Vývoju na Ukrajine sme sa venovali od začiatku aj na stránke Mea Patria. Žiaľ, dnes už môžeme smelo napísať, že najchmúrnejšie predstavy sa potvrdili. Ukrajinu zmieta krvavá občianska vojna. To, čo spočiatku začalo v Kyjeve ako národná revolúcia, a s ktorou sme mnohí sympatizovali, sa dnes zmenilo na nočnú moru bratovražednej vojny. Revolúcia ktorá mala odstrániť prehnitý systém oligarchického vykorisťovania ukrajinského národa, skutočne oligarchov odstavila, no vzápätí ich nahradila ďalšími, ešte hladnejšími po peniazoch a krvi. Zaujímavý je tiež fakt, že personálne zloženie ukrajinskej dočasnej vlády (ktorá už medzitým padla), je vo veľkej miere zložené z ľudí neukrajinského pôvodu, ľudí ktorých národnosť sa v dnešnej spoločnosti ani nesmie vysloviť v súvislosti s niečím negatívnym.
Udalosti v Odese z mája pri ktorej boli zaživa upálení a inými spôsobmi zavraždení pro ruský aktivisti, vykazujú všetky znaky vopred pripravovaného masakru. Masakru, ktorý mal šokovať verejnosť a zastrašiť ju. Táto psychologická časť boja sa vo veľkej miere využívala počas konfliktov v bývalej Juhoslávii, kde ju uvádzali do praxe „západní“ vojenskí poradcovia, ale aj napríklad v latinskej Amerike počas Operácie Kondor, prostredníctvom ktorej USA financovali tzv. eskadry smrti. Jej cieľom je dotknutú skupinu obyvateľstva vystrašiť a donútiť k dobrovoľnému odchodu z danej oblasti. Na Ukrajine táto taktika zlyhala. Stal sa pravý opak a na juhovýchode krajiny vznikli dve povstalecké republiky Luhanská a Donecká, ktoré sa neskôr formálne spojili do tzv. Novorosie. Vznikom týchto nikým neuznaných odštiepeneckých republík sa obyvateľstvo juhovýchodnej Ukrajiny definitívne odpútalo od dovtedy pretrvávajúceho konceptu jednotnej Ukrajiny. Centrálna vláda v Kyjeve, ktorej legitimita je od samého začiatku prinajmenšom otázna, zareagovala vyhlásením tzv. antiteroristickej operácie. Táto antiteroristická operácia sa vedie v duchu leteckých náletov a ostreľovania dedín a veľkých aglomerácií ťažkým delostrelectvom a dokonca ťažkými raketometmi. Skutočne znepokojujúce je nasadenie kazetových a dokonca fosforových bômb. To že sú tieto zbrane medzinárodnými konvenciami zakázané už nikoho nezaujíma, totiž na likvidáciu Slovanov sa skvele hodia. Je až smiešne ako sa „západ“ snaží všemožne dokázať, že Ruská federácia zásobuje týchto pro ruských povstalcov zbraňami. Každý kto videl zábery z bojových operácií musel vidieť, že povstalci majú len ľahké zbrane a len výnimočne sú vyzbrojení ťažkou bojovou technikou. Táto technika je vždy ukoristená vládnym silám ako napr. v týchto dňoch pri záverečných bojoch v tzv. južnom kotli v okolí Saur mogyli kde boli takmer zdecimované dve ukrajinské brigády. Píšem takmer, pretože niektoré oddiely ešte stále zúrivo bojujú. Bojujú preto, lebo nemajú čo stratiť, nakoľko sú to jednotky zloženého zo žoldnierov z Poľska ale aj Litvy či Chorvátska, ktorých by povstalci bez milosti pobili.
Až priveľa teórií je o zostrelení lietadla linky MH17 nad miestom bojových operácií. Samozrejme západné a tým pádom aj naše médiá v tom mali jasno už pár hodín po čine. Bola to ruská armáda alebo povstalci. My sa však spýtajme, kto by z toho mal väčší prospech. Rusko, ktoré by si s tým poškodilo medzinárodné renomé, povstalci, ktorí by sotva disponovali takými zbraňovými systémami či ukrajinská vláda, ktorá mohla týmto zostrelom opäť pred svetom dokázať, že Rusko bolo a je agresorom, ktorého treba nekompromisne zničiť. Inak drobná poznámka pod čiarou, ktorý blázon vlastne poslal civilné lietadlo so stovkami cestujúcich nad miesto bojov takejto intenzity? Jedine ten, ktorý bol ochotný risknúť jeho prípadný zostrel.
Samostatnou kapitolou je postoj EÚ. Náročne budované a obojstranne prospešné vzťahy medzi lídrami EÚ ako Nemecko a Francúzsko s Ruskom sú pomaly, ale iste preč. Je jasné, že Európa si nedokáže nájsť cestu k určitej forme nezávislej politiky a neustále zostáva trápnym vazalom plánovačov svetovej politiky z Washingtonu. Politiky, ktorá len za posledných dvadsať rokov rozpútala po svete množstvo lokálnych konfliktov, ktorých dôsledky sa ukazujú dodnes. Dnes je už úplne očividné, že USA rozohrali hru skutočne megalomanských rozmerov. Vojna v Sýrii, Iraku a na Ukrajine totiž nie sú tri rozdielne konflikty ale tri časti toho istého globálneho boja.
Boje na Ukrajine zasadia ďalšiu ranu vzťahom medzi susedskými slovanskými národmi. Tieto vzťahy neboli nikdy ideálne, skôr naopak, preto sa čudujem nekritickým obdivovateľom Ruska. Akoby už zabudli, že sa aj Rusko vo svojej imperialistickej politike dopúšťalo zločinov.
Dnes je ale situácia iná a ja sa čudujem nekritickým obdivovateľov tohto „západného“ demokratického raja. Je jasné, že USA sa so svojimi spojencami snažia Rusko vyprovokovať k otvorenému konfliktu. Nestačila na to Odesa, nestačilo bombardovanie, zostrel linky MH17 ani masový exodus obyvateľov tzv. Novorusie do Ruska. Doslova ma preto desí predstava čo títo plánovači za zverstvo vymyslia aby konečne Rusko vyprovokovali k činu.
Na záver musím konštatovať, že konflikt bude zákonite eskalovať pretože ani jedna strana nemá na to definitívne vlastnými silami zvíťaziť. Ukrajinská armáda je demoralizovaná (až na fanatické dobrovoľnícke jednotky) a povstalecké sily tzv. Opolčenci sú síce odhodlaní, ale mizerne vyzbrojený.
Už sa na tom ale pracuje. V Kyjeve sú americkí vojenskí poradcovia, intenzívne sa hucká do akcie proti Rusku už okrem tradičného Poľska aj Rumunsko a najnovšie Moldavsko, ktoré sa pravdepodobne so západnou pomocou pripravuje na vpád do tzv. Podnesterskej republiky, ktorá je úzko spätá s Ruskou federáciou. Takmer určite sa znovu vyzbrojí aj gruzínska armáda, ktorá nestrávila porážku z leta 2008.
Tragikomicky vyznieva snaha ukrajinských orgánov nevpustiť ruskú humanitárnu pomoc na východ Ukrajiny pod zámienkou, že môže obsahovať dodávku zbraní pre povstalcov a riešenie tu pritom je v podobe koordinácie medzinárodným červeným krížom. Nemusím mať veľkú fantáziu aby mi to pripomínalo snahu miestnych doslova vyhladovať.
Neštastná je tá Ukrajina a bude ešte horšie, Boh jej pomôž.
Mgr. Peter Legény