V týchto dňoch je mytológia často dávaná do kategórií (najmä na západe), ako niečo, čo ani nestojí za skúmanie, druh legiend pre deti. Ja by som s tým nesúhlasil, a bolo by skvelé vedieť Váš názor na mytológiu všeobecne a váš hlavné koncepty, ktoré ste napísali vo svojej knihe – najprv v rodnej srbčine.
“Mýtus nie je fikcia, ale nadčasová realita “, píše Mircea Eliade. Dovoľte mi, aby som na tomto mieste citoval sám seba: “mýtus, a to – s výnimkou osobitných prípadov extrémnej degradácie a sekularizácie tradície a kultúry – pre nás nie je fikcia primitívnych ľudí, povera či nedorozumenie, ale je to veľmi stručné vyjadrenie najvyšších posvätných právd a princípov, ktoré sú “preložené” do určitého jazyka pozemskej reality, do tej miery, ako je to prakticky možné. Mýtus je sakrálna pravda opísaná ľudovým jazykom. “
Moderná kultúra je založená na demytologizácii, na druhu posvätného exorcizmu v oblasti kultúry. Kultúra v modernej dobe nie je len sekulárna, ale otvorene anti-sakrálna. V (post) modernej dobe, kultúra stráca vertikálnu dimenziu a metafyzickú perspektívu. Je to v skutočnosti popieranie posvätného. Mýtus ustupuje a na jeho miesto nastupuje história.
Posvätnosť, samozrejme, nemôže zmiznúť. To isté platí pre mýtické sily. Ernst Jünger hovoril o návrate mýtických síl v historickom svete. Vrátia sa niekedy aj v násilnej, v tej či onej podobe, a to aj vo forme pseudo-mytológie modernej doby.
Každopádne, mýtus nie je neškodný, nie je “naivný”, pretože ukrýva “nebezpečnú” intuíciu či názor. Nebezpečný, nie človekom, ale v (post) modernej kultúre, v ktorej žijeme, a v ktorej človek nie je nič viac než prídavok k veľkým technologickým systémom alebo ekonomickým zvieraťom “. Tu je človek degradovaný len na jednu plytkú, horizontálnu dimenziu alebo rozmer. V mýtoch a náboženstve sa stáva multidimenzionálnym, vrstvenou a plnou bytosťou.
Existuje mnoho teórií o raných civilizáciách ,existuje veľa medzier vo výskumoch proto-jazykov, proto-civilizácií, ale aj veľa archeologických a jazykových dôkazov. Je možné mať aspoň jednu silnú teóriu, kto sme a kto sme boli ?
V knihe “The Return of Myth” je kapitola s názvom “Hyperboreánske mýty”. Nejedná sa o prísne vedecký prístup, hoci vedecké fakty – archeologické, klimatologické, geologické, jazykové, antropologické, mytologické, a iné dôkazy boli veľmi starostlivo zvážené.
To je v skutočnosti hlboký názor o našom pôvode, ktorý je založený na legendách, ako je jeden sprostredkovaný Hérodotom a mnoho ďalších. Bal Gangadhar Tilak, vo svojej knihe The Arctic Home Vedas (1903), dáva veľmi presvedčivé argumenty v prospech existencie našej polárnej, arktickej vlasti. Aleksander Dugin hovorí o “Hyperborejskej teórii” alebo “Hyperborejské odhalenie.” Avšak, táto “teória” nie je preukázaný, vedecký fakt. Koniec koncov, mnohé postrehy predišli vedu alebo následne boli potvrdené (ako fakt). Je však potrebné poznamenať, že takéto postrehy sa v celej histórii neustále vynárajú do denného svetla, vo veľmi odlišných formách, a to aj formou vedeckých teórií, ktoré sú niekedy sprevádzané vedeckými dôkazmi, a že sa jedná o druh skrytého, tajného toku naše tradície. Nepochybne formujú našu spoločnú”kolektívnu nevedomosť” a patria k našej dávnej pamäti.
Tak, či onak, je to veľmi starobylé dedičstvo, ktoré je zdieľané všetkými Indo-európskymi národmi, a nielen nimi.
Hyperborea je teda naše metafyzické a duchovné centrum, krajina počiatku a východiskový bod, naša pravá duchovná vlasť, ktorá je znovuobjavovaná. Rovnako ako biblický Eden, to je presný ekvivalent raja, pôvodný a ideálny stav.
Takáto tradícia je silno vyjadrená v srbskej literatúre, a reprezentovaná autormi ako je Miloš Crnjanski (ktorý napísal román “Hyperborejci”) alebo Dragos Kalajić, spisovateľ, maliar a geopolitik v mnohých ohľadoch jedinečná osobnosť nielen pre Srbov, ale tiež pre európsku kultúru.
Teraz vidíme rôzne geopolitické posuny vo svete –počnúc od Vašej rodnej bývalej Juhoslávie, na Strednom východe, atď. Čo si myslíte, že sa história tak nejako sama opakuje?
História sa opakuje, pretože čas je v podstate cyklický, ale nikdy sa neopakuje doslova. Koniec koncov existuje niečo, čo by mohlo byť nazývané “cynický duch histórie.”
S pádom berlínského múru začali hlboké geopolitické zmeny vo svete, skutočné zemetrasenie v rovnováhe síl. Bol to kolaps bipolárnej rovnováhy a začiatok americkej svetovej hegemónie. Pre pripomenutie, tieto zmeny začali vojnou v Perzskom zálive a vojnou, ktorá nasledovala v 90. rokoch vedená na Balkáne v bývalej Juhoslávii.
Medzi udalosťami v bývalej Juhoslávii a teraz v Sýrii alebo v Iraku, existuje zjavná podobnosť. Sú za nimi rovnakí aktéri: Západ, Spojené štáty a ich satelity a vazali, vrátane Európskej únie. Vtedy Západ rozpútal národné a etnické konflikty, sprevádzané prastarou múdrosťou “Divide et impera”. To sa dialo, a stále sa dnes ešte deje rovnako na území bývalého Sovietskeho zväzu.
Globalistická utópia sa medzitým premenila v krvavú nočnú moru. Pokus o realizáciu tejto utópie naprieč planétou, bol konfrontovaný so zlyhaním, a na troskách “Jedného sveta” sa dnes vynára multi polárny svet. Jeho pôrod je bolestivý, ako každé zrodenie.
Udalosti sa dnes dejú v opačnom smere. Západ oslabuje, a na jeho miesto prichádzajú nové veľmoci, ako je Rusko, Čína, Irán, India … éra hegemónie západu končí, a táto skutočnosť je neodvolateľná. Drak zatiaľ nebol zabitý, ale je zranený a pravdepodobne smrteľne.
Chaos, nestabilita, etnické, triedne, rasové a nacionalistické konflikty sú teraz sťahujú na západ. Európska únia sa rozpadá, jej perspektívou je dlhotrvajúca občianska vojna. To isté platí aj pre Spojené štáty.
Nie je to dôkaz, že predpokladaný “duch histórie” má naozaj zmysel pre cynickým humor?
Podľa vašich údajov na Facebooku, ste členom NSK. Laibach v poslednej dobe urobil veľký koncert v Litve. Čo si myslíte o NSK a Laibachu, ktoré sú skutočným fenoménom v postmodernom svete so svojou iróniou a sarkazmom.
V skutočnosti nie som členom NSK, aj keď chovám určité sympatie k tomuto hnutiu. Neviem, aký je súčasný stav projektu “NSK State – State in Time”. Som iba členom Euroázijskej asociácie umelcov (EAA), čo je veľmi široký umelecký smer, o ktorom sa už ako je mi známe hovorilo na vašich stránkach. To je dosť jasne definovaný koncept pre spoločné akcie a dostatočne flexibilný koncept pre individuálne projekty. EAA tiež umožňuje spoluprácu veľmi rozdielnych umelcov, s výsledkami, ktoré sú niekedy nečakané.
Neue Slowenische Kunst (NSK) bol vytvorený v Slovinsku, t.j. v Juhoslávii na začiatku 80. rokov. Ale jeho hybnou silou bol Laibach, kontroverzný umelecký projekt, ktorý prekonal dlhú vývojovú cestu, čo môže byť opísané ako cesta od provokácie (ale nie povrchnej provokácie) k inštitúcii.
Laibach je, podľa môjho názoru, veľmi inšpirujúci umelecký fenomén. Mám tu na mysli hlavne ich pracovné metódy, založenej na eklekticizme, ktorý je odosobnený, a použitia politického jazyka a rušivého totalitného obsahu.
Myslím, že je naozaj možné hovoriť o podobnosti medzi ich umeleckou koncepciou a mojim literárnym dielom. To si prvýkrát všimol Rudolf Seitner. S touto jednou výhradou: dávam prednosť použitiu mýtického obsahu, pretože vnútorným/skutočným a najhlbším základom literatúry je v skutočnosti mýtus.
Čo je najdôležitejšia otázka, ktorú by sa mal moderný učenec mytológie pýtať?
Existujú iba tri dôležité otázky, na ktoré sa pýtame sami seba: “Kto sme? Odkiaľ sme prišli? A kam ideme?”
Veda, rovnako ako filozofia, a to aj napriek skorším sľubom, nám nemôže poskytnúť odpovede. Postmoderná kultúra potláča tieto otázky, alebo ich ignoruje. Tá je redukovaná na predstavenie zábavy, do nejakej komerčnej aktivity alebo triviálnosti každodenného života. V podstate možno povedať, že pôsobí ako anestetikum alebo projekcia utopických predstáv širokých más.
Priestor mýtu je skôr priestorom nepokoja a hľadania. Pátranie po sebe samom,po identite, to, čo nazývame duchovný rozmer našej existencie. A to by mal byť aj priestor umenia a to najmä literatúry.
Preložil Pepe