Mnohokrát sa pri pohľade na preferencie jednotlivých politických strán zamýšľam nad tým, prečo vlastne jestvuje oná magická 5%-ná hranica na vstup do NR SR. Ak sa to tak vezme, 5% z voličstva pri 100% účasti je okolo 200 000 ľudí. Čiže, pomerne veľká masa. Záleží však len na účasti – čím je účasť nižšia, tým menej voličských hlasov je potrebných na jej prekonanie. A tak reálne stačí okolo 150 000 hlasov (pri zhruba 60% účasti), pri menších účastiach, ako tomu bolo napríklad aj pri voľbách do Európskeho parlamentu, postačuje niekoľko desiatok tisíc hlasov na jej prekonanie. Podľa môjho názoru, keďže žijeme v pluralitnej demokratickej spoločnosti, v ktorej by nemal byť zaznávaný žiaden politický hlas, mala by byť táto hranica jednoducho zrušená.

NR SR tvorí 150 poslancov, teda na zvolenie 1 poslanca je potrebných 0,66% hlasov. Žiadna strana by nemala byť odsúvaná do úzadia, len preto, že nie je dostatočne mediálne známa či názorovo nepohodlná. Strana, ktorá by získala aspoň 0,66% hlasov by mala získať aspoň poslanecký mandát, ktorý jej podľa logiky prináleží – a v rámci svojej „sily“ sa zúčastňovať politických rozhodnutí. Vari hlasy jej odovzdané, nie sú rovnoprávne s hlasmi iných, hoc i väčších politických strán? Načo nám je potom tá zbožňovaná Ústava SR na základe ktorej sme si všetci rovní?

Je nelogické, aby strany, ktoré nedosiahnu 5% nemali zastúpenie v NR SR a navyše si ešte ich hlasy podelili ostatné, úspešnejšie, no programovo úplne odlišné politické strany! Parlamentné voľby v roku 2002 sú priam ukážkovým príkladom „legitímneho“ zmanipulovania volieb, keď prepadlo vyše 18% hlasov národných, ľavicových, robotníckých a iných, takmer výlučne opozičných strán, vďaka čomu sa do sedla opäť, proti vôľu voličov, posadil fúzatý bicyklista. Bolo by tiež potrebné, aby sa znížil počet poslancov NR SR zo 150 na 100, čo by ušetrilo až tretinu obrovských výdavkov na poslancov NR SR, či ich asistentov. V tomto prípade by potom platila zásada, že 1% hlasov znamená 1 poslanecký mandát pre politickú stranu či hnutie. Taktiež by bola odstránená anomália o prerozdelení prepadnutých hlasov politických strán, ktoré by nezískali ani 1% hlasov, a to tak, že ak by napríklad hlasy parlamentných strán tvorili 89% hlasov a 11% hlasov by boli hlasy strán, ktoré nedosiahli ani 1% hlasov, NR SR by tvorilo len 89 poslancov – zo strán, ktoré by boli parlamentnými. Len tak by sa dosiahlo, aby nikto nevolil nechcené. Na prijatie takejto právnej úpravy je ale potrebná zmena Ústavy SR, alebo referendum občanov SR.

Je načase zmeniť diskriminačný volebný zákon, ktorý zaviedol volebnú kauciu vo výške 16600 Euro, ktorú strana dostane späť len po prekročení aspoň 3%-nej hranice. Navyše v tomto prípade je vylúčená i Ústavou SR garantovaná rovnosť, priamosť a regulárnosť volieb – keďže sa volieb nemôže zúčastniť strana, ktorá takouto čiastkou nedisponuje. Je potom jasné, že volič je dohnaný a priam vmanipulovaný do nasledujúcej situácie – ak aj chce podporiť menšiu stranu, má obavu, aby jeho hlas neprepadol a teda podporí stranu väčšiu – volí teda ako to často počuť „menšie zlo“. Tým podporí nechcené a nikdy nič nezmení. A ak tak urobí niekoľko desaťtisíc voličov, podstatne sa tým zmenia i volebné výsledky. Ďalšou reakciou znechuteného voliča môže byť i rezignácia na účasť na voľbách, čo taktiež nie je riešenie, ba skôr sa dá povedať, že je to jedna z najhorších alternatív. K urnám sa totiž za každých okolností dostavia škodlivé elementy slovenskej spoločnosti, aby ešte zdrvujúcejšie potvrdili to „správne smerovanie.“

Čo teda robiť? Politická scéna je rozbitá na márne kúsky, čo je však na druhej strane i pozitívny jav, pretože dodáva nádej na zánik niektorých sprofanovaných subjektov a politikov. Riešením je voľba takých subjektov a najmä kandidátov, ktorí nie sú spájaní so škodlivým pôsobením na politickej scéne, poznačený gorilami, sasankami či inými zvermi. A takých nájdeme zo svojho regiónu, zo svojho okolia. Poďme preto voliť a zvoľme si zástupcov, ktorí budú hájiť naše záujmy a nie záujmy finančných oligarchií!

Slavomír Hromada