Obhajcovia multikulturalizmu, kvót na rozdelenie utečencov, antiopresívnych teorií a ďalších “pokrokových” pohrôm, svojich oponentov okrem všemožných nálepiek, zvyknú odbíjať aj frázami typu: “spoločnosť má strach, lebo nebola na rozmanitosť zvyknutá, ľudia žili v socialistickej rezervácií a boli uzavretí pred svetom, či xenofóbne nálady sú spôsobené absenciou multikultúrnej a multinárodnej minulosti, ktorá v prípade západných krajín je samozrejmosťou, vďaka ich koloniálnej minulosti.”
Nuž, nadišiel čas bilancovať. Zmeny v roku 1989, ktorých výročie si onedlho pripomenieme, boli verejnosti predkladané ako zlepšenie socialistického systému, ktorý zaostával, dostával sa do krízy a strácal dych. Sľubovalo sa mnohé, ako sa odstráni to, čo je zlé a ako preberieme zo západu to dobré. Ba dokonca niektorí v eufórii neváhali masy presviedčať, že západoeurópske platy dosiahneme do dvoch rokov. Stal sa však pravý opak – to, čo fungovalo a čo malo ostať zachované, sme zlikvidovali, zničili, či rozkradli, to, čo sme chceli zlé odstrániť, sme ponechali a zo západu sme prevzali zväčša len to najhoršie. Minimálne deväťdesiate roky boli týmto charakteristické. Čiže – oklamali nás.
Potom prišiel vstup do EÚ. Obetovali sme preň zvyšky poľnohospodárstva, zavreli sme funkčné zmodernizované jadrové bloky, sprivatizovali sme pod cenu posledný významný štátny majetok, ktorý jediný prinášal do štátneho rozpočtu príjmy – tzv. strategické podniky (pod heslom, štát je zlý vlastník) a dnes sú príjmami štátneho rozpočtu takmer výlučne dane, ktoré štát derie zo svojich občanov. V EÚ mal nastať raj na zemi – a skutočne, v prvé roky členstva nezamestnanosť poklesla (vďaka úteku väčšiny nezamestnaných do západných krajín), zdvihla sa životná úroveň, a potom prišla kríza. A potom Grécko. Zlý vlastník štát odrazu musel zachraňovať dobrých súkromných vlastníkov – západné banky, ktoré napožičiavali nesplatiteľné úvery. Hoci nemalá časť politikov a veľká väčšina ľudí bola proti záchranným balíkom, eurovalu, hoci sa hovorilo, že tieto záväzky sú nesplatiteľné, politické špičky nás vytrvalo presviedčali o opaku. Dnes, po piatich rokoch opatrne priznávajú, že dlh je nesplatiteľný a ponesú ho na svojich bedrách – občania – zlí vlastníci svojho štátu a svojho volebného hlasu. Čiže – oklamali nás opäť.
Utečenecká kríza je len čerešničkou na torte v rozsýpajúcom sa molochu menom EÚ. Pozvanie celého blízkeho východu do Nemecka, následné smiešno-smutné tézy o povinných kvótach, propaganda o multikultúrnom obohatení, či potrebe doplnenia pracovnej sily (prečo nie z vlastných zdrojov z EÚ, keď napr. v Grécku či Španielsku je nezamestnanosť cez 20% a u nás je podiel nezamestnaných tiež vysoký – ostáva záhadou). Nevdojak sa natíska otázka – môže byť niekto naozaj tak hlúpy, aby páchal takúto samovraždu v priamom prenose? Odpoveď znie – sotva, veď by nemohol zastávať post, aký zastáva. Čiže, ak sa toto činí vedome, aký cieľ sa sleduje?
Nie, určite to nie je žiadne humánne hľadisko, ktorým sa operuje. Ním operujú mimovládky a na tieto frázy dostávajú veľké granty. Sledujú sa viaceré ciele, najmä však vznik beznárodnej multikultúrnej spoločnosti – vznik nejestvujúceho národa – Európana. Tak ako v USA jestvuje nejestvujúci národ – Američania. Architektom pozvania neeurópskeho etnika a kultúr je jasné, že títo budú prúdiť zväčša len k ním, ale oni svojho “obohatenia” majú už skoro akurát. Ešte nejakých tých pár stotisíc priberú – pre istotu, ale u nich je dielo multikulturalizmu už úspešne naštartované – z ich uhla pohľadu. Avšak – ako docieliť, aby sa konečne “obohatili” aj tie xenofóbne východoeurópske untermenschské štáty?
Dvíhať životnú úroveň v nich na úroveň západného štandartu, to by znamenalo ukrojiť zo štandartu svojho a prísť k toľkokrát omieľanej solidarite naprieč EÚ (táto solidarita sa vyžaduje pri eurovale, kvótách, platení do rozpočtu, či v snahe o jednotné ceny tovarov a služieb, neplatí však vo výške minimálnej mzdy či priemerného platu). A tak sa umne čakalo, že aspoň tie státisíce východoeurópskych gastarbeiterov sa na západe pomieša so zvyšnými gastarbeitermi. Nepodarilo sa to v očakávanom meradle, aj keď mnohé Slovenky si z Londýna, Viedne či Paríža priniesli obohatenie v podobe malého Mobutuho alebo Mohameda, táto stratégia sa ukázala ako nedostatočná a málo účinná. Navyše, aj tak ostali prevažne na západe a neusadili sa na Slovensku.
Povinné kvóty by však razom túto dilemu vyriešili. Naši klamárski politici, ktorí, ako som na príklade uviedol, nás klamali a klamú stále, sa nateraz zaprisahávali, že prijmeme len tých a oných a toľko a toľko. Ako im možno dôverovať je dosť dobre viditeľné na príklade Gabčíkova, kde odignorovali vôľu 97% voličov v miestom referende a proti tejto všeobecnej mienke si urobili tak, ako si zaumienili. Sú to tí politici, ktorí majú plné ústa fráz o demokracii a veličenstvu voličovi, od ktorého pochádza všetka moc.
Nateraz, aj vzhľadom k blížiacim sa voľbám a nálade verejnosti, SR sa kvótam bráni a podá vraj žalobu na EÚ. Dovolím si predpovedať, ako to dopadne: so žalobou neuspejeme, prehráme a kvóty nám budú nanútené. Socialisti si vydýchnu a prstom ukážu na bruselskú byrokraciu – vidíte občania? To nie my, ale oni nám nanútili! My sme bojovali do špiku kostí, ale takto sme obišli! Aj vlk bude sýty, aj ovca ostane celá. EÚ dosiahne svoj zámer a vláda sa pred voličmi obháji. Volič má krátku pamäť a zaiste nebude skúmať, kto bez reptania ratifikoval Lisabonskú zmluvu, hoci na riziká bol vopred upozorňovaný a nevyrokoval si výnimku, akú si vyrokovali Slovensku veľkosťou aj počtom obyvateľstva temer totožné krajiny – Dánsko a Írsko.
A tak začneme prijímať. Najprv oných 800, potom 2000 a zrazu zistíme, že máme kapacitu aj na 7000. Rok po roku zistíme, že v našom štáte už nežije len (zatiaľ) 10% cigánov ale už aj početná komunita, s ktorou nemáme žiadne kultúrne väzby ani tradíciu. Týmto spôsobom sa naveky zaseje do našich končín cudzí element, ktorý postupom času dosiahne rozmery, aké vidíme v západnej Európe. So všetkými sprievodnými javmi “kultúrneho obohatenia”, akého sme svedkami na západe. Národné štáty prestanú jestvovať – minimálne v podobe, v akej ich poznáme dnes. Už nebude možné nejaké teritórium vyhlásiť za slovenské, litovské či maďarské – bez toho, aby sme museli počuť napomenutie zo strany ostatných minorít, ktorých vlasť toto už bude. Aj v USA sú štáty pomenované po Dakoťanoch, lenže Dakoťanov v nich už niet.
Samozrejme, sprievodnými javmi bude všetko to, čo vidíme na západe. Vytvorenie ghiet, nárast zločinnosti, znásilnení, rasového napätia. A čím viac budú tieto činy narastať, tým viac budú európske elity jasať a davy sa tým skôr budú domáhať ochrany. A vtedy sami ľudia budú žiadať vládu tvrdej ruky, obmedzenie svojich práv a nastolenie poriadku. To je konečný stav, do akého sa máme dostať a kedy elity v priebehu 24 hodín dokážu urobiť poriadok s problémami, s ktorými by sa dokázali vyrovnať aj dnes – keby chceli. Príde niečo na spôsob zmocňovacieho zákona v Tretej ríši a k nastoleniu poriadku. Ten poriadok však bude na míle vzdialený od toho, aký by sme chceli a potrebovali.
Premýšľal som, kde sa naša spoločnosť za ten smiešne krátky čas štvrťstoročia posunula. 25 rokov v histórii je veľmi krátky časový úsek. Myslím, že ak by som ako šesťročný v roku 1988 povedal Milošovi Jakešovi, že za rok socializmus padne, že sa vráti kapitalizmus, že o päť rokov zanikne Československo, že o 16 rokov budeme v jednom štáte so západným Nemeckom a o 21 rokov platiť jednou menou vedno so západnými Nemcami, že v tom čase už v jeho Českej republike budú bežnými svatby medzi mužmi navzájom, tak by mi asi odvetil niečo v zmysle o mojej bujnej chlapčenskej fantázii. Toto všetko sa však za oných 25 rokov udialo, všetko to, čo sme si nedokázali predstaviť. A ďalšie katastrofické scenáre sa napĺňajú.
Na záver na rozdiel od slniečkárov a im podobným, ktorí používajú len teoretické frázy, ja uvediem malý dôkaz “multikultúrneho obohacovania”. So Slovenskom môžeme porovnať napríklad Írsko. Veľkosťou či počtom obyvateľstva sú veľmi podobné. Aj v histórii by sme našli podobnosť – vymanenie sa spod britskej nadvlády tiež prišlo po prvej svetovej vojne, rovnako aj pomery v Írsku viedli k masívnemu vysťahovalectvu, tak ako u nás. Do 70. rokov 20.storočia to bola v porovnaní so zvyškom západnej Európy pomerne zaostalá krajina. Preto nebola zaujímavá ako cieľ na usadenie sa a dobrý život – opäť podoba so Slovenskom v miere záujmu imigrantov. Potom prišlo niečo, čomu sa hovorí zrod “keltského tigra” a roky prosperity. Dnes má Írsko vysokú životnú úroveň a pre imigrantov je veľmi zaujímavou destináciou. Ako títo obohacujú tamojšiu spoločnosť, to sa dozviete z priloženého linku írskej polície – konkrétne v sekcii hľadané osoby. Schválne, skúste spočítať koľko Írov tam nájdete a koľko “multikultúrnych obohacovateľov”. http://garda.ie/MissingPersons/Default.aspx pre zobrazenie kliknite sem