred vojnovým ničením? V skutočnosti by nás ochránila jedine ozbrojená neutralita, alebo keby sa NATO naozaj stiahlo za líniu z roku 1997, lebo tu by už vznikol nový pakt. Kým budeme v aliancii, budeme vždy aj cieľom.

Ruské a bieloruské vojská by totiž po prekonaní ukrajinského odporu pokračovali na poľské a maďarské roviny, vhodné pre ich motorizované jednotky. Keby sme boli neutrálni, jednoducho by nás obišli. To bol mimochodom aj plán Červenej armády v roku 1944, keby nevypuklo SNP. Dobývať našu hornatú krajinu bez dostatočne vybudovanej infraštruktúry by bola neľahká a neslávna úloha. Ale byť neutrálny nestačí, je potrebné byť aj pripravený. V roku 1993 mala slovenská armáda viac ako 50-tisíc vojakov, takmer tisíc tankov, 1300 bojových vozidiel pechoty a 146 bojových lietadiel a helikoptér. K tomuto stavu by sme sa mali vrátiť, v záujme vlastnej bezpečnosti. Peniaze investované do obrany nie sú nikdy stratené, naopak by boli účelnejšie ako očkovacia lotéria či celoplošné t(r)esty. Maličký mestský štát Singapur investuje do svojej obrany viac ako susedná štvrť miliardová Indonézia. Dnes máme vojakov ledva 20-tisíc, o tých pár bojaschopných tankoch a lietadlách radšej pomlčím. Navýšenie počtu živej sily by sa mohlo dosiahnuť tiež vytvorením Domobrany a Národnej gardy, ak by chýbali peniaze na profesionálov.

Zabezpečenie vlastnej obrany je prvoradou úlohou každého národa, ktorý ešte nestratil pud sebazáchovy. Ďalším logickým krokom by malo potom byť prehĺbenie bezpečnostnej spolupráce s najbližšími susedmi. Ale kým k nemu dôjde, musíme dať hocakému potencionálnemu nepriateľovi vďaka navýšeniu bojových kapacít najavo, že nás síce môže poraziť a aj obsadiť, ale náklady a straty s tým spojené by vysoko prevyšovali zisky. Takto už desaťročia funguje štát Izrael. Pretože, ak by raz naozaj došlo k najhoršiemu, bude neskoro kričať na politikov, že nás vývoj situácie nepríjemne zaskočil. Keď bude táto kríza prekonaná, tak príde ďalšia, a ďalšia, tak ako po Kryme prišiel Doneck a Luhansk a po ňom súčasný stav. Pretože až do skončenia sveta bude platiť to nadčasové – si vis pacem, para bellum – keď chceš mier, pripravuj sa na vojnu! Alebo po našom – šťastie praje pripraveným! 

Mgr. Miroslav Kuna

Rok na hrane noža


Nie, nebude to znovu o pandémii aj keď úplne sa tomu vyhnúť nedá. Zameriame sa na ďalšie udalosti, ktoré bezprostredne ovplyvňujú náš život.

Na domácej scéne treba spomenúť hlavne sociálne otázky, napríklad v podobe kolektívnych vyjednávaní.

Tieto vyjednávania u nás neboli jednoduché ani za minulej, tzv. sociálnej vlády. No bolo to práve uplynulý rok, ktorý bol v znamení totálneho úpadku v sociálnom dialógu zo strany vlády. Po lopate povedané – s odborármi sa takmer nediskutovalo. Teda aspoň vo vecnej rovine. Vlajkovou loďou ministra financií a skutočného premiéra sa stala jeho Daňovo-odvodová revolúcia. Na prvé počutie sa niektoré jej body zdajú príťažlivé, no po prerátaní každý zistí, že zamestnanci s menšou ako priemernou mzdou v národnom hospodárstve budú ešte viac stratoví. Hlavne sa ale o ničom nediskutuje v rámci tripartity vláda-zamestnávatelia-zamestnanci. Výrazne priplatiť by si mali živnostníci, aký benefit z toho budú mať je reálne vo hviezdach. Naopak spokojné môžu byť nadnárodné koncerny pôsobiace u nás, ktoré môžu ďalej za smiešny peniaz využívať našu lacnú pracovnú silu. Nemusíte mať ekonomické vzdelanie aby ste denne pri bežnom nákupe pocítili, že za tejto vlády sme sa v rámci kúpnej sily prepadli na dno krajín EÚ. Pokiaľ ste si práve založili rodinu a plánujete zakúpiť či postaviť nehnuteľnosť, ceny všetkého vám vtisnú do očí slzy hnevu. Tieto pocity v populácii umocnili politici koncom roku vyhlásením o očakávanom zdražovaní cien energií. Z ekonomického hľadiska sa teda väčšia časť populácie môže cítiť ako nahý vo víchrici.

Čomu sa naopak u nás venovala zvýšená pozornosť je propaganda. Veľmi radi politici, médiá a podobne v každej tretej vete hovoria o ľudských právach, no zároveň je vedená agresívna psychologická kampaň voči polovici populácie, ktorá má z tých či oných príčin problém s očkovaním. Pokiaľ od súkromných televízií, či rádií sa jednostranné posudzovanie tohto problému dalo očakávať, doslova hanebnú propagandu spustila štátna RTVS od ktorej by sme právom očakávali vyváženejšie spravodajstvo. Minimálne z dôvodu, že je platená všetkými občanmi.

Hneď po sociálne ekonomických témach je najtragickejším výsledkom tejto vlády za minulý rok zahraničná politika.

Ešte v priebehu roka sa národ dozvedel v záplave kovidových aktualít o tom, ako náš problematický južný sused skupuje u nás pôdu a nehnuteľnosti. Odpoveď zo strany Ministerstva zahraničia síce prišla, no ich reakcia do Budapešti bola mimoriadne umiernená až impotentná.

Koniec roku naopak priniesol pikantné prekvapenie v podobe Dohody o obrannej spolupráci s USA. Tých, ktorí trochu politiku sledujú, to neprekvapilo. Jeden pokus tu už bol za minulej vlády a stopol sa až na tlak koaličnej SNS. O tom, ako silno niekto túži po uzavretí tejto zmluvy, hovorí načasovanie. Oficiálne sa ohlásila tesne pred vianočnými sviatkami a na pripomienkovanie bolo doslova pár dní. Extrémne zrýchlené konanie na takto závažný dokument. Tých málo osôb, čo vyjadrilo konkrétne námietky na čele s generálnym prokurátorom, sú dnes pranierovaní médiami ako spiatočníci a podvratné živly.

Vláda môže používať akúkoľvek rétoriku, no podstata tejto dohody sa nemení. Je ňou aktívne využívanie našich základní americkou armádou, ktorej príslušníci by navyše nepodliehali slovenským zákonom. Aj tie úbohé zvyšky štátnej suverenity na aké má krajina našej veľkosti nárok, vyletia hore komínom. Asi už nikoho neprekvapí, že okrem dvíhačov rúk z OĽANO mali najmenší problém s týmto vazalským sľubom liberáli z SaS.

Téma využívania našich základní americkou armádou má niekoľko rovín pohľadu. Ešte nikdy som si nebol tak istý jednou vecou. V prípade, ak by parlament a slovutná pani prezidentka odsúhlasili potenciálne referendum o tejto otázke, bolo by historicky prvé úspešné. Málo čo v súčasnosti totiž tak spája národ ako nechuť k prítomnosti cudzích vojsk na Slovensku. Treba dúfať nielen v referendum, ale aj v to, že občania si uvedomia zásadnú vec. Ak totiž nechceme mať na svojom území cudzie vojská, musíme konečne budovať primerane silnú armádu. To znamená prestať frfľať pri každej tak vzácnej modernizácii armádneho vybavenia. Naopak, morálne podporovať modernizáciu slovenskej armády a zvyšovanie jej schopností.

Čo dodať na záver. Snáď len toľko, že pri pohľade na zloženie a výkony súčasnej vlády (ale aj parlamentu) premýšľam, či by sa v ňom našlo reálne aspoň tridsať maturít. Úprimne, treba ale dodať, čo vravel už náš velikán Ľudovít Štúr, že vlády sú len odrazom kvalít národa. Žiaľ je to tak. Príliš rýchlo sa podriaďujeme nezmyselným nariadeniam a nebránime dostatočne svoje slobody. Kritické myslenie na Slovensku dostáva jednu facku za druhou. Odborníci s iným ako oficiálnym názorom sú mediálne likvidovaní. Cieľavedome sa tu presadzuje epidémia strachukultúra udávania, narastá nám chudoba a ľudská zloba. Nie je to žiaden experiment s provokatívnymi myšlienkami, ale zákerný, zakrádajúci sa nástup autoritatívnej moci, ktorá nestrpí žiadne prejavy nesúhlasu. Je tu doba v ktorej tí, ktorí ešte neupadli do občianskej pasivity podobnej kóme, by mali znovu začať čítať knihy od Solženicyna či Orwella a hlavne odísť zo svojej ružovej bubliny.

Mgr. Peter Legény

Zdražovanie

Pre ľudí, ktorí žijú dobrovoľne niekde na samote uprostred hôr, nemajú elektrinu, kúria drevom a vodu čerpajú zo studne, museli jóbovky sprevádzajúce príchod Nového roka potvrdiť správnosť ich životnej cesty. Už sa totiž otvorene hovorí nielen o zdražovaní všetkého možného, ale prestáva k nám pomaly prúdiť aj plyn, čo je dôsledkom novej studenenej vojny medzi Moskvou a Západom, aj keď to kompetentní nechcú pripustiť. Dôsledky zdražovania sú pre médiá a vlády jasné – nedostatok čipov, pretrvávajúca pandémia… a uzatváranie jadrových a tepelných elektrární v Nemecku a ich nahradenie zelenými alternatívami! Odhliadnuc od čara globálnej ekonomiky, kedy krízový jav v jednej krajine spôsobí turbulencie na celom svete, je tento záver viac než alarmujúci. Ekologické je teraz už všetko a asi neexistuje segment, kde by táto už (žiaľ) otravná téma nevyskočila na nič netušiaceho človeka. Separujeme, nosíme šupky z ovocia a zeleniny do špeciálnych kontajnerov, aby tam potom týždeň hnili, kupujeme si autá so zníženými emisiami, a kto má jazdenku ako ja, tomu sa môže celkom reálne stať, že neprejde cez emisnú, lebo na jeho desaťročné auto sa vzťahujú rovnaké maximálne hodnoty ako na autá nové.

A na podporu prudkého znižovania životnej úrovne a ohrozenia energetickej bezpečnosti pochodovalo na nedávnom klimatickom summite v Glasgowe aj 10 000 pomýlených, väčšinou mladých ľudí, a tiež nemálo exotov, ktorí opäť neodolali exhibícii. Škoda len, že takýto pochod sa neuskutoční za zastavenie nelegálnej migrácie, ktorá je na rozdiel od klimatickej krízy bezprostredným nebezpečenstvom. Naozaj týmto nezbedným deťúrencom nevadí, že všetci tí prenasledovaní a hladní chcú nahradiť ich milovanú demokraciu mohamedánskou teokraciou a že za vlády imámov žiadne legálne protesty nebudú? Pretože to nie sú dve rozdielne témy. Samozrejme nemohla chýbať ani Gréta Thunbergová, aj keď sa tentoraz celkom skromne držala v pozadí. Nechala sa nahovoriť len na pouličné vyspevovanie infantilných pesničiek. A tu sa naozaj musí človek pousmiať nad zelenými revolucionármi, ktorých radikálnosť spočíva napr. v demonštratívnom pití ropy, či odhaľovaní sa na ulici.

A to samozrejme nebol jediný protest. Zaklincovala to jedna husička v Španielsku, keď sa do kamery celkom vážne vyznala, že asi nebude mať deti, lebo čoskoro sa na planéte nebude dať žiť. Opäť nie v dôsledku veľkej výmeny, ale pre našu záľubu v konzume. Nuž, poslední skutoční revolucionári odišli spolu s devätnástym storočím a títo dnešní sa naozaj nemôžu porovnávať napríklad s takým našim Jankom Kráľom, ktorý nielen o revolúcii poeticky písal, ale svoje básne aj žil! Avšak pravda je taká, že oba problémy spolu súvisia. Zmeny klímy povedú k budúcim veľkým migráciám, oproti ktorým sú terajšie nafukovacie člny plné migrantov na smiech. Riešenie? Trest pre tých, čo to spôsobili. Nie, nemám tu na mysli krajiny tretieho sveta, alebo Čínu a Indiu, ktorým ekologická politika nič nehovorí. Sú to krajiny obývané ľuďmi európskeho pôvodu, ktoré musia pocítiť dôsledky svojich činov! Ide tu o nový dedičný hriech, pretože všetka vyspelá civilizácia pochádza od bielej rasy, ergo je zodpovedná za žalostný stav životného prostredia, pretože ho sama spôsobila priemyselnou revolúciou a svojim konzumerizmom. Environmentálne hnutie sa tak stalo neoddeliteľnou súčasťou módneho etnomasochizmu západného človeka. Znečistenie sa už dokonca priamo radí k smrteľným hriechom páchaným výhradne ním, ako sú rasizmus, kolonializmus, otrokárstvo, holokaust… et cetera, veď všetci vieme, že tento zoznam je dlhý a denne naň pribúdajú nové položky. Takže ako odčiniť neodpustiteľné?

No samozrejme najsamprv zavrieť tepelné elektrárne. Už menej pertraktovaný je ale fakt, že vyrábajú až 37% všetkej elektrickej energie na svete. Potom samozrejme jadrové elektrárne, hoci aj niektorí významní ekológovia žiadajú ich zaradenie do zoznamu tzv. zelených energii. Ale ekoteroristi už neponúkajú riešenie, čím ich nahradiť. Ani Budaj, ani prezidentkin milenec nejaké spásonosné nápady nemajú. Tých zaujímajú jedine plastové fľaše, alebo päť miliónov na medvedie exkrementy. Brusel tiež nič, okrem zákazu naftových a benzínových áut do roku 2035. Ani solárny panel pre každý dom, čo vedel zariadiť napr. aj taký bhutánsky kráľ. Ale ani to by nebolo riešením, pretože solárne a veterné elektrárne by nám zaručili každú zimu blackout, keďže nevyrábajú energiu dostatočne rýchlo a v dostatočnom množstve. Ono ekologické aktivity sú dobre a prospešné a nevyhnutné, neraz sme o nich písali aj na našej stránke. Avšak environmentalizmus už toho veľa s ekológiu spoločné nemá. Ide o ľavicovú, nevedeckú a iracionálnu ideológiu, ktorej exponenti by najradšej už zajtra zavreli všetky továrne a elektrárne. Čo by nasledovalo potom, nad tým sa už nezamýšľajú. Dobré by bolo urobiť malý prieskum medzi tými desaťtisícovými davmi, koľkí z nich žijú naozaj ekologicky, napr. tak ako som písal v úvodnej vete. Respektíve ani to nie, lebo veď emisie spôsobujú aj komíny rodinných domov!

To ich však nezaujíma, pretože trest nemá byť príjemný a my si musíme svoje hriechy odtrpieť. Napríklad aj tým, že si nebudeme môcť dovoliť emisne neutrálne auto, alebo svietiť v každej izbe. Veď aj minister hospodárstva nám poradil ako šeriť – žiarovku jednoducho vykrútiť. Samozrejme naše nezodpovedné konanie spôsobuje aj rozširovanie púští, či potápanie ostrovov, neúrody a vojny o suroviny, a preto musí západný svet prijať všetkých hladujúcich v značkových bundách a s najnovšími smartfónmi, lebo trpia kvôli nám! Takže za no go zóny a nebiele Vianoce si môžeme sami a punktum. To, že si súčasný blahobyt ľudia európskeho pôvodu vydobyli svojou šikovnosťou, talentom, odriekaním a utrpením, pretože ako jediná rasa na svete pracuje s cieľom a vedomím, aby sa jej potomkovia mali lepšie, to títo nepriatelia rozumu neprijímajú! Mainstreamové médiá už obletela správa, že prudký pokles životnej úrovne môže spôsobiť radikalizáciu európskej verejnosti. Pretože ak ľudí nemotivuje k nejakej aktivite nič iné, tak zhoršujúca sa kvalita života určite áno. Ale za to si architekti nového poriadku budú môcť sami!

Mgr. Miroslav Kuna

Prebudenie draka

Podľa starých letopisov sa jedného júlového dňa roku 164 na hore Je-chuang v čínskej provincii Che-nan našli pozostatky obrovského draka. Už sa asi nedozvieme, čo sa to na spomínanej hore vlastne našlo (zrejme kosti dinosaura), ale môžeme si predstaviť, akým šokom to muselo byť pre miestnych obyvateľov, hoci v tej dobe existenciu drakov nikto nespochybňoval. A rovnako sa dnes tvári svet, ktorý síce tiež nespochybňuje potenciál Číny, ale je ohromne prekvapený, keď sa ho snaží pretaviť do superveľmocenského postavenia. A tak ako každá nastupujúca superveľmoc, dobýva si červený drak, ktorý rozhodne ešte nie je mŕtvy, toto postavenie pomerne nevyberavými prostriedkami, a to tak v domácej, ako aj zahraničnej politike.

Jednak sú to tak často omieľané perzekúcie Tibeťanov a Ujgurov, o ktorých prejavuje taký súcitný záujem naša europoslankyňa Lexmann, lebo ako správnu kádeháčku ju práve teraz viac zaujíma utrpenie tamojších moslimov a budhistov, ale už nie kresťanov. Na strane druhej sa aj v zahraničí presadzuje pomerne brutálne, keď má na to príležitosť, čo si mohli na vlastnej koži odžiť Tamilovia zo Srí Lanky. Aj na diplomatickom poli komunikujú jej predstavitelia neobyčajne arogantne, keď Litvu nazvali “blchou” (kvôli snahe prehĺbiť vzťahy s Taiwanom) a austrálskemu premiérovi tiež poslali pomerne nelichotivý odkaz, keď sa postavil proti jej imperializmu. Vyspelý svet je z tohto chovania taký šokovaný, že jeho politické špičky sú pripravené bojkotovať nastávajúce Zimné olympijské hry. Avšak to len dokazuje, ako hlboko nechápu čínske vnútorné pomery.

Čína sa totiž nikdy nevidela ako súčasť svetového spoločenstva a ani sa tak nikdy vidieť nebude. Už na čínskych starých mapách bola zakreslená ako stred sveta (aj preto Ríša stredu), okolo ktorého sa ako planéty okolo Slnka majú otáčať všetky ostatné krajiny. Číňania totiž na rozdiel od nás nepochybujú o vlastnej výnimočnosti a etnomasochizmus je im cudzí. To dokazuje aj príklad z tohto roku, keď sa neďaleko mesta Čchha-pin v severovýchodnej Číne našli pozostatky nového druhu hominida, ktorý má k homo sapiens sapiens veľmi blízko, s najväčšou pravdepodobnosťou dokonca úplne najbližšie. Nový pračlovek dostal meno homo longi. Lebka, ktorej nositeľ dostal prezývku Dračí muž, je mimoriadne robustná a skrývala mozog rovnako veľký ako u moderného človeka. Líši sa však mnohými archaickými znakmi, ako napr. mohutnými nadočnicovými oblúkmi, širokou čeľusťou a nadmerne veľkými zubami. Patrila jedincovi mužského pohlavia, ktorý sa dožil na tie časy úctyhodnej päťdesiatky a žil približne pred 150 tisíc rokmi. To znamená, že sa mohol stretnúť s členmi iných ľudských druhov, vrátane neandertálcov, ako aj našich predkov. V Číne objav homo longi vyvolal doslova nadšenie, pretože je tam považovaný za dôkaz výnimočnosti čínskej rasy a vďaka “dračiemu” vzhľadu jej príslušníka je veľmi vhodný ako jeden zo symbolov nadchádzajúcej expanzie.

A Číňania svoje dejiny skutočne milujú, opäť na rozdiel od Západu! Marxisticko-konfuciánska vláda v Pekingu sa síce odvoláva na Mao Ce-tunga, ale už nezdieľa jeho pohŕdanie históriou vlastnej krajiny, keď chcel okrem iného dovoliť rozobrať Veľký čínsky múr ako symbol jej zaostalosti. Naopak, Čína už raz veľmocou bola a až do 18. storočia aj tou hospodárskou, keď sa v nej produkovalo najviac tovaru na svete. A štáty ako Kórea, Vietnam, Barma či chanáty strednej Ázie (až do ich pohltenia Ruskom) boli dlho jej vazalmi. Čína sa tak snaží nadviazať na tento odkaz, hoci pre svet by bolo momentálne lepšie, keby radšej oživila tradíciu svojho izolacionizmu. A ak sa nám kroky čínskej diplomacie zdajú neokrôchané, môže to byť spôsobené aj tým, že jej už dochádza čas. Má totiž najnižšiu pôrodnosť za posledných štyridsaťtri rokov a to aj napriek tomu, že politika jedného dieťaťa bola zrušená pred piatimi rokmi. Môžu za to aj vyššie náklady na život vo veľkomestách, kam sa hromadne sťahuje najmä mladšia generácia, jednak aj túžba po hmotnom blahobyte, ktorá je v čínskej kultúre hlboko zakorenená.

Starnutie populácie nie je pravdaže vo vyspelom, či aspoň rozvinutom svete žiadnou novinkou, ale Peking má problém s jedným výlučne čínskym špecifikom. Vďaka spomínanej depopulačnej politike v krajine citeľne prevažujú muži nad ženami ako je všeobecne známe, keďže v čínskej patriarchálne spoločnosti boli chlapci vždy cenení viac než dievčatá, ktoré sa takmer výlučne stávajú obeťami umelých potratov. V niektorých odľahlejších častiach krajiny sa preto vracajú k starobylej tradícii unášania neviest. Aj tu je vidieť, že vojna proti rodine a životu automaticky vedie k oživeniu barbarstva. A keďže “demografia je osud”, ako správne napísal Pat Buchanan vo svojej neprekonateľnej Smrti západu, aj vládcovia Pekingu si uvedomujú, že musia byť superveľmocou čo najskôr. A spôsob jej komunikácie nás vracia do zlatých čias brežnevovej doktríny a svet už môže čoskoro zistiť, že čínsky opätok tlačí viac ako americká či ruská čižma. Možno sa nám zdá, že je to vlastne jedno, že Čína je taká vzdialená, že nás to nemôže nijako ohroziť. Ale to sa už deje. Veľa sa po tieto dni hovorí o ruských vojskách na hraniciach Ukrajiny. Odhliadnuc od faktu, že tento 170-tisícový kontingent je rozmiestnený aj na hraniciach s Bieloruskom, nemálo politikov, politológov a iných vševedov už prorokuje novoročnú ofenzívu. Existujú však znepokojujúce indície, že kroky Moskvy a Pekingu sú koordinované, že Čína využíva napätie na východnej Ukrajine na odklon záujmu USA od jej politiky v Tichom oceáne, nastávajúcej svetovej aréne.

A Rusko bude musieť raz prejaviť svoju vďačnosť, ak nechce prísť o rozsiahle územia na Ďalekom východe. V Číne totiž ešte nezabudli na Nerčinskú zmluvu (1689), vďaka ktorej museli odstúpiť Petrohradu územia, kde neskôr vznikol Chabarovsk a Vladivostok a dodnes ju považujú za národnú katastrofu. Obe krajiny už dlhodobo spolupracujú (Šanghajská organizácia spolupráce) a predstavujú pre nás bezpečnostné riziko bez ohľadu na to, koľko rusofilov na Slovensku žije, alebo koľko politikov odmieta bojkot zimných hier v Pekingu. Sme pre nich iba figúrky na veľmocenskej šachovnici, tak ako pre Američanov. Blchy. Ale nemuselo by to tak byť. Drak sa totiž nemusí prebudiť len na východe. Ak si na záver a ilustráciu doprajeme trochu romantizmu, naše tradície a poverová história sú tiež plné drakov, rovnako ako našich susedov (viď založenie Krakova). Jedine v tomto regióne a nikde inde vznikol aj Dračí rád (Ordo draconis), založený na ochranu kresťanstva a na boj s islamom. Sami sme a budeme bezvýznamní, ale pevne zomknutý húf malých rýb odradí od útoku aj veľkého dravca. Ak teda nechceme skončiť ako predkrm veľmocí, musíme sa zjednotiť a adekvátne odpovedať na výzvy zajtrajška. Aby vlády vo Washingtone, Bruseli či Moskve raz brali na vedomie nielen čínskeho draka, ale aj toho medzi troma moriami. Je načase ho prebudiť, alebo zostať trčať v bezvýznamnosti, tak ako doteraz! 

Mgr. Miroslav Kuna 

Poučenie z novembra

Máme za sebou pripomienku veľkej buržoáznej revolúcie. A aj tento rok okorenenú o osem či desať protestných akcii. Nie, nejdem písať o rúškach a bezrúškach, lebo či sa to niekomu bude priečiť či nie, je to v skutočnosti podružná téma. Chcem písať o tom, aké ponaučenie si môžeme ako vlastenecká a identitárna scéna zobrať z novembrových udalostí. Asi ani nemusím písať o tom, že to pred tridsiatimi dvoma rokmi nebol boj za slobodu. Väčšina obyvateľov videla hlavne “mastné hrnce”, čiže si želala životnú úroveň, akú videli, či tušili na Západe. Aj socialistickí ekonómovia v druhej polovici osemdesiatych rokov hovorili o potrebe reštrukturalizovať hospodárstvo, ak sa má Československo udržať v kategórii aspoň priemerne rozvinutých krajín.

Okrem toho súdruhovia kapitulovali aj pod dojmom rýchleho zrútenia režimov v ostatných štátoch východného bloku a v neochote Moskvy intervenovať. Inšpiráciu videli samozrejme v našom východnom tútorovi, kde už pod vedením profesionálneho aparátnika Gorbačova prebiehala perestrojka. Ten sa však neinšpiroval ruskými tradíciami a nenahradil soviety volosťami, kolchozy občinami a štátne podniky samosprávnymi dielňami (arteľ), ale rozhodol sa ekonomiku Sovietskeho zväzu “mierne” kapitalizovať, čo viedlo jedine tak ku kreovaniu ruskej mafie a oligarchie. Podobnou cestou sa chcela vydať aj naša disidentská scéna, len tá netúžila spoločnosť kapitalizovať a liberalizovať mierne, ale naplno a takpovediac zo dňa na deň. Politológ Ján Baránek na margo týchto udalostí správne skonštatoval, že vtedajší disent, ktorý nahradil vedúcu úlohu KSČ v štáte, nemal vlastne žiadny program. Chcel len nekriticky prevziať kapitalizmus a liberálnu demokraciu a transplantovať ich do tela národného organizmu bez ohľadu na to, či na takýto experiment krajina po štyridsiatich rokoch reálneho socializmu pripravená bola, alebo nie. Iste, veľkú úlohu v tom zohral aj fakt, že nová moc bola zložená z vyložených nímandov – kulisára Vaška, ekologického aktivistu (v súčasnosti ekomaniaka) Budaja, herca Kňažka a Fedora Gála, o ktorom obyčajný človek dodnes nemá potuchy, čo vlastne robil pred revolúciou.

Týmto výtečníkom sem tam asistoval profesionálny disident Čarnogurský a obrátení marxisti Kusý s Weissom a ďalšími mentálnymi atlétmi, aby väčšinu z nich nakoniec zaoral do sféry bezvýznamnosti bývalý komunistický podnikový právnik Mečiar. Bolo samozrejme len nevyhnutné, že pod vedením týchto oportunistov, bezohľadných karieristov či neschopných idealistov to nemohlo dopadnúť inak, akože v deväťdesiatych rokoch bol každý piaty Slovák nezamestnaný a životná úroveň bola pod priemerom spred roka ´89. Nemienim tu ale plakať nad rozliatym mliekom a rozpisovať sa o tom, čo sa malo a nemalo urobiť inak. Práve naopak, chcem písať o budúcnosti. November ´89 totiž nemusí byť pre nás len dôvodom na šomranie, ale aj inšpiráciou, ako sa vyvarovať chýb. V Československej socialistickej republike bolo tesne pred nežnou asi sto disidentských organizácii. Bolo to široké spektrum od náboženských aktivistov po ľavičiarov dubčekovského typu. Čo je však dôležité si uvedomiť, boli v podstate bezmocné až do doby, kedy sa začal vládnuci režim politicky a ekonomicky rozkladať a stratil vôľu k moci. Potom už len stačilo čakať na impulz, ktorým sa ukázal byť práve zásah polície proti študentom. Tak sa niektoré, dovtedy tragikomické figúrky postavili pred davy a stali sa z nich tribúni revolúcie. Je dosť dobre možné, že sa čoskoro ocitneme na podobnej dejinnej križovatke. Tak ako v ´89, aj teraz tu máme režim, ktorý obmedzuje ľudské práva (a to nie len v súvislosti s covidom) a ekonomika ide do recesie. Od nového roka sa majú citeľne a skokovo zvýšiť ceny energii, vďaka čomu sa bude zvyšovať všetko. Nadiktovaná snaha o “zelenú” ekonomiku a robotizácia celkom iste vyvolajú ďalšiu stagnáciu, až úpadok. Tak ako počas nežnej, aj teraz môžu ľudia vyjsť do ulíc hlavne kvôli túžbe po lepšom živote. A rovnako ako počas roka ´89, môže pre zmenu nastať priaznivá situácia aj v blízkom zahraničí.

Poľsko je šikanované pre svoj nekompromisný postoj neumožňujúci legalizáciu genocídy vlastného národa a pre povýšenie svojej ústavy nad nálady bruselských byrokratov. Maďarsko má dlhodobo podobný problém. V “starej” únii už počuť čoraz početnejšie výzvy žiadajúce vylúčenie oboch krajín zo spoločenstva, aj keď sú momentálne v prípade Poľska dočasne utíchnuté s ohľadom na situáciu na poľsko-bieloruskej hranici. Ak by však pre nekompromisný postoj Varšavy a Budapešti k takémuto radikálnemu kroku došlo, dá sa reálne očakávať, že režimy oboch krajín sa budú čoraz viac radikalizovať smerom k vlastenectvu a tradicionalizmu. Tým nastane situácia analogická k tej spred vyše tridsiatich rokov – ekonomická stagnácia spojená so zrútením vplyvu vládnucej ideológie na okolité štáty. A tu sa dostávame k jadru veci. Je životne dôležité, aby súčasné vlastenecké organizácie, hoci možno rovnako malé ako kedysi tie antikomunistické, neboli zaskočené takýmto vývojom udalostí. Je viac než nevyhnutné mať pripravené životaschopné riešenia, ktoré bude možné ponúknuť rozbúreným masám. Nepočítam sem samozrejme jedinú (v súčasnosti už rozdvojenú) “skutočnú opozíciu”. Tá sa už kompromitovala spoluprácou so súčasným režimom, ktorý chcela naivne zmeniť tým, že sa stane jeho súčasťou. Ostatne, ani tie organizácie spred ´89 neboli všetky životaschopné, ani neprinášali skutočné riešenia. Treba si preto vybrať tie, ktoré sa nepovažujú za expertov s mesiášskym komplexom a jedinou správnou víziou. Takých tu už bolo a vieme ako to dopadlo. Treba sa nám riadiť myšlienkami veľkých duchov minulosti, ktoré doteraz realizované neboli, alebo byť nemohli.

Slovensku možný vývoj založený na prastarých tradíciách načrtol už Ľudovít Velislav Štúr vo svojom diele Slovanstvo a svet budúcnosti – miesto partokracie a kapitalizmu agrarizmus obnovených občín, výrobné družstvá pracujúcich v mestách a zastupiteľský systém založený na regionálnych záujmoch. Politici nie volení, ktorí aj tak reprezentujú iba skryté záujmy, ale stav štátny, špeciálne pripravovaný na vodcovský úlohu, ako to v teórii a praxi odporúčali Platón, Pytagoras, Hilaire Belloc a Othmar Spann. K tomu exekutíva obsadzovaná stavovskými organizáciami. A namiesto Európskej únie, ktorá sa stáva čoraz zrejmejšou reinkarnáciou Sovietskeho zväzu – spoločenstvo krajín strednej Európy, ktoré sú previazané spoločnými dejinami, koreňmi náboženských systémov, hodnotovými hierarchiami a politickými skúsenosťami. Je možné, že systém sa skôr či neskôr začne rúcať a veľké skupiny občanov sa začnú obzerať po možnej záchrane. A to bude jedinečná dejinná príležitosť pre všetkých tých, čo chcú úprimne niečo zmeniť k lepšiemu a majú na to aj osobnostné predpoklady. Aj počas zamatovej sa doslova odnikiaľ vyrojili dovtedy väčšinou širokej verejnosti neznámi vodcovia, a to nielen v Prahe či Bratislave, ale v každom okresnom meste. O čo dôležitejší budú v budúcnosti, keď sa všetko súčasné pozlátko začne odlupovať a vzdušné zámky vyfučia! Už starogrécky filozof Herakleitos písal o skrytých vodcoch, “na ktorých ľudia štekajú, lebo ich nepoznajú”. Lepšie sa šikanovanie národovcov, ktorému sú vystavovaní v súčasnosti a celkom iste budú ešte viac v budúcnosti, vyjadriť nedá ani dnes! Je nevyhnutné mať pripravený ucelený program, keď si to doba bude najviac vyžadovať. Pretože sa skôr či neskôr môže opakovať rok ´89, kedy moc doslova “ležala na ulici”.

Mgr. Miroslav Kuna    

Svätá vojna

Keď v roku 1918 vyšlo po anglicky písané dielo budúceho “tatíčka” Masaryka Nová Evropa: Stanovisko slovanské, predstavil v ňom autor práve skončený svetový konflikt ako boj teokracie a demokracie, pričom druhá menovaná jasne zvíťazila. Terminológia nie je síce celkom správna, ale pre potreby článku ju budem používať aj ja. Ktovie čo by napísal dnes, keď sme boli svedkami toho, ako sedemdesiattisíc bradatých pastierov a študentov islamských náboženských škôl (“tálibán” znamená po paštúnsky študenti) rozvrátilo tristotisícovú moderne vyzbrojenú afganskú armádu a obrátilo na útek najväčšiu vojenskú mašinériu sveta. Možno by neuznal za hodné reagovať, pretože tak ako mnoho súčasníkov by už nevenoval veľkú pozornosť tomu, čo sa deje v horách a púšťach strednej Ázie. Mainstreamové médiá a politické špičky sveta tomu však veľkú pozornosť venujú a vedia prečo. Ono totiž Taliban nie je len o radikálnom islame inšpirovanom hanafijskou školou islamskej právnej vedy a deobandijským fundamentalizmom, ale aj nacionalizmom paštúnskeho obyvateľstva, zosobnenom v ideológii Paštunwali (cesta Paštúnov/Afgancov). A toto spojenie nacionalizmu a náboženstva je práve to závadné, čo robí vrásky na čelách liberálnej elity, pretože sa ukazuje, že to môže byť model mimoriadne úspešný. Možno sa nám zdá, že tento konflikt sa nemôže stať súčasťou moderného sveta. Že je hodný tak Nigérie a jej boja s islamistickým hnutím Boko Haram (vo voľnom preklade “západné učenie je rúhanie”), tyranie Islamského štátu, ktorý napodiv stále existuje, zombifikovanej Al-Kájdy či práve Talibanu.

Avšak boj medzi teokraciou a demokraciou je súčasťou celých novodobých dejín európskeho kultúrneho okruhu, čo si málokto uvedomuje. Ten totiž existoval ako náboženská civilizácia už v antike a kresťanský stredovek v nej pokračoval, pričom jeho vyvrcholením bola idea Svätej ríše rímskej. Tá sa mala pôvodne skladať nielen z Germánie a severnej Itálie, ale aj Francúzskeho kráľovstva (Galie) a tiež Sclavinie, čo mala byť monarchia, ktorú začiatkom jedenásteho storočia budoval výnimočný poľský panovník Boleslav Chrabrý a ktorá mala obsiahnuť všetky kraje obývané západnými Slovanmi. Aj preto ho vtedajší rímsko-nemecký cisár Otto III. nazval “bratom a spolupracovníkom impéria a druhom rímskeho národa”. Boleslav obsadil aj Slovensko a keby sa tento ideál podarilo naplniť, nikdy by sme sa nestali súčasťou Uhorska. Na čele Svätej ríše mali byť volení imperátori, ktorí by vládli s pomocou múdrych duchovných vládcov (pápežov, teória dvoch mečov) a zároveň mala byť vynikajúcou hrádzou proti expanzii islamu. Napriek neuskutočneniu celého projektu, stredoveká civilizácia vydržala celých tisíc rokov. A čo sa týka vlastnej výnimočnosti, mala v tom na rozdiel od tej našej jasno – Zem je centrom vesmíru, centrom planéty je Európa a jej stredobodom zasa pápežský a cisársky Rím, ktorý je vlasťou všetkých národov, ako sa spomína v jednej básni ešte z čias antiky.

A potom došlo k onému konfliktu medzi teokraciou a demokraciou, ktorá sa vtedy volala osvietenstvo. Jeho začiatok je možné datovať do roku 1775, kedy “patrioti” v severoamerických kolóniách násilím vyhnali kráľovských úradníkov a vyvolávali masové nepokoje. Nasledujúci konflikt, ako vieme, skončil vytvorením Spojených štátov amerických. Tak dostala demokracia dôležité predmostie, odkiaľ sa mohla šíriť do sveta. Že to však ani na ich území nebolo úplne v súlade s vôľou ľudu svedčí fakt, že asi štvrtina obyvateľstva mladú republiku následne opustila a vysťahovala sa buď do Británie, alebo Kanady. Ďalším dejstvom bolo samozrejme krvavé šialenstvo Francúzskej revolúcie (1789) a posledným práve Veľká vojna a boľševický prevrat, ktoré odpravili posledné relikty tradičnej spoločnosti, ktorú TGM nazval teokraciou. Avšak dovtedy prebehlo niekoľko rozhorčených kontrarevolučných hnutí, takže “demokracia” nemala víťazstvo nijak isté. Už v samotnom Francúzsku sa postavili proti revolúcii najprv intelektuáli ako Joseph de Maistre, a neskôr Louis de Bonald a Charles Maurras, zakladateľ monarchistického Action Francaise.

Hlavou odporu však bolo protirepublikánske a katolícke hnutie vo Vendée, kde sa revolučný režim dopustil prvej genocídy v moderných dejinách. Myšlienky kontrarevolúcie úspešne implementoval až režim vo Vichy počas Révolution nationale, ktorý svoje motto Travail, Famille, Patrie (Práca, Rodina, Vlasť) postavil proti revolučnému Liberté, Egalité, Fratelité. Nemecko bolo naopak kedysi skutočne kontrarevolučnou civilizáciou. Svätá ríša rímska národa nemeckého, Nemecký spolok a viac-menej aj Nemecké cisárstvo totiž fungovali na reakčných základoch a preto nemali väčší úspech ani revolučné myšlienky, ktoré tam Francúzi importovali na svojich bodákoch, ani revolúcie rokov 1848/49. Situáciu zmenila prehra v prvej svetovej vojne a vytvorenie štátu, ktorý narúšal dovtedajšie presvedčenie Nemcov, že tvoria metafyzickú jednotu – Weimarskej republiky. Nemeckí komunisti sa v dvadsiatych rokoch pokúsili o niekoľko prevratov a reakčné sily (pruskí monarchisti, šľachta, junkeri a rímskokatolícke duchovenstvo) vsadili na dynamiku nacizmu, aby jeho moderovaním vytvorili kontrarevolučný tradicionalistický štát. Až do smrti prezidenta Paula von Hindenburga sa zdalo, že sa im to podarí, keďže nacisti síce formálne odsudzovali “reakčné živly”, ale prebrali veľa z ich arzenálu, keď napríklad tvrdili, že parlamentný systém je prvým krokom k boľševizmu.

Ešte vyhranenejšia bola situácia v Taliansku počas napoleonských vojen. Najznámejším kontrarevolučným povstaním bolo Sanfedismo ( z tal. Santa Fede, Svätá viera, 1799), ktoré bolo populárnym antijakobínskym hnutím jednoduchých roľníkov, vedeným kardinálom Fabriziom Ruffom. Cieľom tejto nábožensky motivovanej, ľudovej armády bolo zvrhnutie profrancúzskej Parthenópskej republiky v Neapole a tiež boj proti okupantom, ako je to aj zrejmé z ich náborového letáku: “Nečakajte, kým nepriateľ príde a poškvrní vaše domovy”. Práve toto hnutie so svojim nábožensky motivovaným nacionalizmom, klerikálnym vedením a odporom proti cudzím vojskám je súčasnej situácii v Afganistane asi najpodobnejšie. Ďalším príkladom kontrarevolúcie bolo aj povstanie roľníkov na juhu práve zjednoteného Talianska, zvané pejoratívne Brigandage (brigáda), podnecované Pápežským štátom. Vyústilo do regulérnej vojny, ktorá trvala plných desať rokov. Statočného horala Andreasa Hofera a ním vedené Tirolské povstanie sme si už na stránkach Mea Patrie predstavili: http://meapatria.sk/zaujalo-nas/cas-bojovat/

Jeho 20 000 rebelov úspešne bojovalo proti Napoleonovým vojskám a za katolícku vieru. Aj v Rakúskej ríši došlo v rokoch meruôsmych k boju medzi revolucionármi a reakcionármi. Proti Košútovmu liberalizmu a surovému šovinizmu postavil hlavný veliteľ cisárskej armády Alfred Windischgrätz a ríšsky kancelár Felix Schwarzenberg ideu dynasticko-náboženského impéria, ktoré malo byť ovládané podľa kódu krvi či politických schopností. Našich Štúrovcov si získali návrhom ministra vnútra grófa Stadiona, ktorý chcel ríšu rozdeliť na etnické provincie, pričom jednou z nich malo byť aj Slovensko. To sa nakoniec nerealizovalo a za cisára pána bojujúce národy mali byť uchlácholené nič nehovoriacim princípom “rovnosti rás” (volksstämme). Kontrarevolúciou par excellence bola aj Španielska občianska vojna. Monarchisti z radov Karlistov, katolíci a nacionalisti z Falangy spojili svoje sily proti druhej Španielskej republike a jej ústave z roku 1931, ktorú videli ako revolučný dokument, bojujúci proti španielskej kultúre, tradícii a náboženstvu. Povstanie vedené Franciscom Frankom dokonca vyhlásili španielski biskupi za krížové ťaženie. Kontrarevolúciu viedla aj Biela armáda v revolučnom Rusku, ktorá sa pokúsila poraziť boľševikov rovnako, ako sa to podarilo nemeckým reakcionárom a Freikorps, ktorí rozdrvili nemecké červené revolúcie v rokoch 1918-1919.

A čo sa týka našich končín, čisto slovenským kontrarevolučným hnutím bola Slovenská ľudová strana (Neskôr Hlinkova SĽS), ktorá v zmenenej geopolitickej situácii dostala jedinečnú dejinnú príležitosť energicky napĺňať svoj reakčný program, o čom svedčí aj preambula Ústavy nového štátu: Slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou Jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný Slovenský štát. Nová republika mala byť stavovským štátom, ktorého myšlienku rozpracovali katolícki intelektuáli ako Donoso Cortéz, Hilairie Belloc či Othmar Spann a odporúčali hneď dve pápežské encykliky. A oporou nového režimu mala byť garda, koncipovaná ako slovenský rytiersky rád a jej členovia prisahali vernosť národu na relikviu Kristovej Krvi v pevnostnom kláštore v Hronskom Sv. Beňadiku. Hoci sa môže zdať, že tento stáročný konflikt je už rozhodnutý, zdanie môže klamať. V Amerike ide o stret, ktorý sa vyznačuje rastúcou intenzitou. Ak sa štáty udržujú pri živote tými princípmi, na základe ktorých vznikli, tak je tam tento konflikt vlastne nevyhnutný.

Americkí kolonisti totiž spočiatku vytvorili protestantskú náboženskú civilizáciu (puritáni, kvakeri) a vo veľkej časti amerických štátov sú tieto tradície dodnes živé. Najmä obyvatelia Bible beltu (Biblického pásu, štáty bývalej Konfederácie) by nemali problém sa definitívne rozísť s federálnou vládou. Terorizmus BLM a anarcho – socialistická administratíva prezidenta Bidena môže tento polčas rozpadu značne urýchliť. Ešte za nášho života teda môžeme byť svedkami secesie niektorých unijných štátov a ich premeny na teokratické biblické republiky, založené na kresťanskom  rekonštrukcionizme a filozofii tzv. Americkej vízie. A ako vraví Samuel Huntington vo svojej Zrážke civilizácii, ak dominantný štát nejakého kultúrneho okruhu prejde radikálnou zmenou, ostatné ho môžu čoskoro nasledovať. Západnej Európy sa to zrejme týkať nebude, tá sa skôr bude islamizovať. Ale u nášho severného suseda môže byť pohyb ešte zaujímavý. Víťazstvo koncepcie tzv. Štvrtej poľskej republiky, ktorá má byť postavená na nacionalizme, katolicizme a tradicionalizme, by bolo pre celý stredoeurópsky priestor úžasným povzbudením. Na podobných základoch by mohlo stáť aj budúce Intermarium. Ale ak pripustíme víťazstvo opačného tábora, odovzdáme naše domoviny do rúk liberálom, na ktorých sa inak dokonale hodí výrok antického filozofa Celsa: “Je to nová rasa neskúsených ľudí bez vlasti a tradícii, ktorí sa spolčili proti všetkým náboženským a občianskym inštitúciám”. My všetci sme dedičmi tohto konfliktu a je na nás, na ktorú stranu sa pridáme. Či to bude  – podľa delenia tatíčka –  “teokracia”, čiže spoločnosť založená na národnom živote, alebo “demokracia”, ktorá žiadne základy nemá. 

Mgr. Miroslav Kuna