S touto nevídanou dogmou sa stretávame takmer denne. Je to však naozaj pravda? Hoci sa štatisticky nezamestnanosť vykazuje v celoslovenskom priemere na úrovni okolo 7%, v hladových dolinách ale atakuje viac ako dvojnásobné cifry. Napriek tomu, že máme desaťtisíce nezamestnaných, týchto údajne nevieme na voľné pracovné miesta obsadiť. Opatrne sa pripúšťa, že sa jedná o nezamestnateľných jedincov – či už rôznych asociálov nezriedka trpiacich závislosťami, alebo o chronicky známych osadníkov bez akýchkoľvek pracovných či hygienických návykov. Z tohto dôvodu sa začala na Slovensko dovážať pracovná sila z tretích krajín, predovšetkým Srbska, Ukrajiny, Rumunska ale dokonca i z Vietnamu a iných exotických krajín.
Ekonómovia a prognostici upozorňujú, že Slovensko starne pre odliv mladých ľudí do zahraničia, kde mnohí ostávajú žiť natrvalo. Podľa štatistík v zahraničí žije a pracuje asi 300000 našich občanov a každoročne tisíce študentov odchádzajú napr. len za rieku Moravu, kde ich množstvo ostáva natrvalo. Takýmto spôsobom Slovensko v budúcnosti príde o množstvo vzdelaných a kvalifikovaných ľudí. Pokles obyvateľstva sa prejaví nielen v nedostatku kvalifikovaných pracovníkov (už teraz vidno problémy napr. v sektore zdravotníctva) ale najmä v neudržateľnosti dôchodkového systému, kedy nebude môcť pracujúca menšina uživiť dôchodcovskú väčšinu.
Keďže populačná politika na Slovensku po roku 1989 nemá žiadnu koncepciu, dochádza vplyvom životných podmienok k čoraz vyššiemu veku prvorodičiek, či bezdetným manželstvám. Prevažujú manželstvá s jedným dieťaťom, nanajvýš dvoma, pričom dve deti zaručujú len náhradu za svojich vlastných rodičov. Jednodetné a bezdetné manželstvá prinášajú populačný pokles. Skutočne raritnými sú tri a viacdetné manželstvá, pričom prevažujú najmä v sociálne slabších pomeroch, alebo v etnických spoločenstvách, ktoré pre tvorbu národného dôchodku vyrábajú skôr odberateľov ako jeho tvorcov. Hoci sa o tomto probléme všeobecne vie, vlády po r. 1989 nespravili žiadne opatrenia. Dobehnúť štvrťstoročie nečinnosti nie je možné v dohľadnej dobe, a ak by sa opatrenia prijali aj v dnešný deň, ich efekt sa začne prejavovať až po uplynutí ďalšieho štvrťstoročia. To znamená, že už dnes sme 50 rokov jednoducho premárnili.
Vo svetle týchto faktov sa nemožno ubrániť dojmu, že neexistencia populačnej politiky zo strany ponovembrových vlád nebola náhodná, ale cielená. V rámci presadzovanej multikultúrnej idei je toto najjednoduchšia forma, ktorou možno docieliť usídľovanie cudzincov na Slovensku. O dôvodoch týchto snáh som písal tuná:
Keďže sme sa však dostali do štádia, kedy na Slovensku ľudí potrebovať budeme, musíme sa ohliadnuť, skade ich vziať. Nakoľko idea multikulturalizmu zlyhala, bolo by samovražedné naďalej sa ju snažiť aplikovať. Západný multikulturalizmus postavený na koloniálnom dedičstve je napriek väzbám kolonizátor – kolónia mnohokrát nefunkčný. A už úplne neaplikovateľný v našich končinách, kde sú jazykové a kultúrne rozdiely priam priepastné. Na preklenutie nezvládnutej populačnej politiky, vysťahovalectva za prácou či štúdiom, musíme nájsť adekvátnu náhradu.
Pokusy vlády o návrat študentov či pracujúcich v zahraničí sú naivné, nakoľko veľká väčšina týchto odídencov žije v štandarde aký by po prípadnom návrate na Slovensko len sotva dosiahli. Je preto potrebné pozornosť upriamiť inam. A opäť – nie je potrebné nič nové vymýšľať, len sa inšpirovať napr. maďarským zákonom o dvojakom občianstve. Maďari týmto spôsobom získali do dnešného dňa asi 1 milión nových občanov. Maďarom však prioritne nejde o to, aby sa títo držitelia maďarských pasov prisťahovali do Maďarska, ale aby ostali žiť tam kde sú, s vidinou zisku nielen týchto občanov, ale zároveň aj s územím, ktoré obývajú.
Slovensko má šancu získať svojich optantov z pradávnych slovenských osídlení tzv. Dolnej zeme – predovšetkým zo srbskej Vojvodiny a Báčky či rumunského Banátu, kde dokopy žije viac ako 100000 Slovákov. Táto imigrácia sa sčasti už aj deje, nakoľko pre obyvateľov týchto končín je slovenský štandard lukratívny. Druhou oblasťou, kde by takáto imigrácia bola možná je Zakarpatsko, nazývané aj Podkarpatskou Rusou. O etnickom zložení a krátkej histórii tohto regiónu som písal tu:
Aj keď na tomto území štatisticky žije len okolo 7000 obyvateľov slovenskej národnosti, súčasne je toto územie obývané najmä Rusínmi, ktorí žijú aj na severovýchode Slovenska. S týmto národom žijeme bok po boku stáročia a v podstate je to našej kultúre podobne blízky národ ako napr. Moravania. Preto jednota s ním je len prirodzená. Menšinové práva tohto národa Slovensko uznáva a jeho príslušníci majú nielen vlastné školy v rusínskom jazyku, ale aj názvy obcí v azbuke. Aj vzhľadom k týmto skutočnostiam by sme práve s týmto národom mali rátať do budúcna.
Čo preto spraviť? Delí nás schengenská hranica, no hranice sú predovšetkým v našich hlavách. Na riadenú imigráciu Rusínov a Slovákov zo Zakarpatska by stačilo prijať zodpovedajúcu legislatívu. Tak ako Maďari vydávajú svoje pasy ľuďom, ktorí boli občanmi Maďarska alebo ich potomkom, rovnako tak je možné udeliť slovenské občianstvo ľuďom slovenského pôvodu a ich potomkom. Zákonnou zmenou by sa upravilo, že nárok na slovenské občianstvo by mali mať všetci bývalí občania Československa. Túto požiadavku by Rusíni a Slováci zo Zakarpatska dokázali hravo splniť, a tým by sme mohli získať tak potrebné tisíce nových slovenských občanov z kultúrne a jazykovo príbuzného prostredia.
Takýmto spôsobom by sme vedeli hravo vyriešiť črtajúcu sa populačnú krízu, či zvládnuť imigračnú výzvu. Všetko je len o chcení a politickej vôli. Je najvyšší čas sa teda začať správať zodpovedne a myslieť na budúcnosť našich detí a nášho štátu.
Mgr. Slavomír Hromada