Slovenská televízia nám ponúkla dva skvosty

V kontexte odvysielaného dokumentu dňa 2. septembra 2014 vo verejnoprávnej Slovenskej televízii Povstanie Slovensko 1939-1945 od režiséra Vladimíra Štrica a následnej diskusie Večera s Havranom, ktoré už pred odvysielaním vyvolali mnohé vášnivé osobné, ale
aj virtuálne diskusie prívržencov, ako aj odporcov takzvaného SNP, si dovolím reagovať na niektoré momenty oboch relácií.

Pán režisér Vladimír Štric sa nebojácnym spôsobom pustil do projektu, o ktorom sme si mnohí po páde totalitného režimu v roku 1989 mysleli, že získanou slobodou prejavu sa dozvieme objektívnu pravdu okrem iného aj o samotnom povstaní v roku 1944. Píše sa rok 2014 a až dnes, takmer štvrťstoročie po páde totalitného režimu a 70 rokov od vypuknutia takzvaného Snp, sa dostal na svetlo sveta dokument, ktorý nezaujato, v priamom prenose, ukázal objektívnym spôsobom rôzne postoje k takzvanému Snp, k vzniku prvej Československej republiky, ale aj vzniku prvej Slovenskej republiky.

Čo sa týka vzniku prvej Československej republiky v októbri 1918, režisér presne vystihol pozitívnu náladu zo vzniku spoločného štátu na Slovensku. Áno, bola to jedinečná možnosť začať budovať to, čo slovenskému národu nebolo v Uhorsku stáročia v plnej miere umožnené. Avšak už čoskoro po vzniku Československej republiky prichádza na Slovensku
a v slovenských politických kruhoch vytriezvenie z ošiaľu zo spoločného štátu Čechov a Slovákov. Politické a spoločenské dohody spísané v Clevelandskej, a hlavne Pittsburskej dohode neboli napĺňané, ale boli systematicky českou politickou garnitúrou na čele s prezidentom T.G. Masarykom a neskôr E. Benešom potláčané. Slovenský národ sa jednoducho nestotožnil s ideou jednotného československého národa. Logicky nasledovali politické snahy o autonómiu Slovenska, ktoré vyústili v Žilinskej dohode a dňa 6. októbra 1938 bola vyhlásená autonómia Slovenska. Takže až po Mníchovskej dohode, či ako to mnohí nazývajú Mníchovskom diktáte, ktoré okrem A. Hitlera podpísali aj predstavitelia dnes tak ospevovaných demokratických štátov Veľkej Británie, Francúzska a Talianska! To znamená, že autonómia Slovenska vznikla až po faktickom súhlase na rozbitie Československej republiky zo strany európskych mocností. Aj o tomto momente by mohla začať odborná vedecká diskusia, kto bol vlastne spoluzodpovedný za rozpútanie vojnového šialenstva v roku 1939.

Každý, kto uvedený dokument zhliadol a dodnes nepoznal historické fakty a riadi sa heslom Lepšie raz vidieť ako sto krát počuť, musel zostať prekvapene sedieť na pohovke, pretože na vlastné oči videl radosť slovenského národa zo vzniku Slovenského štátu, na vlastné uši počul živé slová Andreja Hlinku, Jozefa Tisu, Vojtecha Tuku. Na vlastné oči videl, ako po Viedenskej arbitráži z 2. novembra 1938 vítali obyvatelia v Košiciach maďarského regenta M. Horthyho na koni ako osloboditeľa. Na vlastné oči videl, ako maďarské vojsko napadlo deň po vyhlásení samostatného Slovenského štátu východné Slovensko. Na vlastné oči videl, ako Poľsko chamtivo obsadilo a ukradlo Slovenskej republike hornú Oravu a časť Vysokých Tatier. Videl však aj historický okamih voľby prvého slovenského Prezidenta. Z toho čo videl, si každý súdny, spravodlivý a inteligentný človek urobí vlastný záver. Zistil, že nie všetko čo mu bolo dodnes podsúvané je založené na objektivite.

Ostatná časť tohto fantastického dokumentu sa venuje takzvanému Snp. Popisujú sa jednotlivé pasáže povstania, formy bojov, ideologické zameranie, ako aj odhodlanie a presvedčenie jednotlivých aktérov. Čo sa však v tejto časti nezdôraznilo, bolo financovanie povstania prostredníctvom Imricha Karvaša, prvého guvernéra Národnej banky Slovenska, ktorý de facto ukradol zo štátnej pokladnice milióny slovenských korún a previedol ich do Banskej Bystrice, kde zabezpečoval povstanie po stránke finančnej a hospodárskej. Bol za to tento zlodej a zradca súdený? Nie. Dnes dokonca nesie v Bratislave ulica pri NBS jeho meno. To mnohé napovie aj neznalému veci. Dezercia generálov slovenskej armády je samostatná kapitola. Pri jednom momente z dokumentu by som sa však pristavil. Boli to zábery, natočené niekedy v súčasnosti a premiešavané s dobovými zábermi, ako sa akási partizánska skupina presúva lesným porastom brodiac sa snehom. Snehom! V strede leta v horách sneh! Pritom takzvané Snp netrvalo ani dva mesiace, čiže skončilo niekedy v období babieho leta. Takže tieto zábery mi neboli celkom zrozumiteľné. Celkovo je však prínos tohto dokumentu sviežim vánkom v jednofarebnom opare, ktorý opisuje udalosti takzvaného Snp iba podľa vopred nalinkovaného grafikonu.

Vo vojne sa páchajú zverstvá. Vojna je svinstvo. Vieme všetci o zverstvách, ktoré páchali príslušníci Wehrmachtu, vieme všetci o zverstvách, ktoré páchala Červená armáda, vieme všetci o zverstvách, ktoré páchali ukrajinskí Banderovci. Dokedy si však budeme zastierať oči pred zverstvami, ktoré páchali ozbrojené hordy partizánov počas takzvaného Snp?

Po uvedenom dokumente nasledovala diskusia nakrútená už v apríli 2014. Zrejme rôzne tlaky nedovolili túto odvysielať už skôr, ale, podarilo sa. Hosťami redaktora Michala Havrana boli riaditeľ múzea Snp v B. Bystrici Stanislav Mičev, riaditeľ múzea Varšavského povstania Paviel Ukielski a slovenský historik Martin Lacko. Už úvod diskusie napovedal a naznačil, aké bude rozloženie síl a názorov v štúdiu. Prvé však čo ma však najviac zarazilo bola otázka redaktora M. Havrana poľskému hosťovi, či nám už Poliaci odpustili za prepadnutie. Zostal som neveriaco sedieť, či som dobre počul. Avšak dobre som počul.
P. Ukielski zahlásil niečo v zmysle, že „už aj slovenskí politiky sa nám omlúvali, ospravedlňovali“, že už to tak nebolí. Čo má Poliakov bolieť? Pomyselnú čerešničku tomu pridal redaktor M. Havran, ktorý prosil P. Ukielskeho za odpustenie. „Prijmite ospravedlnenie za nás, lebo ospravedlnení nie je nikdy dosť, že sme prepadli Poľsko, rovnako za diváčky a divákov slovenskej televízie“. Tu sa v plnej nahote ukázala historická nevedomosť, či už zámerná alebo nie, redaktora M. Havrana. Viedenská arbitráž z novembra 1938 vo veľkom odkrojila z územia Slovenska v prospech Maďarov. Ale aj Poliaci sa priživili na neprávosti voči vtedy  Slovensku – prvý krát v roku 1920, pripojením 27 oravských a spišských obcí. Nestačilo im to a o 18 rokov vtedy autonómnemu Slovensku pažravo zabrali územie Kysúc, hornej Oravy a časť Vysokých Tatier. Logicky vyvstávajú otázky kto komu bral? Kto škodil a kto bol poškodený? Kto koho prepadol? Takže keď slovenská armáda, zámerne nenapíšem prepadla, pretože prišla na územie Slovenska, ktoré nám bolo chamtivou poľskou rukou ukradnuté, iba zobrala späť vlastné slovenské územie – za to sa máme ospravedlňovať? Slováci nikdy a nikoho neobrali o územie, ktoré nám nepatrilo. Na základe týchto nevyvrátiteľných skutočností sa teda Slováci nemajú ospravedlňovať Poliakom, ale Poliaci by sa mali ospravedlňovať nám, Slovákom! Existuje taká maďarská pesnička, kde sa veselým tónom spieva o maďarsko-poľskej hranici. Aj to o niečom vypovedá. Kto však chce, ten si dohľadá v knižnici dokumenty týkajúce sa tejto otázky. Napríklad od Milici Majeríkovej či od M. Lacka, ktorý už dávnejšie vydal knihu dokumentov Proti Poľsku. Celá diskusia sa však viedla v nespočetných útokoch a slovných atakoch S. Mičeva proti M. Lackovi, ktorého trápnym spôsobom redaktor M. Havran na začiatku relácie predstavil ako Jána Lacka. V tomto prípade neznalosť neospravedlňuje. Aj v takýchto detailoch je vidieť profesionalitu redaktora M. Havrana. Rovnako vrcholne trápny bol pokus redaktora M. Havrana onálepkovať M. Lacka ako neoľudáckeho historika, voči ktorému sa M. Lacko ohradil a brilantným spôsobom podal vysvetlenie o ideologickom pozadí režimov a histórie režimov. Neviem, či sa oplatí k slovám S. Mičeva vôbec niečo napísať, ale v rámci objektivity sa o to pokúsim. S. Mičev ako riaditeľ múzea Snp v B. Bystrici, inak veľmi dobre platený z našich spoločných daní, si vytýčil vlastnú ideologickú orientáciu, z ktorej neustúpi ani o piaď.
To plne chápem. Avšak čo nechápem, je vytrvalé odmietanie akýchkoľvek odlišných názorov v otázke historiografie takzvaného Snp. Takú zadubenosť dnes ťažko nájdeme, presvedčil som sa však, že existuje.

Lež, my sme národ holubičí, dovolíme si kydať v mene demokracie do vlastného hniezda a nič proti tomu nerobíme. Myslím však, že práve toto skončilo a nastáva nová éra minimálne pravdivosti slovenských dejín.

Miroslav Šuňal.

autor je politológ.