V uplynulých dňoch svet obletela správa o smrti jedného z najkontroverznejších vládcov – Fidela Castra. Médiá a internet zaplavili stovky komentárov a spoločnosť ako to už býva zvykom, rozdelila sa na dve nezmieriteľné skupiny. Jedni chválili, druhí zas hanili. Každopádne, jeho účinkovanie, nech posúdi história. Mňa zaujalo v týchto debatách niečo úplne iné.

Napriek detailne pretriasanému životopisu, veľká väčšina ľudí ostala šokovaná, keď na svetlo sveta prenikli fotografie z kubánskej revolúcie, kde vidno, akým spôsobom revolúcie prebiehajú. Uvedomil som si, že v našej spoločnosti skutočne jestvuje hlboké historické nevedomie, ba až bezvedomie. Že naša spoločnosť, navyknutá na permanentný mier a na pravdu a lásku, ktorá zvíťazí nad lžou a nenávisťou, si skutočne myslí, že na revolúciu postačí poštrngať kľúčmi, zvolať niekoľko hesiel o tom, že “máme holé ruce” a “nechceme násilie”, a že akokoľvek brutálna štátna moc sa z tohto morálneho apelu už nepozbiera a dobrovoľne sa vzdá.

Aspoň to nám tvrdia architekti novembra 1989, že takto nejak u nás prebehla tzv. nežná revolúcia. Nemusíme robiť ani žiadne siahlo dlhé analýzy, úplne postačia fakty, keď sa z príslušníkov ŠtB či nomenklatúrnych kádrov KSČ po novembri 1989 stali ihneď kovaní demokrati, úspešní politici, podnikatelia, privatizéri a majitelia miliardových hodnôt, ktoré úspešne “transformovali” do svojich vreciek – vedno s ich ideologickými odporcami z radov tzv. disidentov – a ktorí nám tu vládnu do dnešných dní. Pretože: nebola iná alternatíva a situácia si to vyžadovala. Podobnosť s padnutím si do náručia Danka s Bugárom o 25 rokov neskôr, je čisto náhodná.

Počas novembrovej tzv. nežnej revolúcie zahynul len jeden človek – študent Šmíd, ktorý napokon o niekoľko dní vstal z mŕtvych, aby sa z neho vykľul dodnes žijúci príslušník ŠtB Žifčák. Odporcovia konšpiračných teórií dodnes habkajú pri spomenutí tohto zázraku, nevídaného od čias biblického Lazara spred 2000 rokov.

A tak, skutočne je prínosom, že naša garnitúra sa chce viac zamerať na výchovu mládeže k histórii. Zatiaľ síce nepochopiteľne len na veľmi úzky časový úsek 2. svetovej vojny, ale to k širšiemu pochopeniu dejinných súvislostí nepostačuje. Nemožno navštevovať nacistické koncentračné tábory a nenavštíviť komunistické gulagy, či koncentračné ľudovodemokratické tábory Československa. Nemožno navštevovať múzeum SNP či vypálené obce a pritom obísť miesta partizánskeho teroru, kde slávni povstalci zanechali po sebe masové hroby s odporcami ich ideí. Nemožno odsudzovať kolektívnu vinu na základe národnosti u jednej skupiny počas vojny a mlčať pri skupinách iných, ktoré boli tiež na základe kolektívnej viny pozbavovaní občianstva, majetku, neraz i života a násilne vysídľovaní – a to dokonca v mierových demokratických časoch. Tieto miesta by nemali navštevovať len študenti a mladá generácia, ale aj vedenie parlamentu a politické špičky, pretože túto históriu buď nepoznajú, alebo ju radšej ani nechcú poznať.

Potom snáď vytriezvejú z romantických predstáv o revolúcii, kde sa štrngá kľúčmi, spieva sa a všade cítiť lásku a pravdu. V skutočných revolúciách sa strieľa a vraždí. Vedel to už aj Che Guevara, ktorého romantickí slniečkari nosia na tričkách, hoci on v mene svojej idei neváhal vraždiť na rôznych kontinentoch a v rôznych štátoch. Čím sa vlastne slniečkari len prihlasujú k svojej totalitárnej, antihumánnej a intolerantnej podstate.

Mgr. Slavomír Hromada