V týchto dňoch si pripomíname sté výročie vpádu maďarskej boľševickej armády na Slovensko a vytvorenie bábkového štátu – Slovenskej republiky rád (Slovenskej sovietskej republiky). Malo tak dôjsť k zmareniu snáh o vytvorenie fungujúceho česko-slovenského štátu. Príznačné je, že toto významné výročie médiá, politici i historici akosi prehliadajú. Náhoda, či zámer? A o čo vlastne šlo?
Porážka Rakúsko – Uhorska v 1. svetovej vojne znamenala jeho následný rozklad. Pokým v Rakúskej časti monarchie sa z rozpadom zmierili, v Uhorskej časti, ktorú si uzurpoval maďarský národ ako maďarskú vlasť, sa s týmto stavom nevedeli zmieriť. Od Uhorska sa odčlenila Vojvodina, Slavónsko, Krajina, Banát, aby utvorili s od Rakúska odčlenenou Dalmáciou, Istriou a Slovinskom a okupovanou Bosnou v spojení s už jestvujúcim Srbskom – Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov. Východná časť Uhorska pripadla Rumunsku a Horné Uhorsko (Slovensko) so Zakarpatskom malo byť začlenené do vznikajúceho Česko-Slovenska. Tieto udalosti sa odohrávali práve pred 100 rokmi.
Maďarskí predstavitelia robili všetko pre to, aby integritu Uhorska zachovali. Na rokovaniach so slovenskými predstaviteľmi sa predbiehali v ponúkaní čo najvýhodnejšieho postavenia v rámci Uhorska, dokonca ponúkali autonómiu a vlastný slovenský snem, v nádeji, že slovenskí predstavitelia potom radšej uprednostnia spojenectvo s Maďarskom ako s českou politickou reprezentáciou.
Keďže získať územie Slovenska pod správu česko-slovenských orgánov bolo problematické, na obsadenie Slovenska a Zakarpatska boli povolané Česko-Slovenské légie z Talianska. Spočiatku im velili talianski a francúzski dôstojníci. Celé Slovensko a Zakarpatsko sa im podarilo obsadiť až po dočasné demarkačné čiary v priebehu decembra 1918 a v januári 1919 po odpore maďarských vojsk.
20. marca 1919 predložil pplk. Vix maďarskej vláde nótu v otázke rumunsko-maďarských hraníc. Keďže Maďarsko malo odstúpiť Rumunsku pás územia v šírke 200 km, vypukla celonárodná kríza, ktorá mala za následok demisiu vlády premiéra Károlyiho. Nasledujúci deň sa moci chopili sociálni demokrati s komunistickou stranou a vyhlásili Maďarskú republiku rád s boľševickou diktatúrou na čele s Bélom Kúnom (predtým Kohn).
Boľševici rátali s „proletárskymi“ povstaniami v okolitých krajinách a spoliehali sa aj na pomoc Leninovho ZSSR. Vo vidine zachovania Uhorska sa k nim pridali všetky názorové prúdy. Preto 25. marca 1919 vyhlásil minister s plnou mocou pre Slovensko Vavro Šrobár na Slovensku stanné právo. Bola vyhlásená mobilizácia ročníkov 1892 – 1898, ktorá mala pomôcť zabezpečiť demarkačnú líniu s Maďarskom. Armáda na Slovensku bola rozdelená na 2 armádne skupiny. Západnej velil taliansky generál Piccione, východnej francúzsky generál Hennocque. Vláda Bélu Kuna odmietla prijať tzv. Vixovu nótu, a tak 16. apríla 1919 začala rumunská armáda ofenzívu v Potisí a už 25. apríla obsadila územie v línii Čop – Tisa – Polgár.
Česko-slovenská armáda začala obsadzovať demarkačnú líniu až 27. apríla 1919. Bez menších problémov obsadila toto územie do 10. mája 1919. Avšak nepriateľský postoj miestneho maďarského obyvateľstva a začínajúca maďarská protiofenzíva, podporovaná vybičovanými nacionalistickými vášňami a z toho prameniaceho odhodlania, mala za následok, že už 20. mája začala byť česko-slovenská armáda vytláčaná z obsadených pozícií. V noci na 30. mája 1919 sa začala všeobecná ofenzíva maďarského vojska. Mohutný nástup česko-slovenské jednotky zaskočil a donútil sa ich stiahnuť.
Dôstojníci veliaci česko-slovenským jednotkám si taktiež uvedomovali, že rozhodnutie o definitívnom usporiadaní slovensko-maďarských hraníc bude mať mierová konferencia. Z tohto dôvodu radšej volili defenzívnu taktiku. Vo všeobecnosti malo totiž zlý vplyv na morálku to, že hoci bolo po vojne, aj tak ešte umierali vojaci a to dokonca v novej vlasti. Vďaka tomu maďarskí boľševici obsadili v krátkom čase 1/3 slovenského územia v rozsahu Nové Zámky – Levice – Banská Štiavnica – Zvolen – Tisovec – Rožňava – Prešov – Trebišov. Tým aj odrezala východnú armádu na Zakarpatsku. V tomto čase došlo aj k odvolaniu talianskej vojenskej misie a jej nahradeniu misiou francúzskou. Náčelníkom generálneho štábu sa stal generál Pellé.
13. júna 1919 mierová konferencia rozhodla o slovensko-maďarských hraniciach. 16. júna 1919 bola vyhlásená Slovenská republika rád na čele s českým boľševikom Antonínom Janouškom a hlavným mestom Prešov, čo sa malo chápať ako neuznanie Česko-Slovenska. Jej moc sa však opierala len o maďarskú boľševickú armádu. Tí, ktorí pred boľševikmi nestačili ujsť a angažovali sa v prospech slovenského národa, boli zatýkaní a buď popravovaní na mieste, alebo internovaní v koncentračnom tábore Hatvan v Maďarsku.
Najkurióznejší prípad sa stal v Moči pri Komárne, kam len niekoľko dní pred vpádom boľševikov bol pridelený nový kňaz, predtým pôsobiaci v Stupave. Maďarskí boľševici ho považovali za česko-slovenského agenta. V skutočnosti bol preložený zo Stupavy kvôli svojmu maďarónstvu, pomaďarčovaniu a protislovenskému vystupovaniu, no keďže ho nik nepoznal, boľševici ho bez milosti obesili pri Dunaji. Takto popravili ešte 2 kňazov. Desiatky ďalších ľudí, medzi nimi aj ženy a deti postrieľali na celom okupovanom území.
Neváhali ani po hospodárskej stránke: boľševici koristili tovar, zásoby, suroviny, ba dokonca odmontúvali zariadenia tovární a prevážali ich do Maďarska. Po oznámení mierovej komisie, že nebude rešpektovať obsadenie slovenského územia maďarskými boľševikmi, začalo bojové nadšenie Maďarov upadať.
Po 22. júni 1919, kedy bolo jasné, že maďarské vojsko bude musieť ustúpiť za demarkačnú čiaru, sa pomaly začali maďarské jednotky sťahovať. 24. júna sa boje zastavili. Začali sa rozhovory o odsune boľševických vojsk, ktoré však maďarské velenie naťahovalo až do 1. júla 1919. Maďarské jednotky sa mali stiahnuť do polnoci 4. júla 1919, čo sa aj napokon stalo. S nimi zanikla aj 22-dňová „Slovenská republika rád“, ktorú počas socialistického režimu vládnuci komunisti ospevovali, ako prvý výstup proletárov. S maďarskou armádou sa stiahol i jej samozvaný prezident Janoušek a po páde boľševikov v Maďarsku 1. 8. 1919 ušiel spolu s Kúnom a ďalšími do ZSSR, kde sa stali takmer všetci obeťami čistiek.
Je jasné, že táto republika nebola ani slovenskou, a nevznikla z vôle slovenského národa. Bol to len jeden z pokusov, ako obnoviť maďarskú nadvládu nad Slovenskom, hoci aj pod rúškom boľševizmu. Straty na maďarskej strane predstavovali 450 mŕtvych a 3 691 ranených dôstojníkov a vojakov. Straty na strane česko-slovenského vojska tvoreného legionármi predstavovali (vrátane oslobodzovacích bojov od novembra 1918) 864 mŕtvych a 2 830 ranených. Je preto potrebné zachovávať pamiatku na legionárov, ktorí bojovali proti boľševizmu a maďarskému revizionizmu už v rokoch 1918 – 1919. Práve preto si občianske združenie Mea Patria v pláne činnosti na rok 2019 rozhodlo pripomenúť si sté výročie bojov vojenským pochodom práve na miestach, kde sa boje odohrali. Každý účastník pochodu po splnení predpísaných podmienok získa po absolvovaní pochodu unikátnu pamätnú medailu s certifikátom o absolvovaní pochodu práve na sté výročie bojov. Viac informácii o pochode, programe a podmienkach účasti nájdete na webovej stránke www.meapatria.sk už čoskoro!
Spracované podľa:
Slovensko a Maďarsko v rokoch 1918 – 1920, Zborník referátov z konferencie v Michalovciach 14. – 15. 6. 1994, Matica slovenská 1995, ISBN 80-7090-345-7