Viacero slovenských historikov robí pri odkrývaní našich dejín záslužnú prácu, ale málo z nich ju vie verejnosti predať pútavou formou. Azda k najsvetlejším príkladom patrí Pavel Dvořák a jeho úspešné vydavateľstvo RAK Budmerice. Vo štvrtok 7.2.2013 si práve našiel čas pre Trenčanov. Okrem prezentácie svojej najnovšej knihy o Bratislave ponúkol svojim čitateľom zážitok z prednášky..Keď som sa cez sociálne siete dozvedel, že plánuje navštíviť Trenčín neváhal som ani minútu. V tú chvíľu sa mi v pamäti vynorili spomienky zo študentských čias zaplnenej auly pre vyše než 400 ľudí , so záujmom sledujúc jeden z príbehov historika na živo. Už polhodinu pred vystúpením boli miesta v sále obsadené a nám mladším neostávalo nič iné, než postávať v zadných radách. Tam sme mohli v historikovi zbadať skromne a priateľsky naladeného staršieho pána, ktorý si s poslucháčmi podávajúc ruku a prehodiac pár slov ochotne zapózoval pred objektívom .
Úvod prednášky sa niesol v znamení jeho osobitného pohľadu na dejiny Bratislavy. Počas bádania a písania kníh sa sústreďoval najmä na vyhľadanie vhodného príbehu odohrávajúceho sa na pozadí historickej udalosti, ktoré sú základom jeho tvorby. Ako príklad z najnovšej knihy uviedol opevnenie Bratislavy a most La Franconi ( Lan Franconi ). Na podnet moderátora sa zaoberal aj rozdielom medzi dnešnou a minulou Bratislavou, kde poukázal na časté, pravidelne sa opakujúce spory medzi starousadlíkmi a novousadlíkmi.
Vo svojom rozprávaní nevynechal ani pár príbehov zo študentských čias. Po úspešnom absolvovaní histórie si zvolil radšej cestu novinára. Niet sa však čomu diviť. Nejedného mladého študenta dejín dokáže aj dnes znechutiť nezáživná prednáška plná suchých faktov a čísel bez osobného prínosu rečníka. Tie si môžeme pokojne vyhľadať aj v knižnici. V roku 2009 som sa ako poslucháč zúčastnil konferencie ,,o Zemianstve“ uskutočnenej v budove Slovenskej národnej knižnice v Martine. Keď som sa usadil a začal si obzerať nakúpene knihy, oslovil ma spolu sediaci: ,,pán kolega“. V momente ma zamrazilo, poobzeral som sa okolo a zbadal samých prednášajúcich akademikov a možno pár zamestnancov inštitúcie. Je síce logické, že konferencie sú určené najmä pre odborníkov, ale je priam divné, že sa svojou izolovanosťou stávajú čoraz viac cudzie záujmu verejnosti. Pritom tá vie byť často krát nápomocná. Mnoho zanietencov z radov ľudu neraz pozná z objektívnych príčin vlastné dejiny lepšie ako odborník. Jeden môj dobrý kamarát sa vyznačuje tým, že vždy vie položiť takú otázku, na ktorú by mal problém zodpovedať nejeden vedec. Pretože, čo už je pri skúmaní dôležitejšie ako vedieť sa pýtať ? A práve v priestore na diskusiu zazneli zaujímavé podnety napr. ochranár prírody sa opýtal na kultúrny prínos Tatárov po v páde na naše územie v 13 storočí, ďalšie sa týkali autochtónnosti Slovákov , či používania pojmu ,,starí Slováci“. Pavel Dvořák tu upriamil pozornosť na jeden dôležitý fakt. A to, že každý pisateľ ma vlastný pohľad na historické udalosti a ich umelé spájanie je niekedy nemožné, ako príklad uviedol vytvorenie slovensko-maďarskej komisie pre napísanie spoločných dejín. A nemôžem inak než s ním nesúhlasiť. Veď vezmime si napr. otázku existencie prvej Slovenskej republiky vzbudzujúcu u obyvateľstva rozličné postoje a emócie. Je prirodzené, že na 1 SR sa inak bude pozerať s konfesionálneho hľadiska katolík, evanjelik, pravoslávny, člen židovskej obce…, z politického a ideového hľadiska napr. niekdajší komunista, národovec alebo súčasný liberál…, z pohľadu sociálnej sféry ten, čo sa mal dobre a ten čo nie….., z pohľadu prijímania informácii napr. viac a menej sčítaný, poslucháč staršej generácie, poslucháč médií…. Ale aj z pohľadu ziskuchtivosti napr. politik, ambiciózny novinár , analytik a tzv.,, mediálne známy tretí sektor“ pravidelne len s jedným ,,správnym“ názorom. Každý z pohľadov je iný a nie je prípustne vymedzovať obyvateľstvu len jeden, resp. vytvoriť mix a zdeformovať tak pohľad vlastnej identity ako sa tomu môže stať pri spoločnej učebnici.
Túžbou pána Dvořáka je doviesť edíciu ,,dejín Slovenska“ jemu vlastnou formou až po súčasnosť. História podáva svedectvo o dobe ďalším generáciam a práve cez príbeh sa im stáva najbližšou. Pokiaľ sa dnešná veda bude uzatvárať sama do seba a historici budú vydávať kvalitné práce, ale ťažkopádnou formou prezentované verejnosti a bez priameho vzťahu ku svojím čitateľom, nemôžu očakávať pozitívnu odozvu širšieho okolia a priazeň k úcte k vlastným dejinám a národu.
Za organizovanie podujatia si zaslúži uznanie Verejná knižnica Michala Rešetku v Trenčíne ako aj mnohými zatracovaná Matica, konkrétne MO MS v Trenčíne. A tí, ktorí ste nemali možnosť počuť naživo jeden z príbehov historika, neváhajte v apríli by mal zavítať do Martina.