Budeme hlasovať s prázdnymi obálkami, či s prázdnymi hlavami?

Pri rozhovoroch s názorovými oponentami sa mi mnohokrát stáva, že sa dostaneme do roviny, kde už len mávnu rukou a použijú svoju obľúbenú frázu: „to sú konšpiračné teórie“. Touto vetou zdá sa, je z ich strany diskusia skončená, hoci napríklad ja nie som zástancom klasických konšpiračných teórií. Títo konzumenti mainstreamových médií totiž túto obrannú formulku vytiahnu vždy, keď už nevedia kam z konopí. Alebo sa začnú pozerať na človeka pohľadom, akým sa svojho času dívali súčasníci na G. Bruna či G. Galilea. Pritom nejde o nejaké sprisahanecké teórie, len o odhaľovanie politiky tzv. slušných ľudí, tzv. slušných nedarebáckych štátov, ktorí robia práve to, z čoho obviňujú iných – vyvíjajú agresívne vojny, zbroja, ohrozujú mier, vraždia, zasahujú do suverenity iným, lúpia v mene vlastnej prosperity, riadia štátne prevraty – a toto všetko je pre požieračov plátkov ako .týždeň či Sme, konšpiračnou teóriou.

Nie sú si ochotní pripustiť, že kedysi vysielané životopisné príbehy, založené na skutočných udalostiach, sú skutočne pravdivé. Veď kto videl filmy o Rezovi Páhlávím, Fidelovi Castrovi, ale aj iných, kde sa jasne a zreteľne ukazovali spôsoby práce tajných služieb, a napriek tomu ich označuje za konšpiračné teórie, ten musí byť naozaj zaslepený. Svojim spôsobom kauza Gorila či Sasanka zasadila úder všetkým tým, čo sa smiali celé roky z údajných konšpiračných teórií a v plnej nahote ukázala pravú tvár „slušných ľudí“ v politike, ktorých tak podporovali všetci hltači Sme, .týždňa a ďalších obskúrnych plátkov.

Kto nevidí tú neuveriteľnú prostitúciu novinárov, umelcov a mudrlantov všetkého druhu, ktorí sa kývajú vo vetre sťa strašiaci, smerom ktorým práve fúka, nikdy nepochopí podstatu toho, prečo vládne toľký marazmus v našej spoločnosti. Je pravdou, že to bolo vždy tak, a že sa ťažko niečo zmení, hlavne v tejto dekadentnej dobe, ale oplatí sa ľuďom otvárať oči, aby nevedome nekolaborovali s týmto skrz-naskrz prehnitým systémom.

Najnovšie sa objavili iniciatívy ako pristupovať k voľbám. Voľba subjektov typu 99% s kampaňou, akú si sotva môže dovoliť 99% ľudí, ktorých hodlajú zastupovať, je čírym bláznovstvom. No šíri sa iná, nebezpečnejšia forma propagandy. Údajne najlepšie voliči spravia, ak hodia do urny prázdnu obálku, lebo tak ich hlas neprepadne v prospech žiadnej strany a žiadna strana nezíska ani peniaze za hlas. Ten, kto skoncipoval túto teóriu (a podporil ju napríklad aj novinár T. Nicholson) buď nepozná volebné zákony na Slovensku, alebo tým sledoval iný zámer.

Slovenské volebné zákony sú veľmi zaujímavé, nielen v tom, že pri každých voľbách sa riadia inými pravidlami (napr. pri voľbách do VÚC je to väčšinový volebný systém rozdelený na obvody, pokým pri parlamentných pomerný volebný systém jednoobvodový). Základom pochopenia slovenských parlamentných volieb je skutočnosť, že každý oprávnený volič sa nijako nemôže vyhnúť tomu, aby sa s jeho hlasom nerátalo, nech by sa volieb nezúčastnil, či hodil prázdnu obálku, alebo by volil stranu, ktorá by sa do parlamentu nedostala. V niektorých štátoch nemajú stály počet poslancov parlamentu – napríklad 100, ale iba toľko, koľko % ľudí sa volieb zúčastní – to znamená, keď 82%, tak je zvolených 82 poslancov. A zvyšných 18 stoličiek ostáva prázdnych – lebo voliči čo nešli hlasovať si to tak priali. U nás sa však toto do úvahy neberie, a aj keby sa volieb zúčastnilo len 30% voličov, sú aj tak platné (zaujímavé, že na referendum treba 50% účasť, ale na podporu zákonodarcov tvoriacich legislatívu žiadne kvórum nie je potrebné) a vždy bude obsadených 150 poslaneckých stoličiek. Nejsť hlasovať znamená, že podporím tých, čo hlasovať pôjdu vždy – straníci, ich rodinní príslušníci, fanatickí podporovatelia, a pod. Nejsť hlasovať je najhoršia voľba.

Druhým omylom je to, že ak hodím prázdnu obálku, docielim tým, že môj hlas nedostane žiadna strana. Teoreticky áno, prakticky nie. Pretože opäť je to niečo podobné, akoby som hlasovať ani nešiel. Ale tým, že nedám hlas nikomu konkrétnemu, zas len zvyšujem percentá hlasov ostatným stranám, ktoré ich prívrženci budú voliť. Je pravda, že hodením prázdnej obálky pripravujem stranu o príspevok za hlas (za jeden hlas je to cca 8 Eur), na druhej strane ale treba povedať, že príspevky za hlasy sa vyplácajú len stranám, ktoré prekročia 3% hlasov. Hádzať prázdnu obálku do urny je nezmysel. Keď už naozaj chcem voliť na protest, musím si vybrať stranu, ktorá nemá nádej získať ani 3% hlasov. Opäť ale robím chybu, lebo môj hlas sa tak či tak rozpočíta medzi tie strany, ktoré prekročili 5%nú hranicu.

Takže? Jediným reálnym východiskom je voliť stranu, ktorá má šancu sa dostať do parlamentu a krúžkovať na nej od konca kandidátky. Alebo si vybrať ľudí, ktorým verím a ktorých poznám, ktorí sú z môjho regiónu. V žiadnom prípade nevoliť gorilie strany, v žiadnom prípade nehádzať prázdne obálky, lebo to by len opäť pomohlo stranám „slušných ľudí“. A tým už musíme dopriať oddýchnuť si od politiky!

Slavomír Hromada